ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to roku 1671.

Tichá tmavá noc pokryla švárne kraje horného Považia. Myslel bys’, že svet vymrel; no ináč bolo tomu!

Známy cisársky generál Spork^[1] obliehal Tökölyho^[2] zámok Likavu.

Ticho bolo široko-ďaleko.

„Kto tam?“ zvolala zrazu vojenská stráž, i prerušila tú zdanlivú tichosť nočnú.

„Dobrý priateľ,“ znela odpoveď dôstojníkova. „Dajte pozor, čochvíľa bude polnoc. Celý tábor pohrúžený je v sladkom spánku, aby sme sa posilnili ku krušnej práci, ktorá nám na úsvite nastáva. I dajte dobrý pozor, aby nám z toho odbojného hniezda ani len živá myš neušla.“

A zasa nastala tichosť hrobová; len z času na čas počuť bolo v diaľke volanie stráže.

„Myslím,“ riekol dôstojník svojmu poddôstojníkovi, keď už boli temer všetky stráže prehliadli, „myslím, že tie porúchané hradby neodolajú nášmu útoku.“

„Len nech zahrmia dva-tri výstrely z niektorého z našich väčších diel, a tá hromada skál zrúti sa i pochová vo svojich rumoch každú odbojnú dušu,“ podotkol poddôstojník.

„Ani nám viac strieľať netreba, len s holou šabľou popreskakujme tie rozvaliny hradieb i zrúbme tých lotrov až do posledného.“

„Naši chlapci nedajú ver’ nikomu milosť! Ja sa len divím, keď už ten starý Štefan Tököly, bývalý mocný spojenec Vešelínov, zomrel, prečo jeho syn Imro, to pätnásťročné chlapčisko, zavčasu nehľadal milosť a odpustenie u cisára, ale dosiaľ sa protiviť opovažuje. Veď nieto už nijakej preň cesty, ni nádeje na vyslobodenie. Neujde myš z pasce, keď sa vrchnák na ňu prichlopil. Odbila mu už hodina!“

„Pán dôstojník,“ riekol jeho sprievodca, „mne sa tak vidí, ako čo by sa tam v diaľke nejaká postava ľudská pohybovala!“

„Vskutku, i ja dačo pozorujem. Len ticho, treba sa najskôr presvedčiť, či ide von zo zámku, či do zámku.“

„Mne sa zdá, že ide práve ku studienke. Obkľúčime tú nočnú obludu, neujde nám.“

Pod zámkom bola studienka, na ktorú i vojaci Sporkovi, i ľudia z blízkej osady na vodu chodievali.

Pred samým úsvitom priblížila sa k nej ženská postava i načierala do krčaha vodu. Znenazdania obkľúčila ju stráž a poddôstojník zvolal silným hlasom: „Kto si?!“

„Ach, bože môj,“ zvolala ženská, „ako som sa predesila, všetka sa trasiem.“

„Tys’ prišla na výzvedy do nášho tábora? Hovor, kto ťa sem poslal, skade si?“

„Ach, ja úbohá dievčina, ešte že na výzvedy! — Veď ja som tu z blízkej dediny Likavky Zuzka Dovalovie, i prišla som môjmu chorému otcovi po čerstvú vodu, bo sa mu z nej zažiadalo, i hovoria naši ľudia, že táto voda i z choroby lieči. Vo dne by sa bála sem medzi vojakov prísť, preto som prišla za zorničky.“

„Veď si hádam vedela, že tu naše vojsko ako vo dne, tak i v noci táborom leží? Prečo si sa opovážila nočného času sem sa prikradnúť? Tys’ podozrivá osoba, my ťa neprepustíme, pôjdeš s nami, napred stúpaj!“

„Ach, zmilujte sa nado mnou, páni vojaci, a prepusťte ma ku chorému otcovi, ktorý na mňa čaká, alebo ma odprevaďte do blízkej dediny, aby ste sa tak na vlastné oči svoje presvedčili, že pravdu hovorím.“

„Ako sa mi zdá, tys’ ešte veľmi mladá dievčina. Koľko ti rokov?“ pýtal sa jej dôstojník, ktorý práve prišiel.

„Moja krstná mať od Ondrejov hovoria, že mi je práve na Jána pätnásť rokov. Moja drahá mať už od piatich rokov v zemi hnije a otec mi leží chorý, i nemá okrem mňa nikoho, kto by sa o neho postaral a ho opatril.“ Tak hovorilo dievča i pustilo sa do usedavého plaču.

„No, neplač, dievka moja,“ tešil ju dôstojník, i hladil jej dlaňou uplakané líce. „Nič sa ti zlého nestane, ak pravdu hovoríš, o čom sa ľahko presvedčíme. Likavka je tu nablízku. Odveďte ju, pán poddôstojník s jedným vojakom od stráže až k jej otcovi do dediny; lebo i tam máme predstráže a istotne by ju i tam zastavili, a divno veru, že ju sem idúcu nespozorovali. Ak pravdu hovorí, oddajte ju otcovi; keby ale bola luhala, privediete ju naspäť do tábora, a potom jej beda!“

Poddôstojník s jedným vojakom vzali ju medzi seba a viedli do dediny, keď sa už brieždiť počínalo. Prišli medzi humná. Poddôstojník chcel dievčaťu lepšie do očú nazrieť, i potkol sa na skalu i vystrel sa, ako bol dlhý.

„Hahaha, ver’ sa vám stalo, ako ste zaryli nosom do zeme,“ smial sa vojak. I zohol sa a zodvihol ho, podávajúc mu ešte kalpak, ktorý bol stranou odletel.

Poddôstojník obzrel si ranenú ruku i zahrmel: „Ako čo by okovaná strela bola do mňa uderila, tak ma to hodilo o zem. Ale — hrom a peklo!… Kde je to dievča, kam sa podelo?“

„To nám, na môj hriešnu dušu, zmizlo ani gáfor!“

Volajú, hľadajú, všetko darmo. Dopytujú sa po dedine na ňu i na jej otca, nikto ho neznal, nikto ju nevidel, a tak zahanbení a rozmrzení vrátili sa naspäť do tábora.

Len čo sa rozvidnelo, už hrmeli všetky delá a mažiare Sporkove proti Likavke tak úžasne, až sa zem zatriasla a dunčanie odrážalo sa od skalísk Kriváňa po celom Liptove.

Zámocké delá vždy slabšie a slabšie odpovedali, lebo tam už bol nedostatok prachu a delá ležali z väčšej čiastky porúchané, chlapi postrieľaní. Zámok zahalil sa temným, hustým kúrom, z ktorého vyšľahoval s praskotom červenorudý plameň. Nikto viac nepomyslel na hasenie požiaru. Junač liptovská, ktorá s podivuhodnou bohatierskou srdnatosťou a húževnatou vytrvalosťou tak dlho proti toľkej presile bránila tie skaliská likavské, majúc teraz už istý a skorý pád zámku pred očami, zobrala sa dohromady, vprostriedku zástava Tökölyho, i oduševňovala sa vospolok hrdinskými rečami ku statočnému poslednému odporu, aby i v páde svojom zachovala vojenskú česť a slávu, a nepriateľ aby draho kúpil víťazstvo svoje. I so zbrojom v ruke čakala na útok Sporkovho vojska. A netrvalo to dlho i prestala streľba, i z tisíc hrdiel zaznelo: „Hurá, hurá!“

A ako povíchrica valilo sa nepriateľské vojsko proti zámku, s holými šabľami a napnutými pikami preskakujúc porúchané a rozváľané hradby. Mužstvo posádky vypálilo svoje posledné nábitky a vrhlo sa so zápalom a nezlomnou bojachtivosťou na valiace sa čaty nepriateľské. Nastal tuhý zúfalý zápas, streľba pušiek, brinkot mečov, z ktorých sršali iskry, klanie a vraždenie na všetky strany.

„Rúbte, bratia, smrť vrahom našej slobody!“ volali Tökölyho náčelníci.

„Nikomu milosť, bite odbojníkov, nedarujte život ani jednému!“ odvetili na to Sporkovi dôstojníci. Tomuto zlomila sa šabľa, i dal sa päsťou a zubmi do protivníka. Jedni hrozne kliali, iní pod ťažkými ranami stonajúc, s bolestným výkrikom padali na zem, smrti do chladného náručia. Poslední potýkajúci sa brodili sa v krvi ľudskej. Konečne po dlhom krutom zápase vojsko Sporkovo dobylo i poslednú baštu a tých, ktorí sa poddať nechceli, bez milosti dorúbalo, ostatných ale zajatých odviedli do tábora a vsadili do pút.

Nadarmo hľadali po všetkých kútoch zámku mladuškého pána Likavy, Imricha Tökölyho.

Jeden na smrť ranený dôstojník vyjavil, že Tököly práve pominulej noci pred samým úsvitom v ženských šatách preoblečený zmizol zo zámku.

„Môžete si ho hľadať,“ riekol zomierajúci, „ale my sme vám ukázali, ako vedia Slováci bojovať. I Spork bude pamätať na Likavu! Hurá, Tököly!“

To boli jeho posledné slová a — skonal.

Akonáhle sa o úteku Tökölyho Spork dozvedel, hneď rozposlal tlupy jazdcov na všetky strany, k Ružomberku i k Mikulášu; k Nemeckej Ľupči i do Oravy, aby ho s najväčšou pilnosťou sliedili, sľubujúc veľkú odmenu tomu, kto by ho buď živého naspäť doviedol, alebo aspoň jeho hlavu.

Povážlivý chýr o páde Likavy preletel chytro hore-dolu celým Liptovom, od konca do konca.

Nastal všeobecný zmätok a strach, i trápna neistota o budúcnosť, obzvlášte medzi vyšším zemianstvom, ktoré bolo viac-menej zapletené do odboja Vešelínovho.^[3] Najväčší strach bol po blízkych osadách okolo Likavy, kde už beztak počas obliehania zámku Sporkovi vojaci mnohé násilenstvá a krádeže porobili, teraz počas úžasného útoku a dobytia zámku obyvatelia, chlapi, ženy, deti, starci utekali na hory, vláčiac na chrbte všelijaké svoje háby a majetok a vyháňajúc dobytok do hôr. Báli sa, že Sporkovi rozhnevaní vojaci i okolité dediny budú páliť a rabovať.

Jedno dievča práve v dedine Liskovej vyháňalo za druhými so strachom svoju kravičku, ktorá sa spoza dediny domov vždy behom vrátila.

Dievča nevedelo si s ňou rady i plakalo. I príde cudzia pocestná dievka k nej.

„Ja ti pomôžem do hory vyhnať tvoju kravičku,“ tešila ju. „A kdeže sú tvoji rodičia, bratia, sestry, že si tak samotná?“

„Tí sú už s dobytkom a náradím v hore, ja som sa ale vrátila pre túto kravičku, ktorá mi ušla domov.“

„A či máte ešte dačo v dome, čo by bolo treba zachrániť?“ spytuje sa cudzie dievča.

„Veru máme ešte tam všelijaké háby a šaty, i otcove, i bratove.“

„No poďme teda k vám; veď tí vojaci, čo všetko rabujú, ešte tak skoro neprídu.“

Šli teda do domu a to cudzie dievča našlo hneď i krpčeky, i chološne, i opasok, ba i halienku a klobúk, ktoré práve priliehali na parobka asi pätnásťročného. Pokým sa domové dievča, plačúc, s kravou naháňalo, oblieklo to cudzie jej bratove šaty, vzalo sekeru do ruky a išlo z dediny ďalej cestou k Mikulášu. Ako ide cestou, počuje za sebou dupot koní a tlupa Sporkových dragúnov dohoní ho.

„Skade si, chlapče, a kde ideš?“ zavolal jeden vojak naň.

„Ja som paholok žida Abraháma z Mikuláša. Predal junce jednému sedliakovi bez peňazí, nuž som ho chodil upomenúť, aby zaplatil, lebo že ho dá na právo; ten sa ale vyhováral, že nemá, aby mu počkal!“

„A či nevieš, alebo si nečul o dievčati, ktoré ušlo z Likavského zámku?“ spytujú sa ho ďalej vojaci.

„Ba veru hovorili dačo ľudia, že dákesi dievča odviazalo plť na Váhu a tak sa preplavilo na druhú stranu rieky, i pospiechalo vraj v tú stranu k Nemeckej Ľupči.“

Vojaci poradili sa medzi sebou a prejdúc cez Váh, uháňali cvalom k Ľupči.

V Mikuláši bol zeman, ktorý v tomto všeobecnom strachu a zmätku nestratil svoj obyčajný, veselý rozmar. Volali ho obyčajne len Lišajom, že mal od svojho narodenia veľký lišaj na čele. Tvár jeho bola, ako čo by čerti boli na nej hrach mlátili.

Jedného odpoludnia vyšiel Lišaj za mesto na prechádzku popri Cigánoch, s ktorými žarty vyvádzať bol zvykol.

„Ale, pán urodžený, kdeže šte boli, že šme váš tak dávno nevideli?“ pýtal sa ho Cigán Ferko, ktorý bol práve z trhu viacej koní dohnal.

„A ty, Fero, čože si počneš s tými devlami?“ odpovedal otázkou Lišaj.

„Len ša prižrite,“ riekol Cigán i pochytil do pravej ruky kladivo, do ľavej veľký hlavatý klinec, priložil ho slepému sivkovi ostrým koncom na čelo a uderil naň kladivom tak silne, že mu ten ostrý klinec na jeden úder vrazil do čela. Kôň sa skydol na zem.

„No, či je to nie po majšteršky?“ hovoril Cigán.

I priložil ten klinec druhému koňovi na čelo a rozohnal sa kladivom. Na Ferkovo nešťastie ten druhý kôň na jedno oko ešte videl a práve v ten čas, keď sa Ferko rozohnal, vyhodil hlavou a milý Cigán namiesto klinca udrel sa po prstoch, takže od bolesti kladivo odhodil a poskakujúc dokola a bedákajúc, ofukoval si prsty.

Lišaj sa smial, až sa mu brucho triaslo.

„Nevieš ty, Fero,“ hovoril mu, „svoje remeslo; ja ťa ale naučím! Vezmi sekeru a zo štiepy dreva okreš paloš, rozrež koňovi nožom kožu na prsiach a potom mu vraz ten drevený paloš celou silou cez pľúca až do srdcovej komory a vytrhni ho von odrazu. Každý kôň sa ti zrúti, stečie náhle z krvi a je po ňom.“

„Pán urodžený,“ odsekne s hrdosťou Cigán, „keď ša vy na to remešlo dáte, tak môžete klať palošom; to je po žemiansky, ale ja len kladivom, a tej devle, čo vidí, zahodím svoju gubku na oči, aby nevidela môj mlatok.“

„Už je to darmo, keď pán boh Cigána stvoril, dal mu do jednej ruky kladivo, do druhej kliešte,“ doložil Lišaj.

„A anjelikovia mu zahrali na husliach!“ ohlásil sa Ferko. „Pamätajte, že i moje detné deti vám pánom budú na hušličkách prehrávať, že vám od radosti budú žilky škákať, a budete im peniaže šypať ako plevy!“

Medzitým, čo sa Ferko i s druhými Cigánmi okolo svojho remesla mal, priblížil sa Lišaj ku kolibe, kde práve stará Cigánka halušiek bola navarila. I vykydla ich na veľkú misu a len čo sa obrátila chrbtom a hľadala varešku, vytiahol chytro Lišaj dačo zo svojho vrecka i strčil rukou hlboko do misy medzi halušky. Odišiel stranou i sadol si neďaleko na pažiť.

Cigánka zavolala celú početnú rodinu k haluškám a všetci dali sa do jedenia. Keď už asi do polovice misy halušiek bolo ubudlo, spozorujú Cigánčatá, že sa medzi haluškami dačo živého pohybuje a silou na svetlo dvíha. Zrazu vyteperí sa žaba hore na halušky a utierajúc si zalepené oči od cesta, zakŕka — a všetci Cigáni, Cigánčatá, ako čo by hrom bol medzi nich udrel, s hrôzou poskákali na stranu, zazerajúc krivým okom na Lišaja, ktorý sa celkom nevinným staval, akoby sa bol opravdivý zázrak prihodil. Keď sa mu konečne pošťastilo hladkými rečami utíšiť Cigánov, prehovoril ešte starú Cigánku, aby si vysadla na jedného koňa, ktorého ostatní z miesta ťahali a tískali. Nablízku bola veľká mláka a Lišaj, prijdúc až k samému koňovi, náhle sa plecom zaprel do neho, i zrútil sa spolu i s Cigánkou do veľkej bariny; ale sa zaraz i na útek dal, lebo Cigáni, všetci rozpajedení, pochytali mlatky, hrudy a skaly i bežali za ním, hrešiac a nadávajúc mu:

„Či šte vy žeman, vy šte len taký carha!“

V tom okamžení kráčal cestou mladý parobok. I okríkol Cigánov a pozvŕtajúc sekerou, rozohnal ich, ktorí ustavične len hrešili a vyhrážali sa päsťami a mlatkami.

Lišaj vykladal cestou do mesta svojmu mladuškému ochrancovi:

„Vidíš, chlapče, akí to nevďační psi, tí parahúni. Čo som im ja v živote dobrého narobil. Len nedávno pochovávali Cigánča a rechtor im ho nad hrobom nechcel prežehnať, kým mu vraj oferu nedajú, i tvrdil, že ich to Cigánča po smrti bude chodiť mátať. Cigáni sa vyhovárali, že nemajú peňazí, ale keď ich rechtor uistil, že prijme i klince, bežali domov a potom všetci, i mladí, i starí, nahádzali mu nad otvoreným hrobom klincov do vystretého klobúka. Ja som tomu rechtorovi k tej ofere poslal ešte pintu vína — a čo mám z toho? Na Vianoce mi príde Cigán Fero čestinovať a ja ho oslovím: ,No, povedzže už dakedy dačo múdreho.‘ Tu sa ti on dá do perorácie a začne: ,Ža žáhradami štoja tri krále, čo Krišta ukrižovali!‘ — ,No, veď je to za vinš, a či ozaj z tvojej kotrby pošiel!‘“

„Ale, pán urodzený, čo sa vy teraz len toľko zapodievate tými Cigánmi, keď je krajina v najväčšom nebezpečenstve?“ pýtal sa ho neznámy šuhaj s nevôľou.

„A čo mám robiť, keď teraz hlava uhorského zemana neplatí viac ako makovica?“

„A či viete, že Likava padla?“

„Znám, veď Sporkovi dragúni dopytujú sa už tu v Mikuláši na mladého Tökölyho, ktorý im vraj uskočil; vypísali i odmenu na jeho hlavu.“

Neznámy zostal zarazený, nevediac, či má ďalej ísť a či sa vrátiť. Lišaj meral ho okom od hlavy do päty i pošepol mu do ucha:

„Poznám vás!“

„A či chcete ma zradiť?“

„Nebojte sa,“ podával mu Lišaj ruku, „na moju zemiansku česť a vieru vám sľubujem, že vás svojím životom do poslednej kvapky krvi brániť budem. — Ale poďme do môjho domu!“

Vojdúc do domu, rozposlal Lišaj hneď svojich domácich, a keď boli osamote, pochytil Tökölyho, lebo on to bol, za ruku, hovoriac:

„Likava padla. No, vďaka bohu, že ste aspoň vy so životom ušli; všetci sme vás už za strateného držali. Tejto noci pospíte si u mňa, ráno pred úsvitom odprevadím vás ďalej na bezpečnejšie miesto. Tu by vás ľahko vysliediť mohli, a to by bola i vaša, i naša záhuba. Pýtam sa vás len dôverne, kam by ste sa teraz chceli obrátiť?“

„Ja by si želal, keby som sa mohol dostať čím skôr do Sedmohradska k Apaffymu.“^[4]

„Teda pôjdeme do Siksavy junčovinu kopovať a stadiaľ obrátime sa k Tise: alebo vás vezmem so sebou do Kežmarku a stadiaľ prejdete do Poľska — a tak k Apaffymu.“

Tököly doložil, že mu Kežmarok najbližšie padne a rád by ešte zhliadnuť ten svoj zámok, v ktorom sa roku 1656 narodil. Domový pán porobil potrebné poriadky hneď zvečera a okolo polnoci, keď kohúty spievali, s Tökölym, za jeho pohoniča prestrojeným, uháňal hore Liptovom do Spiša.

Dobytie Likavského a nato i Muránskeho zámku zapríčinilo náramne veľké predesenie v Liptove, v Gemeri, Zvolene i po celom Hornom Uhorsku. Vyššie zemianstvo triaslo sa strachom pred vychýreným cisárskym vodcom Sporkom a jeho druhými generálmi, Koppom, Spankauom, Caprarom^[5] a Karaffom.^[6] — Kto mohol, hľadel sa útekom ochrániť, a jedni na Lúčky cez Oravu, iní na Pribylinu cez priesmyky Tatier alebo na Kežmarok, zasa iní na Prešov a Bardejov, všelijako preoblečení, skusujúc mnohé dobrodružstvá a trampoty, utekali do Poľska, kde ich šľachta poľská pohostinne a priateľsky prijímala.

I pod krátkym časom nazhromaždilo sa mnoho emigrantov uhorských v Poľsku. Tí, ktorí sa doma ukrývali, boli z väčšej čiastky špehúňmi skoro prezradení a zlapaní. I cisársky generál Kopp, ktorého s čiastkou vojska bol tu Spork zanechal, aby nespokojencov na uzde držal a vinných prísne trestal, ukrutne zúril proti všetkým, ktorí padli do podozrenia, že boli uzrozumení so sprisahancami a odbojníkmi. I stíhali každého, kdekoľvek a akokoľvek sa ich zmocniť mohli; vodili ich pred vojenský súd, mučili a trýznili bez všetkého milosrdenstva, ba i samu pokutu smrti skrz ukrutné, neľudské vynálezy ako najvyššie zostriť sa usilovali, takže daktorí boli i križovaní, druhí na kusy rozsekaní, lebo na koly nastrčení, alebo v kolese dolámaní. I Koppove vojenské exekúcie hrôzou a ošklivosťou naplňovali myseľ i srdcia divákov.

Koppovi vojaci, nedostávajúc riadne svoj žold, lúpili zemanov i mešťanov, i brali násilne, kde čo našli. Generál prehliadol všetko z nenávisti oproti Uhrom. A oni, nebojac sa trestu, dopúšťali sa zo dňa na deň vždy väčších výstupkov, krádeží a všelijakých hanebností oproti pokojným obyvateľom. Táto zaslepenosť a neľudskosť generála Koppa nie že by bola utíšila vzbúrené mysle, no rozplameňovala ich viac a viac, čím počet nespokojencov zo dňa na deň rástol, ktorí navzájom, kdekoľvek mohli cisárskeho vojaka pochytiť, tými najukrutnejšími mukami ho dokatovali a umučili.

Tak zachodili s občanmi v stoliciach nimi obsadených i ostatní generáli vojska cisárskeho, ako Spankau a Schöning,^[7] knieža z Holsteinu. Všetci títo vyberali daň násilne od poddaných i od zemanov a zaviedli všeobecný popis obyvateľstva. Ba Spankau donútil Gemerčanov, že až na ďaleké pevnosti do Senderova a do Tokaja museli voziť pre vojsko potravu a na tisíce ľudu po celé mesiace bezplatne hlboké priekopy kopať, násypy robiť, hradby a bašty opravovať boli donútení.

No, ni Turci neprestávali sužovať a nátlaky robiť zo svojich zámkov na všetky pohraničné a v ich susedstve ležiace stolice. Tu sa vyznačoval obzvlášte pohlavár turecký v Jágri, ktorý s veľkou prísnosťou a hrozbami požadoval od samej Gemerskej stolice obežníkom, v tureckom jazyku písanom, štyridsať mariek zlata ako ročitú daň. I prikázal, aby sa z osady Hanavy všetky zemianske panie a paničky, o ktorých kráse sa bol dopočul, pred ním v Jágri ustanovili, aby si pre svoj a ostatných pašov hárem povyberať mohli, ktoré by sa im zazdali. Nestydatú a hanebnú túto požiadavku Gemerská stolica mohla len mnohými prosbami a darmi trápne od seba odvrátiť a pašu uchlácholiť.

Úbohý ľud bol v tom čase v hroznom položení. I nieto divu, keď rozhorčenosť občanov vystúpila konečne na najvyšší stupeň a mnohé srdce prekypelo žlčou. Jedni v divokej rozzlostenosti svojej zatínali päste a s iskriacimi očami, s hroznými kliatbami prisahali pekelnú pomstu svojim trýzniteľom; iní v tupej zúfanlivosti preklínali deň svojho narodenia, hromžiac, že sa im už zhnusil taký život, ktorý sa vraj vyrovná mukám pekelným. Áno, mnohí s bohorúhavou zúfanlivosťou volali:

„Keď sa nebo nad nami nezľutuje, my sa s peklom spojíme a čertovi sa zapíšeme, nech nám len pomáha!“

V takom stave nachádzala sa naša milá vlasť, drahý náš národ slovenský!