ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Začala sa ťažká chvíľa obliekania. Dorotka ľahkou rukou sobrala masku, ktorú mala kurfürstka cez noc na tvári; najprv také masky nosily len talianske dámy od slnca; „masquin“ prešiel potom do Francúzska a ztadiaľ do Nemecka. Sofia verila, že to občerství pleť, a hoci Sofia milovala filozofiu, potrebovala k tomu — nepochopiteľným spôsobom — i masku cez noc!…

Natretá bola raz nejakou emulziou, raz citrónom, tretí deň inou mastičkou: pomáhať nepomáhalo, ale Sofia bola vytrvalá… čo po tom, že masku, keď bola mäsovou polievkou natretá, roztrhali niekedy i psi Sofie Charlotty, keď prišli na rannú návštevu. Kurfürstka ich mala dosť a remeň z jeleňa bol vždy po ruke.

Sofia sedela pred velikánskym zrkadlom a kritickým okom sa prezerala.

Bola ešte vždy pekná — i jeseň môže byť pekná… Ale jaro, jaro — toho viac niet…

Vzdychla si. Dorotka vyprašovala „coiffuru“.

Potom pomaly a umele položila bielu farbu na pleť kňahyni, zatým ružovú, namaľovala belosť žíl; tak prišla vzácna chvíľa: položiť „mušky“. — „Mouche“ sa volaly menšie-väčšie kúsočky hodvábu alebo čierneho zamatu, ktoré dámy 17. stoletia lepily si na tvár, hrdlo, prsia, aby tým lepšie bolo badať belosť a jemnosť kože.

Divný vkus. Maly formy od výmyslu sveta: kruhy, hviezdičky, polmesiace; kňahyňa z Newcastlu nosila raz na čele štvorku i s koňmi a kočišom ako mouche…

Sofia rozmýšľala.

Skoro tak dlho, ako keď s Leibnitzom filozofovala…

Veľmi vážna vec pre ňu, kde, ako, kedy dať čierny fľajstrík?!

Okrúhly patrí na briadku; na líci musí byť hviezdička, „la galante“, polmesiačik pod ľavé oko…

Sofia ešte vždy váhala, kdežto Sofia Charlotta už pod oblokmi sa bavila so svojimi bielymi psami; podlhovastá mouche patrila len na zábavy, malá na prechádzku, najvážnejšia bola: „l’assassine“, vražedlná…

Dorotka bola spôsobná, uhádla, že by mala dnes dať „vražedlnú“… potom ešte ohromnú sukňu s ráfami a komplikovaný účes, driečik lilavej farby, pretkaný zlatými kvetmi. Majestátna a pekná stála jej milosť kurfürstka Sofia pred zrkadlom, kým Dorotka ako tieň zmizla… Biely oblak zmizol z izby. Sofia sa zadívala z obloka. Tam stál Leibnitz v štikovanom dvornom zelenom odeve, s krátkym zlatým kordom, a princezna Sofia Charlotta sa ho niečo spytovala, ale čo — nemohla počuť… Necítila sa dobre, vidiac ich spolu… v prírode bol máj, všade jar, len pre ňu nie…

Nemusela sa obávať.

Sofia Charlotta filozofovala, a vtedy sú i najkrajšie dievčatá nie nebezpečné…