ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Truhlárovciach je ticho, akoby dedina bola vymrela. Na ceste nevidno ani živej duše: všetko sa na lúkach krúti okolo sena, lebo je kosba. Domy sú pozamykané, len kde-tu jest vo dvore starý chlap alebo žena, ktorí už nemôžu ísť na lúky medzi druhých, ale musia doma nad gazdovstvom a deťmi dozerať. I u Rakytov je otvorený dom. Katrena tiež nešla na lúky. Nuž a čože sa nepoberá do roboty, var zablúdila na mužove chodníčky? To je veru za gazdiná, ktorá v chládku sedí, keď má sa na slnci potiť. Akože by ju pán boh aj požehnával, keď je taká lenivá?

No Katrene by sme darmo ubližovali. Dnes ráno ešte len svitalo, už bola na nohách. Roboty síce nemá už toľko, ako len pred rokom, lebo čeliadky už niet v dome žiadnej. A načo by aj bolo toľko čeliadky, keď im gazdovstvo od takto roka tak na posmech schudlo. Hja, veru je tak, majetok prišiel na bubon; Rakyta hľadel aspoň niečo zachrániť, keď ostatok je už tam. A zachránil aspoň akúsi malú škvarku, ako zo sekery porisko. Just, akoby sme sliepku pustili a len chvost by nám v ruke zostal. Hej, veru Rakyta sa nenazdal, že ešte bude kedy na takom niečom sedieť, že si musí miesto štyroch volov len dve, i to biedne, kravičky zapriahnuť. Veru ten padol zo šafľa do šechtára.

Katrena i teraz pracuje tak pilne ako predtým. Ale vidno na nej, že nielen práca, ale i žiaľ ju zožiera. Dnes je jej tvár dobylička veselšia, niekedy sa aj usmeje, zvlášte, keď pozrie na toho, čo tam za stolom sedí.

„Ach, veď ste prišli, ani akoby vás sám boh bol sem poslal! Už som sa nazdala, že vás nikdy neuvidím, a vy prídete, akoby ste boli z neba spadli.“

„Ach, prečo mi vykáš, veď si mi sestra! Spolu sme vyrástli, a teraz mi vykáš, akoby sme ktovie akí cudzí boli!“

Katrena sa potešila nad tým, že jej brat Michal i teraz sa k nej priznáva ako vtedy, kým ešte bol doma. Ale keď pozrela na jeho panské šaty, zlaté prstene a veľkú reťaz na hodinkách, predsa jej divne padlo tykať mu.

Michal Lukáč bol mnoho rokov vo svete na remesle a muselo mu tam ísť znamenite, že sa takto zagazdoval. Keď do Rakytov prišiel, Katrena ani za svet by ho nebola poznala. Pane bože, ani pán notár sa takto nenosí!

„Nuž a kam ideš, keď povedáš, že si neprišiel k nám naschvál, ale len tak po ceste?“

„Zajtra, idem do Plesnivca, dlžni sú mi tam za tovar; musím si peniaze povyberať, lebo mi do remesla treba.“

„Ach, bože môj, keď si taký bohatý, zmiluj sa nad nami! Nepýtam viac, len dvesto zlatých, čo sme krčmárovi dlžni. Nemôžeme sa pred ním nijako obhrnúť, vždy nám chodí na krk a vypytuje dlh.“

Majstrova tvár sa zachmúrila; až skoro nahnevaný odpovedal:

„Vidíš, ja peniaze nemôžem len tak rozsýpať; nemysli si, že mne capy orú a kozy bránia. I ja si musím každý grajciar v pote tváre vyrobiť. Požičal by vám vďačne, ale či ja môžem tvojmu mužovi čo i len pol grajciara zveriť, keď je taký nedbák, že o všetko prišiel? Tomu už nepomôže nič, len keď ho z domu vyženú a bieda naň doľahne, vtedy sa chytí dačoho. Kdeže je teraz?“

Katrena sa zahanbila, nielen preto, že jej muža tak pohanil, ale aj že nevedela, čo má bratovi odpovedať, lebo nechcela mu muža celkom zradiť. Majster hneď uhádol, že mu nechce povedať, kde jej je muž.

„Veďže vrav, kde je, čo je. Ja vám chcem spomôcť, ale najprv musím vedieť, kde je, aby som sa s ním zišiel.“

„On nepríde dnes ani za celý svet. Teraz neviem, kde je, ale večer bude v hore.“

„V hore? A čo tam bude večer robiť? Var len nie zbíjať, alebo je hájnikom?“

„Ani je nie hájnikom, ale, chvalabohu, ani tam sme ešte nie, aby bol zbojníkom. On tam kope.“

„Á, teda kope, hm — to je chvála. No, hľa, bieda naučila i bohatého Rakytu kopať. A čo kope, švábku sotva, a či pne? A večer kopať, to je predsa divno.“

„Horký pne! I hanbím sa ti pravdu povedať, ale keď musím, nuž len poviem. Dnes je Jána, teda šiel poklady hľadať.“

Majster sa nahneval a začal po izbe chodiť. Potom sa oboril na sestru:

„Nuž tak vy chcete, aby vám ja spomohol, a sami nepreložíte krížom slamy. Hanbite sa, na cudzie mozole sa spoliehať. Myslíš, že poklady len tak pod hocktorým kríčkom rastú. Bol by blázon kto zakopať poklad, aby ho potom takí darebáci našli a nemilobohu prefúkali. Hoj, kdeže sú tie časy, keď ešte poklady vykopávali! Teraz sú toto poklady!“

A Michal ukázal sestre svoju mozoľovitú ruku, ktorá veru k tým pekným šatám nebárs pristala.

„Ach, veď som mu to i ja povedala. Dosť som sa ho naprosila, aby radšej iné niečo robil, a nie kopal, že keď chce už nasilu kopať, aby prekopal svoje zeme, čo mu prielohom ležia a tŕním poprerastali, ale on nechce dať nič na moje reči. Včera prišli zas akísi tuláci, a tí mi ho zviedli, aby šiel s nimi poklady hľadať, že majú akési znamenité spisy o všetkých pokladoch. Ja som ho prosila, aby nešiel, že bude mať zas s nimi len škodu, že on ich musí chovať, ale on si nedá nič povedať.“

„To je pekne, že si aspoň ty múdrejšia od neho, a veru vidím, čo musíš vystáť pri ňom. Ale predsa aj ty si tomu vina, že sa takto spustil, keď si ho hneď od začiatku nemala k robote. Povedáš, že len večer ide do hory. Kde je teda teraz?“

„Iste bude s nimi v krčme, lebo tí nechcú darmo ani len litierky ukázať. Ja som sa dosť nahromžila, aby si dal s nimi pokoj, ale ten sebe radšej od úst utrhne, len aby videl tie akési spisy.“

Majster videl, aká dobrá žena je Katruša, len prislabá na to, aby muža na niečo dobré mala. Uľútilo sa mu jej. Vytiahol z vrecka peniaze a vyčítal dvesto zlatých na stôl.

„Tuto ti požičiavam tých dvesto zlatých. Dal by otec nebeský, aby vám na dobré poslúžili. Požičiavam ti ich preto, že vás chcem teraz úplne z blata vytiahnuť, aby ste trochu k sebe prišli. Keď sa očistíte od dlhov, azda sa chytíte s novou silou do práce a nahradíte zase, čo ste utratili. Peniaze tieto budú u vás bez všetkých interesov. Musíš mi teraz prisľúbiť, že nevyjavíš ani živej duši, od koho si ich dostala, a nepovieš nikomu, že som ja tu bol.“

Katrena nevedela, čo má od radosti robiť. Chytala mu ruku, že ju bozká, ale ten sa jej bránil. Konečne začala plakať.

„Nuž ale akože by som mu nepovedala, keď sa ma bude opytovať, kde som vzala tie peniaze? Ba práve ja mu to musím povedať, aby vedel, komu sa má za ne poďakovať.“

„Keď tak chceš, dobre, povedz. Ale ja sa vás potom odhodím a nikdy viac sa o vás neozriem. Ja som chcel tebe a tvojmu mužovi dobre; úfal som sa, že sa ešte dá na dobrú cestu napraviť. Ale ak mu ty vyzradíš, že som tu bol, o polepšení nech sa ti ani nesníva. O pár rokov možno zas pôjdem cez dedinu, potom vás navštívim. Potom mu ja sám poviem, kto mu to požičal tie peniaze. Ty pracuj i naďalej a menej plač. Keď sa o peniazoch bude spytovať, kde si ich vzala, povedz, že ti ich dal otec.“

Majster potom odišiel a Katrena zaviazala dve stovky do uzlíčka a vložila ich do truhly na samé dno.