ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sníval som o symfóniach dumných, o jemnej vôni hájov svätých, o citoch v raji blaha vzňatých, sníval som o plesoch, piesňach šumných. Líca ešte peľom detstva nežné duch túžby ovial dychom vrelým, ja nádejam som veril skvelým, beloskvúcim ako bralá snežné. Sníval som o mäkkých zvukov zhone, nímž zahlaholia kvetné luhy… Žiaľ, zbledli mladi pestré dúhy, sen a spev môj v plači rodu tonie. 1909

Pre žiaru tvojich vábnych očí nevidím slnca jasný svit, a krok môj od ľudí vždy bočí, mne o nej sa len žiada sniť, ju zhliadať v kvapák trblietaní, v ligote zlatých neba hviezd,^[1] vymodliť si ju na kľakaní, a v srdce nezmenenú vniesť! Na pohľadnicu V. Š. 1908

V noc tvoju moja hviezda rudo plála jak krvou zafarbená ľalia. V noc našu mesiac bledol strašne, keď za tie čierne mraky zapadal… Ja onemel som v opustenom kúte, a ty si vzdialená tiež plakala… Snáď preto, že tá hviezda rudo plála a tichý mesiac sadal za mraky? V tú noc nás mučil smútok storaký… 1909

Poď, sními smútku ťažké putá, zmiluj sa, poteš, prehovor, kým neunesie saňa ľúta cit vrelý v temno smrti hôr. Hľaď, chudé plody nesie pole, spustnuté žitia páľavou, len bodľač zvážam — žravé bôle, burinou cvendží srpu kov. Poď, prosím, asnáď vznietiš zore zhasnuté… vzkriesiš k životu, že radosť sprahlé pláne zorie, prielohy srdca — pustotu… Ty čušíš, bárs aj zimou hynie ktos’ biedny, mizne ako tieň, sa k hrude mrazom stuhlej vinie a márne čaká, vzdychá len… 1908

Košaté vy buky, kde je vaše lístie! Uletelo — škoda — vetrom v diale hmlisté. Škovran kam sa podel, ktorou lietol stranou, polámal si nôžku, zhynul srdca ranou? Kamže si sa podel, túžob jarí svete? Ani stopy viacej o jastrenom lete. Ďaleko je teplo mojej chorej hrudi, lučezárne jaro cudzím svetom blúdi… Zašumejte, lesy, ošarpané hory, uchláchoľte smútok, čo mi v duši horí. 1908

Chryzantém snehobeľ bozkaná mrazom v pamäť mi privádza belosť líc razom, belosť líc, noc očú, zvädnutú nádej, že dúfal, veril som kejs’ túžbe mladej. Zašuští zvädnuté lístie, tu skvíli akási stiesnenosť v duši vo chvíli, spomienky rozopnú umdlené kriela, zmierajú, padajú — minuli cieľa. Ponočné mátohy rútia sa z hory, udusiť plamienok, čo v duši horí, v oblok mi zierajú priezračné tváre, šepocú tajnostne sťaby na kare, kým vietor jesenný povieva borom, tým večne zeleným, voňavým morom, tak smutno, tak mračno hľadí tvár zeme, vysiela povzdychy chladné a nemé, akoby naveky vychladnúť chcela Mať Gája, čo z jari láskou sa chvela. 1908

Niekedy predtucha smrti ma trápi, studeným ramenom dušu mi lapí… Čas letí, nečaká, neskrotne kvapí, uteká k akejsi neznámej méte. Života, života… čistého vína! Nie temno hrobové, stíšenie hluché, vír borby, ňouž padá všednosti špina, jarého poletu — nie snety suché! Divoké cvendžanie víťazných zbraní, zvírenie citové, nie rinkot puta, smrť voľná… tam v poli umrieť bez hany, nie chabosť potupnú, čo žiť si ľúta,^[3] do srdca mieri a… chrbát si raní… 1908

To čierne more vlasov chladí líca, plamenné rety horia mi na čele a dušou chváta divá povíchrica, let myšlienok sa v chaos mieša cele… Kde — recte — sídlia kúzla tohto taje? Ach — nevravte, nie, — znám už vaše reči, zas spomeniete lásky sväté háje, kým rozum plače v stých neistôt seči… 1910

Mne vonia jazmín dávnych jarných nocí, mne hrajú husle, prachom zapadnuté, o vrelej lásky neskonalej moci a dujú víchry v duše tajnom kúte. Mne plačom chce sa uľavenie hľadať, horkosťou slzy liečiť trpkosť bôľu, ku dákej jasnej myšlienke si sadať, a musím, musím stúpať dakde — dolu… Ku tieňom mŕtvych snov a nádej mladých, k mohyle dačím zabitého žitia, ku krvavým stopám rozpomienok bľadých, k mátohám nočným, ktoré dušu chytia. Nevoňaj, kvieťa dávnych jarných nocí, zmĺknite, husle, zapadnuté prachom, nedujte, víchry, duše tajnej moci, — bojím sa, bojím sšediveným strachom. 1910

Vídaval som ju v prepychu jase, zrak jej plál ohňom dráždených túh. Peľ ruže v lícach… bujarosť v hlase… V salóne vonnom milencov ruch. Teraz šat čierny, ktozná, čo smúti? V hlbokom oku — lomený lúč, pobledlá prelesť k sústrasti núti… — Pomiluj, Pane, odpúšťať uč! — — — — — — — — — — — — — Pokľakla… na rtoch kajúcnosť nemá, po líci bielom sĺz kanie prúd… — To pre náš klub je výborná téma… — za chrbtom znie mi milenca súd. 1908

Arlecchino, Arlecchino, hľaď, ako ten život beží! „Deva, čo hrá pianíno, ach, aký má úsmev svieži!“ Nepočuješ umieráčik, ako vzlyká predvečerom? „Nemýli ma ani máčik, nezastrašíš hrobu šerom.“ Nuž, veď i ty klesneš v hrudy, pokajaj sa, Arlecchino! „Dobre, dobre, pozvoľ hrudi, najprv dopijem si víno…“ 1908

Ty objala si moju dušu a dalas’ nový obsah snom, ja živo cítim srdcom celým, že jaksi iným, iným som. Ty život môj si sťaby fetiš nad bielu hruď si pripäla, ja — tíchnuc v búrkach divých — cítim, že láska moja primalá. Môj život: fetiš; tvoja láska je ohňom svätým v jasote; ach, povedz, povedz, akej môžem sa takto úfať istote? 1912

Poľom sa hustá plazí hmla, za ňou, hľa, mliečna žiara plá. Pri ceste topoľ — hrdopýš, dosiahnuť chcel by nebies výš. Usadol si naň kŕdeľ vrán, až sšušťal hnevom, starigáň. Koch dielne, sťaby obelisk, načúva strojov hrmot, vysk. Tam dnuká duní žitia ruch, zobudil sa už pary duch. Už miznú mlhy, pŕchnu preč, kdes’ v diaľke zneje temná reč. Kto vraví, čí ten divný hlas? To deň — na bedrá berie pás… 1910