ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2513 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Preháňanky

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Martin Kukučín:
Preháňanky

Dielo digitalizoval(i) Silvia Harcsová, Zuzana Šištíková, Ivan Jarolín, Erik Bartoš. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

103

čitateľov

. . .
1
2
3
4
5
. . . spolu 5 kapitol
Zmenšiť

2

Pomaly sa dostal do Radostova. Dedina, ako v lete obyčajne, bola pustá. Ľudia sú od rána v práci. Len gazda, ku ktorému pán majster ide, ho čaká, i gazdiná je doma. Privítali ho veľmi prívetive; nespomenuli ani slovom, že je už pol poludnia, že má včaššie začínať prácu… Len by mu slovo povedali! Nemajú mu prečo: zjednaný je bajzom^[4] a nie na dni. Najlepšie je bajzom: nemusíš včas chodiť i pracovať si môžeš povoľnejšie a nik nad tebou nestojí. Si naozaj slobodný ako ten vták a sám sebe pánom.

Roboty by sa chytil, keby už Jurák bol tu. Takto musí darmo sedieť a oddychovať na lavici pri stole. Na zemi sú poukladané bahríky, pri nich vymiesená červená hlina. Gazda i gazdiná obchodia ho, vysluhujú, len aby neušiel. Taký im je vzácny: bude hostina onedlho, treba piecť a pece ešte niet!

„Kde je ten Miško tak dlho, mohol var už tu byť,“ osmelil sa preriecť gazda.

„Veď on príde, veď on príde,“ odpovedal pán majster. „Pán Boh daj zdravia!“ A pán majster sa prehol, vyprázdniac skleničku a skriviac tvár, akoby ho bol had uštipol.

„Zajedzte si tým kabáčom, nože si, Ondrej, odlomte!“ núkala ho gazdiná. „Chleba nemám… nebolo kde upiecť, to len tak pod popolom…“

„Dobrý je, dobrý,“ pochvaľoval pán majster. „Vy sa pre mňa veľmi ne… ne… Ja som naučený i tak, i tak — kadejako.“

Pán majster si ujedol, čo mu podávali; medzitým čas uchodil a milého Juráka jak niet, tak niet.

„Kde je ten chlap, kde!“ horekoval pán Ondrej. „Čo nechodí… Iba ak by ho cestou… a možno… dáko nešťastie ho potkalo. Môj riad, môj riad… toho by bolo škoda. Ale i jeho!“

„Nože si, Ondrej, vypite… nebuďteže taký núkaný. Veď on Miško príde. Možno zaspal, alebo sa po dačo vrátil, možno…“ — potešovala ho gazdiná.

„Nie veru — ja už znám jeho obyčaj. Už by bol tu. Muselo sa mu čosi… čosi prihodiť. Ak ho mačka prešla… alebo ak ho s prázdnym prešli… Ktože ho vie!“

„Ono býva všakovak,“ dosvedčoval gazda. „Takto dva roky bol som na furmanke. I ako vám z tej furmanky idem domov: ako, ako nie, stratil som kreptúch. Tam som ho mal priviazaný o lievč, musel sa odviazať, odpadnúť. Ej, ba ťa tu nenechám — myslím sebe — len takto rok som za teba zaplatil osemnásť groší i — reku — útrova bola dosť hodná — koľko bolo pri ňom útrovy, stará?“

„Ja som už veru zabudla… Bolo čosi: tak sa mi činí päť… osem… nie. Ja už veru neviem.“

„Ale nech bolo, koľko chcelo,“ pretrhol ho pán majster, „minie sa ono, minie. Nuž?…“

„Nuž tak ťa reku nenechám. I vrátil sa ja pekne za milým kreptúchom, vyše hodiny cesty. To som ho našiel niže cesty u jedného gazdu, čo švábku kopal: už hádzali švábku doňho. Myslím sebe, tu ťa nemilobohu len tak nenechám, pýtal som ho po dobrom — sľuboval náleznô — — darmo. Zišiel som sa požalovať richtárovi. Po gazdu poslali hajtmana. Kým ten zišiel, kým mi úrad nasúdil môj kreptúch, kým som ich ja počastoval; padol mrak.“

„A kone… a voz?“

„Keď som sa vrátil na to miesto, voza už tam nebolo. Viete, ako je to. Zľakol som sa. Kone, fúra, voz — nie blázon! Letím domov, dvor zapretý, nikde živej duše. Obchodím, búcham… zavreté všetko aniby čakali Turka. Letím do susedov, do jedných, do druhých… nevedia nikde nič povedať. Letím k richtárovi, nikde nič. Prídem pred svoj dom, sadnem si pred vráta — o hlade, o smäde, že len dakto príde. Usnul som. K samej polnoci prišla žena; mala z nôh spadnúť, keď ma videla. Pomyslite si: bola ma hľadať, a v tej dedine, kde som sa pre kreptúch pravotil, tam sme sa minuli! Kone prišli bezo mňa, žena sa zľakla, že som dakde zahynul… Nuž tak to býva, hľa!“

„Ha-ha!“ smial sa pán majster. „A nezhynulo vám dačo z voza?“

„Nič… pomyslite si: ani len stebla. To vám bolo šťastie… Ale kone som zápäť zatým predal. Zariekol som ja viac po furmankách chodiť!“

„Veru vás hodne prehnalo!“

„Prelialo mi olovo — nikdy nezabudnem!“

„Ale tento Mišo. Len kde je! Ak sa dakde stratil ako ten kreptúch.“

„Nezviete ani, len keď vám tu hupne do izby.“

„Nie… Ja si myslím… Ten musel lebo poblúdiť, lebo sa mu dačo prihodilo… Ak by bol nohu zlomil!“

„A možno že je už dakde niže dediny. Počkajte, pozriem za humnom, či ho nevidím ísť.“ Gazda vyšiel za humno, dlho sa nevracal. Pán majster bol už naozaj ako na ihlách. Keď sa vrátil, pána majstra tiež nepotešilo veľmi.

„Nevidno ho.“

„Toto je bieda — toto je bieda,“ krútil pán majster hlavou. „Keby si bol aspoň riad sebou vzal, ale takto… Čo ho budem darmo vyčakúvať: pôjdem proti nemu.“

„A robotu nám tak necháte? Radšej ešte chvíľku počkajte.“

„Veď sa ja v obrátení vrátim. Viem, že sa stretneme.“

„Ale ak nie — ak neprídete a mäso už vrie. Dočkajte, hneď sa uvarí… Veď je už hneď poludnie.“

„Keby mal aspoň riad, ale darmo tu vysedúvať… Ja len pôjdem, čo ako.“

Pán majster sa nedal zdržať. Vzdor prosbám pobral sa v poludňom úpeku proti Mišovi Jurákovi.

^[4]bajzom — dovedna

« predcházajúca kapitola | nasledujúca kapitola »