ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Schyť tie divné melódie!“ Málo je v nich tepla krásy; azda ani neosviežia? Rodili ich divné časy. * „Duch ten ale spievať musí!“ On len v piesni nájde seba, lebo bez nej v trosiek kusy rozbíja sa i kus neba. november 1921

Že to srdce ešte bolí? Bolí, lebo bolieť musí, ešte vždy tá žalosť dusí ako kvieťa bodliak v poli. Že tá duša ešte žiali? Žiali, lebo žialiť musí, rozbitá je na sté kusy, minulosť ju bolí, páli. Raz to srdce zhojí rany, poozdravie dokonale, rozvravia sa modré diale, otvoria sa jasu brány. Raz tá duša splna splesá, radosť zhudie chórom v hrudi, v nej sa veľká nádej vzbudí a ku bránam šťastia hne sa! október 1922

I Ja rád mám našej viesky zbožný kľud, ja rád jej prostý, dobrodušný ľud, rád večer, v ktorom hasne zápal zôr, keď stromy zvedú tichý rozhovor, keď v šere zhučí zvona zvučný hlas, som dieťaťom, jak kedys’ bol som — zas. Sa modlím rád s tým prostým ľudom, rád a chápem, chápem jeho hrudi smäd, chcem v jeho srdce vliať môj vrúci cit, z kalicha jeho duše dušu piť… II V tých našich horách dedín leží pár, mne predchodia sťa nebies zvláštny dar, jak v nich by bola skrytá samota, z ktorej sa rodí neha, krásota… Tie dediny! V nich toľko mrúcich túh, že v lete nimi zvučí spevný luh, v nich toľko bôľov, toľkých vzdychov hlas, že ním sa chveje travín suchý vlas, keď vetrík dýchne, odpočíva srp a drieme zopár ošarpaných vŕb. Tie dediny! K nim vedú cesty zlie, V nich preto azda toľko žiaľu tlie?… 1922

Umrelo nad ránom chlapiatko, umrelo, pri zorách mamička bolestne zalkala, že jej smrť kostnatá synčoka zlákala, že jej to najdrahšie na svete odňala. Ulietla dušička najdrahšia na svete, tielko len zostalo biele sťa ľalia, krajšie ver nad toto sotva kde nájdete, čo priam hneď najďalšie krajiny prejdete. Tielko to umyli, obliekli do biela, otecko uložil synka do truhličky, červeným ručníčkom kryli ho sestričky, kým ženy spievali žalostné pesničky. Vyniesli rakvičku zdobenú stuhami, na ktorej vosková sviečočka horela, bolo tej bolesti priveľa, priveľa, ni v svätých obradoch nezmizla svízela. Panenky s vienkami niesli ju spanilé na cmiter zelený pod stromy vo kvete… „Prečo mi synčoka, prečo mi beriete“ — zalkala mamička, „čím mi bol, neviete!“ Sviečočka dohára na drobnej rakvičke, hrobár ju drsnatý kladie do hlbiny, vôkol sa zachvejú voňavé svrčiny, sviečočka blkoce naďalej z hlbiny. Kol hrobu „v nádeji tiel z mŕtvych vzkriesenia“ spievajú v zástupe plačúci kresťania, sviečočka blkoce v hrobe bez prestania, kým hrudy nezmaria plamienka plesania. Stíchol spev… hrudy len padajú, padajú, na stromoch štebocú vtáčatá tlmene, po tráve panenky kráčajú rumenné, za nimi mládenci i babky zhrbené. Hrúd rachot nezneje, mamka len narieka: „Synček môj milený, najdrahší na svete! Kam ten môj zármutok, ľudkovia, podiete? Čo som v ňom stratila neviete, neviete!“ máj 1922

Taj dlhých rokov skryl ťa — v mohutnom toku si zmiznul veku, zavše preds’ mi sloku zvonivo-búrnu kýsi vánok vnesie v sluch vnímave a ona zvučí v plese pošmúrne-krásnom, vonia horou, lúkou, z nej štká to nikdy netíchnúcou mukou zbolenej Túhy, nehasnúcim žiaľom, zas vzruchy nádej šľahá mladým palom… A bludnou nocou často čujem kroky, v nich kolísanie chvie sa tvojej sloky, až zatíchnu — tu vánok plamom strhá jedinej sviece slabý jas, čo vrhá do šera mojej onemelej chyže. Si tu, ja cítim, vedľa mňa že stojíš, no strachu nemám, viem, že som ti blízky, bár orloms’ ty, ja iba kriak som nízky, čo víchor šarpe dakde na úpätí, kým Orol-Kráľ nad bralá Tatier letí… Tak v divné, nočné tône zahalení dumáme dlho v nekonečnom bdení, ni hlas, ni šum, ni vzlyk, ni vzdych nás ruší, i vonku všetko kliatbou ticho čuší, až skikiríka kohút mraznou piesňou, tu zachvejem sa žasu kousi tiesňou a zase čujem tvoje tiché kroky, jak vzďaľujú sa, v ne sa mieša sloky žbln vonný ambrou našich tmavých lesov, pretkaný tajom čarobúrnych plesov, v nich duch tvoj v diaľ sa nesie nekonečnú. máj 1922

Pri mramorovom stole sedávali a denne pri ňom našli svoje skromné raňajky, suché večere a kávu nie práve najlepšiu a najvonnejšiu, tu trávievali čas svoj v rozhovoroch raz smutných ako šero opustených príbytkov, kde sa kedys’ smialo blaho, raz iskriacich sa ohňom túžob smelých, čo mladá hruď a srdce rozihrané vie rozvlniť sťa vánok povrch plesa… Pri mramorovom stole sedávali a fajčievali lacné papirosy, chtiac omámiť hlad žalúdka a vzbudiť snáď v mozgu predstavy o šťastí sýtom… A sedem bolo ich sťa z bájky duchov a každý inam tiahol smädnou dušou: však kási páska svornosti a lásky ich spájala jak obruč dúhy suda, v ňom zlato jagá sa sťa oči škriatka príšerným leskom démonickej moci… Raz riekol jeden — starý študent vedy lekárskej, Paraklesa žiak to chmúrny, čo miesto inštrumentov k pitve zhotovených mal radšej spády logického súdu a tvrdé slová sarkastickej mluvy, čo radšej písal články s ostrým rezom pre stĺpce novín, ktoré iba skromne mu priali plácou, dajúc slovám prízvuk podivnej hudby, ktorá splaší v srdci citlivšom všetky nežné city chvatom: sťa Marat slušne oblečený, čistý, skrz a skrz herold správnej hygieny: „Už skoro musí nastať kataklizma, čo zmetie všetky povrchnosti myslí nadutých na svoj panský neduh: hnilosť! už to vrie v vrstvách, na ktoré sa kydá hnoj nadávok a nízkych povrhnutí, kde vulkán vášní buble piesňou pomsty… Na sopke tančia dnes tak ako kedys’, keď prepych ľahkou, ale zhubnou nohou, odiaty v baršún, hodváb, zlatú priadzu, sa kolembal vo krokoch menuetu na chrbte sedliaka a raba práce, keď bledosť žasu kryla farba, prach tiež ryžový belel sa na cudzích vlasoch, spletených v skvostnú parochňu, keď všetko, i pohyb, hovor, všetko, vravím, chcelo sa zaliečať len maske umelosti, hah, umelosti zhubnej, ktorá strihá strom, dávajúc mu pošetilý výzor, čo prirodzenosť zdravú vrhá v temno pivničných dier, kde potkan piští hladom. Huh, vztek ma chyce, keď tak myslím na to, že môjho deda kedys’ švihal drabant, na rozkaz! Aký? Panský rozkaz, panský, a to len preto, že mal smelosť tvrdú riecť pravdu v oči kasnára, že právo urbárske berú im tak, ako stojí ver napísané v katechizme starom: „pod práva spůsobem“, že panská láska je stále iba na zajačom chvoste i vtedy, keď sa líška nežným hlasom a hladká líca našich dievok jemne, len preto, aby kedys’ kúsla v ústa netknuté jedom práva „primae noctis“, a stalo sa to už po — meruôsmom… Eh, zákon, zákon, — z neho iba kruté poznanie hriechov vlastných z minulosti… Pre mäkkosť, mäkkosť leží nám na väzoch železná, hrdlo zvierajúca mocnosť, čo nežiadal si sedliak, ani mudrc… No, praskne puto, praskne — ale zdola plam šľahne, ktorý roztopí ho ohňom neskrotnej vášne, blkajúcej v bledé, ľhostajné tváre, ich krv stiekla náhle v radostí domoch, pri poháre tenkom, v ňom krištáľoval nápoj šumejúci, šeptajúc piesňou, ktorej refrén žhavý vždy žblnká jedným a tým istým slovom, sťa zjavenie by podsvetia sa smialo, tak: ,skaza, skaza‘… „Ešte nebol koniec tej dlhej reči, ktorá sťaby rudý prúd krvi liala sa z rtov biedou bledých jak socha ticho sediaceho žiaka, vzpúr vášnivých a búrok sprevracania, keď z druhov iný hlásil sa už k slovu a kučeravá štica klenutého sa pohla čela, prerytého vráskou hlbokou kejsi divnej neistoty a pod ňou spoza skiel sa blyslo dačo sťa temný lúč by kamenného uhľa, v ňom podnes väzí ustrnutá stopa ichtyosaura, letáka to kvetny pravekej, v ktorej horou čnel ku nebu les praslíc, dnes už zakrnelých, vlhkosť sa plodná chvela, v močarinách rvala zmes čudies divokých — a lúč ten matný, nám pripomínajúci starobylosť, o nejž len málo vieme spoľahlivým čo nazvať možno, chvel sa v zreníc kruhu, čo celé dni a noci k riadkom klonil kníh ťažkých obsahom ku zrozumeniu… Ich majiteľ — to Lessing, inu, v malom,^[1] pachtiaci spoznať múdrosť bohoslovcov, vedomcov od dôb najstarších i dneška najnovšie, bájne orchidey umu, vyhúkle z pôdy pokropenej slzou i krvou mnohých svedkov-trpiteľov, ich kosti hltal plameň hraníc, duše však spáliť nebol vstave v svete ničím, ni spáli kedy, lebo zasľúbenie má duše let i trud od večných vekov trvania, ktoré riadi zákon ducha… On zrel raz skvieť sa v aureole vábnej postavu Gala, chápuceho všetko a líčiaceho históriu duše najľahším ťahom slobodného pera, a zjav ten smavý Anatola Francea mu zvíril srdce tak, že zhorklo v mihu, nuž zhorklo, lebo videl, že on nikdy sa nevyšinie z šera Pázmanea a jeho dušu prikujú ku klietke, čo síce zlatá je, no preds’ len klietka, že bárs jak bude blčať duša ohňom nadšenia, pravdy, pravdou, jeho pravdou, že bárs jak sa mu zjasní vo svedomí, rtov výmluvnosť mu vezme väzba, v ktorú sám nevie, ako dostal sa, vie iba, že slúžiť chcel len božskej, rýdzej pravde. Bol eminent a hrivny nevšedné mu síc’ otvorili prístup v aulu vedy, v chrám poznania, kde Grék i Žid sa do jednej tiesnia lavice, kým zhora k ním srší reč, čo mozog silí k práci a dušu formuje, bárs jak je svojská, kde ponad hlavou učbára sa chveje tajomstvo nikdy — nikým — nepoňaté, lákavé, čudné, živé Univerzum! A tiesnivý cit neopustil viacej hruď, ktorá prahla, slobodu si priala, bo priniesla si z domu milovanie tých zvukov, ktoré podtatranské plemä vie skladať v piesne, plné sladkých smútkov… Miloval poznanie a voľné lety myšlienok v jasnom vlnobití Pravdy a doma prežívané časy zavše mu kmitli mysľou — počul štrngot svieži spiežovcov, fujár hlasy, hukot hromov, čo na holiach sa ozývajú dute, čul mäkký hlások sestry, pochýlenej nad bielym plátnom, skvejúcim sa v barvách, čo tenké prsty vykúzlili ihlou, im vnuknúc jemný súlad tak, že spevným sa rytmom chvejú rad po rade stlané v nádheru foriem — zdedený skvost duše po predkoch šťastnejších… a divné túhy mu zaihrali v srdci, ktorým hlava sa priečila a nazvala ich „bludom“: — no „blud“ ten silnejší bol ako krídla cez všetko valiacej sa ambície, v nej zavše aj plášť kardinála rudý sa v okamihu zjagal v barvách krvi, tej krvi, ktorú bol by musel zaprieť, čo stálym, vrelým tokom prúdi v žilách, volajúc ako zvučná riava v dušu: „Si synom svojeti a zradcom vtedy, keď zapredáš ju sláve, moci sveta, krv dušou je“, jak niekdy vravel Mojžiš, „a nie je kyšou, ktorú kvasí človek, je mokom najdrahším, ním vykúpenie sa stalo človeku, je kúpeľ živý, v ňom božské sily prúdia… Nezapri ich, nezapri, synu!…“ Nezaprel ich, svedčil, keď dlhým radom inkvizičných trudov mu srdce zvierali, nehľadiac na nič, nie na cit, ktorý zbožnosti je hniezdom, ni na um, ktorým hájil svoje právo a právo temer trojich miliónov pred synedriom múdrych hláv a veštcov, čo „lásky žrecmi“ súc, v nenávisť jali mladučké bytie národa sťa Krista sbor hierarchov — obviňujúc hriechom života jeho zvučné, živé slovo… Neobstál, i keď vysvetlili veci nunciovi, a tento nepochopil, jak môže celku štátnemu byť škodou, keď zopár ešte mladých duší chce sa nasýtiť mannou reči materinskej, nič nepomohlo jeho „non capisco“… „Moc majú,“ riekol v deň, keď šepot druhov príšerný sipel šerou chodbou, z ktorej sa díval, ako hasne rudý diskos slnečný v lese začmudených kochov patinou dejín starej Vindobony… „Moc majú,“ stvrdil znova, zvlečúc rúcho, čo nikdy nízkym činom nepošpinil, odhodiac kolár, cylinder a s prackou ligotnou črievíc pár… šat odial z lodnu, zabalil knihy, medzi nimi zopár zväzkov i svojho mileného Francea, čo s aureolou blednúcou sa tratil v pralese vzdorov, ktoré rástli v duši, na pružný sadol vankúš konfortábla, ostanúc dlžen odpoveďou všetkým, čo „ratovať“ ho chceli, núkajúc mu kompromis výhodný — a s mierom v srdci hnať kázal k hotelu, kde vtedy býval muž, prišlý zvedieť o najnovšej krivde, čo úderom sa ušla v jasné tváre nezištných duší, aby perom zdatným dal zvesť o drsnom utískaní svetu… Kôň chudý zerdžal, cválajúc po dlažbe, duniacej ako hrom na snežných holiach, večerným chladom krivolakých ulíc, v tíchnúcom sídle cisárskom, čo hľadí tekavobystrým, staromladým zrakom vo vlny rieky, ktorá zmýva skaly devínske, mútna vodou Moravienky… Po týchto mukách stal sa druhom šiestich, by bolo ich sťa duchov v bájke — sedem. fragment z roku 1913

Vstaň z hĺbky hrobu, milý Nietzsche! Vstaň, poď sa pozrieť na tie šelmy plavovlasé, čo nádherou si oblial rudojasu a privlastnils’ im božskej Héry krásu, keďs’ o nadčloveku kázal svojmu veku… Vstaň, poď a viď tých módnych ľudožrútov! Nie sú ver geniálni, ani utešení, nie sú ver Apolovia novej doby, sú plní iba nízkej, zverskej zloby a v zlom sú vytrvalí, ako Nero, čo šinie sa na voze triumfálnom so smaragdom na krátkozrakom oku, nie sú sťa otrávenou dýkou pracujúci Cesare Borgia v dejín búrnom toku,^[3] ni ako povestný „náš“ markýz Géro, čo krvavým zve dejepisca pero… No, sú len pokrytcami mrzkých foriem a tvária sa sťa božie stvoreniatka, imž v mysli chvie sa mordu nízka jatka, o nich i „veda“ riekla: „sú len blázni jednoduchí“… Vstaň, napni svoje kedys’ jemné sluchy, poď, milý Fridrich, o ktorom som riekol raz s rozpálenou hlavou prvej vesny, keď v srdci vrelo toľko piesní a dve len decénia hrali v mladej krvi, žes’ „bludným obrom medzi trpaslíkmi“, vstaň a poď napraviť, číms’ zhrešil proti Ľudstvu, keď myslel si, že filozof si prvý, i básnik k tomu… Na boží súd ťa zvem! — „Ach, nemôžem!“ v odvet mi riekneš, všakže, tak, jak to príkaz mŕtvych duchov káže, čo vôľu, srdce, um i city viaže. Viem, neľzä, keď tvoj vzácny mozog mohutnej lebky červy dávno zhltli; bol, žiaril kedys’ fosforovým plamom, dnes niet ho, nepodlieha zmyslov klamom. Nadarmo žiadam, bys’ sa vtelil znova a zakvitol sťa hoľa Áronova, bys’ kajúcne sa pokoril pod krížom, kde vykrvácal Bolesti Muž v Piatok Veľký, sinalosť jeho dnes, ach, toľkým k zdraviu slúži, on živým je na večných vekov veky, bo svojou žertvou lásky srdcia tuží a láme ľudskej šelmy divé vzteky, čo vziať by chceli sviežu nádej duši, že nezapadne v smrti večnú Noc… Ja v pôstnom čase chcem ti želať zasa: nech duch tvoj k bránam nebeským sa vznáša, bys’ zhliadnuť mohol zmilovania ráno… To preto, žes’ raz vyrknul veľké „Áno“ v mrákotách duše hrozným bôľom spätej: — Oh, Nazaretský, Majstre cesty svätej, si víťazom, hoc zomrel si na kríži… v zime 1925

— „Je mizantropom! Nenávidí ľudí, a preto vždy len samotami blúdi…“ Tak vravia o ňom tí, čo radi majú tú prózu žitia bez vznetu a taju… A predsa koľkú túhu skrýva v duši, ňou jeho vrelé srdce vrúcne búši, že krivdou hrubou je tak vravieť o ňom a skalu chladnej pýchy hodiť po ňom. Bol mužom, ktorý ľuďom verne veril a pohnevaných bratov často meril, no raz ho zradil najmilejší ktosi, od toho času v hrudi horkosť nosí. Však lásku zná, jej každodenne slúži, ňou v krutej žertve citnú dušu súži a v pochybnostiach srdce v obeť dáva… Tak sa to už v tom žití často stáva, že tomu, kto driev s otvorenou hruďou chcel objať sa aj s zeme tvrdou hrudou, chcel všetkým slúžiť voždy do sýtosti, poprú i dobrú snahu rýdzej cnosti, keď sklamanie mu trúchlosť vlialo v žitie, obchodí miesta rozmarnosťou spitie a ducha smútkom žiaľu hojne hostí… október 1924

Raz octnul som sa v zámku starom a komnatami kráčal sám, keď medzi skvostným náradím, čo viacstoročné bolo asi, i klavichord stál z ebenu, kus čudnej, mimoriadnej krásy. Ten prilákal ma zvláštnym slohom, bych všimnul si ho zblízka cele, a skúsil, aké zvuky má v intímnej, opustenej cele. Dotykom jemným zdvíham veko, udieram v zžltlé klávesy, tak vyludzujem chvejnou rukou, v nej vibruje cit piety, jediný akord, čo sa mukou rozzvučal pološerom chyže… I odstúpil som prekvapený, keď vzrušil ma kýs divný žas — od nástroja, čo hudbe slúži, od dávnych, preneznámych čias a magickou sťa hnaný vlnou doznievajúcich tónov vraz na kreslo z čiernej kože v rohu som usadol a čakal, čakal, v predtuche čudnej, s dušou plnou nádeje, strachu, túhy, stesku. Tu bez ruchu sa otvoril vchod starosvetských, tajných dvier, čo splývali so stenou, driev ja nemohol ich zbadať ver a z tmavého ich pozadia dnu tíško vkĺzla bledá žena v hlboký smútok zahalená, jej čarodejný čierny zrak: melanchólia roztúžená. Ku klavichordu vzdušným hnutím prisadla; kmitlo dvoje sviec; a prstami tak belostnými zasiahla v klaviatúry lesk… Jej čierne oči planú, planú, ja v dlane skrývam chladnú tvár, kým lícom slzy dojmov kanú a v šero svieti sviečok pár… Čuj, ona jemnou rukou láka z mŕtvoty zhrdzavelých strún sonátu dosiaľ neslýchanú, mňa k plaču núti, súži, láka tej hudby stupňujúci zun… V nej harmonicky orkán chvie sa rozdrcujúcich nešťastí, i lkavá pieseň pochovaných radostí bôľne šelestí, čo svietili raz ako belosť alabastrovej nádoby, zas sklamanie štká zúfalosťou hamletovského „not to be“, sa echom vmieša v súhru mrúcu efektov vášne, chváta v zhon vo vlnobití srdcervúcom ľúbostí smrtonosných ston; i modlitebných vzlykov súžba vyviera z duše trýznenej, vozdychom ave-mariánskym v hviezd svety dvíha zemský dej, kde v úsmev zmieru, blaženosti, stlie výraz žiaľu strnulý… Tak moje „ja“ sa vtápa v rieku sonáty ako stín len mdlý… I stíchla zrazu bez ozveny, jak pretrhnul by kúzla mrak, ja bojazlivo snímam dlane a upriem v chyžu zvlhlý zrak. Klavichord stojí zatvorený, viac nekmitá už sviečok pár, chlad vôkol, ako v hrobke býva, kde šero s denným svetlom splýva, nežiari bledej ženy tvár… Opúšťam celu v zimomriavke, chodbami zámku spiecham v diaľ, mňa víta voľný priestor znova, odlietol úžas, čo ma jal. Už kráčam prašnou cestou zase, nad hlavou modré nebo v kráse a z hája slávičí znie spev… 1925

Mňa schváti zavše túha nezlomná, sťa papradie vo vonnom chlade lesa, kde tajomstvo to lká a plesá, — ma opradie, ba na dušu mi zaľahne, jej hlbinami mocne hne; tak je mi, jak bych sa zahľadel v mdlú, vábivú zeleň zakliateho plesa, keď doň tieň brál za šera, z večera, voľne klesá… Mňa schváti táto túha, bezvládneho ma opradie, sám boh len vie, kto zaštepil ju v krehkú hruď — v nej zrkadlí sa mieru kľud, i chcel bych k posvätnej jej tuche zaspievať piesne jednoduché a úprimné… Sťa slávik rád bych vyspieval zážitky bôľnych rozcítení z mladosti prvej, čo kedys’ pri mesiaci, skvúcom sťa perleť, sa z hlbín srdca vyronili, keď sníval som o krásach lotosových kvetov a v duši to zvonilo hudbou palácov krištáľových… Ňou okúzlený chcel bych spievať pieseň spovede o tom, čo cítil som za iných žalostiacich, uznojených bolestí krvopotom, ichž biede odpomôcť nevedel som — ja úbohý… A potom, keď už ustrnul by na rtoch i posledný tón, zachvievajúci srdca najútlejšou strunou, so zblednutou tvárou, na ktorej duša zmierená vyhladila všetky vrásky, utonúť, zaniknúť vo vlnách Veľkého Zamĺknutia, kde niet hnutia, ni hlesu, ni šumu, kde vládne tíš, tíš, tíš a snuje večného zabúdania nemú dumu… Tu zrazu štvoro drobných rúčok mi siaha na hruď objemom, hodvábnou dlaňou hladká bledé čelo, sťaby sa krídelce vtáčie jemne chvelo nad brázdami trudov a strastí doň vyrytých dlátom krutých sudieb. A z očí, zaplašený dychom života, odlieta motýľ-smrtohlav, s ním mizne i hypnotická túha a kliaty sen sa mení v deň a v jeho žhavých lúčoch sa roztaví Veľkého Mlčania stín… Som zase Zeme syn, prikutý k hrude a pieseň v srdci zas planie rude, jak zôr nach blkotavý. Moc detských rúčok, vetvičiek budúcich zasľúbení, budiaca k životu zmŕtvené sily — ja blahorečím tvojmu božskému kúzlu. Zas stojím vzpriamený sťa jedľa v búrok zhone, jak v blýskavici sťažeň lode, čo pláva zmietaná k neznámym brehom šťastia… október 1924^[5]

Hahó! Smejte sa Slncia! Spievajte voňavé vánky, štebotným sprievodom zvoňte slávikov strieborné hlasy! Vesna, hoj, Vesna, odiata v kvety zletela v sady a luhy, miazgou sa rozihral dlhý rad stromov — v sad i chlad májový duch sa už lúdi. Hahó! Jasotom chvejným húpu sa vlny na rieke, mlhavé oblaky letia modrinou nebeskej pláne — poslovia plodnosti, bytia, letia sťa bociany v diaľku. Vesna, hoj, Vesna, mám veriť? Snáď verím aj krásam žitia, snáď túžim, v nádeje dúfam, jak kedys’ — pred dvadsiati rokmi? Azda sa vrátilo dačo a či sa zmýlilo srdce, keď dúfa, verí a ľúbi? Azda sa túh snivých chvíľa náhodou vplietla len v cestu a či je hruď moja i duša spitá na ceste — k tichému miestu? 1920