ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď já stato puojdem,
Upletem zahradku,
Luboreckym deckom
Na večnú pamiátku.

„Toto je zahradka,
Ta našia pamiátka,
Keru nám upletla
Ta našia frajerka.“

V šírom poli
Hruška stojí,
Napoly je zelená —
Pod ňou sedí
Moja milá,
Vše[c]ka vyplakaná.

„Čože pláčeš,
Čo nariekaš,
Moja frajeročka?
Vezmi ručník
A utri si
Tvoje sivie očka!“

„Načo by si
Utierala!
Ešte plakať budem!
To pre tvoje
Falešnosti,
Že tvoja nebudem.“

„Ač nebudeš
Moja milá,
Budeš bračoková.
Predci budeš
V mojom rode,
Frajeročka moja!“

„Ta já puojdem, ta já,
Ta já povandrujem.
Komuže já, komu
Pekne zadekujem?

Komu by já, komu,
Pekne dekovala?
Otcovi, materi,
Čo me vychovala.“

„Teče voda, teče
Z javora do járku —
V Turompoli nito
Nad moju frajerku.“

„Teče voda, teče
Z javora do klena —
V Turompoli nito
Nad mojho frajera.“

„Škoda ti, má milá,
Škoda ti podoby,
Že si se dostála
Do mrcha šanoby!^[23]

Keby si se bola
Do moje[j] dostála,
Vera by si bola
V luone sedávala.

A keď by si bola
V luone zunovala,
To mesto by dúchal,
Kde bys sedávala.“

„Nepuojdem já za muž,
Trebárs by me chceli;
Mám já frajeríka
V Sedmohradskej zemi!“

„Načože ste prišli,
Sedmohradia pyšní?
Nemáme my dievče
Proti vašej mysli.“

„Veť sme my neprišli
Na nijakú vadu;
Ale sme my prišli
Pre tu našu mladú.“

„Keď me ta povezú
Ti Sedmohraďania,
Budú banovati
Ti Velko-Čomania.

Bude banovati
Aj ta moja mati,
Bude banovati,
Dosť bude plakati.“

Oči moje, oči,
Nespali té noci;
Na druhú nebudú,
Bystre hledeť budú.

Oči moje, oči,
Dobre neschodíte,
Ač koho vidíte,
Hneď ho zalúbíte.

Čiernie oči panskie,
Ale sú cigánskie;
A moje sú sivie,
Každymu sú milie.

Nepuojdem já huorou,
Bojím se ja Uhrov;
Že čiernie oči mám,
Vzali by me sebou.

Huora je to, huora,
Keby bola moja,
Dala by ju stiati,
Majorán nasiati.

Majorán pre vdovcov,
Klince pre mladencov,
Fialku pre dievky,
Budú nám frajerky.

Smutná je to huora,
Čo je bez javora:
Smutnejšia je dievka,
Čo je bez frajera.

Mala som frajera,
Jako trebarskerá;
Ver mi ho odňala
Suka volakerá.

Mala som frajera,
jako hus bielyho;
Ale mi zaletel
Do pola cuziho.

Mala som frajera,
Jako húska bielá;
Ale mi zaletel,
Kde se Dunaj zbierá.

Keby já vedela,
Kde já budem bývať,
Chodievala by já
Lavičky umývať.

Umývala by ich
Hrachovým vechtíkom,
Zotierala by ich
Hodbavným ručníkom.

A tam dole na doline, na doline,
Čierny havran vodu pije, vodu pije,
Pije, pije v velkom žiali,
Že má milú v cuzom kraji.

V cuzom kraji, za Kérešom, za Kérešom;
Keby som ju ešte najšol, ešte najšol!
I za Kéreš ta zajdeme,
Takie dievče nenajdeme!

Načože mi, milý,
Čiernú stužku dáváš?
Však já to dobre viem,
Že me zanaháváš.

Zanahaj, zanahaj,
Čo si zamiloval;
Ale tak zanahaj,
Žebys nebanoval!

Darobná, darobná
Moja všecka služba,
Ver mi ju vynese
Na tri razy družba.

Jeden ráz ládičku,
Druhý ráz duchničku,
A na treťom raze
Dievče za ručičku.

Mamočičko moja,
Nič vám nespomuožem.
Vychovali ste me,
Robiť vám nemuožem.

Vychovali ste me,
Jako tu leliu;
Už me vypráviáte
Mezi kompániu.

Mezi kompániu,
Do cuzej krajiny,
Do cuzej krajiny,
Kde nemám rodiny.

Kečkemetská brána
Pekne malovaná —
Prečo ti, milý muoj,
K nám chodievať bránia?

Nebraňte, nebraňte,
Nám se zobrať dajte.
Ej, my se dva lúbíme,
Zobrať se musíme.

Keď se my mineme,
Mine se celý svet:
Jakoby odpadol
Z červenej ruži kvet.

Keď se my mineme,
Mine se krajina:
Jakoby odpadol
Lístok z rozmarína.

Keď si já zaspievám
V kerestúrskom poli,
Muoj hlas se uderí
Na tarčanskie zvony.

Na tarčanskie zvony,
Na tie bielie domy,
Na ten najbielejší,
Kde muoj najmilejší.

Milý muoj, milý muoj,
Milá moja duša!
Ver ďaleko lieháš
Od mojho vankuša!

Milý muoj, milý muoj,
Kdes včera večer bol?
„Frajerečka moja,
Len tu u susedov!“

Frajer muoj úprimný,
Čo ti tam dávali?
„Frajerečka moja,
Tebe omlúvali.

Tebe omlúvali,
A mne namlúvali;
Tak moje srdiečko
Vo mne trucovali.“

Trára! trara! trara!
Ajaja! ajaja!
Hm hm hm! Hm hm hm!
— — u —, uu —

To tarčanskie pole
Rovnie jako grešla —
Po ňom se prechodí
Moja bielá duša.

Keresturskie pole
Rovnie jako peták —
Po ňom se prechodí
Muoj milý neborák.

Prijdi, milý, prijdi,
Neverím te dočkať.
Zažiádalo^[24] se mi
Tvojho líčka boskať.

Prijdi, milý, prijdi,
Dneska lebo zajtra.
Neodkladaj na to,
Že cesta ďaleká.

Čože je to, prejti
Mladymu človeku
Mílu zem, lebo dve,
Pre lubosť velikú.

Lubosť, Bože, lubosť!
Však je preveliká!
Kde se rozpomuože,
Umorí človeka.

Nikdy by já, nikdy,
Svetu neverila,
Žeby bola lúbosť
Človeka zmorila;

Ale že já teráz
Sama sobe verím,
Že ledva, preledva,
Po tom svete chodím.

Vuola moja, vuola,
Kde se mi podela?
S drobnými vtáčenci
Do pole letela.

Do pole šíryho,
Hájka zelenýho.
Trarara! trarara!
Hm hm hm! Hm hm hm!

„Mezi dvoma vršky
Hlboká dolina —
Už je moja milá
Žalostná novina.

Novina je taká,
Že musím vandrovať.
(Povezže mi, milá,
Či budeš banovať?“)

„Povezže mi, milý,
Kerou cestou puojdeš?
(Povezže mi, milý,)^[25]
Keď večerať budeš?“

„Tedy já, má milá,
Budem večerati,
Keď se v tvojom srci
Bude čikútkati.“

„Už se mi čikútklo
Trikrát v mojom srci;
Veru sú to, milý,
Len darobnie reči.

Darobná, darobná
Láska potajomná.
Kdo tu lásku zruší,
Beda jeho duši!“

„Čo to dievče hovorí,
Na šuhajka svedčí,
že on zabil jeleňa
V zelenom ubočí?

Nezabil on jeleňa,
Ale zabil srnku.
Máš se, šuhaj, nasedeť
V tom Halickom^[26] zámku!

A na halickej bráne
Tri retiazky visia,
Varujže se, šuhajčok,
Že te neobesia.“

„Ač me máte obesiť,
Obeste me v hájku,
Kde švarnie panenky
Chodia na fialku.“

„A na halickej bráne
Visia dolománe;
Vyberže si, šuhajčok,
Kerý ti pristane.“

„Ej, keď som si vyberal,
Horce som nariekal:
Bodajž tych mojich zrádcov
Všeckych pánboh trestal!“

„Ej, lúčka, lúčka,
Lúčka zelená;
Pásla mi milá
Na nej jeleňa.

Nebol to jeleň,
Lež bola srna.
Čekaj me, milá,
Tri roky splna.“

„Já bych čekala
A nedočkala;
Ty by si umrel,
A já zostála.

Sova na dube
Žalostne ďube —
Pánboh milý vie,
Čie dievče bude!“

„Kebych já vedel,
Kedy já umru,
Dal bych si spraviť
Zo zlata truhlu.

Zo zlata truhlu,
Vrchnák z krištálu;
Žeby vedeli,
Že to pre milú.

A na tu truhlu
Zelený venec;
Žeby vedeli,
Že som mládenec.

A na ten venec
Voskovie sviečky;
Žeby svietili
Mé milej vždycky.“

Ďarmotská kasáreň
Pekne malovaná —
Nejedna mamička
Pod ňo[u] zaplakala.

Mohol som já teráz
Císara neslúžiť;
Mal som já frajerku,
Mohol som ju lúbiť.

Moja frajerečka
Pierečko mi dala;
Ta moja mamička
Nevdečne me mala.

Nezverboval som se,
Nasilu me vzali;
Diovčovú košielku
Na mne rozdriápali.

Nezverboval som se,
Nasilu me vzali;
Z tridciati koníčkov
Vyberať mi dali.

Ver som si já vybral
S tou červenou hrivou;
Čo se budem nosiť
Po tábore s milou.

Keď som se odvážal
Z Pešti do Budína,
Plakala moja mať,
I celá rodina.

Neplač ty, mamička!
Ani ty, sestrička!
Že se mi ligoce
Pri boku šablička.

Šablička brúsená,
To je moja žena;
Keď se mi čo stane,
Ta za mne zastane.

Pred okienkom zahradenka a v nej trninka,
V té trninke rozmarínok bielym prekvitá.
Ach jaj, rozmarín!
Však já o ňom dobre viem.
Keď me nechceš, nemiluješ,
Já ti odpoviem.

Predo dvermi na kamenci, tam som stávala,
Líčka som mu aj usťátka boskávávala.
Ach jaj, rozmarín! a t. d.

Tvoja mati odkázala, že som chudobná.
Mohol si si takú ziati, čo ti je rovná!
Ach jaj, rozmarín! a t. d.

Tvoja mati prenešťastná to urobila,
Že se nám dvom, párikovi, zebrať nedala.
Bodaj nemala
Ani noci, ani dnia!
Bodaj bola v takom žiali,
Jak som teráz já!

Mezi dvoma vrchy,
Mezi dolinami,
Hrubie vojny stoja
Mezi táborami.
Na Dunaju stála,
Tri ručníčky prala;
Za tyma ručníčky
Tri krvavie peny,
Za tyma penami
Sokol malovaný.
„Povezže, sokolík,
Čo tam dolu slýchať?“
„Keď počnem vyprávať,
Ty budeš nariekať,
Že tvojho milyho
V poli prestrelili,
V poli prestrelili,
Na kusy sekali.“
„Keby som vedela,
Že leží na deske,
Dala by mu zvoniť
I v Rožňave meste.
Keby som vedela,
Že leží na márách,
Dala by mu zvoniť
Na dvanáctich farách.
Keby som vedela,
Že už leží v truhli,
Dala by mu zvoniť
Na té slanskej túrni.“

Káčor na doline,
Kačka v bukovine;
Káčor kačku volá:
„Vrac se, duša moja!“
„Veru se nevratim,
Venečok nestratím!“
Ona se vrátila,
Venečok stratila.
„Rybáre, rybáre,
Na tichom Dunaji!
Či ste nevideli
Muoj vienok zelený!“
„Videli, videli!
Pod trníkom zostal.
Veru si si, šuhaj,
Peknie dievče dostal!“

Bože muoj, otče muoj,
Čo som urobila,
Že som pre jednoho
Všeckych opustila!

Opustila som si
Sokola pre páva.
Išla bych ho hledať,
Neviem, kde sedává.

Sedává, sedává
V susedovom dvore,
V susedovom dvore,
Na hodbavnej šnure.

Však je ta šnurečka,
Však je bars tenučká,
Zarezala se mi
Do mojho srdiečka.

„Čo ty, dievče, za srdce máš?
Keď já prijdem, vše se hneváš!“
„Jakže by se nehnevala,
Keď som se já nenaspala?“
„Dosť ti bude času spati,
Keď já puojdem vandrovati.“
„Keď ty puojdeš, puojdem aj já;
Puojdeme my obadvaja.
Keď sa my dva rozlúčíme,
Dva srdiečka zármutíme,
Dva srdiečka, štyri očka,
Budú plakať do polročka,
A z polročka do celyho
Budú plakať pre milyho,
A z polročka do jeseni,
Budú plakať mladie ženy.“

Prechodí se milá
Smutná po hájičku,
Padajú jej slzy
Po jej bielom líčku.

„Čim som se tešila,
To som i stratila,
Čo som si v tom svete
Najviáce vážila!

Stratila som poklad
Od srdce mojeho,
Nebolo mu v tomto
Svete podobného.

Povezte, hrdličky,
Povezte, slávičky!
Snaď ste ho videli
Nekde u studničky?

Sokole, sokole,
Ty vysoko lietáš!
Povezže mi, povez,
Snaď ho nekde vídáš?

Vetríčku líbezný,
Od poludnia veješ,
Nezataj predo mnou,
Snaď ho nekde čuješ?

Politujte smutnú,
Politujte, skaly!
Vracte mi milyho,
Kteryho ste vzali!“

Milá horekuje,
Šla volať na cestu;
Milý se jej ozval
Pri zelenom brescu.

„Ach muoj — že ty milý,
Kde si se mi schoval?
Muoj drahý sokole,
Že si se neozval?

Pre tebe som moje
Oči vyplakala,
Tebe som já smutná
Po horách hledala.

Lenže som te našla,
Už te viác nestratím,
Čo som ti slúbila,
Už ti teráz vrátím.“

Lúčení, lúčení!
Ver je to težká vec,
Keď se dvaja rozlučuju,
Panenka, mládenec!

Keď sme se lúčili,
Oba sme plakali;
Oba sme si bielou šatkou
Líčka utierali.

Zomreš ty, zomrem já,
Zomreme obadva,
Dáme se my pochovati
Do jednoho hroba.

Dáme si napísať
Na jednu daštičku:
„Tuto ležia dvaja ludia
O jednom srdiečku!“

„Palíčok, lastočok,
Sedni si na stolčok!“
„Zuzička, perla má,
Sedni si vedla mnia!

Nepovezže, milá,
Že sme vedno boli,
Ver by nás obudvoch^[27]
Do Haličky dali.“

„Čo by nás aj, milý,
Do Haličky dali,
len by jedno pútko
Na nás okovali!“

„Palíčok, Palíčok,
Kde je tvoja balta?
V Bystrici u kata
V javore zaťatá

Javore, javore,
Veru si pukatý!
Veru sú pod tebou
Kremnickie dukáty.

Kremnickie dukáty,
Tie bavorskie groše! —
Kdo puojde na vojnu,
Ostri si paloše.

Paloš je hotový,
Koník osedlaný.
Kdo puojde na vojnu? —
Už som zhotovený.“

Tečie voda, tečie voda,
Tečie mutná;
Prečože si, moja milá,
Taká smutná?
„Ako já mám, ako já mám,
Veselá byť?
Strojí se mi, strojí se mi,
Frajer ženiť.
Keď se strojí, nech se strojí,
Nech zdrav bude!
O rok o dva, o rok o tri
Obanuje!
O rok o dva, o rok o tri,
O desiati;
Predca mne on, predca mne on,
Musí ziati.
Keď nie pannou, keď nie pannou,
Aspoň vdovou,
Predca budem, predca budem
Jeho ženou!“

Švárne kone, pekné voly,
Sena, žita do stodoly,
V dome príležitosť,
Peknú urečitosť,
Mal sem vše dosť.

Mal sem, mal sem, premarhal sem,
Cuzie milé miloval sem,
Peknie nevestičky,
A švarné dievčičky
Pestoval sem.

Nevesty jsú zluo neštestia,
Když te zvedú, zle te uctia,
I mne zle uctili,
Nebo me zhubili,
Pohubili.

Dosť lúbili, dosť užili,
Zlúpeného potupili,
Když komora prazná,
Sotvy te viac kdo zná,
Nik neuzná.

Ostatnia grešla z mej kassy!
Kde jsú moje milé časy?
Moja dobrá vuola
Mnohým vdečná bola,
Už minula!

Ach, čo je moja odplata?
Plešina, diera, záplata!
Zarastená brada,
A pustá zahrada,
Trada, rada!

Boli časy, ešte budú,
Ešte na mne nezabudnú,
Prejde čas neštestí,
Bude bez neresti,
Sent-Keresty!

Težko tomu sýkorovi,
Čo pod vodou pluje:
Ješte težšie šuhajkovi,
Čo takú miluje,
Která jeho nechce,
Radnej s druhým šepce,
Jeho potupuje,
Jinému zveruje
Lásku svého srdce.

Viem já síce jedno ptáča,
Pri jednom potuočku,
Pekne spívá, smutno kráčá,
Sedává v obluočku:
Kdyby ho já dostal,
Túžiť by sem prestal,
Držal by ho v klétce,
Pri mojej postielce,
Bars by cez noc nespal.

Ono by me tešívalo
Ve dne také v noci,
Svojou krásou preberalo
V zdraví i v nemoci:
Ale mi je darmo,
Mám na hrdle jarmo,
Nemuožem preletieť,
Musím doma sedieť,
V zime nebo sparno.

A tak musím v Arabii
S pelikánem túžiť,
Jako v pustej Siberii,
V samostnosti živ byť.
Bars chodím po poli,
Nič mi je nie k voli,
Bars i po záhrade,
Smutno mi je všade,
A srdce me bolí.

Ale si já ešte trúfam
V mojej samotnosti,
Ani, bohdá, že nezúfám
V mej velkej žalosti,
Ak mám čo, zjem chutne,
Zaspívám si smutne,
Lehnem, bars nezaspím,
Myslím, jako zaspím,
Stanem, náhle svitne.

Škoda bolo mej mladosti
Darmo stráviť leta,
Litujem já včilek dosti,
Ale je už veta!
Moja dobrá vuola
Mnohým vdečna bola,
Ale už minula,
Len jmeno nechala,
Jak trnavská škola!

A tak idú naše časy
S hodinámi rovno;
Jak mi svíčku smrt zahasí,
Lúčím se spokojno:
A keď prijde amen,
Položia mi kamen
Na mé hríšné kosti,
Duše do radosti
Pújde na examen.