ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obrázky z amerického života

„V prvých časoch svojho pobytu v Chicagu Šustek nemal v pláne natrvalo sa usadiť v Amerike. Ešte stále ho lákal svet; veď na programe mal ešte piaty svetadiel, ktorý chcel navštíviť — Austráliu! No keď sa mu v pomeroch hospodárskej konjunktúry budúcej kapitalistickej veľmoci začalo dobre vodiť, začal sa spriateľovať s myšlienkou, že zanecháva už tulácky život a usadí sa v Chicagu. Medzi početnou tamojšou českou kolóniou našiel priateľské ovzdušie, ktoré mu nahrádzalo domov. A keď sa potom 14. novembra 1875 oženil s Češkou Barborou Faschinbauerovou, definitívne pochoval plány na ďalšie potulky svetom. Ešte pred svadbou poslal Lichardovi list, ktorý ho uverejnil v Obzore 15. októbra 1875. Šustek v ňom píše:

„Môj brat Ondrej mi poslal zo Slovenskej Ľupče knižočku môjho cestopisu vydanú v Turč. Sv. Martine. Kolovala tu medzi pobratimcami Čechmi, ktorí ju čítali s najväčším podivením, a otvorila mi v týchto kruhoch dvere spoločenského života. Keďže tu nemám bližších rodákov, tak mi je česká spoločnosť najmilšia, kde si predsa len po našsky môžem porozprávať o všelijakých veciach.

So zamýšľanou cestou do piatej časti sveta vyzerá to už akosi pochybne, a to preto, že môj verný priateľ Karol Hermann dal sa po toľkých cestách a trampotách života na polovičný odpočinok — oženil sa. Keď sa kameň obracia, mach na ňom nerastie, hovorí naše porekadlo. I mne samému niekedy príde na um, či je už toho obracania nie dosť, a teda neviem, či i ja neprídem na jeho chodníky. Potom by už, pravda, bol koniec všetkým dlhým cestám.

Obzor dostávam poriadne, takže sa mi doteraz nestratilo ani jedno číslo. Škoda len, že nemám obšírnejšie zprávy o politických záležitostiach našej vlasti. Mám síce české, anglické a nemecké časopisy, ale tie sa Uhorskom zaoberajú veľmi málo.“

Šustek, ako vidieť aj z tohto listu, nikdy sa neprestal zaujímať o udalosti v Uhorsku a so svojou starou domovinou bol stále v styku. Lež nechcel zostať iba pasívnym pozorovateľom, ale chcel pokračovať v ceste, na ktorej vykonal už pozoruhodný kus práce: chcel sa na stránkach slovenských časopisov naďalej deliť o skúsenosti, ktorých v Novom svete mal veru dosť. Preto píše bratovi Andrejovi Šustekovi do Slovenskej Ľupče, že mieni v Obzore uverejňovať „Obrázky z Ameriky“ a že sa už pustil do spisovania obyčají z amerického súkromného i verejného života. A toto svoje predsavzatie aj uskutočnil. Po sedem rokov nachádzali jeho „Obrázky z amerikánskeho života“, ako neskoršie nazval svoje články, miesto na stránkach Lichardovho Obzoru. Uverejňoval ich od roku 1875 do roku 1882 s výnimkou roku 1880.

Daniel Šustek píše však aj do Mudroňových Národných novín; v čísle 43, r. 1877 vyšiel jeho článok o obecnej knižnici v Chicagu a v č. 82 článok o amerických spolkoch; číslo 5 z roku 1878 prinieslo jeho úvahu o amerických vierovyznaniach. Prvé dva články sme zaradili do „Obrázkov z amerického života“.

Tieto Šustekove články umožňujú nám dnes dokonalejšie poznať pomery, do akých v Novom svete prichádzali naši vysťahovalci. Z jeho zpráv vieme si urobiť dosť jasný obraz o Amerike v sedemdesiatych rokoch predošlého storočia, hoci nám často chýba hlbší pohľad do amerického spoločenského a najmä hospodárskeho života. (…)

Na prvý pohľad bolo v Amerike veľa vecí, ktoré Šustek mal príčinu chváliť. Demokracia, široká osobná, národnostná a náboženská sloboda, dobré zárobkové možnosti a lacné uspokojovanie osobných potrieb, to všetko boli veci, s ktorými človek, čo práve prišiel zo Starého sveta, musel byť spokojný. Lež po čase sa ukázala aj druhá strana tejto „ligotavej mince“. Klamstvá, podvody, falošné bankroty, ktorými majitelia fabrík okrádali robotníkov, to všetko sa robilo v mene slobody a demokracie; v krajine, kde ústava zaručovala každému občanovi rovnaké práva, robotníci a drobní zamestnanci museli tvrdo bojovať za svoje najzákladnejšie požiadavky, a bez krvavých obetí sa to neobišlo. Šustek smelo odhaľuje dvojakú morálku súkromného i verejného amerického života. Otvorene vymenúva národné hriechy a všetky ostro kritizuje. Je len škoda, že Šustekove „Obrázky z amerického života“ nie sú dokončené; cítime, že poslednou staťou sa naša kniha nekončí, že nie je vyčerpané všetko, čo chcel ešte Šustek svojim rodákom o Amerike povedať. On to síce povedal, lenže slovenská verejnosť sa to už nedozvedela. Keď 17. novembra 1882 zomrel v Uhorskej Skalici Daniel G. Lichard, prestal na čas vychádzať aj jeho Obzor, ktorý bol po dlhé roky verejnou tribúnou, kde Šustek uverejňoval svoje úvahy; a tak ďalšie „Obrázky“, ktoré bol Šustek ešte predtým poslal Lichardovi, nedostali sa už do tlače. V Národných novinách (č. 1, roč. XVIII, 1887) Šustek o tom píše:

„Dakoľko hárkov hrubý rukopis mojich ,Obrázkov z amerikánskeho života‘ ostal neuverejnený; blahej pamäti náš Lichard bol toto už odumrel a tamkdesi v Skalici sa pravdepodobne moja práca stratila. Škoda veru, že toto zostalo neuverejnené, bolo by to poslúžilo k zábave a poučeniu slovenského obecenstva.“

A my k tomu nemôžeme, bohužiaľ, nič iné dodať, len si so Šustekom vzdychnúť: škoda!

Potom Šustek občas píše do Národných novín, kde ponajviac kritizuje hospodársko-politické pomery v Rakúsko-Uhorsku. V čísle 18 a 19 z roku 1879 reaguje Šustek na deficitný štátny rozpočet Rakúsko-Uhorska, ktorý na začiatku roku predložil minister financií poslaneckej snemovni. V článku „Únia a Uhorsko“ poukazuje na nezdravú hospodársku politiku uhorskej vlády a dáva originálne rady, akým spôsobom by sa dal vyrovnať pasívny štátny rozpočet: po prvé odstrániť honvédstvo, keďže existuje riadna osemstotisícová armáda; po druhé znížiť počet poslancov, ktorých je v porovnaní so Spojenými štátmi neúmerne mnoho, a po tretie urobiť prísnu superrevíziu vyšších, a najvyšších úradníkov „i čo do platu i čo do pôsobnosti“. V ďalšom reaguje Šustek na slová ministerského predsedu Tiszu, ktorý sa bol pred časom vyslovil, že komu sa v Uhorsku nepáči, nech sa vysťahuje. Šustek píše:

„Ostatní štátnici európskych krajín sú toho náhľadu, že čím je viac vzdelanejších a zámožnejších občanov, tým je krajina bohatšia, lebo i ten najchudobnejší obyvateľ je živý kapitál, donášajúci štátu hojné úroky, a preto sa všemožne usilujú, aby u ich spoluobčanov nevznikla ani myšlienka na vysťahovanie; len váš pán Tisza má iné náhľady. Ja síce neviem, či on rozumel aj Ameriku ako miesto na vysťahovanie, ale myslím, že áno, a v tomto prípade dovolím si mu pošepnúť, že zo sto ľudí privandrovaných do Ameriky tridsiati pracujú na úpadku Uhorska.“

Článok Šustek končí slovami:

„Nuž tak, pán Tisza, neposielajte vy ľudí sem, vzdor tomu, že tu máme dosť miesta i pre pol Európy, lebo potom by zaznelo osudné: ,Finis Hungariae!‘ Založte tam radšej v každej stolici jednu, dve, tri hospodárske školy, lebo len tak sa môže roľníckemu ľudu pomôcť na nohy, keď sa ten vzdelá. Nevravte, že nemáte peňazí; máte, len to chcite! Spravte z kasárne hospodársku školu a z vojakov poriadnych hospodárov a remeselníkov. Za tých tristo ablegátov, ktorí by sa ako nepotrební mohli zrušiť, dostanete deväťsto učiteľov hospodárstva a preukážete dobrú službu vlasti a potomstvu. Zakladajte pre remeselníkov priemyselné školy, aby ste za druhými krajinami v priemysle nezaostávali. Nekričte, že niet peňazí! Zrieknite sa len vy, vysokí páni, aspoň polovice svojich vysokých platov.“

Hospodárska kríza, ktorá roku 1873 zachvátila celú Európu, zasiahla neskoršie svojimi zhubnými následkami aj Ameriku. Roku 1876 uverejňuje Šustek v Obzore „Nutné slovo výstrahy do Starého sveta“. Vystríha rodákov, ktorí sa chceli vysťahovať do Ameriky, aby na tento čas upustili od svojho rozhodnutia. Pomery sa v Amerike zo dňa na deň horšili. Platy a mzdy klesli až na polovicu, veľa robotníkov bolo bez práce a pritom zdraželi všetky potravné články. Trpela tým najmä chudoba; robotníci čoraz častejšie štrajkovali a manifestovali, dožadujúc sa nápravy.

To boli Jóbove zvesti pre tých, čo chceli opustiť svoje domovy v Starom svete a dostať sa do Ameriky. Šustekove prvé články uverejňované v Obzore podnecovali rodákov k rozhodnému kroku. Mnohí písali Šustekovi a ten im otcovsky radil. Avšak ani zlé zprávy neboli vo všeobecnosti schopné zastaviť prúd vysťahovalcov. (…)

Daniel Šustek toto všetko živo sledoval. Koncom decembra 1879 posiela Mudroňovi do Národných novín článok, v ktorom sa prihovára budúcim vysťahovalcom. Národnie noviny uverejnili ho v č. 9 a 10, roč. XI, 1880 pod názvom „Slovo o vysťahovaní“. (…)

Šustek mal stále na mysli osud Slovákov, ktorí sa húfom hrnuli do Ameriky, kde však len máloktorí našli lepší život, ako dúfali. Snom Daniela Šusteka bolo založiť na príhodnom mieste slovenskú osadu, kde by tí, čo opustili starú vlasť, mohli začať nový život ako farmári.

Po rokoch poctivej práce mal už Šustek našetrených niekoľkotisíc dolárov a tak si mohol zakúpiť dosť veľký pozemok na založenie vlastnej farmy, okolo ktorej mala potom vzniknúť oná slovenská osada, o ktorej Šustek sníval.

Na jeseň 1877 kúpil si Šustek 80 akrov pôdy v štáte Iowa. Sám nemienil na farme hospodáriť, lebo v Chicagu mal dobré zamestnanie, ktoré nechcel zanechať. Hľadá teda krajana, ktorý by mohol gazdovať na jeho farme. V tomto kroku videl začiatok slovenskej osady, ktorá mu mala aspoň čiastočne nahradiť starú domovinu. Cíti sa osamelý, i keď má už svoju rodinu. V Obzore (č. 10, roč. XVII, 1879) píše:

„Už z dávnejších listov je milým čitateľom známe, ako veľmi som tu bol v prvé roky uprostred rôznych národov sám a sám. Nemal som živej duše na úprimné porozprávanie… Až začiatkom roku 1879 sa mi podarilo nájsť v tomto veľkom meste dvoch slovenských rodákov. Veď už 12 rokov som tu žiadneho krajana nestretol!

… Do roka majú sem prísť ešte traja rodáci. Chcú si kúpiť pozemky v krajine Iowa a založiť tam farmy. I ja mám už v spomenutom kraji kúpené pozemky. Bude to teda malá slovenská kolónia, ak sa dobre vydarí.“

V tom čase mu napísal Henrich Rohlíček, tehliarsky majster z Malaciek, že ako čitateľ Obzoru sa dozvedel o Šustekovi; rád by tiež prišiel do Ameriky, ale nevie, ako by tam začal nový život. Má šesť detí, a peňazí sotva toľko, že vystačia na cestu.

Šustek mu ponúkol, že môže hospodáriť na jeho farme, kým si nekúpi vlastné pozemky. Rohlíček i s rodinou prišiel do Chicaga a Šustekovci ho prijali naozaj rodáckym spôsobom. Avšak Rohlíčkovo hospodárenie na farme neprinášalo čakaný úžitok. Prvý rok značnú časť úrody zničili kobylky a na druhý rok, keď už úroda bola pod strechou, oznámil Rohlíček Šustekovi, že farma vyhorela a oheň zničil aj časť úrody.

Šustek už videl, že založiť slovenskú osadu v Iowe nebude také ľahké. Kraj predsa len nebol taký, ako si predstavoval. Sám napísal o ňom: „Pre Slováka, navyknutého na krásne tatranské hory a háje, kraj, ktorý nemá žiadneho stromovia, i keď je hocijako úrodný, zdá sa zakliatym kaštieľom bez oblokov a svetla. Nemôže sa tu cítiť dobre.“

Ale svojho pôvodného plánu — založiť slovenskú osadu — sa Šustek ešte nevzdal. Myslel si, že v Nebraske nájde pre ňu príhodnejšie podmienky. Požiadal preto rodáka Jozefa Lilgeho, ktorý bol usadený v susedstve Nebrasky, aby „túto krajinu navštívil, menovite jej východné kraje a bedlivo ich poprezeral. Azda tam by mohlo byť príhodné miesto pre zamýšľanú osadu. Budeme teda čakať na jeho odpoveď“, píše Šustek.

Medzitým Daniel Šustek dal vytlačiť niekoľkostránkovú brožúrku, ktorú poslal na Slovensko. Informoval v nej svojich rodákov o možnostiach usadiť sa na pozemkoch v niektorom zo západných štátov, čím by mohla vzniknúť väčšia slovenská osada. Aký ohlas našla táto Šustekova akcia, nevedno; podľa všetkého nie taký, ako si predstavoval.

Potom sa Šustek na dlhší čas odmlčal. Hoci Obzor už od roku 1875 každým rokom prinášal Šustekove „Obrázky z amerického života“, roku 1880, ako sme sa už zmienili, meno Daniela Šusteka sa v tomto časopise nezjavilo. Príčinu tohto svojho mlčania vysvetľuje Šustek neskoršie (Obzor č. 12, roč. XIX, 1881) v úvodných slovách k článku o svojej farme takto:

„Asi dva roky pominuli, čo som nenapísal drahým rodákom v Obzore. Boli však príčiny na dočasné mlčanie. Navštívil ma aj ťažký žiaľ; stratil som svojho jediného synčeka. Avšak najhlavnejšou príčinou môjho mlčania boli smutné pomery mojich rodákov pod Tatrami, ktorí hnaní neslýchanou biedou začali sa húfne sťahovať do Ameriky. Považoval som teda za najmúdrejšie zastaviť na čas svoje zprávy, aby som svojimi obrázkami o Novom svete azda nevábil slovenských ľudí opúšťať svoju vlasť.

Prúd vysťahovalcov sa v poslednom čase zväčšuje a nadobúda velikánske rozmery. A z časopisov vychádzajúcich v Uhorsku sa dozvedáme, že i tam sa ukazuje túžba po novej domovine; teda nielen medzi ubiedeným slovenským ľudom, ale i medzi maďarským obyvateľstvom, ktoré obýva požehnané dolnozemské kraje. Teda moje zprávy nebudú už vábidlom, ale pre jedných výstrahou a pre druhých, ktorí sa už z akýchkoľvek príčin rozhodli vydať sa na cestu do Ameriky, poučením.“

A tak Šustek nadobro pochoval svoj sen o slovenskej osade; urobil to iste s nemalým bôľom v duši. Hoci bol do istej miery rojkom, predsa len bol natoľko rozvážny a uznal, že „lepšie je vrátiť sa z krátkej cesty, keď sme spoznali, že je chybná“. Šustek svoju farmu v Iowe predal a aj myšlienky na vlastné farmárčenie sa celkom vzdal. Roku 1882 napísal: „Celé tri roky som sa zaoberal úmyslom založiť veľkú farmu, ale darmo. Utrpel som iba veľkú finančnú škodu. Nebudem sa ani ponosovať na nespoľahlivosť svojich rodákov, ktorých som si zvolil za účastníkov na prácach farmárskych. Dosť na tom, že som sa už natrvalo zriekol všetkých úmyslov na poľné hospodárenie a stal som sa konečne — mešťanom!“

Po tejto zpráve nedal Šustek o sebe zase dlho nič vedieť. Až roku 1887 uverejňujú Národnie noviny (roč. XVII, č. 1, 2 a 3) Šustekovu poslednú obšírnu zvesť, ktorú podal o sebe prostredníctvom slovenskej tlače z Chicaga. V článku „Rozpomienky na moje terajšie položenie“ dosť podrobne opisuje všetky svoje cesty, až kým sa dostal do Chicaga. Spomína ťažké začiatky v Amerike až po predaj svojej farmy, na ktorú len doplatil. (…)

Z vlastných osobných vecí potom prechádza na všeobecné. Zmieňuje sa o Chicagu, ako sa rozrástlo na 750-tisícové mesto, spomína Slovákov, ktorí sa medzičasom prisťahovali do Chicaga. (…)

Nakoniec sa Šustek zmieňuje o nepokojoch, ktoré sa odohrali v Chicagu 1. a 4. mája roku 1886. Pravda, vtedy ešte nemohol ani len tušiť, že práve táto chicagská masakra bude signálom k rozhodnejšiemu nástupu robotníckej triedy do boja za svoje práva. Podľa rezolúcie parížskeho sjazdu II. internacionály z r. 1889, ktorú milióny pracujúcich na celom svete s nadšením prijali, prvý máj sa stal od roku 1890 postupne na celom svete dňom bojovej prehliadky revolučných síl medzinárodného proletariátu a pomáhal a dodnes v mnohých krajinách pomáha viesť rozhodný úder proti kapitalistickému vykorisťovateľskému zriadeniu.

Týmto článkom sa Šustek ako publicista nadobro rozlúčil so svojimi rodákmi. Prečo sa už viac neohlásil v slovenských novinách, nevieme. Len z kusých, neúplných zpráv sa dozvedáme, že v Chicagu ďalej pracoval v národných spolkoch. Roku 1890 zapája sa do aktívnej spolupráce v novozaloženom Národnom slovenskom spolku a roku 1895 zastáva v ňom funkciu hlavného dozorcu. Pamätnica vydaná roku 1905 v Pittsburghu na počesť 60. výročia založenia tohto spolku prináša Šustekovu podobizeň, keď bol členom hlavného úradu Národného slovenského spolku. Škoda, že nevieme toho viac o neskoršej činnosti tohto muža, ktorý mal iste významný podiel na práci za národné obrodenie a politickú slobodu slovenského národa.

O ďalšom osude Daniela Šusteka získali sme len neúplné zprávy od ľupčianskych pamätníkov starších čias; jeho korešpondencia s rodinou a priateľmi zo Slovenska sa, bohužiaľ, pokiaľ sme mali možnosť zistiť, nezachovala.

Asi roku 1887 prišiel Daniel Šustek na návštevu do svojej rodnej obce. Keď sa vracal do Ameriky, vzal so sebou mladých synovcov Jána a Andreja, synov staršieho brata Andreja. Neskoršie založil Šustek v Chicagu obchodnú spoločnosť, ktorá sa zapodievala obchodom s realitami, poskytovaním pôžičiek a poisťovaním; jeho synovci mali v tejto spoločnosti vedúce postavenie. Avšak ani jeden ani druhý nemal charakterové vlastnosti svojho strýka; svojou ľahkomyseľnosťou a nečestnosťou pripravili neskoršie o majetok nielen Daniela Šusteka, ale aj mladých rodákov, ktorí im zverili svoje úspory.

Ján i Andrej, pôvodcovia Šustekovho úpadku, skončili biedne svoj život. Andrej zapadol kdesi v Amerike a Ján, ktorý sa vrátil na Slovensko, zomrel v Banskej Bystrici ako otrhaný tulák v priekope blízko nemocnice, do ktorej sa už nevládal dostať.

Daniel Šustek, pripravený takto cudzou vinou o majetok i česť, píše na Slovensko smutné listy, v ktorých sa žaluje na svoj trpký osud. Nestráca však nádej a vyjadruje presvedčenie, že i napriek nepriazni osudu dokáže, že jeho deti po žobraní chodiť nebudú. (Daniel Šustek mal dvoch synov a dve dcéry.)

A potom akoby sa boli nad Danielom Šustekom zavreli búrlivé vlny života a pohltilo ho more zabudnutia. Ani sami Slováci v Amerike veľa o ňom nevedeli. Žil utiahnuto v Chicagu v úzkom kruhu svojej rodiny, prežívajúc trpkú jeseň svojho bohatého života.

Až roku 1927 prichodí z Chicaga nečakaná zpráva, že tam 13. marca zomrel Daniel Šustek, jeden z najstarších Slovákov v Amerike. V nekrológu noviny Slovák v Amerike napísali: „Pán Šustek bol jedným z našich najstarších priekopníkov, muž skúsený. Narodil sa v Slovenskej Ľupči vo Zvolenskej župe a zomrel vo veku 81 rokov. Meno Šusteka je každému povedomému národovcovi známe. Nebohý bol pri zakladaní Národného slovenského spolku a veľa precestoval. Škoda, že muž s toľkými skúsenosťami a s toľkými vedomosťami o živote prvých slovenských emigrantov nevydal za svojho života objemnú knihu pre budúcich potomkov; veď za mladi bol literárne činný…““

(…)

Štefan Veselý