ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Indivíduum a individualizmus je heslom doby našej a spolu heslom nového umenia. Ako nieto dvoch rovnakých listov na strome, tak nieto ani dvoch úplne rovnakých ľudí a duší. Každý človek a každá duša ľudská je dôležitá, integrálna čiastka makrokozmu, jednotka v celku, bez ktorej je celok nie celý. A nasledovne každá duša má v sebe svoje zvláštne hodnoty, ktorými obohacuje náš život; svojimi myšlienkami obohacuje myšlienky celého sveta, svojimi citmi dvíha intenzitu citov všeobecných, svojimi fantazmami vyhovuje obrazotvornosti ostatných ľudí. K tomuto však žiada sa, aby tá duša bola skutočne vyššia ako naša, bohatšia, zložitejšia, vzácnejšia. V tomto spočíva význam individualizmu pre život, a v prvom rade pre literatúru a vôbec pre umenie, v ktorom ten život poznávame a požívame.

V umení individualizmus má hlboký význam. Učí nás chápať a oceniť každý produkt ľudský a vedie nás ku tomuto hlbšiemu chápaniu života ľudského, toho života, ktorý odohráva sa v duši, vedie nás ku poznaniu a ku osvojeniu si toho bohatstva, ktoré skrýva sa v hĺbke tajomnej duše ľudskej, ktoré bohatstvo až donedávna ukrývané bolo mnohými paragrafmi poetík a estetík. Dnes umelec môže smele vysloviť to, čo prechováva v duši svojej, a môže to tak vysloviť, ako len sám chce. A pretože každému vnútornému duševnému stavu zodpovedá zvláštny stav zovnútorný, prirodzené je, že cez dielo umelcovo prichodíme k jeho duši, poznávame nové hodnoty životné a umelecké, osvojujeme si nové bohatstvo myšlienok, citov, túh, nádejí a preludov, ktoré sú drahocenným majetkom duševným. A práve preto nie na diele samom, ale na duši básnikovej a umelcovej, ktorá javí sa v tomto diele, záleží svetu. Čo dáva tá duša zo seba, čím obohacuje život? Aké nové krásy vidí v živote a ako ich robí pre nás viditeľnými a prístupnými pre pôžitok? Toto sú hlavné otázky, ktoré povstávajú v nás pred dielom umeleckým. Preto hovorí Taine, že literatúra je psychológiou národa.

Takto i literárno-umelecká kritika stáva sa vždy viac literárno-umeleckou psychológiou. Kritika táto zrieka sa práva posudzovať dielo umelca, ako to prv robila, a tak ubila nejedného génia; a považuje za svoju úlohu pochopiť a vysvetliť dielo umelcovo, touto cestou pochopiť dušu, a tak toto nové bohatstvo prístupným a pochopiteľným urobiť pre druhých.

Duša Hviezdoslavova! Aké to bohatstvo citov, myšlienok, túžob a nádejí! Koľko oduševnenia za krásu, za život, za národ a jeho budúcnosť! Toto bohatstvo, ktoré Hviezdoslav znamená a podáva národu svojmu a s tým spolu celému človečenstvu, toto bohatstvo poznať, pochopiť, osvojiť si je úlohou našou a úlohou celého národa. Bohatstvo, ktoré sa nepovedome skrýva v národe a ktoré duša básnikova našla, poznala a v sebe ho prečistila, to on robí nám prístupným, privádza ho do nášho povedomia. Preto je privilégiom básnika, aby ho celý národ v srdci nosil, aby celý národ mu bol zaviazaný, podlžný a povďačný. K tejto duši Hviezdoslavovej chceme sa priblížiť, chceme poznať a osvojiť si bohatstvo, ktoré nám ona podáva. Chceme poznať to, ako hľadí básnik na svet, aké krásy vidí v ňom, aké city a myšlienky budia krásy tieto v duši jeho. Cez diela jeho, cez dušu jeho imaginárnych osôb chceme prísť k duši jeho a poznať ju.

Individualizmus nie je smer literárny a umelecký, je to len heslo, ktoré hlása hodnotu každého jednotlivca. Nemá ničoho s nijakým smerom, ale v každom smere môže sa uplatniť. Smerov literárno-umeleckých je mnoho — aby som spomenul len tie, ktoré i u nás mali svojich zastupiteľov: klasicizmus, romanticizmus, realizmus, impresionizmus a novšie symbolizmus — a predsa niet ich toľko, koľko je individualít umeleckých. Znamená to toľko, že každá individualita musí prináležať nejakému smeru, musí sa dať vradiť do nejakej kategórie, čo však vôbec sa neprotiví zásade individualizmu, takého, ako sme ho vyššie označili. Lebo smery vzťahujú sa na spôsob, individualizmus na podstatu. Pravý umelec, nech patrí ku ktorémukoľvek smeru, podáva vždy seba, svoju dušu, svoje zvláštne hodnoty. To vidíme i u Hviezdoslava.

Smer Hviezdoslavov, to jest spôsob, na ktorý on podáva nám svoje vidiny, je realizmus, smer, ktorý za prehnanosťami fantázie romantickej nevyhnutne musel prísť, ktorý hlása, že netreba hľadať krásu nad oblakmi, alebo v šedej diaľke, v „modrom kvete“, ako to robila romantika, ale že krása je na zemi, všade okolo nás, v samom živote každého človeka, bohatého tak ako chudobného, v živote aristokrata tak ako v živote prostého sedliaka alebo úbohého žobráka; len vidieť ju treba. Realizmus teda, hľadajúc túto krásu, ktorú poskytuje každý život, nachodí ju skutočne v každom živote. Z toho nasleduje, že realizmus so zvláštnou záľubou obracia sa k ľudu pospolitému, nízkemu, pracujúcemu, k sedliakovi, remeselníkovi a nádenníkovi, alebo k nižšiemu inteligentovi, slovom k nižším, každodenným, menej významným existenciám.

Ľudia, s ktorými nás oboznamuje Hviezdoslav, sú nám blízki a rovní, nehľadíme na nich s neporozumením, pri pohľade na nich necítime sa malými, ubitými, biednymi, ale cítime s nimi, radujeme sa, smútime s nimi, žijeme s nimi, lebo sú to ľudia ako my, majú srdce, majú krv v žilách, a čo viac, majú i žalúdok. Postavy poézie Hviezdoslava majú telo, majú mäso, ktoré tiež žije, majú nervy a žijú na zemi, žijú s nami, tak ako my. Nič zvláštneho, nič neobyčajného nevidíme pri ľuďoch týchto, zvláštnosť je len v tom, ako nám ich predvedie a predstaví básnik; slovom pri čítaní týchto diel, Eža Vlkolinského, Gábora Vlkolinského, Hájnikovej ženy atď., neobdivujeme osoby, ale obdivujeme samého básnika, obdivujeme pri ňom, ako dôkladne pozoroval život týchto ľudí jednoduchých, ako verne ho zobrazil, ako i v tomto jednoduchom živote videl krásu a pôvabnosť. Slovom máme pri tom čisto umelecký pôžitok.

Ale i tu poznávame istý postup u básnika. V Hájnikovej žene, hoci je dej prirodzený, možný a nenájdeme v ňom ničoho zvláštneho, predsa je u nás neobyčajný; žena hájnikova zavraždí pána, ktorý ju chce zviesť; — takže v tomto diele básnik i samým dejom chce pôsobiť na nás. Alebo v druhých svojich dielach z tejto prvšej doby svojho tvorenia, z rokov 80-tych, básnik hľadá ešte nejaký zvláštnejší dej, spracúva predmety biblické, v ktorých sám dej je pútavý. Pozdejšie, v ďalšej tvorbe svojej, básnik upúšťa od toho, aby samým dejom nás uchvátil, zavedie nás do jednoduchého domu gazdovského alebo do famílie našich zemanov a oboznámi nás s ich každodenným životom; jednoducho udalosti v živote ľudu nám predstavuje, ako napr. pytačky a svadbu v Ežovi Vlkolinskom, priadky pri mesačnom svetle, práce okolo sena v Gáborovi Vlkolinskom, alebo ako si gazda kúpi mladé voly, ako mu je všetkým jeho statok v Prvom záprahu, atď.

Realistický spôsob predstavenia je, že básnik uloží svoje osoby do istého okolia a dôkladne určí, opíše milieu, v ktorom sa osoby jeho pohybujú, v ktorom žijú. Je to i prísna a oprávnená požiadavka realizmu, ktorý analyzuje osoby, rozoberá ich charakter, chce pochopiť a odôvodniť ich život a každý skutok. Milieu, v ktorom človek žije, má naň veľký vplyv, vstave je premeniť jeho charakter, jeho zmýšľanie, jeho morálne náhľady a pochopy: toto je asi hlavné pravidlo a učenie smeru realistického. V istých, určitých pomeroch ako bude konať istý človek, dá sa vopred viac-menej, dokonale určiť. Tak napr. v Hájnikovej žene, aby sme pochopiť mohli celý dej i charakter osôb, básnik dôkladne opíše nám horu s jej životom, vysoké vrchy a stromy s vtáčím spevom a ozvenou, krásne doliny so žblnkotom vôd horských, so skokmi sŕn a jeleňov. Tu potom pochopíme, ako útla žena vraždí svojho zvodcu, ako jej muž prevezme na seba skutok: lebo ten hôrny život robí človeka smelým, odvážnym, budí v ňom sebavedomie, robí ho slobodným, cnostnejším a mravnejším.

Alebo v Ežovi Vlkolinskom, prv akoby sa začal dej, láska Ežova ku Žofke Bockovie, so záletmi a so všetkými príjemnosťami i ťažkosťami, básnik opíše nám náladu jarnú v prírode, ktorá sama tak budí ľúbosť v srdci ľudskom, ktorá i vode v potoku velí bystrejšie a veselšie žblnkotať a k citu pohne i najchladnejšie srdce:

A vtedy stavajú máje svojim milým dievčinám.

Ale spôsob tento nakoľko je logický, natoľko je i nebezpečný, ľahko sa dá básnik zachvátiť požiadavkou touto a vedie ju potom až do krajnosti. Hviezdoslav, hoci tu prejavuje svoju genialitu, tu vylieva bohatstvo duše svojej, tie krásne obrazy, metafory, a tu sa dokazuje skutočným básnikom, predsa upadá tiež do tej chyby realizmu, že púšťa sa do podrobností, že priobšírne nám opisuje milieu; že tých obrazov je až primoc na jednom mieste, ako farieb na palete maliarovej. Spomeniem tu len Hájnikovu ženu, kde skoro 12 strán zaujíma opis hory a jej života. Krásny je opis tento — a keby išlo o samý opis, videli by sme tu, o koľko vyššie stojí poézia ako umenie nad maľbou — ale je pribohatý. Vie niekde básnik i nakrátko nám predstaviť milieu, do ktorého stavia svoje osoby. Tak napr. v Ežovi Vlkolinskom, keď povie:

týmto jedným obrazom predstavil nám pred oči celú kúriu zemiansku, s jej starobou, a my už tušíme vopred, akí to budú ľudia, s ktorými nás básnik oboznámi. — Táto istá chyba ďalej javí sa u Hviezdoslava v tom, že naširoko roztiahne dej, ten jednoduchý dej, napr. svadbu v Ežovi Vlkolinskom opíše nám so všetkými jej podrobnosťami, opíše nám pytačky, družbov a družice, starejších, sobášny pochod, sobášnu hostinu, všetko dopodrobna. Reálne a verné je to, pravda, ale je na úkor umeleckého dojmu a pôžitku, lebo záujem, ktorý básnik vzbudil v nás na začiatku hnevom matkiným, sa tratí, pozornosť našu obráti na iné, nie na to, čo na začiatku sľuboval. A celé umelecké dielo tak robí dojem etnografickej štúdie. Pravda, ako sme podotkli, je to realistické, a básnik tým chce ukázať, akého veľkého životného významu je pre gazdu sobáš, ktorý trvá i za tri dni; ale dojmu umeleckému to škodí.

Tak pozorovať, tak zachytiť každú charakteristickú maličkosť, ako Hviezdoslav to robí, vie len málokto. V literatúre našej v tomto ohľade po boku jeho môžeme spomenúť len Kukučína, ale i tu je rozdiel veľký. To, čo vyznačuje Hviezdoslavov realizmus, čo ho robí takým pútavým, je jeho láska k svojim osobám, láska k ľudu, ktorej u Kukučína nenájdeme, alebo len v malej miere. Kukučínovi je ten prostý sedliak smiešny, a vždy z tejto smiešnej strany nám ho predstaví. Alebo napríklad u Tajovského sedliak je jednoduchý predmet umelecký, povedal by som model, naproti ktorému je básnik úplne ľahostajný, a práve tak ako toho sedliaka, tak chladno, ľahostajne by nám opísal i čokoľvek iné. U Hviezdoslava vidíme, že jeho osoby prešli i cez srdce básnikovo, že sú to nie jednoduché objekty umelecké, ale deti srdca a fantázie básnikovej. Slovom, u Hviezdoslava vidíme nie jednoduchých, nám ľahostajných ľudí, ale ľudí nám sympatických. To je možné len tak, že básnik žil medzi týmito ľuďmi, obcoval s nimi za dlhý čas, a že i teraz ešte v duchu žije s nimi.

Táto láska a sympatia k ľudu je základom opravdivého realizmu, základom toho, že básnik tak verne, tak pravdivo nám predstavuje tieto osoby. A nech nám ich predstavuje zovnútorne, v ich zvykoch a obyčajoch, alebo nech nám ich predstavuje v ich duševnom živote, v ich zmýšľaní, jeho obraz je vždy verný, pravdivý, reálny.

Rozhovor týchto prostých ľudí je jednoduchý, trhaný, krátke slová, nie sú schopní k väčším koncepciám, ale namiesto toho hovoria zväčša v prísloviach a porekadlách, aby dodali váhy, pravdivosti svojim rečiam. Pritom pohybov neužívajú, najviac ak hovoriaci dotkne sa svojich pŕs, na dôkaz, že hovorí pravdu. A len v slávnostných prípadoch vedia spustiť i dlhšieho dychu reč, ale vtedy táto reč nemá konca-kraja, započínajú od Adama, a reč ich plná je príkladmi biblickými, lebo veď toto je ich stále a skoro výlučné čítanie. A jednako ľudia títo sú veľmi zhovorčiví, a čo viac, sú úprimní, otvorení, radi majú i veselosť, fígle, uštipačné poznámky, ktorými sa doberajú, dráždia, ale bez opravdivého hnevu. K takýmto neškodným rozhovorom slúži im čas nedeľný pred službami božími a priestor pred kostolom. Toto je ich kasíno, kde si dovolia pokritizovať pomery politické, cirkevné, tu sa pozhovárajú o hospodárstve, o počasí, ba tu sa začínajú i srdcové záležitosti a odtiaľto sa dostávajú do širšej vedomosti (Gábor Vlkolinský). Potom ako žijú ľudia títo spolu so svojím statkom. Pekné voly mať, to je ich pýcha: gazda hrdo si kráča po dedine popri voloch svojich a dobre mu padne závistný pohľad susedov. A vôbec celý život tohoto ľudu je v úzkom spojení so životom statku; nielenže sa porozumejú, že gazda pozná pohnútky každého pohybu svojich volov, že tieto tiež rozumejú slovám gazdovým (Poludienok), ale voly majú účasť i v srdcovom živote svojich majiteľov. Keď mladý šuhaj ženie voly dedinou, pred domom svojej milej pľaskne bičom, aby ju upozornil (Prvý záprah). A keď sú pohnevané dva domy, to tiež vyrovnajú voly, pomeria ich (Prvý záprah). Slovom, básnik predstavuje nám týchto ľudí v úplnom súvise s ich milieu, vidíme, ako oni zo zeme žijú, z nej berú všetku svoju silu, svoje zdravie, svoju múdrosť, svoje názory.

Ľud tento, ako nám ho Hviezdoslav predstavuje, je rozumný, má svoj prirodzený rozum, zdravý úsudok, v morálnych otázkach súdi zväčša zdravo. Zhovárajú sa dve matky v Ežovi Vlkolinskom a vtedy tak súdia o šuhajovi Ežovi:

a na to odpovedá druhá matka, s ktorej dcérou by chceli spriasť Eža:

Vidíme tu i náklonnosť ľudu tohto k abstrakciám, ku filozofii. Radi si domýšľajú ľudia títo, radi z maličkosti uzatvárajú veľké veci, radi predpovedajú. A sám básnik tak ho charakterizuje

a v národnom ohľade

Najkrajšia duševná vlastnosť tohoto ľudu je smelosť, mravná sila, ktorú budí v ňom zem a ten úzky život s prírodou; duševné zdravie, čistota názorov, rýdzosť zmýšľania. Tak nám ho opisuje Hviezdoslav. Mravy sú tam čistejšie, zdravšie ako u inteligenta. Čo hlavne mu je na zreteli, to je čistota, nepoškvrnenosť domáceho krbu a života. Rozličné teórie a špekulácie majetkové ho ešte nenakazili. Celkom prirodzene jeden sa vzmáha hmotne, ten, ktorý dbá na mravy, ktorý sa pridŕža zeme, druhý hynie, padá následkom alkoholu; ale tam je hneď výrok ľudu, ktorý to odsúdi. A tento ľud je sebavedomý, vedomý svojej hodnoty ľudskej, ktorú hodnotu si chráni všemožne; keď táto je ohrozovaná, vie sa i vzbúriť. Keď nebezpečenstvo hrozí jeho domácnosti, jeho čistým mravom, schopný je hrdinstva, ako hájnikova žena a jej muž Michal Čajka.

Toto duševné zdravie robí to, že ľud je veselý, žartovný, moc ráz vtipný, že rád má spev a umenie, že keď čas práce prestane, dbá i o dušu svoju. Tejto jarosti, životaschopnosti výsledkom je, že má vlohy ku krásam, k pôvabnému, ktorým ozdobuje každý kútik bytu svojho, každý nástroj a všetko, čo k životu jeho prináleží. Je to celé bohatstvo duševné, ktorým si spríjemňuje život.

A túto jarosť, túto veselú náladu ľudu tohoto Hviezdoslav krásne vie podať. Po všetkých epických dielach jeho sa vznáša táto sila životná. Keď ich čítame, akoby sme cítili ten opravdivý život, také akési zdravšie povetrie dýcha z nich a ovinie nás. Cítime, tu je sila, tu je život, tu je budúcnosť národa. V tomto ľude vidí básnik element, ktorý tvorí základ, koreň, podstatu celého národa. A na tomto základe, akoby sme videli do duše básnikovej, stavia on svoje nádeje, že takýto zdravý, silný a mravný národ má budúcnosť. Že predsa slabo napreduje tento národ, toho príčinou je nie sám ľud, veď ten vie sa oduševniť za všetko krásne i za národ, príčina je mimo neho. Ako básnik hovorí:

Pri takých pomeroch, v akých žil, pod toľkými údermi dosť, že žije tento ľud, že sa zachoval; udržala ho práve tá vnútorná mravná sila.

Ku tomuto zdravému jadru, koreňu národa, básnik prechováva lásku. On žil dlho medzi týmto ľudom a žil s ním v úzkom, duševnom spojení a poznal jeho vnútornú hodnotu. Túto lásku a sympatiu básnikovu k ľudu poznávame teda ako najhlavnejšiu vlastnosť duše jeho. Bez tejto sympatie nemožno nám podať taký verný obraz, nemožno tak hlboko porozumieť zmýšľaniu ľudu, a zvlášť nemožno byť humoristom. A u Hviezdoslava, v jeho epických dielach, často sa stretneme s jemným humorom, ako napríklad v básni Prvý záprah, kde po celej sa rozlieva taká jemná humorná nálada. Otec si kúpi mladé volky a v noci ich vedie domov, aby ho nevideli gazdovia, lebo by ho vysmiali. Ale cez zimu ich chovajú dobre, tak, že moc ráz žena hromží, že všetko dobré doprajú volom, a svini neostane nič. Na jar zavčasu idú potom s volkami, ani nie natoľko po práci, ako skôr ukázať sa a popýšiť. Starý gazda zaostane, počúva vďačne chvály susedov a ide potom s nimi vypiť oldomáš. Syn však ženie ďalej záprah; pred domom svojej milej pľaskne bičom, aby ju upozornil, tá však nie je doma. Na poli sa stretne s ňou; vezme ju na voz, ona sa zdráha, že len po dedinu, aby ju svet nevidel. Ale v milom, ľúbostnom rozhovore ani nepobadajú, že sú už v dedine, tu zabreše pes, mladé, neskúsené volky sa zľaknú, dajú sa do behu. Dievča sa hanbí, zakrýva tvár svoju; šuhaj darmo sa usiluje zadržať voly, tie zastanú iba vo dvore gazdu svojho. Vybehne gazdiná, kričí na syna, že hnal voly, vadí sa s dievkou, vyhodí jej na oči staré hriechy, pre ktoré je s jej matkou v hneve, ale potom, keď sa dievča s hanbou vyhovára a keď začne i pomáhať vo dvore, gazdiná sa udobrí, už nebude viac prekážať synovi v láske.

Takýto krásny humor nájdeme i na viac miestach; vybral som práve toto, ako najkrajšie, ako najcharakteristickejšie. Tohto humoru podstatnou čiastkou je sympatia básnikova k ľudu. Bez sympatie, bez lásky niet humoru, je to vtedy len irónia. Ale keď básnik cez smiešnosť vie urobiť niečo i sympatickým, a keď i v nás vzbudí sympatiu, vtedy povstáva humor. Ako v tomto prípade my sympatizujeme s tými mladými, ľúto nám je ich, že tak zle obstáli, že tak boli zahanbení, a predsa sme radi, lebo veď im to dopomohlo ku šťastiu, a smejeme sa na nich, akým spôsobom prišli ich srdcové tajnosti na verejnosť a potom k uznaniu.

Teda opakujem, tu, v epických dielach, lásku a sympatiu k ľudu sme poznali ako najpodstatnejšiu vlastnosť duše básnikovej. A v tomto ľude vidí básnik koreň celého národa. Koreň tento je zdravý, mravne nepokazený, životaschopný, preto národ má budúcnosť!

Hľadáme dušu básnikovu, chceme ju rozobrať, chceme ju poznať. Bližší prístup k nej dovolia nám jeho lyrické básne, v ktorých básnik podáva nám seba, svoju dušu v jej nahote, s jej citmi a vášňami, s jej bolesťami a ranami, s jej vzdychmi i nádejami. Tu je básnik úplne subjektívny. Ktosi dávnejšie bol prirovnal Hviezdoslava ku Goethemu, hovoriac, že Hviezdoslav je slovenský Goethe. Neviem, na čom sa zakladá toto prirovnanie; či len na samých epických dielach Hviezdoslavových, v ktorých s takou gréckou plastičnosťou nám predstavuje svoje osoby, alebo azda na bohatstve tvorenia, a či je to len fráza; prirovnanie toto je mylné, povrchné. Goethe bol predsa objektívnym básnikom, a to dopúšťala, ba žiadala estetika klasicizmu. V tom čase verilo sa ešte v objektívnu krásu. Ale odvtedy veľmi sa premenili časy, a veľmi sa premenilo i zmýšľanie ľudské. Krása z objektívneho sveta sa utiahla do duše ľudskej. Dnes neveríme viac v objektivitu krásy, dnes každá pravda je nám len relatívna, každý dojem je nám len subjektívny, a tak i krása je niečo takéhoto subjektívneho, relatívneho. Dnes žiadame od básnika, aby podal seba verne, aby podal to, čo skrýva sa na dne duše jeho, a vtedy len môže mať nároky na to, aby sme ho uznávali, aby sme požívali krásu jeho tvorieb; slovom, básnik nech nehľadá krásu v diaľke, ale nech podáva obsah duše svojej, len vtedy prispieva on niečím k obohateniu nášho života duševného.

Hviezdoslav je čisto subjektívnym básnikom. Nejde nikdy do ďalekých svetov za látkou pre svoju poéziu. Jeho duša je dosť bohatá k tomu, aby z nej čerpal, a aby ostal pre nás vždy pútavým. Nech píše o čomkoľvek, vždy je to duša poetova, ktorá sa chveje v slovách, ktorá sa zrkadlí v obrazoch. A týmto je práve Hviezdoslav synom svojej doby, týmto je on práve moderným, a len na tomto základe môže on večne žiť v pamäti a úcte národa. Lebo duša, ktorá sa prejavuje v jeho dielach, bude vždy cennou dušou pre národ, z ktorej stále bude prijímať národ isté hodnoty, isté posilnenie, obohatenie. Diela jeho budú večným skladom tohoto duševného bohatstva. Nová estetika žiada od umelca, aby bol čo možno najsubjektívnejším, čo možno najvernejším k sebe. V dielach Hviezdoslava, kdekoľvek pozrieme a čítame, všade je to sám básnik, ktorého nájdeme a poznáme. Jeho duša sa rozlieva po dielach jeho a dáva im zvláštnu farbu, dáva im individuálny ráz.

Tak, čo sme poznali v epických dielach za najpodstatnejšiu vlastnosť duše Hviezdoslavovej, lásku a sympatiu k ľudu, ku tomuto zdravému koreňu a základu celého národa, to je tak povedané jedným motívom i v jeho lyrických dielach. I tu zväčša spieva poet o národe, o jeho jednotlivcoch vo vzťahu k celku; zaujíma ho v prvom rade život národa a jeho osud, a len kde-tu podotkne i nejaký problém metafyziky. Ale ako cele iné tóny vyludzuje táto láska k národu z duše básnikovej tu v lyrických dielach jeho! Z veselej nálady, ktorá sa tak rozlieva po epických dielach, ktorú sme tam tak obdivovali, z tej nenájdeme nič v lyrických prácach básnikových. Tu samé vzdychy, samý bôľ, moc ráz zúfalosť básnikova, často zriekanie, melanchólia, často až skoro beznádejnosť, pesimizmus nás prekvapuje. Nie div, veď tam, v epických dielach svojich, básnik vžil sa do duše ľudu a podal nám reálne to, čo žije v národe, veselosť, životaschopnosť, ktorá je v národe a ktorej účastníkom, ako syn národa, je i sám básnik; tu, v lyrike, opisuje, čo cíti on sám, básnik, keď myslí na národ. Ten národ nepovedomý je svojich bied národných, každý jednotlivec cíti svoje osobné žiale iba, a tých je málo, tie zamení i radosť. Ale básnik cíti za všetkých, za celý národ, on, jeden človek, cíti biedu, starosti celého národa. On je povedomím, svedomím národa, v ňom samom, v jeho duši a v jeho dielach, žije celý národ, a preto keď hynie národ, vzdychá nie ľud, ale básnik jeho.

Takto, hľa, prišli sme ku pochopu pravého básnika. Duša básnikova je zrkadlo, kde sa odráža život celého národa; duša básnikova je šošovka, v ktorej ako lúče slnečné zbehnú a spoja sa city a túžby tisícich a tisícich ľudí, v ktorej cit je sto- i tisícnásobný a vládze zohriať celý národ. A len keď básnik udrel na citnú strunu duše, ktorá nájde rezonanciu u druhých, vtedy je populárnym. Keď vysloví to, čo bolí a trápi, čo teší a povznáša nás mnohých, vtedy nás okúzlil a získal pre seba.

Básnik môže sa vhĺbiť do minulosti, a vtedy pôsobí tým, že v krásnych obrazoch vyvoláva a fixuje pred nami minulosť, pohybuje sa v kruhu starých ideí a názorov, menujeme ho následkom toho konzervatívnym, a nájde vždy istý kruh ľudí tiež konzervatívnych, ktorí ho chápu. Môže básnik kráčať so svojou dobou, to je najobyčajnejší prípad, keď básnik dáva výraz tomu, čo nachádza sa v každej súčasnej duši, a vtedy je básnik populárnym, obľúbeným. A konečne básnik môže predísť svoju dobu, môže spievať o tom, čo mnohí ešte necítia, k čomu sú ľudia ešte nedospelí, aby to pochopili, a vtedy básnik je sám na svojich výšinách, volá bez ozveny, vzdychá bez súcitu druhých. Tento posledný prípad je Hviezdoslavov. Nechcem tým povedať, že Hviezdoslav hlása neviem aké idey, dnešnému svetu nepochopiteľné, že si stáva do radu prorokov, ako to vidíme pri mnohých terajších básnikoch a spisovateľoch, ktorí napríklad v románe rozriešiť chcú otázku štátnu na základe socialistickom, alebo ktorí sa zaoberajú otázkou ateizmu budúcnosti, atď. Hviezdoslav spieva o národe, ktorý žije v duši básnikovej, pozná jeho biedy, pozná, čo mu chybuje, i koná to, čo je v jeho moci, pomáha národu k osvete; ale národ ho ešte nechápe, národ je ešte neprebudený, nepovedomý, necíti ešte svojich bied národných, a tak nerozumie hlasu, vzdychom a napomínaniam básnikovým. Hviezdoslav predišiel svoju dobu a svoj národ, on cíti to, čo pocítia len najpoprednejší mužovia národa, ktorí tak ako Hviezdoslav na srdci nosia osud národa. Preto je taká malá ozvena na slová básnikove.

Vidíme tu i prameň, z ktorého pochádza pesimizmus básnikov. Nemali sme ešte básnika, ktorý by tak spolužil s národom svojím, v ktorom by sa život národa tak úzko bol spojil s dušou jeho, ako to vidíme u Hviezdoslava. Život národa je životom jeho. Čo bolí národ, to prejde do duše básnikovej, stane sa jeho vlastnou bolesťou, a potom ako tichý vzdych, ako zúfalý výkrik alebo ako hrozba vyderie sa z duše básnikovej. A celý pesimizmus Hviezdoslavov pochádza z tohoto jeho spolužitia s národom. Sám básnik hovorí:

A utrpenie národa je veľké. Nielenže znáša spoločný osud človečenstva, ktorý mu vymeril boh, že nemá moc potechy v samom žití, že život jeho je len trápením, tak ako pre každého, že väčšia čiastka života je len žiaľ, smútok, strasti a bôle. V tomto sme všetci rovnakí; to je zemský osud každého človeka. Lebo

Alebo ďalej

K tomu pripojuje sa utrpenie, ktorého príčinou je sám svet:

A konečne národ náš je tŕňom v oku celému svetu; druhé národy majú aspoň v tomto ohľade pokoj, náš národ však práve z tejto strany je vystavený čo najväčším krivdám:

Nemožno mi tu v tejto krátkej úvahe označiť všetky nuansy a odtienky zmýšľania a cítenia básnikovho. Ďaleko by viedlo, keby som chcel vypísať i len najzvláštnejšie miesta z diel básnikových k dotvrdeniu, ako cíti a ako zmýšľa o svete a o národe slovenskom. Tu len vo veľkých črtách chcem označiť obsah duše básnikovej, jej pohnútky, aby sme ju poznali aspoň koľko-toľko.

Hviezdoslav i v lyrike je realistom. Sám hovorí:

Hľadá teda pravdu, a len to chce podať, to si ctí, čo za pravdivé uzná. Toto je asi jeho umelecké krédo, toto je základ jeho celej estetiky. Pravda, realita, vlastne, lepšie povediac, pravdivosť, „pravdy prostý obličaj“ všade, vo všetkom! Preto nemá on videní a halucinácií, nemá snov, nevidí duchov a mátoh ako romantici a dekadenti, ako napríklad Byron, Hoffmann spomedzi romantikov, alebo Poe, Verlaine, Baudelaire spomedzi dekadentov. Hviezdoslav podáva jednoducho skutočnosť, prírodu okolo seba a prírodu v sebe samom, v duši svojej. Preto i básnická sila jeho spočíva hlavne v tom, ako vie podať túto prírodu, v tom spôsobe jeho, v tej názornej, obraznej, básnickej reči. Ale tento cit pravdy u básnika, táto jeho pravdymilovnosť často prichodí do kolízie, do odporu so skutočným životom. Lebo v živote panuje lož, krivda, hana, pýcha, zrada a svojvôľa, a to protiví sa prírode, protiví sa duši básnikovej, tak, že ho to núti k takým prísnym slovám:

Potom i krasocit básnikov je stále urážaný na zemi. Svet okolo neho nevzdelaný, barbarský, neoduševňuje sa za krásu, ba ani len nepozná pravej krásy, hľadá ju v bahne. A básnik darmo túži po svetle, po kráse, darmo chce povzniesť svet vyššie od čiernej zeme do sfér blaha, svetla, pravdy a čistoty, do sveta krásy, tu vidí sa vždy samotným, opusteným, do výšky nechce ho nikto nasledovať. Svet rád má nečistotu, tmu, blato:

Toto sú pramene a príčiny Hviezdoslavovho pesimizmu. Ako vidíme, nie je to pesimizmus absolútny, nie je to negáciou života, nie je to oslavovaním Nirvány, nie je to nihilizmus. Hviezdoslav nespomína a nežiada smrť ako jediné možné uspokojenie, on nechce utiecť zo života pred jeho krivdami a biedami. To by sa protivilo slovenskej povahe a zmýšľaniu. A kde básnik píše o sebe, tam tento pesimizmus mení na milú, jemnú melanchóliu, jeho zúfalý výkrik prechodí v tichý, rezignujúci vzdych, v nemý smútok a žiaľ. So žiaľom spomína i pominuteľnosť, tú melanchóliu života zdravého:

alebo:

Alebo takúto melanchóliu života, žiaľ nad pominuteľnosťou nájdeme v jeho Steskoch.

Ale zato príčiny jeho pesimizmu a jeho melanchólie ostávajú vždy tie zovnútorné, ktoré sme označili. Nie nejaká chyba v organizme básnikovom, nejaká nemoc duševná, ktorou presiaknutá bola celá doba romantizmu, ani nie nejaká nafúkaná sentimentálnosť, ani nevera, ani skepsis ako u moderných pesimistov je nie príčinou jeho nálady pesimistickej. Veď videli sme prv, že básnik predstavil nám postavy zdravé telom i duchom; to možné je len tak, keď sám básnik je zdravý. Chorého ducha básnik, dekadent, pri všetkej svojej realite, nemôže sa zachrániť toho, aby zo svojho ducha nedal niečo svojim osobám. Hviezdoslav je zdravý a mravne i fyzicky zdravým vidí i celý národ, preto tu nieto príčin pre pesimizmus. Ale áno, na tomto zdravom tele národa sa chová mnoho parazitov, krivditeľov, odpadlíkov, slabého charakteru osôb, ktoré ho kazia a prekážajú jeho vývinu. Sám národ je však zdravý, životaschopný, preto môže básnik spievať:

Básnik teda verí v budúcnosť národa, krivda bude pomstená, lebo veď tá krivda protiví sa prírode i Bohu. A táto lepšia budúcnosť zavíta pre národ, vtedy, keď sa prebudí, keď si uvedomí svoju hodnotu; preto vzdychá básnik:

K tomu i sám život má i jasnejšie stránky, zasvieti niekedy i slnko cez chmáry a oblaky, a človek-básnik má vždy útočište v kruhu poézie a krásy, kde okreje, ožije.

Áno, navzdor všetkému pesimizmu je Hviezdoslav poetom, oslavovateľom a entuziastom života, a v tomto je ešte moderný. Len žaluje na zlé pomery, ale verí v život, oduševňuje sa zaň. Ani nemôže byť mysliteľ a básnik, k tomu realista, a k tomu ešte Slovák, absolútnym pesimistom, nemôže negovať život. To, čo dáva hodnotu životu ľudskému, čo ho robí krásnym, vznešeným, to je práve tento hrdinský boj o vzdorovanie zlému osudu, krivdám, vytrvanlivosť a smelá nádej do budúcnosti, zápas o život. Ako teda vidíme, i cez tieto tmavé farby, cez vzdychy prezradzuje sa jasná slovenská duša básnikova, jeho optimizmus, jeho nádej v budúcnosť národa, jeho dôvera v boha, jeho viera v život, v pravdu a v krásu. Azda práve táto miešanina nádeje a zriekania, vôle k životu a melanchólie je podstatou duše slovenskej, iste však duše básnikovej.^[183]

Porovnávanie literárnych diel obľahčuje porozumenie dvoch alebo viac duší, indivíduí, tvoriac akoby bránu do najkrajšieho chrámu, do duše človeka. A má to aj istý pôvab v sebe, keď dve indivíduá jedným a tým istým predmetom sa zaoberajú. Takýto literárny zjav akoby bezprostredne budí v nás zvedavosť ohľadom príčiny toho, čo viedlo jedného i druhého básnika k tomu istému predmetu, zvedavými nás robí na to, ako ponímal jeden i druhý tú istú vec alebo udalosť, ktorú stránku jej zachytil, ako charakterizoval tú istú osobu, čo chcel docieliť jeden i druhý svojím dielom.

Každé dielo, ak je literárne cenné, má na sebe známku pôvodcu svojho, takže chcejúc pochopiť dielo, potrebné je uvážiť i osobnosť básnikovu i dobu jeho. Umelecké dielo je takto syntézou charakteristických čŕt osobnosti básnikovej a doby jeho.

Byron a Hviezdoslav sú veľmi rozdielne charaktery, úplné protivy. Byron je sangvinickej nálady, Hviezdoslav melancholickej, jeden je ľahkej mysle, druhý zádumčivý, jeden je prudký, druhý vážny a hlboko tichý; u jedného ohnivý cit srdca spravuje, vedie myšlienky, u druhého v prevahe je rozum nad srdcom, myšlienka nad citom.

I časy, v ktorých žijú, sú veľmi rozdielne. Duch Byronovho času, začiatok XIX. storočia, cele presiaknutý bol skepticizmom, tým smerom, keď človek pochybuje o všetkom jestvujúcom, pochybuje i o samej možnosti toho, že by niečo správne, dôkladne mohol poznať, a preto za daromné, ničomné považuje všetko, i sám život. Toto chápanie života dostane výraz v literatúre ponajprv v Goetheho Götzovi von Berlichingen, v ktorom panuje túžba po minulých, slávnych časoch, keď ešte jestvovali ideály, jestvovali veľké, obživujúce myšlienky a človek vedel ešte vykonávať i veľké skutky; a ešte tuhšie sa vyráža tento skepticizmus v Goetheho románe Werthers Leiden, kde myšlienka úplného zrieknutia sa všetkého milého, celého života, opanúva celý román. A zvlášte tieto dve diela mali vplyv na Byrona, týmto duchom sú prejdené všetky jeho básnické tvorby; on bol prvým a najväčším hlásateľom wertherizmu v Anglicku. K tomu pripojuje sa romantika, keď básnik usiluje sa dať slobodný výraz svojim túžbam, svojim myšlienkam, keď fantázii svojej dá slobodný let a hľadí sa cele vymaniť spod ťarchy foriem dávnejších, spod jarma klasicizmu. Romantizmus ešte zjednotiť chce ideál a skutočnosť, poéziu a život, a poneváč v prítomnosti nemôže pod dojmom Humovho skepticizmu, teda to v stredoveku hľadá uskutočniť. Tam, v ďalekej minulosti, hľadá predmety, ktoré by odvrátili myseľ jeho od prázdnej, ničomnej prítomnosti a pozdvihli by ju nad svet tento zmyselný.

Pod vplyvom tohto romantizmu stojí i Hviezdoslav. On osvojil si ho z diel Puškina a Mickiewicza, ktorí tiež od Byrona sa učili, a z diel Sládkoviča. Ale Hviezdoslav ukazuje už ďalší vývin romantizmu v svojich spisoch, vlastne čo dobrého bolo v romantizme, toho sa pridŕža a to uvádza do literatúry. Pozdejšie však, po francúzskej revolúcii, prehnanosť romantizmu stretne sa s reakciou, realizmus a z toho vyplývajúci materializmus prichodí vždy viac ku vláde v literárnom svete. A u Hviezdoslava i tieto majú svoj vliv, takže v dielach jeho v umeleckej harmónii nájdeme spojený romantizmus, realizmus a materializmus. Tohto následkom je, že on v dielach svojich obráti myseľ svoju k ľudu, k nižšej triede spoločnosti, tam hľadá dušu, tam hľadá krásu a poéziu. Preto i dialekt ľudový uvádza do literárnej reči. Ten zjav, že k ľudu obracia pozornosť svoju, je výplyv realizmu, že u ľudu hľadá krásu, vznešenosť duše ľudskej, je účinkom romantizmu.

Forma Byronovho Kaina je tragédia, a v užšom zmysle dramatická báseň. Sú v diele tomto všetky podmienky, ktoré ho tragédiou robia. I tu je človek v boji s osudom. Tragédia — tak určuje ju Kirchner^[184] — predstavuje mohutné náruživosti a veľké záujmy ľudského života. Vždy je jedno strašné nešťastie, ktoré hrdinu zastihne a pozorujúceho strachom a súcitom naplňuje. Človek vždy sa stretá s pomermi, predsudkami nepriaznivými, s nepriateľom, a hotová je zrážka s nimi, v ktorej hrdina tragédie padne; Kain nie síce fyzicky, ale mravne, lebo zavraždí druhého. Všetky tieto črty, charakteristické pre tragédiu, nájdeme i v Byronovom Kainovi, ale nájdeme ešte i viac. Sám Byron menuje svojho Kaina „mystériou“, a síce, jeho slovami, „prispôsobiac sa starým nadpisom, pripojeným ku drámam podobného predmetu, ktoré sa menovali: ,mystérie alebo morality‘“. Tieto mystérie u Egypťanov, Grékov a Rimanov boli tajné učenia a kulty na poctu Bakchusa, Dia, Isidy atď. a obsahovali ony tajnosti života, problémy bytu, smrti, nesmrteľnosti. Je to teda dramatická báseň, ktorá sa zaoberá nie natoľko samým človekom, ako skorej osudom človečenstva.

A v tomto zmysle by bol i Hviezdoslavov Kain dramatickou básňou, i tu sa zaoberá básnik osudom celého človečenstva, ale tu chybujú elementy, ktoré by báseň túto práve dramatickou urobili. Jednotného deja, čo dráma vyžaduje, tu nieto, osoby nekonajú, ale rozprávajú a cítia viac, hrdina básne nepríde do boja s predsudkom, s nepriateľom, z čoho by povstala zrážka ako základ tragédie. Len rozhovor osôb nás mýli, lebo dáva básni vonkajšok drámy. Vpravde však je to epická báseň, v ktorej nám zväčša básnik rozpráva a zapletá do svojej rozprávky dialógy a chór osôb básne. Ani nebol to úmysel poetu, aby dramatickú báseň napísal, on sám medzi epické básne vraďuje dielo svoje. A smelo tvrdíme, že báseň Hviezdoslavova, ako epická báseň, je omnoho dokonalejšia, lebo je zaokrúhlenejšia, jednotnejšia, než báseň Byronova ako dramatická báseň, lebo v tejto chybuje jednotná, panujúca myšlienka, ktorá po celom diele by sa tiahla a objasňovala by cieľ básnikov. I tomu, čo prednesie Hviezdoslav v svojej básni Kain, najlepšie zodpovedá tá forma epickej básne, ktorú jej dal; už menej vidíme tejto harmónie medzi formou a obsahom v Byronovej básni, lebo tu niet deja nijakého, osoby všade len rozhovor vedú a až na konci jest trochu konania. A dramatická forma práve dej žiada.

Aby sme však vedeli, čo je vlastne vo veci, v krátkosti prezrieme obsah jedného i druhého Kaina.

Pri raji, ale už von z neho, zhromaždená je prvá rodina: Adam a Eva, Kain a Ábel, Adah a Zillah, ráno, aby s vychádzajúcim slnkom odrazu preukázali obeť Stvoriteľovi svojmu. Z úst každého odznievajú chválospevy k Bohu, každý sa ponáhľa velebiť Všemohúceho, iba Kain ostáva nemý. Všetci so zadivením a s pohoršením obrátia sa k nemu, prečo sa nepokorí pred Bohom, prečo ho nechváli; on s výrazom opovrženia pozerá a vraví, že nemá prečo, že keď mu i život dal, ale mu ho i vezme. (Odkiaľ vie to už Kain, že umrieť musí? Veď Lucifer povie mu to len pozdejšie.) I ženy ho prehovárajú, aby opustil mrzutosť, hnev, aby nezúril. Potom odídu a Kain sám ostane, aby rozmýšľal o živote, a myšlienky jeho vždy len k tomu výsledku ho zavedú, že všetko zlé, čo je medzi nimi, i ten samý hriech, ktorý Eva spáchala v raji, on, sám Boh, chcel. Ovocie teda božieho konania je horké, prečo by mal byť teda Boh dobrý, azda preto, že je všemohúci? Načo ho tak vychvaľovať, tak velebiť? A ako takto dumá a proti Bohu zúri, tu zblíži sa k nemu Lucifer a vyvinie sa medzi nimi rozhovor. Lucifer schvaľuje Kainovo zúrenie a povzbudzuje ho, lebo že to nesmrteľná čiastka hovorí z neho. Zhovárajú sa potom o živote, že človek je vlastne stvorený len preto, aby umrel, potom o smrti. Lucifer vábi Kaina, aby sa mu pokoril, aby ho uznal za pána svojho a nasledoval ho. Kain náklonný je s ním ísť, ale vtedy príde Kainova žena Adah a volá ho, aby už išiel medzi nich, i dietky že ho čakajú. Adah sa dohaduje s Luciferom o rozličných otázkach, nepopúšťajúc zo svojej viery v Boha. Konečne Lucifer predloží Kainovi dve cesty, ktoré jedna druhú vylučujú; alebo hľadá vedu a ide s Luciferom, alebo chce lásku a ide s Adou; Kain volí vedu a nechá ženu. Cesta vedie ich do bezdušnej prázdnoty — a toto je druhé dejstvo. Letia povetrím a Lucifer posmeľuje Kaina slovami: „Maj dôveru vo mňa, a povetrie, nad ktorým ja panujem, ťa ponesie.“ Potom vo výške Lucifer ukazuje Kainovi množstvo telies nebeských, ktoré všetky sú podobné zemi, na ktorých tiež ľudia bývajú a mrú, a po smrti prichodia do Luciferovho kráľovstva. Takto zvedavým ho urobiac na tú krajinu, kde po smrti má sa zdržovať, ta obrátia svoj smer a spúšťajú sa, pred nimi sa zatmieva a blížia sa k svetu fantómov, ku svetu tône a stratia sa v oblakoch; tak prídu do Hádesu. Tu Kain obdivuje tie čierne, nemé, ohromné svety a ich veľké obyvateľstvo, o koľko väčší sú títo ľudia než tí na svete, ku ktorým i Kain patrí. Tu Lucifer vysvetľuje mu, že Kainovi potomci ešte menší budú, lebo tí, čo sú tam, tiež na svete žili pred Adamom, ale človečenstvo krpatie vždy viac a viac. V ďalšom svojom rozhovore pretriasajú všetky otázky metafyziky, etiky, teológie i estetiky. Konečne Kain žiada, aby mu ukázal, kde sa zdržuje on a kde Boh; Lucifer nechce mu to kvôli urobiť, lebo veď i tak sa dostane na jedno miesto, a napomína ho, aby krotil svoje baženie, svoju ambíciu, lebo zahynie, keď vidí jedno z tých dvoch miest. Smrť je začiatkom poznania týchto krajín; a tak Kain viac nemá toľký strach pred smrťou, keď ona k takémuto niečomu určitému vedie. Lucifer naspäť chce zaviesť Kaina na zem, kde množiť má plemä Adamovo, jesť, piť, robotovať, triasť sa, smiať sa, plakať, spať a umierať. Iba jedno dobré pošlo z prekliateho jablka, a to je: rozum. Trpieť a myslieť má človek, v srdci si utvoriť osobitný svet, kde nemýli ho nič, takto sa zblíži k duchom a takto môže víťazne bojovať so samým sebou. — Príde na zem, zas v blízkosti raja nájdeme Kaina so ženou Adou a obzerajúc spiace dieťa svoje, Kain vzdychá, že i to nevinné decko musí trpieť za hriech prvých rodičov; Adam prejaví svoju úfnosť, že azda príde spása, ktorá oslobodí rod od tej pokuty. Príde Ábel a osloví Kaina, aby na tých dvoch oltároch, ktoré on postavil, kým Kain preč bol, zavďačil sa Bohu obeťou voňavou. Kain dlho sa zdráha hovoriac, že jeho i tak nemá rád Boh, ale konečne ide, obetujú a modlia sa. Kainov oltár vietor zmetie za zem a Kain v rozhorčení povie, že viac on nestavia oltára ani nestrpí nijakého, a chce i Ábelov oltár porúchať, v čom Ábel oproti sa mu postaví. To ho ešte viac dráždi. Ábel mu ponúka, aby ešte raz obetovali, ale Kain hrozí v hneve, aby ho pustil, lebo ináče nová obeť Ábel bude. Ale Ábel stane si pred neho, lebo že milší mu je Boh ako život. Tu Kain schytí kôl a zabije ho s tými slovami: „Zanes život Bohu svojmu, ktorý žiada život.“ Kain omámený stojí a díva sa na Ábela, nemôžuc pochopiť, že by mu už koniec bol, že by život len taká chatrnosť bola, aby tak chytro sa skončil. Zhrnie sa celá rodina a preklínajú Kaina. Ohlási sa Boh z neba, vstúpi anjel a udrie pečať na čelo Kainovo, aby ho všade poznali a jeho trest odobraním mu života nemenšili. Kain so ženou odídu túlať sa.

Takto končí sa Byronova báseň a Hviezdoslavova je práve pokračovanie toho deja, ktorý vidíme v básni Byronovej. Už vykonaná je bratovražda, už odznela kliatba otcova, už utíchol plač matky a sestier, i kliatba božia a súd zosypali sa už na hlavu Kaina: vtedy on všetkým tým zronený, nemý, odulý, s rozmetanou hrivou pustil sa v cestu, utekajúc pred údermi, pred trestom svojho vlastného svedomia; dorazil k hore a zmizol v nej. Otec Adam, ustatý od zúrenia, ticho sa oprie o kmeň olivy a dumá. Matka Eva zas čupí u šiatra s rozcuchranými vlasmi a časom vzdychá, zahľadiac sa pred seba, vše pozrúc na otca, zas v tú stranu, kde Ábel leží, alebo za Kainom. Adam obrátil sa k horám a akoby za Kainom posiela ukrutné hrozby, až na krik jeho zbehnú sa dcéry a tíšia otca, že veď azda prebudí sa ešte Ábel, že zájde slnko, rosa ovlaží mu údy zomdlené a ovce teplým dychom prebudia ho. Ale Adam už chápe, že Ábel je korisťou smrti. „Cupol prvým jablkom z jablone bôľu.“ Do jeho ťažkých, bôľnych rečí zamieša sa Eva a celý hriech svojho syna Kaina na seba chce prevziať, ona, prvá hriešnica, je vina všetkého, ona nech je predmetom hnevu otcovho, ona nech znáša celú bolesť straty dvoch synov. Potom Adam pošle dcéry po telo Ábelovo, aby ho zakopať mohli. Chór sestier spieva nad mŕtvolou brata Ábela, iba jedna z nich, Dina, nemo počúva, pritom myslí na muža svojho Kaina a vzdychá za ním. Telo Ábelovo pochovajú a jeho sestry sa porozchodia zbierať kvety a ozdobia prvý hrob, pritom v chóre spievajúc. Vtom ozve sa matkin hlas, odbehnú k šiatru; iba Dina, akoby k zemi pribitá, stojí a po krátkom váhaní dá sa do behu v protivnú stranu, ide hľadať muža Kaina. A sotvaže sa stratila z očú rodiny a zanikla v nočných tôňach, žalostivým hlasom volala za Kainom; bez strachu, „nesená mocnejším citom“, uteká ta, kde predtým oddychúval, odtiaľ zas ďalej beží, ťarchu cesty umenšujúc milými rozpomienkami na ich spoločné mladé časy; vše si oddýchne, a tu celé hajno dávnych obrazov predstaví sa jej mysli a dodá jej sily k ďalšiemu hľadaniu. Všetky jeho milé miesta prebehne, zavše ozýva sa jej hlas: Kain, Kain! Vidí, že búra toho dňa, Kainov hrozný skutok, rozdvojil svet, takže rozpadnutím hrozí, a ona v sebe cíti povinnosť sceliť ho, ona, slabá žena, cíti sa povolanou na veľkú úlohu zmieriť svet. Vtom mesiac osvieti okolie, a zazrie Kaina, utiahnutého, skrčeného, nemo sedieť. Volá naňho, prihovára sa mu, prehovára ho, či ju nepozná, či sa hnevá na ňu; ale Kain mlčí, len keď spomenie, že otec odpustí mu, vtedy trhne ním, a odpovedá jej, že on nechce odpustenia, lebo „či odpustil ten záhradník tam skúpy, pravý sebec, rodičom, že si jedno mizerné odtrhli plánča“? Nech si podrží otec svoj hnev, Kain tiež zachová svoj hriech a preobraziť chce ním svet. Žena Dina pripomína mu dávne blažené časy, zväzok lásky, a svojím úpením, vzdychaním chce zaceliť rany. Kain nepoddáva sa, prichodí zas k sebavedomiu, „prijíma zlo za svoj remek“ a úmysel má v hriechu ostávať. Dina vyčituje mu pýchu a odvoláva sa na srdce jeho, či ľúbil ju niekdy, lebo ľúbosť rastie ako potok, i jeho teda väčšia by mala byť teraz. A v týchto slovách on pozná svoju ženu, i v ňom zbudia sa rozpomienky na minulé krásne dni a vidí ruka v ruke kráčať šťastný pár. Tento obraz, tieto rozpomienky už-už privedú ho k žene, zatúži zas po blahu manželskom, lenže prekazí mu vždy snahu jeho myšlienka kliatby otcovej, ktorá mu dobýja na myseľ. Dina všetko na láske zakladá, láska je všemohúca, ona prinesie i úplný mier do duše jeho. Kain nakloní sa slovám ženy a vo svite rannom spúšťa sa nadol, aby s Dinou začal nový blažený domáci život. Vtom však zjaví sa padlý anjel Lilita a zvábi Kaina slovami, ktoré v ňom zas prebudia sebavedomie a pýchu. Darmo volá Dina, aby sa nedal zmiasť, aby spomnul na zásvit v duši, aby ustúpil a skočil rýchle. Dve ženy bojujú, až víťazí Lilita, padlá žena, a úplne zvábi Kaina: spolu odídu a Dina padne. A končí básnik: od toho času sa vo dva prúdy rôzni človečenstvo; jeden má žriedlo v skamenelých srdciach, je „sám svár a lesť a ziskobažnosť kalná… brehy trhá s útulky cnosti, s pravdy oltármi, s majákmi svetla; zaplavuje nivy s ich krásou, dobrom, v korisť zaberá skvost nádeje i práce hotovizeň, v púšť obracajúc sľubný Kanaán…“. Druhý je tajného pôvodu, „snáď pŕška z neba je mu roditeľkou i dojkou“ a konanie jeho je blahonosné. Tieto dva prúdy závodia o prednosť, ale vždy neresť, prúd s jedopenou, zhubca obdrží víťazstvo.

Tento veľký rozdiel vo dvoch Kainoch. Že také rozličné momenty prvej tragédie svetovej zachytili básnici, to vyplýva z rozdielu ich charakteru. Byronova prudkosť, náruživosť, jeho prchkosť a vzdorovitosť žiadali dej ukrutný, žiadali zrážku hrdinu s predsudkami a z toho vyplývajúcu smrť, a takejto povahe zodpovedala i dramatická forma. Hviezdoslavovej zádumčivosti, jeho vážnosti a tichosti zodpovedalo práve opísať duševné položenie Kainovo po ukrutnom skutku, predstaviť trápenie jeho svedomia, a tejto povahe a tomuto predmetu zas úplne primeraná bola forma epickej básne.

A teraz už dajme sa do hlbšej úvahy a kritiky dvoch diel. Keď hľadáme cieľ v Byronovom Kainovi, keď opýtame sa, čo chcel dokázať, akú pravdu básnik v tomto diele svojom, keď žiadame odpoveď na otázku, prečo volil tento predmet, čo ho ponúkalo napísať Kaina: — nevieme nič odpovedať, ako to, aby on v tejto osobe Kaina, ktorého charakter zodpovedá jeho povahe, predniesol svoje myšlienky, svoje náhľady o svete, živote, smrti, Bohu; aby v osobe Kaina predstavil svetu seba. Toto síce Mickiewicz za zásluhu pokladá, keď hovorí: že: „to mocné tušenie potreby spoetizovania svojho žitia, zblíženie ideálu ku skutočnosti určuje celú cenu poetickú Byrona,“ a Byron že je poetom žitia skutočného; čo uznáme ochotne i my, že je zásluha Byronova, ale za cieľ poézie položiť sa predsa nemôže, lebo i vtedy, keď poet ospevuje seba, keď opisuje svoj duševný stav, i vtedy má stáť v službe vyššieho cieľa, i vtedy podradiť má seba vyššej pravde, ktorú dokázať chce. Naproti tomu u Hviezdoslava nájdeme odpoveď na predložené otázky. Jeho viedla hlboká myšlienka; on delí ľudí na dobrých a zlých všeobecne, vidí vo svete prevahu zlých, skusuje panovanie hriechu a neresti, tohto pôvod vidí v Kainovi. Túto myšlienku stelesnil on v básni Kain a túto pravdu vložil do poetickej formy. Pred oči nám stavia domášny krúžok najstaršej spoločnosti ľudskej. A okrem toho i druhý hlbší cieľ ho viedol ku Kainovi: nakresliť psychológiu človeka vražedlníka. Ako sa mu to podarilo, uvidíme ďalej pri charakterizovaní jeho Kaina.

Keď podať chceme charakteristiku Byronových osôb v Kainovi a i vôbec, prácu máme dosť ľahkú, lebo nám dostačí jednu osobu charakterizovať a máme obraz, pochop o všetkých osobách. Vpravde u Byrona nenájdeme rozličné osoby, všetky sú rovné, vo všetkých takrečeno samého básnika poznáme, len mená sú rozdielne, len po týchto ich rozoznávame. Hippolyte Taine v svojich Dejinách anglickej literatúry hovorí o ňom: „Ak len hlupáci môžu privlastňovať mu hriechy jeho hrdinov, tak zase len slepí nemôžu vidieť v ňom city jeho osôb; toto je tak pravdivé, že vlastne len jedinú osobu stvoril. Childe Harold, Lara, Džaur, Korzár, Manfred, Sardanapal, Kain, jeho Tasso, jeho Dante a ostatní, vždy ten istý človek, v rozličnom odeve, vo viacerých krajoch, z rozličnými výrazmi, ale tak, ako maliari robievajú, keď s premenením šiat, ozdoby a položenia z tej istej vzorky päťdesiat podobizní maľujú.“^[185]

Lebo pozrime na Kaina, jeho obraz už dosť jasne stojí pred nami. V celej básni iba v prvom dejstve nájdeme črtu Kainovu, keď sa oproti postaví ostatným osobám, keď sa stane zrážka medzi ním a predsudkami jeho blížnych. Tu vidíme ho ako vzdorujúceho, protiviaceho sa prijatým náhľadom, on, nespokojný so všetkým, svoje náhľady by chcel všetkým osobám nanútiť, chcel by jestvujúci poriadok prevrátiť a svoju vôľu uplatniť. Teraz už očakávali by sme, aby jeho charakter vyvinoval sa v tomto smere, aby rástla jeho zúrivosť a nespokojnosť, aby rovno kráčal k svojmu vyznačenému cieľu, to jest preobraziť svet dľa svojej vôle, aby bojoval za tento svoj cieľ. Ale u Byrona Kain zíde sa s Luciferom, a miesto toho, aby vykonali niečo k cieľu vyznačeného, oni rozhovor vedú so sebou, v ktorom rozhovore raz Lucifer je múdrejší ako Kain, raz zase Kain ako Lucifer, len preto, aby sa rozhovor nepretrhol. Nemôžeme tvrdiť, že by tento rozhovor k cieľu slúžil; ani povzbudenia neobdrží Kain od Lucifera k svojej snahe, veď Kain je od začiatku zlý, zúrivý, nespokojný a často povie väčšie blasfémie ako sám Lucifer. Je pravda, že sám v sebe tento rozhovor medzi Kainom a Luciferom je dramatický a z dramatického ohľadu dokonalý. Macaulay v úvahe o Byronovi hovorí, že Byron „jedinú scénu písal, ktorá i formálne je dramatická, scénu medzi Luciferom a Kainom. Rozhovor je živý a obe stránky živo sa zúčastnia v ňom“, ale pokračuje ďalej, „iba na podobu je dialóg, v podstate je monológ. Vlastne len jedného nespokojného a pochybujúceho ducha zhrýzanie je to. Otázka a odpoveď, protirečenie a rozlúštenie: všetko z jedného charakteru plynú“.^[186] Sám Lucifer je vlastne nič inšie ako Kain v druhom vydaní, v druhej podobe, s druhým menom, ale vlastnosti, povahu, charakter má tie isté čo Kain. A v treťom dejstve ešte väčšmi potvrdí sa nám mienka, že Kain je slabá dramatická osoba. V celom kuse nevidíme cieľa, ktorý by Kaina mal viesť, tak ako to vidíme napríklad v Shakespearovom Hamletovi, kde Hamlet od prvého počiatku vždy k jednému cieľu sa dobýja a so všetkým, čo mu je v ceste, bojuje. Kaina nijaká určitá túžba nevedie, on nemá vymeraného cieľa, a práve preto v treťom dejstve prekvapene pozeráme s otázkou, či takáto maličkosť môže rozhnevať človeka k vraždeniu, bez všetkého prechodu v Kainovi vzbĺkne hnev a vraždí. Tu chýba práve dramatický element, a čo v dráme očakávame, aby hrdinov skutok bol akoby výplyvom jeho celého predošlého konania, jeho držania sa, akoby nevyhnutná konzekvencia jeho duševného stavu, to nenájdeme u Byrona. Kain len v momentálnej nálade vraždí, bez rozvahy, bez cieľa; ani psychologicky je nie odôvodnený jeho skutok. Už citovaný Macaulay hovorí, že „v géniu lorda Byrona nebolo nič dramatického. On skutočne je protiva veľkých dramatikov, dokonalá antithesis“.^[187]

I ostatné osoby tejto básne Byronovej keď pozrieme, nenájdeme na nich nič, čo by práve charakteristické bolo. Eva nemá nič takého na sebe, čo by ju matkou robilo, ak len nie to, že Kaina menuje synom; a žena Kainova Adah svoju ženskosť len tým prezradzuje, že Kaina volá do rodinného kruhu, vábi ho od Lucifera a proti sa postaví tomuto zvoditeľovi svojho muža a na konci že s Kainom sa dá na cestu. Takže i mužskí Byronovi sú vlastne úplne jednakí, a podobne i ženy; rozdiel, aký medzi nimi nájdeme, je len ten, ktorý je nevyhnutne potrebný, ktorý rozdiel je výsledkom veku, položenia a vonkajšej podoby. Aby som v tomto ohľade autorite dal slovo, odvolávam sa zas na Macaulaya, ktorý tvrdí, že „lord Byron vedel stvoriť len jedného muža a jednu ženu, jedného pyšného, mrzutého, cynického muža, so vzdorovitosťou na čele, s neresťou v srdci, opovrhujúceho svoje pohlavie, v pomste neúprosného, ale hlbokej a silnej lásky schopného; a jednu ženu, ktorá je samá krotkosť a nežnosť, ľúbiť a ľúbenou byť žiada, ale ktorú táto vášeň je vstave premeniť v tigra. Ešte ani tieto dva charaktery, ani jeden svoj charakter nevedel dramaticky maľovať. Nie na spôsob Shakespeara, ale na spôsob Clarendona ich maľoval. Analyzoval, skrze samých seba ich analyzoval. Ale pôsobive nepredviedol ich pred nás“.^[188] Takto súdi o ňom i Puškin a zaujímavé je veľmi, že práve Puškin, ktorý v tak mnohom bol žiakom Byrona, takú prísnu kritiku vyniesol nad ním; „aký maličký je Byron ako tragik pred Shakespearom! Tento Byron, ktorý nikdy nestvoril viac než jediný charakter — a to je jeho (ženy nemajú charakteru, ony majú vášne v svojej mladosti, a toto je, prečo je tak ľahko ich maľovať), tento Byron teda rozdelil medzi svojimi osobnosťami jednu-druhú črtu svojho charakteru: svoju pýchu jednému, svoju nenávisť druhému, svoju melanchóliu tretiemu atď. — a takto z jedného plného, tmavého, energického charakteru urobil viac nevýznamných charakterov — toto však nie je tragédia!“^[189]

Takýmto spôsobom každá osoba Byronova je teda on sám alebo aspoň čiastka z neho. Toto vidíme u Kaina a Lucifera, ktorí vlastne úplne sú jednakí a úplne Byronovu podobizeň majú na sebe. Už Ábelova osoba a povaha nemala pôvabu pre Byrona. Ábela charakterizovať ani nepokúsil sa, lebo len seba opisujúc v každej osobe, Ábelov charakter, ako úplne protivný jeho povahe, nemohol ho vábiť, a keby sa bol o to i pokúsil, nebol by ho mohol vykonať. H. Taine píše: „nikdy, ani v najslobodnejšom letku myšlienok, nemôže utiecť od seba. O sebe sníva, seba vidí všade. Valiaci sa potok, ktorému skaliská stavajú prekážky. Niet jemu podobného veľkého básnika, ktorý by tak úzku obrazotvornosť mal; nevie sa v iných premeniť. Svoje nehody, svoje zúrenia, svoje cestovania vkladá do veršov, sotva premenené a usporiadané. Nebásni, ale pozoruje; netvorí, ale prepisuje. Jeho prepis do čiernej farby prechodí, ale predsa je prepis.“^[190]

U Hviezdoslava je každá osoba dokonalý charakter. Dokonalejšie charakterizovanie ani hľadať, ale ani nájsť nemôžeme, ako je Kaina a jeho ženy Diny u Hviezdoslava, zvlášte z psychologického ohľadu. Už v samom tom, že Hviezdoslav nie skutok Kainov volil za tému básne svojej, ale jeho duševný stav po vykonaní skutku, už v tomto dokázal geniálnosť. Lebo nie to je hlavné, čo koná človek, ale na tom sa zakladá všetko, tento skutok človeka aký vliv má naňho, ako pôsobí na dušu jeho, slovom, človek konajúci sám ako poníma svoj skutok, čo cíti, aké má povedomie, keď skutok svoj koná alebo vykonal. Toto predstavil Hviezdoslav, a toto je úloha každej charakteristiky.

Hviezdoslavov Kain po ukrutnom skutku so strašným hryzením svedomia, s ukrutným povedomím spáchanej neslýchanej, vraždy, keď v jeho očiach akoby celý svet sa bol premenil, utiahol sa, skryl sa do húštiny horskej, len aby nevidel človeka, aby nemusel čítať na tvári pohoršenie a opovrženie. Samota je mu potrebná, aby tam sám sa postavil pred sudcu svojho svedomia, aby sám sebe udelil veľkú pokutu: trápenie duševné. Od stáleho dobíjania svedomia jeho na dušu otupne celkom, stratí zmysel pre vonkajší svet, zapomne i seba, len hriech mu je v mysli, nepočuje nič, len hlas kárajúceho svedomia. Darmo volá naňho žena jeho, nič sa ho nedotkne; iba keď mu spomenie, že mu odpustí otec, toto strasie ním a prebudí ho z ťažkých myšlienok; odpustenie je to, čo sa mu nemožným zdá, a tu žena mu sľubuje toho možnosť; tu vidí, že s odpustením vlastne ten, ktorý odpúšťa, zabúda na skutok; vzbudí sa v ňom nádej, že azda i pamiatka jeho zločinu zatemní sa v mysli jeho príbuzných. Ale nejde mu do hlavy, že by takéto niečo zabudnúť sa dalo, a to drží ho nazad. Tu nevie ešte ani, kto mu spomínal odpustenie, jeho samé to slovo zachytilo a prebudilo. Len keď i lásku a domáci kruh počuje spomínať, len vtedy v týchto slovách pozná ženu. A tu znovu dobíjajú na myseľ jeho pochybnosti, či by to žena vedela mu odpustiť a zabudnúť, zase vpadne nazad do predošlého trápneho položenia, kde nijaký lúč milosti nevnikne do jeho zatemnenej mysle. Len keď vzbudí žena pamiatku minulých sladkých časov spoločných a pred jeho oči postaví sa obraz blaha v dvoch osobách, keď obdrží istotu odpustenia v tých slovách ženy, že láska všemohúca je: len vtedy akoby prišiel na čisto so sebou a so životom svojím, akoby sa bol zmieril so svedomím svojím, pohne sa. A vtedy razom zas prirútia sa mu trápne myšlienky, zatemní sa mu lúč nádeje, preblesne mu myšlienka o nemožnosti blaha, on úplne zapadne do temnosti hriešnej. — Kain nebol zlý od prírody, len pyšný, ctižiadostivý a pochybujúci, takto kreslí ho Hviezdoslav; on i po skutku svojom túži po pokoji, po blahu, rád by i pamiatku zločinu vymazať z mysle svojej, ale vidí, že nemožnosť je to zabudnúť, nemožnosť je spáchané napraviť; on pocíti, že smrť on doniesol na svet, hriech on udomácnil, a preto všetko zlé naňho pripadá. Tu je vyjadrená jeho tragičnosť. Kain u Hviezdoslava skutočne je nie osoba taká, ktorá pohoršenie a opovrženie vzbudí v nás, ale je tragická osoba v pravom slova zmysle, ktorá padne bez svojej vôle, stane sa obeťou náruživosti a nerozvážnosti, a tak získa si našu sympatiu, poľutovanie. On nie je zatvrdilý zločinec, naopak, cíti hryzenie a počuje hlas svedomia a cítime a počujeme spolu s ním i my: nemal som to urobiť, a bol by som teraz dobrý, čistý, blažený. Toto je tragika Kaina a tu vidíme i silu tragickú a schopnosť charakterizovania Hviezdoslava.

S Kainom paralelne až do detailov je vypracovaný charakter jeho ženy Diny. Keď otec zúri, ona ponáhľa sa utíšiť, uchlácholiť ho, ona nevidí už tak strašným skutok Kainov, ona v srdci odpustila mu už. Opravdivá žena, ktorá hotová je trpieť, ba skutočne i trpí za svojho muža, lebo tie hrozby za ním posielané hlboko sa dotýkajú jej srdca. Ba tak nám predchodí ako Lady Macbethová u Shakespeara, ktorá vo všetkom sa stotožní s mužom svojím, osvojí si jeho ctižiadosť, jeho nespokojnosť a vstave by bola i skutok jeho na seba prevziať. Všetky myšlienky jej sú mužove. Dina, kým jej sestry spievajú nad mŕtvolou Ábela, nemyslí na Ábela, ona nespieva, ale všetky jej myšlienky sú s jej mužom Kainom. A keď sestry zbierajú kvety na hrob Ábelov, ona stratí sa hľadať muža. Len jedna túžba naplňuje jej srdce: nájsť ho, veď ona dávno mu odpustila a myslí, že už odpustili i ostatní. Ako opravdivá žena, všetko na láske zakladá, touto chce muža zas získať si, svojou láskou chce zakryť čierny hriech Kainov a na láske chce založiť celú budúcnosť. A keď cíti svoje sklamanie, keď vidí, že Kain neťahá sa k nej, ale dá sa zviesť, to ju úplne zroní a padne.

Ešte i charakter matky Evy je dokonale nakreslený. Žiaľ odoberie jej hlas, ona len vzdychá, ba zúriť ani nevie, ani nemôže, v nej celá zloba roztopí sa v nemú žalosť, veď je matka, ktorá oboch synov miluje, a keď otec tresce, vtedy i hriešneho zastáva a radšej ona trpí, ako by deti trpeli. Tak prevezme na seba všetku vinu, ona je príčinou všetkého. — A takto dokonale sú charakterizované i ostatné osoby; ale zvlášte tieto tri vyčnievajú ako hlavné.

Vidíme teda, že pokým Byron v svojom Kainovi predstavil nám človeka, ktorý v skutočnosti jestvovať ani nemôže, pokým Byron minulosť predstavuje si ako niečo ohľadom osoby ľudskej veľkolepého, v ktorej človek bol telom, silou, duchom omnoho väčší nežli my slabí epigóni, a takýmto spôsobom i celú spoločnosť ľudskú akoby dokonalejšou vidí, ktorej všetci údovia sú takrečeno übermenschi, slovom, stojí pod vplyvom jednostrannej romantiky: dotiaľ Hviezdoslav i v minulosti hľadá nám podobných ľudí, hľadá všetky tie vášne a náruživosti, ktoré v nás prebývajú, on i v minulosti utvoruje spoločnosť ľudskú našej podobnú, v ktorej nič neprirodzeného nevidíme, do ktorej by sme sa i sami ľahko vedeli vžiť. V Kainovi Hviezdoslavovom vidíme domáci krúžok, ktorého členovia sú nám podobní, nám sympatickí, nám príbuzní ľudia. Osoby jeho všetky žijú, prirodzene sa pohybujú, normálne konajú. Pokiaľ teda Byron v Kainovi predstavil seba, predstavil nenormálneho Angličana, dotiaľ Hviezdoslavove osoby omnoho lepšie zodpovedajú tomu veku a kraju a najviac o jeho ženských osobách by sme mohli povedať, že sú podľa povahy Slovenky.

Dlho som zostal pri charakteroch i Byronových i Hviezdoslavových len preto, aby sme videli veľký rozdiel medzi nimi, ako moc vyššie stojí v tomto ohľade Hviezdoslav nad Byronom. A práve charakterizovanie je to, čo dá cenu a hodnotu básnickému dielu. Vidíme to u Shakespeara, ktorý predmet k svojim drámam bral zväčša zo starých kroník, a keby nebol vedel utvoriť charaktery také dokonalé, dosiaľ by už zabudnutý bol a najviac dejiny literatúry by ho spomínali ako kompilátora. Podobne i grécki dramatickí básnici klasickí látku k tragédiám mali hotovú v bohatej mytológii a v slávnej minulosti historickej národa svojho, ba i v eposoch Homérových a Hesiodových, a len charakterom v dielach svojich utvoreným môžu ďakovať, že až podnes za klasické vzory slúžia. Charakterizovanie je ako duša u človeka, ktorá, človek môže byť krivý, chromý, dá život do tela. Dielo básnické bez dokonalých charakterov je vlastne len množstvo slov, ktoré nespojuje nič. A charakterizovanie je najťažšia úloha básnika. Dosiaľ v tomto bol neprevýšený a azda zostane navždy Shakespeare. Ono je silnou stránkou i Hviezdoslava.

Vo svojich krásnych a hlbokých úvahách literárnych Emile Faguet vraví: „Sensibilité et imagination, c’est de quoi se compose un poete. Une seule suffit, si elle est exquise ou puissante. Le concours de toutes deux fait les oeuvres extraordinaires. Le caractere particulier de chacune d’elles et les proportions selon lesquelles l’une se mele a l’autre font la propre maniere d’etre du poete, son originalité, sa personne artistique.“^[191][192] Vzťahuje sa to v prvom rade na poetov romantických a len potom i na ostatných, všetkých. Dľa tohoto teda, hľadajúc veľkosť a význam básnický u Byrona, nachodíme ho v jeho nesmiernej senzibilite. Všetko, čo povie, každé slovo jeho ide z hĺbky citného srdca. Vo všetkom horí oheň oduševnenia. Nepotrebuje ani básniť, fantázia nepomáha mu, len city svoje opisuje. Čo vidí, čo počuje, to všetko dráždi, rozčuľuje ho, dobíja na zmysly jeho a budí v mysli krásne opisy, obrazy. Všetkému dáva rečnícku formu, čo zmnohonásobí silu a vzlet jeho veľkých, hlbokých myšlienok. Zvlášte však, ako Taine hovorí, svojmu klasickému systému môže ďakovať, že medzi básnikmi vyzdvihol sa na prvé miesto. Týmto vlastnostiam treba pripisovať dojem, aký urobil na Goetheho, ktorý povedal: „Byron allein lasse ich neben mir gelten“^[193] a „Byrons Talent ist incommensurabel“.^[194]

Naproti tomu u Hviezdoslava fantázia prevyšuje všetku senzibilitu. Pomocou tejto fantázie vie sa vžiť do položenia rozličného, vie zachytiť práve najzvláštnejšie, najcharakteristickejšie pre osobu alebo situáciu, následkom čoho dokonale vie predstaviť najrozdielnejšie charaktery. I opisy, obrazy u Hviezdoslava sú krásne, malebné, ktoré uchvacujú svojou plastičnosťou. Viďme len opis pohrebu Ábelovho, potom zase, keď Dina hľadá muža Kaina, kocháme sa v krásnej prírode. A nakoľko je umelec v opísaní duševného stavu, videli sme pri charakterizovaní Kaina, Diny, Evy. Všetko živo sa nám predstavuje pred oči, takže v tomto živote i my žijeme a konáme s hrdinom. Zato však v samom opisovaní prírody, krásneho, jednotlivých obrazov Byron veľmi prevyšuje Hviezdoslava. U Byrona jedno slovíčko samo maľuje, samo budí obraz v mysli, zabúdame pri čítaní na všetko, len sám ten obraz nám ostáva pred očami. Hviezdoslav maľuje slovami ďaleký obraz, bohate, so všetkými jeho krásami nám ho predstaví, ale tak, že pritom vždy vidíme i pohyb maliarovej ruky a cítime i maliarovu prítomnosť.

Štýl Byronov je ľahký, už sám v sebe milý, pútajúci, reč harmonická, vzletná. Hviezdoslavov štýl je ťažký, ktorý požaduje už istú čítanosť, istý stupeň vzdelanosti. Jeho vážna reč nedovoľuje slobodnejší vzlet myšlienok, my pri čítaní jeho diel nemôžeme s ním letieť do výšin vzdušných, jemu domácich, ale cítime sa vždy k zemi pripútanými, cítime vždy isté putá, putá slabej mysle, ktorá nám obťažuje s ním lietať, s ním vidieť, s ním myslieť a tak i požívať krásy jeho diel.

Vliv Byrona na vek bol ohromný. Nielenže bol všade obľúbený, že mládež učila sa ho naspamäť a hrdinov jeho básní napodobňovala, ale zvlášte pôsobil na literatúru, nie natoľko anglickú, ako skorej na francúzsku a slavianske. Celé XIX. storočie je presiaknuté jeho duchom, jeho myšlienkami, jeho pesimizmom. Všetky veľké prúdy modernej poézie, tvrdí Eduard Engel v Geschichte der englischen Literatur, od Byrona dostali najsilnejší impulz. Najvýznamnejší francúzski romantici, Viktor Hugo, Alfred de Musset, v svojich básňach prezrádzajú Byronov vplyv. Lamartine pokúsil sa ešte i doplniť Byronovu báseň Childe Harold’s Pilgrimage. V Nemecku Heine, v Taliansku Leopardi ukazujú najväčšmi Byronov vplyv. Ale nadovšetko Slaviani mnoho učili sa od neho; ako sme už spomenuli, Puškin, Mickiewicz a Lermontov do Byronovej školy chodili. Tejto popularity základ nachodíme už v tých spomínaných dobrých vlastnostiach, v krásnych opisoch malebných, v pútajúcich myšlienkach hlbokých, v jeho rečníckom talente, ktorým so sebou tiahne i najchladnejšie srdce, a nadovšetko v jeho ľahkom štýle. Všetko toto na vek jeho a nasledujúci veľmi pôsobilo. Zato však Macaulay prorokuje, že ešte moc takého, čo jeho súvekí ľudia obdivovali u neho, bude ako naničhodné odhodené, ale preto že zostane niečo i po najprísnejšom skúmaní také, čo iba s anglickou rečou zahynie.

Hviezdoslav je nie taký populárny ešte ani doma. Slováci žiadali by od škovránka, aby nelietal tak vysoko, lebo jeho spev neporozumejú, a od básnika by si priali, aby ľahšie písal, lebo ho nechápu: miesto toho, aby sami vyšli na vysoký vrch kvôli porozumeniu škovránka, miesto toho, aby sami sa učili a vzdelávali kvôli pochopeniu svojho básnika. Predsa opovažujeme sa i my vysloviť presvedčenie, že časom, i najprísnejšími kritikami, Hviezdoslav len vyhrá, národ vždy viac a viac sa pozdvihne k nemu, pochopí ho a pozná v ňom svojho nehynúceho, nesmrteľného speváka.^[195]