ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Teda večer sa mám zjaviť na diškusiu“, rozmýšľal v ten deň Leibnitz a zdvihol hlavu od knihy, v ktorej študoval o kameni múdrosti.

Ľahký tieň zunovanosti preletel mu tvárou… Ale aristokratický filozof vedel, čo sa patrí, a večer ešte pred časom chodil po širokej chodbe kaštieľa. A čakal.

Májový večer… Obloky boly pootvárané.

Vôňa bazičky a čerstvých fialôk; na nebi sa ružovely zore… Slávik svieval o láske…

Leibnitz bol človek vedy, jeho vedomosti sú nám i dnes neoceniteľné, ale bol i človek a dobre zbadal v ten deň kurfürstkinu milosť a „vražedlnú“ mouche… Kňahyňa bola vdova, a jasmín v parku omámil už nejednu ženskú… Stál a čakal, kedy ho povolajú na „diškusiu“. V parku, medzi taxusovými stenami, medzi naivnými a veľmi úprimnými sochami mytologickými… Sofia Charlotta bola decko, ale Sofia — i zrelé ovocie má svoju slasť! „Venus Callypygos“…

Rozmýšľal. Filozof optimizmu sa zamyslel.

Nepozorovane podišiel ku schodom, ktoré viedly do druhého poschodia kaštieľa; široké, nízučké schodíky, na stenách ohromné, zázračné parohy, v dolnom poschodí obrazy pradedov. Máj panoval na svete a vlieval sladký nepokoj i do jeho žíl. Túžil za niečím… Bola to Sofia?!

Zamyslel sa — zabudol na svet…

Razom šuchot — po hladkom zábradlí schodov spúšťal sa voňavý biely oblak; keď prikročil slávny človek, biely oblak ešte v letku buchol sa mu do pŕs, a na svoje nevysloviteľné prekvapenie držal usmiatu Dorotku, ktorá sa v roztopašnosti týmto spôsobom spustila dolu, v náručí… Hja — máj…

Dorotka bola ružová ako zore; belasé oči, červené ústa, čerstvosť, pružnosť, mladosť… Na vystrihnulých šatách sa rozpustil ručníček. Tam, kde nemá zablúdiť mužský pohľad, mala prilepenú kurfürstkinu „mouche l’assassine“.

A Leibnitz — ó, filozofia! — zahľadel sa na bielučičkú kožku, jemnú, čerstvú, ako zo zamatu. Belasé oči a čerstvé ústa boly v nebezpečnej blízkosti. I Leibnitz bol mužský a Dorotka bola mladé dievča. Tak sa zdá, že sa dobre cítila pri zelenom kabáte, pod ktorým divo bilo srdce Leibnitzovo.

On sa ešte vždy díval ako omámený na čiernu škvrnku, na „vražedlnú“…

Dievča držalo v ruke „pascu na blchy“ pre kurfürstku Sofiu… Bola to úzka predierkovaná rúrka, v nej klinec, natretý medom. Tam sa prilepily a nemohly viac von. Bola to najnovšia móda. Každá dáma to nosila so sebou… A do tej pasce sa chytil teraz Leibnitz…

A prečo — hja, prečo mu prišlo na um slovo: „kameň múdrosti“? Objal ešte tuhšie pekné dievča.

Šuchot hodvabných šiat — oni ho nepočuli… Majestátne a prísne stála za nimi kurfürstka Sofia…

Zdalo sa, ako by ich chcela rozdvojiť, potom sa opanovala, ale i pod červenou farbou zbledly líca vznešenej dámy a úplne bezzvučným hlasom vravela: „Čakám vás na diškusiu!“ Hrdo odšuchotaly hodvabné sukne; vyšívaný páv na nich sa ešte pyšnejšie nadúval ako predtým…

V izbe strhla „vražedlnú“, dostala „vapeury“, ako vraveli v ten čas, keď nejaká vznešená dáma ochorela, a v tú noc prvý raz spala bez masky. Slzy by ju i tak boly rozmočily…