ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nemožno nemilovať, čo skropil dážď sĺz hojný, nemožno neuctiť si, čo z krvi trysklo v kvet. Nemožno nevelebiť, čo myšlienkou sa chvelo, nemožno neľnúť k tomu, čo súhrou cnosti plá. Nemožno nespievať, čo v nadšení sa rdelo, nemožno nezacloniť, čo stíhal vraha meč. Nemožno citom vrúcim neobjať dielo strojné, čo s láskou vybudoval tisícich duší vzlet. Nemožno nemilovať pravdy a sily krásu, čo vnukla chrabrosť hrudiam a k slnciam niesla rod. Milujme bytím celým pravdy a sily krásu, veď národ ňou je živý, snáh jeho cieľ je v nej. Milujme citom vrelým žiar myslí rozihraných, čo k žriedlam svetiel pnú sa vesmírnych vidín v diaľ. Nech medom spev náš plynie z úst láskou naladených na slávu bohatierov, čo tiahli v slávny boj. Zvelebme v diele žitia myšlienky cnostné kúzlo, čo ušľachtilou kázňou Ideál dvíha hor. Milujme obeť, ktorá rod zachránila v tiesni a v búrkach ohňokrielych mu dala spásy kľúč, na štítoch Tatier vzňala viac nikdy nehasnúci, majákom vzkriesenia vždy planúci bratstva lúč.

Oh, Biele Slnce! Papršlek nech osvieti náš žiaľny vek, by poznali sme nával chýb, čo kalia um náš, cit i vtip, a nemútili pravdy jas, v ňom tvoriť smeli ríšu krás. Oh, Biele Slnce, ohňom vzkyp, nech zorou bronie ducha šíp, daj ľudsky chápať rod i svet, a nedaj nikdy cúvnuť späť; kries v srdci stálej lásky plam, a pohľad k hviezdam neba vzpriam. Oh, Biele Slnce, vnukni spev, ním nechže vzplanie neha diev, žien — matiek biela vzdme sa hruď, vždy kriesiteľom dobra buď; uznania páskou ľudí spoj, by stíchnul v prsiach nepokoj. Oh, Biele Slnce, svieť nám, svieť, keď srdce zviera bôľov sieť, nech v dušu padá žiarny lúč, vše súladne žiť, vnímať uč, i noci vľúdne prijať tieň, keď pouhasne jasný deň.

Čarokraj kedysi zakliaty do mraku, čo musel pretrpieť porobu storakú, s ľudom, čo šliapaval údolie slzavé v divokom hrmení a bleskov záplave, s ľudom, čo jarmený, putnaný v nevoľu, úpejúc modlil sa ku nebies prestolu — to naše Slovensko krásne a spanilé, viem, raz sa rozspieva rujne a unyle, objaté slobodou, svieže a bujaré, čo kedys’ dumalo pri gajdách, fujare. Hoci ho uvrhli do prachu nemoty, sotili do hanby, do biedy do psoty, okrialo v láskavých paprskoch slniečka, vstalo sťa zdanlive mŕtva už dievočka, líčka mu zbroneli nachom sťa jas zore, keď zrelo s údivom svetlo na obzore… Verím, že zosilnie na duchu, na tele, prekoná pôrodných bolestí svízele, verím, že neistôt nástrahy premôže, nech sa tak do ista stane, to daj, bože!

Maj sa, šuhaj, maj sa k práci, nazad idú iba raci, na parohy pluhu dlane keď si vložil odhodlane, neobzri sa, rušaj vpred, v okúňaní spásy niet. Maj sa, šuhaj, maj sa k činu, z neho sľuby, nádej kynú, nezmrhaj si silu, zdravie, včas skroť vášní túžby dravé, pilnosti a kázne dar zaisťuje práce zdar. Maj sa, šuhaj, maj sa k svetu, keď ti srdce bludmi pletú, bystrým okom hľaď do diale, uč sa dobrým radám stále, osvietenej hlavy um nesie zlaté plody dúm. Maj sa, šuhaj, s láskou k dielu, netrať nikdy myseľ smelú, keď i priekor skydnú v stezku, nepodaj sa žiaľu, stesku, s jasnou vierou v budúcnosť presláv rodu mrav i cnosť.

A stúpam hore vrchom… Sneh vrždí sviežo pod pružnou pätou galoší, je noc, bo slnce už dávno zmizlo, — ach, veď tak skoro zapadáva v zime za naše biele hory… Nebo je hlboké, síc’ chladné, ale jašú na ňom hviezdy, sťa anjeli by pozerali na teba usmievavým okom… Už stíchol vietor vejúci od Javoriny, však kožuch dlhý dobrou je záštitou proti štipľavému mrazu. Tíš nerušená, lebo slabo vidieť v diaľke obrysy Bradla, naň šerá mlha noci sadla, čuť kedy-tedy len mdlý brechot psa z kopaníc… A kráča sa tak radostne, ba skvostne, bo temer doma sa už cítiš: kde snehy a vrchy, kde vládne ticho — tam domov tvoj. Zavše i lampáš mlunný musí zjasať, bys’ nezblúdil, hoc cesta ušliapaná, kol závejov sneh prebrodili pilierové nohy sedliakov, obuté v dobré čižmy… Kliesnia ti cestu i v zime, kým z jari sejú do brázd čisté zrno a v lete ti zožnú žitko i raž, že spojencom ich verným sa stávaš, keď si už raz z ich rúk prijal chlieb i soľ… A mysľou ti letí dojmov sto, čos’ nalapal zas v meste, sediac medzi druhmi, a do zvírenej duše ti vkĺza mier znova, hoc len pred hodinami ešte sa kolísala na vlnách tekavých nálad. A cítiš sa tu dobre, sťa Puškin kedys’ na dedine, kde je ešte trocha citu lásky, ktorá v svete mizne, hynie… A zostupuješ dolu vrchom, i stretajú ťa mládenci, čo idú z besedy od priadok a fajčia tenké cigarety, len rudou iskierkou zdá sa ich žiar, zdravia ťa vľúdne a prajú ti zdar; cítiš, že sú ti bratmi a spoluborcami, bo nasial si do ich duší trochu Svetla… A blížiš sa už k chalupám, psov brechot víta ťa známy, neublížia, len vedieť chcú, či si to ty; že je zima krutá, dač ťa i k nim púta a teší sa ti s plesaním hruď, že skoro si pri teplej peci, v nej praská suché bukové drevo, čo narúbali tvoji ľudia v blízkej hore, a v útulnej chyžke sadneš ku starootcovskému stolu, kým vietor znova zaskučí na dvore, zarosí sa ti oko vďačnou slzou, že máš domov, krb, milujúce duše, kým nejedno ľudské srdce nedostatkom lásky hynie, tu obopneš krídlami ducha ten šíry svet a v prsiach každá pochybnosť zmiera, bo v dušu ti zmierlivo kanie svetlo z prameňov Všehomiera…

Noc vládla ešte, hoc už hviezdy bledli, keď vstal som, osviežený snom, čo silu váži z žriediel života a brodiac kyprým kobercom lúky kvapkami rosy zvlaženej hojne, čakal som na prvý rozbresk rána… Tu náhle zrudnul matný opál Východu na červeň divých makov v poli ohníc a oranžových lúčov žhavé dýky sa preborili rúče hmlistým závojom, čo opriadol i pásmo horských výšin nad striebrohlavou stuhou Váhu. Mlčanie veleby stlalo sa vôkol, v nej štíhlym krielom vyšinul sa sokol, volajúc k letom mláďatá svoje, kým nad Inovcom diaľnym mrak sa trhal v dvoje a v úžľabiny stlal sa dumných nížin. V prílive svetla kraj sa vyjasnieval a rozvlneným morom vynoril sa očiam. Kus Slovenska a Moravy kus milej tu zdravilo sa na dňa rozhraní, kým dolu v chate kohút spieval jar kdes z dvora blízkej kopanice, vítajúc blesky slnca rozochvené sťa pútnik mora, Faros svetlodarný… A do ranného šumu plodne padali vzdychy rodnej zeme, jej chlieb tak často i slzou slaný v radosti, tiež v smútku jeme. Tu cítil som sa pánom svojej vôle, vediac, že raz ma prikryje hrudou nie cudzie, ale naše pole, čo vyrvať si viac z ruky nedá tá naša Javorina šedá, kým stojí Bradlo a pod ním orie tvrdou prácou v striebro vyleštené slovenské radlo…

Keď búrka hrmí vôkol — mám úsmev na tvári, hoc mrak sa valí čierny — mne nádej zažiari, veď nad ním ešte buble žeravý slnca prameň, hoc aj trud nespadol mi z vypätých, hrdých ramien. Mať neprajníkov v svete — je vecou všednou len; kde svetlo najjasnejšie, tam najtmavší je tieň, kde s láskou priľnú k pravde, tam lož sa rozvzteká, chce zajať ľudské srdce, ujarmiť človeka. Kde okom krása blýska, ta škrata zavíta, sebeckosť sváru blízka je v kuklu zavitá. Kde dobro chce ťa objať, tam zlo sa zjaví tiež, a diabol chystá obrat, kde cnosti zvučí spiež. Keď minie búrka divá, zas zjagá slnca jas, zaskvie sa rodná niva v prerode nových čias.

Cez mladú zeleň kráčame v hôr čistú, vonnú tíš, ku hrudi matky zeme sa privinúť chceme blíž. Keď v kroví vetrík šelestí, zrak zmeria šíru diaľ, nám zdá sa, jak by od juhu už pozdrav jari vial. Keď búrkou zase zrachotí hrom v nebies mrákave, tie blesky pre nás bývajú len vábne lákavé; veď víchric divé húľavy sú zvesťou letných dní, v nich toľko lúčov liečivých v dúhových farbách sní. A hoc už lístie červené, — nás teší pestrá zmes, veď práve vtedy nimródsky nám kynie bor i les. Vpred ženie lovca tuhý pud, nám v srdci planie žiar, a výstrel nesmie v prázdnote ni jeden vyjsť na zmar. A keď i srieň a snehu beľ nám hlása šedín čas, my v šíku svornom čiapok lem pritiahneme na vlas. Veď zimou, mrazom neschladne sŕdc svorná jednota, bo naším heslom mileným je radosť života.