ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Nie, to je už veru nehodno žiť na tomto svete. Čo sa človek narobí, natrápi od rána do večera, a odnikiaľ nič. Bože môj, bol som už i tam, i tam; slúžil som i pri vojsku, v Talianskej ma zajali: ale nikdy som sa nenatrel toľko biedy ako tu, na otcovizni. Nikdy-prenikdy! Človek aby od rána do večera hrdloval, a predsa mu vždy chybí deväťdesiatdeväť grajciarov do zlatky.“

Takto sa žaloval svojej žene Jozef Rakyta, občan z Truhlároviec. Jeho žena Katrena nešla mu veľmi prisviedčať, len tkala, akoby ju bol najal. Člnok jej ako živý lietal z ruky do ruky a bilnica búchala strmo jedno za druhým, ubíjajúc člnkom pretiahnuté nite. Ale vzdor tejto práci lecikedy šľahla okom po mužovi, a zakaždým jej i tak smutná tvár ešte väčšmi zarmútila sa. To nesmierne rozpálilo Jozefa, ako keď moriakovi ukážeme červené súkno. Preto ešte rozhorčenejšie pokračoval:

„Ale to by ešte nebolo nič; človek by len dáko robil, už či tak, či tak: ale k tomu najedujú ťa v dome každý deň deväťdesiatdeväť ráz. Majže sa potom dobre, hriešny človek! Lebo ty nie že by si človeka poľutovala, ale tak pozeráš naň, akoby bol deväťdesiat dedín vypálil. Nie že by si, ako hodná a poriadna žena, prisvedčila: veru je, mužíčko, tak; zle je to s nami, zle — ale zazrieš na človeka, že sa ťa musí báť ako vlastných hriechov. Hm, potom, keď treba na soľ, na porcie — hej, potom prídeš ku mne a budeš sa mi líškať, kým ti len nevyčítam groš na groš až do ostatnej babky. No, o to nemám starostí, že by sa mi šesták splesnel v kešeni. Nedáš sa mu ani zohriať, už musí vyletieť. Bože, bože!“

A Jozef Rakyta podoprel si hlavu dlaňou a mykol klobúk nad druhé ucho.

„No to, veru darmo máš ťažké srdce na mňa. Vidí boh i svet, že som nie ani márnotratnica, ani nič, že ti všetko verne a svedomite opatrujem, ako len najlepšie môžem. Veru ma nik nevidel, že by som len jeden groš bola zmárnila. Ale ti ich vďačne oddám, a ty si gazduj sám. Potom nemusíš mi ani na soľ dávať, ani na porcie; uvidíme, čo vykonáš. I ja si tak hlavu podopriem ako ty; začnem ťa ohovárať a budem čakať, kým sa táto osnova sama utká. Veď uhly podopierať, to var len i ja budem vedieť, o to niet veľkej starosti. A ak neviem, nuž ľahko sa naučím. No, a každý rok na Jána vziať motyku a ísť do hory, to je veru tiež nie tak ťažko, a to ešte keď si vezmem do tanistry hodnú merindu a k tomu niečo preliať.“

Rakyta stratil všetku trpezlivosť. Akoby ho bol na pahrebu posadil, tak vyskočil spoza stola. Stal si naprostred izby a klobúk chytil do ľavej ruky.

„Hoj, dávno som ja vedel, že ti to kole oči! Človek chodí do tej hory, že niečo nájde, derie odev i obuv, zdravie si kazí, a to len preto, aby iným dobre urobil. Nuž a tí, ktorým to robíš, takto sa ti odslúžia! Zazerajú na teba ako na psa. Nuž ale som ja tu paholok, alebo piaty kacheľ odo dverí? Ale som ja tuná trinásty apoštol, ale som ja… ťuj!“

A Rakyta naježil si vlasy a mrštil klobúk za stôl na lavicu len tak zdudnelo. Katrena sa ani takého kriku veľmi nenaľakala, iste to už viac ráz takto urobil. Ona, akoby nič, tkala ďalej, a robota jej tak rástla, že podchvíľou musela pripúšťať. Vedela, že jej muž nič nevykoná, a čo by sa ako fúkal.

Ono Rakyta bol takto dobrý človek: mäkký ako vosk, bol by dal zo seba i ostatnú košeľu. A toto ho kazilo. Gazdovstvo mu šlo ako dolu vodou a všetko mu mizlo spod rúk navidomoči. A veru keď mu otec zomrel, nemohol sa požalovať, že by ho bol v dlhoch zanechal. Na majetku mohol vychovať kŕdeľ statku. Ale dostal nielen gazdovstvo, aj veľké kapitále, takže Jozefovi bolo treba len v bázni božej žiť, a všetko by sa mu bolo samo od seba množilo. Dlžníci v najväčšie roboty museli prísť odrábať interes a boli radi, keď im niekedy z lásky dačo pohodil.

Ale človek nebude vraj spokojný, a čo bys’ ho do medu usadil. Tak i Jozef. Čím mu bolo lepšie, tým viac hundral; otcovizeň i kapitále sa mu málili, on ešte za viac túžil. Jemu štyri voly nepostačili, chcel mať i kone, aby sa na nich mohol voziť ako pán. Začal pánom závidieť, že nerobia nič, a dobre sa majú. Ťažilo sa mu vyjsť do poľa a prizrieť nájomných. Rád sedel doma a uhly podpieral, ešte radšej v krčme, a najradšej šiel s pánom notárom na poľovačku. Vo všetkom sa spúšťal len na nájomných, nuž a nájomní sú nájomní: robia ako v rukaviciach, a nemáš z nich nič, ak nad nimi nestojíš. Tak bolo i s Jozefom. Keď nik nedohliadal, začali ho obkrádať takže mu všetko hynulo ako na vyhnanci. Ale jeho preto nezabolela hlava, len keď ho krčmár pochváli a pán notár ruku mu podá! Čo by on tam chodil za čeliadkou, keď orie, veď mu vraj len pluh alebo vola neukradne. Radšej chytí flintu a ide na tetrovy a tam sa túla až do noci. A keď sa domov vracia ustatý a natešený, že zastrelil tetrova, jeho nájomníci tiež sa radujú nad vrecom zbožia, čo pred rozsievaním zaorali a teraz medzi sebou rozdelia.

Takto išlo u Rakytov vo všetkom. Ľudia si všeličo o tom pošuškávali; niektorí mu závideli, že bez všetkého ustávania prišiel k takému bohatstvu a že môže tak naľahko žiť; iní sa radovali, že je už pod závozom. Len jeho tesť, Jano Lukáč, mu vše dohováral:

„Synku, čo robíš, zle robíš. Akosi naľahko berieš túto vec. Ani sa nenazdáš, len keď budeš na holej dlani. Hej, nemysli si, že je to nič: baňa je baňa, a preberie sa. Peniažky sú okrúhle, chytro sa rozkotúľajú, a ľahšie je niečo rozfrnadiť že hanobiť. Ver mi, ak sa nenapravíš, na staré dni budeš chodiť s kapsou a palicou. Ej, ej, mne sa toto akosi nepozdáva. Keby mi aspoň dcéry tu nebolo, ešte by som mal hladkú hlavu, ale takto ma mrzí — ej, veru mrzí.“

Takéto dohováranie neosožilo, ba Jozef Rakyta zakaždým ešte väčšmi sa zatvrdil, ako kremeň. Svokrovi neodpovedal ani len slova, len zvesil hlavu a zanovito mlčal a počúval; jeho myseľ lietala ktovie v ktorej doline. Kázeň vypočúval, ale ani slovíčko sa ho nedotklo, ani čo by hrach o stenu sypal. Len vše, keď tesť odišiel, vstal a postavil sa proti žene:

„A čo ty búriš otca proti mne? Vy mi budete rozkazovať? To sa ja pre teba ani zabaviť nesmiem? Čože si mi doniesla? Jest mi tu, bože, panej! Dvoma šestákmi ťa vyplatím. No, a tú kravu, čo si mi doviedla, ľahko je do vás zahnať. Si mi ty za gazdiná i s tvojím chýrnym otcom — z hotového žiť! A sa ešte chce povyšovať! Povedám ti, maj sa na pozore!“

Katra neriekla ani slova, len hlavu sklonila. Chudinka, nevedela sa nijako zastať. Jedinou potechou jej bolo, keď sa dakde v kútiku potichu vyplakala.

Rakyta týmto činom zatvrdil sa proti tesťovi a rodine. Neslúchal nikoho, len krčmára a notára. Jemu nebolo treba žiadnej rady, on sa držal za najmúdrejšieho človeka pod slncom. Veď koľko ráz mu to krčmár aj pán notár povedali, že nabudúce nebude nik iný richtárom, len on, lebo v múdrosti že mu nik nechytí, ani sám pán notár. A na takúto chválu veľmi mnoho držal, lebo za richtárstvom mu dušička nesmierne pišťala.

„Keď richtárom môže byť iný, prečo by som nebol aj ja? Som múdry, to každý uzná, a mám trochu i tu,“ udrel si na vrecko. „Ono sa to tu riedi, grošíky lietajú, ale, bože môj, i to je len niečo hodno, keď sa človek môže s pánom notárom kamarátiť a byť s ním, ako brat s bratom. Hm, kto nemá penez, pred muziku nelez; ja nebudem z pazderia motúzy súkať, kým niečo čujem.“

A tak Jozef vždy viac a viac vzďaľoval sa od roboty; keď bol doma, nemal žiadneho pokoja, všetky kúty tam naň vrčali. Po dome chodil len ako v trapiech; neprizrel zhola nič, akoby bol dáky drevený Jozef gazdom. Paholci a dievky už zabudli, že majú dákeho rozkaziteľa. Ak robili, dobre, a ak nie, i to dobre. Katrena tiež nie že by sa bola chytila a začala dom riadiť, ale už i pred ľuďmi plakala a ohovárala muža, takže každý sa jej stránil: lebo vraj lepšie je robiť s ľuďmi smiechoty, než počúvať ženský plač.

Nuž týmto činom nemal svet čo závidieť Jozefovi. Bohatstvo sa hodne míňalo, kapitáliky roztopili. Ľudia prestali chodiť do Rakytov interesy odrábať a Jozef musel hlboko do kapsy načrieť, ak nechcel s robotou zostať na chvoste. Ale on sa o to všetko netrápil, ba hlavu ešte vyššie nosil než predtým, lebo — hja, od Nového roku je richtárom. Dosiahol teda to, čo si od mladi žiadal: mal, chvalabohu, v rukách richtársku palicu. Ale sa aj držal! Chodil vyobliekaný vždy v nových šatách a tiež nechcel zjesť, čo mu doma navarili. Veď mu v krčme povedali, že je to nie pekne, keď pán richtár s kadejakými paholkami si za stôl sadne a s nimi z jednej misy je. Poslúchol teda, radšej šiel do krčmy, že si tam lepšieho zaje a dá to napísať.

Nuž ale i richtárstvo sa mu o krátky čas prijedlo. Hja, nie je to len tak z dlane sfúknuť. Človek musí sa dokonale opásať, ak chce niečo vykonať. On myslel, že treba len byť richtárom, a všetko že pôjde ako z partesov, lebo svet sa ho musí báť. Ale horký jeho báť, keď nebolo v obci kazára. Spočiatku sa narobilo všelijakých zákonov — ale čože bolo z nich, keď sa nikto neozrel o ne. Tak obec začala sa rozpúšťať: zlodejov a kmínov namnožilo sa toľko, že už i do obecnej kasy sa začali dobýjať. Ale ani nemali ešte nikdy takého patróna, ako im bol on. Bohatší gazdovia nemohli sa obhrnúť pred nimi. Preto sa v dedine strhla veľká zvada, boháči začali richtárovi k hlave letieť. Jozef bez všetkej ceremónie zložil richtárstvo, že radšej bude — s odpustením — ovos strúhať, akoby mal byť medzi takým zlým svetom richtárom.

Ale i v majetku bol už načistom. Nielen že kapitálov nemal, ale už si i na klinček zavesil pár stovočiek. Statok z maštale začal hodne rednúť, pole sa vycicalo, vyhlupelo, lebo ho nik nepoprával, na stavoch všade vidno len samý úpadok. Každý hovoril, že o pár rokov Rakyta nebude mať v Truhlárovciach na čom gazdovať. Žena jeho chodila ako umretá, už sa len tak triasla, kedy prídu i k nim na exekúciu tak, ako do iných domov.

Rakyta ten sa pred svetom toľko netrápil, ale sám v sebe už zvedel, že čo robí, zle robí. Že už nebude dlho na dedovizni sedieť. Srdce mu stislo, keď si pomyslel, že prídu cudzí a vyženú ho i so ženou i s deťmi von, do šíreho sveta. Hlas svedomia káral ho, i žena mu vravela, že on sám je všetkému vina. Ona kárala ho nie tak, že by mu bola vyčitovala, ale tie vyplakané oči, zvädnutá tvár väčšmi ho trápili než bársaká ostrá kázeň. Hoci on sa ukazoval veselým, predsa sa veľmi staral, čo to s ním bude, čoho sa má chytiť, aby sa z mláky vytiahol. A hľa, keď sa nevedel, kam hodiť, vtedy prišli k nemu pobehaji a poradili mu.