Piesne svetské ľudu slovenského v Uhorsku. 1. diel

Hora zelená,
Cesta kamenná —
    S kym se já tešiť mám?
Tešila by se
So svojim otcom,
    Ale ho já nemám.
A muoj je otec
Zelený dubec,
    Pri mori stojácí;
More pribudlo,
Otca mi vzalo.
    Jaj, Bože, Bože muoj!

* * *

Hora zelená,
Cesta kamenná —
    S kym se já tešiť mám?
Tešila by se
So svojou matkou,
    Ale ju já nemám.
Moja je matka
Rajská zahradka,
    Pri mori stojácí;
More pribudlo,
Matku mi vzalo.
    Jaj, Bože, Bože muoj!

* * *

Hora zelená,
Cesta kamenná —
    S kym se já tešiť mám?
Tešila by se
So svojim bratom,
    Ale ho já nemám.
A muoj je bračok
Zelený hrabčok,
    Pri mori stojácí;
More pribudlo,
Brata mi vzalo,
    Jaj, Bože, Bože muoj!

* * *

Hora zelená,
Cesta kamenná —
    S kym se já tešiť mám?
Tešila by se
So svojou sestrou,
    Ale ju já nemám.
Moja je sestra
Zelená bresta,
    Pri mori stojácí;
More pribudlo,
Sestru mi vzalo.
    Jaj, Bože, Bože muoj!

* * *

Hora zelená,
Cesta kamenná —
    S kym se já tešiť mám?
Tešila by se
So svojim milým,
    Ale ho já nemám.
A muoj je milý
na mori hnilý,
    Pri mori stojácí;
More pribudlo,
Milyho vzalo,
    Jaj, Bože, Bože muoj!

Káčor na doline,
Kačka vodu pije;
Káčor kačku volá:
„Poď sem, duša moja!“
Kačička z ďaleka
Letela z vysoka;
Milý, dobrý strelec,
Strelil jej do boka.
Odstrelil jej krídlo,
I pravú nožičku.
Horce zaplakala,
Sedla na vodičku.

Zoťali brezu,
    Už ju vezú,
Už chlapci na ňu
    Nepolezú.

Už se ta breza
    Vyvalila,
Čo vela ludí
    Ochladila.

Ej, ochladila,
    Kym hor stala,
Kym ju sekera
    Nezoťala.

Už se ta breza
    Nezelená;
Už je i stade
    Odvezená.

Plakali chlapci
    I dievčata,
Že je ta breza
    Ta zoťatá.

Keď som išol čes hory,
    Čes hory matranskie,
Stúpil som tam na skalu,
    Na skalu zelenú;
Pod tou skalou studnička,
    Pekne ozrubená:
„Napíže se, má milá,
    Veru je studená!“
Keď se ona napila,
    Horce zaplakala:
„Bodajž som te, muoj milý,
    Nebola poznala!“

„Marča moja,
Čekajže me!
Čekajže me tri roky,
Kym narosnem veliký.“
Ona nečekala,
Len se vydávala:
Dala hrušky oberať,
Nedala jim dozerať,
     Za zelena.

Na zelenej pažiti
     Fialka prekvitá —
A ta moja frajerka
     Chodí jak zabitá.

* * *

Keď som išol čes horu,
     Čes horu zelenú,
Stúpil som tam na skalu,
     Na skalu červenú.

Pod tou skalou studnička,
     Pila z nej Mariška;
Jak se ona napila,
     Farbičku zmenila.
     
Prečože ju zmenila?
Červíčka vypila.
I toť šuhaj se napil,
     Farbičku nezmenil.
Prečože ju nezmenil?
     Červíčka nevypil!

Sedem rokov minulo,
     Ak pán v poli stojí —
Neufaj se, má milá,
     Nebudeme svoji.

„Keby si ty krajčír bol
     Z sveta širokyho,
Musels bys mi šaty šiť
     Z kvetu makovyho.“

„Kebych ti já šaty šil
     Z kvetu makovyho,
Musela bys hodbav priasť
     Z dažďu májovyho.“

„Kebych já hodbav priadla
     Z dažďu májovyho,
Musel bys si čižmy šiť
     Z rohu jeleního.“

„Kebych ti já čižmy šil
     Z rohu jeleního,
Musela bys niti priasť
     Z klasu ovsenyho.“

„Kebych já niti priadla
     Z klasu ovsenyho,
Musel bys mi postel stláť
     Naprostred Dunaji.“

„Kebych ti já postel stlal
     Naprostred Dunaji,
Musela bys na ni chodiť
     Suchyma nohami.“

„Kebych na ni chodila
     Suchyma nohami,
Musel bys me kolísať
     Zlatými rukami.“

„Kebych te já kolísal
     Zlatými rukami,
Musela bys prisahať
     Mne, stojíc pred pány.“

Keď komára ženili,
Vierdunk vína vypili.
     Priletel k nim slavičok,
     Nalial jim on žejdličok.

Tak se oni napili,
Že komára zabili.
     Komár leží v komore,
     Muška plače na dvore.

„Neplač, muška, nič ti je,
Veď ti komár ožije.“
     „Horko jeho ožití,
     Keď je na smrt zabitý.“

Sadlo z neho vybrali,
Za sto zlatých predali,
     A kožtičku za meru,
     Na moj’ pravdu a vieru!

Kosí zajac otavu,
     Liška pohrabuje,
Komár kopy nakladá,
     Muška potlačuje.

Komár k muške prisedá,
     Rád by se ženiti,
Ovad boty obúvá,
     Rád by družbom byti.

Vzal si on za pytača
     Nebohyho vrabca,
Kerý jeho otcovi
     Dosial žito vracá.

Ona za od[d]avača
     Vrabca zavolala,
Od neho se radila,
     Či by zaň isť mala.

Vrabec jej tu radu dal,
     Aby len zaň išla,
Žeby lude neriekli,
     že je asnaď pyšná.

Voš im bola družica,
     Hnida zásednica,
A ploštica kuchárka,
     Blcha tanečnica.

Včela bola spevákom,
     Sršeň bol gajdošom,
Svrčok hudec, chrúst trubač,
     Pavúk bubeníkom.

Potom išli na sobáš
     S velikou parádou,
Bolo ich tam na tridcať,
     Neb čtyridcať párov.

Ovad jakožto družba
     Všudy predok vedol,
Pískal, výskal, tancoval,
     Skákal, ako vedel.

Potom išli do domu,
     Sedli sebe k stolu,
A podle obyčaju
     Obecali darú.