ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Náš parník pristal konečne, ani nemanevrujúc mnoho rovno k brehu, vystavenému z mohutných kvadrov. Prehodili most s nižnej paluby na nábrežie — no nikto z pasažierov nestupil naň. Medzi operadlá železné mosta rozkročil sa druhý kapitán s písmami v ruke a oddáva rapport finančnému úradníkovi, ktorý nás už na nábreží bol očakával a teraz prišiel na most. Vymenili spisy akési, zasalutovali a každý pošiel svojou stranou. Kapitán na ľoď, financ do svojho bureau. A ešte sme nevystúpili. Sotva sa uvolnil most, vhrnuli sa ním nosičia na loď a rozlezli sa v jej útrobách, s talianskym hrmotom a krikom ponúkajúc svoje služby. O chviľu ich bolo vidno zjavovať sa na palubu s kuframi, škatuľami, svrchníkmi, dáždnikami a to pod pazuchou, na pleci, na hlave a kto vie ešte kde.

Odčítali sme nosičovi našu batožinu (na kusy): bolo jej hodne, tuším dvanásť kusov. Boli sme štyria — dve dámy a dvaja mužskí: nie div, že prevládaly medzi batožinou škatule najrozdieľnejšej fazony. Zanechali sme nosiča nad tou spustou „nech sa trápi ako sme sa i my trápili“ — a sišli sme na molo i s dámami. Zastali sme bez rady, hľadiac jeden na druhého, čo teraz? V tom pribehol úradník pomorského kapitanátu, od hlavy do päty v bielej plátenej uniforme, čerstvo vyžehlenej, iba čiapka čo sa černie a kordisko. Moji vykríkli živo, keď ho zazreli i svítali sa s ním srdečne. Je to ich bratranec, pán Zanetto, zamestknaný na teraz v Trieste. I ja som sa s ním svítal, mal som príležitosť videť ho i predtým dakoľkoráz, keď prišiel domov na urlaub.

„My poďme, čo budeme tu stáť“ — náhli dámy, ani sa nepýtajúc: ako sa máte, ako ste cestovali? Zahvízdal ostro medzi zubami — i čo chvíľa priklusal tučný koník zapriahnutý v čistej drožke. Dámy vysadly so svojím sprievodcom a my ostali sami.

„Aspon ich nemáme na hlave,“ poznamenal druh uprimne, nemohúc sa nikdy vžiť do galantnosti proti ženám. „Ženská na ceste tak zavadzia, ako kameň v čižme.“ Toto je jeho obľúbená výpoveď, na ktorú tuho drží. „Ja keď cestujem, cestujem najradšej keď mám spoločníka jednoho — ale nie ženskú.“

„To sú zásady hrozne meravé a krehké. Ľahko sa lámu…“

„Nuž?“

„A ak je ženská náhodou mladá a pekná?“

„Hm — v tom páde ovšem pripúšťam…“

Medzitým nosič teperí batožinu na vozík. Bola jej celá kopa.

„Tak vidíte. Mne je dosť kufrík a svrchník: a druhý vláči celé koše a škatule, keď vytiahne nohu z domu. Či by nebolo dosť dvoje šiat? A toto — garderoba!“

Nosič i s fúrikom musel ísť na colnicu. Bolo treba otvoriť dakoľko kufrov, podozrivých z kontrabandu. Pri tejto prehliadke ostala jediná truhlička na rešetu s dakoľko fľašami desertného vína. Zasmial som sa môjmu druhovi, keď zvolal: „Hľa, so ženskými cestovať! Keby nie ony, nevozili by sme prošeka. Ja ho nepijem. A skutočne má pravdu — majiteľ výtečnej pivnice a nepije.“

„No nehnevajte sa. Už akosi len prenesieme i toto.“

Bolo treba ísť do úradu. Ja vonku čakám, čakám… Horúčava ani v peci ohnivej. Chládok — nechládok, všade ťa oblieva znoj. Vyfajčil som celú cigarettu a to kontrabandu ako na posmech financom, pod jemným ich nosom. Môjho priateľa niet a niet. Vošiel som za ním i ja. Stojí pri kasse, vlastne prebíja sa lakťami k oblôčku. Konečne sa vymotal zo stisku, držiac víťazoslávne kvitanciu v ruke.

„Uf, či som sa spotil!“ Znoj sa mu skutočne cícerkom leje zpod klobúka dolu tvárou. „A ako som sa musel dobíjať!“

„A koľko ste platili?“

„Dvanásť krajciarov…“

Hruď sa mi vypäla hrdosťou. Hľa — že len v Podvoločiske vedia preháňať! Čo-len sami Rusi všetko? Nie, i naša monarchia vie hájiť svoje interessy. A to je dvanásť krajciarov! A čo by bolo, keby tak dvanásť stovák! Človek by si musel objednať obed i večeru na colnicu.

Vyložili sme batožinu na omnibus, ktorý nás z hotelu čakal a vsadli. Až teraz nám padol kameň zo srdca, že sme slobodní.

Náš hotel leží na hlavnom námestí oproti municípiu. Je z najmenších, i nenie tak elegantný. No môj druh, i jeho otec i celá rodina sosadúvajú v ňom: nehodno opúšťať isté za neisté. Konečne hotel ani nerozhoduje toľme.

Keď sme vošli do izby, zdalo sa nám, že sme v pekle. Horúčosť až vlasy dvíha. Dusno — odnikadiaľ vetríka. Umyli sme sa čím skorej, obliekli najľahšie šaty a leteli dolu schodmi ako diví do chladnej portýrovej lože.

„A čo dámy?“ napomenul som ja.

„Pravda! Treba ich ohlásiť.“

Zase sme vyšli na druhé poschodie. Dámy sme našli celkom „po domácky“. Tiež odložily, čo mohly.

„Á — u vás je pekne!“ zvolal môj druh — diplomat. „I veliká izba i chládok. A naša — zavaruj Bože! Ja by sa odtiaľto nepohol celý deň. Ale v našej sedeť hodinu — nemôžeš. Zadusíš sa. A kdeže budete večerať?“

Očakávali sme — môžem povedať — s istým napnutím ich odpoveď.

„My doma“ — rozhodla jedna zo sestár. I usmiala sa jemne. Snaď niečo tušila… „Výhľad máme na rýnok a večer bude muzika. Potom má prísť Kéke - musíme ju čakať — i mašamódka vziať mieru… Nám najlepšie ostať doma.“

„A my pôjdeme vybaviť čo máme“ — rozkladá priateľ. „Na večeru nás ohlási Zanetto, po večeri snáď pôjdeme do kaviarne. Ak by ste chceli do kaviarne, môžeme vás prísť ohlásiť. Ochladí sa aspon izba.“

„Uvidíme.“

„Ženská je tvor silný, možno povedať hrdinský“ — vykladá mi priateľ idúcky dolu schodmi. „Za mašamodku, za šaty dá sa ti upražiť na ražni. Či ste zbadali, aká je u nich horúčosť?“

„A vy ste chválili, že vraj chládok!“

„Netreba im chuť odberať. Teraz naozaj budú sa nazdávať, že je chládok.“

V loži sme sa zapísali do knihy cudzincov. I prezreli, to sa rozumie, či nemáme koho známeho. Všetko neznáme mená. Dakoľko ich končí na „-akis“ — ubehlíci z Kréty, daktorí s rodinami. Akýsi „-íček“ a „-zil“ tedy bratři najbližší, jeden bol „-ić“, a ostatok všetko „-ich“, „-eo“, „-elli“ a „-ani.“ Moje nešťastné „-ur“ sa tu vynímalo tak podivne a cudzo, ako ušatá sova keď okolo nej čviriká drobné vtáctvo.

„Poďme predovšetkým do kaviarne a potom čo Boh dá i sreća junačka“ — navrhuje priateľ.

Prísť do Triestu a prvú cestu nespraviť do kaviarne bolo by — mierne rečeno — podivínstvo. Kaviareň Specchi je priestranná, vzdušná, veľmi elegantná — no my sme sadli pod plachtu. Do nej síce praží slnce ukrutne, ale zato je preci len snesiteľnejšie, než dnuka na zamatových sedadlách. A potom každý sadá tu a dnu je temer prázdno. Dali sme si limonádu, potom narancadu — to sa rozumie, kus ľadu dnuka. Prehltli sme po porcii zmrzliny: všetko, aby sme sa ochladili. Ale horky! I takto sme sa potili, lenže limonádou. Priateľ chcel sa dokonale ochladiť — vypil malú fľašu Giesshübler, tiež od ľadu. Pravda až teraz začal sa opravdove potiť.

„Keby bol vedel, nebol by ju pil!“ žaluje sa mi.

„Ah nie, to je zdravo na pľúce“ — potešil som ho klasickou výpoveďou kostolníka, ktorý na kolede zjedol nielen sviečkovicu, ktorú pán farár sotva načali, ale i vypil na dúštek všetku masť, v ktorej tá sviečkovica bola plávala.

Kaviareň zvonku je plná. Najviac vidno starých pensistov, ktorí tu nebodaj trávia celý deň, potom švihákov v slamených klobúkoch a la tanier, zubatých ako pila, s hrubymi drúkami v rukách a v salonrokoch o dlhých, zaokrúhlených šosoch a la chvost. Títo sa najviac premávajú a menej vysedávajú. Možno odbehnú na chvíľu nakuknúť do úradu, alebo kontoáru a vracajú sa zaraz „kde ich srdce nesie“ — t. j. pod plachtu. Jesto dakoľko hostí vo fezoch. Sú čierni ako cigáni a s nosom zakríveným skoro po židovsky. Pri nich dámy, najviac neforemne tučné, v ťažkých hodvabnych šatoch, ba i vlnených! A neroztopia sa! Vidno iba to, že driek nesťahujú ani najmenej: pod šatmi bude úplná sloboda a volnosť, bez tyrannie korseta. To sú panstvá z Egypta, Alexandrie i Kaira. Prišly sa do Triestu — ochladiť… Vidíš i Grekov s ich počernymi dámami, štíhlymi, švarnymi. Prejde i nadutý Angličan s chudorľavou dámou, na ktorej skutočne nieto z čoho vypozorovať, že je to naozaj ženská. A celá táto spoločnosť, miešaná, z celého sveta nasmetaná, láme taliančinu ako len môže. Angličan pravda vôbec nehovorí, len platí dľa lístku, bez krajciara diškrecie.

Okolo našho stola vytvorila sa slovanská kolonia. Prišiel istý redaktor, potom známy sochár i zamiešal sa v svojej skvelej uniforme medzi Slovanov i náš pán Zanetto. Konečne i sklepník sa nám prihovoril slovinsky. No slovanský náter netrval dlho. Sochár i Zanetto zapadli do svojej taliančiny — za nimi podľahli i ostatní. Ja, ako pravý Slovan vytiahol som kdesi z kúta Egyetértés a držal ho redaktorovi pod nosom. Odsadol odo mňa, že vraj „tam ťahá“.

Ostatne sme sa skoro rozišli. Slnce zapadalo, po uliciach, ba i námestí pretiahli sa dlhé tône. Pán Zanetto sa podobral, že nás povodí po meste. Prešli sme námestím, pomedzi kŕdle holubov popásajúcich sa krotko. Na ozdobách municipia si vystavily hniezda a žijú družno pripomínajúc Benátky. Snáď i v tom vidí Triest svoj čisto taliansky charakter.

Peší nemožno chodiť, vzdor tomu, že slnce zapadlo. „Bolo by i hlúpo“ — rozkladá môj druh, veľký priateľ svätej pohodlnosti — „keď máš drožky omnibusy, tramwaye.“ Konečne kto celý rok pechúri, alebo sa túla na muliciach po naších „cestách“: ten má i právo, aby využil komforty ktoré podáva Europa, keď raz za rok sa do nej zatúla. Vysadli sme do tramvaje a zaviezli sa do „Boschetta“. Cestou sme videli pol mesta, kým sme došli do lesíka. Konečne mesto jedno podobné druhému: domy všade jednaké. Ale poloha, nadovšetko voľné more a rozsiahly prístav s lesom stožiarov — to dáva mestu zvláštny ráz i prirodzenú krásu. V lesíku sme nenašli nič zvláštneho. Varovkyne s deťmi, ľudia po lavičkách a v kaviarňach a menovite dámy! Klobúky majú ohromné, široké, ovešané stuhami a obsadené kvietim a rastlinstvom: premávajúce sa zahrady. Od takej dámy šíri sa na ďaleko vôňa rezedy, i druhé vône, ktoré ťažko označiť, zadovážené po voňavkárskych obchodoch. Toaletty kričia v pravom slova smysle, miešaninou ostrých bariev. I šviháci sa obliekajú s naozajstnou južnou výstrednosťou. Dlhočižné šosy lengajú za nimi a široké pľundre opáľajú sa na tenkých lýtkach. Chládku neveľa, stromy dosť mladé ešte, trávniky zanedbané, chodníky a cesty vyjarčené. Ale Dalmatínec obdivuje i to srdcom vďakuplným. On je naučený lesom volať chrasť, kde sa nemá kde schovať ani zajac, takže mu je v ňom chrbát často ohrožený.

Tramvajou sme sa vrátili zas pred municipium. Išli sme zas popiť do kaviarne čiernu kávu. Zas plno sveta, lenže mnohí noví poprichodili a starí odišli.

„A teraz pôjdeme na korso,“ navrhuje náš sprievodca.