Piesne svetské ľudu slovenského v Uhorsku. 1. diel

Keď já stato puojdem,
     Upletem zahradku,
Luboreckym deckom
     Na večnú pamiátku.

„Toto je zahradka,
     Ta našia pamiátka,
Keru nám upletla
     Ta našia frajerka.“

V šírom poli
Hruška stojí,
    Napoly je zelená —
Pod ňou sedí
Moja milá,
    Vše[c]ka vyplakaná.

„Čože pláčeš,
Čo nariekaš,
    Moja frajeročka?
Vezmi ručník
A utri si
    Tvoje sivie očka!“

„Načo by si
Utierala!
    Ešte plakať budem!
To pre tvoje
Falešnosti,
    Že tvoja nebudem.“

„Ač nebudeš
Moja milá,
     Budeš bračoková.
Predci budeš
V mojom rode,
     Frajeročka moja!“

„Ta já puojdem, ta já,
     Ta já povandrujem.
Komuže já, komu
     Pekne zadekujem?

Komu by já, komu,
     Pekne dekovala?
Otcovi, materi,
     Čo me vychovala.“

„Teče voda, teče
     Z javora do járku —
V Turompoli nito
     Nad moju frajerku.“

„Teče voda, teče
     Z javora do klena —
V Turompoli nito
     Nad mojho frajera.“

„Škoda ti, má milá,
     Škoda ti podoby,
Že si se dostála
     Do mrcha šanoby!^[23]

Keby si se bola
     Do moje[j] dostála,
Vera by si bola
     V luone sedávala.

A keď by si bola
     V luone zunovala,
To mesto by dúchal,
     Kde bys sedávala.“

„Nepuojdem já za muž,
    Trebárs by me chceli;
Mám já frajeríka
    V Sedmohradskej zemi!“

„Načože ste prišli,
    Sedmohradia pyšní?
Nemáme my dievče
    Proti vašej mysli.“

„Veť sme my neprišli
    Na nijakú vadu;
Ale sme my prišli
    Pre tu našu mladú.“

„Keď me ta povezú
    Ti Sedmohraďania,
Budú banovati
    Ti Velko-Čomania.

Bude banovati
    Aj ta moja mati,
Bude banovati,
    Dosť bude plakati.“

Oči moje, oči,
Nespali té noci;
Na druhú nebudú,
Bystre hledeť budú.

Oči moje, oči,
Dobre neschodíte,
Ač koho vidíte,
Hneď ho zalúbíte.

Čiernie oči panskie,
Ale sú cigánskie;
A moje sú sivie,
Každymu sú milie.

Nepuojdem já huorou,
Bojím se ja Uhrov;
Že čiernie oči mám,
Vzali by me sebou.

Huora je to, huora,
Keby bola moja,
Dala by ju stiati,
Majorán nasiati.

Majorán pre vdovcov,
Klince pre mladencov,
Fialku pre dievky,
Budú nám frajerky.

Smutná je to huora,
Čo je bez javora:
Smutnejšia je dievka,
Čo je bez frajera.

Mala som frajera,
Jako trebarskerá;
Ver mi ho odňala
Suka volakerá.

Mala som frajera,
jako hus bielyho;
Ale mi zaletel
Do pola cuziho.

Mala som frajera,
Jako húska bielá;
Ale mi zaletel,
Kde se Dunaj zbierá.

Keby já vedela,
Kde já budem bývať,
Chodievala by já
Lavičky umývať.

Umývala by ich
Hrachovým vechtíkom,
Zotierala by ich
Hodbavným ručníkom.

A tam dole na doline, na doline,
Čierny havran vodu pije, vodu pije,
     Pije, pije v velkom žiali,
     Že má milú v cuzom kraji.

V cuzom kraji, za Kérešom, za Kérešom;
Keby som ju ešte najšol, ešte najšol!
     I za Kéreš ta zajdeme,
     Takie dievče nenajdeme!

Načože mi, milý,
    Čiernú stužku dáváš?
Však já to dobre viem,
    Že me zanaháváš.

Zanahaj, zanahaj,
    Čo si zamiloval;
Ale tak zanahaj,
    Žebys nebanoval!

Darobná, darobná
    Moja všecka služba,
Ver mi ju vynese
    Na tri razy družba.

Jeden ráz ládičku,
    Druhý ráz duchničku,
A na treťom raze
    Dievče za ručičku.

Mamočičko moja,
    Nič vám nespomuožem.
Vychovali ste me,
    Robiť vám nemuožem.

Vychovali ste me,
    Jako tu leliu;
Už me vypráviáte
    Mezi kompániu.

Mezi kompániu,
    Do cuzej krajiny,
Do cuzej krajiny,
    Kde nemám rodiny.

Kečkemetská brána
    Pekne malovaná —
Prečo ti, milý muoj,
    K nám chodievať bránia?

Nebraňte, nebraňte,
    Nám se zobrať dajte.
Ej, my se dva lúbíme,
    Zobrať se musíme.

Keď se my mineme,
     Mine se celý svet:
Jakoby odpadol
     Z červenej ruži kvet.

Keď se my mineme,
     Mine se krajina:
Jakoby odpadol
     Lístok z rozmarína.

Keď si já zaspievám
     V kerestúrskom poli,
Muoj hlas se uderí
     Na tarčanskie zvony.

Na tarčanskie zvony,
     Na tie bielie domy,
Na ten najbielejší,
     Kde muoj najmilejší.

Milý muoj, milý muoj,
     Milá moja duša!
Ver ďaleko lieháš
    Od mojho vankuša!

Milý muoj, milý muoj,
    Kdes včera večer bol?
„Frajerečka moja,
    Len tu u susedov!“

Frajer muoj úprimný,
    Čo ti tam dávali?
„Frajerečka moja,
    Tebe omlúvali.

Tebe omlúvali,
    A mne namlúvali;
Tak moje srdiečko
    Vo mne trucovali.“

Trára! trara! trara!
     Ajaja! ajaja!
Hm hm hm! Hm hm hm!
     — — u —, uu —

To tarčanskie pole
    Rovnie jako grešla —
Po ňom se prechodí
    Moja bielá duša.

Keresturskie pole
    Rovnie jako peták —
Po ňom se prechodí
    Muoj milý neborák.

Prijdi, milý, prijdi,
    Neverím te dočkať.
Zažiádalo^[24] se mi
    Tvojho líčka boskať.

Prijdi, milý, prijdi,
    Dneska lebo zajtra.
Neodkladaj na to,
    Že cesta ďaleká.

Čože je to, prejti
    Mladymu človeku
Mílu zem, lebo dve,
    Pre lubosť velikú.

Lubosť, Bože, lubosť!
    Však je preveliká!
Kde se rozpomuože,
    Umorí človeka.

Nikdy by já, nikdy,
    Svetu neverila,
Žeby bola lúbosť
    Človeka zmorila;

Ale že já teráz
    Sama sobe verím,
Že ledva, preledva,
    Po tom svete chodím.

Vuola moja, vuola,
    Kde se mi podela?
S drobnými vtáčenci
    Do pole letela.

Do pole šíryho,
    Hájka zelenýho.
Trarara! trarara!
    Hm hm hm! Hm hm hm!

„Mezi dvoma vršky
    Hlboká dolina —
Už je moja milá
    Žalostná novina.

Novina je taká,
    Že musím vandrovať.
(Povezže mi, milá,
    Či budeš banovať?“)

„Povezže mi, milý,
    Kerou cestou puojdeš?
(Povezže mi, milý,)^[25]
    Keď večerať budeš?“

„Tedy já, má milá,
    Budem večerati,
Keď se v tvojom srci
    Bude čikútkati.“

„Už se mi čikútklo
    Trikrát v mojom srci;
Veru sú to, milý,
    Len darobnie reči.

Darobná, darobná
    Láska potajomná.
Kdo tu lásku zruší,
    Beda jeho duši!“

„Čo to dievče hovorí,
    Na šuhajka svedčí,
že on zabil jeleňa
    V zelenom ubočí?

Nezabil on jeleňa,
    Ale zabil srnku.
Máš se, šuhaj, nasedeť
    V tom Halickom^[26] zámku!

A na halickej bráne
    Tri retiazky visia,
Varujže se, šuhajčok,
    Že te neobesia.“

„Ač me máte obesiť,
    Obeste me v hájku,
Kde švarnie panenky
    Chodia na fialku.“

„A na halickej bráne
    Visia dolománe;
Vyberže si, šuhajčok,
    Kerý ti pristane.“

„Ej, keď som si vyberal,
    Horce som nariekal:
Bodajž tych mojich zrádcov
    Všeckych pánboh trestal!“

„Ej, lúčka, lúčka,
    Lúčka zelená;
Pásla mi milá
    Na nej jeleňa.

Nebol to jeleň,
    Lež bola srna.
Čekaj me, milá,
    Tri roky splna.“

„Já bych čekala
    A nedočkala;
Ty by si umrel,
    A já zostála.

Sova na dube
    Žalostne ďube —
Pánboh milý vie,
    Čie dievče bude!“

„Kebych já vedel,
    Kedy já umru,
Dal bych si spraviť
    Zo zlata truhlu.

Zo zlata truhlu,
    Vrchnák z krištálu;
Žeby vedeli,
    Že to pre milú.

A na tu truhlu
    Zelený venec;
Žeby vedeli,
    Že som mládenec.

A na ten venec
    Voskovie sviečky;
Žeby svietili
    Mé milej vždycky.“

Ďarmotská kasáreň
    Pekne malovaná —
Nejedna mamička
    Pod ňo[u] zaplakala.

Mohol som já teráz
    Císara neslúžiť;
Mal som já frajerku,
    Mohol som ju lúbiť.

Moja frajerečka
    Pierečko mi dala;
Ta moja mamička
    Nevdečne me mala.

Nezverboval som se,
    Nasilu me vzali;
Diovčovú košielku
    Na mne rozdriápali.

Nezverboval som se,
     Nasilu me vzali;
Z tridciati koníčkov
     Vyberať mi dali.

Ver som si já vybral
     S tou červenou hrivou;
Čo se budem nosiť
     Po tábore s milou.

Keď som se odvážal
     Z Pešti do Budína,
Plakala moja mať,
     I celá rodina.

Neplač ty, mamička!
     Ani ty, sestrička!
Že se mi ligoce
     Pri boku šablička.

Šablička brúsená,
     To je moja žena;
Keď se mi čo stane,
     Ta za mne zastane.

Pred okienkom zahradenka a v nej trninka,
V té trninke rozmarínok bielym prekvitá.
      Ach jaj, rozmarín!
      Však já o ňom dobre viem.
        Keď me nechceš, nemiluješ,
        Já ti odpoviem.

Predo dvermi na kamenci, tam som stávala,
Líčka som mu aj usťátka boskávávala.
      Ach jaj, rozmarín! a t. d.

Tvoja mati odkázala, že som chudobná.
Mohol si si takú ziati, čo ti je rovná!
      Ach jaj, rozmarín! a t. d.

Tvoja mati prenešťastná to urobila,
Že se nám dvom, párikovi, zebrať nedala.
      Bodaj nemala
      Ani noci, ani dnia!
        Bodaj bola v takom žiali,
          Jak som teráz já!

Mezi dvoma vrchy,
     Mezi dolinami,
Hrubie vojny stoja
     Mezi táborami.
Na Dunaju stála,
     Tri ručníčky prala;
Za tyma ručníčky
     Tri krvavie peny,
Za tyma penami
     Sokol malovaný.
„Povezže, sokolík,
     Čo tam dolu slýchať?“
„Keď počnem vyprávať,
     Ty budeš nariekať,
Že tvojho milyho
     V poli prestrelili,
V poli prestrelili,
     Na kusy sekali.“
„Keby som vedela,
     Že leží na deske,
Dala by mu zvoniť
I v Rožňave meste.
Keby som vedela,
    Že leží na márách,
Dala by mu zvoniť
    Na dvanáctich farách.
Keby som vedela,
    Že už leží v truhli,
Dala by mu zvoniť
    Na té slanskej túrni.“

Káčor na doline,
Kačka v bukovine;
Káčor kačku volá:
„Vrac se, duša moja!“
„Veru se nevratim,
Venečok nestratím!“
Ona se vrátila,
Venečok stratila.
„Rybáre, rybáre,
Na tichom Dunaji!
Či ste nevideli
Muoj vienok zelený!“
„Videli, videli!
Pod trníkom zostal.
Veru si si, šuhaj,
Peknie dievče dostal!“

Bože muoj, otče muoj,
    Čo som urobila,
Že som pre jednoho
    Všeckych opustila!

Opustila som si
    Sokola pre páva.
Išla bych ho hledať,
    Neviem, kde sedává.

Sedává, sedává
    V susedovom dvore,
V susedovom dvore,
    Na hodbavnej šnure.

Však je ta šnurečka,
    Však je bars tenučká,
Zarezala se mi
    Do mojho srdiečka.

„Čo ty, dievče, za srdce máš?
Keď já prijdem, vše se hneváš!“
„Jakže by se nehnevala,
Keď som se já nenaspala?“
„Dosť ti bude času spati,
Keď já puojdem vandrovati.“
„Keď ty puojdeš, puojdem aj já;
Puojdeme my obadvaja.
Keď sa my dva rozlúčíme,
Dva srdiečka zármutíme,
Dva srdiečka, štyri očka,
Budú plakať do polročka,
A z polročka do celyho
Budú plakať pre milyho,
A z polročka do jeseni,
Budú plakať mladie ženy.“

Prechodí se milá
     Smutná po hájičku,
Padajú jej slzy
     Po jej bielom líčku.

„Čim som se tešila,
    To som i stratila,
Čo som si v tom svete
    Najviáce vážila!

Stratila som poklad
    Od srdce mojeho,
Nebolo mu v tomto
    Svete podobného.

Povezte, hrdličky,
    Povezte, slávičky!
Snaď ste ho videli
    Nekde u studničky?

Sokole, sokole,
    Ty vysoko lietáš!
Povezže mi, povez,
    Snaď ho nekde vídáš?

Vetríčku líbezný,
    Od poludnia veješ,
Nezataj predo mnou,
    Snaď ho nekde čuješ?

Politujte smutnú,
    Politujte, skaly!
Vracte mi milyho,
    Kteryho ste vzali!“

Milá horekuje,
    Šla volať na cestu;
Milý se jej ozval
    Pri zelenom brescu.

„Ach muoj — že ty milý,
    Kde si se mi schoval?
Muoj drahý sokole,
    Že si se neozval?

Pre tebe som moje
    Oči vyplakala,
Tebe som já smutná
    Po horách hledala.

Lenže som te našla,
    Už te viác nestratím,
Čo som ti slúbila,
    Už ti teráz vrátím.“

Lúčení, lúčení!
    Ver je to težká vec,
Keď se dvaja rozlučuju,
    Panenka, mládenec!

Keď sme se lúčili,
    Oba sme plakali;
Oba sme si bielou šatkou
    Líčka utierali.

Zomreš ty, zomrem já,
    Zomreme obadva,
Dáme se my pochovati
    Do jednoho hroba.

Dáme si napísať
    Na jednu daštičku:
„Tuto ležia dvaja ludia
    O jednom srdiečku!“

„Palíčok, lastočok,
     Sedni si na stolčok!“
„Zuzička, perla má,
     Sedni si vedla mnia!

Nepovezže, milá,
     Že sme vedno boli,
Ver by nás obudvoch^[27]
     Do Haličky dali.“

„Čo by nás aj, milý,
     Do Haličky dali,
len by jedno pútko
     Na nás okovali!“

„Palíčok, Palíčok,
     Kde je tvoja balta?
V Bystrici u kata
     V javore zaťatá

Javore, javore,
     Veru si pukatý!
Veru sú pod tebou
    Kremnickie dukáty.

Kremnickie dukáty,
    Tie bavorskie groše! —
Kdo puojde na vojnu,
    Ostri si paloše.

Paloš je hotový,
    Koník osedlaný.
Kdo puojde na vojnu? —
    Už som zhotovený.“

Tečie voda, tečie voda,
            Tečie mutná;
Prečože si, moja milá,
            Taká smutná?
„Ako já mám, ako já mám,
            Veselá byť?
Strojí se mi, strojí se mi,
            Frajer ženiť.
Keď se strojí, nech se strojí,
            Nech zdrav bude!
O rok o dva, o rok o tri
            Obanuje!
O rok o dva, o rok o tri,
            O desiati;
Predca mne on, predca mne on,
            Musí ziati.
Keď nie pannou, keď nie pannou,
            Aspoň vdovou,
Predca budem, predca budem
            Jeho ženou!“

Švárne kone, pekné voly,
Sena, žita do stodoly,
      V dome príležitosť,
      Peknú urečitosť,
         Mal sem vše dosť.

Mal sem, mal sem, premarhal sem,
Cuzie milé miloval sem,
      Peknie nevestičky,
      A švarné dievčičky
         Pestoval sem.

Nevesty jsú zluo neštestia,
Když te zvedú, zle te uctia,
      I mne zle uctili,
      Nebo me zhubili,
         Pohubili.

Dosť lúbili, dosť užili,
Zlúpeného potupili,
      Když komora prazná,
      Sotvy te viac kdo zná,
         Nik neuzná.

Ostatnia grešla z mej kassy!
Kde jsú moje milé časy?
      Moja dobrá vuola
      Mnohým vdečná bola,
         Už minula!

Ach, čo je moja odplata?
Plešina, diera, záplata!
      Zarastená brada,
      A pustá zahrada,
         Trada, rada!

Boli časy, ešte budú,
Ešte na mne nezabudnú,
      Prejde čas neštestí,
      Bude bez neresti,
         Sent-Keresty!

Težko tomu sýkorovi,
    Čo pod vodou pluje:
Ješte težšie šuhajkovi,
    Čo takú miluje,
      Která jeho nechce,
      Radnej s druhým šepce,
        Jeho potupuje,
        Jinému zveruje
      Lásku svého srdce.

Viem já síce jedno ptáča,
    Pri jednom potuočku,
Pekne spívá, smutno kráčá,
    Sedává v obluočku:
      Kdyby ho já dostal,
      Túžiť by sem prestal,
        Držal by ho v klétce,
        Pri mojej postielce,
      Bars by cez noc nespal.

Ono by me tešívalo
    Ve dne také v noci,
Svojou krásou preberalo
    V zdraví i v nemoci:
      Ale mi je darmo,
      Mám na hrdle jarmo,
        Nemuožem preletieť,
        Musím doma sedieť,
      V zime nebo sparno.

A tak musím v Arabii
    S pelikánem túžiť,
Jako v pustej Siberii,
    V samostnosti živ byť.
      Bars chodím po poli,
      Nič mi je nie k voli,
        Bars i po záhrade,
        Smutno mi je všade,
      A srdce me bolí.

Ale si já ešte trúfam
    V mojej samotnosti,
Ani, bohdá, že nezúfám
    V mej velkej žalosti,
      Ak mám čo, zjem chutne,
      Zaspívám si smutne,
        Lehnem, bars nezaspím,
        Myslím, jako zaspím,
      Stanem, náhle svitne.

Škoda bolo mej mladosti
    Darmo stráviť leta,
Litujem já včilek dosti,
    Ale je už veta!
      Moja dobrá vuola
      Mnohým vdečna bola,
        Ale už minula,
        Len jmeno nechala,
      Jak trnavská škola!

A tak idú naše časy
    S hodinámi rovno;
Jak mi svíčku smrt zahasí,
    Lúčím se spokojno:
      A keď prijde amen,
      Položia mi kamen
        Na mé hríšné kosti,
        Duše do radosti
      Pújde na examen.