ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Parník pristal bezprostredne k brehu, vlastne k molu, pochodili most na ktorý z brehu vystúpil prvý zástupca financialnej vrchnosti, prijímajúci rapport od druhého kapitána. Keď vymenili akesi spisy — čo sa stalo v jednom okamžení, financ zasalutoval a sostúpil z mostu. Tu sa nahrnuli nosičia na loď, roztratiac sa, hneď ako vyšli po miestnosťach lode. O chviľu sa už vracali obťažení kuframi, škatuľami, svrchníkmi, a daždníkmi.

Našej batožiny bolo dvanásť kusov. Boli sme dvaja mužskí a dve dámy: bolo tedy škatúl v hojnosti. Prečítali sme ich, a zanechali nosiča nad nimi „nech sa trápi, ako sme sa trápili i my“ — a sišli sme na molo. Len čo sme sa obzreli, prišiel k nám bratranec mojich spolucestovateľov, úradník finančnej prokuratury, od hlavy do päty v plátne bielom ako sňah, iba kordisko čo sa černie.

„Poďme, poďme!“ náhli dámy, ani sa nepýtajúc „ako sa máte, ako ste cestovali.“ Zahvízdal medzi zubami, a či zasyčal ostro, i priklusal koník s drožkou pokorne akosi. Dámy vysadly so svojím sprievodcom a my ostali na molu ako siroty.

„Aspoň ich nemáme na hlave!“ povzdychol si negalantno môj priateľ. „Ženská na ceste je také pohodlie, sťa kameň v čižme,“ dodal obľúbené staromládenecké aforisma. „Ja keď cestujem, najradšej cestujem s jedným spoločníkom…“

„Môže byť ovšem i ženský.“

„Ak je pekný.“

Konečne sa zjavil i nosič s jednou dávkou (za) batožiny. Složil nám ju k nohám: vracia sa na loď. Môj súdruh spomina všetkých svätých, pozerajúc na tú hrbu škatúl.

„Keď je mne dosť kufrík a svrchník — prečo druhý ťahá toľkú ťarchu! Oh, nech ma hrom ubije, ak sa ja ešte raz vyberiem so ženskymi. Len si pomyslite: nebolo by dosť, jedny šaty v ceste, jedny doma — a toto! Vari ideme na dvorný ples! Oh!“

Tak to trvalo, kým koľvek nenaložil nosič všetko na fúrik, ktorým to odviezol na colný úrad. Tu sme museli otvoriť dakoľko kufrov, ačpráve ich financ veľmi neprehrebal, kým napísali veliké 8 na každý kus. Pri tomto cúdení ostala jedna kasnička na rešetu s dakoľko fľašami prošeka, sladkého vína. „I toto sa muselo vziať k vôli nim!“ hundre môj druh. „Ja prošeka nepijem!“

„No nehnevajte sa,“ ja na to — „Boh nám pomôže preniesť i toto.“

Priateľ sa ztratil v útrobách Zollamtu a ja čakám, čakám, čakám… Vyfajčil som celú cigarettu v afrikanskom úpeku a jeho niet a niet. Išiel za ním i ja — a našiel ho pri kasse, ako sa lakťami prebíja do predku. Konečne sa vymotal víťazoslávne s kvitanciou v ruke.

„Uf, či som sa spotil!“ A ozaj cícerkom leje sa mu znoj z čela. „Musel som sa dobíjať, lebo by ešte hodinu čakal. No, poďme!“

„A koľko ste platili?“

„Dvanásť krajciarov. Pomyslite, pre dvanásť krajciarov!“

„Eh, babka k babce!“ ja na to. „A štát potrebuje — neborák! No istá vec, že by sme nepísali dlhú lamentaciu do novín, keby nás takto posekýrovali dakde v Podvoločiske. Známo, že iba Rusi sú nemilosrdní na hranici.“

„Eh, čo budete spomínať! Novinári sú galgani a pritom cigáni.“

„Ďakujem v ich mene.“

Môj druh totiž opovrhuje novinárskym stavom. Jemu privlasňuje všetko nešťastie, (celú) rozháranosť pomerov, zdivočilosť mravov v Trojjedinom kráľovstve. Preň sa museli utiahnuť vraj najlepší ľudia z politického dejišťa a prepustiť miesta podivným existenciam. „Nadávajú si, ako „fakini“ (hordári) — nenechajú na vás poctivej nitky. Naše nešťastie sú novinári. A inde novinári!“

„To už hej — na príklad českí! Ti jeden druhého obkiadzajú kadidlom a myrrhou. Až dojíma k slzám ich tolerantnosť k protivnej mienke.“

„Veď tak, my Slovania sme…“ on dokončil svoj výrok, ale mne ho je ťažko dokončiť.

Boli sme radi, keď sme konečne mohli vsadnúť do omnibusa, kam naložili našu batožinu. Omnibus nás doviezol do „Hôtel Garni.“

Leží na hlavnom ryngu tento hotelík, od neho jest v Trieste veľa väčších, pohodlnejších a i dražších. Ale majiteľka hôtelu „je dobrá, je známa“ a vždy v ňom sosadúva môj druh i celá rodina — nuž pre také dôvody vám Dalmatinec pôjde i do horúceho pekla.

A skutočne sme ako v pekle. V izbách horúčosť až vlasy dvíha, od nikade vetríka, dusno — takže my sotva sme sa umyli, preobliekli do najtenších šiat sbehli sme dolu do portýrovej lože. Pravda sme sa ohlásili u dám. Našli sme ich v ľahučkých županoch, celkom domácky.

„Á — vy máte pekne,“ chváli im líškavec môj priateľ, „vaša izba je veliká, vzdušná. Ale naša — uf! Ja by tu sedel vďačne bárs i celý deň; ale čože — robota! A kdeže budete večerať?“

S napnutím sme očakávali osudné slovo.

„My doma,“ rozhodla jedna zo sestár, rozumejúc čo jej brata pečie. „Máme výhľad na rýnok a večer bude muzika. Potom má prísť Kéke, treba ju čakať — a mašamodka, (sostrih) vziať mieru na šaty. Tak ostaneme doma na večeru.“

„A my vybavíme, čo máme — na večeru pôjdeme kde nás zavedie Marketto (úradník od finančnej prokuratury) a po večeri sme v Caffé Specchi. Mohli by sme vás prísť ohlásiť —“ doložil veľkodušne, „nech sa aspoň večerom ochladí izba.“

„Uvidíme.“

V loži sme sa zapísali do knihy cudzincov i prezreli, kto všetko sosadol tuna. Čítali sme dakoľko „-akis“, všetko ubehlíci z Krety i so ženami. Práve bolo sa počalo tam mútiť. Potom akýsi „-íček“ i-il“ — z Českej a Moravy, dakoľko ich bolo „-ić“, myslím dvaja a ostatok „-ich“ a „-co“ a „-ani“ a „-elli“. Moje „-ur“ sa tu vynímalo ako (biela vrana) ušatá sova vo večnom čvirikaní drobného vtáctva.

„Poďme predovšetkým do kaviarne a potom čo Boh dá“ — navrhuje môj druh.

Prísť do Triestu a neísť zaraz do kaviarne bolo by podivinstvo. „Café Specchi“ je priestranná, ale my sme sadli pod plachtu, do ktorej slnce pražilo. (Môže) Sedia tu druhí — môžeme i my. Napili sme sa ľadovej limonády, potom narancády, a konečne prehltli po porcii zmrzliny. Môhol nás žmíkať, lebo limonadou sme sa potili. Môj druh popil (te?) ešte malú fľašu „Giesshübler,“ lebo od tej sladkosti bolo mu akosi „fadno“ okolo srdca, a len potom začal sa junácky potiť. „To je zdravo na pľúce“ — potešil som ho rečima kostolníka, ktorý na kolede nielen zjedol sviečkovicu, čo pán farár už nevládali, ale i vypil všetku masť na dúštek, v ktorej tá sviečkovica bola plávala.

Kaviareň z vonka i dnuka je plná. Najviac sú v nej starí pensisti a mladí šviháci v klobúkoch a la tanier, slamených, zubatých, s hrubými palicami a salonrok s dlhými okruhlymi šosami a la chvost. Zaháľajú tu celý deň, iba čo nakuknú do úradu alebo kontoáru. Vidno i pánov vo fezoch, čiernych ako cigáň, so židovským nosom: ale to sú nie židia. Pri nich dámy, najviac tučné v ťažkých hodbabných šatoch, alebo vlnených — a neroztopia sa. Taký luxus môžu si pravda dovoliť iba dámy z Egypta, ktoré sa prišli do Triestu „ochladiť“. Mladých medzi nimi niet. Vidíš tu i Grekov s krasnymi ženami, ba i Angličan prejde so slečnou chudorľavou, na ktorej nemáš čo nič druhého „vyzdvihnúť.“ A všetko to láme taliančinu, ako najlepšie môže, iba Angličan nehovorí nič, iba zaplatí a ja s mojím druhom horvatsky. (O k)

O krátky čas mali sme okolo seba celú slovanskú koloniu. Redaktor J. sochár R. i spomenutý Marketto. I sklepník sa nám horvatsky prihovára. Ale moji Slovania hneď zabodli do taliančiny, i chýrečný R… najradšej taliansky „čavrlja“. Ja im na (truc) protiveň vytiahol som z kaviarne Egyetértés a kochal sa ako na mňa moji druhovia zazerajú.

Ale i tak sme sa hneď pozdvihli. Pán Marketto sa podobral, že nám ukáže Triest: my traja sme sa odobrali od ostatných. Prešli sme námestím, kde sa pasú kŕdle holubov. Na rimsách a ozdobách municipia — palácu ktorý hľadí rovno na námestie — si vystavili hniezda: i myslím, obec ich chová, práve ako Benátky. I v tom chcú otcovia mesta dokázať, že sú „genuinní“ Talian(y)i.

Peši ísť nemožno pre horúčosť — „a bolo by hlúpo“ — rozkladá môj druh, veľký priateľ svätého pohodlia — „keď máš fiakre, drožky, omnibusy, tramvaje.“ A má pravdu. Kto konečne chodí celý rok peší, alebo sa prevrhá na múloch po cestách i necestách: ten má právo sa voziť, keď do mesta pride. I vysadli sme do tramvaje a Marketto nám vymenil kartu „al’Boschetto“. Tak nás (železnica) tramvaj polmestom previezla do lesíka. Mesto — ako mesto; domy, ako domy. Iba poloha, more, prístav s lesom stožiarov — to dáva zvláštny ráz mestu. V boskettu sme videli dakoľko varovkýň s deťmi, dakoľko ľudí v kaviarni pri káve a zmrzline, dakoľko dám s ohromnými klobúkmi, ovešanymi rastlinstvom, dakoľko ševkíň s napáleným fru-fru a vysokým účesom — no a švihákov s dlhymi šosami v širokých pantalonoch. Chládku neveľa, stromy mladé, trávniky (pogniavené) zdepčené, cestičky a cesty vymyté dažďom. Ale Dalmatínec i to obdivuje so srdcom vďakyplným. Konečne on volá lesom chrasť, kde nemá sa kde ani zajac schovať, takže mu chrbát na každý pád vyzerá z krovia.

Z lesíka sme sa vrátili do mesta a vsadli do drožky. Drožka nás vyviezla tam hore pod zámok na žlto natretý, a druhou stranou spustila sa na námestie, kde nás pred municipiom vyklopila. Nuž, videli sme pol Triesta — ale to je všetko. Ulice a ulice, rovné i krivé, široké i tesné. Po takej námahe „treba dačo vziať,“ i vypili sme čiernu kávu. Našich priateľov sme našli za tým istým stolom, kde ostali, ba ani susedné stoly sa nevyprázdnili. „A teraz poďme na korso“ — komanduje náš sprievodca.

Korso počína hneď od municipia i ťahá sa asi tak ďaleko ako v Prahe Priekopy a Hybernská ulica. Stretávame švihákov ktorí i tu zaháľajú, idúc z nohy na nohu — ševkine vyparádené (je sviatok) s dlhymi fru-fru, čudnovato napálenými. Ostatok sú ľudia sviatočne oblečení. Výklady sú zatvorené, miesto nich sa zabávame pohľadom na (zelené) zatvorené dvere a okná výkladov, ktoré celé korso akosi na modro barvia, lebo sú bez výnimky morskej barvy. Z korsa sme sa zvrátili na nábrežie. Nesmierna sila člnkov, malých plachtoviek, velikánskych korábov na plachty a tiež parníkov sa sem uchýlilo. Ale zato nebadať dáky veľký shon, trmu-vrmu. Všetko to akosi ide vymeraným tempom. Iba čo Chioggioti, ktorí doplavili sem z Italie na malých loďkách hrajú svoju obľúbenú: „cinque, sie, otto, due“ hádžuc pritom naraz prstyma, lenže nikdy nie koľko komandujú, ale toľko, koľko ich vystre komandant hry. Táto zábavka mnohoráz sa končí okrvavením hláv.

Na molu je najživšie. Tu majú ševkine z celého mesta prechádzku. Budú medzi nimi snáď i všetky dievčatá nižších tried. Tu len vidíš divotvorne klobúky! A tie kvety, vlastne lesy po nich! Prach sa vznáša pod ich malymi nôžkami. Bez otázky sú daktoré až veľmi krásne, ale nevidíš na nich jednotného typu. Budú to dievčiny z celej okolice, ktoré došly do mesta za prácou a tu zaviazly a aklimatisovaly sa. Spoločná známka je, že každá vonia olejom olivovým. Po tej vôni môžeš ju poznať. Lebo olej tento nielen hrá prvú rolu v kuchyni, ale i pri toaletnom stolíku. Rozumie sa že dlažbu mola depčí veliká sila švihákov. Chceli by daktorí byť veľkomestskí, ale najviac vidno, že sú (?)omi.

Na námestí medzitým sa započala muzika. O 7 hod. prišla vojenská banda. Na tú hodinu sme sa dostavili i my. (Medzi) Chlad prikryl celé námestie, takže Café Specchi sa mohla bez prekážky rozšíriť ďaleko na dlažbu. To isté vykonala i Café al’ municipio i druhé kavarne, ktoré sú na námestí. Obloky sa zaplnily hlavami, i naše dámy vyzerajú z obloka Hôtel Garni.

Obsadili sme ten istý stolík, čo nám zachránili redaktor i sochár. Prišla zase čierna a medzi hudbou sme sa shovárali. Náš sprievodca každú chvíľu siahal k čiapke — i redaktor mal koho pozdravovať. Bárs na nepriateľskej pôde, preca má dosť priateľov a známych. Iba sochár sa veľa nestará o svet. Dakedy zanedbá i zaďakovať tým ktorí ho pozdravujú. Rozprával nám práve všakové príhody zo svojho života. Medziiným ako redaktora J. pozval na obed i dal mu svoju adresu na 2 po poľudní. Redaktor prišiel na byt R. ale nenašiel doma len paniu. (a ta nebol) Tá padla do rozpakov, až keď sa vysvetlilo, že R. neriekol panej ničoho, ba že redaktor prišiel miesto k sochárovi R. ku maliarovi toho istého mena.

Z rozhovoru ma vyrušili povedomé zvuky. Ano, banda hrá našu lyptovskú:

vravia ľudia, že som ja taký…

„Čo to hrá táto banda?“ pýtam sa redaktora, pohodiac mu (pro) kartu na ktorej je program.

„Millenárny marš,“ odpovedá redaktor. I ukazuje mi v programe tuším 5. bod. „Marcia“, od akéhosi Vilhara.

Niet pochybnosti, naša lyptovská, iba že v maršovom tempe. Ostatok marša bol výrobok samého komponistu, alebo odinadiaľ požičaný motív. I marš sa pekne skončil našou národňou piesňou.

Oh Bože, čo všetko taký Čech nevie skomponovať!

Po koncerte sme odišli na tramvaj a tramvajou nás zaviedol náš sprievodca do Giardinetta. Giardinetto je letnia zahradná reštauracia trochu s nemeckým náterom. Jedol som „vepřovou se zelím“ dľa starého obyčaja, čo vyzvalo veliky obdiv u mojich súdruhov.

„V prostried leta jesť bravčovinu — kto to slýchal“ — smeje sa mi môj druh. V Dalmacii pravda len keď je „najtuhšia“ zima, príde „brižola“ na stôl. „Len aby vám nezaškodilo!“

„Oj keď mi neurobila nič limonada, narancada, zmrzlina, čierna a zase zmrzlina a čierna — ja som istý…“

„Bože daj!“ želá mi druh.

Ešte väčšmi sa zadivil, keď mi postavili pol litrovú dbanku s plzenským. Mne samému bolo akosi čudne: toľko rokov, čo som pollitrovky nemal pred sebou. Potiahol som dľa pražského mravu, otrúc dno o obrus a dlaňou zas kraje pohára. Bez otázky pivo je dobré, možno že z Plzne i prišlo, ale už by sa nechcel zakliať, či z mešťanského pivovára, bárs na stene restaurantu stojí na plakáte dobre známa vignetta B. B.

Nuž cítili sme sa tu celkom dobre. Z pavillonka znie akási tiež „mešťanská“ kapella, ktorá musí pozerať do nôt. Kontráš tiež pokulháva za primášom a basista hľadí ponad okuliare po stoloch, kde sa toľko pohárov roznáša. Všetko okolnosti, ktoré mi živo pripomínali nášho P…sa, i veselú kompaniu, ktorá vzdor t. zv. „gonzertům“ tam vydržala do polnoci. I táto kapella nesmierne sa ponáša na [tu od/P… sovskú, iba že tu nenie obyčaj za každým druhým kusom obchodiť s tanierom a povedať hosťom, ktorí sa pomýlia vhodiť polkrajciara: „To bude na cukrle“) Milostpane nechaj’ si to. To neni ani na cukrle;“ potom že tu horí viac svetál nad hlavami muzikantov, kdežto u P… sů horela jediná lampa, s pľachovým príklopom, aby sa svetlosť netratila vo všehomíre, napájaná plynom (od) cez dlhú kaučukovú rúru: takže veselí hostia neraz sa prikradli — keď už uši začaly špieť — a stisli rúru, následkom čoho „civilní kapella pana Kropáčka“ zostala vo tme a musela pretrhnúť umeleckú produkciu.

Ostatne ani náš ostrov nenie cele bezvýznamný. Za susedným stolom sedí pán — ić so synom, nevestou a dcerou. Táto vzbudila pri všetkých stoloch živý záujem, ba zjavný obdiv svojou krásou, akých i v Trieste nenie mnoho. Kto vie, či „pápe“ na triestskom „tržišti života“ neurobí popri odpredaji lanského vína ešte druhý „gšeft“, následkom ktorho bude treba pozvať do M… aspon jednu šičku, aby ušila výbavu.

„No vidíte, musíš ísť do Triestu, aby si sa naučil vážiť znamenitosti našho ostrova,“ riekol som mojmu druhovi, ukazujúc slečnu.

„Veru, pekná! A keby ste boli videli jej sestru! Vôbec boly tri sestry, všetko pekné. A synovia — vidíte. Netreba vám rozprávať.“

Skutočne brat sa neponášal ani zďaleka na sestru.

„To je i slušné — nech sa nehovorí naprázdno: „pekné pohlavie,“ ale nech je to i odôvodnené…“

Okolo jedenástej sme sa spustili zo Džardinetta na námestie. Všetky kaviarne sú obsadené a po uliciach šumí veselý život. Popri reštaurantoch a kaviarňach, kde sme prešli, čuješ krik, vresk. Kde tu muziku, ba i dupot. Bez otázky Triesťania (je) sú národ veselý: veselosť tak sa zdá, cez deň drieme a na súmraku sa prebudí a slávi triumfy do svitania. Po uliciach šumí prúd sviatočného obecenstva, vidno bez cieľa, a či za zábavou a husto prebehujú drožky, tiež o mnoho rychlejšie než vo dne. Zvláštnosť je, že fiakra tu vôbec nevidíš, všetko po drožkách. No sú dosť priestranné, štyria pohodlne sa zmestia do nich. Ale kto vie, čo je to? Večerom vidíš v nich samé dámy vo svetlých, najviac žltých šatoch s tymi zvláštnymi klobúkami. Len kde tu začernie sa medzi nimi salonny kabát sprievodcu.

Tak sme v kaviarni vysedeli do po polnoci. Sišla sa tu celá kolonia horvatská, ba za nami prihrnul sa i pán — ić so synom i dámami. Tu už sa nedalo ináč: dali sme sa do známosti, ako ostrovani — i zabávali sa dobre, kým mladý pán — ić i s mladou ženou, alebo sedeli tíško jeden pri druhom, alebo si tu i tu šepli nežné slovo. Nuž hľa — svadobná quasi cesta — a: „každý musí prejsť týmto ohňom“ — vraví môj priateľ — „lenže jeden prejde za slobodna a druhý keď sa ožení. Na každý pád lepšie, kto si to odbaví, kým je mladý — lebo starý kotál ľahko pukne, keď sa (podloží podeň) tuh(ý oheň)o rozpáli.“ Toto podobenstvo, ako vinár, čerpal z pálenia rakije.

Bol veru najvyšší čas rozlúčiť sa s — ićovci, lebo čierne oči slečny Zorky počaly už rozpalovať viacej takých starých kotlov. I cestou do hotelu sme hovorili o nej. No keď sme vošli do izby jedným razom sa nám „vyparila z hlavy“. Pootvárali sme obloky, ovievali sa vejarmi, no všetko darmo: plachta odrazu zostala že ju môhol žmíkať. Utiahol som sa pod postel, okrútený v plachte i konečne zaspal, sam neviem ako. Môj druh na druhej posteli celú vraj noc počúval zavistive moje chrapkanie. „Vy spíte ako syseľ“ — vytýkal mi ráno, keď som mu zavynšoval dobré ráno — „z vás nikda nemôže byť človek ženialny. Vy máte všetky vlohy byť flegmatickým šosiakom, ktorý umre pekne v posteli, v kruhu četnej rodiny.“

„Ej a kto vie, či sa mi natura neprehodí. Každých sedem rokov vraj premieňame kožu.“

Umyl som sa, ako chytro len môhol v studenej vode, t. j. vo vode čerstvo natočenej. To ma trochu schladilo. Sbehol som dolu na námestie a vyšiel na nábrežie, v nadeji že tam pofukuje preca len dáky vetrík. Ale tam je všetko ticho. Veliké parníky pre oceany vystavené, oddychujú v prístave po dlhej ceste. (Dobre) Parníky pre plavbu pobrežím Istrie a Dalmacije sú tiež tiché, len kde tu prejde námornik alebo „kamarier“ v bielom raňnom kabátku. Z druhej strany mola je už celkom veselo a živo. Skladajú a vykladajú z člnov a plachtoviek: dosky, tehly, šalát, kapustu. Majestátny koráb o troch sťažňoch a celým sistémom plachát a plachtičiek (teraz pravda ovisnutých) je sice tichý, ale okolo neho je život na člnkoch a na preloženom moste. A práve taký koráb približuje sa lenivo zo širokého mora. Plachty sa mierne nadúvajú. Ako to ozaj ináč vyzerá takáto ozruta nedvižná, s tou stenou rozvešaných plachát! Najväčší parník proti nemu sa tratí, vyzerajúc ako pes keď sa oboruje na medveďa. Café Tomaso, kde sa námorníci schádzavajú — je plná. Námorníci sú národ ktorý zavčasu líha a zavčasu vstáva i zavčasu raňajkuje. Ich zásada je: kto zavčasu vstáva a zavčasu sa žení, nikda neobanuje.

Môjho druha našiel som už v kaviarni i pána — ića starého, mladí ešte spia. Ináč kaviareň je prázdna. Až teraz riaďa po včerajšej a nočnej návšteve dnuka. My sme zasadli vonku. Môj druh popil kávu i zapálil cigarettu: môže sa s nim tedy hovoriť.

„Vidno, že sme vidiečania“ — riekol som pánom — „nikoho nevidíš, iba nás.“

„Zato sme zdravší,“ vraví pán -ić.

(„Ba sa divím, ako ten svet tuna“)

Keď sme odchodili z kaviarne mesto sa len počalo zo sna prebúdzať. Krdle ševkýň idú ulicami do svojich (offi) dielní, pokračovať v práci do najbližšej nedele. I dnes majú účes zariadený príkladne len klobúka niet: takže dlhé frufru všakovak povykrúcané a popriliepané len ešte väčšmi bije do očí. Subjekti otvárajú na obchodoch dvere a okenice s velikým hrmotom ani čoby sa rúcal dom, zívajúc ospalo. Kde tu úradník mihne po námestí a pred úradnymi hodinami ide sa potúžiť do najbližšej kaviarne.

V loži portýrovej nám zdelili, že dámy vstaly. Vyšli sme hore do dusného korridoru a zaklepali nesmelo na dvere. Dámy už dávno vstaly. Sú celkom spokojné. Bola včera večer Kéke do deviatej, dnes o desiatej má prísť a povodiť ich po obchodoch. I mašamodka vzala mieru. Len sa ešte nerozhodly, ktorá má byť barva na látke a potom vybrať látku celkom ľahkú a či ťažšiu.

„Keď hovoria, že tam ďalej je zima i v prostred leta, nikdy nevieš, ako sa zariadiť“ — žalovaly sa.

„A my sme chceli pred poľudním ísť na Miramare“ — ľutoval môj priateľ — „takto nemôžeme, keď vy máte prácu.“

„Vy choďte bez nás. Bez toho nám vy v ničom nemôžete pomôcť“.

„To je pravda. Vo vyberaní ženských šiat ja som idiot. A potom máte Kéke: ona všetko zná a je skúsená…“

„Tedy len choďte“ — lúčily sa s nami súcitne, ako s ľuďmi, ktorí mrháme drahý čas pletkami — „Choďte a pozdravujte Miramare i od nás.“

Pozreli sme jeden na druhhého s utajeným smiechom. Dolu schodmi sme leteli ako chlapci, keď učiteľ oznámi, že dnes nebude škola.

„So ženskymi treba pokračovať taktične“ — naúčal ma priateľ, keď sme prechodili námestím. „Taktične, môj priateľu: to je prvá vec. Ona sa zahľadí na prvú vec, čo pred oči príde, ako kura na zrno — a už zobe. Čo je ďalej, okolo nej — to nevidí. Len ju pre Boha, nevyrušuj. Nech si ona ide za svojim zrnom. Bude ťa chváliť, že si dobrý, galantný: a ty máš pokoj. Ó, ženská má svoju zvláštnu filozofiu, a tú sa treba naučiť.“

Prešli sme korsom. Obchody sú pootvárané, výklady vyriadené, usporiadané. Vidno že je to obchod vo velikom: rozsiahle zadnie miestnosti a sklady o tom svedčia. Ale nevidíš toho výberu a tej elegancie, ako po iných mestách. O vkuse ťažko i hovoriť — treba by sa bolo najprv privyknúť na talianske jemnosti a potom súdiť.

Náš sprievodca Marketto prišiel nám oznámiť, že nás nemôže odprevadiť do Miramare. Bolo nám veľmi ľúto — no museli sme sa uspokojiť, že povinnosť je prvá vec. Vstúpili sme do prvej drožky a odišli sami.

Cesta trvá dobrej polhodiny na brehu morskom. More bije mohutnymi vlnami o skaliská: dnes je tiché ako jahňa. Po ňom je roztratený kŕdeľ nevelikých bariek plachtoviek, ktoré všetky alebo idú do Triesta, alebo z Triesta. Tu i tu vidíš i parník ako húsenica sa vlečie na obzore. Z komína sa derie dym v riedkych obláčkoch a rozplýva v čistom vzduchu bez stopy. Cesta vedie popod četné domce, ozdobne vystavené: daktorý práve robí dojem koketnej villy. Iba že okrem mora a morského vzduchu jest tu málo čo. Krovia čestminy, kde tu šedý strom olivový alebo rozkonárený fík. Vinice a vinice svojou tuhou zeleňou ostro sa (odra) odrážajú od bielej skaly.

Zrazu cesta zahne okolo skál a pred očima rozvinie sa obraz nádherného lesa. Stromovie najrozdielnejšieho druhu je tu pomiešané, pýšiac sa bujnou zeleňou rozličného odtieňku. Brána je otvorená do korán i my cestou vysypanou (najdr) drobným pieskom ubierame sa do hlbiny parku. Mohutné bory hudú nad nami svoju večnú symfoniu, bárs na okolo je tišina a nezaveje najmenší vetrík. Duby svatojanské stromy, vrby i brezy ba i naše jedličie: všetko je to tu pomiešané, alebo gruppami sadené. Jesú i bujné trávniky i nízke krovia, vysadené pod stromami alebo okolo chodníkov a ciest. Výhľady skvelé na more i na kaštiel, lavičky a filagorie…

Vzdor horúčave tam von, nás tu objal blahodárny chlad. Prsia sa rozširujú rozkošou a duša je prístupná lepším citom. (Darmo je) „V takomto raji“ — vraví môj druh — „i my by sme sa stali lepšími. Či nie?“

„Aspon do tých čias, kým by nesovšednel.“

Spustili sme sa na voľný priestor pred zámkom. Našli sme tam starého komorníka, ktorý sa zadivil, keď z parku vyhupli dvaja neznámi. Nemohli sme mu vybrať na tvári: či sa hnevá či nie, že sme bez jeho vedomia túlali sa po parku. Jeho tvár oholená, so šedivymi „bakenbartami“ už o chviľu prijala chladný, štátnický výraz. I oči pozeraly na nás chladne, ľahostajne. Môj druh ho požiadal, či by nám nechcel ukázať zámok.

„Ráčte vstúpiť“ — uklonil sa nám zdvorile a keď sme vchodili do dverí, doložil: „Prosím, dobre si očistite obuv!“ Hovoril to celkom monotónn(é)e, ako naučenú formulu, ktorú opakoval toľko tisíc ráz.

Vodil nás z dvorany do dvorany, upozorňujúc na zvláštnosti tlumeným hlasom. Zdalo sa mi, že ani nehýbe ústami, snaď od strachu, že sotrie s tváre ten chladný ľahostajný výraz. I popri ktorejkoľvek zriedkavosti prejde ľahostajne. Preňho už tuna zvláštnosti niet. Čaká trpelive, poodstúpiac stranou, kým vy obdivujete dačo, keď sa pohnete vy, zas vystúpi do popredia a vodí vás. Keď vám ukazuje obrazy na ktorých je jeho bývalý nešťastný pán: akoby sa mu chvel tlumený hlas (zažitymi) bolestnymi uspomienkami. Na otázku, či slúžil za nebohého arcikniežaťa Maximiliana odpovie úsečne „ano“. Keď sa ho spýtate nejakú intimnejšiu podrobnosť, usmeje sa zdvorile a odzbrojí razom vašu zvedavosť.

„No — či sa vyplatilo sem prísť?“ pýta sa môj druh, keď sme boli na slobodnom vzduchu.

„To je otázka!“ rozhorčil som sa. „Zaslúži prísť k vôli zámku i k vôli tomu, kto vodí po ňom.“

„Veru — zvláštny original!“

„Nie original“ — nadmietol som ja. „To je kopia. Možno original by bol v dôvernom kružku, pri pohárikoch. Tu je on vydarená kopia.“

K obedu sme sa vrátili do mesta.

„Či budeme obedovať po našsky?“ pýta sa ma môj druh.

„Dobre“, pristal som ja „Bez toho už nikde nenajdete ,našskej kuchyne‘.“

Odišli sme i zo Zanettom, ktorý nás čakal v kaviarni „alla antica Bonavia“. To sú miestnosti, (kde) ktoré by v Prahe robili hostincu velikú reklamu. Pivnica, magazin a či stajne tu stály, kým nespravili z toho hostinec. Ináč ho zreštaurovali, po stenách, povale, ba i drevených priehradách sú malby, ale v štyle internacionalnom. V lete je to dobré, že je tu chládok. „Po našsky“ sa tu je: dalmatinsky totiž. Dostaneš polievku, vlastne rizkašu so zeleným hráškom varenú na polievke, takže v tom lyžica stojí hore koncom. Po tejto „manistre“ dajú ti mäsa velikú porciu, už či vareného alebo pečeného. Na sladkosti nedržia, múčnikov tiež nerobia. Dostaneš ovocie veľmi dobré syr dobrý, a čerstvé ryby. Ja som zjedol celú škužu, ktorú mi (upe) usmažili a bola cele čerstvá. Snaď pred (tro) štyrmi hodinami ešte plávala v mori. Vino istrianske je obstojné, pivo nanič, sodovka ako ľad, Giesshüblerka tiež a pri tom drahá. Dostaneš i zeleniny na dalmatský spôsob varenej: fizola a hrášok zelený v strukoch na oleji, šalát vo veľkých dávkach, iba „blitvy a kupusa“ bohužiaľ tu niet. Hostia sú najviac Dalmatinci a poneváč mornári sú najviac z Dalmacie, tu najdeš mnoho pomorských kapitánov. Po parádnych obedoch na lodi, uchylia sa sem zajesť si „po svojsky“ zelenej fazule alebo šalátu s olejom. „Ja sa po každej dlhšej ceste tuna kurujem“ — sveril sa nám jeden kapitán — „lebo bez trávy ja nemôžem žiť.“

Po takom „našskom“ obede ja som musel rovnou cestou ísť do hotelu, zakrutiť sa do plachty a ľahnúť pod postel. Bola horúčava síce, môj druh ťažko odfukuje na posteli a prehadzuje sa — ale ja som zaspal ako zarezaný. Bolo pol štvrtej keď som sa prebudil, spotený do poslednej nitky. Chytro som sa umyl, obliekol a odišiel. Môj druh chrápe ani „kralevič Marko“, tiež pod postelou. (A) A už sme sa nepohli z kaviarne až do (siedmej) pol osmej. Omnibus zatiahol pred hotel, batožinu nám vyložili a my odišli na nádražie. Ešte sme sa tu spotili, kým sa pohol vlak, lebo perron je pod sklom. Ba i trpelivé dámy počaly šomrať na velikú horúčavu a odhadzovať cestovné plášte. Vlak zahvízdal a my sa ubierali stráňou (za) svojou cestou.