E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Preháňanky

Dielo digitalizoval(i) Silvia Harcsová, Zuzana Šištíková, Ivan Jarolín, Erik Bartoš.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 103 čitateľov



  • . . .  spolu 5 kapitol
  • 4
  • 5
  • Zmenšiť
 

5

Konečne nadišiel okamih, ktorý pán majster čakal, ako vykúpenie z pekelných múk. Gazdiná postavila pred neho misku žltej, vriacej praženice. Vôňa prižiarenej slaniny pošteklila ho, ústa naplnili sa slinami. Vzal lyžicu, nikdy mu žiadne jedlo tak nechutilo. Keby sa bolo dalo, bol by všetko jedol jedným razom. Ale i gazda i gazdiná boli v izbe, musel jesť pomaly, ako sa svedčí na majstra a mešťana z Nemaníc. Ako bol niekoľko lyžíc poslal — vošiel Miško Jurák.

Všetci uvítali ho s radosťou, akoby sa bol vrátil z dákej nebezpečnej cesty.

„Človeče, kde ty chodíš. Teba… teba… Ani čo by ho boli s aprílom poslali. Kde si bol?“

„A vy ste tu? Ja že budete v Škulíne. Majstrová ma poslala tuto gazdovi povedať, aby nás na zajtra nečakal.“

„A akoby to bolo?“ pýtal sa pán Ondrej.

„Že pôjdeme vraj do Škulína.“

„Do Škulína pôjdeme, ale zajtra nie. Musíme najprv tuná obriadiť. Ale sadni si a poď so mnou.“

Majster ho len tak naoko zavolal, aby šiel s ním do roboty. Miško nebol núkaný, praženica voňala, prisadol si k majstrovi. Gazdiná voľky-nevoľky doniesla druhú lyžicu. Praženica prvej dosť pekne sa tratila, teraz ale krajšie. Čochvíľa bola miska prázdna, pán majster zložil lyžicu na stôl. Vzdychlo sa mu ľútostivo za praženicou. Ak je to pravda, že čo nedáme vďačne, hosťovi zaškodí, Miško by bol musel na mieste ochorieť. No neochorel, utrel ústa a potiahol z krčahu hodne. Pán majster si tiež praženicu zapil.

„Oh — ale bola chutná!“ a vzdychlo sa mu ešte raz. „Ja som dnes bez obeda, braček môj. Pováž si tú vec: bez obeda!“

„A ja som vám pomáhal!“ vykríkol Miško. „Keby bol vedel… čo ste nepovedali?“

„No máme pokoj — keď sme sa najedli, chyťme sa ešte do práce. Kde máš riad?“

„Ja — riad? Ten som doma nechal.“

„A čo je to zas za robota? Veď ho vždy za mnou nosíš — čo si ho nevzal?“

„Majstrová ma poslala sem povedať, že zajtra neprídeme. Pomyslel som si: že budeš riad nosiť, keď je majster v Škulíne a ty tiež musíš ísť za ním. A dnes som sa ho veru navláčil!“

„Zas ona! Zas ona!“ hneval sa pán majster. „Čo sa mi mieša do remesla! Čo ju slúchaš? Alebo ja budem rozkazovať, alebo ona. Koho budeš slúchať — há?“

„Vás — ale jej to musíte povedať. Ona i ráno hovorila, že ste šli do Škulína.“

„Viem — všetko viem! Ale nech sa ma strežie, lebo… Už má moc na rováši! Čo moc, to už človeka dopáli.“

Nemajúc nástrojov, nemohli v práci pokračovať. Odobrali sa od gazdu so sľubom, že zajtra svätosväte prídu.

Pán majster celou cestou sa hotovil, ako napovedá svojej žene. Miško bol v strachu, že u Patykov dnes večer môže sa strhnúť taká komédia, akej ešte v Nemaniciach nebolo. Znal náturu pani majstrovej, že tá veru neustúpi a vždy musí povedať ostatné slovo. Indy mohla sa držať, dnes majster nemá vôle sa poddať. Ba možno bude žiadať od nej, aby odpýtala od neho. Ona nebude chcieť, a tu majster môže ju zle-nedobre pozachodiť.

„Musí ma na kolenách prosiť — ja jej ukážem!“ hotovil sa pán majster, keď už vchodili do mesta. Čím väčšmi sa blížil k svojmu domu, tým väčšia udatnosť prúdila mu žilami. Miško chcel trochu utíšiť svojho majstra.

„Veď ona tak zle nechcela; vidíte, usiluje sa, pečuje, aby sa čím viac zarobilo. Nemajte jej tak za zlé. A viete, aké sú ženy.“

„Ja tej vyprostím hlavu! Nech len slovo povie, bude krv tiecť v mojom dome. Ja už raz musím urobiť poriadok.“

Čím ho väčšmi tíšil, tým väčší hnev sálal z tváre majstrovej. Miško nepovedal ani slova, len si umienil, že nevyjde z domu Patykovho prv, kým sa vada neskončí. Ak by bolo treba krv zastaviť, aby ju mal kto.

Vošli do dvora, tu ho zastavil Ondrej.

„Riad sebou nenesieš… Choď domov!“

Hlas majstrov bol celkom tichý, spokojný. Miško sa divil, kde je ten veľký hnev. ,Pretvaruje sa mi, že ho hnev prešiel. Chce ma oddialiť, aby ju nemal kto brániť.‘ A Miško pozrel skúmavým okom do tváre majstrovej. Ešte bola celkom tichá, len nad ľavým obočím ho potrhúvalo. ,Ej — ten sa hnevá, ten sa hnevá! Čo sa tu porobí, nech sám Hospodin chráni!‘ vzdychol si Miško v tomto súžení.

„Čo nejdeš?“

„Majster, prosím vás!“ zložil pred ním Miško ruky. „Premôžte svoj hnev ako kráľ Dávid.[5] Nerobte rozbroj, celé mesto bude o vás hovoriť.“

„Len choď, čo tu táraš?“

Miško vyšiel s ťažkým srdcom zo dvora. Ale pred vrátami zastal. Počúva — majstrove ťažké kroky odzvučali na podstene, v pitvore, počuť buchnúť dvere.

Miška bodlo svedomie, že odišiel. Na palcoch vrátil sa na podstenu, popod obloky skrčený vošiel do pitvora a priložil ucho na dvere. Bol si umienil, že ako počuje dačo podozrivého, hneď vbehne do izby a urobí koniec zvade.

„A čo si neostal v Škulíne? Veď si sľúbil.“

„Daj pokoj, stará — pôjdeme pozajtre. Tam šli na lúky, darmo by sme len čas marili.“ Pani majstrová sa uspokojila. „Nemáš dačo zjesť? Ja som neobedoval.“

Pani majstrová vošla do kuchyne. Postavila čosi na stôl. Miško odišiel po palcoch. Nedalo sa očakávať, že by tu dnes krv tiekla.

Druhý deň idúc do Radostova, dohonil Miško pána majstra.

„Akože bolo včera? Bol dáky harmatanec u vás?“

„No — ja viem, že bude pamätať! Všetky misy a hrnce som jej potĺkol!“

„A ako?“

„Pohádzal som jej o hlavu.“

„A keď nemá ju zaviazanú?“

„Žena — tá má tvrdú hlavu. Tej sa už nič nedotkne.“

Miško mu v duchu prisvedčil. Ženy majú tvrdú hlavu.


[5] Premôžte svoj hnev ako kráľ Dávid — Podľa biblie izraelský kráľ, žalmista a prorok Dávid (1055 — 1015 pred n. l.) mal viac ráz možnosť pomstiť sa kráľovi Saulovi (1030 — 1010 pred n. l.) za to, že ho z nenávisti a závisti pre víťazstvo nad Filištíncami rozkázal zabiť. Dávid sa Saulovi nepomstil. Po Saulovej smrti sa stal kráľom izraelským.

« predcházajúca kapitola    |    



Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.