Zlatý fond > Diela > Barón Trenck, vodca pandúrov


E-mail (povinné):

Samo Tomášik:
Barón Trenck, vodca pandúrov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Alžbeta Malovcová, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Lenka Drobná, Martin Divinec, Karol Šefranko, Katarína Maljarová, Simona Veselková, Ivana Černecká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 79 čitateľov

Ďalšie osudy baróna Trencka

Tomášikov román sa končí, ale osudy baróna Trencka pokračujú ďalej. Trenck má pred sebou ešte dva slávne roky (1743 — 1745), v ktorých na čele svojho pandúrskeho zboru, s chýrečnou tureckou muzikou a s ukoristenými nepriateľskými zástavami, ktoré mu ako osobitnú milosť hlavný veliteľ princ Karol povolil nosiť na čele jeho zboru, vyzdvihol slávu rakúskych zbraní vo vojne vo francúzskom Alsasku (1743) a v Čechách proti ustupujúcim Prusom (1744 — 1745).

Po Bavorsku, kde Trenck a jeho pandúri nazbierali najviac vavrínov, a po kratšom pobyte v Sliezsku a v Čechách, sa pred „červenými kapucínmi“ otvárala čarovná francúzska krajina, o ktorej doteraz počuli len chýry.

Na konci roku 1743 sa rakúska armáda pod veliteľstvom princa Karola a jeho najschopnejšieho maršala Trauna k francúzskej hranici iba priblížila. Po dobytí Bavorska, keď Mária Terézia po mierovom podpise s kráľom Fridrichom II. vo Vratislavi a Berlíne (28.7.1742) mala krytý chrbát, rakúske velenie sa rozhodlo presunúť vojnu zo starobylej nemeckej pôdy na územie Francúzska. Česká a uhorská kráľovná chcela Francúzom, ktorí pred dvoma rokmi vyrabovali českú krajinu a z Prahy si urobili svoje druhé sídelné mesto, odplatiť oko za oko, zub za zub. Kráľovská vojenská rada vo Viedni vydala rozkaz prekročiť rieku Rýn a potrestať kráľa Ľudovíta XV. v jeho vlastnom brlohu.

V hlavnom stane rakúskej armády, usadenom pri rieke Rýne, sa uvažovalo o tom, ako to vykonať čo najlepšie. Francúzske brehy Rýna boli obsadené redutami a opevnenými mestami, oblaky dymu čoskoro zvestovali, že nepriateľ je na stráži. Boli predostreté návrhy prepadnúť Francúzsko zboku, cez Švajčiarsko, a sám plukovník Trenck sa touto myšlienkou zaoberal veľmi vážne. Napokon, sa rakúske velenie svojho úmyslu vzdalo, pretože Švajčiarsko oficiálnu žiadosť o prechod cez jeho územie odmietlo.

V noci medzi 3. a 4. septembrom 1743 sa tisícpäťsto Trenckových pandúrov preplavilo na člnkoch na ostrov Rheinmarck. Po krátkej krvavej bitke, v ktorej Trenck vlastnou rukou usmrtil francúzskeho veliteľa pevnosti, generála grófa Creve-Coera, zaviala na ostrove rakúska zástava. Ďalej ako na tento ostrov sa Rakúšania tohto roku nedostali, a aj keď sa vojna začala úspešne, nedosiahla zamýšľané ciele. Francúzi získali čas. Stiahli z vnútorných častí krajiny armádu a posilnili ňou brehy Rýna pozdĺž celej nemeckej hranice. Hlavný veliteľ francúzskej armády maršal de Coigny urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby zabránil nepriateľovi v prechode cez rieku.

Čo sa nepodarilo roku 1743, mohlo sa uskutočniť na budúci rok! Medzitým rakúska armáda hľadala pohodlné zimoviská, tentoraz už na nepriateľskom území. Rakúski vojaci sa tešili na chýrečnú francúzsku kuchyňu a ešte väčšmi na pivnice naplnené vínom, slovom na blahobytný život, ktorý strávia uprostred rajskej francúzskej krajiny.

Väčšia časť Trenckovho zboru sa rozchádzala na zimnú dovolenku. Sám veliteľ sa pripravoval na návrat do svojej domoviny v Slavónii, aby si oddýchol a naverboval nových regrútov. No ešte predtým sa zastavil vo Viedni, kam bol úradne predvolaný, aby sa zodpovedal zo svojich činov.

Plukovník pandúrov mal veľa nepriateľov a ešte viac závistníkov. Zapríčinil si to sčiastky sám svojou neznášanlivou a panovačnou povahou, sčiastky mu niektorí velitelia závideli jeho vojnové vavríny.

Najvýstižnejší obraz tohto nezvyčajného muža, jedného z najväčších vojnových dobrodruhov zo začiatku 18. storočia, nám zanechal jeho príbuzný, barón Fridrich von der Trenck. Fridrich Trenck (1726 — 1794), vojak a básnik, píše o svojom o pätnásť rokov staršom bratancovi (Merkwürdige Lebensgeschichte, 1786), že to bol mimoriadne nadaný muž, ktorý vedel plynne rozprávať siedmimi rečami, dobre sa vyznal v hudbe a pekne spieval. V spoločnosti sa správal neobyčajne slušne a nikto by v ňom nebol predpokladal vlastnosti, ktorými oplýval vo víre bitiek. Inakšie to bol človek tvrdého srdca, ktorý nepoznal zľutovanie s nepriateľmi, ale ani s vlastnými podriadenými. Okrem iných negatívnych vlastností ovládala ho chorobná vášeň k peniazom a v dôsledku toho bol nezvyčajne chamtivý a lakomý. V tridsiatom prvom roku svojho života vlastnil už dva milióny zlatých, a pritom neutratil denne ani zlatý. Svojim ľuďom, kam prišiel, dovolil bezohľadne zbíjať a lúpiť a potom vykupoval od nich korisť za malú cenu. Beda dôstojníkovi, ktorý mu neponúkol svoju časť. Takého odvážlivca posielal do najťažších bitiek a potom si privlastnil jeho majetok.

Príroda obdarila Trencka herkulovským vzrastom, súmerným telom a príjemnou tvárou. Kde sa tento muž zjavil, vzbudzoval živý záujem a údiv. Móric Jókai v románe Dobrodružstvá rytiera Trenka nemá pravdu, keď hovorí, že Fraňo Trenck bol mrzkej tváre. Iba v neskorších rokoch ho vybuchnutý pušný prach tak dokaličil (po spomínanom dobytí kaštieľa Diesenstein v Bavorsku 25. 7. 1742), že jeho tvár bola rozrytá čiernymi škvrnami a nadobudla démonický výraz. Ako vojak bol Trenck vynikajúci veliteľ, ktorý vedel vojenskú situáciu vždy dobre hodnotiť a využívať ju na prospech veci.

Trenck sa nevyhýbal nijakému nebezpečenstvu, vždy stál na čele svojho dobrovoľníckeho zboru, v každej chvíli vzor odvahy a statočnosti svojim chlapom, ktorých nevedel udržať na uzde ani jeden veliteľ, iba on.

Preto sa nečudujme, že muž takýchto povahových kvalít mal aj veľa osobných nepriateľov, ktorí čakali na prvú príležitosť, aby mu podložili nohu. Jedným z jeho najväčších nepriateľov, hneď od začiatku prvej sliezskej vojny, bol plukovník barón Ján Daniel von Menzel. Po škriepke, do ktorej sa dostal s veliteľom armády grófom Neippergom, bol Trenck zosadený z veliteľského miesta a na čelo pandúrskeho zboru postavil Neipperg Menzela, vtedy ešte majora. Trenck tento zásah hlavného veliteľa do jeho kompetencie prijal ako ťažkú urážku, pretože pandúrsky pluk zorganizoval na želanie Jej kráľovskej Výsosti Márie Terézie a bol ňou do neho dosadený ako komandant. V skutočnosti maršal Neipperg urobil to, čo by vykonal každý veliteľ, keby jeho dôstojník porušil disciplínu. A napokon, ktorý hlavný veliteľ by bol nadšený takou spoločnosťou, akú predstavoval „parteigänger“ Trenck so svojím zborom divých samopašníkov.

Napätý pomer medzi Trenckom a Menzelom sa prenášal aj na ich zbory. Trenckovi pandúri sa nesmeli stretnúť s Menzelovými husármi a Menzelovi husári nesmeli prísť do styku s Trenckovými pandúrmi.

Dlho čakal Menzel na príležitosť, až sa mu napokon nadarila. Ohovoril Trencka u generála Jána Fridricha von Berlichingen, a ten o tom poslal reláciu do Viedne.

A tak ako zvyčajne, aj toho roku sa Trenck tešil na dovolenku vo Viedni. Buchot kanónov a treskot pušiek chcel vymeniť aspoň na chvíľu za dráždivý smiech dievčat a zvádzavý džavot dám zo vznešeného sveta.

Aké prekvapenie! Namiesto dvorských bálov a pestrosti viedenského teátra čakala na neho vojenská komisia (v decembri 1743). Musel sa smiať, z čoho ho obviňovali. Jeho veci sa ujala sama kráľovná, a tak si mohol spokojne oddýchnuť.

Vojenské zásluhy plukovníka Trencka boli väčšie ako jeho prečiny, pre ktoré ho zahnali po prvý raz pred súdnu stolicu. Miestne noviny Wiener Diarium sa rozplývali nadšením nad jeho vojnovými činmi. Na uliciach lutnisti spievali o ňom balady, z úst do úst sa šírili neuveriteľné zvesti o najstatočnejšom a najsmelšom dôstojníkovi Jej kráľovského Veličenstva Márie Terézie. Len jedno hrýzlo Trencka pri srdci, že tie isté noviny, ktoré vynášali do neba jeho osobu, oslavovali aj „toho oplana“ Menzela.

Inokedy Trenck, prv ako odcestoval do Slavónie, navštívil Levoču. Toho roku po prvý raz po toľkých rokoch urobil vo svojom cestovnom poriadku zmenu — jeho otec bol už vyše pol roka nebohý (zomrel 14. 2. 1743). Po nepokojnom živote, plnom bitiek na rozličných bojiskách Európy, uložili telo cisárskeho podplukovníka pod kameň farského kostola v Levoči.

Pandúrsky plukovník sa ponáhľal domov. Bolo treba uviesť do poriadku gazdovstvo a porátať cennosti, ktoré sa po Dunaji dopravovali na jeho majetky v Slavónii za vojny. Mohol byť spokojný. Jeho nepriatelia prišli na psí tridsiatok! S patentom kráľovskej vojnovej rady vo vrecku, podľa ktorého mohol na každého zverbovaného muža vynaložiť osemdesiat zlatých, postavil do šiestich týždňov dvetisícpäťsto nových pandúrov a stotridsať husárov. Meno Trenck malo taký cveng, že sa pod jeho zástavy hrnuli aj poddaní tureckého sultána až spoza druhého brehu rieky Sávy.

Nuž, musel to byť pohľad na junákov — pandúrov, keď v máji 1741 pochodovali pred kráľovnou a jej dvorom! Pruské noviny prskali jedom, vraj pohani, Turci a Tatári, zababušení ako medvede. Trenck síce nikdy nedbal veľmi na pána boha, aj keď ho vychovali jezuiti v Požehe a Šoproni, no taká urážka ho pálila ako žeravé uhlíky. ,Moji ľudia,‘ bránil sa vo svojej autobiografii, ,sú práve takí kresťania a veria v toho istého boha ako ktorýkoľvek obyvateľ Viedne a Berlína.‘

Viedenským „birgrom“ išli oči vypadnúť pri takom divadle.

Na jar 1744 (6. 4.) sa Trenckovi pandúri predstavili v nových zelených uniformách, s červenými alebo žltými kapucňami. S touto novou posilou došiel Trenck v máji toho istého roku z Viedne do Alt Breisachu na Rýne, kde zimoval zvyšok jeho pandúrov. Keď sa pandúri dopočuli o príchode svojho veliteľa a pána, zbiehali sa zo všetkých strán, padali na kolená a bozkávali jeho nohy. Trenck sa s prekvapením dozvedal, že Menzelovi vojaci rozchyrovali o ňom zvesti, že sa už nevráti a že je mŕtvy.

Z týchto niekoľkých čŕt si možno urobiť predstavu, ako sa nepriatelia usilovali obrať o slobodu veliteľa pandúrov. V skutočnosti Trenck nebol lepší, ani horší ako ktorýkoľvek iný veliteľ vo vojne, a predsa jeho meno vláčili pred stolicu vojenského audítora. Ako to bolo možné?

Ak chceme pochopiť situáciu okolo Trencka, musíme vziať do úvahy osobné vlastnosti tohto muža, jeho prchkosť, neznášanlivosť, celkový egocentrizmus jeho povahy. Trenck ako „parteigänger“ sa správal vo svojom zbore ako malý kráľ, ktorý rozhodoval o živote a smrti priateľov a nepriateľov. Aj keď bol pridelený pod vyššie velenie, operoval so svojím zborom sám. Nerád skláňal hlavu pod inou autoritou, ale beda, ak niektorý z jeho podriadených porušil disciplínu. Pandúr-nepandúr, dal spalicovať každého, kto sa mu nepozdal. Dôstojníka bez rozhodnutia vyššieho velenia degradoval a na mieste vyradil z pluku. Takýmto spôsobom síce očistil pluk od šľachtických povaľačov a neschopných dôstojníkov, ale narobil si tým veľa nepriateľov, ktorí mu neskoršie podkopali pôdu pod nohami. S jeho metódou vedenia vojny nesúhlasil ani taký dôstojník, akým bol kapitán Gideon Laudon, neskorší poľný maršal a vrchný veliteľ cisárskej armády. Keď sa vyliečil z ťažkého zranenia, utŕženého v Alsasku a po vojne v Sliezsku, vystúpil Laudon z Trenckovho zboru a stal sa jedným z obžalobcov svojho bývalého veliteľa.

Udrela hodina H! Rakúska armáda prekročí rieku Rýn a dá sa na pochod do zasľúbenej zeme!

Karol Lotrinský zvolal do svojho stanu poradu veliteľov. Medzi pozvanými bol generál uhorskej jazdy Nádasdy, poľný maršal von Traun, ktorému skladal poklony vo svojom životopise aj taký bojovník, akým bol Fridrich II., ďalej destinovaný veliteľ mosta kapitán Fromb a plukovník pandúrov barón Trenck.

Prvú úlohu, od ktorej závisí osud celého podujatia, vykoná obrist Trenck! Oči veliteľa armády Karola Lotrinského spočinuli na obrovskej postave veliteľa pandúrov, akoby zvažovali, či je tento muž súci na takú veľkú úlohu.

Trenckovou zohyzdenou tvárou preletel úsmev. Opäť jeho deň! O jedenástej v noci 30. júna 1744 sa prepraví pri dedine Schreck na druhý breh rieky a vybuduje predmostie. Druhý pokus pri Biberichu pod Mohučom urobí generál Bärnklau. Na iných miestach sa podniknú fingované útoky, aby prekabátili nepriateľa.

Trenck sa cítil na vrchole slávy. Zhromaždil svojich ľudí a držal k nim reč. — Junáci, — začal, — čaká vás jedinečná príležitosť! Všetko, o čom sa vám doteraz len snívalo, stane sa skutočnosťou. — Mária Terézia! Živio! — jasali Trenckovi vojaci.

O jedenástej v noci nasadlo v najväčšej tichosti, ako kŕdeľ divých duchov, do tridsiatich člnkov tisíctristo pandúrov. Prvá loď s veliteľom Trenckom odrazila od brehu.

Bez straty jediného muža sa presunul Trenckov zbor na druhú stranu rieky. S výkrikmi Alah! Alah! vyrazili červenokabátnici proti bavorským a francúzskym strážam. Ich útok bol taký prudký a prekvapujúci, že nik z nepriateľov nestačil vytiahnuť šabľu z pošvy. Tí, čo zostali nažive, bežali s desom v očiach do tábora, vzdialeného pol hodiny od rieky. Im za chrbtom pandúri. Rútili sa ako stádo pekelných diablov a zmietli všetko, čo sa im postavilo do cesty. Nepriateľ nevládal ani vystreliť. Kto mohol, utekal, aby si zachránil aspoň holý život.

Pandúrom padol do rúk celý francúzsky tábor, so všetkým svojím bohatstvom, aj so šiatrami. Medzi pandúrmi — ako neskoršie písal ich veliteľ — boli aj osemdesiatroční a deväťdesiatroční chlapi a bežali ako kone. Takých junákov mal Trenck a nie div, že všade, kam prišli, zaplavili krajinu ako veľká voda.

Po Trenckovi prešli rieku Chorváti z Karlovca a hraničiari z Varaždínska pod generálom de Strafoldo. Viezli sa na tých istých loďkách, na ktorých sa hodinu predtým preplavil Trenckov zbor.

Prechod celej rakúskej armády po moste pri Schrecku trval tri dni (1. — 3.7.1744). Prekvapenie Francúzov, ktorí sa spočiatku nezmohli na najmenší odpor, bolo také veľké, že v prvých chvíľach si nevedeli so situáciou rady. Ako je to možné? Rakúšania na francúzskej pôde! Pred dvoma rokmi boli Francúzi pánmi Prahy! A dnes…

Vojenské umenie Karola Lotrinského žiarilo na horizonte slávy. Prechod rakúskej armády cez Rýn bol zapísaný zlatým písmom do análov vedenia vojny ako čin, z ktorého sa budú učiť všetky pokolenia budúcich veliteľov armády. Pomerne mladý a málo skúsený veliteľ dal lekciu takým vojvodcom, akými boli velitelia spojenej francúzsko-bavorskej armády maršal von Seckendorf a maršal de Coigny. Rakúske zbrane triumfovali!

Konečne na francúzskej pôde! Na ťažkosti zimoviska na nemeckom brehu Rýna sa zabudlo. Dediny a mestá, plné mlieka a medu, otvárali brány Trenckovým pandúrom.

Na pomoc ustupujúcej armáde sa ponáhľal s armádou desaťtisíc mužov sám kráľ Ľudovít XV. Ale čo, neborák! Cestou sa najedol orechov a veľa nechýbalo, že nezomrel. Nechali ho v Métach a velenie prevzal vojvoda de Noailles. Medzitým sa napredujúcemu rakúskemu vojsku blížila ďalšia pomoc. Na ceste bolo dvadsaťtisíc čerstvých síl a s nimi aj početné delá.

A práve vtedy, keď Trenck so svojimi pandúrmi preháňal po alsaských vŕškoch a rovinách francúzskych vojakov, rozšírila sa správa, že kráľovnej vpadol do chrbta Fridrich! Vierolomník! To, čo nikto nečakal, stalo sa skutočnosťou. Pruský kráľ porušil mier! Šestnásťtisíc Prusov postupovalo cez Kladsko do Čiech, osemdesiattisíc ďalších pochodovalo zo Saska a Lužice.

Nad Rakúšanmi v Alsasku sa sťahovali mračná. Francúzsko-bavorsko-pruskí spojenci pripravovali odrezanie rakúskej armády od jej základní v Bavorsku a Rakúsku. Armáda generála Bathyániho, ktorá strážila okupované Bavorsko, nestačila sama na presilu nepriateľov. Karol Lotrinský si bol vedomý toho, že keď nezabezpečí prechod cez Rýn a rýchlo nevyprázdni Alsasko, beda bude rakúskym zbraniam. Nezostáva nijaká iná alternatíva ako brániť dedičné rakúske krajiny! Sen o dobytí Paríža sa prenechá na šťastlivejšie časy.

Trenck operoval s generálom Nádasdym. Mali držať dôležité mesto Saverne (Zabern) v Alsasku. Krátko predtým sa Trenck vyrovnal s chýrečným francúzskym parteigängerom Jacquom. Zrazili sa dvaja rovnakí rytieri. Obaja rozkazovali dobrovoľníckym zborom, obaja mali na svojom účte dostatok neporátaných víťazných bitiek. Rakúsky parteigänger, nedbajúc na chýr svojho francúzskeho súpera, prepadol 11. augusta 1744 mlyn pri Pfalzburgu, v ktorom bolo usalašených dvesto Jacquových ľudí, aj s ich veliteľom. Požiar osvetľoval dielo skazy a kto z Francúzov si neratoval život útekom, zahynul v mlynskom potoku alebo pod šabľami pandúrov a chorvátskych husárov. Trenck ukoristil Jacquovu pušku a jeho koňa. Obidve veci poslal ako víťazné trofeje princovi Karolovi a ako čin pomsty za to, že Jacques dva dni predtým dorúbal cisársky dobrovoľnícky zbor pod slávnym veliteľom Geschreiom.

Francúzsky vojvoda Harcourt, domrzený nad porážkou výkvetu francúzskych parteigängerov, ponáhľal sa, aby zničil Nádasdyho pluk (päťtisíc mužov). Trenckovi pandúri šli na pomoc Nádasdymu, odrážajúc úspešne neustále útoky nepriateľa. No ešte skôr, ako sa zjavili pandúri, Nádasdy urobil poriadok s Francúzmi sám, a to dôkladne, po husársky, na otvorenom poli.

Rakúšanom, zatvoreným v meste Saverne, hrozilo obkľúčenie. Z lesa, v susedstve mesta, vyrazili Trenckovi, Bärnklauovi a Nádasdyho vojaci. V bitke, ktorá sa rozvinula medzi nimi a nepriateľom, stratili Francúzi do deväťsto ľudí (13. 8. 1744) a v samom meste porúbali pandúri a husári ešte tisícpäťsto nepriateľských vojakov. Beda bolo obyvateľom mesta, ktorí krátko predtým volali: „Vive le roi! Nech žije kráľ!“ Mesto Saverne bolo bez milosti dané za obeť červenému kohútovi. Neporušené zostali iba dva domy v meste a kaštieľ kardinála Rohana. Jeden z nich bol v majetku kupca, ktorého dcéru si zaľúbil veliteľ pandúrov.

Rakúsky spisovateľ Eduard Breier vo svojom románe Trenk, der Parteigänger (1853) si zvolil Saverne za miesto, v ktorom sa odohráva jedna z epizód, majúca dôležitý význam v živote veliteľa pandúrov. Jednak je to nový Trenckov ľúbostný vzťah k dcére miestneho kupca Antoine, jednak pokračujúci vzťah k markíze d’Aubertovej, preoblečenej za francúzskeho dôstojníka. Iné trenckiády uvádzajú skutočné meno tejto markízy, vlastne barónky Lestocqueovej. D’Aubertová a Lestocqueová sú jedna a tá istá žena, s ktorou sa Trenck zoznámil pred rokmi a ktorá neskoršie hrá v jeho živote úlohu jedinej ženy, ku ktorej tento drsný a surový človek cítil ozajstnú náklonnosť.

V svojej autobiografii, napísanej vo väzení, zmieňuje sa Trenck len stručne o kupeckej dcére v Saverne, jej meno však neuvádza, ani nijakú ľúbostnú avantúru. Podrobnosti v románoch, aj u Breiera, sú básnickými fikciami.

Na svoje si prišli aj pandúri. Nikde nezískali takú korisť ako v tomto meste. Preto sa im nepáčilo, že majú opustiť zasľúbenú zem, v ktorej nadobudli viac koristi ako predtým vo všetkých krajinách dovedna. Trenck vynakladal všetko svoje umenie na to, aby im vysvetlil, že sa nedá nič robiť, že teraz treba obrátiť zbrane proti Prusom, ktorí pandúrov podceňujú a vysmievajú sa im. — Pamätáte sa, junáci, — pokračoval, — čo Prusi vystrájali s našimi, keď ich zajali pri Strelnej (1741)? — A pandúri, tieto veľké deti, ochotné za dobré slovo svojho baťušku-veliteľa dať si odťať hlavu, vyhadzovali od radosti čapice do vzduchu. Na Prusa! Pomstia svojich pohanených bratov!

Aj tentoraz strčili Trencka do bryndze. Zostal so svojimi červenokabátnikmi na chvoste armády a robil „arírgardu“. Takýmto spôsobom, na prekvapenie nepriateľa, prešla 24. augusta 1744 celá rakúska armáda v poriadku a bez porážky cez Rýn. Ústup cez Rýn bol rovnako majstrovským kúskom ako jeho prechod. Obdiv vynikajúcich taktických schopností Karola Lotrinského nemal v očiach Francúzov hraníc.

24. septembra toho roku prešiel Trenck neďaleko obce Klenčí bavorskú hranicu a zastal na českej pôde. Medzitým Prusi (16.9.1744) obsadili Prahu a držali v moci južné Čechy, významný spoj medzi českým kráľovstvom a Bavorskom, ktoré bolo vtedy obsadené rakúskou armádou.

Ľahké zbory generála Nádasdyho a Ghilányiho vedno s pandúrmi plukovníka Trencka dostali rozkaz znepokojovať Prusov a rušiť ich cesty v Čechách. Bolo treba ničiť všetko, čo mohlo posilniť nepriateľa, ktorý už po druhý raz vierolomne okupoval Čechy a Moravu, tieto dôležité zásobárne rakúskeho mocnárstva. Mária Terézia vydala rozkaz, aby obyvateľstvo všade, kde sa ukáže nepriateľ, zakopávalo potraviny a majetok do zeme, a keby to bolo treba, má ničiť, čo môže, po vojne vraj dostane náhradu. A hľa, roľníci v Čechách a na Morave vybudovali zo svojho odhodlania mocnejší múr ako mestské hradby. Vidly, kosy a sekery začali svoj tanec ako pred tristo rokmi, za slávnych husitských čias. Okolnosti nútili nepriateľa, že obkolesoval na noc svoje vojenské tábory navŕšenými hlinenými valmi, aby sa chránil pred útokmi domácich ľudí.

Najväčšmi trpela pruská armáda vnútornými chorobami, nie na bitevnom poli. Vojaci, a najmä študenti z Prahy, ktorých Fridrich II. zaradil po dobytí mesta násilím do vojska, opúšťali pri prvej príležitosti svoje zástavy a ukrývali sa v hore alebo po dedinách. Hlad, zima a choroby kosili Prusov väčšmi ako nepriateľské guľky a Trenckovi pandúri. A čo najhoršie — na päty Prusov sa lepili ľahké uhorské zbory. Kde sa zjavil Prus, mal na chrbte pandúra alebo husára. Fridrich zastal niekoľko ráz na výhodnom mieste, očakávajúc bitku, no Karol Lotrinský a jeho maršal Traun vedeli dobre, čo robiť a ako sa správať. Prusi vyprázdnia českú kotlinu aj bez bitky! Víťazstvo padne tentoraz do lona Rakúšanom bez straty jediného muža!

Generáli Nádasdy a Ghilányi a im po boku plukovník Trenck operovali neďaleko Tábora a Bechyně v južných Čechách.

9. októbra 1744 vyhnali pod velením poľného podmaršala Ghilányiho Prusov z Týna nad Vltavou. Trenckovi pandúri dobyli most a dorúbali všetkých Prusov, s ktorými sa stretli v meste. Štyridsať nepriateľských vojakov, ktorí zostali nažive, poslal Trenck ako trofej princovi Karolovi do hlavného stanu. Vo svojom životopise Trenck dodáva, že si jeho vojaci mohli za statočnosť, ktorú preukázali v bitke, rozdeliť medzi seba na počesť kráľovnej všetku korisť, zanechanú nepriateľom v meste.

O statočnosti a odvahe pandúrov pri dobývaní Budějovíc dlho kolovali chýry medzi miestnym obyvateľstvom. Keď pruský veliteľ mesta generál Kreuz odmietol kapituláciu, rozkázal Trenck prekročiť v noci 20. októbra 1744 Vltavu. S výkrikmi Mária Terézia! Alah! Alah! rútili sa červenokabátnici proti mestským múrom. Mnohí z nich našli v ľadových vodách rieky smrť, ale mesto po päťhodinovom boji dobyli. Bolo to skutočne „remarkábl“, keď pandúri v poslednej chvíli života, ešte skôr ako ich zaliali chladné vlny Vltavy, vyrazili z pŕs vojnový pokrik: Mária Terézia! Ráno 21. októbra pochodovalo tisíc pruských zajatcov aj s ich veliteľom medzi špaliermi nastúpených pandúrov a odhadzovalo pod nohy plukovníka Trencka zbrane a čapice. Nijaká satisfakcia by neuspokojila Trenckových vojakov väčšmi ako tento spôsob kapitulácie. Konečne bola odčinená hanba, ktorú Prusi pred tromi rokmi navŕšili na pandúrov pri Strelnej. Od toho času bolo možno vidieť, ako pandúri pri rozličných príležitostiach robili parádu s vysokými fyzilierskymi čapicami, podobnými biskupským mitrám, a častejšie sa nimi vystatovali pred Prusmi.

Princ Karol na znak osobitnej svojej priazne ponúkol Trenckovi, že ak chce, môže zaradiť svoj pluk do pravidelnej armády. Trenck prijal milostivú ponuku ad deliberandum, no bol hneď na čistom, že vec nechá, ako je. Doterajší spôsob vedenia vojny vyhovoval naturelu jeho mužov i jemu samému lepšie ako prísna disciplína pravidelnej armády.

Južné Čechy sa postupne očisťovali od nepriateľa a zbavovali pliagy vojny. 23. októbra 1744 sa vzdal Tábor (aj s posádkou tisícsedemsto mužov), 24. októbra čakalo jadro nepriateľskej armády, rozložené pri Konopišti, na bitku, ktorú Karol Lotrinský neprijal. Za jedinú noc spálili Prusi všetky drevené ploty a chalupy v dedine, aby sa zohriali, ale márne.

Bolo treba zmocniť sa hlavných zásobovacích stredísk, umiestnených v Pardubiciach a Kolíne. Uhorská jazda ničila pekárne a sklady múky. 2. novembra prekvapil Trenck v dedine Dobropul (Dobré Pole, neďaleko Kostelca nad Čiernymi Lesy) vybraný oddiel Altanhaltského pluku pod obristom Schwerinom práve vo chvíli, keď dopekal chlieb. Ešte teplý chlieb rozdelili Trenckovi vojaci medzi seba a miestnych roľníkov.

Fridrich márne čakal na bitku a potom ustúpil za rieku Labe. Každý jeho vojak zo strachu pred domácim obyvateľstvom niesol so sebou snop slamy napichnutý na bodáku, aby sa mal kde vyspať. Na päty mu jednostaj šliapali pandúri a husári. 9. novembra prekročili Prusi pri Kolíne Labe a pokračovali v pochode na sliezsku hranicu. Posádky zanechali iba v Kolíne a Pardubiciach, aby chránili prechody cez rieku Labe a vojenské magazíny, zriadené v týchto mestách.

Ani na ústupe sa Fridrich nevzdal svojho šialeného plánu odtrhnúť od českého kráľovstva územie, rozprestierajúce sa na sever od rieky Labe a pripojiť ho k svojej ríši. Čechom hrozilo, ako už viac ráz v minulosti, nebezpečenstvo, že ich krajina bude roztrhnutá na niekoľko častí. Pre dynastické záujmy monarchov budú Česi vytretí z mapy Európy!

Trenck nebol v Čechách po prvý raz. Bojoval na juhu roku 1741, keď sa jeho mačaciemu koncertu smiala celá rakúska armáda. Všetci sa rehotali, len pruskému štábu, keď sa dozvedel, akú pascu na neho nastavil rakúsky Trenck, nebolo do smiechu.

Trenckov zámer sa síce neuskutočnil, spôsobil iba smiech, môže však slúžiť ako ilustrácia na to, aké metódy boja používal tento veliteľ.

Trenckova hviezda žiarila celý rok 1744. Vŕšil jeden úspech na druhý, predtým v Alsasku, teraz v českej kotline. Aj keď nadišla jeseň, Trenckovi a jeho vojakom bolo horúco. Nemali čas vnímať novembrové vetry a pľušte. V noci z 13. na 14. novembra sa útočilo na Kolín. Plukovník pandúrov zoskočil zo svojho nízkeho koníka, na ktorom chodil na čele svojho pluku, a v jednom šíku so svojimi vojakmi atakoval násypy, ktoré niekoľko dní predtým vybudovali okolo mesta mešťania a roľníci, pozháňaní z celého okolia.

O dvanástej v noci, keď sa už zdalo, že víťazstvo je blízko a zajmú samého pruského kráľa, ktorý sa zúčastnil na bitke pri Kolíne, priletela šesťfuntová delová guľa a bác, prerazila Trenckovu ľavú nohu.

Ťažko raneného baťušku-veliteľa odniesli jeho vojaci z bojiska.

Štyri mesiace preležal barón v biede a bolesti na lôžku, nevládny ako lazar. Niekedy sa zdalo, že to nevydrží a bude treba amputovať nohu. Odviezli ho do Znojma a liečili ho najlepší lekári. Sama kráľovná poslala svojho osobného lekára, aby ošetril vážnu jeho „blesúru“.

Medzitým sa stala čudná vec. Už či od dlhého ležania a nečinnosti, a či od prevaľovania myšlienok v hlave, tento muž, ktorý sa nebál nikoho na svete, ani človeka, ani boha, ani diabla, ktorému nebolo nič sväté, okrem rozkazu Jej Veličenstva kráľovnej Márie Terézie, začal uvažovať o svojom živote a skutkoch, ktorých sa v minulosti dopustil. Jeho nohe hrozila otrava krvi a nebezpečenstvo, že sa už nikdy nepostaví nielen na jednu, ale ani na druhú nohu. Pre všetky prípady dal vyhotoviť testament. V ňom väčšiu časť svojho imania poručil Márii Terézii, zvyšok svojmu jedinému príbuznému, pruskému bratancovi Fridrichovi Trenckovi, ktorý vo vojne stál na druhej strane barikády.

Vyskúšal ešte posledný prostriedok, ktorý sa mu núkal. Dal sa zaviesť k istému chýrečnému lekárovi do Čáslavi. A ten ho vyliečil. Trenck potom síce chodil, ale až do smrti kríval.

No nič to! Hlavná vec, že mohol zase vysadnúť na koňa a cválať do dymu bitiek.

Medzitým Prusi vyprázdnili Čechy. Pruská posádka, zatvorená v Prahe, urobila 25. novembra 1744 pokus pretrhnúť obkolesenie. Strhli sa pouličné bitky, pri ktorých pandúrom a husárom pomáhali aj pražskí mešťania. Pandúri pod zástupcom veliteľa podplukovníkom barónom d’Olne prenasledovali nepriateľa až po Landshut.

Škoda, že nebolo takých rokov viac! Bez jedinej bitky vytlačila rakúska armáda Prusov z celej krajiny a očistila kráľovstvo od nepriateľa. Za tri mesiace vojny bol zneškodnený mocný a dovtedy neporazený nepriateľ. Ukázalo sa, že aj takého stratéga, akým bol pruský Fridrich, možno poraziť. Prusi nemali pokoj ani v zime. Za celú zimu 1744 — 1745 podnikala uhorská jazda výpady proti Prusom, bojujúcim pod kniežaťom Leopoldom von Dessau. Pruský nepriateľ bol prenasledovaný až pod brány Vratislavi.

Takto sa skončil rok vojny husárov a pandúrov — rok 1744.

13. januára 1745 sa dal nedoliečený Trenck odviezť zo Znojma do Viedne a o štyri dni neskôr už stál, opierajúc sa o barle, pred Jej Veličenstvom Máriou Teréziou a princom Karolom. Aj napriek veľkým bolestiam v nohách sa cítil najšťastnejším človekom na svete. Máloktorému spomedzi návštevníkov kráľovnej bola preukázaná taká pocta, že mohol pri audiencii sedieť pohodlne v kresle. A Trencka vtisla do kresla sama kráľovná.

Trenckova oddanosť Márii Terézii bola bezhraničná. Bol hotový vyliať za panovnicu poslednú kvapku krvi. No aj Mária Terézia vedela, akého vojaka má v tomto mužovi, ktorý sedí teraz pred ňou dokaličený a vyschnutý v tvári a pred ktorým sa triasla polovica Európy. Bola vojna a vo vojne bolo treba vojakov. Trenck bol prvým vojakom v ríši. Popri svojich zlých vlastnostiach mal aj veľa osobnej príťažlivosti a hrdosti, vlastnosti, ktorými imponoval. Zaiste prednosti jeho povahy prevažovali nad zlými, inakšie by si ho nevážili takí ľudia, ako bol vrchný veliteľ poľný maršal Ľudovít Ondrej, gróf von Khevenhűller, kým žil, a po jeho smrti (1744) princ Karol Lotrinský.

V marci sa Trenck rozlúčil s Viedňou a odcestoval do Slavónie. Tu, krivkajúc na nedoliečenej nohe, behal po dedinách a mestách a verboval nových regrútov do vojny. Kým bol vzdialený od svojej vlasti, vládli v Slavónii zbojníci. Prepadali na riekach lode a na cestách vozy, páni im platili bohaté výkupné. No len čo sa ukázal v krajine Trenck, utiahli sa do hustých hôr a lesov. Trenck zverboval osemsto vojakov a vybral sa s nimi do Sliezska.

Vďaka hrdinskosti a nebojácnosti pandúrov dobyl Trenck mesto Kozlie. Do rúk víťaza padlo štyristo zajatcov, z toho devätnásť dôstojníkov, ďalej dvadsaťsedem diel, vyše sto vozov munície, zásob a potravín.

Trenckovo meno letelo Európou. Noviny vo Viedni, Berlíne a v Paríži boli preplnené správami o Trenckových bravúrach a činoch jeho vojakov. Najväčšmi Trencka hrýzlo, že ho nepriateľ vyhlasoval za vodcu zbojníkov. Vo svojom životopise sa ponosuje, že tým sa noviny v Berlíne a Paríži nevystatovali, čo vystrájali Francúzi a Prusi v Prahe a českej krajine, keď ju okupovali. A len čo sa ukážu v niektorej pruskej dedine pandúri, spustí sa krik a bedákanie v celej Európe! Keď sa zmocnil za jeden a pol hodiny pevnosti Kozlie a zajal toľké množstvo vojakov a materiálu Trenck, vraj to nič, také bezvýznamné mesto. No keď po ťažkom a dlhom boji dobyli Prusi mesto späť, vyrástlo odrazu na mesto s významnou strategickou hodnotou. Aký význam prikladal Berlín Trenckovej prítomnosti v Sliezsku, vyplýva z rozkazu, ktorý udelil kráľ Fridrich jednému zo svojich najlepších veliteľov, generálovi von Nassau, aby napochytre vyprázdnil Čechy a obrátil sa so štrnástimi tisícami vojakov proti Trenckovi v Sliezsku.

Nová vojna preniesla Trencka na sklonku roku 1745 zo Sliezska na Moravu a do Čiech.

Obe nepriateľské armády stáli vedľa seba a striehli jedna na druhú v severných Čechách. Bolo očividné, že tentoraz sa rakúske velenie bitke nevyhne.

A naozaj, 30. novembra 1745 sa pri dedine Žďár (Zárov, Soor), neďaleko Trutnova, rozpútala prudká bitka. Posledná bitka, na ktorej sa zúčastnil plukovník pandúrov.

Pruské zbrane slávili aj teraz víťazstvo, no jadro rakúskej armády ostalo neporušené a schopné ďalšieho boja. Na začiatku bitky nadobudlo rakúske vojsko prevahu a zdalo sa, že víťazstvo bude jeho. Nakoniec však vavríny zbierali Fridrichovi generáli. Za bitky opustil pruský kráľ tábor a zanechal ho ako korisť nepriateľovi. Do tábora sa vrútili husári generála Nádasdyho a pandúri plukovníka Trencka. Do ich rúk padla bohatá korisť. Okrem kráľovej korešpondencie sa zmocnili vojenskej pokladnice s 80 000 dukátmi a Trenck získal aj osobný kráľov strieborný servis. Celá korisť, získaná v kráľovskom tábore, odhadovala sa na dva milióny zlatých. Keď kráľ Fridrich dostal správu, čo sa stalo, vyjadril sa, že rabovačka tábora pomohla pruskému víťazstvu.

Prípad Žďár sa stal príkladom, ako sa fantázia stáva skutočnosťou. Rakúska justícia využila tajomné okolnosti, zastierajúce vyčínanie Nádasdyho a Trenckových pandúrov v nepriateľskom tábore, a najmä v šiatri kráľa Fridricha, a z domnienok a chýrov vytvorila fakty.

Po víťazstve pri Žďári ustúpili Prusi z Čiech a rakúske ľahké zbory ich prenasledovali až po ich zimoviská v Sliezsku.

25. decembra 1745 bol podpísaný Drážďanský mier.

Veru drahý mier. Znamenal koniec krvavej vojny, ale aj definitívnu stratu najcennejšej perly rakúskej koruny — Sliezska.

Trenck dostal dovolenku a pripravoval sa na cestu domov. Ako každý rok na zimu, vracal sa aj teraz cez Viedeň, hoci vedel, že sa nad jeho hlavou sťahujú čoraz tmavšie mrákavy. Mária Terézia, donútená veľkým množstvom vážnych ponôs, ktoré sa nazhromaždili proti jej najoddanejšiemu dôstojníkovi, rozkázala zostaviť osobitnú vojenskú komisiu a vyšetriť vec vracajúceho sa hrdinu.

No aj tentoraz vyšli Trenckovi nepriatelia na psí tridsiatok.

Komisia predpísala Trenckovi malú peňažitú pokutu a Trenck mohol odísť pokojne domov. Pripravovala sa vojna v Holandsku a bolo treba ďalších vojakov. Trenck naverboval nových šesťsto mužov.

Začínala sa jar 1746.

Trenckovi nepriatelia nezložili ani teraz ruky do lona. Vo Viedni sa trúsili zvesti o Žďári. Trenck sa smial. Vraj najväčšiu vinu na porážke pri Žďári má veliteľ pandúrov! Miesto toho, aby sa ponáhľal na pomoc bojujúcej armáde, raboval kráľovský tábor. Nazdajú sa, že vojna je stajňa, aby si v nej robil každý, čo chce. Zaumienil si, že ak sa z toho dostane so zdravou kožou, porobí taký poriadok, že sa budú pozerať.

No len čo sa zjavil vo Viedni, dal ho vojenský súd, poverený jeho prípadom, ihneď zatvoriť. Najprv mu vykázali domáce väzenie. Pravda, plukovník nedbal na nijaké zákazy a príkazy, vozil sa v koči po najživších uliciach Viedne, kedy sa mu zapáčilo. Možno, že by sa nebolo nič stalo, keby…

Raz v opere, ktorú poctilo návštevou aj Jej Veličenstvo kráľovná, nadarila sa nemilá vec. Trenck zbadal v susednej lóži von Gossaua, jedného z dôstojníkov, ktorého vyhodil pre zbabelosť z pluku a ktorý teraz proti nemu na súde najväčšmi vyčíňal. Jeho uši zachytili posmešky na jeho adresu.

Reagoval tak, ako vedel. Vrútil sa do susednej lóže a na všeobecné prekvapenie, pred očami celého divadla a samej kráľovnej, zdrapil posmešníka za prsia a chcel ho vyhodiť cez zábradlie do parteru.

Len horko-ťažko sa podarilo okolostojacim dôstojníkom premôcť zúrivého útočníka. Zavolaná stráž ho odviedla spútaného do vojenskej väznice.

Udalosti šli jedna za druhou. Predsedom súdu, ktorý súdil nešťastného baróna, sa stal gróf Löwenwald. Tradovalo sa, že raz, keď čakali v predsieni princa Karola na audienciu, Löwenwald urazil Trencka a ten mu za to podložil nohu. A tak teda muž, ktorého Trenck kedysi zosmiešnil, teraz má byť jeho sudcom.

Svorka nepriateľov robila všetko, čo bolo v jej silách, aby nenávideného dôstojníka odstránila z ľudskej spoločnosti. Jeho nežičlivci vedeli dobre, čo by s nimi bolo, keby sa obžalovaný dostal na slobodu. Keď sa na súde čítalo svedectvo princa Karola o bitke pri Žďári a predseda súdu sa o ňom posmešne vyjadril, vyrútil sa na neho obžalovaný a svojím zvyčajným spôsobom ho chytil za prsia, vyzdvihol do výšky, a kým sa prítomní spamätali, odkrivkal k otvorenému obloku a usiloval sa vyhodiť ho na ulicu. Len s vynaložením všetkých síl sa podarilo strážcom vytrhnúť polomŕtveho sudcu zo železných rúk krívajúceho obra.

Trenckovo srdce nedovolilo, aby nepotrestal človeka, ktorý sa opovážil zľahčiť a uraziť jedného z mála ľudí, ktorých si v živote ctil a vážil. Princ Karol v písomnom svedectve potvrdzoval, že Trenck nemohol do bitky pri Žďári zasiahnuť, pretože ordonanc, ktorý bol poslaný za ním, cestou zablúdil a k veliteľovi pandúrov sa dostal až po bitke. Okrem toho Trenck mal rozkaz čakať v zálohe, kým mu nedoručia rozkaz.

Jeho osud bol spečatený.

Vo väzení spútali premoženého leva železnou reťazou, nedbajúc na rany, ktoré utŕžil za česť a slávu svojej kráľovnej.

Priatelia obžalovaného, ktorých mal ešte vždy dosť, mu radili, aby neľutoval peniaze a podplatil sudcov, že si pomôže v ťažkom položení. To isté mu odkázal aj princ Karol. No väzeň hrdo odmietol. Jeho bratanec Fridrich poznamenáva, že to z chorobného lakomstva, lebo nechcel ochudobňovať svoju pokladnicu.

Súdny proces sa preťahoval pätnásť mesiacov (od 28. 4. 1746 až do júla 1747) a stál obžalovaného osemdesiattisíc zlatých. Vo svojom životopise sa Trenck ponosuje, že ho urobili žobrákom a človekom, ktorým pohŕda svet.

Súdny výrok znel na trest smrti.

Čakalo sa na podpis kráľovnej Márie Terézie. No panovnica rozhodla inakšie. Pôvodné súdne uzavretie zmenila na doživotný trest (20. 8. 1747). Úplne anulovať súdny výsledok jej nedovoľovalo náboženské a občianske presvedčenie, lebo na súde neboli vyvrátené dva činy, ktorým panovnica prikladala obzvlášť veľký význam: násilné smilstvo na mlynárovej dcére vo Vratislavi a podvod s erárnymi peniazmi. Iba po rokoch, keď už nebolo plukovníka pandúrov medzi živými, sa dokázalo, že aj tieto posledné dve obvinenia boli falošné.

Na Trencka čakala štátna väznica na Špilberku (od jari 1748). Mária Terézia bola ochotná aj teraz zrušiť svoje rozhodnutie, ak by odsúdený požiadal o milosť. Na to však hrdý šľachtic nepristal.

Strážcovia zbadali, že sa s ním stala zmena. A možno sa čudovať, keď si uvedomíme, že bývalý plukovník rozhodoval kedysi o svojom osude a živote ľudí sám, že nikomu na svete neskladal účty, a teraz ho obmedzovali na každom kroku? Do srdca sa mu zahryzol červík nespokojnosti. Ako sa správať, aby si zachoval dôstojnosť? Trenck nikdy v živote neustupoval pred nebezpečenstvom, tobôž neskláňal hlavu pred svojimi nepriateľmi. Od mladosti žil v bratskom spojenectve so smrťou. Stretal sa s ňou v bitkách a ani teraz nemal pred ňou strach.

Jediným človekom, s ktorým mu bolo dovolené pravidelne sa stýkať, bol jeho spovedník z kapucínskeho kláštora dole spod hradu. Viedol s ním dlhé učené dišputy o bohu a ľuďoch, o tom, čo treba robiť, aby si človek zadovážil večnú blaženosť, a to bol jediný spôsob, ako zabiť čas v bezútešnej opustenosti a samote. V niektorých chvíľach ho prepadala túžba odčiniť všetky tie hanebnosti a mrzké činy, ktorých sa dopustil za svojho ešte nie tak dlhého života. Cham, Deggendorf, Vilshofen, to boli miesta, ktoré ťažili jeho svedomie najväčšmi.

Koľkokrát sa spytoval seba samého, prečo ho dobrý pán boh za všetky jeho zlé skutky tak ochraňuje a prečo museli jeho bratia, oveľa lepší a poriadnejší ako on, tak skoro opustiť toto mizerné, a predsa také pekné slzavé údolie. Jeho starší brat vydýchol nešťastnou náhodou pod kolesami voza, na ktorom sa viezol ako mladý zástavník roku 1725, druhý brat, na ktorom si otec toľko zakladal, zomrel takisto mladý, vo veku dvadsiatich dvoch rokov, o krátky čas po úmrtí svojho staršieho brata, ako pobočník generála baróna Uffela (10. 12. 1732 na záškrt).

Otcovi, veliteľovi pevnosti v slavónskom Brode, zostalo teraz iba jedno jediné dieťa — on, nehodný syn Fraňo, v čase smrti svojho druhého brata zástavník v pluku číslo osem uhorského palatína Mikuláša Pálffyho de Erdödy (od roku 1727).

Stará mať aj matka zomreli od žiaľu nad stratou najstaršieho syna roku 1726, Fraňo zostal poslednou radosťou jeho zostarnutého otca, ktorú na svete ešte mal. Roku 1723 zakúpil otec pre svojho syna panstvo Prestovac a Pleternicu v Slavónsku. Neskoršie Fraňo k týmto majetkom pridružil kúpou ešte domíniá Pakrac, Veliku a Nostar, takže napokon okrem týchto hlavných jeho majetkov rátalo jeho imanie na dvesto majerov a dedín.

Musí sa smiať, keď mu prídu na um zámery jeho otca. Otec chcel mať zo svojho posledného syna statkára!

Ešteže tí zbojníci! Pliaga krajiny, s ktorými si nevedel nikto rady. Zbíjali pútnikov na cestách a šľachtu nútili platiť poplatky. Začal proti nim vojnu, a keď jeho pandúr zastrelil konského kmína, volali ho na kráľovský úrad do Osieka. Ten naničhodník von Sazzenthal, audítor, mu narátal tisícsedemsto pokuty, ej, radšej odišiel k otcovi do Levoče.

Ani nevedel ako, a stal sa ritmajstrom v husárskom pluku. Chodil s ožratým Cummingom po slovenských mestách a dedinách, kým nezverbovali dvestopäťdesiat husárov, a potom hybaj na Kyjev a do vojny za česť a slávu ruskej cárovnej Anny, ktorá napokon, keď sa to tak vezme, bola Trenckovou vzdialenou príbuznou.

Potom vpád do Valachie, už ako major dragúnskeho pluku Orlovského.

Na škriepky s dôstojníkmi nechce ani myslieť. Boh je mu svedok, že všetko iba jeho krv! Keď ho obrist Mayer urazil pred mužstvom, čo mal robiť, vylepil mu také zaucho, že len. V máji toho roku bozkal ruku svojho vyše sedemdesiatročného otca v Levoči, ktorý dávno oplakal svojho posledného syna ako mŕtveho.

A späť do Slavónie a nová vojna so zbojníkmi. Nateraz mu to neprešlo tak ľahko ako posledný raz. Sazzenthal z Osieku mu poriadne zakúril u generála — guvernéra Guadagniho, že pri prenasledovaní zbojníkov prekročil protizákonne tureckú hranicu. Kto to kedy videl, aby sa uhorský magnát, barón, musel v noci skrývať ako kmín a zbojník, potajomky sa predierať cez hranicu do Chorvátska a do Viedne! Prosil o milosť princa Karola Lotrinského, hodil sa pred ním na kolená, aj pred kráľovnou, najmilostivejšou Máriou Teréziou. Ani teraz ho však neopustilo šťastie. Jej Veličenstvo prijalo jeho ponuku, že na vlastné trovy postaví do poľa tisíc ozbrojených pandúrov a povedie ich do vojny proti nepriateľom trónu.

Usmieva sa v duchu, aké to boli vtedy časy — jeho zbor pandúrov, v čele turecká muzika s bubnami a trúbami, on na koni, za ním jeho harambašovia v pestrých uniformách. Viedenskí „birgri“ len tak oči vyvaľovali. V novinách o ňom písali, že vraj najväčší hrdina ríše. Skladali o ňom piesne, rozchyrovali o ňom bájky, že vraj guľky od neho bočia. No nebola to pravda. Koľko ráz mal už dušu na jazyku, v kaštieli Diesenstein v Bavorsku mu pušný prach dokaličil tvár, takže vyzerá ani čert. Pri Kolíne len čo mu šesťfuntová guľa nerozdrúzgala úplne ľavú nohu, ani teraz nie je ešte v poriadku a bude krívať do smrti. Eh, krivý čert! Všetko najhoršie mu sypú na hlavu, aj to, o čom sa mu ani nesnívalo! Keby žil dlhšie, mohol by sa aspoň radovať z toho, že jeho turecká muzika s trúbami a mosadznými puklicami bola prvou vojenskou hudbou na svete. Od neho ju potom prevzali všetky armády v Európe. Nuž čo! Všetka sláva, poľná tráva!

Zostali mu iba kapucíni spod hradu v Brne a festunk Špilberk, kde ho držia, kým nevypustí svoju hriešnu dušu, alebo kým neskloní hlavu a nebude pokorne prosiť. Figu drevenú! 24. septembra 1749 napísal v osemdesiatich dvoch paragrafoch svoj posledný list v živote — testament. A o desať dní nato, 4. októbra 1749, vo svojich nedožitých tridsiatich deviatich rokoch, oblečený na vlastné želanie do kapucínskeho habitu a s vyholenou tonzúrou ako mních, vypustil dušu.

Po celý život bojoval statočne a s otvorenou helmou proti zjavným nepriateľom, ale pred intrigami svojich tajných nepriateľov a pred vášňami svojej vlastnej povahy musel kapitulovať. Muž navyknutý na slobodný život nevydržal v prostredí, ktoré obmedzovalo jeho slobodnú vôľu a pohyb. Zomrel, zožieraný hnevom nad svojou bezmocnosťou a premožený vodnatieľkou. Pochovali ho v krypte kapucínskeho kostola, medzi tých príslušníkov rádu, ktorí mu tri razy v živote poskytli azyl. Tentoraz to bol azyl posledný. Po búrkach života doplávala konečne jeho loď do bezpečného prístavu, ako hlása heslo rodu Trenckovcov, vyryté na truhle: Per procellas ad portum (Búrkami k prístavu)!

Na jeho zabalzamovanú mŕtvolu chodia sa teraz pozerať turisti z celého sveta a obdivujú jedného z najväčších dobrodruhov rakúskej ríše zo začiatku 18. storočia.

« predcházajúca kapitola    |    



Samo Tomášik

— básnik a prozaik, známy ako autor hymn. piesne Hej, Slováci a historických próz, v ktorých zdôrazňuje význam Slovákov v uhorských dejinách Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.