ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Iste sa zadivíte, keď najdete mňa medzi svojimi dopisovateľmi, pane Redaktore! Mňa, ktorý nebol som nikdy hospodárom — okrem ako učiteľ, čo som mal od cirkve tri záhončeky „pod švábočku“ a jednu kravu a všetko „čo k tomu prináleží“ — mňa tedy, nehospodára medzi dopisovateľmi hospodárskeho časopisu. A to ešte dopisovateľmi, ktorí majú tak vynikajúce praktické i theoretické skúsenosti hospodárske. Toto moje vystúpenie vo vašom ct. liste má svoju historiu: ak dovolite, vyrozprávam Vám ju.

Keď som tak, menovite v lete, keď slnce praží, až ti modzgy idú „uzavreť“ t. j. zovreť, musel sa potĺkať „na koni“, t. j. mulici po dedinách mojho okresu — tu mi urážala nesmierne oči holota a pustoš našich briežkov a vrškov. U nás v Orave najdeš i po medziach i popri garádoch zelenú trávu od Dzura do všechsvätých, zriedka kedy vidíš suché, holé výmole a jarky: a tu na juhu, kde by malo byť rastlinstvo storáz bujnejšie, len kde tu vidíš chĺpok „zelenila“ — ostatok všetko holé, šedivé a biele, sťa plešina keď slnce na ňu zasvieti. Iba čo miesty rastie chrastina a to: myrtha, čestmina, kde tu na nižších miestach cyprus. Z tráv najviac je šalvija, taká biela i voňavá ako u nás v zahradách, potom „sliz“ (malina) a iné. A po takýchto „holiach“, naozajstných, trápi sa, vädí sa naša „živína“ (statok) „od Dzura do Michala a od Michala do Dzura.“ Konečne náš statok nenie toľme prieberčivý. Mulica a somár napasie sa i v chrastine na konároch, podobne koza a ovca. Druhý statok sa i tak nechová. Kone, malé, hercegovské plemä — drží sa viac „na príchovok“: ako známo krížením kobyle a osla povstáva mulica. Volov nieto (prosím [nerozumeť] nebrať to za narážku!), okrem na jatku keď došikujú „z terra ferma“ (pevniny), naši mäsiari, kravy by tiež môhol na prstoch počítať — a držia sa výlučne na miestach vyššie položených. Zdá sa, že krava morské povetrie veľmi neobľubuje.

Táto pustota v pašienkoch — ja myslím — je tiež jedna z tých príčin, pre ktoré tunajší sedliak nemôže sa dostať na zelenú ratolesť. Nieto statku do roboty — sedliak musí sám doháňať motykou, čo nemôže pluhom. Preto jest pomerne málo mlieka, ba znám dediny a mestečká, kde ho vôbec nenajdeš. No a známe čo súca gazdina s mliekom všetko odbaví. Masla neznajú vôbec, podobne ani kyše, smotany, cmaru. Pravda Boh sa postaral o druhé „mlieko“ v hojnosti. Máme vína. I náš sedliak miesto chleba s mliekom naje sa chleba s vínom hneď „na štet srca“ (na čisté srdce), i tak namáča doň suchý chlieb ako my do mlieka. Miesto masla Boh nám dal inú omastu — olej olivový, na ktorom tí tu všetko hotujú, ešte i ich halušky, t. zv. makarony. Nuž dobre je, že je takto, ale by bolo i lepšie i zdravšie, keby sme oplývali nielen vínom a olejom, ale i „mliekom a strďou…“ (Ja) Ja nad tým rozmýšľajúc, umienil som si oprobovať, či by ozaj daktorá z našich tráv, ktoré tam hore pestujete za krmivo, sa nevydarila v tomto našom suchopare. Poprosil som p. Ivana Liuba v Kraskove, aby mi poslal semä takej trávy, o ktorej predpokladá, že by v tejto suchote mohla prevegetovať cez leto; poprosil som i druhých špecialistov (trá) v tomto obore, ale zo všetkých sa ohlásil jediný pán Liub s velikou zasielkou semena bôlhojového v sprievode krásneho listu. Keby (t) nie ten list, trpeliví čítatelia „Obzora“ neboli by nikdy objavili vo mne „hospodárskeho zpravodajcu“. Ale v ňom stálo, že miesto dobierky aby vraj do Obzora napísal o tunajších pomeroch hospodárskych. Vyznám uprimne, mňa to postrašilo. Nechcel by, aby mi dakto privolal: „Zostaň pri svojom kopyte!“ Ale ufám sa, že preca i medzi vymlátenú slamu môže sa kde tu i užitočné zrnko zatrúsiť. A radšej sa podložím i ukrutnej kritike, než aby sa mi ešte raz stalo, čo mi p. Salva bol na oči vyhodil, totiž: „Ja už neverím ani jednemu spisovateľovi, lebo všetci sú cigáni.“ To bolo, keď som čosi sľúbil napísať a nemôhol som splniť sľub. Tak reku, radšej podstúpim neviem čo, než aby pán Liub túto výpoveď za p. Salvom opakoval.

Keď budem hovoriť, mienim hovoriť o obyvateľstve Bráča, Hvara a Visa — tak sa totiž zovú „po naški“ ostrovy, ktoré najdeš v zemepise pod menom: Brazza, Lesina, a Lissa. Toto sú mená talianske, a čo sa ti raz do zemepisu zapletie, to ani za sto rokov ramárom nevytiahneš, keďže zemepis „sa robí“ na ten spôsob, že zo starej knihy sa všetka tá haraburda jednoducho presadí do novej. Tieto poznámky mohly by sa stiahnuť i na obyvateľstvo z t. zv. „terra ferma“ (Prímorie), ale len práve na brehu mora bývajúcich, Veď každý uzná, že títo bývajúc „na moru“ vedú cele iný život, než obyvatelia „izza Planine“ — zpoza Vrchov, ktorí more vidia raz, dva razy v živote, alebo práve i nikdy, ak im je doň ďalej.

Tedy hospodárstvo! Bez statku, bez humna, bez sypárne, bez maštale, bez ovčiarne, bez pivníc a jam na burgiňu i švábku (zemiaky), i bez kapusty! Oravec by zaplakal nad takým „hospodárstvom“. Práve ako i ja, keď som sem došiel na tri krále, (a) premrznutý až do kosti, a morskou búrou viac živý ako mrtvý: a žiadostivo sa obzerajúc po izbe, kde je pec — nevidel som jej. (Zuby hrkocú) Zub nedopaduje do zuba a v izbe nemáš sa kde sohriať. Pani spozorovala moju zúfalosť, dala doniesť „rakije“ (pálenka z hroznových šuplín a vínneho droždja), aby ma steplilo (zdnuka) „na vnútornom človeku“ a na velikej bronzovej paňvi (darmo je, krásna bola!) žeravé uhlie. „Toto je naša pec!“ vysvetľovala mi. „A čo by povedali vaši“ — pýta sa ma pani — „keby vás takto videli sa sohrievať?“ Ja som sa len usmial, ale som nepovedal. Až na mnohé naliehanie som vyzradil: „Nuž povedali by, že sú to velikí neboráci — nemajú ani pec…“

Tu gazda znamená toľko ako vinár; pole toľko ako vinice. Čo je obrábané pole aspon, všetko zaujaté je vinicami. Okolo domov sú zahrádky, v nich: cibuľa, cesnak (veliké struky a sladké), kupus (zimušnia kapusta), blitva (letnia kapusta, skoro by povedal: loboda), čosi šalátu (ale nie hlávkový: listy dlhé a tvrdé ako remeň) a už vari dosť. Jesú zahrady, kde rastú pomidóri (paradajky), citrony, pomaranče, zvlášť na ostrove Visu — ale toto sú všetko „špeciality“, s ktorymi sa naša gazdiná nerada zabáva. Mnoho je s tým oštary, nevypláca sa a v zahrade pleť na slnečnom úpeku tiež nenie veľká slasť. Hlavná vec, aby bol na zimu kupus a na leto blitva — uvarené na oleji, alebo na mäsovej polievke chutí to znamenite. Sedliak z toho žije tuna najviac. Vidíš kde tu záhonček pšenice: ale kým tá dozreje, oboria sa všetci vrabci na túto lahôdku neslýchanú a nevídanú, takže ostane iba slama. Žita som videl v týchto piatich chotároch jeden záhon asi ako moja izba. Chodili sme k nemu na diváky a deti čo ho videly, budú svojim vnukom rozprávať: vidíš, tuto bolo žito, keď som bol taký malý, ako ty. Čo sa seje, seje sa k vôli slame: aby bolo čím sedlá vypchávať. Už či ju dávajú i do slamníkov, tak ďaleko som nie orientovaný. Ale myslím, že áno. Fazola, hrach, menovite sladký — darí sa keď ho nasadíš, bohužial nenarastie, ak ho nenasadíš. A tento prípad je práve u nás. Naši sedliaci neradi sa s tým babrú a ženičky ešte menej. A tak. Iného nič nepozostáva, toliko vziať „mašklin“ — čakan a ísť do roboty na vinice. Najviac chlapi narábäjú s touto svojou motykou cez zimu i v jar, keď presekávajú a okopávajú svoje vinice, práve tak ako Oravci svoju švábočku. Tu zas príde „podopieranie“ — viažu mládniky o paličku chlapovi asi do pása. Tu nesmie pustiť do vysoka: „bora“ by všetko polámala alebo otĺkla. Bora je severný vietor, ktorý keď zaduje, duje tak hrozne, že v Senji (Zeng) nemôžeš prejsť po ulici, lebo ťa hodí o zem: a v Pučišću, tu blízo nás vysadil veliký parník (damšíf) na sucho a síce v samom prístave. Pre tento vietor ohrádzajú vinice „gomilami“ — múranými ohradami, aby ako tak miernily jeho účinok. Z druhej strany múrajú tieto ohrady, lebo nevedia čo počiať s kamením, ktorého velká sila sa vykope pri zakladaní viníc.

Tunajšie vinice vo velikom sú chýre pre úrodnosť, i dobrotu vína. Človek sa zadiví, keď vidí v tej

*

Na palube (Ariadne) „Bucephalo“ našiel som nečetnú spoločnosť. Dosť možno — myslel som na prvý pohľad — cestovatelia utiahli sa do kabin. Bolo totiž 14 po poľudní a na tú hodinu Vám ani jeden „genninný“ Dalmatinec ešte „nepopil svoju kávu“ — inými slovami, neodbavil odpoľudní odpočinok. Nuž a keď prídeš medzi vrany musíš kvákať ako ony: tak i cestovateľovi, nezvyklému na podobné odpoľudňajšie pôžitky, neostane nič iné, ako zaholdovať dobrému obyčaju.

Ale sklamal som sa. Ani o hodinu, ani o dve nepobadal som značnejší prírastok. Náš „Bucephalo“ — chvalabohu, nenie preplnený, ba ani naplnený.

A nenie tak veľmi malý. Dĺžky je asi ako ľupčianska štrúdla (tam ich na vrátoch vyťahujú), takže od kormidla do nosa lode prejsť je veľmi slušná prechádzka, len v prostriedku trochu nepríjemná, lebo sála ztade horúčava od kotla a strojov. Len treba privyknúť hojdavému kroku námorníckemu, ináč keď sa loď nachýli, ľahko sa najdeš na zemi, vlastne na podlahe. My, cestovatelia „I střídy“ (na lodi, ako na železnici sú také střídy 3) môžeme si ten luxus dovoliť, prejsť sa totiž celou dĺžkou lode, i všimnúť si tých, ktorí obsadli II a III. I tých nenie mnoho. Ba my máme ešte II palubu, o poschodie vyššie asi v jednakej výške s kapitánovým mostom. Keď si ustatý, výndeš hore, rozložíš si dlhočižnú plátenú stolicu a polosediac a pololežiac z tohoto vyvýšeného stanoviska fumiguješ celé človečenstvo, ktoré sa plahočí pešo a na koni po „pevnej“ zemi. Konečne i náš „Bucephalo“ je pevný. Ctihodnej starej konštrukcie. Vtedy, keď ho vystavili, bol hlavný cieľ, cestovať pohodlne a nie ako dnes rychle v zlomkrky. I tak ho vystavili, že on nemá ambiciu prerážať ostrým nosom massy vodné, a budiť zo sna kaňce a ražiny, odpočívajúce v hlbinách, alebo rozháňať na všetky strany plaché a pošetilé lokardy. Ako ho spustili na vodu, tak i na nej pokojne sedí, sťa na príklad perina. Nekníše sa z boka na bok, ani sa neklania ako žid na — súdny deň. I keď pristáva k brehu, nepriženie sa gvaltom ako nafúkaný švihák, ale pekne, pomaly, opatrne sa obracia a käruje i vyberá príhodné miesto, sťa rozvažitý pytač v rokoch, keď sa zalieča (svojej) dáme srdca svojho.

Odovzdali sme lístky „kamarierovi“ a dostali (ka) traja tri kabiny každú o štyroch posteliach. Naše dve dámy každá tiež obdržala svoju kabinu. Pre nás troch pánov to bolo pravé šťastie: dvaja z nás chrápu ani „králiević Marko“. Seba totiž vynímam! A keby sa vypočuly mienky oboch druhov mojich, možno by vyšlo, že každý by vyňal seba a nastrčil mňa. Dosť na tom, boli sme spokojní na toľko, že sme hneď kapitánovi poďakovali. Odpovedal nám, že vzhľadom na dámy, ktoré sú choré, dal nám vykázať po extra kabine, ovšem s poznámkou, že môžeme vo Splite alebo v Zadre, ba snaď i v Šibeniku a Malom Lušíne dostať kompaňonov, akby vysadlo ešte viac pasažierov.

„Ufáme sa, že sa tak nestane“ — poznamenal môj druh v pravom benátskom nárečí.

„Mne neslobodno sdielať vašu nadej“ — zasmial sa kapitán — „lebo by sme potom sbankrottovali.“

Konversacia tečie vôbec vo sladkozvučnej italčine. Veď i chudák Bucephalus musel si premeniť meno na taliansko. Iba mi traja čo sme sa shovárali horvatsky. Predbežne len medzi sebou. Ale už som v duchu rozsortíroval spoločnosť i vybral jedincov, ktorí asi budú medzi nás.

Som človek prvého dojmu; to je moja obyčaj, predsudok a či hriech, že mu podlieham. A koľko ráz ma ten nešťastný dojem sklamal — už či v tú lebo protivnú stranu! (Tak som)

Tak hľa, tu je človek suchý, vysoký, so španielskou bradou po mode a s klobúkom ako tanier, tiež po mode. Zuby sú mu na obrube ako píla. Šaty tiež modne. Spomíname Mostar, Sarajevo.

„Kupčík“, rozhodol som. Bude Dalmatinec nastehovaný do okupovaných zemí. Vyzliekol dalmatinske patriarchalne obyčaje, iba svoju sladkú taliančinu si podržal. Každú chvíľu som čakal, že sa pridruží k nám a po dvoch horvatských frázach vpláva zas do svojho talianskeho elementu.

Sklamal som sa. Nepripojil sa k nám. Láme nemčinu s jedným poručíkom, krásnym čiernym šuhajom a s dákymsi starým pánom v hodvabnej čiernej čiapočke a sivých šatách. Šedá brada krátko pristrižená na tvári okrúhlej, interessantnej, šatstvo elegantné, bez fliačka. Každý pohyb prezradzuje v starcovi uhladeného svetáka.

Slnce zapadlo za ostrov a na more spustil sa súmrak. Akosi tak odrazu, bez príprav, akoby bol ledva čakal, kedy mu už slnce ustúpi. Juniovú horúčavu rozháňa vetrík, ktorý tak utešene poťahuje horňou palubou, pohrávajúc plachtami, nad ňou rozopätými. Na blizkych ostrovoch rozhostila sa tma, vyčnieva z nej kde tu osamelá skala, alebo štrkom zanesený jarok medzi vinicami. Pred nami otvára sa priestranný prístav, do ktorho zamieril Bucephalo a na jeho brehoch rozložené mesto s bielymi palácmi i skromnymi domcami, tiež vybielenymi.

Po dlhých manevroch konečne pristala loď a vytiahnutý je most so železným zábradlím. Na nábreží nás pozdravujú tunajší známi.

Ale i sveta nahrnulo sa hojne. Je nedeľa, prišli popásť oči na nás. Konečne niet veľmi na čom. Skladať a vykladať niet mnoho čo, iba dakoľko vriec múky a modrej skalice k polievaniu (vy) viníc. Vymenila sa i pošta a Bucephalo už trúbi signál k odchodu. Naši priatelia sa odobrali a sišli z paluby na nábrežie. Dakoľko minút sme sa ešte shovárali na malú dištanciu a keď nás coflo hlbšie do mora, mávaním šaták odobrali sa od nás.

Na druhej palube shromaždila sa temer celá spoločnosť. I panie vyšly z kabín užívať príjemný chlad. Mornári medzitým už strhli (zponad nás) plachty, nad nami sa klenie nekonečné nebo čierne ako šata. Milliardy hviezd na ňom sa trasú, akoby sa pýšily svojím jagom, ktorý neuháša magickú svetlosť luny.

Kapitán dal smer lodi a sišiel zo svojho mosta. „Secondo“, druhý kapitán, vytiahol sa z útrob lode, kde je magazín a ešte šuká čosi v svojej kabíne v susedstve stroja. Snaď robí bilancu, a možno i píše list mladej žene, ktorú nevidel od 14 dní. Jej fotografia v kovovom ráme je postavená na písacom stolíku.

Zavznie hlas zvona, prvý raz, druhý — tretí… Volajú k večeri.

„Bona parola“, (rečie) (dobré slovo) rečie tučný podujímateľ stavieb, teperiac dolu úzkymi schodíkmi na prvú palubu. Za ním sa ťahame i my s velikou ochotou. I nás potešilo, keď sme čuli hlas zvona.

Jedným razom zažnú sa elektrické lampy. Tajomstvenné šero ustúpilo magickému svetlu. Obrovský reflektor s vrch prvého sťažňa hádže jasný kužel elektrických lúčov, ktoré sa trasú a lámu na rozihranej hladine mora.

Vošli sme do jedálne, velikej to dvorany na prvej palube. Na jej povale zariadená je druhá paluba.

Dvorana je pekná, ba skvelá. Dlhý stôl je čisto prikrytý s príbormi a rozostavenými miskami salámy, sira, slaných a nakladaných rýb a čerstvých čerešieň a broskvíň. Nad stolom visia dva lustre s elektrickým svetlom, ich skvelé ozdoby upomínajú na bohaté výklady skla v Benátkach. Okolo dverí salonu a oblokov visia ťažké záclony bariev solidnych s orientalnymi ornamentami. Priestory medzi oblokmi pomaľované sú kvetami, kyticami, kde tu sa ti usmieva buclatá tvárička amoretta. Lesk dvorany neobyčajne zvyšuje čisté zrkadlo, ktoré sa tiahne temer celým štítom, i nízke divány okolo stien v tých istých barvách vyvedené ako i záclony.

Stáli sme, alebo posadali na divány, čakajúc ostatných. Trúsili sa jeden za druhým cestovatelia prvej triedy, došiel rezkým krokom i sám kapitán.

„Bona sera!“ pozdravil, ukloniac sa s námorníckou uhladenosťou i zaujal svoje miesto na vrchu stola. Od neho v pravo sedí starý pán v sivých šatoch s lesklými manžetami. V ľavo sa nonšalantne spustil mladý oficier, spoločník starého pána. Prišiel k starému pánovi tučný podujímateľ stavieb (nebodaj Čech), k oficierovi si sadol bezohľadne človek s nespokojnými očima, ktoré jedným razom prebraly celú spoločnosť, i odmeraly každému, koľko kto má vo vrecku. Okázale rozprestiera servitu i pchá jedným rožkom za vysoký módny golier a už behá očima po tanieroch s rozloženymi na nich lahôdkami. Nuž — Reisender!

Z našich úvah o nastávajúcich pôžitkoch boli sme znezrady vyrušení. A nie nepríjemne. Vošla stará pani v čiernom, s vlasmi trochu šedivými, trochu telnatá. Za ňou slečna „v najkrajšom kvete mladosti“, ako tu hovoria. Brunetta, pekne uriadené vlasy, fru-fru natrasené vypočítave, takže sa ti prvým okamihom vidí, že to príroda sama tak natriasla a nie zkúsená ruka ženská. Postava hybká, elegancia v každom pohybe. Ako sa postavila, složiac ruky na mohutnom vejári, ktorý jej visí okolo hrdla, skoro by si i v tom hľadal aspoň tienik vypočítavosti. Nerozhodne vyčkáva, kam by sa asi mohla posadiť. Oko blúdi po dvorane, placho sa dotknúc každého a utkvejúc konečne s tázavým pohľadom na starej panej. No oko je prirodzené, v ňom niet vypočítavosti ani umelkárstva. I ono opanúva celú tvár, dávajúc jej dievčenskú nehu. Čierne, ohnivé, ktoré by mohlo spáliť každého, kto mu stane v cestu — teraz hľadí s pohnutlivou dôverou na svet.

Starý pán i oficier skočili ako na povel zo svojich miest. Kapitán sa uklonil a pohybom ruky označil miesta dámam. Stará pani sadla (ku) v pravo a slečna z ľava. Panej to trvalo dlho, kým sa umiestila: slečna bola hneď hotová. Posadali sme i my do okrúhlych fotelov, rozostavených okolo stola. Vlastne sú pripevnené k podlahe, aby sa nevyvrátili, keď loď začne tancovať. Za to sa môžu pohodlne zvrtať okolo svojej osy. Nevdojak sme všetci narovnali chrbáty, pod vlivom očí slečniných, a kapitánova tvár okrúhla, čisto vyholená žiari neobyčajným blahom. Ba i plešina akosi slávnostnejšie sa mu skveje.

„Odpusťte, že sme vám zabrali miesto,“ ospravedlňuje sa pani starému pánovi. „Ostatne sme mohli i z kraja sadnúť, ako sme i chceli…“

Riekla to taliansky, ktorým jazykom sa tu najviac hovorí a menovite verejne a to ešte dámy!

„Ja som neobyčajne povďačný kommandantovi,“ odpovedá starý pán, ale taliančinou, ktorá volá do neba. „Mám taký výhľad“ — zahľadel sa na slečnu — „aké len zriedka som mal šťastie užívať…“ Usmial sa tichúčko, pričom ľavá polovica tváre stiahla sa a víčko krčovite sa (sťahoval) potrháva.

Slečna sklopila oči a na tvár naskočil živý rumenec. Pôžitok ho bolo pozerať, tým viac, že ho tu tak zriedka môžeš videť. Nie preto, že ho nieto: ale nemôže (sa) prebiť cez hustú kôru, ano kôru — šminky, ktorej sa v južných krajinách musí spotrebovať mnoho vagonov ročne.

„Veľmi lichotíte mojej dcére,“ odpovedá pani, ako vidno, veľmi potešená. „Ona je totiž moja dcera a ja som Pegvićka z Dorčule.“

Vstal teraz kapitán a začal nás predstavovať. Starý pán v sivých šatoch je general na pensii K., oficier je jeho syn. Podujímateľ stavieb skutočne má čisto nemecké meno: preca je tedy len Čech. Každému napadlo meno mojich súdruhov.

„Á tak — známi vinokupci!“ zvolal kapitán, keď ho počul.

Ja som menoval svoje — nikto si ho nepovšímnul. Zneje tak barbarsky v tom mori samých -ović a -ić.

Sotva skončil tento prepotrebný obrad, vošli „kamarieri“ s misami. Čo sme ďalej postupovali vo večeri, tým väčšmi sa vytrácala škrobenosť. Rozhovor bol veľmi živý, v ktorom sme sa neúčastnili len officier a ja, neznajúc dobre taliansky a spomenutý Reisender, ktorý si nahrádza alebo dnešní alebo zajtrajší obed. Pravda pensionovaný generál pohybuje sa najslobodnejšie, bárs taliančina jeho je strašne polámaná. Najradšej zadrapuje do slečny, ktorá len málo kedy sa bráni. Jeho syn iba čo jej nalieva a podáva misy.

Večera bola na Bucephalu výtečná, akú možno nájsť len na Lloyde. I víno by vyhovovalo bežnému vkusu. Ja som dal prednosť Dreherovmu pivu, ktoré nemôže sa prirovnať pražskému, ale v dalmatinskom suchoparu preca robí dobré služby.

Môj druh pošepol čosi vrchnému kellnerovi a o malú chviľu zjavil sa v salone košík so štyrmi fľašami. Bol tak predvídavý, že zásobil sa „zlataricou“ na cestu. Keď sa sperlil tento zlatistý mok v tenkých kryštalových čašiach, darca nemohol sa obísť bez toasta. Nazdravil kommandantovi, Bucephalovi i pasažierom a menovite krásnemu pohlaviu.

I skutočne to nás rozohrialo. Bolo (jedenásť) devať hodín, keď sme sa zodvihli od stola. Oblokami vchádza čistý morský vzduch, chladný ale nie studený. Spoločnosť sa medzitým rozdelila, my čo sme dosiaľ mlčali začali sme sa dorozumievať všeslavianskou rečou — nemecky. Boh zná, kedy by sme sa boli roztrhli, keby nebol Bucephalo prešiel „splitské vráta“ - kanál medzi (Ko) Bráčom a Šoltou. Keď sme vyšli zo salona stál už celý prístav splitský otvorený pred nami — v ňom dakoľko parníkov a sila bárok, lodí i velikých plachtových. Na nábreží a na miernom svahu rozprestiera sa slávno mesto Diocletianovo s jeho obrovským palácom v prostriedku a modernymi stavbami po stranách. Osvetlené plynom a nie skúpo, vyvoláva mohutný dojem. Je v ňom veľa ruchu, kupectva i čosi priemysľu. Ba i ohľadom kommunikacie sa mnohé napravilo. Lode prichádzajú a odchádzajú, miešajúc sa pískaním a trúbením do šumu už-už veľkomestského. Ba čuje sa i hvizdot úzkokoľajnice, ktorá bohužial nemá spojenia ani s Bosnou ani s monarchiou, končiac v Kníne slepo, sťa australska rieka v mori pieskovom.

Obdivovali sme súcosť kapitána i jeho mornárov. Bez jediného slova voviedol obrovskú loď k samému nábrežiu, dávajúc rozkazy elektrickými zvoncami. Mornári, mašinista, kormideľník — každý bez slova vykonáva rozkaz rychle a zručne. Na nábreží už čaká uradník finančný, kým nepríme od kapitána rapport, nikto nesmie prekročiť preloženým mostom.

Táto formalita netrvala dlho a my sme hneď mohli vystúpiť na nábrežie. Tu je živo ako v pravé poľudnie: ba živšie, lebo na poludnie (sa) tu nemožno postáť pre horúčavu a jedovatý úpaľ slnečný. Preto každý ostane doma do piatej a spí, ak nebádajú muchy a zvlášte komáre. Zato po západe slnca vyhrnie sa všetko na nábrežie a kochá sa v nočnom chládku do polnoci ba i po polnoci. V kaviarni na nábreží našli sme hodne sveta. Tu sedí náš dobrý známy, verejný notár S., literát činný a vysokovzdelaný. Hodina sa minie, ani sa nenazdáš v milom rozhovore, i bolo by bývalo mnoho dopovedať, keby (nás) ho nebola povinnosť odvolala domov.

My sme sa ešte prešli pol hodinky nábrežím i odobrali sa na loď. Hlavný kelner, ktorý rozdáva kabiny obdaroval nás každého zvláštnou kabinou. „Iba ak by sa tu ešte niekto imbarkal, musel by mu vykázať posteľ v daktorej kabine z vašich,“ poznamenal na upozornenie. My sme mu boli veľmi povďační, ale on naše vďaky zdvorile odmietol, odvolajúc sa na výslovný rozkaz kapitána.

„Revanš za vašu zlataricu,“ riekol som druhovi, ktorý nás pri večeri traktoval svojim vínom.

Komorník nás vodí dlhou chodbou, po oboch stranách dvere, vlastne vchody do kabín, s prevesenými ťažkými záclonami. Vzdor ventilatorom a otvoreným oblôčkom kabín panuje tu horúčava v túto sezonu nesnesiteľná. Cítili sme ju tým silnejšie, že sme sišli z paluby, kde previeva noční vetrík. Mráz ma prechodil, keď som pomyslel, že celú noc sa budem prevalovať na posteli a nezažmúrim oka.

Vstúpil(i) s(me)om do kabíny a bol(i) s(me)om prekvapený. Panuje v nej chládok sťa v pivnici.

„Čo je to?“ pýtam komorníka. „Veď tu je veľmi príjemne!“

„Secondo vám poslal ľadu do kabiny a ten chladí,“ odpovedá mi on.

Druhý kapitán v ten (čas) okamih mi pripadol ako človek najlepší na svete.

„A komu to napadlo?“ pýtam sa komorníka.

„Kommandant rozkázal.“ Jeho jemný úsmev akoby mi chcel naznačiť, že nápad sa zrodil v čejsi druhej hlave a nie kapitánovej.

Keď som osamel prešiel som k súdruhom do ich kabín pochváliť sa. V ich kabinách našiel som ten istý chládok.

„Kapitán je človek znamenitý“ — skončili sme naše rozvažovanie. „Vyplatilo by sa s ním plávať okolo zeme. A kamariera neminie dobrá diškrecia…“

Sotva som ľahol do čistej postele a zatiahol prestieradlo, aby ma nenavštívily pozorní komáry, ktorými Split oplýva, zaspal som ako v oleji.

Keď som sa prebudil, bol(o) jasný deň. Po jemnom trasení presvedčil som sa, že sme na ceste. Pozrem hodinky, ktoré som bol nad hlavu zavesil, ukazovali 1 šiestej. Dve hodiny som si pripustil!

Nebol som zmorený, malátny od nespania a potenia. Cítil som sa posilnený ako nie dávno. Previedol som revisiu vrecák a portmoné, ktoré som bol vložil pod hlavu — našiel som všetko v najlepšom poriadku.

Keď som sa umyl a začal sa obliekať, prišla mi pod ruku skvele žehlená košeľa, na limci štampilka: Alessandro Tevini, Trieste. Z toho závodu som nikdy neobjednával košele a potom ja nosím na ceste turistickú k vôli väčšiemu pohodliu a chládku. Ďalej na zemi je ešte pár šnurovacích žltých topánok a na diváni rozhodené svetlé šaty. Pozrem na druhú posteľ, ktorá je nadomnou vo vzduchu, tá je prázdna. Za to v ľavo vo prízemnej posteli vidím škulinou medzi záclonou človeka pohrúženého v junácky sen. Rozhodené ruky, na jednej prsteň briliantový, a pod jemným, rovným nosom čierne fúziky. Brada čisto vyholená, iba pod ušima čo ostali kotletky.

Mojich súdruhov som našiel na palube. Oni i na lodi prebudili sa o štvrtej a vstali. Popili prvú kávu — čiernu, i odfukujú modrý dym do sviežeho vzduchu.

„Ja som dostal spoločníka do kabiny,“ referujem im.

„A to ste až teraz zvedeli?“ divia sa oni.

„To sa rozumie! A kedy že som mal zvedieť?“

„Vari vás neprebudil štabarc, keď sme mali odísť zo Splita.“

„Aký štabarc?“

„Agent chodil po kabinach, či má každý svoj lístok.“

„Ja o tom neviem. Ostatne môj lístok je u vás…“

„Ale preca. Ja vás obdivujem i váš sen! Pomyslite, že vyše hodiny hurtoval dvihák kým naložili náklad! A viete čo to znamená, keď je dvihák v práci!“

A skutočne dvihák so svojimi reťazmi, ktoré sa navíjajú na železné koleso motora robí pekelný hrkot a štrkot.

„Vidíte to ja privlastňujem domácemu ovzdušiu. Ten ľad a ten chládok vkolísal ma do illusie, že poťahuje na mňa od Choča, alebo od nekonečných zázrivských hôr.“

„Ah kto bude tu spomínať hory a Choče!“ zahriakol ma môj druh. „Toto je čosi, pozrite, človeče!“

Naša loď sa vlečie ozajstným Archipelagom. S pravej strany brehy pevniny, skalnaté, prerývané, holé. Kam až more člapká svojimi vlnami v čas prílivu a búry, skaly sú čierne. Hore vyššie sú intensívne biele, ako vápno. Pomedzi ne nízke kry myrthy, živo zelené, kde tu čestmina, i mohutné kry šalvije, ktorá je biela. Najdu sa i väčšie menšie tably, ohradené kamením, kde sa zelenie vinič a (s…e?) drieme nachýlená oliva. Dedinu vidíš len zriedka. Iba čo sa po viniciach krčia nizke búdky, naskrze kamenné. Útulok pred páľou slnečnou. Ľavá strana podáva každú chvíľu novú panorámu. Mohutné ostrovy s bohatou vegetaciou a kvetúcimi osadami; Ostrovy menšie, kde nevidíš domu, ale preca sú kultivované. Ak niet na ňom viníc, tedy aspon blúdia po ňom ovce a kozy. Jest i ostrovky, že bys ho za štvrť hodiny obišiel do okola, pokryté stromovím a najviac chrastinou, konečne i holé úskalia, sotva vyčnievajúce z mora, nikomu na osoh, námorníkom na škodu a neraz i na skazu. Iba kde tu týmto nekonečným pásom ostrovov otvorí sa ti výhľad na široké nekonečné more, dnes tiché, nehybné, sťa plocha benátskeho zrkadla. Ale iba na čas. Medzi teba a more vošmikne veselý ostrov ako by ti privolával: „Hľa, pozri, aký som ja krásny!“

K ôsmej hodine našli sa na palubi skoro všetci cestovatelia. Vyšiel i general K. so svojim synom, dnes práve tak elegantný, ako včera.

„Dobro jutro!“ pozdravil našu spoločnosť pravda trochu lámanou horvatštinou. I bez okúňania pustil sa do rozhovoru. Pomáhal si nemčinou a taliančinou upchávať početné medzery. Ako ani ináč nemôže byť, kde sa dvaja Horvati sídu — spoločnosť plávala po uši vo vysokej i malej politike. „I ja som[?] Croat“ ubezpečuje nás pán general — „bárs sam už ťažko hovorím svoju reč materinskú…“ Bol celý život stravil v cudzích krajinách, medzi cudzimi národmi, i z každého jazyka sa ho čo to prichytilo. Snaď nieto reči v monarchii, okrem tureckej a maďarskej, ktorú by nerozumel a z čiastky nelámal. A na pensii trávi v povestnom Hradci. „Doma by sa už nevynašiel,“ doložil melancholicky. „Od Jelačića bana sa tam všeličo premenilo.“

Ináčej starý pán mnohé veci chápe celkom korrektne. Tak ďaleko siaha jeho zdvorilosť, že sa prihovára synovi jeho materinským jazykom. Oficier sa nenadúva, ani neuráža: rád by vyhovel otcovi i nám. Ale „nejde to.“ Potomok v treťom kolene starých hraničiarov už nevie ani úst otvoriť v svojej reči. Nosí už iba hmlisté povedomie zkade vlastne vyrástla jeho família.

„Mňa to vlastne mrzí“ — vyhovára sa starý pán — „že môj syn je už cudzí. To robí služba v cudzom okolí. Ale ma veľmi mrzí…“

„Ach, môže vás potešiť aspon tá okolnosť, že nie ste sami,“ odpovedal som uprimne: „Ani nehovorím o vás, čo ste v cudzine, ale o tých, čo sú v svojom dome…“

„Ako to?“ podivil sa starý pán.

Tak — že nikde som nepočul tak krásne nemecky, ako v hlavnom meste trojjediného kráľovstva. Nemecky hovorí každá duša, dobrovoľne a s láskou a vervou. Choďte na Ilicu alebo na Zriňsky trg, všade na ulici i v sklepoch sa ozýva najčistejšia nemčina. Hovoria ju nie len dámy s dlhými vlasmi a-a… No, tie musia sa pokloniť všemohúcej Móde: hovoria ňou učenci, političiari všetkých bariev i odtienkov, profesori — ba konečne i nadšená patriotická študujúca mládež. Videl som v hostinci starých farárov — vidno im po ohorených rukách, že sú dedinskí — a medzi sebou handrkujú nemecky…“

„Práve tak bude o desať rokov v Bosne,“ ozval sa jeden pán ohorený a čierny s bradou (do) premiešanou trochu šedinami. Prsy široké, mohutné. Na ňom elegantný oblek pravda „švábsky“, iba vysoký fez s čiernou kystkou svedčí, že máme pred sebou „Bošňaka“. „I teraz je už ťažko sa obísť bez nemčiny a o desať rokov už nepočuješ bošňacky.“

„Vy máte tam povodeň cudzích“ — poznamenal jeden z nás.

„Verte mi, i naši, i naši!“ A uľavil ťažkým vzdychom (p) statočnému srdcu. „My Slaviani vôbec všade hynieme. Kde máme slobodu, tam sa kántrime sam(y)i.“

Zvedavo sme počúvali smutné pravdy z úst nového spoločníka, ktorý (sa) tej noci vsadol na loď vo Splite. Bol som prekvapený, keď som počul jeho dlhé meno premiešané tureckými koreňmi a okrášlené slovanskymi — ić. I sám on vyznal s hrdosťou, že je mohamedovec. I mali sme príležitosť počuť z jeho úst nejednu poznámku o „Slavianstve“, o ktorom rád hovoril a s láskou vždy.

„My sme dobrí Slaviani zato že sme i Mohamedáni. Tie časy minuli, kde sme sa pre vieru delili.“

Myslím ani Kallay nebol by bárs spokojný s vývodmi tohto svojho poddaného, ktorý o ňom nič lepšie nehovoril, než na pr. Masaryk alebo Sláma v delegaciach.

Naša spoločnosť priťahovala každého. Pripojili sa nám i môj spoločník z kabiny. Šuhaj mladý s tvárou intelligentnou a krásnymi fúzikmi. Šatstvo po najnovšej móde, kabát s dlhými šosmi, v ruke hrubý ([?]bunkárik) kyjačik a na hlave tanier zo slamy — t. j. klobúk strakatý a zubatý.

„Á — páni — ići!“ priblížil sa k mojím obom súdruhom. „Teší ma, že máme česť s vami…“

Svítali sa a hneď nás i predstavili. Pán Rubinelli bol môj nový známy, človek nesmierne úslužný, zdvorilý do krajnosti, kavalier vzorný, elegantný v reči i spôsoboch: slovom vzor dokonalosti a pravá reklama výchovy patricijskej. On totiž je z patricijskej rodiny z dolného Prímoria a jeho predkovia za časov republiky (hrali) vývodili v celej zemi.

„A kam vy cestujete, pane Ante?“ pýtajú ho moji druhovia.

„Do Zadra v kupeckých záležitostiach,“ bola odpoveď.

Kým medzi druhými tiekol politický rozhovor, môj nový známy a ja vymieňali sme obvyklé frázy a zdvorilosti, ako ľudia, ktorí sa náhodou sídu na jednej palube, ba v jednej kabine a ktorí bohvie kedy sa sídu. Prešla reč na moju domovinu, lebo po mene tak barbarskom ako moje, hneď ma pýtal, z kadiaľ som.

„I ja som bol v Záhrebe, učil som sa tam štyri roky,“ zdeľuje mi s radosťou, to sa rozumie nemecky.

„I pán Rubinelli študoval v Záhrebe“ — vysvetloval som mojim obom súdruhom. Porozumeli mojej narážke a myslím, že ich urazila. Pán Rubinelli pravda netušil, o čom sa pred štvrťhodinou hovorilo…

Medzitým zblížili sme sa tvrdzi sv. Nikole. Vystavená je na väčšom úskalí, na ústí do kanála úzkeho. Z tvrdze na bokoch vyzerajú delá so zývajúcimi tlamami. Ináč povrch tvrdze pokrytý je zelenou pažiťou a miesty sa zeleňejú nízke pokrývené fikovníky.

Cestovatelia sme vyšli všetci na palubu. Zjavila sa konečne i pani Pegvićka so svojou dcerou. Slečna je svieža, červená a i pri ranňom svetle skutočne krásna. Sotva sa rozhľadela palubou, pán Rubinelli už stál pri nej a sekal obom dámam hlboké poklony.

Z útrob II triedy vyšiel na nižniu palubu a o chvíľu zahospitoval i u nás. Pozdravil nás domácky, s generálom si stisol ruku a poneváč videl mňa osihoteného, bez okolkov sa pripojil ku mne.

„Dobré ráno, pane doktore!“ pozdravil ma práve tak intimne, ako generála. „Ako ste spali? Ja nebars — horúčava veliká a starý Murgo chrápe.“

Zadivil som sa nemálo, čujúc ako on zná všetky moje pomery, ba i to, že sme včera večer pili „botilie“. Bez všetkých okolkov chytil sa odkrývať mi tajnosti, ktoré vedel o každom. Vedel, že general bol v Bosne na návšteve a vybral sa domov, do Hradca. Na ceste sa zastaví u nášho miestodržiteľa, s ktorým je Kriegskamerad. Jeho syn slúži v Linzi, vyučil sa v Novom meste, je ženatý i má syna asi ročného. Z jeho rečí som vycítil, že i o mne vie, kde som sa narodil, kde som sa učil, akej som povahy, kde bývam a ako bývam, ba snáď i koľko je banknôt v mojom portmone.

„Čo je to tam za pani s tou slečnou?“ spýtal som sa akoby mimochodom.

„Krásna — čo? Darmo je — krásavica prvej triedy. Pegvići su stará familia, ale všetko išlo kade ľahšie. Otec bol majetník dákych sto tisíc — mal i lode pre Levantu — ale… Nuž žilo sa veľkopansky. Ostalo im okolo dvacať — ale to je v poli, dome. Viete, nemá to skutočnej ceny. Ešte pre statkára! A ona sa zasnúbila s oficialom od počty v Dubrovniku. Dobrá partia, — pre ňu!“

„A prečo práve pre ňu a nie preňho?“ pozastavil som sa.

„To je môj pane“ začal protekčným tonom — „všetko na oko. Verte mi — na oko. Ona je na priklad krásna — pomerne k nemu veľmi krásna. Tu treba prostriedky: ako na príklad držať pekné kone, koč musíš mať prostriedky. Nedonášajú osoh, ale skôr idú do groša. A žena pekná! Na bály, na zábavy, na cesty, na šperky, na… Nuž tisíc vecí! Lebo čo jej z krásy, keď by bola zatvorená? Ona musí ju dať videť! Musí sa ukazovať! A pekná pečienka, rečiem na príklad: musí mať iný garnirung. Tu je, môj zlatý pane to čo som povedal, že ona nenie partia…“

„A mladý Rubinelli?“

„Mladý Rubinelli?“ pýta akoby uvažujúc a nevediac napochytre čo odpovedať. „To je veliký človek ale tu“ — ťuknul sa do čela — tu je toho málo. Rečiem na príklad že je to človek stvorený k tomu, aby striehol na svoje tisíce a robil z nich milliony… Lebo pane môj, my čo sa vyšvihneme sami nad stredný majetkový stav, povedzme: ktorí máme paťdesiat tisíc — my ešte sme nie istí, že sme založili majetnú rodinu ktorá bude jestvovať o sto rokov. V nás samých sa môže prebudiť schopnosť rozrúcať, čo bola prvá schopnosť shonobila. Alebo nie len my ale v daktorom potomkovi sa taká schopnosť vyvinie. Prečo to? Preto môj pane, že blahobyt musíš privyknúť, tak že ti zovšednie. Ak nie — vždy ťa bude čosi ťahať, aby si ho rozmnožoval na násilný spôsob a tým si ho už začal prehrávať. U Rubinellich je blahobyt tak starý, ako ich rodina. Preto ani jeden Rubinelli nebude sa s ním vynášať, ale bude si počínať skromne, ako tu tento. A môžem vás ubezpečiť, že len čo na oleji zarobia, bolo by nám na celý život dosť a nerátam kupectvo s vínom a inymi článkami.“

Boli by sme ešte dlho hovorili, keby loď nebola sa octla v kolossálnom prístave šibenskom, ktorý sám, zo všetkých strán zatvorený pripadá ti ako malé more, alebo aspon značné jazero. Je až smutné, že v ňom vidíš len dakoľko bárok a lodičiek rybárskych, ináč po velikom moroplavbe nenajdeš žiadnej stopy. Samo mesto (je) Šibenik vyzerá až impozantne v dosť strmej úboči. Domy jeden nad druhým postavené, vonkoncom biele a bez zelene na okolo vyzerajú ani taniere postavené v kuchynskom ráme. Ostatne tak vyzerá väčšina Dalmatínskych miest. Všetky sú biele a skoro všetky, menovite prímorské — v úbočí.

Keď parník pristal k brehu dve tretiny sa nás vytratilo. Vyšli sme širokým nábrežím do „mestského parku“, lepšie rečeno zahradky, ktorý je malebne položený v úbočí. Zaníma nás pomník Tommasea, slávneho učenca, ktorý sa tu narodil, čiastočne i žil a temer všetko čo napísal, napísal taliansky. Keď mali mu postaviť pomník, pretekala sa strana talianska i horvatská (ovšem t. zv. národnia), aby si slavneho krajana osvojila. Tu vložila vláda svoje jemné prsty, ako do všetkého i do tohoto a spravila slávnosť čiste dalmatínsku, čili ináč austrijansku.

Pomník nosí sochu Nikolu Tommasea nie najpodarenejšiu. Slepý starec stojí s rozloženymi rukami a sklonenou hlavou, akoby dačo hľadal. Záhyby svrchníka sú tak massivne, akoby ozaj bol býval i ten svrchník bronzový. A keď prídeš do bezprostrednej blízkosti pomníka, prvé čo ti padne do očí, je mohutné podbitie na jeho massivnych čižmách, ktoré slúži ku cti viac čižmárovi, ako slávnemu talianskemu socharovi. Na pomníku je nápis „N. Tommaseo“ — i nič viac, v jazyku dalmatinskom čili austrijanskom. Môže byť každý spokojný. Horvat si ho bude čítať Nikola, Talian Nicoló a vlasť zachránená i pokoj monarchie. Škoda, že officiosny linguista neprišiel na myšlienku pripojiť i data životopisné, keď miesto „narodil sa“ môhol postaviť pred datum hviezdu a miesto „umrel“, kríž. A číslice preci sú v reči rakúsko-uhorskej.

Ináč Šibenik má divadlo, kapitulu, i veľkolepú katedrálu. Má i rozsiahlu, modernú nemocnicu, ktorú postavila „zem“. Po uliciach je dosť čisto, ale obyvateľstvo vyzerá biedne. Katedrála je v čudnom štýle, ako som nikde nevidel, kupola v polkruhu sa prestiera celou strednou loďou i oboma pobočnymi, vyvedená je z ťažkých quadrov a bez stlpov. Okrasy rezbárske a mozaikové sú veľkolepé.

Bolo už horúce na zadusenie, bárs bolo iba osem hodín ráno. Utiahli sme sa do tieňov kaviarne na nábreží, kde som ja vypil moju prvú i jedinú kávu a moji druhovia druhú ale nie ostatnú. Na prvé zatrúbenie odobrali sme sa na parník a o (štv) pol hodiny boli sme už von zo šibenského kanálu.

„Nikto neprisadol ani nevysadol,“ zvestuje mi môj spravodaj s tanierom na hlave. Iba vysadol tajomník ministerstva ([?] premávky) vojny, ktorý revidoval pošty a telegrafy v okupovaných zemiach.“

Spoločnosť sa rozpadla na gruppy. Podajedni sme čítali v pohodlných plátených kreslách, ministerský tajomník so zlatým límcom na blúzi a v jazdeckých nohaviciach píše čosi do rubrík. Mohamedán z Bosny rozvalil sa na kanap a púšťa vonné kotúče modrého dymu, s ktorými si vetrík pohráva.

More je absolutne tiché a nehybné. Naša loď stojí na ňom pevne a strojne, iba čo sa tichúčko potriasa od stroja skrytého v jej útrobách. Na mori zaostáva za ňou brázda v prostriedku hladká po krajoch spenená. Vidno ju až do sklonku horizontu. Vidiac túto tíš, nikdy bys neveril, že jesto na svete sila, ktorá túto hladinu zčerí, vlastne rozbúri, a rozhádže, až biela pena strieka vysoko na úskalia.

Obed dnešní bol veľmi zaujímavý. Dostavili sa naň i naše dámy, ktoré pre chorobu málo vychádzali z kabín. Včera večer dostavil sa k ním kuchár, dávajúc sa im do známosti, ako náš ostrovan. Následok toho bol, že ony mu diktovaly menu k dnešnému table’ d’hôte. Kapitán zaujal miesto za vrchstolom od neho v pravo i ľavo naše panie, potom general a sekretár ministerstva, (P) pani Pegvićka s dcerou a pri tejto môj spoločník z kabíny, Rubinelli. A za tým sme nasledovali my, ešte Reisender, potom druhý kapitán a mašinist. Môj zpravodaj s tanierom na hlave a španielskej brade sa nedostavil, vývodiac na II klasse pri table’ d’hôte.

Obed bol výtečný, podobný viac hostine, ako obedu. Assetlí, šalatov čerstvých i nakladaných, ovocia čerstvého i zaváraného vidíme veliké množstvo. Kým sme sa cez polievku, mäsá, pečienky, ryby čerstvé a sušené dostali „k sladkému“ — boli sme všetci nasýtený. „Sladko“ doniesol kuchár sám v bielych vyžehlených šatoch i čiapke ako sňah a našuchorený. Bol to dort, z mandlí a vajec až sa triasol od kyprosti. Široká tvár kuchára zažiarila šťastím, keď postavil toto svoje dielo na stôl.

Môj súdruh nemôhol ináč, ako zas dať doniesť svoje fľaše. Sklepník ich bol postavil na ľad — i boli sme prekvapení, keď zátka vybuchla. Tedý súdruh môj medzi fľaše zlatarice zamiešal dakoľko bottiglií svojho šampaňu. Pení sa v pohári a preteká a keby kellner nedržal tuho zátku — ubehlo by všetko. Druhý môj spoločník, človek s rečníckym talentom, nazdravil našmu kapitánovi i krásnemu pohlaviu. Zdravicu premiešal citatmi obľúbeného svojho básnika generála Preradovića, v ktorho utešených sobraných piesňach neraz sa prehŕňa.

Šampaň i zdravice vzrušily celú spoločnosť. Kapitán odpovedal iba krátko, tonom suchým, zato starý general rozrečnil sa, až milá vec. Hovoril horvatsky. Keď on sadol, umĺkla nemčina i taliančina. I sám sekretár sa trápil, aby dakoľko tých srbských fráz, ktoré po Bosne pochytil, tuna speňažil.

Najviac ma zanímala slečna Pegićova. Hovorila nie nárečím, ale pravým literárnym jazykom. Z jej krásnych úst sladko bolo počuť plné zvuky krásnej horvatštiny. Sklepník donáša neunavne fľaše, nalieva horlive a spoločnosť čím ďalej to veselšia.

„Šanujte svoje fľaše,“ napomína kapitán.

„Eh, nebudeme už viac spolu“ — odpovedá môj druh. „Hľa v Zadre nám ostane náš generál a toto je košík jemu na počesť.“

Druhý kapitán a mašinist sa vytratili po tretej bottiglii. Kapitán sotrval na mieste i ešte nám vypýtal u dám privolenie, aby sme si mohli zapáliť. Na daktorých tvárach zapálily sa zore a slečna Pegvićova bola rozkvitnutá, ani ružička. Pobadala, že to účinok šampaňe, ktorá zdá sa nevinná, ale je mocná v účinkoch: iba čo prikladala čašu k ústam ale málokedy čo srkla.

„Ja by najradšej cestoval s vami až na koniec sveta,“ ozval sa general, „lebo som našiel skutočne priateľov a súdruhov drahých…“

„Pokračujme tedy v našej ceste,“ zamiešal som sa ja. „Nech kapitán zariadi v Trieste zásoby, tu môj súdruh zariadi zásoby vína a šampane — i preplavíme celý svet. Generála máme do bitky s piratmi, máme administraciu, máme doktora, bez advokáta a súdu sa obídeme…“

„I bez farára…“ nadhodil ktorýsi.

„A aby sme nepoblúdili“ — zvolal general zažmurkajúc na slečnu Pegvićovú — „netreba nám ani kompas. Máme jagotnú hviezdu na horizonte našho plavidla…“

„Oh, oh generále, zabrodili ste ďaleko!“ pohrozil mu kapitán, hroziac prstom.

„Keby ja bol mladším, ja by vám ukázal všetkým,“ zahrozil nám — „ja by vám ukázal, čo je to starý hraničiar. Čo ste vy mládež, vy studení ani ľad, ktorých nikdy neprihrialo slnce čiernych očí — tých hlbokých, tajomných, čo… Eh, kto to neskúsil, nikdy nežil!“

My sme sa i smiali i vážne pozerali na starého. I jeho výkrik vymkol sa bol z rámca nevinného žartu. Slečna sa pýrila možno od studu, možno od uveličenia a jej mama sedí so vztýčenou hlavou, dva laloky jej odvisly od stinutej škráne. Na očiach vidí sa odblesk materinskej pýchy.

„Ja vás rozhodne ľutujem, Excellencia, že vystúpite,“ bádal som zase starého. Vám sa bude ťažko snívať dnes v noci…“

„A kto ešte vystúpi?“ pýta sa general.

„Moja maličkosť,“ hlási sa Rubinelli.

„V tom páde vaša sústrasť nech platí tomu pánu,“ riekol general. „Ako je teraz zavidenia hoden, tak veľa i ztratí…“

Po bezstarostnej tvári Rubinelliho rozliala sa na chvíľu zasmušilosť.

Kapitán pred treťou sa zodvihol i s tým skončilo naše sedenie. S vyhriatymi tvárami sme sa vytratili zo salona na voľný vzduch. Na (druhe) vyšnej palube tiekla živá zábava, do ktorej tu i tu padlo triezve slovo bosenského Mohamedána.

Ostatne Zadar sa nám zjavil na horizonte, táto metropola Dalmacie. Neviem, čím si zaslúžil toho vyznačenia, lebo nenajdeš v ňom nič mimoriadneho. Vidí sa len na ňom aká taká starostlivosť vlády i tým vyniká nad ostatné dalmatinské mestá. V tom závodení mu je ľahko: dalmatinske mestá napredujú krokom slymačím v každom ohľade.

Pred nami prešla nová obala, čili nábrežie obsadené modernymi činžiakmi, akých na Vinohradoch sa stavia ročite na stá. Tu sa už zovú palácmi, breh morský, skromné zahradôčky s dakoľko fíkovníkmi dodávajú im imposantnosti. A nadovšetko imponuje meno ich majiteľov. Sú to kňazi Borellovia, (stará šľachta) magnati ovšem v dalmatinskych rozmeroch.

Loď pristala akosi stydlive na starom nábreží. Zvrtla sa tuším tri razy, kým dosiahla k suchu. Most privážajú s veľkým hurtom zadarskí nosičia, akoby Kriváň mali pomknúť do Haliče. Sotva ho vytiahli a priviazali — bol bez operadiel a nie široký — i sotva oddal druhý kapitán rapport financovi: nahrnula sa zadarská luza s krikom talianskym na medzipalubie. Luza, nosičia totiž. Keby mal každý čo to odniesť, vybrakovali by i tri také lode. S nesmiernym krikom núkajú svoje služby, iní v čiapkach s plachovými štítkami vykrikujú mená hotelov, v ktorých slúžia. Na môstku sa to tlačí, tisne, miesi a socia, len div ako dakto nečlupne do mora.

A na tento neporiadok policajt sa díva s vyšším uspokojením. On zakročiť nemôže, ináč by sa prehrešil proti slobodnému vykonávaniu nosičského umenia. A známo, že náš štát dáva záštitu hlavne a na prvom mieste „malému mužovi“.

Konečne sme sa i my dostali na nábrežie. Je priestranné, a koľké je koľvek, všetko pláva v oslepujúcej žiari letnieho slnka. Len čo sme sa svítali s našimi známymi, uchýlili sme sa do kaviarničky ochladiť sa dákou limonadou alebo zmrzlinou. Aby sme odišli do Café central ani nám na um nesišlo. Je sice tam chládku v jej vysokých sieňach — ale kým ta dôjdeš a zase sa presúkaš nazpäť tesným labyrintom uličiek, jednako sa spotíš na posmech. Na hradbách polosrúcaných tiež kynie chládok v tôni borovíc a iných stromov: ale kým ta dôjdeš a zase sa vrátiš…

Vyhľadávať hotely, reštauranty a podobné veci, toho sa zrečie každý, kto môže. No a z lloydovho parníka utiecť sa do zadarskej reštaurácie tiež nevykoná nikto: ani najvrelejší zbožňovateľ Zadra. Veď známo, že officieri-Češi sú v Zadre najukrutnejší. Prečo? Nemajú svojho piva, choděrovsky temperovaného. Je alebo ako lúh, alebo štiepa zuby ako ľad.

Moji druhovia sa utiahli v kaviarničke do kúta so zadranskymi priateľmi a rokujú o svojich rodinných a kupeckých záležitostiach. Ja som sa zahľadel na prístav, na lodice a člnky rozhojdané v odpoľudňajšom vetríku. (Daktorá) je pokrytá bielou) Nad mnohymi je prestretá biela plachta, aby chránila od slnca. Pozlátené strapce a kycky veselo trepocú v odpoľudňajšom vánku. Daktoré také lodičky sú zariadené na plachtu na štíhlom stožiariku. Nachýlené vetrom šmíkajú sa graciozno po tichej hladine prístavu. Pod plachtou sedí vo voľných bielych šatoch zadarský švihák v klobúku a la tanier. Daktorý si imbarkal ženskú spoločnosť, ktorá veselo víska a piští, keď barka sa mocnejšie nachýli.

Ináčej preci len badáš, že si „v priestolnici“, ačpráve miniaturnej. Invazia cudzieho úradníctva pri centralnych úradoch sotrela charakter „dalmatinsky“ mestu. Bárs je po obede, preca prechodí hodne sveta po nábreží pod jasnymi „lumbrellami“. Čo chvíľa vidíš hosťov pri susedných stolíkoch, ako sekajú komplimenty ocilindreným „konšilierom“ všakového kalibru. Jest ich dakoľko pravých, a najviac titularnych a pensionovaných.

O dámach som sa nezmienil, akoby ich ani nebolo. A ono prechádza sa ich hojnosť, snaď sa vybrali do parku na prechádzku, alebo do kúpeľa. Ich biele toaletky so žltymi stužkami kričia v zúfalstve k nebu rozjasnenému. Oči musíš prižmúriť, lebo nemôžu zvládať toto bielo na bielom. Klobúkov širokých, slamenných, ľahkých, alebo čipkových nevidíš. Všetko sa to ponáša na kvetinový kôš, alebo lepšie zahradu Semiramidy. I tu sa môžeš presvedčiť, že moda sa neriadi cieľuprimeranosťou, požiadavkami podnebia a povetrnosti, ale výkresmi „z Margherity“, alebo druhých modnych žurnálov, pravda talianskych. Preto i toľko preháňania a nevkusného prihadzovania barvy na barvu.

A o ich kráse? Ťažko písať o tom, čo ťažko si vybrať zpod hrubej vrstvy múčky a pudru. Všetky tie tváre a tváričky sú uniformované, biele, skvelé sťaby vyleštené. Zdá sa ti, že vidíš veliké javisko s veľkolepým úzadím rozihraného mora, na ňom vystupujú a odchádzajú herečky pudrované s malovanymi pernami, vyfarbeným obočím a zväčšeným okom „do mandlova“. Ktorí privykli na tieto „dekoracie“ i na silný zápach oleja olivového a parfumu, ktorý vyžaruje z tohto dámskeho sveta, tí v prostnosti svojho srdca ubezpečujú, že sú Zadranky krásne.

Na našom Bucephalu začala sa paluba zaľudňovať. Čuť hlas elektrických zvonov v rozličných toninách, kapitán sa vztýčil na svojom môstku, mužstvo pobehuje sem a tam okolo povrazov. Všetko znaky odchodu. Vybrali sme sa na palubu, znajúc že sa nebude ani trúbiť ani pískať. Veľkých pánov by mohlo prebudiť z odpoludňajšieho sna. Podobne i návštevy odchádzajú z paluby a o krátku chvíľu bol zdvihnutý i most a zasotený na nábrežie. Ľoď začala oddychovať, fučať, i klepotať v svojich útrobách a nábrežie sa odďaluje slimačím tempom od nej. Potom nasleduje obrat, lano navíjajú s veľkým hrkotom na hriadeľ, z nábrežia a z paluby mávanie ručníkmi a kúpajúce detváky okolo lode vykrikujú — „Eviva Bucephalo!“ Lodi dali prednú paru, i pomaly ale majestatne käruje na otvorené more, vlastne do kanála.

A zas loď stala sa svetom, do seba uzavretým…

Obzerali sme si nových pasažierov. Vystúpilo ich dakoľko, ale bezvýznamných. Zase si videl v salone kupeckých cestujúcich, ako píšu listy: oznamujú výsledky zadranského pobytu svojim firmám. I sekretár ministerstva vojenstva píše na palube svoj úradný referát. Dvaja traja bezstarostní pasažieri štebotajú svojou šušlavou taliančinou, pijúc kávu, dnes po obede snaď štvrtú. Našho generala žiaľbohu tu niet, ale zostala nám pani Pegvićka so slečnou. Okolo nich sa vrtí pán Rubinelli!

„Čo — vy s nami?“ pýtam sa ho v zadivení. Veď do Zadru cestoval v obchodných záležitostiach. „Vy ste premenili cestovný plán!“

„To nie,“ usmial sa on, naprávajúc mašľu — „iba som ho doplnil. V Zadre som sa odbavil na rýchlo a teraz idem do Triesta. I tam mám všeličo pokonávať…“

„Teší ma, že budem mať spoločnosť veselú.“

„Čo mi poviete na ňu?“ pýta sa, ihrajúc sa s golierom môjho kabáta. Pohodil hlavou v smere, kde je Pegvićka s dcerou.

„Krásna ženská, uzná jej každý,“ odvetil som. „O duševných vlastnosťach ťažko čo povedať. Zdá sa, je veľmi zdržanlivá.“

„Milá je,“ opravil ma on, pozrúc snivo po ostrovoch, ktoré pred nami akoby defilovaly. „Vo spoločnosti ovšem nemá vôle sa vystatovať.“

„A mohla by: taký zjav veľkolepý, ba oslňujúci,“ doložil som s oduševnením.

„Skutočne, keby chcela,“ ozval sa skoro. „Ostatne takto je lepšie. Aspoň pre mňa.“

„Ako to myslíte?“ A pozrel som naňho okom skúmavým. Vydržal môj pohľad chvíľku, potom ho preniesol na ostrovy. „A či v tom smysle, že pevnosť ohradená ťažšie sa dobíja?“ zažartoval som „Ale potom i vám ťažko do nej vniknúť…“

„A keď vidia úmysly dobré a spustia most? I to môže byť.“

„V tom páde vám môžem len gratulovať.“ I naozaj uprimne som mu stisol ruku, tomuto typu mládeneckej otvorenosti. Lebo z jeho rečí som nevybral šibalské chvastúnstvo veľkomestského poživáča, ale úprimnú teplotu duše, dotknutej milým zjavom ženy. Duše, ktorá nezná falše a úskokov, ale ktorá ide otvoreno za svojou vidinou.

„Ostatne kto chce vzbudiť dôveru,“ riekol mi so šťastným úsmevom — „musí dôverovať i sám. Nesmie sa pozakrúcať do desiatich plášťov, ale vystúpiť otvorene. Nech sa robí, čo chce…“

„V tom máte pravdu. Ale je ešte jedna požiadavka: musíš sa vyznať v labyrinte ženského srdca. Ako nie každý inžinier trafí na zlatú žilu v tvrdej žule, tak nie každý najde cestičku do srdca devy. No vy, ako vidím, vy ste s prospechom.“

„Ešte sa to nemôž‘ povedat. Nezabúdajte, že je napoly zasnúbená.“

Usmial som sa opovržlivo. Akýsi „napoly(“) snúbenec“ má byť prekážkou. Ženské srdce v závodoch lásky zná sa prešvihnúť ponad inakšie barrikády! Menovite keď má odskočiť od poštárskeho úradníka k jednomu Rubinellu! Tu je veľmi pružná doska k napomoženiu skoka postavenie Rubinella, menovite spoločenské a nadovšetko finančné, ktoré sa v takých okolnostiach nikdy nesmie pustiť z očí.

„Pane Rubinelli!“ zvolal som s pathosom — „ja vás už vidím pred oltárom so slečnou… Ako sa volá? Dosiaľ neviem.“

„Katica.“

„— tedy s Katicou Pegvićovou. Ja vám dávam svoje požehnanie,“ doložil som žartovne.

„Môžem len to povedať, že ja sa vynasnažím, aby to bolo.“

„Tedy vy dva diele ona tretí diel cesty a sídete sa.“

„Bože daj!“

A rozlúčil sa so mnou obzrúc sa na pol cesty a usmejúc sa dôverne na mňa.

„Tí dva sa našli,“ riekol mi kapitán, síduc s môstku na palubu. „Tak sa zdá, že Rubinelli prihlboko pozrel do očí krásnej Pegvićovskej. Driečna ženská — čo?“

„Bez otázky. Ak sa to skutočne stane, môžu byť povďační len Bucephalu.“

„Veru by neprotestovali, keby Bucephalo oneskoril sa dva-tri dni. Pravda bez toho sa veľmi nenáhli. A či vy viete, že toto bude piata svadba, (z moj) ktorá sa (sišla) sosnovala na mojej lodi?“

„Tedy Bucephalo má minulosť interessantnú.“

„Ah nie! To boly všetko veliké lode. Najviac sa ich sosnovalo na cestách do Levanty, ale bolo dačo takého i na plavbe cez Suez.“

„Ani takáto loď nenie bez poesie!“ zvolal som. „I ona žije svojim vlastným životom, ohraničeným sice, ale interessantným.“

„Neraz i dosť vzrušeným —“ doložil kapitán.

Pri večeri sme my už sa pohybovali ani domáci páni. Kapitán vyznačil nám miesto blízko seba: naše dámy a Pegvićky hore a tak radom. Ja som dostal miesto pri sekretárovi, ktorý rozprával o Bosne a Hercegovine a Dalmacii vyslovujúc daktoré hrvatské slová viedeňskou výslovnosťou. Tu hore okolo kapitána hovorilo sa hrvatsky a kde tu nemecky k vôli sekretárovi, ktorý lámal sice i taliančinu, ale len k vôli dámam. Tam dolu prúdila zábava talianska v štýle reisenderov.

Poneváč nás bolo priveľa cudzích a nám neznámych, môj súdruh nevytiahol ani jednu z fliaš.

„Obísť ich nemôžem bez urážky“ — ukázal na skupinu hovoriacu taliansky — „a k ich džavotaniu nezaslúžia takého vína.“

„Máte pravdu“ — prisviedčam mu ja. „Síde sa nám na ceste, alebo kapitánovi — ak ostane čo.“

Zapili sme tedy dobrú večeru istrijským, ktoré je sice dobré, ale nemôže sa rovnať zlatarici môjho súdruha.

Sotva bola vyzdvihnutá tabula, vyšiel som na horniu palubu. Ostrovy zriedly, iba kde tu vyskočil ktorý na obzore, akoby na rozchodnú. Pretiahol sa na pozlátených červánkoch neba, sťa tmavá stuha i zapadol do (diaľnej) tmy, hustnúcej v diaľke. More i v tomto kraji je tiché — po ňom sa kreslia dlhočizné pruhy, sťa chodníky neznámych duchov. Kde tu pľasne ryba, vyhodiac sa do vzduchu a zablištiac striebristymi bokami. Zakrúži i galeb nad nami, sprevádzajúc loď akoby zo zábavy. (machajúc m) Mácha dlhymi krýdlami(a) mohutným tempom, a obzerá sa či oddakiaľ nepadne dačo do mora. Ale sa skoro zunuje tejto zábavy pri tichom mori — spustí sa na hladinu a (pláva po nej) húpa sa na nej, (tá) vyťahujúc strojné hrdlo.

Zapálil som cigarettu a rozložiac sa skoro na samom predku lode oddal som sa pôžitku tohoto večera. Akoby čul z diaľky hlas zvonov, práve ako naše: veliký bom-bom v odmeraných pausách, sťaby kvapkala voda zo strechy, keď sa topí ciageľ, a malý cencelen, cencelen, čili „vybíja“, ako sme to hovorili chlapci, čo sme sa driapavali na vežu. Z poľa tiahnu v skupinách ženičky s batohami na chrbte v živom rozhovore. Kde tu z nohy na nohu sedliak s kosou na pleci a dľa kroku mu hrká osla v oselníku za pásom. Nad Ťarchovskou hoľou zapálily sa zore, objímajú mohutným pásom celý západ neba. A zavznejú zvony, zvestujúc Turíce a na ich hlas každý sa pohrúži do tichého rozmýšľania alebo práve modlitby, z pomedzi jej slov a vzdychov nadskakujú myšlienky: koľko je záhonov ďateliny skosených a koľko ešte zakvitnutých čaká…

„Čo vy tu robíte?“

Strhol som sa ako zo sna. Stál pri mne môj druh, vložiac mi ruku na plece.

„Obdivujem krásu mora — tú velikú, nekonečnú krásu, ktorú sú toľkí ospevovali a neospievali.“

„To je pekné,“ pokýval hlavou posmešne. „Tamtí o mnoho krajšie trávia (večer) dnešní večer.“

Obzrel som sa. Rubinelli i Katica naklonili sa cez zábradlie paluby a pozerajú more, ako (ich) ho loď rozráža vo vlnách a hádže na stranu.

„Hej, netrávia ho najhoršie,“ prisvedčil som.

„Im, brate, nechybí nič k uplnému šťastiu,“ zarojčil si môj druh — „oni iba s poľutovaním môžu hľadieť na nás, s útrpnosťou, ako ja sytý hľadím na žobráka…“

„A preci im chybuje čosi“ — usmial som sa — „vlastne zvyšuje čosi, čo sa nijako neprace do rámca ich šťastia.“

„A to?“

„Ona!“ hodil som očima po starej Pegvićke, ktorá sediac na lavičke opretá o zábradlie, podriemkáva sladko.

„O nie!“ ohradil sa živo priateľ. „Bez noci nebolo by dňa: tak i jej prítomnosť len stupňuje (pôži) ich šťastie. Či vy viete ktorý bozk bol najsladší?“

„Nie“

„To bolo o fašiangoch pred dakoľko rokmi. Ja som sa vybral na ples do Z. Složil som sa u Niny. Jej mama v kuchyni pražila frittule a Nina mie(ša)sila cesto na ne vareškou a hádzala ich na rajnicu, do oleja. Ako tak mama mieša Frittule, ja od chrbta pristúpin k Nine, pritiahnem jej hlavu a-a-… Rovno na ústa som ju pobozkal! Ani nedýchla — zarazená, splašená, a ruky ovisly od nevlády…“

„To už je naozaj zneužitie situacie,“ zasmial som sa.

„Stavím sa, že i on ju poľúbi. Keď budú schodiť do (kaj) kabín. Uvidíte…“

„Nech im je na dobrý úžitok.“

Drkotali sme skoro do polnoci na palubí, púšťajúc dym z cigariet do vlažného vzduchu. Okolo nás spustila sa hustá tma, len hviezdy nad nami trblietajú živým leskom, sťa by ich bol umyl. Elektrické svetlá pohasly, iba kde tu sliepňa svetieľko, aby mornári potrafili, túlajúc sa po lodi a cestovatelia nepoblúdili. Na spodnej palube rozložili sa daktorí cestovatelia II triedy po zemi, zakrútiac sa do pokrývok. Radšej stravia (večer) teplú noc na otvorenom vzduchu, než v spoločn(om)ej spalne, v zdusenom povetrí.

Konečne spustla i naša paluba i poberali sme sa do svojich kabín. Keď sme sišli na spodniu palubu, podvihla sa jedna hlava zpomedzi pokrývok.

„To ste vy?“ zašepkal hlas. „Počkajte, čosi vám poviem.“ A pokrývky sa rozložily a z nich vyhupol, ako z kukly náš pán so španielskou bradou s klobúkom a la tanier. Teraz ho pravda nemal na hlave. „Veľká pošta“ nášho parníka, ako sme ho nazvali pre chuť velikú ku klebetám. „Či viete, čo sa stalo?“

„No“ — posmelil ho môj súdruh.

„Rubinelli prešiel s Pegvićovskou tadeto. Mama šla popredku a on ju držal rukou okolo pása. Na dušu! Pekne ju tisol k sebe.“

„A nič viac?“ pýta sa môj druh.

„Čo by ste ešte chceli? V takých okolnostiach!“

„Nebozkal ju! To je — babrák…“

„V takých okolnostiach!“ diví sa veliká pošta. „Pomyslite, koľko ich tu spí!“

„Práve preto, že spia. Rozhodne ho zajtra vyhreším.“

Veľkú poštu sme zanechali na palube vo veľkom nedorozumení. Môj druh sa mu smial z chuti i ja. „Či ozaj zatvoria oko tej noci! Ja myslím, že ani jeden…“

„Alebo budú spať ako v oleji a sladké sny budú ich obletovať,“ poznamenal som ja.

„Nie. V takých okolnostiach ja by nezaspal. Ale zato ti je nie ťažká hlava ráno. Šťastná mladosť!“

Vstal som ráno pred piatou hodinou a vyšiel na palubu. Z prava sa hrnul breh istriansky a zaostával za nami. Tiež tak holý, iba kde tu chrasťou zarastený. Pri brehu, alebo (v d) hlbšie na suchu vyskočila dedinka alebo mestečko s bielymi domami. V ľavo sa prestiera nekonečné more, tiché ani zrkadlo, po ňom plavia bárky s bielymi plachtami, alebo talianske do žltymi, ktorá sa zblíži k lodi, prebehne popri nej rychle a o chvíľu už zaostane ďaleko za ňou. Mornári sedia tiško a fajčia zo svojich fajočiek so založenymi rukami, iba čo kedy tedy napravia plachtu a kormidlo, aby ich vetrík poháňal v pravom smere.

O hodinu boli sme už všetci na palubi, loď skarovala práve do velikého zálivu v Póli. Po brehoch sú násypy, už zelené, po navršiach tvŕdze obohnaté massivnymi múrami, z nich zívajú, ako z dlhej chvíle delá. I v samom zálive je dakoľko ostrovkov: všetky obsadené delami. Inačej tam všetko je ticho a mrtvo — sťa by ta nikdy živej duše neprišlo. Zato prístav je živý. Preháňa sa po ňom vzdor včasnej hodine, mnoho bárok, najviac vojenských. Mornári sedia v radoch a dľa tempa narábajú veslami, takže člnok rýchlo sa klže po tichej hladine. Na kormidle sedí officier v bielej čiapke a obracia člnok s takou zručnosťou sťa jazdec svojho koňa. Kde tu mihne civilna pokrytá bielou plachtou, zpod nej zvoní veselý smiech dám. Boly sa kúpať — tam hľa je civilná plováreň, ohradená drôtom.

Ináč v civilnom prístave nevidíš lode, ani väčšej plachtovky, ako to nájdeš v prístavoch iných. Zato oddieľ vojenský je naplnený loďami rozličného kalibru a veľkosti. Podivne vyzerajú títo kolossi, sťa plávajúce tvŕdze s (ostrými) bokami skoro kolmými. Jesú i drobné torpedové lodice, práve jedna vyšla z prístavu. Sťa ruchadlo borí sa do mora a hádže bielu penu na obe strany, zanechávajúc neďaleko brázdu za sebou. Vyzerá skutočne hrozne, s akou rychlosťou letí a ako ľahúčko sa obracia. Nie div, že taký koloss ani sa nenazdá, iba keď mu táto hbitá ohava vsadí torpedo do rebár. Iba jedno je nepríjemné a môže vyzradiť blízkosť tohoto divného hosťa: to zvláštne syčanie, ktoré pochodí od rozhádzaného mora.

Pola sa predstavuje ako šumné mesto, vyfintená krásavica. Nie div — plno officierov a menovite námorských ale i peších hemží sa po jej nábreží. Čo zvláštnym spôsobom dojíma, je zeleň v samom meste i na okolí. Tak by sa hľa dalo zariadiť v celej Dalmacii i Prímorí, keby — nuž keby všade bola Pola. Iba v stranu nad touto koketnou krasavicou stojí pošmurná „vražja kuća“ (čertov dom) — steny rímskeho amfiteatra. Čnejú hrozivo do čistého neba a v zadivení hľadia na moderný šum svojimi velikánskymi oblokami. Čertov dom preto — že nemožno ho pokryť, t. j. postaviť naň sklepenie.

Loď pristala pred admiralitou. Nenašli sme tu toho kriku, tej škreklavej trmy vrmy ako na pr. v Zadre. Tu je všetko sporiadané, moderné, sťa to nábrežie a ulice: čisté, ani dlažba v zadarskej Café central. Iba čo narobily neporiadku, s odpuštením — ošípané, vlastne bláznivé pôrčatá, z ktorých jedno miesto na most, skočilo (popri) mimo a čluplo pod loď. Majiteľ, akýsi Hercegovec pod turbanom sa s ním veľmi nezabával: on celú pozornosť obrátil k ostatným, ktoré s velikým kvikotom sa prevŕhaly z mosta na nábrežie. No medzitým námorníci boli skočili do člnka i vylovili okúpané prasiatko.

My sme medzitým popili kávu v Café (da) del (mare?) Lloyd, hneď na nábreží. Za stolíkmi rozloženými pod plachtou i na samej ulici, (teraz v tôni ležiacej) pred poludním tônistej, sedia najviac oficieri peší i námorníci. Vyzerajú švihácky v (so z) s pozlatenymi šnúrami a gombikmi. Peší sedia škrobeno a s veľkou dôležitosťou obracajú noviny, alebo rozprávajú záležitosti z kasárne — námorní sú nenútení, veselí a k civilistom menej nafúkaní.

Po nábreží prebehne kde tu drožka s malým koníkom, v nej dámy a často i námorný officier. Všetko robí dojem, akoby tu bola večná zábava, večná prechádzka. Vo vnútorných miestnostiach tiež dakoľko stolíkov obsadených, najviac officiermi — po klinoch rozvešané noviny v rámoch. Bol som nemálo dojatý, keď som tu našiel svojich dobrých známych: Egyetértés a Budapesti Hirlap a to sa rozumie, nezbytný Pester Lloyd.

Vidno, že tu veľa kupectva niet, ani živej premávky. Parník po malej hodine zatrúbil a my sme odišli na palubu. Kým sa on obracal sem a tam, my sme sa kochali pohľadom na mesto i vražju kuću. Po dlhých manevroch vyšiel zo Zátoky a obrátil sa v pravo, popri brehu.

„Velká pošta“ sa tmolil po palube, vypočujúc každého ako spal i čo sa mu snívalo.

„Čo nového?“ pýtam sa ja. „Kto pribudol?“

„Nikto — aspoň nikto značnejší. Ale odišiel nám sekretár. Vysadol na železnicu a rovno do Viedne.“

„Ozajstný Europejec!“ poznamenal môj druh. Radšej sa zatvorí do truhlice, len keď dôjde skorej domov, než cestovať pohodlne a pomaly. Ja by najradšej parníkom i do Viedne.“

„Áh — dobré ráno!“ pozdravuje velká pošta Rubinella. „Čo vy až teraz ste vstali?“

„Ah, davno som sa prebudil,“ odpovedá on v rozpakoch. Ale jeho napuchnuté oči hlásajú, že veru až dosiaľ holdovaly spánku.

„O v tych rokoch sa sladko spáva“ — doložil kapitán.

„I sladko sníva,“ na to môj druh.

Ja som sa zdržoval priložiť polienko na toto všeobecné prekáranie. Považoval som sa za dôverníka jeho i nechcel som sa ukázať nediskretnym.

„A kde sú dámy Pegvićove?“ pýta sa kapitán.

„Ešte nevyšly z kabíny,“ odpovedá Rubinelli.

„Na každý pád bez nich je nudno,“ vraví môj druh. „Beztoho popoľudní sa už rozídeme.“

Mohamedán vo svojom fezi stál vztýčený pri stažni a snivo prezeral kraj, ktorý z pravej strany sa preťahoval a zapadal za loď.

Odišiel som do kabiny naplniť škatulu „Kontrabandom“ (pán Boh vie, či ho v Trieste budem môcť prepašovať) i sbehol som dolu schodíkmi do labirynthu v ktorom sa v rade otvárajú číslované dvere do kabín. Môj dohán som rozdelil do štyroch malých balíkov, aby ich môhol vo vrecku preniesť triestským prístavom. Zvyšok som vložil do škatule a čo ostalo v papieri som obecal nechať v kabíne, nech si najde prvý sklepník, keď bude riadiť kabinu.

Keď som prechodil popri ich kabine, ktorá už bola otvorená, našiel som naše dámy pri raňajkách a s nimi drží poradu kuchár, čo bude, ako bude variť dnešní obed. Práve boli pri múčniku, keď som ja vpadol do kabiny. Upozornil som ich, ako je škoda byť v kabine, keď je vonku tak krásne i vyšiel som.

Keď som hore schodíkmi došiel do predsiene, v salone som našiel pani Pegvićku so slečnou. Pily kávu. Zavynšoval som dobré ráno a — sišlo mi na um, či by reku i ja dačo nevypil… I sadol som za stôl bezstarostne, pýtajúc paniu i slečnu ako spaly, a pod.

Slečna Katica obliekla sa elegantne. Biela bluza s nadurenymi rukavami, nezbytné žlté stuhy: to všetko stálo jej výtečne. Tmavá sukňa i čierna šnúrka okolo hrdla so zlatým medailonkom kontrastovaly výhodne s tou bielou pláňou. Účeš jednoduchý, vo vlasoch ruža mdložltej barvy a na ňadrách malá kytica ohnivočervených fialiek.

Ale nad všetky ozdoby i (úskoky) effekty prevedené skupením bariev sú oči slečny Katice. Len škoda že tak málo kedy ich pozdvihne i to len zbežným pohľadom oblažiac, zase ich zastre dlhými rasami. Cítiš, že srdce živšie zabije, keď sa ťa dotknú tým sladkým čistým pohľadom. A čo keď sa zažnú láskou a pozrú výmluvne a hlboko, spievajúc večnú hymnu lásky? Ký div, že krehké srdce ohnivého južana pod jediným takým pohľadom sa skrušilo a padlo k nohám tejto zvláštnej čarodejky, ktorá sotva tuší, akým kúzlom v nich spočíva vladne. I my severani, ktorým koluje v žilách rozriedené kakao nemohli by sme mnoho takých striel vydržať.

„Či vstaly vaše dámy?“ pýta sa ma pani.

„Práve sa sberajú na palubu,“ odvetil som.

„Nech užijú trochu vzduchu — to i mrtvého vzkriesi. Ostatne dlho nebudú ho užívať.“

„I ja som radšej, keď sa loď opozdí. Beztoho iba zajtra večer odídeme z Triesta.“

„A my ostaneme. Už teraz sa straším od tej spary triestskej. Dakedy sa nedá ani obstáť v dome a musíš utiecť na ulicu.“

„A ste radi, že idete domov?“ opýtala sa slečna Katica naddvihnúc trochu hlavu a oblažiac ma krátkym pohľadom. V ňom sa zračila zvedavosť a pohrával v ňom čertík roztatárený. „Len povedzte, že ano!“ prikývla mi zas so zrejmým prekáraním v oku.

„Ja nemôžem prisvedčiť. Veď bohužiaľ nejdem domov. Idem do Hradca a snaď do Viedne. No a môj dom…“

„Ó viem ja dobre!“ doložila už vážne. „Keď raz vysadnete na železnicu, cítite sa, akoby ste boli doma. Čo konečne v tej našej Dalmacii? Preto páni z Dalmacie tak radi študujú, i tak — mnoho!“

„Oho — to je narážka na naše semestre“ — pomyslel som si. I pokrutil hlavou nad takou maliciou. Slečna sa usmiala nevinne, len v očiach sa mihal povedomý diablik prekárania.

„Ja som ani netušil, že ste tak zlomyselná,“ odpovedal som. „Ostatne je pravda, že podajedni sme ostareli i oplešiveli v školských laviciach. Ale i to je pravda, že sú i páni professori často na príčine. Nemajú milosti. Uvidíme, či budú i voči dámam takí ukrutní… Viete, že dámy budú navštevovať university?“

„Nechže si majú“ — hodila rukou vyšpúliac ústka, červené sťa jahoda. „Ako sa vy cítite v Dalmacii?“ opýtala sa razom. „Či sa mnoho zabávate?“

„Dosť hodne a ešte by toho bolo viac, keby sa nebola pokazila harmonika našmu Šimovi. Nemáme muziky v meste.“

„Tedy pri harmonike!“ zasmiala sa. „U nás pri gitare.“ Piana nieto — pravda, kde by sa vzalo!“

„Pijanov je dosť,“ odpovedal som — ale piana ani jednoho, žialbohu.“

Na túto slovohru, bežnú v našom meste, zasmiala sa slečna Katica.

„Ale v Dubrovniku majú i piana i obecnú kapellu,“ riekol som, významne pozrúc na slečnu. „Tam budú plesy skvelé.“

„Prečo práve v Dubrovniku?“ a začervenala sa. „Ale ja viem,“ a potriasla hlavou s ponosou. „Ja viem, My sa nesmieme pohnúť, my ženské: hneď sa hovorí to i to…“

„Na vaše kroky sa strežie, to je pravda,“ priznal som sa. „Ale to je nepatrná nepríjemnosť proti druhým toľkým prednostiam.“

„Prednosti!“ zhrozila sa.

„Ovšem — krása! Ona priťahuje pozornosť každého a preto ste pod dozorom. Každý mužský je policajt.“

Katica trhla sa nervosne a z jej oka šľahol do mňa blesk, ktorý neveštil nič dobrého. Mama sa usmiala dobrosrdečne.

„Nemajte mi za zlé,“ odprošoval som — „nechcel som vás uraziť. Povážte, že som bol v takých okolnosťach, že som musel vzdať chválu čo zaslúži chválu. Ostatne nato ste mohla dosiaľ privyknúť a považovať to za povinnosť každého, aby sa pokoril vašej kráse.“

„Verte mi, že mi je nudno počúvať tie tak zvané poklony. Prečo ich užívate voči nám? Aby ste zakryli pravé myšlienky. Buďme otvorení!“

„Ja skutočne nemám žiadnej pravej myšlienky. Nie som na ne veľmi plodný a nadto vo vašej prítomnosti!“

Pozeral som na ňu s detinskou radosťou, stopujúc každé hnutie. Neveril som celkom, že ona teraz uprimne mieni, čo hovorí. Nemožno, na dne duše bude iskrička márnivosti pod popoľom. Veď by to bolo neprirodzené. I skutočne, keď som ja tú istú vec vyjadril na druhý spôsob — zasmiala sa a hnev bol preč. I my sme sa zasmiali a mama si povzdychla: „Ó — deti, deti.“

Vyšli sme na palubu a tam Rubinelli sa k nám pripojil. On s Katicou a ja som sa dal examínovať od pani Pegvićky. Koľko mám bratov, kto mi ešte žije, koľko majú detí — vôbec celú genealogiu. V tom udrela nám o uši muzika…

V ľavo v nedohľadnom mori vypína sa osamelé skalisko. Na ňom vystavený domec s otvorenymi okenicami, aby vchodil svieži vzduch dnuka. Na vrcholci skaly čnie väža, v ktorej je umiestená laterna, aby svietila na ďaleko loďam, ktoré ináč ľahko by udrely do skaliska. Pod skaliskom je čln, pod plachticou, hojdá sa na vlnách. V oblokoch otvorených usmievavé tváre, najviac detí drobných a odrastených. Pod domom muzika, asi osem hudcov na trúbach a bubnoch.

„Čo je to?“ pýtame sa kapitána.

„Dnes je Petra-Pavla a strážnik je Peter. Prišli mu vyhrávať.“ A kapitán čosi rozkázal námorníkovi, ktorý sa šiplal (po) okolo skladu.

Loď prešla popri majáku a námorník pri kormidle tri razy spustil a vytiahol zástavu. Na tento pozdrav — alebo teraz gratulaciu strážnikovi — odpovedali na istý spôsob zástavou, ktorá trepotala na dome.

Všetci sme boli čudno dojatí. Táto osihotená rodina v mori preca hľa, nenie opustená. I v tom domku hrajú radosti i žalosti všetkymi barvami, ako i u nás, po mestách a po dedinách. A skutočne dosť je jedno skalisko aby i na ňom ujal sa život, pustil korene i rozrastal a zakvitol toľkými hlavami, usmiatymi a šťastnymi.

Prešli sme popri Rovigna a náš parník sa zastavil v Prístave vzdor očakávaniu. Druhý kapitán vyšiel na breh v člne a ztratil sa v úzkych, kľukatých uličkách mesta. Ah, či musí byť hrozné! Vypeká sa na úbočí, nezastienené ani jedným stromom. Domy jeden nad druhým — sťa taniere v rame povešané. Stolný chrám vyčnieva do pol bokov nad tým drobizgom stavísk, ktoré sa snižujúc na breh, takrečeno sú omývané vlnami.

O pol hodinu vratil sa kapitán, dakoľko cestovateľov vystúpilo na loď a my sme sa pohli, zanechajúc Rovigno za nami. Iba sme sa trochu obveselili, keď sme pozreli detský špitál, nové žlté stavby, v lesnatom údolí na brehu morskom.

Obed sme odbavili veselo, „na rozlúčku“. Prišly zas butilie so šampaňským i zlataricou. Môj druh ostatok ponechal kapitanovi.

„Budem to držať kým sa vy vrátite“ — sľuboval kapitán — „takže potom skončíme, čo nám ostalo.“ Bohužiaľ pri návrate netrafili sme na Bucephalo a bolo nám tak náhlo, že sme nemohli naň čakať.

Boly zdravice, veselé i vážne, najviac žartovné. Skoro každá zadrela do slečny Katice — no ona to snášala pokorne, neoborila sa už na nikoho toľme, ako na mňa. Rubinelli sedel s rozpačitým úsmevom na tvári, nevediac ako sa držať voči týmto útokom spojeným. Možno mu bolo všetko ľahostajné: v dierke kabáta nachodí sa kytica ohnivých fijaliek a na ňadrách Katice ich nieto… Kedy, ako sa ta prestehovaly, to nevie nikto, a že sa presťahovaly, vedel som vtedy len ja… Ale som mlčal.

Keď sa už ukázal Triest, tiež sa vypekajúci v úbočí na poľudňajšom slnci, priblížil som sa Katici.

„Nuž ktovie, či sa kedy vidíme. Prichodí sa mi tešiť, že aspoň toľko som mohol byť vo vašej blizkosti. Skutočne, ako je to smutné na tomto svete!“

„Pred chvíľou rozpustilí a teraz plný melancholie!“ zadivila sa ona.

„(?)Ako by nie!“ odpovedám. „Keď sa mi nepodarilo ničoho nič uloviť — ani len na pamiatku.“

„Čo na príklad?“

„Ani len jeden kvietok z tých fijaliek, čo ste mali ráno na prsiach…“

„Nemám ich“ — A Katica sa zapálila ako fakla.

„Už ich nemáte. Vidím. No, žičím ich tomu, kto ich nosí na svojich prsiach. Prajem vám všetko dobré,“ doložil som významne a celkom úprimne.

Katica neodpovedala. Stisla mi ruku a vytiahla z(o) kytice jednu fijalku. „Keď nemám ruže — tu fijalka za vašu — — mlčanlivosť…“

Vložil som ju do notesa na pamiatku, túto smutnú rozpomienku jedinej cnosti, ktorá došla pochvaly u nej.

Keď sme vystúpili na nábreží, rozsypali sme sa zrazu sťa keď cúdiš zbožie. Precúdili i nás financi a premiešali s druhými cestovateľmi v svojich kancellariach.

Večerom sme počúvali koncert v Caffé „Specchi“ a popri našom stole prešla Katica s matkou a za nimi, Rubinelli v elegantnej náprsenke. Sadli za svoj stolík a pri tonoch hudby ustatá pani Pegvićka chutne driemala…