ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým, čo pán Ondrej takto hľadal Juráka, Mišo Jurák vracal sa zo Škulína do Nemaníc. Bol nahnevaný nad dnešnými galamutami. Dľa obyčaje ohlásil sa u Patykov po majstrove riady a už odchodil do Radostova za pánom majstrom. Vtom vybehne majstrová za ním.

„Miško, vráťte sa. Zabudla som vám povedať, môj išiel do Škulína.“

„Do Škulína?“ divil sa Miško. „Ale sme nedostavili kachle v Radostove! Akože to bude!“

„V Škulíne je náhlejšia robota. O dva týždne majú veselie. Kde budú piecť?“

„Ale majster včera nič nepovedal — ja naozaj… A tých ľudí v Radostove budeme za bláznov mať!“

„Nebudete mať. Čo je treba, to je treba. Dnes som môjmu dohovárala: slúchol ma.“

„Keď tak, nuž tak, ale sa mi to vonkoncom nepáči.“

„Čože sa vám má nepáčiť! Treba slúchnuť…“

Miško zobral sa bez slova do Škulína. Len cestou si odvrával, no nepáčilo sa mu to. V Radostove ich dobre riadili, Miškovi ťažko bolo odvykať. Veru vie, že ho v Škulíne tak nebudú čakať so skleničkou a inými vecami.

„Čudný človek, ten majster. Ženská mu hneď hlavu prevráti. Ani ti nič nepovie, len sa zhabe a hybaj! Mohol sa aspoň ohlásiť — kriváň kadejaký.“

Miško chudák v Škulíne našiel gazdu, u ktorého sa malo stavať, ale nič nebolo v poriadku.“

„Kde je majster?“ oboril sa na gazdu.

„A čo za majster?“

„Čo za majster! Náš majster — Patyka, že je tu. Jeho žena ma sem poslala.“…

„Jeho žena… Mhm… žena!“ odvrával si gazda. „No sadnite si, Juričko… či ako — zabudol som vaše poctivé meno.“

„Mišo.“

„Mišíčko, sadnite si, oddýchnite si, vypite si, zajedzte si; viem, že ste ustali. Stará, nože tuto majstra — — vidíš, aký je zmorený. Obriaď, obriaď!“

Miško nebol spokojný. V Radostove ani riady nezložil, už stálo všetko na stole. Tu gazdiná bežala najprv do krčmy, dlho sa kutila v kuchyni — až konečne doniesla tu občerstvenie.

„Nože si… len si… nedajte sa núkať.“

Miško si nalial, vypil; necítil sa tu dobre. Keď sa v izbe rozhľadel, videl zrútenú pec, ale ani skália ani hliny nebolo nanosené. Vôbec gazda, vidno, že nič neprichystal.

„Kde máte hlinu — skálie na bahríky tiež niet. Čo budeme tu darmo sedieť.“

„Bude, bude!“ potešoval ho gazda.“ Už šli na dvoch vozoch i po hlinu i po skaly. Darmo je, musíte nám prepáčiť… Nenazdali sme sa, že dnes prídete.“

To slovo bodlo Miška do živého.

„Nenazdali… A kdeže je majster?“

„Majster… Maj…“ zajakal sa gazda, „majster si šiel akomak ľahnúť. Šla mdloba naňho. Prišlo mu možno z očí, alebo ho slnečnica opálila. Takáto horúčosť! Nože si… ako doma: núkajte sa sami.“

Miškovi čím diaľ, tým väčšmi sa to nezdalo. Hoci prehýňal skleničku po skleničke, neutopil rozum. Jeho duch vždy dlel pri práci, ktorú treba čím skôr začať.

„A kde leží majster?“

„Na humne, alebo možno… Ja veru neviem. Kde si ľahol, stará?“

„Na šop.“

„Na šope. Naviazala mu ruty na hlavu. To vyťahuje pálčivosť z hlavy. Veď on zíde — povedal.“

Miško sa nedal uspokojiť. Vyšiel do dvora; schodil humno, záčin, šop, rezačku — majstra nenašiel.

„A kde je? Tu ho nemáte… nikde ho niet.“

Gazda sa začal škrabať, prestupovať z nohy na druhú — nevedel, kde je majster. Miško ho trápil, sužoval, vypytoval sa ho, konečne gazda vyslovil, že akiste majster odišiel. Alebo že sa prekryl niekam. Ktovie, či na rozume nepochybil, možno do hory utiekol…

Miška to všetko akosi sa nedotklo. Gazda držal sa tak nesmele, hovoril o majstrovi s akousi neurčitosťou, v Miškovi zobudilo sa podozrenie.

„A ako prišiel, bez odedze, či mal kabát?“

Gazda chvíľku rozmýšľal, nevedel sa už upamätovať. Zavolal ženu.

„Mal kabát, či bol bez odedze?“

„Kabát — kabát,“ prisviedčala gazdiná.

„Súkenný, dlhý — aký kabát?“ vypytoval sa Miško.

„Ja veru už neviem,“ zajakala sa gazdiná. „Sa mi vidí…“

„Hej, belasý kabát… celkom belasý,“ rozpamätal sa gazda.

„Boli rukávy na ňom?“

„Hej, dlhé rukávy.“

„Nie je pravda. Majster nemá takého kabáta. Nerobte ma bláznom; majster má kepeň bez rukávov, s takou šnúrou na chrbte. Vy ste ma klamali. Majstra niet tuná.“

„Tu je tu,“ presvedčoval ho gazda, „počkajte len akomak, hneď príde.“

„Kde je jeho palica?“

„Nedoniesol ju sebou.“

„Klamete ma! Vidíte! Ten bez palice nikam nejde. Čo ma klamete? Povedzte pravdu: bol tu majster, či nie?“

Čo mal gazda robiť; Miško mu vstupoval do cti i do svedomia, kýmkoľvek sa gazda nepriznal, že majstra tu dneska ešte nebolo.

„Počkajte, zavoláme vás pred súd: takto klamať!“ Miško sa naozaj nahneval a rozsrdený zbieral svoje i majstrove riadiky.

„Nechoďte, zostaňte tu… Aha, už vezú hlinu i skaly na bahríky. Stavajte vo meno božie — vy tu, majster v Radostove.“

„Aby sme sa pre vás rozišli? Kto ste vy, čo ste vy? Kde je otec, tam je syn. Kde je môj majster, tam musím byť i ja.“

„Ale povážte: budúci týždeň syn sa mi žení — kde budeme piecť? Podvýšim vám — dostanete, ako som sa zjednal a doložím ešte dva rýnske. Nerobte mi tu hanbu. Na útrovu tiež nebudem ľutovať. Jesť a piť — koľko chcete.“

„Mňa za nápoj…?“ rozhneval sa Miško. „Myslíte, že inde hlady mriem?“

„Ja nie, božeuchovaj — len sa nehnevajte.“

„Zdraví ostaňte!“

Miško opustil dom gazdov a pobral sa smerom k Nemaniciam. Ale prišiel na krížne cesty. Jedna viedla okľukami do Nemaníc, druhá — bol to skôr len chodník pre peších — tiahla sa rovno poľom a lúkami, akoby bol šnúru prestrel a neviedla do Nemaníc, ale rovno do Radostova. Zo Škulína do Radostova sa často chodievalo. Škulín nemal mlyna, mieľalo sa v Radostove. Ak sa do mlyna viezlo, použila sa cesta, vedúca na Nemanice, ak sa nešlo vozom, šlo sa tým chodníkom, lebo tu bolo asi o polhodinu kratšie. Miško sa odhodlal, že šibne rovno poľami a pred obedom bude v Radostove. Vyjasnilo sa mu razom, že majstrová sa musela pomýliť, keď ho vypravila do Škulína; a že majster je nie v Škulíne, musí byť v Radostove. Mráz mu prešiel chrbtom, pomysliac, ako sa bude majster hnevať i ako sa bude starať. Strach akoby ho bol obkrídlil, hnal ho poľom rovno k Radostovu.