Pamätnosti Gemersko-Malohontské

Staré pamiatky nášho milého Slovenska na svetlo vynášať a skladať do archívu matičných letopisov, má byť v terajšom čase zajímavou úlohou slovenských spisovateľov. Lebo: aby národ znal milovať a si vážiť svoje rodisko, svoju vlasť, aby nemal príčinu za svojeť sa hanbiť, ani za cudzinou pachtiť, a len to chváliť a obdivovať, čo nie je jemu samému vlastné, ale cudzé: tedy musí predovšetkým dobre poznať to svoje rodisko, tú kolísku dávnych svojich predkov, pamiatku ich dejov, ich slávnej a dávnej moci, ktorú by predsudky a neprajnosť terajšieho pokolenia rady do tôni postavily a večnou tmou zahaliť chcely.

Vyznať síce musíme, že písomné poznámky, vzťahujúce sa ako na Slovensko vôbec, tak obzvlášte i na župu gemersko-malohontskú, až po časy Belu IV., čili po vpád Tatárov, veľmi po skrovnu nachodíme; ale práve preto aj ústne podania ľudu, povesti, piesne, staré hrady a háje a nachodiace sa v nich starobylé zbroje, rytierske šperky, peniažky, popolnice, sú pre nás veľmi vzácne a dôležité, lebo ony objasňujú a doplňujú veľké medzery nášho dejepisu.

Bádania pp. Križku a Záborského ohľadom Turčianskej stolice, a p. Kerekeša ohľadom Trenčína, týchto v samom srdci Slovenska rozpoložených a preto pre nás veľmi dôležitých krajov, ponúklo i mňa k tomu, abych ohľadom na gemer-malohontskú — v národopisnom ohľade ako pohraničnú župu — na niečo podobného sa odvážil. Pramene, z ktorých som čerpal sú: Bartolomeides, obzvlášte ale Dr. Gustáv Reiss, tento neunavený zpytateľ ako starožitností, tak aj živej prírody; krem toho som použil i „Solennia Bibliothecae kishontanae“, povesti ľudu, zprávy, ako aj vlastné skúmania a starožitné sbierky.