ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od onej strašnej noci hodných pár rokov minulo; mnohí starí ľudia dobojovali a podľahli v tom veľkom boji života, ich prázdne miesta zaujali iní, mladí. Ale v Truhlárovciach aspoň na prvý pohľad sa ešte mnoho nezmenilo. Ešte vo všetkom vidno ten starý poriadok. Veď i ten starý pán, ktorý sa vezie dolu dedinou, potriasa hlavou, akoby prisviedčal, že všetko je tak, ako bolo kedysi. Hej, kedysi, bolo to kedysi, kým bola v údoch sila a kým ešte hlavu nekryli šediny. Voz zastane pred richtárovým domom a starý pán vstúpi do priestranného dvora. No, to sa mu musí dať, že tu je vo všetkom poriadok. Nevidíš ani najmenšej veci, čo by nemala svojho miesta. Paholci zapriahajú do drabinovca štyri voly, idú na lúky po seno. Gazda, už tiež obstarný človek, tiež pomáha pri priahaní a rozkazuje paholkom, čo a ako majú robiť. Ale ako zbadá cudzieho pána vchodiť, nechá ich tak a kráča k nemu, aby ho privítal. Iste to bude dáky nový pán od úradu, možno cestovný komisár. Richtár zaviedol svojho hosťa do izby.

„Aha, pán komisár, prišli ste akiste pre cesty? Veru hŕbky sú ešte nie hotové, zadali sme už prosbu o maličké pozhovenie.“

„Ja komisár? Horký môj komisár! Ešte by mi len to bolo treba! Mám ja z čoho žiť.“

Richtár sa zahanbil, lebo až teraz videl, že pán nevyzerá tak ako komisári. Že to iste bude niečo viac. Možno, z inej stolice nejaký pán, lebo tu ešte nikdy nebol. Len tak trochu-trochu sa mu pozdávalo, že ho kdesi kedysi musel vidieť, či vo vojne a či kde. Muselo to byť veľmi dávno, lebo sa mu už len tak videlo ako vo sne. Hosť nehovoril mnoho richtárovi, kto je, čo je, len sa hneď vypytoval:

„Akože sa máte, pán richtár? Ale vidím, že dobre. A vaša kdeže je? Znám ju dobre.“

Richtár si pomyslel: „Hľaďteže, ľudia boží, akých vám má moja žena známych! Óvi-óvi!“ A pánovi odpovedal:

„Moja? Hm, dakde bude vo dvore. Nuž a kde ste sa s ňou zoznámili?“

„Bolo sa mne treba s ňou zoznamovať, keď mi je ona sestra a ja jej brat. Teraz už len viete, kto som, čo som?“

„Á, to je už iné, to je iné!“ a richtár vybehol chytro do dvora a začal volať ženu.

Po chvíli vošla do izby Katrena. Nevedela, prečo ju tak naponáhle volajú. Ale ako vstúpila do izby a zazrela hosťa, hneď ho poznala.

„Ach, brat môj drahý, úprimný! Ale si mi zas prišiel?“

Richtár sa zadivil nad ženou, čo vraví, a premietal sám v sebe:

„Zas prišiel, zas prišiel — ale veď ten ešte nikdy nebol u nás, nikdy som ho tuná nevidel, a Katrena mu vraví, zas si mi prišiel. Chudinka, akiste od radosti sa jej jazyk potočil. Ale čo je ako, i ja som ho už musel vidieť. Kamdiaľ, tým väčšmi sa mu priznávam. Pane bože, ako je to?“

„Nuž ale vy ste tu už boli kedy, keď vám moja žena vraví, že ste zas prišli? Ja sa, pravda, nepamätám, že by ste tu boli bývali od tých čias, čo som ženatý, ale predsa všetko sa mi tak činí, že som vás už kdesi videl. Ale kde, to už neviem, a čo by mi hneď prišlo umrieť.“

„Bol som tu u vás, ale tomu je už dobrých pätnásť rokov. Vás vtedy nebolo doma, boli ste kdesi v hore, čosi ste tam kopali.“

Rakyta ostal od hanby ako obarený. Tvár mu len tak blčala. Už mu huplo do hlavy, aký to bol duch, ktorý ho tak bol vyškolil!

„Ach, bola to hrozná noc! Len sa divím, že som ju prežil. Ale musím povedať, že hneď od tých čias začalo sa mi lepšie vodiť. Hneď v druhý deň vyplatil mi tesť u krčmára dlžobu.“

„Horký tesť!“ ozvala sa Katrena. „I to ti vyplatil len on, a mne zakázal to povedať.“

„No, to je mnoho, to je mnoho!“ A richtár chytil švagrovu ruku a slzy vďačnosti sperlili sa mu v očiach, keď vravel ďalej: „Keď som si ten dlh vyplatil, bol by som sa najradšej hneď chytil s novou silou do gazdovania, ale vždy mi hučalo v ušiach, že za tri roky musím poklad hľadať a nájsť. Každý deň som šiel na svoje zemičky kopať, a za tri roky prekopal som ich svedomite a vyklčoval som z nich všetko tŕnie. Čo som jednu prekopal, to som ju obsial, i mal som neskoršie úrody na div. Za tri roky moje zeme boli najkrajšie, každý mi len tak závidel. Bol som zase chlap. Nechybelo mi nič. Nepotreboval som ani pokladu, a čo by sa mi bol hneď prišiel núkať, lebo zem mi každoročne vydávala hojné úrody a prácu moju odmenila bohato. Statok sa mi začal zase množiť; prikupoval som k starému nové zeme, takže už dnes zas mám všetko, čo som za mladi utarmonil. Teraz len ako sa vám za to odslúžiť?“

„Nuž najväčšia odplata mi je to, že ste zas gazda na mieste, ale že ste nielen ku gazdovstvu, ale i k zdravému rozumu prišli. Najviac je hodno to, že ste sa sám presvedčili, že zem neukrýva len tie poklady, čo sú v kotlíkoch uložené, ale omnoho vzácnejšie ešte a milšie, a to sú tie, ktoré ukladáme do stodôl. Milšie sú preto, že ich dobývame prácou. Ozaj, kde sú teraz tí pobehaji, čo to s vami tam boli?“

„Hja, tí vám zle pochodili. V jednu noc prišli ku mne a poviazali ma i všetkých domácich, žeby som sa vraj podelil s nimi o ten poklad, čo som vtedy našiel. Ja som im nemal čo dať, i nebolo by so mnou bývalo dobre, keby ich hlásnik nebol vystriehol a zavolal ľudí, čo ich chytili a odviedli do súdu. Od tých čias sú tam, ani nevyjdú stade viac, lebo sa i vraždy na nich dokázali.“

„Nuž a ako ste zas k richtárstvu prišli?“

„Ach, dosť som sa odhrýzal, ale predsa som musel ho len prevziať. Ale teraz mi radšej vy povedzte, ako ste sa za toho ducha tak obliekli a kto vám povedal, kde sme.“

„No, to bola ľahká vec. Keď mi Katrena povedala, že ste v krčme, šiel som i ja ta, ale som si sadol do bočnej izby a tam som vás vyslúchal. Spravil som si z pačies bradu a vlasy, hlavu som si posýpal múkou a šiel som z krčmy obďaleč za vami. Vy ste vošli do hory, za vami i ja. Potom som si zahodil plachtu na seba a uviazal na ruky reťaz, čo mi v krčme požičali, a zapaľoval som vám pušný prach v húštine, aby ste aspoň to videli, ako sa peniaze presúšajú.“

„Ach, máte vy rozumu!“ divil sa na ňom richtár.

Katrena mu prisviedčala:

„Ale hej, ale hej!“