ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Ondrej Patyka došiel vyparený do Nemaníc. Celou cestou sa trápil, prečo Mišo neprišiel za ním. Päť rokov pracujú na jednu ruku, ale toto sa za tých päť rokov ešte nestalo. Čo si mal myslieť? Iste Miša čosi vážneho zašlo, že musel doma zostať. Rozmýšľal, čo ho mohlo zájsť. Snáď v lutrii vyhral… Ale to nie. Nové numerá vyjdú ešte len pozajtre. Snáď ho zapreli. Ale prečo… nemajú ho prečo. Snáď sa mu krava… ale kravu pred jarou predal, lebo bola jalovkou. Iba ak v rodine sa dačo stalo. Možno žena… Nie — iba ak ochorel dakto. To bude, to bude! Pán majster utekal do mesta. Zišlo mu na um, že keď tá cholera bola, ľudia padali ako muchy. Ráno si sa najedol, na obed si už ležal na doske. Ak by sa bolo Mišovi dačo stalo…

Ondrej bežal rovno do Jurákov. Dom bol zamknutý. Možno Juráčka išla do fary oznámiť pohreb. Prežehnal sa, nazrel oblokom do izby; izba vyriadená ako obyčajne. Nič podozrivého niet. Uľahčilo sa mu akomak. Pozrel oblokom do komory, dosky nevidno, ani plachty.

„Kde je — kde je ten človek!“

Vyparený pobral sa domov. V izbe našiel svoju Evu, ktorá vytreštila oči, keď ho videla.

„Čo sa ti stalo, si akoby ťa vymenil!“

„Miša niet — Miša niet!“

„A kde sa podel, šiel za tebou.“

„Šiel? Bol tu? Kde je!“

„Bol — a neprišiel za tebou?“

„Neprišiel — čakal som ho vyše hodiny: neprišiel. Iba ak poblúdil!“

Eva sa mu zasmiala.

„Čo ti je, človeče — veď sa neboj oň toľko. Ale kde by bol? Ešte som vyšla za ním na cestu, a vrátila ho, aby šiel do Škulína. Pekne som ho vypravila do Škulína.“

„Do Škulína — do Škulína!“ a pán Ondrej udrel sa päsťou do hlavy. Ozaj — a ja som ho čakal v Radostove. Ja som bol v Radostove.“

„Nevieš, na čom sme ráno zostali… Zabudol si?“

Pánu majstrovi až teraz sa vyjasnilo, prečo sa dnes ráno pani Eva s ním priečila. Ona chcela, aby šiel do Škulína, on bol za Radostovo; konečne jej popustil. Ale potom zabudol, že ustúpil pani Eve a dľa obyčaje šiel zase len do Radostova…

Nečakal ani obed, rovnou cestou kráčal ku Škulínu za Mišom.

V Škulíne našiel práve gazdu, ako zapriahal. Vyberal sa s celým domom na lúky. Podivil sa, keď majstra videl vstupovať do dvora.

„Tu je Mišo?“

„Ale horký — odišiel za vami. Ten sa vás drží ani… ani…“ A gazda si v hneve odpľul.

„Čo ste ho nezdržali, keby ma bol počkal…“

„Kto vás vedel, že prídete? Máme iba škodu s vami. Žena postavila obed — a ten pred samým obedom utečie. Kedy už prídete?“

„Zajtra.“

„Zajtra i pozajtra musíme byť na lúkach — príďte potom.“

„Dobre, do tých čias v Radostove sa odbavíme.“

Pán majster zobral sa domov.

„Ani ťa len ničím neponúknu. Človek musí o hlade a smäde chodiť… A tento úpek ešte!“

Vyjdúc z dediny, rozmýšľal, kde by mal Miša hľadať. V Nemaniciach ho niet, bol by sa s ním musel tam zísť. Iste je v Radostove. Prišiel i ku chodníku, ktorý sa v diaľke tratil smerom k Radostovu. Pánu Ondrejovi sa zas vyjasnilo všetko. Mišo týmto chodníkom sa hodil — obišiel Nemanice, preto sa i minuli.

Bez rozmýšľania pobral sa chodníkmi. Je síce už popoludní, ale za hodinu je v Radostove, dá sa do mrkania ešte mnoho zo zmeškanej práce nahradiť.

Kráčal, ale nie tým voľným krokom ako obyčajne. Po chôdzi by si ho sotva už poznal. Nevidíš na ňom, že by mu jedna noha bola kratšia. Čo sa i náhlil, predsa mal času trochu rozmýšľať nad tým, čo sa mu dnes prihodilo. Kto bol všetkému vina? Kto preinačil celý jeho poriadok v dome?

Nik iný, len ona! Ona — ona! Keby tu bola pani Eva, veru by jej povedal, ale rovno. Ziskrilo by sa jej v očiach. Čo sa má miešať ženská mužovi do remesla? Po chvíli bude mu i peniaze od práce ona vyberať. Nie — takto nemôžu ďalej gazdovať. V dome musí byť dakto pánom: on, lebo ona. Nemôžu obaja nosiť ani klobúk, ani čepiec. Beda tomu domu, kde rozkazuje krava volu. Splnilo sa na ňom príslovie: a ako! Hľa ani neobedoval dneska. A aký obed ho čakal v Radostove!

Lačný žalúdok majstrov hrozne vzbúril hnev Ondrejov proti Eve. Čím väčší hlad, tým väčší hnev. Teraz pustila by sa s ním do vady. By jej ukázal!

Veľmi krvožíznivé myšlienky priadli sa v hlave Ondrejovej. Čím väčšmi sa blížil k Radostovu, tým väčšmi sa hnev tratil. Konečne rozveselený vstúpil do domu, z ktorého sa bol ráno tak vytratil.

„Tu je môj kamarát?“ bolo jeho prvé slovo.

„Bol, ale šiel za vami. Zdržiavali sme ho — nedal sa. Už bude dakde v meste.“

„No tak!“ A pán majster vyhladnutý, ustatý hodil sa na lavicu.

„A kde ste vy boli?“ opýtal sa ho gazda.

„Dajte mi pokoj — nevládzem ani sebou od jedu. Naháňame sa ani chlapci. Nemohol ma tu dočkať! Ale nepôjdem — — nepohnem sa odtiaľto ani na piaď. Ustal som, vyhrial som sa, čo nedaj večný Bože!“

„Len si oddýchnite!“ núkal ho gazda. „Ste sa hodne prešli. Ale kde ste sa zas minuli! Nestretli ste sa dakde vyše mesta?“

„Idem rovno zo Škulína — — som sa nachodil!“

„Len si odpočiňte — zíde sa vám.“

Pánu majstrovi by sa aj iné niečo zišlo. Škoda že gazda nerozumie. Gazdiná tiež motá sa v izbe, ale nezíde jej na um, hosťa niečím ponúknuť. A veru zišlo by sa.

„Nemáte vody — smädí ma.“

Postavili mu vodu na stôl. Krčah bol plný, voda čerstvá. Ovlažil si ústa, vtom sa zľakol.

„Je studená ako ľad. Povedajú, že uhriatemu zaškodí. Bojím sa jej.“

„Veru lepšie bude trochu počkať — ochladíte sa.“

„Povedajú, že je dobre najprv dačo jesť, že potom voda nemá práva.“

Slepý mohol vidieť a hluchý počuť, čo vlastne pán majster chce. Šlo mu najprv o to, aby si dačím zajedol, zapiť sa chce len najedeným. Myslel si, že gazdiná sa azda dovtípi; nedotkla sa jej reč majstrova.

„Nenechal tu riad? Ešte by sa mohol chytiť do práce.“

„Vzal ho sebou,“ odpovedal gazda. „Možno — vraj — pôjdete do Škulína.“

„Bohdaj by bol o Škulíne ani neslýchal. Teraz aby človek zaháľal do večera. A veru škoda jednej hodiny, nieto ešte celý deň! Do obedu som mohol kachle ešte hodne potiahnuť.“

Gazda i gazdiná akosi divne hľadeli na pána Ondreja. Nerozumeli mu.

„Už je dávno po obede,“ ozval sa konečne gazda. „Už bude okolo troch hodín.“

„Čo sa vám robí!“ smial sa pán Ondrej. „Bude ak dákych jedenásť.“

„Dávno už zvonili,“ dotvrdila gazdiná. „Akosi chytro sa vám čas míňa.“

„Keď sa človek ukolíše… Ja že veru je ešte len jedenásť. Človek potratí i hodiny, keď neje.“

Konečne sa priznal pán majster. Obchodil, obchodil okolo toho; úfal, že sa dovtípia, čo je vo veci. Keď sa nedovtípili oni, musel im to povedať sám.

„A vy ste neobedovali!“ zhíkla gazdiná. „Čože ste mi, čo, nepovedali hneď! My sme veru obed strovili; mysleli sme, že… No ale počkajte!“