ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Slavónii,^[1] kde mal Trenck svoje majetky, ľudia s hrôzou rozprávali o ňom a ospevovali ho ako divého tigra a ozajstného pekelného lucifera.

Toho času, okolo roku 1740 (päťdesiat rokov po vyhnaní Turkov za Sávu),^[2] bolo v Slavónii veľa zbojníkov čiže hajdúchov, ktorí pod svojimi harambašami^[3] prepadávali, lúpili a vypaľovali osady, a len tým zemským pánom, ktorí sa vykúpili peniazmi, zašanovali aj ich poddaných; zavše, keď Turci vpadli do Slavónie na lúpeže, tieto zbojnícke čaty sa oborili aj na Turkov a pomstili sa im.

Trenck, usadiac sa na svojom panstve v Pleternici,^[4] nechcel dať zbojníkom nijaký poplatok, ale si predsavzal vyhubiť ich; dal sa teda do ich prenasledovania.

Trenckov otec žil v levočskej posádke.^[5] Mladý Trenck bol náruživý kartár, a keď prehrával, žiadal peniaze od otcovho komorníka. Keď mu ich nechcel dať, v hneve rozťal komorníkovi hlavu a usmrtil ho, sám však ušiel na otcove majetky do Slavónie. Otec myslel, že synovu nespútanosť najlepšie skrotí, keď ho ožení. Syn si teda podľa otcovej vôle vzal tichú krásavicu útleho citu, ktorú však urobil svojou otrokyňou. Musela s ním jazdiť, poľovať, ryby loviť. Šiel s ňou aj na poľovačku za chladného rána, no zatiaľ čo on sa niesol na koni, ona, samodruhá, musela ísť pešky po blate a močarinách, následkom čoho ochorela a zomrela.^[6] Trenck šiel potom do Ruska,^[7] ktoré práve viedlo vojnu s Turkami. Pri boji mu jeden Turek vrazil kopiju do brucha. Trenck však vytrhol kopiju z brucha, obrovskou silou ju dolámal a na svojom koni ušiel pomedzi čaty Turkov. Rana sa mu zahojila.^[8] O krátky čas bol pre vzburu odsúdený na smrť, a len na prosbu istej mladej dámy bol napokon vypovedaný z ruskej ríše. Vrátil sa teda do Slavónie na svoje majetky^[9] a zaumienil si vykynožiť zbojníkov.

Toto všetko robil na svoju päsť. Chyteného zbojníka dal v Brode nastoknúť na kôl, za čo mu zbojníci podpálili v Pleternici majer, stodoly a chlievy.

Raz šiel barón Trenck do mestečka Našice na jarmok kone kupovať a pre istotu vzal so sebou aj svojich dvadsiatich pandúrov.^[10] Len čo ta došiel, žalovali mu dvaja z jeho pandúrov, že im práve teraz dvaja zlodeji kone ukradli. Poslal teda dvoch ozbrojených pandúrov za zlodejmi. Pretože bolo blato, podľa stopy do blízkej dediny pandúri našli i zlodejov a svoje kone a chceli ich hneď odviesť. Tu sa im občania postavili na odpor, lebo zlodeji boli z ich obce, a nechceli ich vydať. Došlo k bitke, v ktorej Trenckov pandúr zastrelil z pištole jedného chlapa v zástupe, takže sa občania rozutekali. Pandúri odviedli zlodeja do Našice. Tu žiadal Trenck na kráľovskom úrade, aby zlapaného zlodeja pokutovali. Úradník však žiadal, aby mu vydali toho pandúra, ktorý zastrelil chlapa. Trenck to urobiť nechcel. Nato úradník so štyridsiatimi ozbrojenými pandúrmi koňmo napadol Trencka. Trenck sa mu so svojimi dvadsiatimi pandúrmi postavil na odpor a posmeľoval svojich takto:

— Deti, držte sa chlapsky, lebo vám chcú kamaráta násilne odvliecť. Nedopustite to, ja držím s vami!

Úradník ešte oslovil s vyhrážkou Trencka, aby mu toho pandúra vydal. Keď sa však Trenck i teraz protivil, úradník rozkázal strieľať. Obidve strany stáli oproti sebe len na dvadsať krokov, a tak na prvý výstrel náčelník Trenckových pandúrov padol prestrelený na zem. Trenckovi pandúri chceli svojho kamaráta pomstiť, ale Trenck im to nedovolil, len ich komandoval naspäť do svojho kaštieľa. Tak sa Trenck dostal do pravoty. Šiel do Osieka^[11] a podal žalobu na úradníka. Tu však Trencka uväznili, musel za pokutu vyplatiť hodnú sumu peňazí a jeho pandúr bol odsúdený na sedem rokov roboty na rieke. Pravdaže, tomu, čo zastrelil jeho pandúra, nestalo sa nič, lebo audítor v Osieku bol Trenckov úhlavný nepriateľ.

Raz večer sa vracal Trenck z poľovačky domov, v jednom dome počuje spev, tanec, bola tam svadba. A vtedy sa Trenck, chlap vysoký vyše siahy, širokých pliec ako obor, vrútil do izby medzi nich. Čeľadný otec ho vítal s pokojom a prosil ho, aby sa mu ľúbilo sadnúť si za stôl a zajesť si. Trenck oprel svoju pušku blízko dverí o stenu, zavesil na ňu svoju poľovnícku kapsu, sadol si za stôl a začal jesť a piť a samopašné žarty vystrájať.

Vtom vstúpili do izby dvaja ozbrojení chlapi mohutnej postavy a divého výzoru. Boli to chýrni hajdúsi a jeden z nich práve harambaša, ktorého sa bálo celé okolie. Trenck ho hneď poznal a menil farbu, tušiac, že mu hrozí nebezpečenstvo. Nastalo ticho. Harambaša oslovil hospodára:

— U vás je veselie a hostina. Ty nás síce nepoznáš, my sme ti však prišli ako hostia.

Trenck pozeral zachmúreno na príchodiacich a hľadel vždy ku dverám, či ich azda ešte viac nepríde. Harambaša, menom Nuňa, zložil svoju pušku pokojne vedľa Trenckovej, sadol si aj so svojím spoločníkom za stôl i pili obidvaja z krčaha mladému páru na zdravie.

Vtom sa obráti harambaša k Trenckovi a rečie:

— Trenck, ja som vedel, že ťa tu nájdem, lebo ja mám dobrých špiónov. Nemal si svojich pandúrov doma nechať a sám chodiť, alebo aspoň so svojou puškou sa nerozlúčiť. My tu po prvý raz a možno aj posledný raz sedíme spolu za stolom. Čuj, čo ti chcem povedať.

Trenck nato: — Teda si ma chcel znenazdania prepadnúť?

Harambaša: — To nie, veď keby som ťa bol chcel usmrtiť, mohol som ťa i oblokom zastreliť. To si len ty tak robieval, keď si mňa a mojich kamarátov prepadal a lapených si dal na kôl napichnúť alebo na kolese lámať. A čo sme my tebe urobili, kým si nás nezačal prenasledovať? Ani jeden z tvojich poddaných sa nemohol žalovať na nás, ba naopak, my sme ich chránili, keď z tureckej strany udreli na nich zbojníci, chcejúc im zobrať obilie a statok. Ty si prišiel z cudziny k nám a začal si poľovačku na nás, a to s bezpríkladnou ukrutnosťou, lebo ty sa pomstíš nielen nám samým, ale i našej rodine, deťom, pokrvným. Preto je tvoja pomsta hanebná, že zúri oproti nevinným. Teraz si v mojej moci a bezbranný. Mne však nejde o to, žeby som ti siahal na život, lebo veď sedíme za jedným stolom, jeme z jednej misy a pijeme z jedného krčaha. Chcem sa s tebou priateľsky pokonať.

— A či myslíš, že ja len preto, že som bezbranný, naklonený by som bol s tebou vyjednávať? — rečie Trenck.

— Či si zabudol, že len dakoľko dní minulo, čo si moje plné stodoly zapálil?

— To bola odplata za môjho v Brode na kôl napichnutého spoločníka, — povie harambaša. — Teraz nás už konečne prestaň prenasledovať a nestane sa ti viac škoda.

— Medzi nami nikdy nemôže byť priateľstvo a zhoda, — rečie Trenck, — bo vy zlodeji a zákon proti vám. Ja mám však zákon na svojej strane.

— Ty sa odvolávaš na zákon? — hovorí harambaša. — Ty? Veď si len nedávno v Osieku hodnú peňažitú pokutu platiť musel, a keď si Rusom slúžil, málo chýbalo, že ťa nezastrelili; a keď si otcovmu úradníkovi šabľou hlavu rozštiepil, či to vari bolo podľa zákona?

Trenckova tvár sa zachmúrila a vravel:

— Harambaša, ty zabúdaš, že som ja nemal vo zvyku urážky pokojne znášať.

— Nuž dobre, — odvetí vodca zbojníkov, — ty si sa často bil so svojimi protivníkmi a obyčajne si každého soka porazil. Poď teda, keď pušku nemáš, biť sa so mnou na šable, uvidíme, kto z nás zvíťazí a čia vec je spravodlivá!

— Čo? — odvetí na najvyššiu mieru nahnevaný Trenck, — ja šľachtic biť sa s tebou, harambašom, lotrom a zbojníkom? Ešte Trenck nepadol tak hlboko, aby každý pes doň mohol blatom hádzať!

V tej chvíli pod stolom praskli dva výstrely z jeho pištolí, ktoré bol potajme vytiahol z mentieky. Dym sa skúril a harambaša, vykríknuc „prekliaty zradca!“, padol zo stolca.

Nato Trenck pochytil mocnými rukami stôl, zdvihol dohora a prevrátil ho tak, že i harambaša i jeho spoločník Stano ležali na zemi zavalení stolom.

Trenck skočil ku dverám, pochytil obidve v kúte opreté pušky a vybehol von dvermi. Stalo sa to tak rýchlo, že prítomní ani veriť nechceli, že by Trenck svojimi dvoma pištoľami bol strelil harambašovi do brucha.

Na výstrely a krik harambašovi druhovia vrútili sa do izby a hneď nato za utekajúcim Trenckom.

Stano, ktorý sa čoskoro vyškriabal spod stola, bol mu aj prvý za pätami a častejšie hvízdajúc, dával druhom znamenie, aby obkolesili Trencka. Ten iba čakal, kým Stano príde bližšie k nemu, namieril puškou a prestrelil ho. Keď sa Stano vyvalil, odťal mu hlavu, pochytil ju do ruky a bežal cvalom na cestu, ktorá od Batriny viedla do Pleternice.

Trenck sa spoliehal na to, že bola veľká tma a že ho prenasledovatelia nevidia. Tí však na viacerých miestach podpálili stodoly a šopy, takže zrazu naokolo bolo vidno. Trenck nemal viac ako jeden náboj, lebo jeho poľovnícka kapsa zostala v dome. Nezostalo mu iné ako zachrániť sa útekom. Za pätami mu bežali dvaja, zatiaľ čo ostatní ho z dvoch strán obkľúčili.

Zo všetkých strán začali búchať pušky: pif, paf a zas znova a znova. Gule lietali okolo utekajúceho Trencka. Ten preskočil jarok, odhodil Stankovu hlavu, skočil na cestu a volal o pomoc v nádeji, že sa zjavia jeho pandúri, aby ho ochránili. Streľba neprestávala. Vtedy sa zjavil koč, sprevádzaný ozbrojenými pandúrmi na koňoch. Volal teda na tých, aby mu pomáhali a spolu s ním sa oborili na lotrov. Tí však odvetili, že oni platia zbojníkom výkupné a majú pokoj od nich. — Keď ty máš s nimi robotu, to tvoja vec, nás do toho nič.

Trenck v najvyššom nebezpečenstve vyskočil na koč, kone leteli cvalom a bol zachránený.

Trenck trýznil i ženy hajdúchov. Prepadol o polnoci s tridsiatimi pandúrmi v hore nocujúcich hajdúchov. Najprv streľbou, potom handžarmi zúfale bojovali obidve strany, konečne premožení hajdúsi dali sa na útek. Tých, čo zostali ľahko ranení, kázal Trenck dorúbať, deviatich ľahšie ranených dal dopraviť do väzenia vo svojom panskom dome, aby boli buď dolámaní kolesom, alebo na kôl nastrčení.

*

Po tejto bitke hajdúsi miesto raneného Alla Vuňu zvolili si za harambašu Vidaka, ktorý Trenckom prenasledovaný ušiel cez Sávu na tureckú pôdu pri dedine Prisac. Na druhej strane Sávy, už na tureckej pôde, bola osada Blanica a medzi obidvoma bola kompa cez Sávu.

Trenck s pandúrom Vasilom prešiel na kompe na turecký breh a odtiaľ lesom už pred večerom došiel do osamelej chaty, v ktorej býval slabý starec, Vidakov otec. Jeho syna, ktorého hľadal, nenašiel doma. Avšak prekutávajúc dom, našiel tam rozličné pokradnuté veci svojich poddaných. Dal teda starca zviazať do pút, a tak zajatého viedol so svojím pandúrom k Sáve, na miesto, kde sa delila na dve ramená. Na jednom z nich bol kedysi most, teraz už z porúcaného mosta ostali len dve brvná, preložené na kríž. Vtedy sa znenazdajky zjavil mladý Vidak s pištoľami za opaskom. Trenck mal len šabľu pripásanú, ale Vidaka polapil za pravicu a povedal mu:

— Vidak, ty pôjdeš so mnou!

Ten vytiahol ľavou rukou z opaska pištoľu a chcel mieriť na Trencka. Ten mu však pištoľu odrazil nabok, takže sa pušný prach rozsypal, a keď Vidak rýchlo ťahal druhú pištoľ z opaska, vtedy Trenck vytiahol šabľu, vrazil ju Vidakovi do brucha a potom mu sťal hlavu a hodil starcovi pod nohy. Ten sa zhrozil nad týmto strašným činom, preklínal Trencka, ktorý na cudzej pôde spáchal taký zločin, a veštil mu, že ho za to skôr či neskôr stihne boží trest. — Trenck nechal starca na pokoji, previezol sa na kompe cez Sávu a odišiel so svojím pandúrom domov.

*

Minulo niekoľko týždňov a Trenck dostal úradný list z Osieka od komandanta generála Guadagniho,^[12] v ktorom vyzýva baróna Fraňa Trencka, aby sa bez meškania dostavil do Osieka a aby sa zodpovedal pre samovoľné a neoprávnené prekročenie hranice a pre násilenstvá spáchané na pôde cudzej mocnosti.

„Následky spáchaného skutku“ — tak znel predvolávací list — „nedajú sa v tejto chvíli predvídať, keďže ste, barón, sotva ustálený s Portou^[13] pokoj svojvoľne narušili, ako poddaný uhorského kráľa prekročiac pôdu priateľskej susednej mocnosti a na cudzích poddaných, bez privolenia vysokej vrchnosti, berúc si násilím zadosťučinenie. Takéto porušenie zmluvy pokoja musí sa prísne vyšetriť a potrestať, aby Vysoká turecká Porta nemala príčinu pri jej Majestáte kráľovnej Uhorska pre narušenie medzinárodného práva sa žalovať. Preto barón Trenck sa vyzýva, aby 20. tohto mesiaca v tunajšom hlavnom meste sa ustanovil a za ten skutok sa zodpovedal, atď.“

Trenck sa pri čítaní listu zarazil, lebo sa tentoraz domnieval, že si prenasledovaním zbojníkov pre pokoj krajiny vydobyl osobitné zásluhy, česť a slávu, a teraz je obžalovaný a pred súd pozvaný ako narušiteľ zákona. Takéto pokračovanie pripisoval svojmu úhlavnému nepriateľovi audítorovi Sazzenthalovi, ktorý ho pred šiestimi rokmi za aféru v Našici bol odsúdil na tisíc sedemsto zlatých pokuty a jeho pandúra na sedem rokov tvrdej roboty na šanciach, pretože vec neoznámil vrchnosti, ale si sám právo vydobýjal. Trenck nemohol zabudnúť, že ho tenže audítor vsadil do žalára a postavil pri ňom stráž, takže od hnevu ochorel a bol by azda tam i zomrel, keby sa vtedajší komandant gróf Khevenhűller ^[14] nebol k nemu tak láskave preukázal a nepustil ho na slobodu. — Teraz zas, — tak rozumoval Trenck, — tento Sazzenthal pohuckal komandanta proti mne a ja mám byť pokutovaný. Nie, to sa nestane!

Trenck teda nešiel do Osieku, ale sa písomne vyhovoril a usiloval sa ospravedlniť. Komando však na to nepristalo a opätovne vyzvalo Trencka, aby sa dostavil osobne. Trenck iba posmešne povedal: — Môžete ma čakať! — a nešiel. Tak prešiel istý čas a Trenck si už myslel, že v Osieku na neho zabudli.

Jedného večera však prišiel k nemu istý známy mešťan a oznámil mu: Od c. kr. komanda v Osieku vydaný je rozkaz po celej Slavónii, aby sa jeho osoby za každú cenu zmocnili a jeho pred súd priviedli.

Trenck sa zľakol, že sa tu koná už naozaj vážne a hneď aj urobil plán. V noci zavolal svojho pandúra k sebe, vydal mu potrebné rozkazy a tajne opustil kaštieľ. Ušiel do osady zvanej Veliká, ktorá ležala naľavo od cesty z Požehy do Neratovice.

Vo Velikej bol františkánsky kláštor, od Trenckovcov nadaný imaním, a tak sa uchýlil do neho. Mnísi sa náramne zadivili, keď sa Trenck zjavil medzi nimi. Gvardián,^[15] vyrozumejúc príčinu jeho úteku z domova, robil všetko možné, aby jeho prítomnosť zostala tajnosťou. A predsa tento jeho útulok bol v Osieku vyzradený a komando nariadilo poslať do Velikej oddiel pechoty, kláštor prepadnúť a priviesť lapeného Trencka. Toto zavčasu jeden mních z Osieka dal gvardiánovi na vedomie. Keď ten hroziace nebezpečenstvo ihneď oznámil Trenckovi, nahnevaný barón hrešil a vyhrážal sa zradcovi hroznou pomstou. Gvardián križujúc sa, prosil ho, aby takými rečami nezneucťoval posvätné miesto, keďže ho komando „propter crimen laesae pacis, in politicis“^[16] prenasleduje. Trenck napísal chytro list do Viedne svojmu tamojšiemu agentovi Leberovi, ktorému vyložil svoje položenie, a žiadal od gvardiána, aby jedného spoľahlivého frátra ihneď poslal s jeho listom do Pleternice, čo gvardián aj urobil, len aby sa zbavil nemilého hosťa. Z Pleternice prišiel skoro Trenckov pandúr s tromi koňmi. Na tretieho totiž naložili barónove šaty a osem tisíc zlatých, a tak ako tajne bol prišiel, tak aj tajne v noci ušiel z kláštora, ani svojmu sluhovi nezjavil, kam idú. Trenck si vyvolil cestu na Pakrac a sluha viedol vedľa seba koňa s proviantom. Koňa kŕmili vždy len v osamelých dvoroch, väčšie osady obišli, cez deň odpočívali v lese, ale v noci sa ponáhľali. Cestou preklínal Trenck audítora z Osieku ako svojho prenasledovateľa, že totiž on ako zemský pán, ktorý v tejto krajine do dvesto osadám vládne, pred svojimi vlastnými poddanými sa musí ukrývať a utekať ako zlodej.

Medzitým práve v tom čase bol v Slavónii vypukol mor a vojenský kordón bol postavený na hranici medzi Slavóniou a Chorvátskom. Ťažké pokuty boli vyhlásené na každého, kto by sa násilím protivil kordónu. Len čo sa priblížili k hranici, stráž ihneď zakázala Trenckovi prechod. Barón sa podrobil rozkazu, stiahol sa späť, čakajúc v úkryte, kým nadíde noc; potom obišiel stráž a zjavil sa na hranici. Tiekla tam Ilova^[17] ako pohraničná rieka. Trenck popchnúc koňa, preplával rieku, za ním sluha i s nákladným koňom. Na protiľahlom chorvátskom brehu ich pristavili roľníci, no keď ich Trenck štedro obdaroval, nielenže ho ďalej slobodne prepustili, ale keď u nich prenocoval, ešte ho odprevadili po tajných cestách ďalej.

Na štvrtý deň po svojom úteku dostal sa do Záhrebu, hlavného mesta Chorvátska, a tam sa ubytoval u jedného zámožnejšieho kupca, s ktorým bol v známosti. Keď však Trencka spoznali, vypovedali ho z mesta, pretože nemal pocestný list. Nahnevaný šľachtic hrešil, lebo ho ako dákeho tuláka alebo špióna vyhnali z mesta. Za mestom sa uchýlil k mýtnikovi. Odtiaľ chodil do mesta k mestskému kapitánovi, až konečne po dvoch týždňoch, keď mu kapitánova žena vyprosila u muža pocestný list, predal všetky tri kone a na poštovom koči i so svojím sluhom šiel prosto do Viedne.

*

Keď Trenck došiel do Viedne, v ten čas práve cisár Karol VI.^[18] ležal na smrteľnej posteli v päťdesiatom piatom roku svojho veku. Jeho záľubou bývala poľovačka na vodné vtáky, pri ktorej premoknutý a prechladnutý upadol do smrteľnej choroby. Bolo to začiatkom októbra 1740.^[19] V tejto jeho poslednej chorobe ho veľmi utrápila a náramne znepokojila zvesť o strate mesta a pevnosti Belehradu, kde turecký vezír pred očima rakúskej posádky vychádzajúcej z Belehradu, dal pred sebou niesť zástavy, vzaté Rakúšanom pri Grocke,^[20] a tak vošiel do mesta a pevnosti. Čo hrdinský Eugen pri Zente^[21] vyhral, to teraz prehrali Seckendorf, Wallis a Neipperg.^[22] Cisár Karol nemohol zabudnúť na to, že v septembri roku 1739 bol dohodnutý mier.^[23]

Dňa 11. októbra prišiel cisár z poľovačky, usporiadanej pri jazere Neziderskom (Fertó), na smrť chorý do Viedne. — Jeho dcéra Mária Terézia sa vtedy v nádejnom stave v piatom mesiaci nachodila a za šesť dní a nocí ustavične bdela pri svojom chorom otcovi, takže ju sám cisár prosil, aby sa šanovala a dožičila si odpočinok, keď už tušil svoju blízku smrť.^[24] Medzitým sa s jej manželom Francom celé dve hodiny dohováral bez svedkov. Potom sa ešte modlil k bohu za ochranu a požehnanie pre svoju dcéru Máriu Teréziu a posledný raz zvolajúc významné slová: Barcelona, Barcelona, Belehrad, Belehrad, zomrel o jednej hodine o polnoci 1740.^[25]

V tom čase dvadsaťtriročná Mária Terézia ujala sa panovania. Vo Viedni bola drahota a tamojší ľud bol nespokojný pre nedostatok chleba. Cisárovná dala hneď porobiť poriadok, aby sa drahota zamedzila a chlieb i mäso zlacneli.^[26] No len čo Mária Terézia zasadla na trón, už bavorský vyslanec gróf Törring^[27] menom svojho kurfirsta Karola Albrechta^[28] poslal dekrét na rakúske dvorské najvyššie úrady, v ktorom ich ako vtedajší zemepán a vladár povolával pred seba. Písmo bolo pod bavorsko-rakúskou pečaťou. — Kurfirst sa totiž odvolával na testament, napísaný pred dvesto rokmi, v zmysle ktorého panovanie v Austrii by vraj teraz malo pripadnúť jemu. Tieto dekréty však neboli ani odpečatené, ale naspäť poslané Törringovi s príkazom, aby do šiestich hodín opustil Viedeň. Dali mu oddiel Lobkowitzových kyrysníkov^[29] a tí ho odprevadili na hranicu.

Trenck s výzorom obra, pravého Goliáta, každému padol vo Viedni do očí. Sadol si do hostinca, a len čo sa obliekol, aby navštívil svojho agenta Lebera, už hostinský, človek podozrievajúci, oznámil polícii svojho neznámeho hosťa, takže k nemu vyslaný major s dvoma vojakmi sa s ním stretli temer na schodoch.

Trenckov agent sa náramne zadivil, keď ho Trenck navštívil, lebo sa predtým osobne nepoznali, ibaže si listy písali. Radoval sa, že ho vidí, lebo Trenck vedel s ľuďmi prívetivo zaobchádzať, pokiaľ sa to nevzťahovalo na nejakú z jeho náruživostí. Tak píše o ňom jeho pokrvný Fridrich Trenck,^[30] že v obchode s ľuďmi bol jedným z najpríjemnejších mužov na svete. Hovoril plynule siedmimi rečami, mal rád žarty a bol osobitne duchaplný pri bystrých nápadoch, vyznal sa i v hudbe, mal príjemný hlas, spieval umelecky, takže svoj chlieb by si bol mohol vyslúžiť aj v divadle; vedel byť zaujímavým a milým, no naproti tomu, kde mohol rozkazovať, tam bol ozajstným netvorom a zúrivcom.

Keď svojmu agentovi rozpovedal príčinu svojho príchodu, ten povážlivo krútil hlavou, hovoriac:

— Vaša vec je pre vás veľmi nebezpečná, lebo padá do rozporu s politikou vlády. Jej Veličenstvu kráľovnej Uhorska hrozí zvonka mnohonásobné nebezpečenstvo, a preto ona s mocnosťami, s ktorými je v pokoji, chce zachovať úplný pokoj. Pán barón to zná, s akými ohromnými obeťami je pokoj vykúpený od Vysokej Porty. Preto aj povážiť môžete, aké nemilé to byť musí našej vláde, keď ten prípad v Carihrade je známy a na veľmi zlú stránku vysvetľovaný byť môže. V druhom čase by žaloba slavónskej krajinskej správy bola menej dôležitá, ale v tomto práve kritickom okamihu je veľmi závažná!

Trenck zúril, že pre jedného zbojníka má toľké nepríjemnosti a že na neho žaluje nie turecká vláda, ale Guadagni, podpichnutý jeho úhlavným nepriateľom Sazzenthalom.

Nato mu odvetil agent:

— Z tejto jedinej okolnosti môže povstať dáka iskra nádeje, lebo keby Vysoká Porta žalovala na vás, tak by vaša vec bola celkom stratená.

Vtom pribehol sluha z hostinca od Bielej labute a oznamuje, že major od stráže prišiel k nemu do hostinca, aby sa zmocnil osoby pána baróna, no keď ho nenašiel, odviedol so sebou sluhu a všetku bagážiu.

Nahnevaný Trenck si trhal vlasy, nadávajúc na audítora v Osieku, ktorý je vraj príčinou jeho nešťastia.

Agent poslal medzitým sluhu domov a krotil zúrivého Trencka, aby sa teraz rýchle rozhodol, lebo v každej chvíli môže prísť stráž a zmocniť sa ho. Na radu agenta šiel Trenck hľadať útočište pri mníchoch — šotoch, a keď ho tam neprijali, pri kapucínoch, ktorí sa na prosbu agenta ukázali povoľnejšími a poskytli Trenckovi na tridsaťšesť hodín právo azylu.

Ešte toho dňa popoludní vybral sa princ Karol z Lotrinska,^[31] švagor cisárovnej, do cisárskej hrobky ku kapucínom, aby vykonal pobožnosť pri hrobe Karola, svojho druhého otca. A vtedy skrsla myšlienka v Trenckovej hlave. Prosil jedného mnícha, aby mu ukázal miesto, kadiaľ by sa mal princ vrátiť od hrobu. I postavil sa tam Trenck, čakajúc trpezlivo na princov návrat. Ako sa princ priblížil, Trenck sa vrhol pred ním na kolená. Princ sa zarazil a spýtal sa gvardiána:

— Kto je tento človek?

— Barón Trenck zo Slavónie!

— A čo hľadá barón Trenck zo Slavónie pri kapucínoch vo Viedni? — spytoval sa ďalej.

Na to Trenck:

— Najosvietenejší knieža! Pri vašich nohách leží biedny, nespravodlivo prenasledovaný azylant.

— Barón, vy ťažkú obžalobu robíte pred súdom Jej Veličenstva!

— Najmilostivejší pane, ja sa neopovažujem tvrdiť, že by som bol nevinný, len toľko sa osmeľujem tvrdiť, že som nespravodlivo prenasledovaný.

— A čo ste zavinili? Bezpochyby duel!

— Najosvietenejší princ! Ja som vo vlasti svojej prenasledoval zbojníkov, aby som verejnú bezpečnosť upevnil. Vo svojej horlivosti za obecné dobro som sa však priďaleko odvážil a v prenasledovaní jedného lotra prekročil som tureckú hranicu a zločinca, ktorý bol tureckým poddaným, som tam usmrtil.

— Aj, aj, barón, to bolo veľmi neopatrné.

— Uznávam svoju vinu a prosím o milosť.

— Vstaňte hore!

Trenck vstal a jeho obrovská postava urobila príjemný dojem na princa. Stal sa prívetivejším a vravel:

— Musím sa o tejto vašej záležitosti dôkladnejšie prezvedieť, ale toto posvätné miesto na túto vec nie je príhodné. Zajtra príďte ku mne.

— Najosvietenejší knieža, bohužiaľ, nie som vstave toto najmilostivejšie povolenie použiť.

— Ako to myslíte, barón?

— Ja som v nebezpečenstve, že v tom okamihu, ako toto svoje útočište opustím, zlapajú ma.

Princ premýšľal a vravel:

— Budem hovoriť s grófom Harrachom,^[32] aby vás počas vyšetrovania nechali na slobode. — Nato prívetive kývol rukou a vzdialil sa.

Po jeho odchode Trenck vyobjímal gvardiána, ďakujúc mu a sľubujúc vďačnosť jemu i kláštoru.

V tom čase vydržiavali sa vo Viedni slávnosti s veľkou pompou, holdovalo sa totiž Jej Veličenstvu cisárovnej. Cisárovná prijala od krajinského maršala všetky dvorské i poddanské úrady a súdy. Mestská rada a celé meštianstvo skladali jej prísahu vernosti a nato 22. novembra 1740 holdovali jej stavy rakúske.

*

Ešte pred týmito udalosťami zdržiaval sa Trenck dva roky v Rusku. Šiel tam jednak pre mrzutosti, ktoré mal tu doma, jednak preto, že pociťoval potrebu cestovať a konať.

Keď Rakúšania viedli s Turkami vojnu, ponúkol sa Trenck poľnému maršalovi Seckendorfovi so štyrmi tisícami pandúrov, ktorých on sám chcel naverbovať a ozbrojiť a potom vtrhnúť do Bosny; keďže maršal túto jeho ponuku odmietol,^[33] to tak domrzelo Trencka, že šiel k Rusom, a to tým radšej, lebo prvý manžel ruskej cárovnej Anny, hercog Kuttler z Kurlandu,^[34] bol ďaleký príbuzný Trenckovej matky. Keď teda ruský obrist Cumming prišiel do Uhier, aby verbovaním doplnil tu svoj husársky pluk, pridružil sa Trenck k nemu s privolením svojho otca a menovaný bol kapitánom. Šiel na Kyjev do Bendera^[35] a mal tam veľmi časté škriepky a duely so svojimi kamarátmi a predstavenými a veľmi málo priateľov v regimente.^[36] Poľný maršal Műnnich,^[37] ktorý bol Trenckovi naklonený, povolal ho ako kuriéra do Očakova^[38] ku generálovi Stoffelovi, a ten ho poslal do Astrachánu.^[39] Keď ruská armáda prešla rieku Bug, dostala sa medzi pustatiny, pri ustavičných roztržkách k Turkami a Tatármi. Trenck sa bil udatne, Rusi však stratili v týchto bitkách do päťdesiattisíc chlapov a do dvadsaťtisíc koní. Už tu mal Trenck veľké nepríjemnosti a bol obžalovaný, že sa vydával za pokrvného cárovnej.^[40] — A vtedy si kúpil jednu otrokyňu.^[41]

Na konci apríla nasledujúceho roku znova sa začala vojna. Ruská armáda v máji prešla cez poľskú Ukrajinu. — Tu môj obrist, osobný môj nepriateľ, obviňoval ma, že som sa bez jeho vedomia vzdialil z tábora — hovorí Trenck. — Dal ma do áreštu a do pút. Pri tejto príležitosti som ho tak ubil, keď ma neprestával dráždiť a so mnou sa vadiť, že padol na zem a štrnásť dní trvalo, kým sa zotavil. Poľný maršal Műnnich dal vec vyšetrovať, ja som bol za nevinného uznaný a pre svoje zásluhy vo vojne s Tatármi na majora povýšený. Po viacerých pre nás šťastných bitkách prešla naša armáda cez Prut, zaujala Jassy, odkiaľ hospodár ušiel. Niektoré naše čaty zabiehali až po Fokšany a Bukurešť. Tu sme počuli, že Rakúsko uzavrelo s Turkami nečestný pokoj.^[42] My sme krajinu spustošili a vzali do otroctva stotisíc ľudí a množstvo dobytka. Každý dôstojník si vzal otrokov, koľko chcel, Trenck si vzal dve dievčatá, jednu Židovku a jednu Rumunku, takže mal teraz už tri otrokyne.

Potom už nasledoval najstrašnejší Trenckov deň, ako sám vravieval. Slúžil v Orlovského dragúnskom regimente ako major. Na pochode sa povadil so svojím obristom Mayerom, ktorý ho obviňoval z nedbanlivosti v službe. Trenck vo svojej náruživosti hovoril urážlivo o panej obrista. Z toho povstala veľká nenávisť a zvada medzi nimi, až raz Trenck svojho obrista vyzauškoval. Nato ho generál Rumiancev dal zlapať a zatvoriť. Sám Műnnich, jeho doterajší ochranca, keď mu o tom priniesli správu, zvolal: — S týmto človekom nemožno ďalej vydržať, musíme ho do blázinca zatvoriť! — Vojenský súd ho odsúdil na smrť zastrelením. — 10. januára prišiel ku mne do žalára adjutant, — vraví Trenck. — Ja som práve bol chorý na zimnicu. Aj napriek tomu som musel ísť na sneh a ľad, kde ma obkolesilo vojsko. Prečítali mi ortieľ smrti a ja som mal byť zastrelený. Chceli mi oči zaviazať, ale ja som to nedovolil. To som však už dovoliť musel, že mi jeden poddôstojník podľa ruskej obyčaje pripäl kríž z bieleho papiera na ľavé prsia. Granátnici stáli už v pohotovosti strieľať. Vtom však pricválal zástavník a priniesol milosť od maršala. Jeho veľkodušnosti ďakoval som teda za život. Zato však bol som vylúčený z armády, odsúdený na šesť mesiacov na šiance a potom som mal byť vyvedený za hranicu. Odviedli ma do Kyjeva, kde som podplácaním získal aspoň toľko, že ma nezavreli spolu s kadejakou na Sibír odsúdenou háveďou, ale mi dali na bývanie osobitnú, zemou pokrytú kolibu. Tam som ochorel a žiadal som si kňaza spovedníka. Navštívil ma jeden františkán, misionár z Neapolu, zaujal sa za mňa pri generálke z Löwenthalu, pri ktorej bol spovedníkom, a tá sa za mňa prihovorila u maršala Műnnicha. Ten pri tej príležitosti vravel:

— Trenck je bezuzdný človek, neraz som pri ňom zažmúril oko, no teraz som nútený za príklad iným prísne pokračovať proti nemu.

Predsa však, napriek týmto tvrdým rečiam, dali mi dolu putá a držali ma na hlavnej strážnici. 3. februára, na deň narodenia cárovnej, bola u maršala veľká hostina, po ktorej sa maršal vybral na prechádzku a náhodou šiel popri hlavnej strážnici. Ja som sa pred ním hodil na kolená a zvolal som:

— Pane! Milostivý pane, či sú to vaše rozkazy, aby cudzozemský gavalier, ktorý na česť do tejto krajiny prišiel a pretože si svoju česť chránil, má hanebne na šiancoch robotovať? Zmilujte sa nado mnou!

Táto prosba ako aj obranný spis mali dobrý následok. Trenck dostal znova milosť a s vojenskou eskortou bol vyprevadený až na poľskú hranicu.^[43]

V Európe panoval pokoj, len za oceánom, v Západnej Indii, Anglicko so Španielskom začali vojnu, keď španielski colníci anglickým pašovníkom poodrezávali uši. Preto kráľ Juraj II.^[44] vypravil flotu do Západnej Indie a rozkázal napadnúť španielske osady.

V tomto čase zomrel cisár Karol VI. a prestol zaujala Mária Terézia. Hneď sa ukázalo, aká pravdivá bola výpoveď slávneho Eugena Savojského, že stotisíc ozbrojených mužov a plná pokladnica viac stoja ako stotisíc traktátov.

Bavorsko povstalo najprv proti dedičke rakúskeho trónu, gróf Törring do šiestich hodín musel sa vzdialiť z Viedne a kyrysníkmi bol odprevadený za hranicu; avšak Perusa ako mimoriadny bavorský vyslanec zostal vo Viedni vybaviť politické otázky.^[45]

Čoskoro nato prišli odpovede ostatných dvorov na notifikáciu cisárovnej a boli povážlivo nebezpečného obsahu.

Filip V., kráľ španielsky,^[46] osoboval si právo na všetky krajiny Rakúska.

Karol Emanuel, kráľ sardínsky,^[47] robil si nároky na kniežatstvo milánske.

Ľudovít XV., kráľ francúzsky,^[48] stál na strane Bavorska a Španielska a chcel byť sudcom vo veci zmierenia, aby takým činom umožnil rozdelenie rakúskych krajín. Nastala vojna, najprv len diplomatická, perom a atramentom, v tichosti, ale každá mocnosť zbrojila a hotovila sa do vojny.

Medzi viedenskými ministrami bol veľký poplach, malomyseľnosť a beznádejnosť. Štátny kancelár — minister vonkajších vecí gróf Sinzendorf^[49] bol natoľko zronený na duchu, ako čo by už bol videl nepriateľa opanovať Prahu, Linec, ba aj samu Viedeň.

Proti tejto malomyseľnosti ministrov zaskvela sa mladá cisárovná obdivuhodnou odhodlanosťou a dôverou. Ona si dala od stavov holdovať vo Viedni, veľvojvodu svojho manžela menovala za spoluregenta, veľmajstra Zlatého rúna a oprávnila ho pri nemeckom bunde hlasovať menom českej koruny.

Generálov Seckendorfa, Neipperga a Wallisa, ktorí boli ešte od tureckej vojny vo vyšetrovaní, rozkázala prepustiť na slobodu a pravotu proti nim zastaviť, ba sčiastky im aj nahradila ich predošlé vojenské hodnosti.

Princa Karola Lotrinského menovala za generálneho poľného maršala a generála Pálffyho za komandanta v Čechách.^[50]

Pritom zaviedla mnohé úpravy, mnohé zbytočné dvorské úrady zrušila a všade vyzývala k sporivosti. V štátnej pokladnici nebolo viac ako 87 000 ríšskych toliarov. Vojska bolo podľa výkazov najvyššej vojenskej dvorskej rady 135 000 mužov — na papieri, ale v skutočnosti len 68 000. A s touto armádou, s takou pokladnicou mala zahnať všetky nebezpečenstvá. Kam len oči obrátila, všade povstávali nepriatelia, ako keď sa približuje búrka a hrmí zďaleka. Každý len bojazlivo načúval, z ktorej strany najprv hrom udrie.

Najodvážnejší a najnebezpečnejší sok cisárovnej sa dosiaľ ešte neukázal, ba vo Viedni ho dosiaľ ani len v podozrení nemali. Až keď ôsmy týždeň po Karolovej smrti doletela do Viedne ohromujúca správa: kráľ Fridrich Pruský vtrhol do Sliezska! Bolo to ako hrom z jasného neba.

Fridrich II.^[51] zasadol na pruský trón 31. mája 1740, teda sotva päť mesiacov pred smrťou rakúskeho cisára Karola VI. Po otcovej smrti našiel bohatú štátnu pokladnicu a 76 000 chlapov dobre vycvičeného vojska.

Pred sto rokmi, roku 1619, pozostávala vojenská moc Brandenburgovcov z trinástich kompánií regulárneho vojska. Pred tridsiatimi rokmi, roku 1701, cisár Leopold Rakúsky použil svoje právo vymenovať kráľov a povýšil pruské vojvodstvo na kráľovstvo.

Otec Fridricha II., Fridrich Viliam,^[52] bol múdry štátnik, hoci drsnej obyčaje, takže ho jeho vlastný švagor Juraj II., anglický kráľ, rád posmešne prezýval len „strážmajstrom“, „kráľom hradských ciest“ a „ríšskym hlavným posýpačom“.

Pravda, tento hlavný ríšsky „posýpač“ pri všetkom svojom čudáctve so svojou obrovskou gardou a večernými schôdzkami pri pive vedel piesočné divé pustatiny pretvoriť na úrodné polia, zakladať mestá a osady. Privolal početné rodiny Frankov a Švábov, prijal zo Salzburgu šestnásťtisíc vysťahovalcov, ktorých náboženský fanatizmus vyhnal z ich vlasti, a mnohých cudzozemcov prijal aj do civilnej aj do vojenskej služby.

Fridrich II. si ľahko našiel príčinu vojny. Odvolával sa na staré, väčšinou neoprávnené nároky na jednotlivé čiastky Sliezska. Čas na vojnu s Austriou zdal sa mu teraz najpríhodnejší. Rakúsko sa po smrti cisára Karola ocitalo v poľutovaniahodnom stave. Štátna pokladnica bola prázdna, niektoré provincie, len nedávno od Turkov späť dobyté, schudobnené, v ostatných krajinách veľa nespokojnosti. Pevnosti v zlom stave, armáda rozptýlená od Brašova po Freiburg v Breisgaue, od Hlohova v Sliezsku^[53] až po Miláno. Okrem toho rakúski vojaci, i pechota, jazdectvo i delostrelectvo, boli veľmi zaostalé aj z ohľadu na manévrovanie, aj na paľbu. Všetko toto bolo Fridrichovi veľmi dobre známe a nadovšetko ešte, že pri tomto stave práve bola hlavou ríše žena, to ho hnalo možno do vojny.

Svoj hlavný vojnový plán držal Fridrich v tajnosti. Niekoľko pochodov v tú stranu k Rýnu malo vzbudiť mienku, že mu ide o krajiny Jűlich a Berg.^[54] Ani najstarší z jeho generálov, princ z Dessau,^[55] nevedel, čo kráľ zamýšľa.

Konečne spozoroval rakúsky vyslanec v Berlíne, že kráľ na sliezskych hraniciach zhromažďuje vojsko, a oznámil to do Viedne. Dostal však odtiaľ odpoveď, že tomuto chýru nechcú a nemôžu veriť. No keď i po druhýkrát opakoval svoju správu, poslali z Viedne druhého vyslanca, aby kráľove zámery dôkladne preskúmal. Fridrich sa najprv všelijako vyhováral, ale napokon vyslanca oficiálne upovedomil o svojom predsavzatí. Rakúsky generál Botta d’Adorno^[56] odhováral kráľa všemožne od vojny. Fridrich mu odsekol:

— Všetko je už neskoro. Rubikon sme už prekročili!

A tak sa aj stalo. Gróf Gotter^[57] bol už poslaný s rozkazmi ako mimoriadny vyslanec do Viedne. Prišiel sem 15. decembra, ale pruská armáda už 13. decembra bola prekročila hranice Sliezska.

V ten večer po odchode rakúskeho generála Bottu bol veľký maškarný bál v berlínskom kráľovskom zámku. Kráľ sa zabával medzi veselými maskami, avšak o polnoci nepozorovane zmizol zo salónu a rýchlo sa ponáhľal k hraniciam Sliezska.

*

Keď prišla zvesť o vpáde Prusov do Sliezska, nastal všeobecný strach vo Viedni, lebo Rakúsko nebolo na vojnu pripravené a v samom Sliezsku nemalo viac ako tri batalióny a dve stotiny granátnikov. Armádu bolo treba vypraviť proti nepriateľovi uprostred zimy. Tá sa zhromažďovala na Morave a komando bolo zverené generálovi Neippergovi.

Trenck sa v srdci radoval, že bude vojna, a akoby bol tušil, že aj on sa na nej zúčastní, lebo on bol človek, ktorý nemal rád pokoj, ale bitky a dobrodružstvá; rozkošami jeho života boli bravúry.

Ale vojenská disciplína nebola mu po chuti. On rád rozkazoval, ale nerád poslúchal, a kto stál pod ním, musel byť jeho otrokom, pritom on sám sa nerád podrobil vyššej autorite. A práve preto, ako aj pre svoje trpké skúsenosti v ruskej armáde, váhal a nevedel, čo by mal robiť. Zdráhal sa ako dôstojník vstúpiť do vojska, keď už bol majorom v armáde maršala Műnnicha.

Vtom prišiel lokaj od dvora a odovzdal Trenckovi biletu. Keď Trenck písmo prečítal, naradovaný povedal lokajovi: — Hneď prídem. — I obliekol na seba sviatočné šaty, premýšľajúc o svojom terajšom položení, o svojej pravote a o vojne.

Princ Karol mu sprostredkoval nielen to dobrodenie, že počas svojej pravoty mohol zostať na slobode, ale aj to, že dostal audienciu u kráľovnej. Najal si teda koč a viezol sa do burgu, premýšľajúc, čo by mal kráľovnej povedať. I on i jeho pandúr pre obrovské postavy i pre divné uniformy budili všeobecný údiv. Aj zámocká garda pozerala s prekvapením na týchto dvoch Goliátov. Trenck vošiel do predsiene, kde dvaja gardisti držali stráž a veľa ľudí čakalo na audienciu, lebo Mária Terézia rada udeľovala audiencie, chcejúc všetko sama vidieť a počuť, čo ju urobilo populárnou. Každý, vracajúc sa z audiencie, prejavoval na tvári radosť a uveličenie.

Konečne prišiel rad na Trencka. Ten vstúpil do sály s tlkotom srdca. Uprostred sály stála mladá dáma a vedľa nej naľavo, o krok nazad, mladý pán.

Dáma bola vyššieho vzrastu ako obyčajné ženy, štíhlej, pôvabnej postavy, s bystrým zrakom, ale milostivým. V jej tvári sa zrkadlili cnosť, dobrota, veľkodušnosť a srdečnosť. Celá jej postava bola krásna, plná majestátu. To bola Mária Terézia. Šaty mala z čierneho zamatu. Pán po jej ľavom boku, sotva tridsaťdvaročný, príjemného zovňajšku, s plnou tvárou, vysokým čelom, postavy dosť vysokej, nosil sa jednoducho, bez všetkého skvostu, len golier mal štikovaný, šaty na spôsob francúzskeho kroja. Tento pán nič nehovoril, len so záujmom počúval kráľovnej reči. Bola to jeho Kráľovská Výsosť Franc Lotrinský,^[58] manžel Márie Terézie.

Barón Trenck, vrhnúc sa na kolená pred kráľovnou, urobil hlavou poklonu.

Mária Terézia dala mu rukou znak, aby vstal hore, a oslovila ho:

— Vy ste barón Trenck?

— Vášho Majestátu najvernejší poddaný.

— Vy ste sa previnili.

— Veličenstvo! Hlboké oľutovanie naplňuje moje srdce.

— Nebude vám treba spáchaný čin ľutovať, keď sa odhodláte nikdy viac sa nepreviniť.

— Veličenstvo, moja horlivosť ma tak ďaleko uchvátila…

— Horlivosť schvaľujem, ale kto sa dá ďaleko uchvátiť, práve tak sa previní, ako aj ten, kto predčasne ustúpi. Môj panovnícky dom je aj tak ohrozený zlými nepriateľmi. Či mi chcete ešte aj s mojím priateľským susedom narobiť nepríjemnosti? Treba sa mierniť. Koľko máte rokov?

— Ešte nie tridsať, Veličenstvo.

— Ženatý?

— Bol som.

— Dietky?

— Pomreli.

— Skoro sa rozhodnete pre druhú manželku?

Trenck nevedel, čo má na to odpovedať.

— Vy sa musíte zase oženiť. Ja vám obstarám dobrú paniu.

— Veličenstvo! Teraz práve nastal čas, v ktorom by som ja len tej navznešenejšej medzi všetkými paniami, najmilostivejšej kráľovnej mojej slúžiť si žiadal.

— Vaša oddanosť môjmu panovníckemu domu sa mi páči. Hovorte, čo žiadate!

— Jeden z nepriateľov Vášho Veličenstva sa opovážil do Sliezska vtrhnúť a Vášho Veličenstva krajinu ako aj verných poddaných s vojskom prepadnúť. Ja som previnilec a želal by som si Vaše Veličenstvo o svojej vernosti a oddanosti voči najvyššiemu cisárskemu trónu presvedčiť. Na tento cieľ chcel by som Vášmu Veličenstvu tisíc pandúrov postaviť, ktorých by som aj sám na svojich panstvách naverboval, na svoje trovy zbrojou a mundúrom zaopatril a ja sám proti nepriateľom Vášho Veličenstva do vojny viedol.

Kráľovná chvíľu premýšľala, potom spokojne pokývala hlavou a vravela:

— Placet!^[59] Vaša ponuka mi robí osobitné potešenie. Bude ma tešiť, keď počujem o vás a vašich pandúroch a o ich niektorých víťazstvách. Čím ste sa previnili, to buď zabudnuté. Rozkážem svojmu prezidentovi vojenskej dvorskej rady, aby vám doručil patent obriststrážmajstra. Keď svoje mužstvo budete mať pokope, dostavte sa sem, aby ste potom dostali ďalšie rozkazy.

— Veličenstvo! — zvolal naradovaný Trenck a hodil sa zase na kolená, — túto milosť, keď bude treba, zaplatím svojím životom.

— A kedyže sa mienite sem navrátiť?

— Veličenstvo! Moja légia bude čoskoro pokope, lebo v mojej vlasti je veľa ľudí, ktorí sa tým previnili, že zlým ľuďom, ktorých som ja prenasledoval, poskytli prítulok a potom bojac sa pokuty, ušli do hôr. Počet týchto, nie natoľko zlých ako poblúdených ľudí, je značný. Keď mi teda Vaše Veličenstvo najmilostivejšie povolenie udeliť ráči pre týchto ľudí, keď vstúpia do mojej légie, generálny pardon vyhlásiť, tak bude počet v krátkom čase doplnený a ja mám nádej, že začiatkom apríla zase sa tu ustanovím.

— Generálny pardon, placet. Ale len pre zavedených, aby ste mi nepriviedli nijakých zbojníkov a lotrov, to pre našu reputáciu v cudzozemsku. Či ste ma porozumeli? Tak dobre.

Trenck odišiel z audiencie uveličený.

Keď sadal do koča, vravel hrdo svojmu pandúrovi:

— Ja som odteraz major a komandant légie pandúrov.

*

O niekoľko týždňov dostal Trenck dlho očakávané dokumenty, ako aj majorský patent, predpisy na ustanovenie čaty pandúrov a splnomocnenie na generálny pardon.

V hostinci, kde bol Trenck ubytovaný, kázal svojmu pandúrovi chytro vziať a usporiadať všetku batožinu na odchod. Sám uradovaný nad takým obratom veci kázal pandúrovi spievať veselé národné piesne. Ten spieval, ako mu hrdlo stačilo.

Vtom počul mocné klopanie na stenu susednej izby a mužský hlas:

— Dočerta! Čo to za rev v susednej izbe!

Trenck zavolal rýchlo:

— A čo vás do toho, čo sa v mojej izbe deje!

— Vy nie ste sám jediný hosť v tomto hostinci, — odvetil sused.

— Ja môžem vo svojej izbe robiť, čo sa mi páči.

— To neobstojí, lebo tak by ste mohli aj celý boží deň na trúbe trúbiť, čo by sa ani susedom ani samému hostinskému páčiť nemohlo.

— A či viete, s kým máte robotu?

— Mne je to jedno.

— Ja som barón.

— A moja rodina je tiež zemianska.

— Ja som bol kapitánom.

— A ja nadporučíkom!

— V ruskej službe!

— Tak ako aj ja!

— Ja som teraz majorom Jej Veličenstva uhorskej kráľovnej!

— Ja síce ešte nie som, ale mám nádej ním sa stať!

— Ja som statkárom v Slavónii.

— A hlava mojej rodiny bol grófom a pairom v Škótsku.

— Ja sa volám Trenck.

— A ja Laudon.^[60]

Len čo Trenck počul toto meno, vbehol do susednej izby, volajúc s prekvapením:

— Vy ste Ernest Gideon Laudon?

— Ako vidíte, — odpovedal ten chladno.

Laudon bol toho času mladý, asi dvadsaťpäťročný muž, strednej pevnej postavy, ale veľmi chudý, podlhovastej tváre, vlasy mal červenkasté, čelo široké, oči tmavopopolavé, s hustým obočím. Zdal sa byť vždy pohrúžený v hlbokých myšlienkach, jeho tvár mala výraz priamy, vážny a studený, nikdy sa nesmial, len veľmi zriedka usmieval.

V tej chvíli, keď Trenck vkročil do jeho izby, sedel za stolom, chrbtom k stene, na ktorú predtým bol klopal. Pred ním na stole bola rozostretá mapa, ktorú študoval, vedľa nej stála misa s pečienkou a fľaša s vodou.

Laudon ani nevstal, aby prichodiaceho privítal.

— Či sa ešte rozpomínate na mňa? — začal Trenck.

— Ja mám dobrú pamäť a ako pozorujem, vy ste ešte vždy excentrická hlava ako predtým.

Trenck sa zasmial a odvetil:

— A vy ste ešte vždy ten pošmúrny a na slovo skúpy Laudon. Vari študujete?

— Zabávam sa.

— Azda som vám na ťarchu?

— Nie som nezdvorilý.

— Zajtra ráno odcestujem, či vás smiem pozvať na spoločnú večeru?

— Ja dnes neopustím svoju izbu.

— Teda zostaneme tu a vypijeme spolu fľašku vína.

— Ja pijem vodu.

— Voda pre žaby! — I zavolal na svojho pandúra a rozkázal priniesť vína.

— Tak ste vy tiež opustili ruskú službu? — spytoval sa Trenck.

— Ja som za sedem rokov slúžil Rusom.

— Kedy ste ako kadet vstúpili do služby?

— Roku 1731. Najprv sme mašírovali do Poľskej na dvojnásobnú voľbu kráľa, potom k Rýnu ako pomocné vojsko proti Francúzom.

— A napokon v preslávnej výprave proti Turkom pod maršalom Műnnichom, kde som aj ja bol. Tam sme sa častejšie vídali.

— Ale sme do bližšej známosti nikdy neprišli.

— Bo ste vy veľmi odpudzujúcej povahy, čo ma inak neodstrašuje, lebo aj za chladnou povahou môže stáť muž na pravom mieste.

— Jedzte z tej pečienky, — povedal Laudon, — keďže ste mojím hosťom, nechcem, aby ste odišli lačný.

— My sme spolu bojovali a môžeme spolu aj jesť, — vravel Trenck, čiahajúc do misy.

— A vy ste udatne bojovali, to je pravda, — doložil Laudon.

— Možno ešte spolu bojovať budeme.

— Dosť možno.

— Ale ako ste sa dostali do Viedne?

— Pretože sa mi v Ruskej nepáčilo. Stala sa mi krivda. Hľadajúc pomoc, vybral som sa do Petrohradu, kde je dvorný maršal, gróf Löwenwald, mojím krajanom.

— Teraz chápem, a tunajší generál Löwenwald je vlastný brat ruského maršala?

— Tak je. Ja som sa v Petrohrade zoznámil s maršalovým sekretárom Hofstellerom, ten ma nahováral, aby som sa vybral do Viedne službu hľadať. Tak som teda kvitíroval a Hofsteller mi dal odporúčajúci list.

— Teda ste prosto prišli do Viedne?

— To nie. Najprv som sa zastavil v Berlíne, kde som našiel veľa bývalých ruských dôstojníkov. Tí ma nahovárali, aby som aj ja vstúpil do pruskej služby a sľubovali, že ma predstavia kráľovi. I stalo sa tak.

— A ako vás prijal kráľ?

— Najprv si ma poobzeral od hlavy po päty a potom, obrátiac sa k svojim adjutantom, vravel po francúzsky: „Tvár tohto človeka mi je protivná“, — rozprával Laudon mrzuto.

— Dočerta! — rozsrdil sa Trenck, — to by mne Brandenburg nebol smel tak hovoriť!

— Ja som po francúzsky nerozumel a len neskoršie mi to vysvetlili, — vravel Laudon, pokrčiac plecami. — Mne je to však vonkoncom jedno. Krásou človek neporazí nepriateľa.

— Príhodu podobnú tejto vašej často mi rozprával môj starý otec. K Ľudovítovi XIV. prišiel raz malý človiečik v opátskom kepienku a prosil kráľa o prebendu. Kráľ mu ju odoprel. Malý opát prišiel po druhý raz a prihováral sa za kompániu dragúnov. Kráľ mu i to odoprel. Malý človiečik opustil Francúzsko, prišiel do Viedne a tu sa stal z neho veľký Eugen Savojský. Francúzi to mohli ľutovať, keď si pripomínali Höchstadt, Trevír, Oudenarde, Malplaquet. Ba či ste už dostali audienciu u cisárovnej?

— Áno, — odvetil Laudon, — čakám kapitánsky patent.

— Mne by bolo milé, keby ste sa dostali do môjho regimentu.

— A kedy sa vrátite?

— Najneskôr o šesť týždňov.

— I s regimentom?

— Áno.

— Tak skoro?

— Ja tých tisíc mužov pozbieram, o to sa nebojím.

Po dlhšom rozhovore sa rozlúčili. Trenck sa tešil, že budú slúžiť, keď už nie v jednom regimente, tak aspoň v jednej armáde.

O niekoľko týždňov Laudon naozaj dostal patent kapitána v Trenckovom regimente, ktorého blízky príchod mal očakávať vo Viedni.

Stalo sa teda náhodou, čo si žiadal Trenck.

*

Postavenie pruského vyslanca grófa Gottera vo Viedni bolo veľmi ťažké. Mal vyjednávať s viedenskou vládou, no medzitým hranice kráľovnej jeho armáda bola už prekročila.

Kráľ Fridrich sa osvedčoval, že je hotový zabezpečiť všetky dedičné krajiny cisárovnej Márie Terézie so všetkou svojou mocou; žiadal, aby sa uzavrel spolok s Ruskom, Anglickom a Holandskom. Sľuboval zaopatriť jej manželovi veľkokniežaťu nemeckú cisársku korunu a na podporu toho aj vojsko poslať. Napokon sľúbil vyplatiť aj dva milióny zlatých v hotovosti, ak mu kráľovná Mária Terézia odstúpi Dolné Sliezsko, na ktoré má vraj ozajstné právo. No zato žiadal ešte ako náhradu za svoje vojenské trovy a za nebezpečenstvo, ktorému by sa týmito svojimi záväzkami mal vystaviť, aj ostatné čiastky Sliezska. Neskoršie z týchto svojich požiadaviek spustil toľko, že sa uspokojil so samým Dolným Sliezskom. — Viedenskí ministri v strachu, že sa Rakúsko rozdrobí, radili kráľovnej tieto podmienky prijať. Lež Mária Terézia odhodlane odpovedala pruskému vyslancovi, že je ona ďaleko od toho, aby svoje panovanie začala rozkúskovaním svojho mocnárstva a že nechce a nemôže privoliť, aby bolo odtrhnuté celé Sliezsko a či len čiastka z neho. A prvou podmienkou vyrovnania vraj je to, aby pruský kráľ Sliezsko opustil.

Ihneď po tomto osvedčení pruskí ministri, gróf Gotter, barón Lork a Kircheisen dostali rozkaz, aby Viedeň do štyridsiatich ôsmich hodín opustili.

Tým sa vyjednávanie prerušilo.

Fridrich postupoval v Sliezsku rýchlo napred, lebo rakúsky generál Brown ^[61] nemal ani toľko vojska, aby mohol výdatne brániť pevnosti a českú hranicu.

Rakúska vláda vydala síce rozkaz, aby sa všetky po krajinách roztratené vojská zhromaždili na Morave a postavili sa pod generálom Neippergom v Sliezsku proti Prusom. Počasie bolo však na to veľmi nepríhodné, cesty zlé, neprestajné dažde, takže mnohé rieky sa rozvodnili, čím sa pochod vojska veľmi sťažoval.

Cez Viedeň deň čo deň prechádzali vojská rozmanitých zbraní.

A v tomto tak povážlivom strachu a v zlom čase hlavné mesto aj všetky národy Rakúska prekvapila radostná správa, že dňa 13. marca 1741 porodila kráľovná princa, dediča koruny — neskoršieho cisára Jozefa II. Viedeň sa radovala a hneď nato večer osvetlením mesta a rozličnými transparentmi dala výraz svojmu oduševneniu. Medzi prípravami na vojnu predostrela kráľovná Mária Terézia žalobu pred ríšsky snem v Regensburgu.^[62] Kráľ Fridrich sa usiloval ospravedlniť sa tam pamätným spisom. Všetky tieto písomné škriepky však neviedli k cieľu, spornú vec mal rozhodnúť meč.

Bolo to na začiatku apríla, keď sa vo Viedni rozniesol chýr, že sa k mestu približuje akási podivná čata ozbrojencov, aby sa tu predstavila Jej Veličenstvu kráľovnej a jeho Kráľovskej Výsosti veľkokniežaťu. Celé mesto bolo žiadostivé vidieť a obdivovať blížiacich sa ozbrojencov. A boli to naozaj obdivuhodní chlapi, tí pandúri. Postavy vysoké, väčšinou vyše šesť šúrkov, širokých pliec, v tvári odhodlanosť a neohrozenosť, v mohutných pästiach bujará sila — naozajstní obri. Tváre mali ošľahané vetrom, husté, dolu visiace fúzy, pozor divý, vyzývavý, srditý.

Ich oblekom boli belasé nohavice na turecký spôsob, na nohách sandály, krátky vyšnurovaný dolomán z bieleho alebo sivého súkna s holým hrdlom, na hlave okrúhla čiapka bez strechy, fantasticky okrášlená, spod nej pletené vrkoče splývali dolu na plecia. Z pliec im visel chýrečný červený plášť s kapucňou, ktorú si v daždi a v zime mohli prehodiť na hlavu, takže vyzerali ako kapucíni a Francúzi ich neskoršie naozaj nazvali „červenými kapucínmi“. Za širokým červeným alebo belasým opaskom mal každý z nich handžár a dve pištole, cez široké plecia na kríž preložené dva čierne remene, na jednom z nich visel mešec s patrónmi, na druhom šabľa. Okrem toho mal každý z nich dlhú pušku. — Takto boli vystrojení obyčajní chlapi, a čo potom harambašovia, dôstojníci a ich komandant!

Už sama Trenckova obrovská postava naplnila obdivom pozorovateľa. Aj on mal na nohách opánky, belasé široké nohavice na turecký spôsob, pod kolenami zviazané, čierny dolomán so širokými rukávmi, červený plášť, na hlave čiapku z červeného zamatu, čierno prámovanú, na ktorej sa ligotala zlatá kytajka, visiaca nabok.

Aj on mal na prsiach krížom preložený čierny, striebrom vybíjaný remeň, z ktorého visela ťažká šabľa, aj za jeho širokým, drahým opaskom trčal handžár a dve pištole a povyše opaska na pravej strane ešte druhé dve pištole.

Takto na čele svojich ozbrojencov na ohnivom koni jazdil komandant Trenck. Jeho tvár a jeho oči sa ligotali rozkošou, hrdosťou a odvahou.

Za týmto neobyčajným vojskom šla aj neobyčajná banda. Jeden bil na veľký turecký bubon, druhý dva masingové taniere zrážal dovedna, tretí potriasal stromček s početnými visacími zvončekmi. Okrem toho ešte flauty a píšťaly. Takáto muzika bola predtým vo Viedni nevídaná a neslýchaná a len pri Turkoch v obyčaji. — Viedenčania boli vo vytržení.

Jej Veličenstvo kráľovná, jeho Kráľovská Výsosť veľkoknieža v sprievode ministrov, generálov a dvorských hodnostárov prezerali toto vojsko na námestí zvanom Am Hof. Kráľovná vyslovila svoju spokojnosť a potešenie, čo Trenck oznámil svojim junákom, pričom im povedal, že budú ubytovaní u viedenských mešťanov, aby sa každý z nich zachoval poriadne, lebo každý priestupok bude prísne pokutovaný.

Ako Trenck zhromaždil svojich pandúrov? Na všetkých jarmokoch, po mestách i dedinách oznamovali vrchnosti svetské a kňazstvo v kostoloch, že „Jej Veličenstvo kráľovná baróna Trencka za komandanta pluku dobrovoľníkov vymenovať ráčila a že sa na tento pluk verbovačka vypisuje“. Pritom sa oznamovali aj podmienky pre tých, ktorí by do toho pluku chceli vstúpiť. Okrem toho vyhlasoval sa generálny pardon pre tých, ktorí sa pre krádeže a zbojstvo dali na útek a ukrývali sa po horách, ale s tou podmienkou, že vstúpia do pluku Trenckových dobrovoľníkov.

Verbovačky sa diali na všetkých stranách. Pri hudbe, speve, tanci, hodovaní a pijatike zvolávali Trenckovi verbovníci mladú junač pod jeho zástavy.

Na stá junákov i mužov v strednom veku sa zhromaždilo a prijalo závdavky, ale prišiel aj nemalý počet kmínov, prenasledovaných vrchnosťou, ktorým sa predošlé previnenia mali odpustiť a zabudnúť.

Každý zverbovaný muž dostal kyticu za klobúk z umelých kvetov a všetci získali meno „barónovci“, čiže barónovi junáci (takto sa vôbec potom volali regrúti v Slavónii).

No ani takto ešte počet Trenckových pandúrov nebol úplný, a preto pomocou svojich už naverbovaných pandúrov nariadil všeobecný pohon na všetkých po horách sa ponevierajúcich zbehov a zlodejov medzi Sávou a Orlavou. Tak sa nalapalo do tristo chlapov, ktorí boli prinútení kapitulovať, ale s podmienkou, že vstúpia do Trenckovho pluku. Takto sa počet jeho zboru doplnil a bol to taký zbor vojska, ktorý bol vstave komandovať len Trenck. S týmto zborom prišiel teda do Viedne.

Z Viedne sa hneď na druhý deň Trenckov zbor dal na pochod do Sliezska.

Pravda, tento jeho zbor, tak napochytro pozháňaný a nevycvičený, nepoznal nijakú disciplínu, a tak ho Trenck cvičil za pochodu.

Len čo sa pandúri dostali na hospodu, ani si neodpočinuli, a už museli zase so zborom von na otvorené pole na cvičenie. To sa im všetkým vonkoncom nepáčilo a najdivší z nich začali šomrať a potom, na svojich hospodách sa schodiac, hanobili svojho veliteľa; aby ich radšej viedol na nepriateľa a tam vraj ukážu, že vedia strieľať.

Bývalý harambaša ich mocne pohuckával proti veliteľovi, že sa ho musia zbaviť, aby dostali iného.

Druhého dňa okolo poludnia prišli na stanicu a tu sa im oznámil rozkaz, že o štvrtej hodine bude cvičenie v zbroji.

Sprisahanci popozerali jeden na druhého potmehúdsky a s úsmevom.

Nato sa im dalo bubnami a trúbami znamenie na vyrukovanie.

Trenck vyviedol celý zbor za osadu na lúku a — ako vždy — sedel na koni a po boku jeho behúň, na posluhu.

Cvičenie sa začalo; najprv rozličné hmaty s puškou, potom nabíjanie, mierenie a celý zbor počul rozkaz: Páľ!

Streľba zahrmela a Trenckov kôň padol prestrelený, po jeho boku padol k zemi aj mŕtvy behúň. Trenck počul, ako okolo neho gule frčali, lebo celý jeden oddiel na neho pálil.

Trenck sa v okamihu vydriapal spod koňa, vytiahol šabľu a ako rozzúrený tiger rútil sa na tento oddiel, volajúc:

— Vy psi, prekliati zbojníci a buriči! Vy chcete svojho baťušku Trencka zabiť? Každý štvrtý chlap spomedzi vás príde o hlavu!

Len čo vypovedal tento výrok, už aj zavolal: jeden, dva, tri, štyri, jeho šabľa sa zaligotala a hlava štvrtého pandúra sa gúľala k jeho nohám.

A zase číta: jeden — dva — tri — štyri a hlava ôsmeho v rade leží na zemi.

Trenck znova číta: jeden — dva — tri — štyri a zvrtne hlavu aj tretieho pandúra.

Zhrozil sa nad tým celý zbor, a keď zase začínal čítať: jeden, vyskočil z radu harambaša proti Trenckovi s vytiahnutou šabľou, volajúc:

— Čo to robíš, veď nevinných zabíjaš? Ja som bol ten, čo na teba strieľal! Teraz sa bráň, lebo si synom smrti!

— Ty si to bol, diabol, zbojník! — zareval Trenck, — teraz poznáš Trencka. — Vtom šibne šabľou, rúbajúc proti harambašovi, ten však odrazil jeho úder a vyhol sa im viac ráz.

Celý zbor pozeral na to, a nik sa nepohol Trenckovi na obranu.

Vtom sa Trenck predklonil a vrazil meč harambašovi do brucha a potom mu zoťal hlavu.

Len čo tohto dorúbal, už chcel zase ďalej pokračovať v exekúcii a zase ďalšiemu štvrtému zoťať hlavu. Vtom celý zbor zdvihol svoje pušky, každý natiahol kohútiky a namieril na neho.

Trenck sa obzrie a vidí všeobecnú vzburu. Rozzúrený vrhne sa ako strela doprostred zboru, rúbe šabľou vpravo i vľavo a volá:

— Rebélia!

Zhrozilo sa všetko mužstvo, každý ako na rozkaz spustil koniec pušky k zemi, kričiac:

— Ustaň, baťuška Trenck, ustaň!

Trenck prestal. Pandúri, kľakajúc na kolená, volali:

— Budeme ťa poslúchať!

Trenck premeral všetkých očami a jeho čelo sa vyjasnilo. Nato pokojne očistil šabľu od krvi a zasunúc ju do pošvy, začal hovoriť:

— Junáci! Vy ste dobrovoľne išli so mnou, ja som vám sľuboval korisť, ktorú nájdete v nepriateľskej krajine, ale len vtedy, keď zvíťazíte. Aby ste však víťaziť mohli, musíte sa cvičiť v zbrani, lebo ináčej ste stratení. Toto cvičenie sa vám nepáči, ani mne sa nepáči. Aj ja by som radšej poľoval a tancoval, ako sa v zbrani cvičil. Ale to musí byť, preto ja to robím. Podrobte sa tomu aj vy a získate si česť, slávu a korisť. Keď sa však nepodrobíte, potom pochodíte práve tak ako títo, ktorí tu ležia mŕtvi, ktorí nedostanú počestný pohreb, ale budú zahrabaní ako zločinci. To si zachovajte na všetky časy, ak počestnými pandúrmi zostať chcete, a nie podlými zlodejmi, buričmi, lotrami, rebelantmi a otrhancami. A teraz som zase váš baťuška Trenck.

Po tejto reči šiel medzi svojich pandúrov a na znak zmierenia viacerých vyobjímal po bratsky. Potom vysadol na druhého koňa a s tureckou muzikou na čele svojho zboru vošiel do osady.

Zastanúc pred krčmou, dal vygúlať niekoľko bočiek vína. Hudba hrala, pandúri tancovali, ako čo by sa nič nebolo prihodilo, ako čo by sa všetko bolo stalo v najlepšom poriadku.

Od toho času si získal veľa vážnosti a úcty u svojich pandúrov, ktorí si pošuškávali, že ich veliteľa nedotkne sa ani meč ani guľa, že je nepremožiteľný. Druhého dňa išiel jeho zbor ďalej.

*

V tom čase generál Neipperg zhromaždil pri Olomouci^[63] armádu okolo tridsaťšesťtisíc mužov so šestnástimi delami, z ktorých ani jedno nebolo dvanásťfuntové, a pohol sa na konci marca vo dvoch kolónach cez snehom a ľadom pokryté vrchy k hranici Sliezska.

Kráľ Fridrich v Sliezsku stále napredujúc, zaujímal jedno mesto za druhým a potom pri rieke Nise so Schwerinom^[64] a princom z Anhaltu^[65] sa spojac, pomýšľal na prechod cez Nisu.

Neipperg mal v úmysle zaujať Olavu,^[66] kde mali Prusi mnohé delá a magazíny.

Fridrichovo položenie bolo povážlivé, lebo jeho spojenie s jeho krajinami bolo pretrhnuté a znamenité pevnosti v rukách Rakúšanov. — Toto jeho položenie zhoršilo sa ešte tým, že nastala veľká snehová chumelica, takže celé toto okolie bolo pokryté snehom ako v zime. Týmito okolnosťami bol Fridrich donútený na bitku.

10. apríla nastal jasný deň a Prusi sa pohli proti hlavnému rakúskemu stanu v Molvici.^[67]

Rakúšania šli v štyroch kolónach nepriateľovi v ústrety, na poludnie stáli si obidve nepriateľské armády oproti.

Pruské delostrelectvo začalo bitku o druhej hodine, a Rakúšania postupovali napred.

Generál Römer na čele dragúnskych plukov Althan a Römer,^[68] ako aj Seherovských kyrysníkov, vrhol sa cvalom na predné krídlo Prusov, ktorých jazdectvo pod Schulenburgom^[69] neodolalo útoku, ale ustúpilo nazad k svojej pechote, za nimi v pätách Rakúšania. Nastal veľký zmätok, niekoľko kráľovských diel a šiatrov zaujali Rakúšania. Samému kráľovi hrozilo nebezpečenstvo, že padne do zajatia, ušiel teda na ľavé krídlo, ktorého veliteľom bol Schwerin. Ten nahovoril kráľa, aby sa vzdialil z nebezpečenstva a ponechal zakončiť bitku jemu.

Nové napredovanie Rakúšanov pohlo sprvu sa zdráhajúceho kráľa prijať radu svojho generála.

Sprevádzaný oddielom žandárov uháňal cvalom do Opolia,^[70] kam dorazil o polnoci. Tu sa však s hrôzou dozvedel, že mesto je obsadené rakúskymi husármi. A tak obrátil rýchlo koňa a utekal späť. Druhého dňa na poludnie, na pol ceste medzi Molvicou a Opolím, s podivením počul, že bitku pri Molvici vyhrali Prusi, lebo čo rakúska jazda pod generálom Römerom vyhrala, to Schwerinova pechota vydobyla zase späť.

V tejto bitke padol generál Römer a viac generálov, ako Browne, Grűnne, Lentulus^[71] a ďalší, bolo ranených. Generál Neipperg sa nadarmo usiloval pristaviť svoju utekajúcu pechotu, všetko utekalo do Nisy.

V tejto prvej rozhodnej bitke, ktorá trvala päť hodín, mali Rakúšania päťtisíc mŕtvych vojakov a tritisíc bolo ranených. Prusi mali tritisícpäťsto mŕtvych a štyritisíc ranených.

Po bitke pri Molvici vzali Prusi Breh a pri Strelnej^[72] rozložili svoj tábor, odkiaľ mohli chrániť celé Dolné Sliezsko. Tu sa zdržali dva mesiace, aby doplnili svoju armádu.

V tom čase, v polovici mája, dorazil Trenck so svojím zborom k armáde pri Nise.^[73]

Jeho prijatie u komandujúceho generála nebolo vôbec priateľské, lebo Trenck, ktorý svoje vojenstvo bol začal v Pálffyho regimente ako kadet, pre svoje nesčíselné výčiny nebol v armáde neznámy. Okrem toho o jeho pandúroch šla popredku nepriaznivá zvesť. A ešte navyše boli slobodný zbor, a to sa protivilo riadnemu vojsku, takže od takéhoto zboru a pod takým komandom z ohľadu na poriadok a disciplínu sa očakávalo len to najhoršie.

Okrem toho sa v tábore šírila aj tá mienka, že husári zapríčinili prehratú bitku pri Molvici, lebo že miesto manévrovania dali sa do rabovania kráľovho šiatra, kde rozobrali jeho cestovnú batožinu, čím nepriateľskej pechote umožnili napredovanie a úspechy. Pandúrov však pokladali všetci ešte za oveľa divších a na rabovanie náchylnejších, než boli husári, ktorí v každej bitke armádu znebezpečiť môžu.

Táto zlá mienka o pandúroch sa čoskoro potvrdila. Trenck o niekoľko dní po príchode do tábora dostal rozkaz, aby so svojím zborom urobil výpad proti Strelave, kde táborili Prusi. Dal sa teda na pochod, napredujúc dve noci, a obsadil vrch Sobotku (Zobtenberg),^[74] aby nepriateľovi prerušil dovoz do jeho tábora. V krátkom čase padlo mu do rúk veľa vozov s potravinovými článkami a okrem toho do tristo roľníkov, ktorí na fúrikoch viezli Prusom potravu.

Trenck im vzal všetko, čo viezli, a ako sám rozprával,^[75] dal chlapov riadne vypalicovať, a tak ich prepustil. Jeho pandúri zadržali tiež jeden voz s plátnom a štyroch kupcov z mesta Svidnice,^[76] ktorí to plátno dovážali do pruského tábora.

Prusi také vyčíňanie nechceli strpieť, a preto sa v počte štyroch tisíc mužov vrhli na Trencka, ktorý sa pred nimi utiahol do hôr. V noci jeho pandúri, opojení ukoristenou pálenkou, zastrelili dvoch zajatých kupcov a tretieho poranili. Trenck síce hneď na druhý deň dal dvom hlavným previnilcom hlavy zoťať, zato však predsa len jeho nadovšetko obviňovali. Keď sa vrátil do Nisy, dal ho komandant predvolať a pridelil mu k boku do zboru istého baróna Menzela,^[77] ktorému — ako Trenck tvrdil — chcel ľstivo zveriť do rúk aj velenie nad pandúrmi. Z toho povstali medzi ním a komandantom škriepky, upodozrievania a napokon aj veľmi pohoršlivý výstup medzi poľným maršalom a Trenckom. Výsledkom bolo, že Trenck, ktorý sa Menzelovi naskrze nechcel podriadiť, bol uväznený. Menzel dostal velenie nad pandúrmi, lenže tí sa vzbúrili a za to štyridsať z nich bolo odsúdených na pevnosť Kladsko^[78] na roboty na šiancoch.

Nový komandant Menzel podujal sa s pandúrmi na výpravu, chcejúc znepokojiť nepriateľa, ale tá sa skončila veľmi zle, so stratou dvadsiatich mŕtvych a tridsiatich šiestich ranených, z čoho povstala nová nespokojnosť medzi pandúrmi. Keď Trenck po piatich týždňoch bol z väzenia prepustený, pandúri sa znovu vzbúrili, takže maršal Neipperg bol donútený Trencka zase postaviť na čelo zboru. — Pod jeho velením dve nasledujúce výpravy boli úspešné, lebo ukoristili tridsaťštyri vozov s nepriateľskou batožinou, s tristo koňmi a ďalším.

Aj napriek tomu všetkému Trenck nijako si nemohol nakloniť priazeň najvyššieho veliteľa, ktorý i jeho i celý zbor pandúrov nenávidel a nepriazeň jeho išla tak ďaleko, že vo svojich správach do Viedne sa o pandúroch a ich činoch vôbec nezmienil, nad čím sa tí tak nahnevali, že sa dohovorili vrátiť sa späť do svojej vlasti a k rodine.

Na druhý deň ráno zostal Trenck sám, lebo všetci jeho pandúri boli za horami.

Šírila sa domnienka, že Trenck vedel o úteku svojich pandúrov, ale že ich úmyselne nechcel zadržať len preto, aby neboli pod komandom jemu nepriateľského maršala.

Na chýr, že jeho pandúri mali namierené na Viedeň, i on sadol do poštového koča, ponáhľajúc sa, aby ich predišiel, dočkal vo Viedni a podľa možnosti nahovoril, aby zotrvali pri ňom.

Vo Viedni bol v tom čase veľký strach. Až dosiaľ vojsko cisárovnej stálo len proti jednému nepriateľovi, Fridrichovi, ale teraz vypovedal jej vojnu aj bavorský kurfirst Karol Albrecht.

Dňa 31. júla obsadili Bavori Pasov,^[79] kľúč Dunaja, a v tom istom čase dvadsaťpäťtisíc Francúzov pohlo sa od Rýna k Lechu a Innu. Tí nosili bavorské kokardy na znak toho, že sú ich spojencami.

Podľa zmluvy uzavretej v Nimfenburgu^[80] medzi nepriateľmi Rakúska malo Francúzsko získať Holandsko a Španielom malo pripadnúť Lombardsko. Karol Albrecht Bavorský mal sa stať nemeckým cisárom a získať Čechy, Tirolsko, krajiny nad Enžou a Breisgau. Fridrich August, kráľ saský a poľský,^[81] chcel sa uspokojiť s Moravou a čiastkou Sliezska, totiž Opavou, Tešínom a Krnovom. Ostatné Sliezsko malo pripadnúť pruskému kráľovi ako ovocie jeho doterajších víťazstiev. Na tento spôsob Márii Terézii podľa uzavretia dohody s protivníkmi už len Toskánsko a Taliansko, Uhorsko a krajiny pod Enžou a Dolné Rakúsy mali ostať.

Postupujúci Bavori už 15. augusta zaujali Linec,^[82] kde si Karol Albrecht ako rakúsky arciknieža dal holdovať, a len čo k nemu došli prvé oddiely francúzskej armády, vypravil predvoj dolu Dunajom, hroziac zaujať Viedeň. Vo Viedni sa zdesili blízkeho obsadenia. Manželky arcikniežat, štátna pokladnica, archívy boli odvezené do Grácu^[83] na zámok, mnohí sa rozutekali do Uhorska, do Štajerska a Korutánska.

Neohrozený Khevenhűller, predtým gubernátor Slavónie, stal sa teraz komandantom vo Viedni. Arzenál a zbrojnica boli teraz zaopatrené muníciou hlavne z Uhorska, pevnostné múry boli opravené a vojsko zhromaždené z rozličných strán bolo ubytované na glasii^[84] a v predmestiach.

Verbunky sa robili všade, mužstvo sa zvolávalo do zbrane. Univerzita, kráľovská akadémia krásneho umenia vztýčili zástavy, volajúc svojich členov a podriadených na obranu vlasti, zriadil sa zbor strelcov, mestská garda ako riadne vojsko dostávala žold, všetko meštianstvo, podelené na stotiny, cvičilo sa v zbrani.

Medzi Novou bránou a Červenou vežou bolo niekoľko domov zbúraných, Dunaj zavretý tak, že sa preplaviť mohlo len na člnku. Z okolia Viedne ustavične dovážali potravinové články a hovädá, aby nepadli nepriateľovi za korisť. Áno, hovorilo sa, že všetky predmestia Viedne majú byť spálené.

Pálffy sa so svojím malým húfom stiahol späť na Sieghardskirchen a Niederberg, a to bez súrnej potreby, ako sa mrzute vyslovil Khevenhűller, takže bavorskí a francúzski dragúni už mohli vidieť viedenské veže; áno, jeden bavorský trubač sa opovážil vyzývať Viedeň, aby sa vzdala.

Práve v tomto čase došiel Trenck k Viedni a tu dohonil svojich pandúrov. Z nich jedna čiastka sa ponáhľala rovno do Uhorska, druhá časť, do tristo chlapov, vracala sa cez Viedeň. Keď pandúri zočili svojho veliteľa, náramne sa radovali. Trenck vstúpil medzi nich, držal k nim reč, v ktorej opisoval nebezpečenstvo kráľovnej a ubezpečoval ich, že už viac nebudú pod velením im nepriateľského generála, lebo že tu rozkazuje ich bývalý krajinský správca a obľúbený Khevenhűller, ktorý si aj ich zásluhy ináč vážiť bude ako Neipperg atď. Aby jeho reč mala väčšiu váhu, dal im hneď načapovať súdok vína, a keď sa dobre napili, volali:

— Živio, baťuška Trenck!

Khevenhűller nebol Trenckovi nepriaznivý, jednako však pandúrov nepustil do mesta, ale zveril im obranu Táborského mosta.

*

Mária Terézia ani v ten čas, keď bolo najväčšie nebezpečenstvo, nestrácala neohrozenú myseľ a nádeje. Pruské predvoje dobiehali až po Stockerau, Bavori a Francúzi ležali táborom v Mölku a anglický vyslanec lord Hyndfort^[85] aj teraz ako predtým nadarmo sa usiloval sprostredkovať pokoj.

Udatnosť a rozvaha Márie Terézie rástli spolu s nebezpečenstvom. Uhorské stavy boli už 14. mája pozvané na diétu do Bratislavy.^[86]

11. septembra — tri dni po holdovaní Karolovi Albrechtovi v Linci — prihodila sa v Bratislave na diéte oná pamätná príhoda, ktorá bola potom viac ráz zvečnená v slove, v obraze a v kameni, hoci aj básnicky okrášlená: Mária Terézia na uhorskej diéte.

V čase najväčšieho nebezpečenstva uzavrela kráľovná uhorskú insurekciu^[87] zvolať do zbrane, preto prišla do Bratislavy, aby stavom predložila kráľovské propozície. V uvedený deň o jedenástej hodine predpoludním vstúpila do Kráľovského zámku a sadla si na trón. Jej mladosť a krása ako aj skvostný odev prekvapili a očarili všetkých. Uhorský kancelár začal rečniť v mene kráľovnej a v krátkosti opísal nebezpečenstvo ríše aj žiadosť kráľovnej.

Prímas krajiny nato odpovedal v mene stavov, že kráľovstvo uhorské všetko možné podujme, aby prispelo Jej Veličenstvu na pomoc a obránilo ju proti všetkým nepriateľom.

Nato sa ujala reči sama Mária Terézia. Všetci načúvali jej slová s tichou, napnutou pozornosťou. — Naše smutné položenie, — tak začala, — je takého spôsobu, že ho stavom zamlčať nemôžeme. Ide tu o zachovanie uhorského kráľovstva, posvätnej koruny, našej osoby a našich dietok. Od všetkých opustená utiekam sa jedine k starozdedenej cnosti Uhrov. Vašej vernosti zdôverujem seba i dietky naše. V terajšom nebezpečenstve musí sa bez meškania pomyslieť na pomoc a siahnuť po meči, aby nepriatelia naši a našej ríše boli zahnaní späť. My pevne veríme, že stavy, podľa ich lásky a vernosti, aj radou aj skutkom nám budú nápomocné. — Vážne a naliehavo začala kráľovná svoju reč, ako žena a matka, ale so zápalom. Začala rečniť s prenikavou dôverou a silou svojej očarujúcej krásy, ale keď spomenula svoje dietky, nemohla sa ďalej zdržať sĺz a v plači sotva bola vstave ukončiť svoju reč.

Veľa prítomných velikášov zaplakalo s ňou a celým priestranstvom zaznelo ako vlnobitie:

— Moriemur pro rege nostro Maria Teresia!

Hneď nato v tejto sesii uzavreli stavy insurekciu. 20. septembra bol vymenovaný arciknieža za spoluregenta Uhorska a 21. zložil prísahu, pri ktorej bol prítomný aj arciknieža Jozef,^[88] toho času majúci sedem mesiacov, so svojou varovkyňou. A keď po zloženej prísahe arcikniežaťa stavy volali „vivat“, zodvihla pestúnka korunného princa hore, takže ho všetci mohli vidieť a aj jemu prevolávať opätovné „vivat“.

Bolo to na nepochopenie, ale šťastím pre Rakúsko, ako jeho nepriatelia svoje výhody zle využívali a čas márnili polovičatosťami a nerozhodnosťou, takže napríklad hlavná armáda bavorsko-francúzska devätnásť dní potrebovala na pochod z Ensu do Ibbsu.^[89] A keď ani Karol Albrecht Viedeň nezaujal, Mária Terézia bola zachránená.

4. novembra pohla sa bavorsko-francúzska armáda do českej krajiny. Kurfirst sa totiž veľmi obával, aby ho azda jeho švagor Fridrich August alebo pruský kráľ nepredišli a Čechy nezaujali.

Vo Viedni úzkostlivo pozorovali každý pohyb nepriateľa. Len čo sa dozvedeli o nových pohyboch nepriateľa, hneď sa voľnejšie cítili, lebo keď nepriateľ vyprázdnil Austriu, tým sa zmenšilo aj nebezpečenstvo pre Viedeň.

Aby sa však veliteľ Khevenhűller o pohyboch nepriateľa lepšie poučil, rozkázal Trenckovi, aby sa pohol so svojimi pandúrmi a pozoroval pohyby Bavorov. A tak Trenck s tristo pandúrmi, medzi ktorými boli aj jágri na koňoch, rýchlym pochodom sa ponáhľal k Lincu.

Dve hodiny pred Lincom pri Sternberku natrafil v nočnom čase na nepriateľský tábor, počítajúci pätnásťtisíc mužov. Ukryl sa v lese. Druhého dňa ráno videl, ako sa nepriateľská armáda dala na pochod. Nemohol sa však zdržať, aby štyridsať husárov, ktorí sa akiste boli oneskorili v Sternberku, uprostred námestia nenapadol a sčiastky nepobil, sčiastky nerozohnal.

Nato sa predral k Dunaju, kde sa mu pošťastilo zaujať päť veľkých, senom a ovsom zaťažených lodí, určených pre bavorskú armádu, a poslať do Viedne.

Khevenhűller očakával posily z Talianska, aby sa tiež mohol postaviť do poľa.

Medzitým kurfirst bavorský pomocou maršala Belleisla^[90] vybojoval Prahu, slabo bránenú staručkým generálom Ogilvom.^[91] Veľkoknieža Franc nadarmo sa namáhal vydobyť mesto späť.

7. decembra bol Karol Albrecht vyhlásený v Prahe za českého kráľa a kráľ pruský dobyl pomocou princa z Anhaltu Kladsko a pomocou generála Schwerina Olomouc.

V tom smutnom položení písala Mária Terézia svojej svokre:

— Ani neviem, či mi zostane jedno mesto, v ktorom by som mohla zľahnúť.

Medzitým dochádzali posily z Uhorska. V Čechách prevzal komando princ Karol od veľkokniežaťa a Khevenhűller vytiahol do poľa v polovici decembra. Jeho úmyslom bolo očistiť Austriu od nepriateľa a napadnúť Bavorsko.

Poľný maršal Khevenhűller s tridsiatimi tisícami mužov na troch rozličných miestach napadol nepriateľa, a to pri Linci, pri Ense a pri Steine.^[92] Cez rieku Ens dal postaviť tri mosty a Trenck dostal rozkaz napadnúť pevnosť Stein, ktorú bránil generál Minucci s tromi tisícami mužov pechoty a šesťsto jazdcami. Trenck so šabľou v ruke napadol nepriateľa, ktorý aj ustupoval nazad, ale keď videl, že na neho doráža len hŕstka pandúrov, zastal. Trenck, keď sa jeho husári proti takej presile nechceli biť, stiahol sa späť, vedúc so sebou štyridsaťpäť zajatých.

Nato rozkázal maršal Trenckovi, aby zaujal priesmyky pri Klause, Windischgartene a Spitale,^[93] čo on aj veľmi obratne a šťastlivo urobil. Pri Klause na stráži stojaceho prvého muža sám vlastnoručne z vysokej skaly do priepasti zhodil a posádku ubezpečoval, že ich armáda je úplne zničená, čomu aj uverili a poddali sa, takže Trenck pri tejto príležitosti ukoristil päť diel, veľa zbroje a munície a zajal dvadsaťdva oficierov a šesťstošesťdesiatštyri mužov.

Pri dobývaní Linca bol Trenckov zbor nasadený na vrchu Kalvária, odkiaľ na nepriateľov, ktorí pod týmže vrchom v predmestí šiance vyhadzovali, dal skaly spúšťať, ktoré aj nejedného Francúza pochovali. Nato pri všeobecnom útoku vrhli sa pandúri na francúzskych granátnikov, ktorých aj z troch palisád vytlačili a zaujali kláštor uršuliniek, kde sa ubytovali. Linec, strašlivo dostrieľaný, bol vydobytý.

Trenckovi pritom guľa ľahko zranila líce.

Po dvojdňovom odpočinku dostal Trenck rozkaz, aby sa ponáhľal za generálom Bärnklauom a k nemu sa pridružil. Zbor pandúrov bol už vtedy stenčený na dvesto chlapov. V tom čase bolo napadlo veľa snehu a cesty boli neschodné. Preto pandúri po okolitých osadách za nočného času zrekvirovali osemsto sánok so záprahom, čím sa stalo, že armáda rýchlo postupujúc napred, dorazila do Schärdingu,^[94] kde Bärnklau bavorského generála Törringa na hlavu porazil. Trenck prišiel neskoro po bitke, dostal však rozkaz, aby hneď postupoval na Baltlingen a pozoroval rieku Isar.^[95]

Pandúrov už vtedy predchádzal nepriaznivý chýr, lebo nepoznali hranice mocnárstva, a tak koristili rovnako v Linci ako aj na Isare a s ukoristeným veľmi zle gazdovali. Mešťania v Baltlingene na chýr, že sa blížia pandúri, veľmi rýchlo rozobrali mosty na rieke Isar, aby sa pred nimi zachránili. V meste bola aj malá bavorská posádka.

Trenck, postaviac pandúrov do zálohy, rozkázal dovedna zviazať šesť hrubých dosák.

Na druhej strane rieky stáli ozbrojení mešťania, ktorí držali stráž a dávali pozor, čo sa deje na druhej strane.

Trenck, zakrútený do svojho veneciánskeho mornárskeho kepeňa, zahodil si kapucňu na hlavu, takže vyzeral zďaleka ako kapucínsky mních.

— Pochválen buď Pán Ježiš Kristus, — privolal mešťanom na druhej strane.

— Až na veky amen, — odpovedali tí dobromyseľne.

— Či by chudobný kňaz nemohol k vám prísť?

— My sme rozobrali most, — odpovedali oni.

— A prečo ste to urobili, poctiví mešťania?

— Lebo prídu pandúri, — znela odpoveď.

— Ó biedni, zaslepení kresťania! — tak začal kázeň vlk v ovčej koži. — Prečo sami privolávate nešťastie na vaše nábožné, ale ako v Písme svätom stojí, preveľmi sprostučké hlavy! Či si myslíte, že ste tým prekazili pandúrom priechod cez rieku, keď ste most rozobrali? Ó, veľmi ctení mešťania, vy ste na veľkom omyle, ktorý pre vás, pre vaše ženy a ach, aj pre vaše dietky prinesie záhubu. Boli síce raz pohanskí židia, ktorí sa ponosovali na to, že voda nemá brvná, ale ja hovorím, že pre pandúrov každá voda, a tak aj vaša rieka Isar, má brvná, po ktorých oni prebehnú ako mačky po streche, vlámu sa do vášho mestečka a zapríčinia vám i vašim milým veľké nešťastie. Preto prijmite dobrú radu chudobného služobníka božieho, napravte vaše mosty, nestavajte sa pandúrom na odpor, ale sa utiahnite do vašich príbytkov a počastujte pandúrov ako najlepšie môžete a obdarujte ich, lebo ich pomste nikto neodolá a v ich hneve všetko musí vziať skazu, vrátane vášho mesta Baltlingenu.

Mešťania s hrôzou počúvali túto kázeň a bojazlivo hľadeli jeden na druhého. Tu jeden z nich sa ozval takto:

— Velebný otče! My sme sa naozaj ťažko museli previniť, že Hospodin tento pohanský ľud poslal na nás. Vy nás odrádzate od každého odporu, a to by naozaj bolo dobré, keby sme mali do činenia s veľkodušným nepriateľom, ale je to zberba kmínov, zlodejov a lotrov, počnúc od prvého, ktorý na ich čele stojí, až do posledného chlapa.

Trenck, hoci nahnevaný nad touto rečou, predsa sa premohol, zostal dôsledným svojmu zástoju a vravel:

— Pravda, všetko je pravda, ale vám predsa nezostane nič iné urobiť.

— A ja viem, čo mám urobiť, — ozval sa ten istý mešťan. — Pôjdem do Straubingu a budem žiadať posilu.

— Žehnaj ťa boh, verný synu, — odvetil Trenck. — Ba ako ťa volajú, udatný mešťan?

— Štefan Griesinger, materialista.

Trenck si to meno dobre zapamätal a neprestal aj ďalej upomínať mešťanov, aby sa dobrovoľne poddali a pandúrov k hnevu nedráždili.

Počas tohto rozhovoru, ktorý Trenck úmyselne preťahoval, preplavili sa hore vyššie dvaja odvážni pandúri na šiestich pevne spolu zviazaných brvnách cez rieku, ukradli od mlyna čln z druhej strany a priviezli ho k svojim. Tam ihneď poskákalo dvadsaťpäť pandúrov do člna a s veľkým krikom plavili sa na protiľahlý breh. Ostatní pandúri začali páliť na mešťanov strážiacich breh, takže sa tí so strachom rozutekali. Tým získali pandúri čas a mohli most natoľko poopravovať, že všetci prešli po ňom na druhú stranu a potom celou silou udreli na mesto. Malá posádka ušla zavčasu, mešťania sa poskrývali, kde ktorý mohol, a rada lžikapucína im veľmi draho padla.

— Kde býva Štefan Griesinger? — spytoval sa Trenck, jazdiac ulicou.

Ukázali mu jeho dom a sklep. Jeho majiteľ bol naozaj bežal do Straubingu po pomoc. To ešte väčšmi nahnevalo Trencka. Volal:

— Bavorský pes, lotor, naučím ťa mojich chlapov haniť a po pomoc bežať! Dietky, — oslovil pandúrov, — tento dom a sklep vám dávam za plen, berte si, čo v ňom nájdete.

O pol hodiny bolo všetko vyprázdnené a Griesingerovi ostali len holé múry.

— Ten lotor bude na mňa pamätať, kým žiť bude, — vravel Trenck. Nato na celé okolie za Isarom uložil kontribúciu a vrátil sa zase do Baltlingu, kde sa pandúri štyri dni hostili, jedli, pili, a tak sa pohli zase napred.

Trenck si umienil prejsť aj do Falcka a aj tu zanechať pamiatku po pandúroch, ako to urobil na Isare.

Pri Deggendorfe^[96] deň predtým zastrelili Bavori dvoch husárov. Trenck sa teda pohol, vezmúc so sebou dva vozy a jednu loď, pretože aj tam bol most rozobratý, a umienil si Deggendorf zaujať.

Z jeho mužstva štyridsať chlapov prišlo až po rozobratý most a začalo tuhú streľbu proti bavorským strelcom a vojakom rozostaveným na protiľahlej strane. Počas streľby, asi hodinu cesty povyše mesta, spustil loď na rieku a s celou svojou čatou sa nalodil. Bolo to 20. januára 1742. Zima sa bola zostrila a po rieke sa hnali kryhy ľadu. Plavba sa diala za mraku a bola nebezpečná, ale sa predsa len podarila. Práve keď sa zotmilo, Trenck so svojou čatou vystúpil na druhý breh a nastúpil pochod proti mestu.

Vpredu šla turecká muzika, za ňou na koni sám veliteľ Trenck, za ním jeho pandúri v červených kapucniach a každý s horiacou fakľou v ruke, napokon celý rad vozov zaťažený korisťou pandúrov.

Parlamentári vyzvali mešťanov, aby sa dobrovoľne poddali, vyhrážajúc sa im ohňom a mečom, ak by sa chceli protiviť. Nato sa mestskí strelci a vojaci rozutekali do lesa a Trenck zaujal mesto. Falcku uložil kontribúciu.

*

V Deggendorfe sa zaľúbil Trenck do dcéry bavorského dôstojníka, ktorý bojoval pod svojím kurfirstom v Čechách. Bolo sa obávať jeho násilia proti dievčine. Keď jej hrozilo najväčšie nebezpečenstvo, Ernest Gideon Laudon, ktorý v tom čase slúžil v Trenckovom zbore, dal radu panne Johane, aby ako námesačníčka v noci vyšla na strechu a na nej sa trocha poprechodila. I tak sa stalo. Ľudí sa poschodilo na ulici, pozerajúc na to. Trencka zobudil jeho sluha, aj ten sa s úžasom prizeral na toto divadlo, a akože bol človek bez všetkého náboženstva, tak sa ho zmocnila poverčivosť a od strachu sa triasol pred mátohami a strigami. Dievča sa mu pri všetkej kráse od toho času zbridilo, ale jeho poctivosť bola zachránená. Neskoršie, keď sa Trenck dozvedel, že tento kúsok mu vykonal Laudon, zanevrel na neho veľkou nenávisťou.

Po desiatich dňoch dostal rozkaz mašírovať na Landshut.^[97] Generál gróf Törring prešiel pri Neustadte so štyrmi tisícami Bavorov cez Dunaj a postavil sa pri Mainburgu.

Gróf Bärnklau^[98] išiel mu s dvoma tisícami jazdcov a s Trenckovými pandúrmi v ústrety, chcejúc ho stadiaľ vytlačiť. Trenck oddal komando svojmu najstaršiemu kapitánovi a sám prevzal vodcovstvo predvoja, pozostávajúceho z tridsiatich husárov. Tuhou zimou donútený natiahol si na hlavu svoju mornársku kapucňu, a aby celkom tak vyzeral ako duchovná osoba, vypýtal si kríž od vojenského pátra z husárskeho regimentu Rudolfa Pálffyho a zavesil si ho na hrdlo len tak — zo žartu, ako sa sám bol vyslovil.

Po osemnásťhodinovom nepretržitom pochode natrafili na dvesto nepriateľských dragúnov pod vodcovstvom grófa Sessela.

Trenck ich napadol zboku a zajal štyroch dôstojníkov i grófa Sessela. Nato sa hneď dal prenasledovať utekajúcich dragúnov len s ôsmimi husármi, lebo ostatní neboli vstave tak rýchlo s ním jazdiť, niekoľkých dorúbal, ostatných zajal. Törringovskú stotinu, ktorá sa bola utiahla neďaleko Mainburgu do istého panského dvora, prepadol v noci a tiež sčiastky dorúbal, sčiastky zajal, a tak sa o polnoci vrátil ku generálovi Bärnklauovi.

Trenckovi však nestačilo, že zajal grófa Sessela, chcel dostať aj celú jeho batožinu. Odložiac teda svoj oblek, vzal na seba zelený jágerský odev a príduc ku gazdinej, pri ktorej bol gróf Sessel na hospode, vzal ju nabok, šepkajúc jej do ucha:

— Aby ste ma nezradili, drahá gazdinka. Ja som jáger grófa Sessela, tí prekliati Rakúšania nám zakúrili horúco, všetkých nás rozprášili a rozohnali na všetky strany.

Gazdiná, križujúc sa, hovorila šeptom:

— Ani nie je div, keď sami ich kňazi pomáhali im našich rúbať. Ja sama som na vlastné oči videla jedného kapucínskeho mnícha, ako sa na koni cvalom hnal za našimi a svojimi posvätenými rukami päť dragúnov dorúbal. O milý Pane Ježišu Kriste! Kapucínsky mních na koni, a päť dragúnov!

Nato Trenck:

— Ach, to je niečo neslýchané! Môj dobrý pán gróf Sessel je zajatý a celú jeho batožinu už akiste vzal čert, lebo útek bol taký rýchly, že nikto ani nepomyslel niečo so sebou vziať.

Gazdinka, usmievajúc sa, pritiahla obrovského chlapa k sebe a tajomne mu šepkala do ucha:

— Všetka jeho batožina je naložená na ťažnom voze, ktorý, pokiaľ ho tí prekliati pandúri ešte azda nenašli, stojí skrytý za našou šopou.

Trenck sa hneď dal k tomu miestu zaviesť, a keď sa presvedčil, že voz s nákladom naozaj stojí tam, zvolal:

— Ten voz aj s celým jeho nákladom náleží mne, tí prekliati pandúri ho našli. Ja som Trenck!

Gazdinka sa na tie slová zľakla, ani čo by sám pekelný čert bol pred ňou stál. Trenck si bohatú korisť prisvojil.

Bavorský generál Törring sa so zvyškom svojho mužstva utiahol za Dunaj, Rakúšania obsadili Landshut.

Trenck bol vyslaný proti Straubingu a vyzval túto pevnosť, aby sa poddala. Keďže nedosiahol cieľ, zajal z mestskej glasie desať vozov s proviantom. — Keď sa vrátil do tábora, čakalo ho tam veľmi nemilé prekvapenie. Veľa ľudí totiž prišlo k veliteľovi žalovať sa na Trencka a jeho ľudí za rabovačku a medzi nimi aj Štefan Griesinger, kupec z Baltlingenu.

Trenck sa darmo vyhováral mnohými rečami, lebo podľa výroku generála Bärnklaua musel poškodeným platiť náhradu. Z nich sám Griesinger dostal za svoj vyrabovaný dom a sklep osemsto zlatých náhrady.

Trenck sa zlostil, hrešil, preklínal, nepovážiac, že on túto pokutu z koristi Bavorov platí. — 26. marca pohol sa so svojou čatou, aby dobyl Reichenhall.^[99] 29. marca o piatej hodine večer začal dobývať mesto a v kováčskej vyhni pri samých mestských hradbách zaujal prvé miesto.

Veliteľom mesta Reichenhall bol obrist Mercy,^[100] ktorý mal pod sebou tristo mužov riadneho vojska a sedemsto jágrov. Po jednomesačnom obliehaní však kapituloval, takže Trenck celú posádku zajal a ukoristil tam soli v cene 300 000 zlatých, ktorú si, pravda, nenechal pre seba.

Medzi kapitulačnými podmienkami, ktoré uzavrel istý rakúsky generál, stálo aj to, že ani jeden pandúr do mesta nohou vkročiť nesmie, a to Trencka náramne zlostilo.

Dobytím Reichenhallu získal si Trenck zase temer stratenú priazeň Khevenhűllerovu, ktorá sa ešte väčšmi upevnila, keď sa mu podarilo premôcť a rozprášiť tisícdvesto bavorských jágrov, ktorí sa boli zhromaždili pri Isare, skadiaľ Rakúšanov znepokojovali, ukoristili povoz generála Herbersteina^[101] a jemu na pätnásť tisíc zlatých škody narobili.

Nato bol Trenck vyslaný zozbierať kontribúciu v celom okolí, brandšacovať mestá a osady. Toto podujatie ho naozaj nemohlo urobiť obľúbeným u Bavorov. Jeho vojenské šťastie viedlo ho až po Mníchov,^[102] čo sa prihodilo takto:

Barón Menzel, predtým Trenckovi generálom Neippergom daný kontrolór, vyslaný bol princom Karolom, komandantom severnej armády, aby vybojoval hlavné mesto Mníchov s piatimi tisícami mužov. Nato jeden generál s dvoma tisícami mužov posádky zanechaný bol tam ako komandant, ostatné vojsko odtiahlo nazad k armáde. Hneď nato doletel chýr, že sa dvadsaťšesťtisíc Francúzov pod kniežaťom Harcourtom^[103] ponáhľa cez Horné Falcko na pomoc Bavorom, z ktorých štyritisíc bolo vyslaných na Mníchov, aby Rakúšanov odtiaľ vyhnali.

Komandant v Mníchove, len čo sa o tom dopočul, hneď vytiahol s rakúskym vojskom, mysliac, že sa mesto s takou malou silou nie je vstave udržať.

Poľný maršal Khevenhűller sa nad tým veľmi rozhneval a vydal rozkaz generálovi Bärnklauovi, aby napochytro Mníchov s piatimi tisícami mužov znova obsadil, skôr ako by ta mohli dôjsť Francúzi.

K tejto výprave sa pridal aj Trenck so svojimi sto šesťdesiatimi štyrmi pandúrmi.

Rakúšania sa dostali o tri dni skôr ako Francúzi k hlavnému mestu Bavorska. Ale mešťania Mníchova, dozvediac sa o blízkom príchode Francúzov, ozbrojili sa a postavili sa Rakúšanom na odpor, zatarasili brány mesta, mosty na rieke Isar rozobrali, na násypy vytiahli tridsaťšesť diel, ktoré pri minulom dobytí mesta pred Rakúšanmi boli do zeme zahrabali.

Trenck so svojím napredujúcim predvojom musel celý deň a celú noc čakať, kým došiel Bärnklau s celým svojím vojom. Zavčas rána začal sa útok na rozobraté mosty. Medzi paľbou z dvoch diel, ktoré Bavori Rakúšanom do boku postavili, a za tuhej streľby početných jágrov, postavili sa dosky na prechod ľahkého vojska. Najprv pandúri, granátnici a tesári poprebiehali po ľahkých doskách na druhú stranu, a len keď sa dohotovili pevné mosty, prešlo aj celé vojsko.

Len čo prešiel Trenck s pandúrmi, ihneď obsadil predmestie zvané „das Löchel“. — Osem jágrov, ktorí streľbou z jedného domu narobili Rakúšanom veľa škody, pandúri prepadli a s ich vodcom dorúbali. Aby sa však mohli dostať do mesta, vlámal sa Trenck so svojimi bránou do kurfirstovej záhrady a ponáhľal sa k druhej bráne. Rozkázal vylámať aj tú, aby sa tak mohol dostať k mestským múrom. Bavori strieľali proti nemu kartáčmi a osem pandúrov usmrtili. Nato opäť zatvorili bránu a Trenck sa ponáhľal napravo pozdĺž múru cez rajtšúlu kurfirstovu, stadiaľ na násyp a obsadil jeden dom, stojaci práve oproti Burgu.

Mosty, ktoré viedli k zámku, boli síce vytiahnuté, ale cez tú úzku a málo vody majúcu priekopu viedol chodník, ktorým by pandúri mohli veľmi ľahko prejsť a oblokom, náhodou otvoreným v spodnej časti zámku, dostať sa do zámku, a tak zaujať nielen zámok, ale aj samotné mesto. Pretože takto nebolo možné zachrániť zámok pred rabovaním, Trenck podal generálovi správu o stave veci.

Bärnklau ihneď prišiel a požiadal majora, aby ďalej nič nepodujímal. Nato dal zatrúbiť a vyzval mesto, aby sa poddalo.

Mesto chcelo kapitulovať. Mešťanosta a senátori prišli ku generálovi Bärnklauovi.

V tom čase, kým pred bránou vyjednávali s generálom o podmienkach kapitulácie, Trenck — pretože za senátormi zabudli zatvoriť bránu alebo to pokladali za zbytočnú vec — so svojimi pandúrmi za tureckej muziky vtiahol do mesta.

*

Rakúska posádka zase celý mesiac držala vo svojej moci hlavné mesto Bavorska. Tak ako všade v čas pokoja, zažil Trenck aj tu ľúbostné dobrodružstvo. — Býval u bohatého kupca, ktorý mal peknú dcéru, a do tej sa veliteľ pandúrov zaľúbil. Kupec, chcejúc sa ho zbaviť, dal ho inde na hospodu, musel mu však ešte aj platiť desať zlatých denne. No keď sa Francúzi približovali k hlavnému mestu s väčšou silou ako predtým, rakúska posádka opustila Mníchov a pridružila sa k hlavnej armáde pri Vilshofene.^[104]

Trenck na pochode s pandúrmi, asi štyri míle od Mníchova, dostal sa na hospodu k bohatému Bavorovi, ktorý ho do domu svojho prijal veľmi vľúdne a pohostinne, tešiac sa, že má vodcu pandúrov za hosťa. Tu sa Trenck náhodou dozvedel, že jeho hostiteľ je švagrom jeho úhlavného nepriateľa, audítora v Osieku, Sazzenthala. To Trencka náramne popudilo k hnevu a hneď vravel:

— Ten istý Sazzenthal pred siedmimi rokmi zdvihol proti mne pravotu a ja som tisícsedemsto zlatých pokuty platiť musel. Teraz teda oni ako jeho švagor mne túto sumu aj s prichodiacimi úrokmi za neho platiť musia.

Darmo sa hostiteľ vyhováral a prosil, darmo plakala jeho manželka a deti, on sa vyhrážal, že mu hneď dá vyplatiť sto palíc. A keď zahvízdnutím na prstoch privolal do izby aj troch pandúrov, vtedy domáci pán z bočnej izby doniesol a vyrátal Trenckovi päťsto dukátov. Trenck sa s tým uspokojil a bol zase vľúdny, akoby sa nič nebolo prihodilo.

Na druhý deň na radosť hostiteľa odišiel Trenck s pandúrmi k hlavnej armáde, ktorá medzitým postavila pri Vilshofene dva mosty cez Dunaj.

Nepriateľ stál pri Ambergu^[105] a odtiaľ tiahol na Deggendorf, až sa napokon utáboril pri Niederalteichu^[106] v počte dvanásťtisíc mužov.

Keď Trenck medzitým zajal nepriateľovi niekoľko vozov s proviantom a dobyl zámok Winzer, to — podľa jeho udania — vzbudilo proti nemu žiarlivosť generála Bärnklaua, takže sa spolu povadili. Generál urazil majora a ten žaloval na neho u poľného maršala.

Maršal utíšil zúriaceho Trencka a dal na posilu pandúrov päťsto dobrovoľníkov z regimentu Andrassyho a Forgácha,^[107] k tomu štyri dvanásťfuntové delá a dva mažiare s príkazom, aby vybojoval zámok Diesenstein.^[108]

Trenck nastúpil pochod 20. júla.

Posádka menovaného zámku sa skladala z jágrov, ktorí stadiaľ napádali Rakúšanov, robili im mnohé škody a zajatých usmrcovali krutým a neľudským spôsobom. Komandantmi zámku boli obrist Drackler a barón Schrenck.

22. júla nočnou hodinou obkľúčili pandúri zámok a pretrhli všetko jeho spojenie s vonkajším svetom. Nato v noci 23. júla rozostavil Trenck delá. Dve z nich postavil v blízkom pivovare, cez múr ktorého dal prebiť strelné diery proti zámku. Druhé dve ako batériu na jednom návrší, na sto krokov od zámku, dal kryť násypom, aby sa dalo páliť na vyššiu a slabšiu časť zámku.

Keď sa posádka na vyzvanie nechcela poddať, začala sa hrubá paľba, ku ktorej sa nasledujúceho dňa pripojili spoza návršia vzdialeného stopäťdesiat krokov ešte aj dva mažiare.

Otvor do zámku bol čoskoro vystrieľaný. Nato obľahnutí urobili výpad, chcejúc sa prebiť cez uzavreté kolo, lež s krvavými hlavami boli zahnaní naspäť do zámku.

Hneď nato na zámocké hradby vystrčili bielu zástavu, a tak streľba stíchla.

Obaja komandanti sa zjavili pri vystrieľanom otvore a žiadali uzavrieť písomnú kapituláciu.

— Nijakú kapituláciu, — odvetil Trenck, — lež poddanie sa na diškréciu.^[109]

Na to pristali s podmienkou, že im nebudú siahať na životy.

— Život im buď darovaný, — vravel Trenck, — lež budú celý svoj život v Uhrách šiance kopať, a to všetci bez výnimky. — I na to napokon pristali.

A tak Trenck zaujal zámok a stodeväťdesiattri jágrov, štyria dôstojníci, obidvaja komandanti a vojenský páter padli do zajatia.

Rozveselení pandúri s tureckou muzikou vtiahli do zámku. Trenck odobral muníciu a potravinové články. Pri tejto práci veliteľa pandúrov vyrušil jeden z jeho dôstojníkov, odvolávajúc ho nabok a oznamujúc mu, že akýsi bavorský jáger by si žiadal s ním rozprávať vo vážnej veci medzi štyrmi očami.

Trenck kázal toho človeka priviesť pred seba.

Keď boli sami, začal Bavor hovoriť:

— Pán major! Oni ma odsúdili v Uhrách celý život šiance kopať; ak mi však v tejto chvíli darujú slobodu, tak im oznámim tajomstvo, ktoré je hodné dvadsaťtisíc zlatých.

Len čo Trenck počul o dvadsiatich tisícoch, hneď bol hotový uzavrieť zmluvu a o krátku chvíľu dostal zajatec slobodu. Hneď nato zase prišiel Trenck k zajatým komandantom, aby pokračoval v prieskume zámku. Keď už po všetkých izbách, povalách a magazínoch boli pochodili, prišli do pivnice.

Barón Schrenck musel Trenckovi ukázať všetky miestnosti.

I padla mu do očí jedna temná chodba.

— Čo to za diera? — spýtal sa Trenck.

— To je podzemný priechod k oným okrúhlym vežičkám, ktoré sú vystavané uprostred zámku z tesaných kameňov.

— Je tu veľmi chladno, dajte mi pohár piva, — rozkázal Trenck.

Keď pivo vypil, ostrým zrakom prezeral všetko, podišiel niekoľko krokov napred a zvolal:

— Ha! Čo je toto tu? — a ukázal na jedny slamou opletené dvere, ktoré viedli dolu do ešte hlbšej jamy.

Pri tejto otázke sa barón Schrenck zdesil a zmätený odpovedal:

— To je žalár.

Trenck zbadal zmätenosť zajatého i meral ho divým zrakom, mysliac si, že ten jáger predsa pravdu hovoril a barón Schrenck je lotor.

— Teda je tam žalár? — spytuje sa ďalej.

— Áno, žalár, — odpovedá Schrenck.

— Azda sú v ňom zajatí Rakúšania?

— Nie, je prázdny.

— Uvidíme.

Dal otvoriť dvere a vo vzdialenosti asi štyridsiatich krokov bolo vidieť päť súdkov.

Trenckovi zaplesalo srdce, lebo myslel, že onen strelec predsa len povedal pravdu a v tých súdkoch musia byť dukáty, ktoré barón Schrenck zakopal.

A obrátiac sa zase k zajatému komandantovi, s posmechom vravel:

— Čo je v tých súdkoch?

Schrenck sa ešte väčšmi zmiatol a ubezpečoval, že on nič nevie.

— Dobre, teda pri svetle prekutáme. Prineste svetlo.

I priniesli mu horiacu bôrovú fakľu.

Trenck sa nahol s fakľou dolu, hľadajúc dychtivo dukáty. Našiel však len prázdne poprevracané súdky a medzi nimi rozhádzané patróny, z ktorých niektoré boli aj rozrezané.

V tejto strašnej chvíli sa spamätal a zvolal:

— Som oklamaný! — a urobiac skok nazad, doložil ešte: — Tam dolu je pušný prach.

Už nestačil dopovedať, keď nastal výbuch a buchot taký strašný, akoby tisíc hromov bolo udrelo a svet sa rúcal. Celá strecha okrúhlej veže na dvore zámku vyletela do povetria. Celý zámok bol v tej chvíli akoby do ohnivého oblaku zaobalený a švábľové pary prenikali všade. Trenck, tým strašlivým výstrelom vyhodený von dvermi, padol tvárou na zem, no hneď v podivnej duchaprítomnosti sa nadvihol a vyskočil druhými dvermi na dvor. Vtom vybúšili plameňom, nevedno akou náhodou, i jeho pušné rohy, ktoré nosieval pri sebe v mešci. S popálenou tvárou a rukami, vlasmi na hlave až do kože obhorenými, celý jeho odev v plameni, tak bežal pandúrsky veliteľ, v plameni zahalený, von z tohto osudného priestoru, kričiac na mužstvo:

— Junáci, pomôžte, zachráňte svojho baťka!

Ale mužstvo ako pred čertom dalo sa na útek, lebo si myslelo, že aj viac podkopov ešte vystrelí a ich tam pochová.

Trenck bol všetkými opustený.

V tejto hroznej chvíli rozpamätal sa ešte na nové nebezpečenstvo. V jeho patróntaške bolo tridsať patrónov, zdrapil ich teda a odhodil od seba. Len čo padli na zem, vybúšili do povetria. Nato zdrapil zo seba remeň i uniformu. Strašlivý pohľad, lebo s ňou zdrapil aj časť svojej kože. Jeho čelo bolo na červeno a belaso popálené, celá tvár hrubým pušným prachom akoby tetovaná. Holohlavý, revúc od múk a bolesti, stál tam, podivným spôsobom aspoň na čas pri živote zachovaný.

Lež hneď ho prepadla mdloba i padol zomdletý na zem. Privolaný vojenský ránhojič podľa možnosti poobväzoval zomdletého.

Nato sa všetko vojsko aj so zajatými pohlo do mesta Pasov, vzdialeného na osem míľ.

Trenck, obviazaný povojníkom ako dojčiatko, pravda, na siahu a štyri palce dlhé, ležal v koči. Jemu oproti sedel reťazou ku koču priviazaný páter bavorských strelcov, pritom však mal naložené Trencka na smrť pripravovať, lebo sa tak zdalo, že v najbližších chvíľach vypustí dušu. V zadnej časti koča ležal barón Schrenck, tiež strašlivo popálený a ako mech priviazaný. Popri koči šlo medzi pandúrmi stodeväťdesiattri zajatcov, pred kočom turecká muzika. Tak vtiahla táto čata do mesta Pasova. Celé mesto bolo na nohách, každý chcel vidieť do povetria vyhodeného vodcu pandúrov. Jeho koč ako v procesii sprevádzali k jemu určenej hospode.

Keby nebolo bývalo tej tureckej muziky, vari by sa bolo zdalo, že vyprevádzajú nejakého zločinca na popravisko. Zajatý páter neprestajne kríže metal nad ním.

Trenck, ktorý nikdy nereteríroval a ani kapituláciou sa nikdy nepoddal, teraz musel reterírovať, lebo chcel aspoň s cirkvou a s nebom urobiť kapituláciu, keďže sa ako tí bavorskí strelci na Diesensteine podrobil na diškréciu.

Trenck desať dní kolísal medzi životom a smrťou. Piati lekári každý deň dva razy konzultovali pri jeho posteli, napokon ho vyliečila jedna stará žena.

Stalo, sa to takto:

V predsieni chorého stáli dňom a nocou štyria pandúri na jeho obsluhu. Oni ho hore dvíhali a zasa nazad na lôžko kládli. Vasil bol vlastne sluhom chorého. Jedna staručká zhrbená žena ponúkla sa pandúrovi, že vylieči jeho veliteľa. Ten ju priviedol k Vasilovi, ktorý ju hneď oznámil chorému pánovi. Veliteľ ju kázal priviesť k sebe.

Chorý bol fľajstrami a obväzmi celý obložený, takže mu bolo vidieť iba malé oči, lebo obrvy a mihalnice mal obhorené. Strašný to pohľad!

Trenck oslovil starenu:

— Sľubuješ, že ma vyliečiš?

— Áno, milostivý pane.

— A ty si Bavorka?

— Ja som sa v Rakúsku narodila a sem som sa vydala.

— A čím by si ma chcela liečiť?

— Mastičkou a jedným čajom.

— Starká, vari len nechceš…

— Buďte bez strachu, milostivý pane. Ja nie som dajaká pobehajka, ale obyvateľka Pasova. Vdova som, volám sa Gertrúda Danglerová a mám dcéru v Chame, v službe, menom Máriu.

— Dobre, teda sa zverím na teba. Vylieč ma a predovšetkým utíš moje bolesti.

Starena začala liečenie. Napriek piatim lekárom, ktorí mu boli vypovedali život, už druhého dňa cítil uľahčenie. Tvár, ruky a nohy začali schnúť, začala sa tvoriť nová kožka, telo nadobúdalo pevnosť.

Na pätnásty deň bol Trenck už súci vstať z postele a vyjsť z izby. Jeho ruky síce boli ešte fľajstrom obložené, čo si on však za maličkosť pokladal oproti tým mukám, ktoré bol dosiaľ podstúpil.

A naozaj pretrpel náramne veľké bolesti a veľmi biedne vyzeral. Desať dní nejedol, ani nepil, ani nespal a schudol na skelet.

Prvá návšteva, ktorú urobil z domu, bola u maršala Khevenhűllera. Keď ho pandúri videli ísť ulicou, divili sa a tešili sa veľmi.

Keď ho Khevenhűller zočil, zvolal:

— Prepánaboha! Ako vyzerajú!

— Excelencia, som biedne zohavený.

— Ale predsa už na nohách!

— Za čo svojej silnej náture a jednej starene mám ďakovať.

— A milému pánu bohu! — doložil nábožný Khevenhűller. — Teraz však potrebujete čas na zotavenie. Máte v svojom zbore dôstojníka, ktorý by dočasne zastupoval vaše miesto a na niečo sa podujal?

— Excelencia! Ja síce ešte nie som súci spravovať uzdu svojho koňa, no predsa som k službám!

— Čo? Vy chcete zase?

— Mám koč. V bitke som ochorel, v bitke chcem vyzdravieť.

— Toto vaše osvedčenie ma teší. Takáto ochota v službe si zaslúži odmenu. Nezabudnem vás odporúčať našej najmilostivejšej kráľovnej.

Vtom vstúpil do izby adjutant, odovzdávajúc maršalovi zapečatený balík.

— Ah! To list z Viedne. Rozpečaťte ho, pán obrist.

Obrist sníme obálku a generál prezerá papiere. Zrazu zvolá:

— Oh! Gratulujem, barón Trenck, ste za obristlieutenanta menovaný!

Pušným prachom obhorená Trenckova tvár sa vyjasnila.

— Excelencia! — zvolal nato, — Jej Majestát, naša najmilostivejšia kráľovná ráčila mi najprospešnejší fľajster na moje biedne telo poslať. Teraz musím zase vytiahnuť do poľa, lebo by som tu nemal pokoja ani postátia.

Generál odovzdal Trenckovi jeho predošlé komando.

Trenck oslávil povýšenie so svojimi dôstojníkmi a pandúrmi, pričom nechýbala ani hudba a tanec. Starej Gertrúde, ktorá ho vyliečila, dal niekoľko zlatých.

Večer, keď bolo najhlučnejšie, spozoroval Trenck, že kapitán Laudon v hre s dôstojníkmi prehráva nezvyčajne veľa peňazí. Od čias svojho dobrodružstva v Deggendorfe bol k nemu zahorel nenávisťou. Teraz však skrslo v ňom podozrenie, že si azda Laudon v Diesensteine prisvojil súdok s peniazmi, o ktorom mu tajne hovoril bavorský strelec, čo Trencka takmer život stálo a pre čo aj nevýslovné veľa vytrpel. Preto si umienil Laudonovi sa za to odplatiť. A naozaj, od tohto času začal ho prenasledovať a trápiť, aby mu život čo najväčšmi spríkril.

O niekoľko dní dostal Trenck rozkaz, aby nepriateľskej armáde postupoval po boku, obsadil Wiesenstein a aby vypálil zámok Au,^[110] v ktorom boli nepriateľské magazíny, pričom ho generál Bärnklau mal podporovať.

Trenck bol vzdialený od svojej armády na šesť míľ, ale od nepriateľskej na dve míle. Lež na všetky svoje žiadosti nedostal od Bärnklaua nijakú podporu.

Medzitým predstráž priviedla sedliaka, u ktorého našli list písaný saským grófom veliteľovi zámku Au, v ktorom sa mu ukladá, aby sa držal až do krajnosti, lebo že zajtra mu príde na pomoc dvetisícosemsto chlapov. Trenck sa ponáhľal sám osobne k Bärnklauovi. V tom čase už jeho zbor napadlo spomenuté pomocné vojsko, avšak zvíťazil.

Do rakúskeho tábora doletel chýr, že Trenck s celým svojím zborom bol zajatý. On sa však ponáhľal naspäť k svojim. Tí mu hneď oznámili svoje víťazstvo. Skoro potom dobyl zámok a vypálil ho.

Len čo vykonal túto úlohu, dostal rozkaz, aby postupoval ďalej. Nepriateľ sa obrátil k Deggendorfu, Trenck šiel za ním.

Neďaleko kláštora Niederalteich prišla mu na um nemilá príhoda s kupcom z Baltlingenu Štefanom Griesingerom, ktorému musel vyplatiť osemsto zlatých ako náhradu za vyrabovaný dom. A náhodou sa aj tu dozvedel, že prelát^[111] kláštora Niederalteichu nahovoril Griesingera, aby Trencka zažaloval u veliteľa. I umienil si za to sa pomstiť.

Oznámili mu, že tenže prelát je práve teraz v nepriateľskom tábore a kláštor že postavil pod ochranu gardistov.

Na hradskej ceste so šiestimi husármi čakal na jeho návrat. Onedlho prišiel prelát na koči a husári ho hneď obkľúčili. Trenck si sadol do koča k prelátovi a zakričal na kočiša:

— Poháňaj ďalej, dnes chcem byť hosťom kláštora.

Nato sa obrátil k vystrašenému prelátovi a oslovil ho:

— Ja som Trenck, ktorý Štefanovi Griesingerovi musel vyplatiť osemsto zlatých náhrady, tomu, ktorého Vaša velebnosť pohuckala, aby ma u komanda obžaloval a ja som u neho aj do nemilosti bol upadol.

Prelát zbledol od strachu a zajachtával sa.

— Na také niečo ja nezabúdam. Vaša prevelebnosť bola v nepriateľskom tábore, stojí teda s Francúzmi v porozumení a takých ľudí máme v obyčaji brať pod kontribúciu.

Prelát sa ešte väčšmi naľakal a nevedel prerieknuť slova, lebo mu bolo dobre známe, ako Trenck vedel svoje ovečky strihať. I uložil mu kontribúciu šesťtisíc zlatých s hrozbou, že ak zaraz nezaplatí, vezme do zajatia priora aj s jedným duchovným a s celou strážou. I vyplatil mu prelát žiadanú sumu.

Keď Francúzi počuli, že Trenck zajal ich gardistov, určených na ochranu, nahnevaní prepadli kláštor a vyrabovali ho. To preláta tak bolestne dojalo, že upadol do nemoci a zomrel.

Pretože sa nepriateľ utiahol naspäť až po Straubing, dostal Trenck rozkaz, aby sa zmocnil Falcka a grófstva Cham^[112] a vynútil všade kontribúciu.

Trenck s tristo Chorvátmi, so sto štyridsiatimi pandúrmi a s dvoma stotinami mužov z regimentu Forgácha a Andrassyho dal sa na pochod proti opevnenému mestu Cham. Sprevádzali ho ešte dve jednofuntové delá. Toto mesto z dvoch strán obtekala rieka Regen a z tretej strany bolo chránené dvojitým múrom. Z jeho okolia sa nahrnulo množstvo ľudu, hľadajúc v ňom prístrešie. Keď prišiel chýr, že sa približujú pandúri, palisádami sa ešte väčšmi opevnili a most rozobrali.

Bavorská posádka pod velením obrista Kűnigla pozostávala z jedného batalióna pechoty a dvoch stotín granátnikov, z trinástich diel, dvoch mažiarov a štyridsiatich ôsmich dvojitých hákovníc.^[113]

Časť posádky predstavovala mužstvo, ktoré pri dobytí Linca Rakúšanmi bolo sa zaviazalo, že proti Rakúšanom viac bojovať nebude. Trenck poslal svojho najstaršieho kapitána baróna z Erlachu^[114] ku Kűniglovi, obviňujúc časť jeho vojska z porušenia kapitulácie. Oznámil mu rozkaz, ktorý bol dostal od poľného maršala, aby mesto Cham zaujal.

Obrist Kűnigl, ktorý mal podľa rozkazu mesto brániť, žiadal dvadsaťštyri hodín na rozmyslenie, lebo dúfal, že dostane v tom čase pomoc z Ambergu, vzdialeného len na desať hodín cesty.

Trenck mu to povolil, ale hneď potom postavil stráže na päť hodín vzdialenosti aj od Ambergu, aj od Straubingu.

Termín prešiel a Trenck dostal od maršala Khevenhűllera opätovný rozkaz, aby mesto Cham zajal. Pri rekognoskovaní mesta skoro by bol Trenck býval usmrtený, keď popri ňom idúcemu zástavníkovi do pŕs strelili.

Trenck žiadal od Kűnigla, aby mu príslušný strelec bol vydaný. Kűnigl odpovedal prostredníctvom poručíka, že ten strelec dezertoval, a žiadal pritom o dovolenie poslať ku Khevenhűllerovi jedného dôstojníka s depešami, aby sa s ním v tejto veci priateľsky pokonal.

Trenck videl, že Bavor chce len získať čas, a tak mu povolil šesťhodinovú lehotu. Dôstojníka však zadržal pri sebe a pohrozil mu, že ak obrist Kűnigl nevydá obidvoch strelcov do zajtrajšej desiatej rannej hodiny, dá ho pred jeho očami obesiť.

V ustanovenú hodinu obrist Kűnigl žiadal dôstojníka späť. Trenck sa ho dal spýtať, či mu chce mesto vydať, alebo nie.

Kűnigl odpovedal, že ľutuje, ale že ešte neobedoval.

Trenck nahnevane zvolal:

— Ale ani poobedovať ti nedám!

Ihneď porobil podivné poriadky. Trom pandúrom dal oholiť brady a fúzy a prikázal im obliecť si ženské šaty.^[115] Keď už boli pristrojení ako sedliacke ženy z okolia, vydal im rozkazy a oni sa hneď vzdialili.

Obidve delá dal večer postaviť na kopci Katzenberg a pripraviť na útok. Príslušné rozkazy dostalo aj všetko mužstvo.

Tri dni hrozil veľký vietor.

Trenck pozoroval predmestie, hovoriac:

— Bude to veselé!

Mesto, chránené zo všetkých strán sčiastky vodou, sčiastky hradbami, malo pevnú bránu, pred ktorou za šiancami boli umiestnení granátnici. Pred bránou stálo asi dvadsať domov, ktoré predstavovali ulicu a akési predmestie. Na toto miesto dával Trenck pozor.

O chvíľu vybúšil na troch rozličných miestach v tejto ulici požiar, ktorý víchor náhle rozniesol na všetky strechy, takže celé predmestie stálo v plameni. Granátnici vybehli zo šiancov, aby hasili požiar. Trenck čakal iba na to.

Na čele pandúrov a Chorvátov urobil rýchly útok na horiace predmestie.

Hrozné to javisko! — Dym, plameň, krik a treskot zbraní!

— Napred, junáci! Nijaký pardon! — volal Trenck a jeho mužstvo napredovalo s holými šabľami.

Nepriateľ sa utiahol za šiance. Trenck a jeho mužstvo preskakujú šiance, nepriateľ uteká do mesta, vyťahujúc za sebou v najväčšej tiesni bránu.

Tri delá, ktoré zanechal nepriateľ na mieste, boli napochytro obrátené proti bráne, začala sa kanonáda a dve na Katzenbergu postavené delá strieľajú na mesto.

Za kanonády zastavil Trenck útok a pozoroval mesto.

Z jednej strechy vyšľahol plameň, potom z druhej a z tretej. Zvony zvonia na poplach, víchor buráca, nárek a krik obyvateľstva preráža povetrie. Požiar vzbĺka na všetkých stranách a malé mesto razom aj na päťdesiatich miestach horí hrozným plameňom. Traja za ženy preoblečení pandúri vykonali rozkaz veliteľa.

Teraz znova začal Trenck útok, pandúri ako mačky sa driapu na hradby. V meste úžasný zmätok! Všetko uteká, chcejúc sa zachrániť. A uprostred tohto prehrozného hrmotu prihodil sa úžasný výbuch, zatriasla sa zem a celé mesto, domy sa rúcali, pochovávajúc ľudí a dobytok pod svojimi zrúcaninami. Vežu, v ktorej bol sklad pušného prachu, vyhodilo do povetria a jej rumy usmrcujú a zraňujú mnohých.

Vojaci i mešťania utekajú k rozobranému mostu; zostali z neho len tri brvná, cez ktoré sa odvažujú prebehnúť, aby zachránili len svoj holý život, lebo sa už pandúri vrútili do horiaceho mesta, mordujúc a rabujúc.

Trenck, sprevádzaný jediným husárom, cvalom letí na koni za utekajúcou posádkou. Dohoní ju v blízkom lese a komanduje:

— Stojte!

A oni zastali.

— Dolu zbrane!

A sedemstosedemdesiatdva vojakov pred jediným mužom zloží zbrane a päť zástav.

Potom rozkázal svojmu husárovi postaviť sa im na čelo a zajatí Bavori nasledujú ho v tupej rezignácii.

Trenck sa vrátil do horiaceho mesta. Aký to úžasný pohľad! Dym a oheň, vraždenie a krv, rumy a mŕtvoly! — Hnev dobýjajúcich bol nesmierny a Trenck bol sotva vstave utíšiť ich. Konečne sa mu to podarilo. Rabovanie sa skončilo a začalo sa s delením koristi. Bola hojnejšia ako kedykoľvek predtým.

Mestečko Cham ležalo v zrúcaninách, obyvatelia sa sčiastky rozutekali, sčiastky potopili, mnohí boli pobití a všetci orabovaní.

V meste bola v službe dcéra stareny, ktorá vyliečila Trencka. Keď ju pandúri zlapali, Trenck ju obdaroval a prepustil domov k jej matke do Pasova.

V noci povstal krik a zvada na pohorenisku. Trenck vstal, obliekol sa, vybehol von, zhromaždil svojich ľudí okolo seba, lebo si myslel, že ich nepriateľ znova napadol. Bola to však zvada medzi pandúrmi pri deľbe koristi, a to pre jeden kalich.

Trenck ho vzal do ruky, zahrešiac:

— Dočerta! Odkiaľ ho máte? Mne sa zdá, že vy, lotri, ste chrám vylúpili!

Vtom sa priblížil staručký kňaz, žalujúc, že skapalo jedenásť kalichov a jedna monštrancia, ktoré si vojaci medzi sebou podelili.

— Junáci! — volá Trenck, — či je to pravda, čo tento kňaz hovorí? Odkiaľ máte tie nádoby? Hovorte pravdu!

Nato predstúpil jeden z pandúrov:

— Gospodine, pravda je, že máme tie nádoby, ale my sme ich našli skryté v jednej pivnici. Chrám sme neorabovali.

— Tak teda nech bude vaša korisť. Ja ju však od vás odkúpim. Vydajte mi kalichy a povedzte, čo za ne žiadate.

Pandúri na to pristali a kalichy jeden za druhým vyšli na svetlo. Trenck ich vyjednal za stopäťdesiat dukátov, ktoré pandúrom vyplatil. Ináč by ich bol popudil proti sebe, keby azda ich korisť, ktorú oni pokladali za počestnú, násilne bol chcel odobrať. Následky toho by boli bývali veľmi povážlivé.

Neskoršie odovzdal Trenck kalichy kardinálovi, pasovskému biskupovi, ktorý mu stopäťdesiat dukátov vrátil, ale u cisárovnej Márie Terézie podal žalobu za profanáciu posvätných vecí. A tak bol ihneď vydaný rozkaz prísne vyšetriť obžalobu a nemilosrdne potrestať obristlieutenanta. Horšie následky celej veci sa ukázali neskoršie.^[116]

Hneď potom dostal Trenck rozkaz vybrať sa so svojím zborom do Čiech, tam obsadiť priesmyky pohraničných vrchov a prekaziť napredovanie nepriateľa.

*

Od rakúskeho vojska, ktoré zaplavilo Bavorsko, zakúsila táto krajina všetky ťažkosti vojny, ako boli najmä represálie, lebo medzitým kurfirst Karol Albrecht sa dal vyhlásiť za českého kráľa a rakúskeho kniežaťa a obsadil Prahu.

Okrem toho v decembri 1741 ponáhľal sa do Manheimu,^[117] aby tam čakal na výsledok voľby cisára vo Frankfurte. Vplyv Španielska a Francúzska, zmluva s pruským kráľom, ako aj neutralita Anglicka a Hannoveru^[118] pomohli mu k tomu, že bol vyvolený za nemeckého cisára pod menom Karol VII., a to 12. februára 1792.

Pruský kráľ vybojoval Olomouc a jeho jazda robila nábehy až k Viedni. Nato sa obrátil proti Brnu,^[119] chcejúc tam vybojovať citadelu. Preto žiadal od svojho spojenca saského kurfirsta ťažké, na dobýjanie pevnosti potrebné delá, avšak vodcovia saského pomocného vojska odopreli poslušnosť. Princ Karol Lotrinský sa ponáhľal so štyridsiatimi tisícami mužov na obranu Brna, načo pruský kráľ Moravu opustil a obrátil sa do Čiech.

Začiatkom apríla 1742 vtiahol do Čiech princ Karol v dvoch kolónach proti Chrudimi a Čáslavi, majúc v úmysle vziať magazíny v Poděbradoch a v Nymburku, odraziť nepriateľskú armádu a vtrhnúť do Prahy. Pri Čáslavi a Chotusiciach^[120] zrazili sa obidve armády 17. mája, šťastie však slúžilo Prusom. Porážku Rakúšanov zapríčinila jazda, ktorá sa predčasne dala na lúpež a chýbala jej vojenská disciplína.

V tejto bitke bol rakúsky generál Pollandt^[121] ťažko ranený a zajatý.

Kráľ Fridrich poctil ho svojou návštevou a šľachetný starec ho ubezpečoval, že by spokojne umrel, keby mohol pomeriť kráľa s Máriou Teréziou.

— Pane! — zvolal Pollandt, — Francúzsko klame Vašu Jasnosť. Kardinál Fleury^[122] chce Prusko využitkovať, aby cieľ Francúzska dosiahol. Môžem na to zaopatriť dôkazy.

Fridrich sa zarazil.

Chorý ho prosil o dovolenie, aby smel poslať do Viedne list.

Fridrich vyhovel jeho prosbe a Pollandt s veľkou námahou predriekal pisárovi do pera list, na ktorý o šesť dní prišla odpoveď s veľmi dôležitou prílohou. Bol to pôvodný list Fleuryho Márii Terézii, v ktorom cisárovnej sľuboval pokoj, celistvosť jej ríše a garanciu za Moravu, keď prepustí už aj tak stratené Čechy a krajinu povyše Enže. Sasko sa vraj má uspokojiť s Magdeburgom a francúzska, rakúska, saská a bavorská cisárska armáda majú sa spojiť proti Prusku.

Ako to Fridrich prečítal, ihneď svojmu vyslancovi Podewilovi^[123] poslal rozkaz, aby uzavrel už skôr začaté vyjednávanie.

A tak Hyndfort menom Márie Terézie a Podewil menom Fridricha napriek francúzskym intrigám podpísali 11. júna Vratislavský pokoj.

Rakúsko odstúpilo Prusom Horné a Dolné Sliezsko, s výnimkou Tešína, Opavy, Krnova a ďalej aj grófstva Kladsko.

Na prvú zvesť o tom francúzsky generál Belleisle ponáhľal sa z Prahy ako bez duše k pruskému kráľovi a robil mu mnohé výčitky.

Fridrich hrdo pozrel na neho, ukázal mu list Fleuryho a zanechajúc ho vravel:

— Fallacem fallere non est fallacia!^[124]

Maršal s prekvapením pustil list na zem a uháňal preč.

Odteraz obrátila Mária Terézia všetku svoju vojenskú moc na spätné dobytie Čiech, kde Francúzi ako spojenci Bavorov sa pod maršalom Belleislom hrali na pánov.

Princ Karol spojený s Lobkowitzom, napredujúc proti Soběslavi, chcel napadnúť maršala Broglia,^[125] ten sa však stiahol za Vltavu. Krumlov, Písek a Plzeň holdovali Rakúšanom, ktorí sa 27. júna utáborili na pol ceste pred Prahou a zavreli francúzsku armádu v Prahe.

Takýto obrat veci preveľmi znepokojil francúzsky dvor. Kardinál Fleury, deväťdesiatročný starec, v premnohých listoch ubezpečoval Máriu Teréziu o svojej pokojamilovnosti. Cisárovná sa osvedčila:

— Ja som sa ponížila v listoch pánu kardinálovi, ktoré by boli obmäkčili kameň, ale on zavrhol moje ponuky. Teraz ani ja nemám slova pre neho. Nech sa obráti na mojich spojencov. Jedine táto milosť buď mu povolená!

Mária Terézia na ďalšie listy Fleuryho ani neodpovedala, ale ten jeho list, v ktorom všetku vinu uvalil na maršala Belleisla, dala uverejniť v tlači. Nato nasledovalo osvedčenie Márie Terézie na veľmoci v tomto zmysle: Pretože Francúzsko garanciu pragmatickej sankcie nesplnilo, ba koná proti viedenskému traktátu, ktorým mu Lotrinsko bolo odstúpené, všetky svoje práva na Lotrinsko tým stratilo, atď.

Francúzska armáda zavretá v Prahe ocitla sa v dosť nepriaznivom položení.

2. júla maršal Belleisle navrhol maršalovi Königseggovi,^[126] že mu odovzdá Prahu s podmienkou slobodného odchodu s čestnými vojenskými znakmi.

Königsegg chcel, aby sa celá francúzska armáda dala do zajatia, čomu sa Belleisle rozhodne postavil na odpor.

Z Viedne na dopyt princa Karola prišla odpoveď:

— Nie mi je dosť jeho meč, chcem ho mať zajatého, toho lupiča a zloducha!

A zároveň zakázala cisárovná akékoľvek podobné vyjednávanie s nepriateľom.

Vo Francúzsku bolo rozhodnuté, aby Maillebois^[127] so svojím štyridsaťtisíc mužov rátajúcim zborom tiahol z Vestfálska do Čiech Beleislovi na pomoc. Maillebois 14. septembra došiel do Amberku, kde sa spojil so Seckendorfom, slúžiacim v bavorskej službe, a so saským grófom, komandujúcim francúzskemu oddielu.

Königsegg zanechal pri Prahe pozorujúci zbor a tiahol proti Mailleboisovi.

Broglio využil túto príležitosť a rýchlo vyviedol z Prahy dvanásťtisíc mužov, aby sa pripojil k Mailleboisovi. Očakával ho v Teplej,^[128] lež nadarmo, lebo princ Karol a Khevenhűller, ktorí sa medzitým premiestnili z Bavorska, obsadili pohraničné priesmyky. Pri nich slúžil aj Trenck, ktorý strážil priesmyk zvaný Rosshaupt (Rozvadov^[129]), preto Maillebois nemohol napredovať. Broglio obsadil Děčín a Litoměřice a s ostatným vojskom sa vrátil do Prahy.

Bavorsko tak získalo výhodu, že aj keď na krátky čas, jednako len Rakúšania vyprázdnili krajinu.

Rakúske a francúzske predstráže stáli osem dní pri Jindřichovom Hradci (Neuhauss^[130]) na dostrel.

Trenck premýšľal dňom i nocou, ako by mohol znepokojovať nepriateľské komando v Jindřichovom Hradci. Konečne mu skrsla pochabá myšlienka. Dal v celom okolí nachytať mačky a chcel im na chvosty popriväzovať horiace fakle, a tak ich popúšťať pri Jindřichovom Hradci. Bolo prichystaných do dvesto mačiek toho večera, keď sa nepriateľ práve dával na pochod, aby sa stiahol späť. No Trenck s celým svojím mačacím fígľom utŕžil iba smiech.

Maillebois, bez toho žeby bol Belleisla z Prahy vyslobodil, s prázdnymi výhovorkami odtiahol do Horného Falcka. Khevenhűller a s ním aj Trenck šli za ním.

Knieža Lobkowitz obkľúčil Prahu zo všetkých strán, no jeho voje boli priďaleko rozložené a chorý, podagrou trpiaci, ale energický maršal Belleisle, donútený k zúfalému kroku, v noci 16. decembra so štrnásťtisíc mužmi a tridsiatimi delami znenazdania odtiahol z Prahy. Lobkowitz nemohol všetky svoje voje napochytre zhromaždiť. Francúzi ho predstihli o dvadsaťštyri hodín a vykonali za desať dní svoj pamätný spiatočný pochod do Chebu, kam, pravda, dotiahli v dosť poľutovaniahodnom stave.

Po krátkom odpočinku zanechajúc v Chebe posádku, tiahol maršal rovno k Rýnu, ktorý prekročil pri Špýre.^[131]

V Prahe bol zanechal generála Cheverta^[132] s maličkým zborom na ochranu chorých a ranených.

Lobkowitz chcel, aby sa táto malá posádka na milosť a nemilosť poddala. Chevert však pohrozil, že ak mu nebude povolený slobodný a počestný vojenský odchod, podpáli Prahu na všetkých uhloch a sám sa pod jej zrúcaninami pochová.

Lobkowitz povolil konečne kapituláciu a Chevert vytiahol z Prahy 3. januára 1743 s vojenskou hudbou.

Tak teda celé Čechy, okrem Chebu, kde sa posádka poddala až 8. septembra 1743 po statočnom odpore, prišli zase pod vládu Márie Terézie.

Rakúšania medzitým zase vtiahli do Bavorska. Predvoj viedol Trenck, ktorý obsadil Deggendorf. Odtiaľ postupoval na Niederalteich a Ranshofen a vtiahol do mesta Braunau.^[133] V Bavorsku sa rakúske vojsko rozložilo na svoje zimné stanovisko. Pandúri dostali povolenie odísť na zimu do svojej domoviny, Slavónie, a Trenck prosil tiež o dovolenku. I dostal ju.

*

Vo Viedni slávili spätné dobytie Prahy slávnostným tedeum v chráme svätého Štefana a rytierskymi hrami. 2. januára 1743 dámy usporiadali prekrásny „karusel“,^[134] čelo viedla sama Mária Terézia na koni. Divákmi boli najvyšší hodnostári a diplomati.

Na tribúne padla do očí kolosálna postava Trencka a jeho popálená, jazvami, rezmi a pušným prachom poznačená tvár, a pozornosť vzbudil najmä jeho divý pozor, lebo vo Viedni s obdivom hovorili o jeho hrdinských skutkoch, šialenej neohrozenosti a šťastí. Z Viedne navštívil svojho staručkého otca v Levoči, ležiaceho na smrteľnej posteli. Lekári mu nesľubovali viac ako tri týždne života. Trenck by sa rád bol pobavil pri otcovi, ale dostal rozkaz, aby sa z Viedne ponáhľal rýchlo do Slavónie, kde sa práve bol ľud vzbúril a počet vzbúrencov udával sa na štyritisíc chlapov, keďže generál Engelshofen, ktorý mal vzburu potlačiť, nemal viac ako deväťsto mužov.

Trenckovi dobre boli známe okolnosti v Slavónii a poznal tamojší ľud. A tak podľa rozkazu cisárovnej mal spoločne s Engelshofenom povstanie potlačiť.

Trenck prišiel do vzbúrenej vlasti, kde ľudia boli nespokojní s tým, že cisárska vláda zavedie novoty. Trenck šiel rovno do Pleternice a zhromaždil tam sto pandúrov, s ktorými ako s predvojom cisárskeho vojska postavil sa tak, že povstalcov rozdelil na dve čiastky.

Trenckovo meno nahnalo ihneď povstalcom taký strach, že spomedzi seba vyslali k nemu tridsaťšesť mužov, aby s ním vyjednávali. Medzi týmito vyjednávačmi, ako sa dozvedel Trenck, boli štyria hlavní buriči, ostatní tridsiati dvaja boli zvedení.

Trenckova predstráž zmocnila sa celej deputácie, a už na druhý deň bol hlavný burič Mato Lučić sťatý a rozštvrtený, druhý obesený, tretí a štvrtý boli zastrelení.

Ostatní tridsiati dvaja boli poslaní na galeje. Následok tohto náhleho súdu bol ten, že celý povstalecký zbor sa rozutekal a vrátil sa bývalý pokoj. Aby však ani ostatní povstalci nezostali bez trestu, musel sobocký okres^[135] postaviť do poľa 550 chlapov, Horná Hranica 700, Stredná 700 a Dolná Hranica^[136] 560, ktorí boli ihneď odvedení k cisárskemu vojsku.

Nato nastalo verbovanie pandúrov pre Trenckov zbor s veľmi priaznivým výsledkom, lebo tí, ktorí sa boli z vojny domov vrátili, doviezli so sebou znamenitú korisť. Sotva päť týždňov minulo, už mal Trenck pohromade sedemsto pandúrov a sto husárov, ktorých on sám ozbrojil, čo sa mu ľahko podarilo, keďže i on prišiel z Bavorska obťažený korisťou. Jeho nepriatelia rozchyrovali, že po Dunaji na lodiach priviezli mu množstvo nábytku a z dolného Dunaja dopravili do Slavónie na jeho majetky.

Za svojej dovolenky bol Trenck raz na obede pri barónovi Pajačevićovi,^[137] kde sa práve zdržiaval aj istý schudobnený a hlúpy barón Schygray, s ktorým páni vystrájali rozličné žarty.

Bola reč o slivovici a Trenck hovoril zo žartu, že on na svojich majeroch do tridsaťtisíc zlatých dostane ročite za slivovicu z kravského hnoja.

Schygray to bral za pravdu a prosil Trencka, aby ho naučil umeniu páliť slivovicu z kravského hnoja.

Trenck odpovedal, že vďačne.

Nato sa ozval so smiechom Pajačević:

— Kravským hnojom vás ja zaopatrím, milý Schygray, a dám vám zo svojich majerov tridsaťtisíc vozov.

Schygray vykríkol radostne:

— Hnoj by som už mal, keby som už len aj drevo dostať mohol!

— Dobre, — odvetí Trenck, — odo mňa dostanete tridsaťtisíc siah dreva. — Schygray, ktorý to všetko bral naozaj, žiadal od Trencka písomné potvrdenie.

Trenck, pokračujúc ďalej vo svojom, napísal na karotku, ktorú doručil Schygrayovi, toto:

— Ja, nižšie podpísaný, splnomocňujem týmto písmom baróna Schygrayho, aby si v lese zvanom Čierna hora tridsaťtisíc siah dreva bezplatne s poukázaním na toto moje splnomocnenie dal narúbať.

Celý vtip záležal v tom, že rečená Čierna hora sa rozprestierala za hranicou v Turecku, ale nie na Trenckových majetkoch, čo Schygray nevedel. Následok bol taký, že Trenck za takýto žart musel neskoršie zaplatiť štyridsaťpäťtisíc zlatých pokuty.

Medzitým dostal Trenck vyzvanie od dvorskej vojenskej rady, aby sa so svojím zborom dostavil k nastávajúcej vojenskej výprave. Trenck aj s pandúrmi opustil Slavóniu.

*

Rakúsko všetky svoje vojenské sily obrátilo teraz proti Bavorsku.

Cisár Karol VII. mal zložiť ťažkú pokutu za to, že zo svojho kurfirstovského stolca siahol na cisársku hodnosť. Kardinál Fleury zosnul 30. januára 1743 a pre Francúzsko nastalo zhubné panovanie, lebo do vlády sa začali miešať metresky — kráľovské milovnice.

Anglicko a Holandsko vstúpili do zväzku s Rakúskom, Rusko a Anglicko uzavreli spolok na útok i na obranu. Prusko sa ukázalo uspokojené, Sasko podobne k pokoju naklonené, no a sardínskeho kráľa Karola Emanuela nebolo sa čo obávať.

Karol VII. bol v nebezpečenstve, že s cisárskou korunou, ktorú si vymodlikal takrečeno pomocou cudzích krajín, stratí aj svoje vlastné krajiny. Nebol ani vojak a vojvodca, ani štátnik a diplomat. Jeho slabý duch sa vyznačoval len pobožnostkárstvom, a neskoršie bol do svojej rezidencie v Mníchove dosť ťažko späť uvedený len pomocou svojho vojvodcu protestanta, znamenitého Seckendorfa. Proti Seckendorfovi pri tom všetkom klerikálna strana v Mníchove neprestávala roztrusovať hanopisy.

Seckendorf, ktorý — ako sa sám priznal — bol by veľmi potreboval peniaze, potravinové články a vojsko, radil Karolovi, aby sa zmieril s Rakúskom. Ten však ďalej pokračoval vo vojne a s maršalom Brogliom ako aj s princom Contim^[138] ustanovili vojenský plán.

V rozhodujúcej chvíli sa však Broglio osvedčil, že nedostal od svojej vlády splnomocnenie, aby napadol Rakúšanov, a tak vojnu začali Rakúšania.

Khevenhűller prepadol francúzsku posádku v Griesbachu,^[139] princ Karol postúpil proti hlavnej bavorskej armáde pri Simpachu a porazil ju 9. mája 1743. V bitke bol zajatý bavorský komandant Minuzzi.

Od toho času Rakúšania postupovali víťazne napred, vyhnali Francúzov z Dingelsingu, Landau a z Deggendorfu. Broglio a saský gróf sa zdržiavali začas pasívne v Straubingu,^[140] potom odtiahli na druhú stranu Rýna.

Nato 8. júna ušiel Karol po druhýkrát z Mníchova, ktorý 12. júna Rakúšania obsadili už po tretí raz. Avšak Seckendorf uzavrel s Khevenhűllerom prímerie, následkom čoho Rakúšania obsadili Bavorsko. Komisár gróf Goës tam zaviedol aj rakúsku správu, Bärnklau dostal veliteľstvo nad posádkami. Medzitým princ Karol Lotrinský dal sa do prenasledovania nepriateľa, ustupujúceho k Rýnu. Vtom prišla pre nemeckého cisára veľmi vážna zvesť: Anglicko a Holandsko ešte v jeseni 1742 postavilo armádu v Holandsku, ktorá na znak obrany pragmatickej sankcie mala mať meno Pragmatická armáda. Táto armáda v počte päťdesiattisíc mužov prešla Rýn a postupovala proti Frankfurtu. Sám anglický kráľ Juraj II. so svojím druhorodeným synom, kniežaťom z Cumberlandu, pripojil sa k nej. Pri Datlingu došlo k bitke, v ktorej spojenci zvíťazili a Karola VII. by boli mohli osobne zajať, keby anglický veliteľ lord Stair^[141] nebol veľkodušne vyhlásil Frankfurt za neutrálne mesto.

Kráľovi Jurajovi dostala sa tá česť, že mohol hodovať na mieste víťazstva, kým cisár Karol vo Frankfurte bedákal.

Francúzi, utekajúci pod vodcovstvom de Noaia,^[142] prešli rieku Mohan, potom sa utiahli za Rýn, kde sa spojili s Brogliovou armádou, aby chránili Alsasko, ktoré ohrozoval napredujúci Karol Lotrinský a zaumienil si preniesť vojnu ta, aby svojim požiadavkám na Lotrinsko dodal závažnosti.

Vtedy sa zjavil aj Trenck so svojím zborom. Prešiel cez Rýn a hrdinsky bojoval pri dobývaní mosta cez rieku Lech.

Nato dostal od maršala rozkaz, aby cez Schwarzwald prenikol do Altbreisachu a odtiaľ chránil rakúske krajiny pred útokom nepriateľa. Pritom mal Alsasko znepokojovať a sužovať kontribucionálnymi patentmi. Zároveň dostal rozkaz, aby vo svojom zbore držal prísnu disciplínu, aby nechodili žaloby na neho. Preto veliteľ pandúrov predniesol k svojim ľuďom reč. Vyhrážal sa im pod pokutou smrti, aby piate a šieste prikázanie svedomite zachovávali a cudzieho majetku sa nedotýkali. Keď sa však niektorí aj proti rozkazu jednako len dopustili lúpeže, náhlym súdom dal ich hneď obesiť; tí však išli na popravisko chladnokrvne s fajkou v ústach.

*

Trenck dotiahol 9. júna 1743 do Altbreisachu, ktorého hradby na rozkaz Márie Terézie boli zborené krátko predtým, takže tu stál len samotný zámok. Rakúska posádka sa presťahovala do blízkeho Freiburgu.

Trenck obsadil so sto pandúrmi a dvadsiatimi piatimi husármi Neuburg, aby odtiaľ mohol robiť výpady cez Rýn do Alsaska, lebo Francúzi zajali všetky lode a začali tak nepriateľstvo proti Rakúšanom.

Prvou korisťou na francúzskej pôde bolo štyridsaťosem volov, s ktorými pandúri preplávali cez Rýn. Nato rozoslal Trenck po celom Alsasku svoj patent v nemeckej a francúzskej reči.