Zlatý fond > Diela > Ako sa kopú poklady


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Ako sa kopú poklady

Dielo digitalizoval(i) Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 163 čitateľov


 

3

Nad Truhlárovcami rozprestrela noc tmavé krídla svoje. Mesiac, skrytý je za oblakmi, len lecikedy prezrie cez ne a zas zatiahne sa mračnom. Bárs je aj tma, predsa v celom chotári len tak hmýri národ. Mládež zapaľuje snopky a suché borievky a, poskakujúc, prespevuje si.

K hore vyše dediny kráčajú traja chlapi. Jeden z nich oblečený je v sedliackych, druhí dvaja v meštianskych, ale otrhaných šatách. Ten prvý má široký klobúk, ostatní dvaja úzky s vysokým dnom. Spoza sár opálajú sa im uchá, ktoré zabudli za sáry zatisnúť. Mešťania majú palice a kapsy, sedliak má o lakeť zavesenú asnáď sekeru, ktorej porisko spod haleny mu trčí. Všetci kráčajú chodníkom rovno do hory: vidno, že cestu dokonale znajú. Sotva toto prvý raz sem idú. Zrazu sa im chodník rozdelí a oni vľavo sa pustia do malého údolia. Ako ta došli, sedliak zhodil halenu i to, čo na ruke mal zavesené, a snímuc si klobúk, pozrel do neba, či nevidí hviezdy.

„Čože tak pozeráte, Jožo? Var myslíte, že vás mesiac vystrežie a bude sa chcieť s vami podeliť?“

To povedal jeden z mešťanov; po reči mu poznať, že je nie z Truhlároviec, ani z toho okolia. Na to i ten druhý sa rozrehotal, až sa v hore ozývalo.

„Horký môj myslel! Ja nemyslím nič,“ odpovedal Rakyta, „ale tu je tma ako v rohu, a otupno. Nie som bojko, ale teraz mi je akosi divno. Všetko sa mi pozdáva, že nejaký duch vystupuje spoza smrčiny.“

„Bojko všade len mátohy vidí. Vy by ste sa tiež hneď všetkého naľakali, a ešte je nič. Počkajte, nech len vyjde duch: potom sa nahľadíte!“

„Veď keby len vyšiel, ja len to chcem. Ale ten nevyjde. Už ste to sto ráz povedali a ani raz nesplnilo sa vám.“

„Akože sa splní, keď vy vždy len pochybujete a neveríte. Veď sme vám prečítali spis. Či tam nestojí, že keď ideme kopať, nesmieme pochybovať o poklade?“

„Ach, veď som vtedy veril, keď ste ma to k tej skale vyviedli; kopal som o dušu, až mi ruky krvavili, a predsa sme nenašli nič, ani len znaku.“

„Ale nestálo v spise, že ani ten kto kope, ani jeho domáci nesmú celý ten deň zahrešiť? Ani keď z domu odchodí, nesmú ho doma zdržiavať? No, povedzte, či ste to vtedy splnili, ale všetko až do litery?“

„Horký môj prehorčený splnil! Žena ma nechcela nijako pustiť. Ja som jej veru i zaklial.“

„No, vidíte, už sme doma! Keď neplníte predpis, akože potom môžete čo nájsť?“

„Ale ozaj, keď tie vaše spisy všetko tak dobre vedia, prečo vy sami nekopete, ale voláte iných? Ja by som to tak neurobil. Keby som už raz mal také spisy, išiel by som sám kopať.“

„No, hľa, nerozumiete tomu ani mak, a predsa len mudrujete. Koľko ráz sme vám už povedali, že my nesmieme sami kopať, lebo sme museli prísahu na to zložiť, že z tých peňazí nevezmeme ani grajciara a že sa ani motyky nikdy nechytíme. A vás sme preto zavolali, že vám chceme spomôcť.“

„Nuž ani ja nechcem všetko sebe zanechať. Rozdelím sa s chudobnými a dám aj na kostol. No, a teraz vo meno božie!“

A Jozef chytil motyku a začal kopať, kde mu jeho kamaráti kázali. Motyku mal širokú, vyostrenú, ešte celkom novú. Prsť sa mu len tak rozsýpala, milý Jozef kopal dotuha, a len potom pomalšie, keď prišiel na štrkovitý nános. Ako tak kope, ani sa neohliadnuc, chytí ho čosi za rukáv a trhne. On sa zľakol, že to už ten duch; len potom sa mu srdce utíšilo, keď za sebou videl svojho kamaráta.

„Jožo, pozrite, nevidíte nič hen v tej húšťave?“

Rakyta pozrel ta a vidí, ako vzbĺkol plameň a v tom okamžení zhasol. Zatľapkal rukami od radosti ako dieťa a skríkol:

„Oheň, peniaze sa presúšajú, na moj hriešnu…“

A už by bol i dokončil, keby mu kamarát nebol zapchal ústa.

„Už zas zlorečíte? Ale nemôžete držať jazyk za zubami? Len sa božte, uvidíte, že vám zas zuby naprázdno klepnú.“

Kým sa tí hádali, zas vyšľahol plameň, až ich všetkých troch osvietil. Jeden z tulákov zvolal:

„Chlapi, poďme ta za horúca: iste je tam poklad. Jozef, poďte chytro! Mne sa všetko tak vidí, že dnes nebudete darmo kopať.“

„Budeže nám dobre, ak nájdeme kotál dukátov! Rozdelíme sa narovno, a ešte ani tak ich nebudeme vládať odniesť.“

Jozefovi sa toto nespáčilo. Namrzený odvetil:

„Ja sa nebudem s nikým deliť, mne sú peniaze všetky treba. Vy aj tak nesmiete z nich vziať ani len pol grajciara, keď ste prisahali.“

„Haha, reči sa vravia, a chlieb sa je. Radi buďte, ak vám niečo hodíme, veď sme ich aj tak len my našli. Teda peniaze sú naše…“

„No, len sa povaďte! Ešte je nič, a už sú otázky medzi vami. Veď potom, keď niečo nájdete, pozabíjate sa nadobre.“

Ale druhý kamarát neslúchal nič, len ďalej vykrikoval:

„Ale ja musím sem darmo chodiť? Môj je i spis, ja som vás sem doviedol, a teraz, keď sme už pri poklade, nedbali by ste ma odtisnúť od všetkého.“

Rakyta mu odsekol:

„Keď si vykopete, budete mať. No, kopte len! Veď ste si ani len motýk nedoniesli. Nuž ja mám kopať a potom s kým sa o hotové deliť? Veru ste mi za mudráci! Len kde ste nabrali toľko rozumu? Noženo!“

„Ale ja nebudem kopať? Ja mojou čugaňou odkopnem viac že vy čo i desiatimi motykami.“

A len pred chvíľou dobrí kamaráti začali kopať na tom istom mieste, kde sa peniaze presúšali. Kopali jeden nad druhého, z celej sily. Už vopred si jeden druhému závideli, že dostane niečo, a každý sa sám v sebe zakázal, že kamarátom neprepustí ani len nádoby, v ktorej bude poklad. Kopali teda opreteky, aj pobehaji sa chytili, vidiac, že tu predsa musí byť čosi. Robota im tak od ruky šla, že by sa do rána snáď i na druhý kraj zeme boli prekopali.

Ako tak hrdlačia, zaštrngne pred nimi ktosi reťazou. Všetci, ako jeden, pozreli, čo to. A hľa: pred nimi vysoká postava v bielom odeve. Brada po pás, vlasy ako pradená visia jej dolu plecami. Suchá ruka vystrela sa ponad ich hlavy a reťaz zacvendžala. Chudáci, zbledli všetci ako zem. Obom pobehajom vypadli palice, i Rakytovi motyka padla k zemi. Všetci zdesení pozerali na strašný ten zjav. Rakyta už dosť skúsil, počul i o tom, i o tom: ale že by i duchovia boli na svete, to nikdy nechcel veriť. Ale tu niet klamú, tu je už zrejmá vec. Mesiačik práve vyskočil spoza chmár a osvietil desnú postavu. No, či je to klam? Zelené oči a bledé líca — bože, to je duch! I obom trhanom búchalo srdce ani vo zvone a v ušiach im hučalo ako voda na mlynici, hoci dookola všade bolo ticho ako v hrobe. Rakyta pozrel duchovi do tváre a striasol sa na celom tele; v rukách cítil trhanie, nohy sa mu podlamovali, pred očima sa mu roztiahla hmla a v nej robili sa červené a belasé kolesá. Bol by padol do mdloby, ale tie zelené oči desno hľadeli naň a vpíjali sa mu do tváre, takže mu nedali zamrieť. Kamaráti, vidiac, že duch len na Rakytu hľadí, obrátili sa tichučko a stratili sa. Neboli by sa obzreli ani za desať kotlíkov dukátov. Ale Rakyta zostal sám ako palec; všetko naďaleko spí, len on stojí zoči-voči s podzemským akýmsi duchom. Už sa mu chcel prihovoriť, ale jazyka nemohol ani len pohnúť, akoby porážka bola naň padla. Už sa chcel pred ním hodiť na kolená, ale všetky žily v ňom stuhli. Rakyta stál ako kamenný stĺp. Konečne duch pýta sa ho hlbokým, mocným hlasom:

„Kto si? Kto sa opovážiš budiť nás duchov z večného spánku? Smrteľníče, vrav, kto si?“

Rakyta sa triasol ako libačka, a preto zajakavo vybľabotal:

„Zmiluj sa! Odpusť!“

Duch sa nedal uprosiť. Vztiahol naň ruku, že reťaz zajačala. Ozvena sa desno vynímala v tichej noci.

„Čo hľadáš tu, nešťastný človeče, keď iní už odpočívajú? Čo?“

Z Rakytových úst len tak znenazdania vypadlo slovo:

„Poklady!“

„Poklady? No, dobre. Ale najprv preukážeš, kde sú tie poklady, čo si po otcovi zdedil. Kde ti je gazdovstvo? Hovor pravdu, lebo už by bolo neskoro a darmo tajiť.“

Rakyta plačlivým hlasom odpovedal:

„Ach, zmrhal som ich, zmrhal, preto hľadám poklady, aby som to zas napravil. Odpusť!“

„Zmrhal? Tak? Odpustiť ti neodpustím, lebo istý poklad si zmrhal a neistý hľadáš. Tu v zemi, kde si kopal, bol veľký poklad, ale ten sa prepadol. Prečo? Pretože tí, čo tu s tebou boli, pre zlé svedomie utiekli. Ty, ak chceš poklad nájsť, nesmieš sa viac s takými spriahnuť, ale ho musíš hľadať sám, a to nie v hore, ale na svojich vlastných zemiach. Preto za tri roky musíš svoje zeme kopať, a keď všetky prekopeš, v tej poslednej nájdeš i poklad. A teraz choď, hneď zajtra chyť sa do roboty, lebo ak o tri roky nenájdeš ničoho, prídem k tebe a potom nezmilujem sa viac!“

Rakyta so zloženými rukami obrátil sa a slabým krokom poberal sa domov. Slová duchove ešte i cestou zneli mu v ušiach a rozľahli sa mu v hlave; kam pozrel, všade hrozná postava ducha; nič nepočul, len vyhrážku jeho. Príduc domov, nepochválil sa nikomu, čo našiel, ale tichučko sa uložil. Snáď prvý raz v živote pozdvihol myseľ svoju k nebesám a pomodlil sa.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.