Cez závoj

Ach, prestaňme už mäkkou siahať rukou vo struny, nežným hlasom hovoriť a dušu trápiť nerozumnou mukou. Ach, prestaňme už v lieni živoriť! Či môžu ľudia slabej, krehkej vôle o veľké ciele mužne zápoliť?! A koľké treba zorať ešte role, sĺz zotrieť z koľkých ubolených skráň!? Nás volá život v krutej borby pole… Už otvorme raz srdce dokorán, nech precitne a opojí sa činom, dosť bolo liene, rozpoltenia rán. Na väzy treba stúpiť zrady synom! 1910

Do venca, bratia, by nás spial sŕdc ladný rytmus, potom v diaľ, nech v duši planie túhy sen, v tú modrú, šíru diaľku len. Spev nech nám sladne na rtoch zas, ním zdmie sa hruď, veď kynie čas, oh, zlatý čas, i svätý cieľ sa v hviezdnej výške pozaskvel, oh, zlatý čas, i svätý cieľ. Nech provensalským ohňom hrá v nás krásy, lásky predohra, nech vrelosť kypí, jasá v nej, a nadchne k tvorbe čarovnej, nech vrelosť kypí, jasá v nej. V žiar zmeňme mysle chmúrnu sieň, nech vôkol planie modrý deň, sa jarým vtákom nesme z chmár ta v slniec chvejný lučezar, sa jarým vtákom nesme z chmár. máj 1922