ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(40, 1. 2.) „Potešujte, potešujte môj ľud!“ vraví náš Boh; „dajte mu známosť, Jeruzalému, a zvestujte mu, že rabstvu už koniec, že je smazaný hriech, že dvojnásobne ho potrestal Jahve^[1] pre priestupky všetky.“ (40, 3 — 5.) Čuj len! voľakto volá: „Pripravte stezku Jahvemu v púšti, schystajte v pustine Bohu nášmu cestu! Priehlbeň každá nechže sa zvýši, nech sa prepadnú všetky vrchy a pahorky, hrbolatosť nech zmení sa v plán a rokle v údolie hladké: i rozloží sa vtedy Jahveho sláva a každá bytosť vzhliadne vovedne, že Jahveho ústa preriekly.“ (40, 6 — 8.) Čuj! dakto vraví: „Káž!“ Na to som vetil: Čože mám kázať? „Je bytosť každá trávnatá byľ a okrasa jej každá sťa poľa kvieťa. Usychá tráva a uvädá kvet, keď naň zavanie dych Jahveho vetra. Ach hej, len trávou je ľud. Usychá tráva a uvädá kvet, však slovo Boha nášho naveky vládne.“ (40, 9 — 11.) Vyjdite na vrch vysoký, vy poslovia Cionu, najmocnejším hlasom hláste, poslovia jeruzalemskí, rozhlasujte, nebojte sa, a zvestujte mestám judským: „Tu hľa Boh váš ide!“ Áno, Pán Jahve, hľa sťa pán mocný kráča s vladárskym ramä’m, odmena, hľa, s ním je a odplata pred ním. Sťa pastier pasie svoje stádo, v ramená schráni baránkov, na hrudi niesť ich bude, kým jahniatko rúče povedie.