ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zahučali hory, hej, zahučali tie gemerské hory a zelené háje pod okrúhlym Kohútom. A prečo? Ďurko Kalina hral na fujare. Ďurko Kalina? Preto sa tak utešene cez hory a doly niesol zádumčivý hlas pastierskej fujary, bo od Kalinu lepšie žiaden šuhaj nevedel zahrať na fujare. A teraz práve tak smutne, a predsa tak milo zapískal, že aj koziny, ktoré pásol, naňho sa obzerali, aj Dunaj, Tisa a Šajov, verní strážcovia jeho stáda, ticho ležiac na pána svojho smutno sa ohliadali, akoby o jeho žiaľoch vedeli. Iba Janko Sokol, priateľ jeho, krútil hlavou, zíval, a šuhaj súc veselý, vykycol mu fujaru z rúk, zavolajúc:

„Čože už toľko preberáš na tých dierkach a tak dúchaš do tej píšťaľky, akoby si plakal za tým slncom, čo sa tam chýli na vrchy muránske? Azda ti počarili, že tylo tak ovesuješ a do zeme hľadíš, akoby si nemal dobré svedomie, a keď tú plačlivú fujaru do ruky vezmeš, to už piesňam nieto konca-kraja — lenže jedna ako druhá — smutná, žalostná ako na pohrebe.“

Kalina, krásny to šuhaj Gemerčan, s dlhým nožom za opaskom, pohliadne na fujaru, v krovine ležiacu, pohliadne i na Sokola a ruku položí na nôž — ale akoby mu dačo cez myseľ mihlo, podá ruku Sokolovi a pýta sa ho, čo chce.

„Zahraj mi, bratko môj, veselú na gajdách, nech sa potešia a ozvú tie doliny pred nami a ja si zaskočím, ako sa na sedemnásťročného šuhaja svedčí.“

Ďurko neodpovedá, ale berie gajdy pod pazuchu.

Ej, gajdy, gajdy — keby vás nebolo, čože by tí naši valasi robili? Čo je pre boháča nádhera, to sú pre valacha gajdy; čo pre skupáňa lisk zlata, to sú pre valacha gajdy; čo je rybe voda, hviezde belasé nebo, milému milá, to sú valachovi gajdy. Keď sa ich hlas ozve, tenká píšťalka drobnými dierkami taký hlások pustí ako slávik a hrubohlasý roh zaduní ako zemetrasenie — vtedy zahrajú žilky aj v odpoly mŕtvom valachovi, nevoľky sa natriasa i nadvihuje, v očiach mu slzy zaiskria, a keď ešte pohárom vína krv pobúri, pobozká i gajdoša, i oloveného capa na gajdách. Tak sa rozihral Sokol, keď Kalina zanôtil na gajdách.

Vtom naraz prestane dunieť roh a skackať ruka po dierkach.

„Hop, čo to? Varuj!“ volá Ďurko.

A psi už skákali s nadurenou srsťou a ušima strihajúc pomedzi kozy, prosto do húšťavy; kozy splašene začali bľačať, zbehli sa dohromady a trasúc sa na celom tele, v tú stranu sa obzerali, kde psi skákali. Kalina hodí gajdy, pochytí valašku a jedným skokom hybaj do chrasti. Pri potoku našiel troch psov, ktorí okolo rozdriapanej a z krvi vycicanej kozy strašlivo zavýjali; iba hore grúňom bolo počuť, ako všetko chrapští a skala sa rúca pod skokom ozrutného medvediska. Psi pobehli za ním, vrátili sa, vyplazovali jazyky, sekali zubmi a zavýjali strašlivo, až sa len tak ozývala Kozia dolina široko-ďaleko.

*

Či ste videli dievčinu, ktorá temné čelo vyjasní a milostným okom pozrie na šuhaja? Tak viete, aká je Chyžnianska hoľa, keď sa po jej poľanách na svite prvý raz zaligoce jasné slnko. To je radosť! Piesne vtáčat lietajú od hája do hája a škovránok nesie rannú chválu do vysokého neba. A na poľane stojí koliba. V nej chrápe starý Kubo, bača, akoby sa už na to bol narodil — žinčicu miešať a syr zberať. Sokol sa vystieral a preťahoval ešte neďaleko košiara a Kalina už chodil dokola a potichu sa sám so sebou rozprával. Vtom zahvizdne bača pred kolibou a Dunaj, Tisa a Šajov prihrmia k nemu, chvostmi krútiac, líškajúc sa starkému, lebo vedia, že starý Kubo za jedno obliznutie ruky dá psovi aj svoj poludienok. Ale teraz je holá jeho hlava dákosi v ohni, kopne Tisu nohou, zakľaje a stúpa ku košiaru.

„Nuž, deväťdesiatdeväť hrmených, krásni ste vy mne valasi,“ okríkne sa na Kalinu a potiahne Sokola za kečku, „pekní ste vy mne koziari, dvaja pasiete kozy, máte troch pomocníkov, každého so štyrmi nohami, a predsa je to už tej jari štvrtá koza, čo ju medveď roztrhal. A ty, Kalina, kde si sa večer túlal, či si nesliedil zase v dedine za sivookým dievčaťom?“

Nato rozprával Ďurko, že pozde v noci aj s Tisou a Dunajom chcel vykutiť brloh medveďov.

„Hen, tam pod Veľkou skalou oddychuje si o poludní a skrýva sa pred horúcim slnkom i muchami; znám všetky chodníky, po ktorých ta chodí. Ja som síce len paholok pri gazdovi mojom Ďurkovi Sokolovi a mám iba dušu vlastnú, lebo som sirota,“ doložil Kalina v zápalistej statočnosti, „predsa už nemôžem ďalej hľadieť na tú škodu, ktorú tá ohava môjmu gazdovi robí. Hej, bisťusvete, nespočiniem ja, kým tú potvoru neskántrim — ba hneď teraz idem prosto pod Veľkú skalu. Sem valašku, dlhý paloš — a vy, Dunaj, Tisa, za mnou.“

Po tých slovách bolo počuť vzdychnutie v blízkom háji, že ale Janko Sokol zo zeme vyskočil a Kalinovi, kričiac a smejúc sa, ruku podal, že aj on ide na medveďa, šuhajci to ani na vedomie nevzali. Bača krútil hlavou a spomínal mladé roky, keď sa on s medveďom pasoval, medvieďatá v cedidlách^[1] do dediny prinášal a mladým valachom rozkazoval kozy na pašu vyháňať, a nie s medveďmi sa biť, lebo sú oni vraj nie také chlapiny, ako on bol v mladých rokoch.

Kalina sa zapálil, akoby plameňom horel, lebo takú hanbu mu ešte nikto neurobil, a Sokol, zajastriac očima a dupnúc nohami, zasmial sa do očú starému bačovi a letel aj s Ďurkom do chrasti, skáčuc zo skaliska na skalisko, a zápätky za ním verní psi — iba Šajov na rozkaz Kalinov ovesil hlavu, spustil uši, zabrechal žalostivo a ľahol si vedľa koliby.

Z rozvitého hája vyjde dievčica. Švárna, sivooká, zlatovlasá a vyrastená ako mládnik na smrečine. Okolo drieku ligotali sa na červenom kamizolku strieborné strapce, belasá sukienka šušťala pri každom jej kroku ako suché lístie pod nohami; jej rúbok^[2] stužkami obšitý tak jej svedčal ako zora nebu a červené čižmy s vysokými podkovkami ligotali sa na slniečku. Na chrbte niesla batôžtek. Len čo ju Šajov zazrel, zakrútil veselo chvostom, zohol predné laby k zemi, akoby jej poklonu robil, zabrechal, zaskákal a dievčina ako malina hodila mu postruheň z vrecka svojej zásterky. Ale na jej tvári bol nepokoj. V očiach sa jej slza svietila ako perla a na tvári sa premieňali ruže s ľaliami. Triasla sa. Keď jej Kubo v ústrety šiel, oči rúbkom zakrývala a nemeškajúc zložila ťarchu do koliby a zmizla bačovi z očú do hustej hory. Dosť on kričal za ňou, pošiel, pobehol, ale staré nohy nevládali za mladým dievčaťom, iba zďaleka počul smutnú pesničku.

A šuhajci naši kdeže sú? Stoja pod Veľkou skalou. Veľká je to skala, nie jedna, ale hromada ozrutných balvanov, ako čo by zámky jeden na druhom ležali. Pomedzi ne vidno dieriská akoby otvory k podzemným duchom; v nich bývali vlci, borsuky, medvede, hady a jašterice. Takmer ku každej dal sa zbadať chodník, bo tráva bola došliapaná a šľakov na raňajšej rose dosť sa mohlo vidieť. Psi ňuchali všade a hneď vetrili voľačo, ale ich Kalina naspäť odrážal a tíšil. — Radili sa mládenci potichu, do ucha jeden druhému šepnúc, čo majú ďalej robiť.

Oni si šeptali, ale nebo začalo nahlas hovoriť. Nad zamračeným Kohútom začali hromy trieskať a z čiernych oblakov krížom-krážom fungovali blesky. Blysklo sa aj zachrapšťalo a veličizné skalisko zošromotilo sa z kopy balvanov, na márne kusy sa rozdrobiac; zablysklo sa a zadunelo zase, a storočný buk od vrchovca až po koreň bol akoby nožom rozpáraný a s hrozným chrapšťaním sa rozletel na dvoje. Mladému Sokolovi, hoci dosť ráz už videl na šesť krokov od seba udrieť hrom, predsa začali vlasy dupkom vstávať a keď pozrel na tie visiace ozorné kusy žuloviny^[3] a do tých závratných priepastí, nad ktorými štvornožky liezli, tak mu úzko bolo okolo srdca, že by sa rád bol stadeto vrátil do tichej koliby. Ale smelý Kalina mihol na neho bystrým okom, zhodil širák z hlavy a kľaknúc na kolená, zavolal:

„Hospodine, pomiluj ny a pomozi!“^[4]

A Sokol kľačal pri ňom. — Vstali obidvaja a Sokol prvý zašeptal:

„Brat Ďurko, ja som na všetko hotový, čože teraz?“

„Len smelo, Sokol,“ odvetil Kalina, „táto chvíľa je pre nás najpríhodnejšia; pred tou búrkou sa vtiahla tá potvora istotne do diery, kde sa jej ani neprisní, že by ju v takejto chvíli dvaja mladí chlapci navštíviť chceli v jej vlastnom príbytku.“

Vtom sa naši chlapci predrali cez skalnaté múry až do jedného zákutia na okrúhlu rovinku; nad nimi strmeli žuloviská a pod nimi otvárala svoje strašné náručie hlbočizná priepasť. V tom zákutí zahliadli pod jednou zápoľou uhladenú a vymetenú dieru, ako čo by ju boli slúžky zametali. Psi začali vetriť, ježiť sa a iskriť očami, ale Kalina dupol nohou — a bolo ticho. Poobzerali sa chlapci spod Kohúta a skalisko štvorcentové, neďaleko diery ležiace, žilnatými rukami zodvihnúc, vrútili ho do medveďacej diery. Zrazu zamumlalo v diere, ako keď sa hrom zďaleka ozýva a psi zavýjali a sekali zubmi pred zavalenou jaskyňou.

Sokol na rozkaz Kalinov letel pozrieť aj s Dunajom, či nemá medveď ešte druhý východ zo svojho brloha, a Kalina s Tisou smelo si zastal pred samu dieru s vytiahnutým spoza opaska a blyštiacim sa palošom. Medvedisko sa priváľalo k otvoru; bolo vidno pomedzi škáry blyštiace sa oči sťa horiace sviečky; pazúrmi chytala tá potvora zavalenú skalu, Kalina ale, kľačiac, jednou rukou držal skalu a druhou ostrý nôž vrážal medveďovi do nôh a do pysku. Zareval medveď ako rozpajedený bujak po dedine, pred ktorým všetko uteká; lež neutekal Kalina. Medveď mal ešte i druhé dvere z diery; do tých hodil Sokol horiacu viazanku sena a lístia, a len čo vatra padla do diery, ako čo by všetky besy boli do medveďa vstúpili, s neslýchanou divokosťou pochytiac zavalenú skalu, vyrútil ju s hrozným rachotom, takže keby Kalina nebol trochu odskočil, bola by ho rozmliaždila sťa mäkkú hrušku. Sotvaže sa vykotúľalo za ňou čierne chlpaté medvedisko, už mu chytrý Kalina vrazil nôž do širokej hrude a Tisa priskočiac ostré zuby mu zaťala do šije. Mocná to bola suka; i veľká ako mladé teľa, a predsa ju medveď zľahka potriasol a zrazu napoly rozdrapil akoby kus papierika.

V tom okamžení zavrtel Kalina valaškou a ťal do medveďa, ale mu do hlavy netrafil, iba predné labisko mu preťal a do boku medzi rebrá zarúbol. Zareval medveď od bolesti, až Kozia dolina zahučala; vstal na zadné laby ako chlap a pohliadnuc skorej na svoju preťatú nožičku zachytil nášho Kalinu, ale ten ho stisol žilnatým ramenom cez poly, chytil ho za pasy, až onedlho obaja zrútili sa na zem, že len tak zadunela.

V blízkej úboči vykríklo dačo prenikavo. A kdeže Sokol? Prečože neletí na pomoc kamarátovi? Visí nad priepasťou, boží ľudia; chcel, neborák, zo skalísk jedným skokom ustanoviť sa Kalinovi na pomoc, ale sa dáko zošmykol pomimo zápole, a iba to bolo jeho šťastie, že sa jednou rukou zachytil za suchý pník, inakšie by bol letel ozlomkrky do priepasti. Len Dunaj priskočil Kalinovi na pomoc a začal natriasať medveďa za uši. Zbesnený medveď popustil Kalinu a zachytiac Dunaja, tak ho šmaril, že sa na skalách na márne kusy dodrúzgal. Kalina, nevediac o nešťastí Sokolovom, zasa letel na medveďa a vraziac mu do ručiaceho otvoreného pysku svoju päsť, chcel mu dlhý jazyk vykrútiť a vydrapiť. Tu znenazdania prihrmel i tretí pes Šajov a chytiac chlpatú potvoru za chrbát, zrútil ju na zem, takže sa i Kalina s ňou prevalil. Za hodnú chvíľu všetci traja, pasujúc sa, váľali sa po zemi; Kalina doškriabaný a skrvavený začal ustávať; ruku z gágora medvedieho nemohol vytiahnuť, nemal mu kto podať odhodený nôž alebo valašku, aby medveďa bol mohol dobyť, a tak sa len pasovali a kotúľali, až sa dováľali k blízkej priepasti.

Tu sa naraz zjaví dievčina — uchytí Kalinovu skrvavenú valašku do obidvoch rúk a zatne medveďovi do chrbtovej kosti a nad oko do hlavy. Hneď za ňou pribehol dievčinou na zápoľu vytiahnutý Sokol a dlhým palošiskom rozpáral medveďa, takže krv z neho nekvapkala, lež sa liala ako džbánkom; teraz už iba slabo zachrochtal, horeznačky sa zrútil, nohy vystrel — a jeho srsť, dosiaľ ako klince zdurená a zježená, pomaly sa vyhladila a vyrovnala.

V náručí drží Kalina krásnu dievčinu, svoju osloboditeľku. Bola to Marina, sestra Sokolova. Ona počula zhovor šuhajcov o medveďovi z hája za kolibou a hybaj, pustila sa i so Šajovom za nimi. Teší sa a ďakuje bohu v objatí Sokolovom, že neprišla pozde.

Sokol pohliadne priamo na sestru a Kalinu, priam zakrúti hlavou a vraví pre seba:

„Ták?! Teraz viem, čo je tebe — Kalinova fujara! Len plač a plač, len smútok a žiaľ sa ozývajú z teba, lebo Kalina ľúbi!“

A tak i bolo. Ďurko ľúbil Marinu ako svetlo oka svojho — ale bez nádeje, lebo mať už bola vybrala pre Marinu bohatého muža. Oj, preto jeho fujara smútok roznášala od sosny po sosnu, od lipy po lipu, tú svätú priateľku milencov slovenských!

Vrátili sa junáci ku kolibe, kde Marina z batôžka svojho na pažiť vykládla podplamenníky, mäkký chlieb a pohostila ustatých šuhajcov. Kalina, čo aj dosekaný a dodriapaný bol, predsa v blízkosti Mariny celkom zabudol na bolesti — a fujara zahrala, a gajdy zahučali po víťazstve nad ozrutným medveďom. Ej, inakší boli vtedy junáci pod Tatrami a pod Kohútom ako teraz — lebo sa vtedy písalo 1241 po narodení Krista Pána.