Piesne svetské ľudu slovenského v Uhorsku. 1. diel

Piesne moje, piesne,
    Ver vás já velo viem!
Keď já stato^[15] puojdem,
    Kdeže vás podejem?

Ver vás já zakopem
    Pod moj’ matky stenu,
Keď já stato puojdem,
    Slzy me zalejú.

Slzy moje, slzy,
    Jedna druhú ronia,
Ver mne v Luboreči
    Velo krivdy robia.

Robia mi ju, robia,
    Len jedno dva ludia,
Bodajž nedožili
    Zajtra do poludnia.

Robia mi ju, robia,
    Len jedno dve dievky,
Bodajž nedožili
    Zajtra do hodinky.

Kvitne ruža, kvitne —
    Veť aj moja bude,
Prijde taký šuhaj,
    Čo ju trhať bude.

Daj me, matko moja,
    Keď ti me pytajú,
Keď ružička kvitne,
    Vtedy ju trhajú.

Ruža som já, ruža,
    Počim^[16] nemám muža;
Ač budem mať muža,
    Spadne so mne ruža.

Kvietok som já, kvietok,
    Počim nemám dietok;
Ač budem mať dietky,
    Spadnú so mne kvietky.

Keby som ti, milý,
    Len klobúk videla;
Dosti som veselá,
    Veselšia bych bola!

Já som se nazdala,
    Že pole horelo:
Ono se milymu
    Líčko červenelo.

Já som se nazdala,
    Že se pole blýská:
Ono to muoj milý
    Na píšťale píská.

Prijdi, milý, prijdi!
    Neverím te dočkať,
Zažiádalo se mi
    Tvoje líčko boskať.

Prijdi, milý, prijdi;
    Ani neodkladaj:
Tomu muojmu srdci
    Polehčenie hledaj.

„Široký járčok, bystrá vodička —
Napoj mi, milá, muojho koníčka!“
    „Ver ho nenapojím,
    Lebo se ho bojím,
      Že som maličká.

Tvuoj koník vraný, ostro kovaný,
Pokopal by me podkovičkami:
    Já by nenarosla,
    Za muž by nepošla
      Mezi horami.“

Žalo dievče, žalo trávu,
Neďaleko Temešváru;
Keď nažalo, poviázalo,
Na šuhajka zavolalo:
„Šuhaj, šuhaj, z druhej strany,
Poď mi dvíhať batoh trávy!“
„Nech ti dvíhá otec, mati:
Nechceli te za mne dati.
Ešte te len kolíbali;
Už te za mne slubovali;
Ešte si len húsky pásla,
Už si v mojom srdci rasla.“

    „Mariška!
Nepolievaj chodníčky!
Prijde k tobe milý tvuoj,
Zamaže si čižmičky.“

    „Fialka,
Ta červená fialka!
Nenazdaj se, muoj milý,
Že som ti já frajerka.

    „Tulipán,
Ten červený tulipán!
Nenazdaj se, muoj milý,
Že mi budeš mladý pán.“

    „Rozmarín,
Ten zelený rozmarín!
Jaj, milá duša moja,
Doňho se ti zavalím.“

    „Ružička,
Ta červená ružička!
Boskajme si, muoj milý,
Našie červenie líčka.“

    „Johanka!
Po čom u vás pohanka?“
„Jedno zrnce za zlatý —
Dajže se mi boskati.“

    „Zuzička!
Po čom v vás ružička?“
„Jedno pierce za zlatý —
Já te musím boskati.“

Pri ďarmotskom moste,
Tam trávička roste,
Trávička zelená,
Povyše kolena.
Kdo ju kosiť bude,
To muoj milý bude.
Kosí ju Janíček,
Sivý holubíček.
Kdo ju hrabať bude,
To má milá bude.
Hrabe ju Anička,
Sivá holubička.

„Veje vetrík, veje,
     Sticha poduchuje —
Kdo koho miluj[e],
     Zďaleka se smeje

Za našimi humny
     Šestoraký jačmeň —
Povezže mi, milá,
     Koho vidíš račej?“

„Bola by já blázen
     Tobe poviedati;
Keď já muožem od dvoch
     Dary odberati!

* * *

Za našimi humny
     Zelená kapusta
Ver je naša chyža
     Bez milyho pustá.

Za našimi humny
     Zelenie konope —
Ver na našie dvere
     Nikdo nezaklope.“

Narosla nám predo dvermi
     Zelená bukvička —
Už se chlapci zalubili,
     Ešte som maličká.

Maličkí se zobereme,
     Maličkí budeme.
Jakuo chleba napečeme,
     Takuo jiesť budeme.
Navaríme mrvenici,
     Kochať se budeme.

Remeňom ju, remeňom,
Žeby stála predo dňom!
     Ej, žeby kravy dojila,
     Do háječka honila.

Už sme vršky zorali,
Ešte máme kamence:
     Ej, poďže, dievče, poháneť
     Štyri voly, dva junce!

Už sme vršky zorali,
Ešte máme prielohe:
     Ej, poďže, dievče, poháneť
     Štyri voly, dva kone!

Boli by me zabili
Pre dva snopy jariny,
     Ej, ale som jim utiekol
     Do hlbokej doliny.

Boli by me zvečera
Pre dva snopy jačmeňa:
     Ej, boli by me motykou.
     Ale som jim utiekol.

Vodička studená,
     Nemuožem prebrodiť:
Milá je pod vartou,
     Nemuožem k nej chodiť.

„Čože tebe, milá,
     Pod tu vartu dali?“
„Pre tebe, muoj milý,
     Že sme se lubili.“

Keď sme se lubili,
     Zle sme nedelali,
Predci tebe, milá,
     Pod tu vartu dali!

Plelo dievče, plelo laň,
Doplelo se do Dolaň;
Doplelo se do chrasti,
Chcel ho šuhaj ukrasti.
„Nekradni me, šuhaj, sám!
Aleže priď s ludmi k nám.“
„Ač já prijdem s ludmi k vám,
Bielu ružu potrhám,
po červenej postupám.“

Na poli leží skala bielá,
Na té skale bielá ruža,
Na té ruži milý leží
A milá mu hlávku drží.
„Milý, milý, čo te bolí?“
„V tabore me dorúbali.“
„Kdo te rubal, nech te hojí,
Nech te vede k barbierovi.“
„Nemá barbier takej masti,
Čo zahojí moje kosti:
Moja milá má takú masť,
Čo zahojí moju bolasť.“

Pri halickej^[17] ceste
Majoráník raste —
Kdo chce dievče mati,
Materi se proste!
Materi se proste,
Mamce vínka noste.
To moja mať lúbí,
Tak vám dievče slúbí.

Za horami, za vodami
Tancovala moja milá
     S husárami.

Tancovala, zaplakala:
„Čože som já, milý Bože,
     Dokázala!“

Prišol otec, prišla mati:
„Ej, Katuška, dievka moja,
     Poďže spati!“

„Já nepuojdem, já tu budem;
Tancovala s husárami —
     Ešte budem!“

„Pusť me, milá, kde ty spíš!
Umokol som, jako myš.“
„Zjieš ty čerta, ne vankuš!
Kde si zmokol, tam se suš —
Kde si, milý, kde si bol,
Že si taký umokol?“
„Bol som v meste Žiline,
Pri Mariške nevinné.
Mal som sedem penezí,
Schoval som ich do raži,
Tri som prepil, štyri mám,
Kúpím si já za ne krám,
V tom krámečku pierečko,
Mojej milej srdiečko.“

„Červený kantár,
     Sivý kuoň —
Oženil by se,
     Bože muoj!“

„Ožeň se, bratu,
     Vezmi dve.
Kerá bude krajšia,^[18]
     Dáš ju mne.“

„Bol by já blázen
     Dve brati:
Tobe, bratu, kraj-
     šu dati!“

„Ožeň se, šuhaj,
     Vezmi (ma).
Já ti budem dobrá
     Gazdina.

Ty mi budeš sudy
     Pobíjať;
A já budem vínce
     Popíjať.“

„Kedyže to žitko zejde,
Čo na moju svadbu bude?“
„Nezejde to té jeseni,
Lebo je to v mrcha zemi,
V planej zemi, neoranej,
Len motyčkou pokopanej,
Ani bránou nezbráneno,
Len haluzkou zavláčeno.“

Čiernie oči, poďte spať!
Bo musíte ráno vstať,
A to ráno raničko,
Keď vychazia slniečko.
Už slniečko vychodí,
Má milá se prechodí,
Prechodí se po rinku,
Donese nám novinku,
Novinečku takovú,
Že na vojnu verbujú;
Keď verbujú, budú brať:
Škoda chlapcov nastokrát!
Dajú konia i šaty,
I klobúčok rohatý,
Za klobúčok pantličku,
A ku boku šabličku.

Stojí hruška v sade,
     Vpoly je zelená:
Pod ňo[u] se Hanička
     S milým na karty hrá.

Jak se oni hrali,
     Tak se oni hrali,
Od velkej lúbosti
     Obadva zaspali.

Zaspala Hanička
     Na zelenom pníčku;
Zaspal i mládenec
     Na jej bielom líčku.

Keby som já mala
     Klúče od svitání,
Nedala by svitať,
     Krome o poledni.

Nevadza, nevadza —^[19]
dievča chlapca zvádzá;
Nedaj se mu zviesti,
Daj mu čerta zjesti.

* * *

„Asnaď te, šuhajku,
     Čerti malovali,
Že do tvojich líčkov
     Tolkú krásu dali?“

„Ver mne to maloval
     Milý pánboh z neba.
Však on to dobre zná,
     Že mne krása treba!“

Na zelenej lučine,
     Pasú se tam jelene —
Hanička se miluje
     V zásterečke červené.

Spytuje se mamička:
     „Kdeže moja Hanička?“
„Není doma, šla do mlýna,
     Mele se jej pšenička.“

Pšenička se nemele,
     Hanička se miluje,
Hanička se miluje
     S husárami v komore.

Močí dievča konope
     V bielenom rubáči;
Šuhaj se mu prizerá,
     Že má čiernie oči.

„Keby čiernie očička
     V kráme predávali,
Veru by si kúpila
     Mojmu frajerovi!“

„Nežeň se, šuhajík,
     Netreba ti ženy.
Polož si za klobúk
     Rozmarín zelený.“

„Bárs si já položím
     Červenú ružičku,
Predci já nenahám^[20]
     Tu moju Aničku.“

„Oliva, oliva,
     Listeček zlatušký —
Nežeň se, šuhajku,
     Ešte si mladušký!

Čo ti zvítezili,
     Čo se poženili?
Jako tie húsatka
     Krídla ovesili!“

Horela lipa
     Zelená —
Pod ňu má milá
     Sedela.

Keď na ňu iskry
     Padali,
Všeci mládenci
     Plakali;

Chyba ten jeden
     Neplakal,
Čo ju falešne
     Miluval.

Keby mi milý muoj
     Dneska večer prišol,
Jakoby se mesiác
     So slniečkom zišol.

Ale mi milý muoj
     Dnes večer neprijde,
Veru sa mesiáčik
     So slncom nezijde.

Išla Marina
     Do cinterína;
Pan rechtor za ňo[u]
     S holbičkou vína.

„Počkaj, Marieno,
    Napí se vína!
Budeš červená
    Jako malina.“

„Nechcem já vína,
    Ani pálenia,
Mala bych potom
    Srdce bolenia.“

„Červená fialka
    Sedem rázy kvitla —
Jak si, moja milá,
    Odo mne odvykla?“

„Belastý ladníčok.
    Sedem rázy kvitneš -
Jakože, muoj milý,
    Odo mne odvykneš?“

Ani tak nehorí
    Svieca barbierovi,
Jako dievče horí
    Proti frajerovi.

Poznati, poznati,
    Kdo koho miluje!
Ešte je ďaleko,
    A už se mu smeje.

A na moste
Tráva roste,
Tráva detelina —
Budeš moja milá,
     Keď narosneš.

Ona rada,
Že je mladá,
Nažala trávičky
Pre štyri koníčky
     Z vinohradu.

Keď som išol hore járky,
Porúbaný od frajerky,
Porúbaný do hrbáta:
„Otvor, milá, otvor vráta!“
„Vera ti já neotvorím,
Lebo se já tebe bojím.“
„Tedy si se nebojela,
Keď si dary odberala?
Dal som ti já na sukničku,
Vrac mi z toho polovičku!
Vrac mi z toho aj ten peňaz,
Čo mi bude mezi čelaď.“

„Já som dievočka
    Z Turího Pola;
Nesem do mlýna
    Kylu tenkela.

Zomel mi, mlynár,
    Na hustý pytel:
Nech se mi mele
    Pšenica, kúkel.“

„Já ti zomelem
    Tri kyly žita.“
„Len mi, muoj milý,
    Zomel bez mýta.“

„Já ti zomelem,
    Mýto nevezmem;
Len te, moj’ milá,
    Trikrát obejmem.“

„Musíš, milá, zabývat;
Nebudem k vám chodívat.
Zarosli mi chodníčky
Zelenými trávničky.“
„Pred Vánoci v ten týden,
Chodívals k nám každý den;
Ale včil už nechodíš,
Snad se mamičky bojíš?“
„Mamičky se nebojím,
Lež o tebe nestojím.“

Pod Javorníčky
Štyri chodníčky,
     Cestička —
Tu te nechávám,
A zanechávám,
     Anička!

Červený kantár,
Červený kantár,
     Bielý kuoň,
Však je to peknuo,
Však je to peknuo,
     Bože muoj!

„Už je, milá, bielý den,
Jakže puojdem s hanbou ven?“
„Nestaraj se, muoj milý,
Vyvedem te ven humny,
Vyvedem te humníčkem,
Prikryjem te ručníčkem.“
„Ručníček je malá vec,
Prijde vetrík, vezme preč.“

„Konec domu zahradečka,
V nej prekvitá fialečka —
Ej, ktože ju trhať bude,
Keď nám ju Anča nebude?“
„Jesto,jesto mladšia sestra,
Ale ešte nedorosla!“
„Klince, klince, bielie klince,
Netreba ste mi do vence!
Muožete už žltým kvitnúť,
Už musím od vás odvyknúť;
Muožete už i s ružičkou,
Už já budem nevestičkou;
Muožete už i s fialkou,
Už nebudem viace dievkou!“

„Poniže dediny
    V šípe trník kvitne —
Ej, kedyže dievče
    Od matky odvykne?“

„Odvykne, odvykne,
    O rok, o sve dobe,
O rok, o sve dobe,
    Ač jej dobre bude.

Ač jej dobre bude,
    Dekovať jej bude,
Ač jej licho bude,
    Na ňu plakať bude.“

„Kvitniže mi, kvitni,
     Prvá… lieska^[21] —
Veť mi dohorela
     U moj’ matky sviečka.

Veť mi dohorela
     Nap[r]ostred pitvora,
Keď som pokoný ráz
     Dvere zatvoríla.

Zostávajte zdravy
    Tieto našie prahy,
Čo vás prekráčali
    Moje bielie nohy!

Zostávajte zdravy
    Tieto našie klúče,
Čo vás otvárali
    Moje bielie ruke!“

Lietala mi lastovienka, lietala,
Že se ona nebe, zeme
    Krídelečky týkala.

„Kde si, ty, sivá holubička, lietala,
Kde si svoje zlatie
    Krídelečka zmáčala?“

„Lietala som já v poli,
Hledala som mojho
    Milejšiho mne k vuoli.“

„Ač te já chytím za ruku,
Nepustím te, sivá
    Holubička, len v roku.

Ač te ja chytím za obe,
Nepustím te, sivá
    Holubička, od sebe.

Ač te já chytím za srdce,
Nepustím te, sivá
    Holubička, již více.

Ač te já chytím za krky,
Nepustím te, sivá
    Holubička, na veky.“

Šla do komory, plakala,
Svuoj zelený vienok
A zlatý prstienok
    Skladala.

Dvanác[t] trúbačov trúbilo,
Ešte k tomu čtvero
    Pacholatek spievalo.

„Hrajte, trúbáči, vesele,
Pokud já mám muoj ze-
    lený vienok na hlave.“