ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to roku 1648. Pod Muránskym zámkom na tisovskej ceste stáli dva zapriahnuté koče, ktoré zdali sa čakať na svojich pánov. Kone dounované dlhým vyčakávaním vyhadzovali hlavami a tu i tu zadupotali nespokojne nohami; ale pohoniči, strčiac biče za sáry svojich vysokých čižiem, opretí o svoje sedliská pololežiačky prehodili kedy-tedy jeden druhému niekoľko slov. Na kraj cesty opodiaľ nich stáli v živom rozhovore Eva Illésházy, bývalá pani Muráňa a staršia sestra terajšej vladárky hradu Márie Seči, manželky Fraňa Vešelína, so svojím bratancom Dienešom Seči. Vedľa nich stáli právnici Ján Horvát, syn bývalého chýrneho pravotára a literáta z Jelšavy, Michala Horváta, a Valentín Krik, Sečiho dôverník.

„Ach,“ vzdychla si Eva, obrátená k Sečimu, „teda všetky naše pred kráľa a pred krajinský snem predostrené žaloby a prosby nám nepomohli?!“

„Bohužiaľ!“ odvetil Seči, „je to tak, lebo kráľovskí poslanci vyslaní snemom na Muránsky zámok, aby vyrovnali nás, dedičov Sečovských s Fraňom Vešelínom, rozhodli vec tak, aby Vešelín ako kapitán zámku mal úplnú moc a vládu nad ním, ale sestry jeho manželky aby na ten zámok síce vždy slobodne mohli prichodiť i z neho vychodiť, no okrem svojho ženského služobníctva nikdy nesmejú so sebou priviesť viac ako dvanásť chlapov.“

„To teda má znamenať,“ usmiala sa posmešne Eva, že ja s mojou sestrou Katrenou Kopcsényi budeme síce smieť sťa hostia a cudzinci na náš dedičný, otcovský zámok na návštevu prichodiť, ale sám zámok má zostať konečne už výlučným majetkom samého Vešelína. Tomu rozumiem dobre. Nuž ale čo sa stane s tými statkami, ktoré prislúchajú k zámku? Pán Krik, vy ste skúsený právnik?“

„Accessoriam sequitur suum principale,“ mrdol plecom Krik. A po slovensky: Kto chytil rybu za hlavu, netreba sa mu báť, že mu chvost utečie.“

„Nuž ale,“ rečie chytro Eva, „máme ešte i iné zámky, menovite Slovenskú Ľupču a Balog, čo bude s tými?“

„Rebus sic stantibus,^[1] veci sa majú tak — práve tak, ako, hľa, s Muráňom; na to musíme byť vopred pripravení. Ja som sa síce pred pánmi kráľovskými poslancami dosť naprotestoval, a predsa, čo som mohol docieliť, je podľa ich výroku toľko, že pán Vešelín pánu Dienešovi Sečimu a jeho právnym dedičom má ponechať čiastku balockých statkov.“

„Ach, veru mi je to pekná spravodlivosť,“ vzdychol Seči, „a neobsahuje ani len toľko, koľko a ktorá čiastka by mi vlastne mala patriť. Ako vidno, odkázaný som celkom na samú milosť pána Vešelína. Toto je do porazenia!“

„Komu pánboh, tomu všetci svätí,“ zamiešal sa Horvát do reči.

„Tak je!“ zvolal Seči náruživo. „Ale ten, kto násilím olúpi druhých o majetok, čertu zapredal dušu a božská kára ho neminie!“

„Rogo,“ riekol Horvát, „toto je tu práve tak, ako keď sa lev delil so zvieratami o korisť a sám pobral všetko. Však som i ja práve teraz z domu Sečovského v Jelšave, o ktorý sa môj nebohý otec kedysi s veľkomožnou paňou Máriou Druget z Homona, pánboh im daj večnú slávu, za toľké roky pravotili — i s mojimi bratmi krátkou cestou vyhodený von dvermi na ulicu!… Darmo je, takému mocnému velikášovi, ako je pán Vešelín, chudobný zeman nič nenaprotiví sa. Nuž teda rozžehnajme sa so svojimi majetkami, a to vari navždy, napokon nám už ani iné neostáva, ako ,veteres migrate coloni!…‘^[2] ,Sic vos, non vobis, nidificatis aves…‘^[3] Príde silnejší bezočivý vrabec a vyženie slabú lastovičku z jej vlastného hniezda. Tak to býva na svete!“

Eva sa obrátila k zámku, zdvihla pravú ruku a riekla hrozivo: „Teda tak, pyšná sestra, ktorá si si hriešnym podvodom prisvojila ten zámok a vypínaš sa v ňom v skvoste a nádhere sťa dajaká kráľovná, a mňa, svoju sestru si hanebne o otcovské dedičstvo pripravila a pred bránu vysotila — ty by si sa akiste z toho tešila, žeby ja teraz ako biedna žobráčka chodila ťa prosiť o almužnu? Len si tam prebývaj i so svojím úskočným násilníckym zvodníkom, ale sestrina kliatba ťa neprestane prenasledovať a ruka božia nech ťa skára tak, aby si z vrcholu terajšej svojej slávy do nekonečnej priepasti biedy, múk, žiaľu a potupy zhodená bola — namiesto kniežacieho diadému, o ktorom sa ti ustavične sníva, aby si raz nosila na rukách i nohách ťažké putá rabstva v tmavých podzemných žalároch a aby si v tom najhlbšom väzení skončila svoj hriešny bohapustý život!“ A teraz, utierajúc si slzy a zalamujúc rukami, volá: „Vy vysoké muránske hradby, moje drahé rodisko, vy pevné bašty a nedobytné veže, vy svedkovia mojej mladosti, môjho šťastia i môjho pohanenia a úpadku… ach, srdce mi temer žiaľom pukne, že vás moje oči nikdy viac uzrieť nemajú — nuž teda zbohom naveky!“ Poutierajúc si slzy, sadla rýchlo do koča a obzrúc sa ešte raz po hradbách zámku, dala rukou znamenie pohoničovi, aby uháňal preč k Tisovcu.

„A ja by som si želal,“ pokračoval zachmúrený Seči, „aby teraz po tri dni ustavične pušný prach z neba padal a na štvrtý deň aby do toho boží blesk uderil, aby to orlie hniezdo tam na muránskych skalách so všetkým, čo je živé v ňom, vyletelo do povetria tak, aby neostal ani kameň na kameni a aby svojím rumom zatopilo tých nami prekliatych uchvatiteľov!“

„A ja,“ dotvrdzoval Krik, „certo certius^[4] verím, že ten, ktorý je nad nami, vynesie potlačenú pravdu na svetlo a dopomôže spravodlivosti k víťazstvu.“

„Denique,“^[5] preriekol Horvát, „male parta, pessime dilabuntur,^[6] nepravý majetok čertovi na posekáň!“

Seči odchodí s Krikom a sadnúc si do koča a uháňajúc za Evou Illésházy, privoláva: „Nuž teda zbohom!“

Horvát, ukloniac sa im, obrátil sa sám cestou k Jelšave. Ale obzrúc sa na zámok pozoruje, ako vrany, kavky a havrany vo veľkých kŕdľoch a s náramným škrekotom obletujú vysoké hradby a bašty muránske. Zastaví sa a zvolá: To je mrcha znamenie, zvestuje búrku, ktorá i tie hrdo sa vypínajúce múry a bašty zrúti do priepastí, takže na ich smutných rozvalinách budú len nočné sovy húkať a divá zver pelešiť, zvestujúc neskorým vekom: Vanitas vanitatum!…^[7] márnosť nad márnosti — všetko je márnosť!… hovorí Šalamún.^[8]

*

Za osadou, teraz už mestečkom Podmuráňom, medzi vápenistými do belasa kolmo čnejúcimi skaliskami tiahne sa úzka dolina nazvaná Hrdzavá, do ktorej to milé božie slniečko nikdy nenazrie a v ktorej i za pálčivého leta nájdeš ľad, pokrytý hustým horským machom, z ktorého len poriedko trávička alebo tu i tam kvetinka vykukáva, podobná tým svojim sestričkám, ktoré na nebotyčných Tatrách v blízkosti večných snehov oči cestovateľa milo prekvapujú. Pred touto tmavou, clivou dolinou stálo jedna popri druhej šestoro cigánskych kolíb ukrytých pod nakrivenou skalou sťaby pod strechou a trochu ďalej pri samej doline stála siedma koliba. V nej bývala vysušená Cigánka a tak sa zdalo, osamote. Jej tvár bola špinavá, vráskami staroby i osýpkami hlboko rozrytá, oči mala karpavé, zapálené a vždy slziace, nos červený, nakrivený a v ňom chlpatú veľkú bradavicu. Spodná gamba sa jej voľky-nevoľky pohybovala a z jej širokých otvorených úst vyčnievali von ešte tri zvyšné zuby. Okolitý ľud držal ju za opravdivú ježibabu, bál sa ju čo len v najmenšom rozhnevať, lebo ona vraj hneď počarila ľuďom i dobytku a na koho iba zlým okom pozrela, tomu hneď prišlo z očú až na úmor. Ona vedela odkliať zakliate poklady, očariť láskou mladých ľudí jedného k druhému, veštiť ľuďom z dlane a predpovedať každému budúce osudy. Ba Cigáni rozprávali o nej také čudné a hrozné veci, až ľuďom od strachu vlasy na hlave dupkom vstávali: ako jej muž černokňažník v pravú polnoc za hromu a blesku na šarkanovi ku nej chodieva — a vtedy božechráň priblížiť sa k nim, vyzvedať alebo si ich dajako rozhnevať. Vtedy nech sa každý radšej prežehná znakom svätého kríža a ukryje, kam len môže, pretože ak niekto toho černokňažníka pohorší, tomu je jaj a beda! Strecha mu nad hlavou vzbĺkne plameňom, pole mu ľadovcom a krúpami pomláti a zrovná so zemou. Kravy mu budú krvavé mlieko dojiť a ešte i tie húsatká a kurčiatka ovesia na dvore krídelká, sklonia hlavičky a povyvracajú sa hore nôžkami. Preto vraj treba jeho starenu darmi uchlácholiť a všeličím sa jej zavďačiť. Takto okolitých ľudí upozorňovali Cigáni.

Čudné bolo pri tej starene každému ešte i to, že pri svojich veštbách najviac cigánskou rečou hovorievala a všetko potom poriadne do slovenčiny prekladala, lebo si mysleli, že práve tá farahúnčina, čiže cigánčina je tajnosti plná, opravdivá reč čarodejníkov, veštcov a hádačov.

Práve sa zvečerilo. Pred kolibou starej Cigánky praskotala vatra, ku ktorej bol pristavený kotlík o troch nohách. V tomto kotlíku starena neprestajne miešala, mrmlúc pre seba v svojej cigánčine, niečo dlhočiznou varechou.

Z diaľky počuť prichádzať ľudí, starena obzerala sa často v tú stranu doliny, odkiaľ sa približovali hlasy a ľudské kroky.

Zrazu pred ňou zastane zámocká čeliadka, ktorá s tajným uzrozumením stráže bola sa pred večerom vykradla cez bránu. Panský poľovník Janko, ktorý sa so starenou už poznal a viackrát ju navštívil, kráčal popredku. Za ním šiel pohonič Ďurko. Obidvaja neboli už mladí a viedli dve plaché, na všetky strany sa obzerajúce bojazlivé služobné dievky, Anču a Betku.

„Dobrý večer, stará matka,“ uklonil sa Janko.

Cigánka kývla hlavou mrmlajúc: „Tak, tak, šinku; láči, triláči, mriptúri^[9] daj, bože daj, bože daj!“

„Nuž čože to vy varíte, čo?“ prihovára sa Ďurko.

„Távav kiaráti važ moro rom,^[10] varím večeru pre švojho muža,“ miešajúc odpovedala ona. „Našekala šom dlaby ž medveďa, ž vlka pokrútky, uši žo šovy, chvoštik ž jašteriče a šrdče ž netopiera. To on rád, to on rád!“

Z neďalekého buka čuť sovin hlas: Uhú, uhú, uhú!

Žaby v blízkej barine kŕkajú: Tak, tak, tak!

„Huj, bisťubohu, budeže to za večera!“ čuduje sa Ďurko.

„Mne už zle prichodí,“ odvracia sa Anča od stareny.

„Ja sa vám tu bojím, poďme domov,“ obzerá sa úzkostlivo Betka.

„Nebojte sa vy nič,“ zdržiava ich Janko. „Čert nespí, sekerka za pásom. Takto i onak, nechže si tam starká pripravuje svojemu starému večeru, akú si žiada. Nás do toho nič, takto i onak, my ju vari nebudeme jesť.“

„Žapražila šom mu,“ miešala Cigánka pokojne ďalej, „š haďačím šadlom, štaring pirengeri,^[11] žo žaby ikrami, š kukučím vajčom. Tak on rád, tak on rád!“

„Takto i onak, treba na to žalúdok,“ zamieša sa jej Janko do reči.

Sova z buka sa ohlási: Uhú, uhú, uhú!“

„Bisťubohu, mne sa vám žalúdok dvíha!“ mraští sa Ďurko.

„Ja sa trasiem ako osika.“

„A mne sa už hlava dokola krúti. — Prosím vás, poďme už domov,“ hovorili prestrašené dievky.

„Takto i onak, čert nespí, sekerka za pásom! Hľaďteže a už len počkajte, kým tej veci nebude koniec,“ tešil ich Janko. „Veď načo by sme sa boli nočným časom tak ďaleko unúvali?… Starká, či už s tou večerou budete čoskoro hotová?!“

Cigánka, miešajúc v kotlíku, povedala: „Korenila šom mu š materinou dúškou, š myšačím chvoštikom i šo štračou nôžkou a š kožibriadkou na šalát.“ A odložiac varešku mrmlala: „Tak má štáť, tak má štáť!“

Sova z buka sa zasa ohláša: Uhú, uhú, uhú!

A žaby v močiari vreštia: Tak, tak, tak!

„Bisťu svete!“ hrmí Ďurko. „Ja sa vám tak ľahko nezľaknem, čo by mi priam i polcentové gule ponad hlavu hvižďali, ale tu sa mi akosi mení pred očami.“

„Ja vám ďalej nevydržím!“

„Ja vám priam odpadnem od strachu.“

Tak volajú Anča i Betka, podopierajúc jedna druhú.

„Hľaďteže, veď je tej histórii už koniec,“ teší ich Janko. „Starká, takto i onak, ale ste ich len naľakali. Ešte vám tu daktorá od strachu dušu vypustí. Čert nespí, sekerka za pásom.“

„Matra šem, mračhave ništ,^[12] nebojte ša nič, deti moje. Naula tu mende ništa,^[13] tu ša vám nič neštane, len šmelo povečte, čo žiadate,“ prihovárala sa im vľúdne Cigánka, ale s vážnymi posunkami.

„Od tých teraz nevytiahnete ani slovo,“ začal hovoriť Janko. „Ale hľaďteže, starká, kým sa tie dve osmelia, vypočujte mňa. Nuž takto i onak, tej mojej flinte porobili, lebo čert nespí, sekera za pásom! Onehdy mi hore grúňom beží roháč, cup, cup a čosi kamsi stojí vám predo mnou, až mi srdce skáče od radosti. Vravím takto i onak, no teraz si už naozaj môj! Namierim ako po šnúre, vypálim — hľaďteže, vari sa nazdáte… že snáď padol? Nedajbože!… kde nič, tu nič, lebo čert nespí, sekerka za pásom! Len sa ti mu horiaca kúdeľ prilepí tam, kde mu chvost mal narásť. Ja som vám hneď zavoňal čertov fígeľ. A hľaďteže, ono sa mi vám hneď zarehoce na druhom grúni, veď si mu vraj dal. A môj roháč frng cez hory a doly — a ja ti tam ostanem stáť ako nejaký blázon. Išlo ma tam poraziť od jedu. Takto i onak, nuž hľa, čo vy na to poviete, starká?“

„An dale benga o žiro,“^[14] otvoriac malú skrinku, vraví vážne a s posunkami starena. „Tuhľa, je mašť žo šarkana, š tou potri pušku. Keď pôjdeš na poľovačku, zastrelíš všetko, čo ti pôjde pod rúru. Či už žver alebo vtáča, padnúť muší — a to namojdušu!“

„No, bisťu svete, teraz je už na mne rad,“ oslovil Ďurko Cigánku. „Počujte, starká, ja mám pod rukou dva pánske kone. Jeden sa zovie Fako, druhý Pejko. Ale počujte, starká, to sú také kone, že by ich ani maliar krajšie nevymaľoval. No to je už raz tak, a ja by sa vám snáď priam žiaľom umoril, keby sa niektorému niečo zlého stalo. Fako, odpusť moje hriechy, netreba mu vám ani biča. Keď mu ja zavolám prrr, bisťu svete, starká, tak vám ide ako tátoš, a keď mu stále volám prrr nuž bisťuže, ten by sa vám i do povetria driapal. Nuž a môj Pejko, ten sa vám Fakovi nedá zahanbiť… A teraz počúvajte, starká, raz ti mi rozkáže veľkomožná: ,Ďurko, priahaj!‘ Dobre, zapriahnem, pohnem ja, bisťu svete — len ti mi môj Fako pred bránou zastane a ďalej ani hnúť. Spína sa, fŕka nozdrami, ja mu zavolám prrr! Ja, bisťu svete, môj ty milý Fako akoby dlaňou pľasol — vrhne sa vbok, poplaší i Pejka a poď skokom ako hrmavica, či skala, či jama, či pníky, ja, bisťubohu! Tu ti môj vozík prásk a ja bác dolu, nosom zaryjem do pažite, len ma tak červená polievka zaliala… Kone ako-tak lapili. Ja sa horko-ťažko pozbieram a ta idem na to miesto, kde sa mi Fako poplašil. Obzerám sa čo a ako? Ja, bisťu svete, veď ti je toto porobenina, veď ti tu akýsi strigôň cez cestu hrach porozosieval. No to nemáte inak, preto i môj Fako tak fŕkal a ježil sa!… Nuž čože vy na to, starká?“

„Adáli kerdo,“^[15] mrmle Cigánka „To je porobenina!“ A vojdúc do koliby, vynesie z nej za priehrštie bôbu a podáva ho Ďurkovi: „Dikhez, alá parno,^[16] vidíš tento bôb? Dikhez moroďžauro, thou andri džeba,^[17] vidíš, šinku, polož si ho do kešene. Džbi paltro kumo a madig pale,^[18] žahoď ši ža chrbát a neobžri že ša. Keď pôjdeš čež tú porobeninu, len tieto šlová opakuj: Čuri muri, čierne tari^[19] preč š vami, šo štarými horami, š žabitými hrnčami! Či už vieš?“

„Budem si to pri Fakovi opakovať,“ povedal Ďurko, „aby nezabudol.“

„Thalora šokarem madig palen,“^[20] obrátila sa Cigánka ku dievčatám. „A vy, dievčatá, čože chčete?“

Anča a Betka zakrývajú si zásterou oči.

„Keď sa ja vám to hanbím povedať,“ povie po malej chvíľke zapýrená Anča.

Cigánka chytí jej dlaň a chodiac prstom po nej, poukazuje na čiarky a ťahy. Napokon ticho povie: „To ty, to on; on ide naľavo, ty žoštaneš tuná, dievča! Mripirani nahal,^[21] frajer ťa žanechal.“

„Ako to vy všetko viete,“ sklopí Anča svoje oči k zemi, až po uši začervenená.

„Štrč ši to do žaňadria,“ Cigánka jej podáva z koliby prinesené pierce z nezábudky a z bolehlavu. „Kedykoľvek len pomyšlíš na švojho neverného milenča, bude ho hlava i šrdče bolievať, pokým ša k tebe nevráti.“

„A ty čobyš rada?“ pýta sa Betky.

„Veď vy to hádam i sama uhádnete.“

Cigánka schytí jej ruku, chodí jej prstom po dlani a ticho mrmle: „Tu nemáš — tu voľačo chýba, čo ši žiada tvoje šrdče. — Dievča, ty ša chceš ža muža doštať.“

„Chichichi, nevravela som, že všetko uhádnete?“ chichotala sa osmelená Betka.

„Toto budeš nosiť pod pažuchou na ľavom boku,“ podáva jej Cigánka malinký veniec zo samých žabacích očí. „O krátky čaš ša švárny šuhaj do teba žahľadí a ty budeš neveštou.“

Všetci starene ďakujú, skladajú jej peňažité dary a odchodia naradovaní v najlepšej nádeji domov. Po ich odchode zbehli sa Cigáni a zvedavo sa vypytovali, či naozaj veľa zarobila. Starena im ukázala na dlani osem turáčikov,^[22] opovržlivo si odpľula a povedala: „Devla marle,^[23] toto je všetko, neštálo to ža robotu! Ale dikhez more,^[24] čeliadka rožpovie pánom — a páni majú veľa peňaží, a to čišté šriebro ako šrieň, či mi rožumiete?!“

„Veď keby ti prišli žo žámku,“ ohlásil sa jeden strapatý Cigán.

„Čuj, dade,“ okríkne ho starena hrdo. „I medži pánmi ša nájde došť blážnov, nielen medži šproštou šedlačou.“

Cigáni si posadali okolo kotlíka a všetci sa najedli mäsa z ovce, ktorú — ako bol hovoril valach, slnečnica opálila. Ale oni ju odrali a za mäso klincami zaplatili.