ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do Ameriky

„… avšak nepokojná krv ťahala Šusteka ďalej do sveta. Keď už mal pohromade 350 zlatých, začal uvažovať, kam odísť. Lákala ho Austrália i Amerika. Rozhodol sa však pre Ameriku, najmä keď na túto cestu našiel i spoločníka v osobe priateľa Karola Hermanna, Prusa z Koblenzu, tak isto stolára.

A tak 8. novembra 1872 opúšťajú obaja priatelia Bejrut. V Alexandrii prestupujú po šesťdennom čakaní na anglickú loď Thebes, ktorá ich 6. decembra doviezla do anglického prístavu Liverpool. Za týždeň, čo tu čakali na loď do New Yorku, Šustek chodil po meste s otvorenými očami. Všíma si obrovské protiklady medzi životom boháčov a prístavných robotníkov; nazrie do chudobných domov i vykričaných krčiem, aby „na vlastné oči poznal život proletariátu“, ako píše. A tento život liverpoolských robotníkov, najmä jeho najväčšiu neresť opilstvo, opisuje Šustek až s otriasajúcou pravdivosťou.

Tu čitateľovi zas chýba hlbšie objasnenie príčin, prečo liverpoolskí robotníci takto žili. V čase, keď už boj robotníckej triedy proti vykorisťujúcemu veľkokapitálu nadobúdal konkrétne formy, Šustek ešte nedospel k triednemu chápaniu tohto boja a viac pozornosti venuje jeho neblahým sprievodným znakom než skutočným príčinám, z ktorých pochádza bieda pracujúceho ľudu.

Ráno 12. decembra 1872 nastúpil konečne Šustek i s priateľom Hermannom, ktorý mu už musel vypomôcť peniazmi, na loď City of New York a 29. decembra po osemnásť dennej búrlivej plavbe pristáli v New Yorku.

Keď dnes čítame, ako sa v druhej polovici minulého storočia cestovalo do Ameriky, ani sa nám to nechce veriť. Veď cesta cez Atlantický oceán trvala temer tri týždne! A pohodlie na lodi? Pre tých, čo si nemohli zaplatiť osobitnú kajutu, musela stačiť obyčajná priča v spoločnej miestnosti, kde sa tiesnilo až dvadsať ľudí. Stravovanie? Čakanie vo fronte s miskou v ruke. Koľkotisíc našich vysťahovalcov dostalo sa takto do Nového sveta! Ale to by nebolo bývalo to najneznesiteľnejšie; oveľa horšia bola niekoľkodenná strašlivá búrka uprostred oceána, keď každý z cestujúcich čakal už-už svoj koniec. Hoci sa vraví, že každé slovo je prislabé na to, aby vyjadrilo besnenie rozzúreného morského živlu, predsa Šustek opísal prežitú búrku na mori tak živo a strhujúco, že by to lepšie dokázal len málokto.

Prvé dni na pôde Ameriky sú pre Daniela Šusteka plné novôt. So záujmom sleduje ľudí a veci, s ktorými sa prvý raz stretáva. Tu však už nie je slobodným vandrovným remeselníkom, lež jedným z tisícov vysťahovalcov, ktorých Amerika bez veľkého výberu hlce. Prechádza cez „Dom vysťahovalcov“ a poberá sa ďalej na západ do Chicaga, kde podľa informácií agentov sú lepšie výhľady na prácu než v New Yorku.

Celú cestu z Bejrutu až do New Yorku, svoje prvé dojmy z tohto mesta, ako aj cestu v treskúcej zime vo vysťahovaleckom vlaku do Chicaga, ďalej prvé časy v tomto meste, kde až po trudných ôsmich týždňoch našiel prácu, opisuje Šustek v črtách, ktoré opäť pod názvom „Z remeselníckej cesty do Ameriky“ uverejňoval na pokračovanie Lichard vo svojom Obzore v rokoch 1874 a 1875.“

(…)

Štefan Veselý