ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

„My sme písali roky a roky — do priečinku, kým sme sa osmelili ísť do ,Slovenských pohľadov‘,“ — spomína Jesenský po rokoch na svoje literárne začiatky (Moje verše a pán redaktor Škultéty, Jesenský v kritike a spomienkach, Bratislava 1955, str. 666. Ďalej len JKS). Prvá uverejnená báseň Janka Jesenského (Vyznanie) vyšla v Slovenských pohľadoch (ďalej len SP) až roku 1897, čiže v dvadsiatom treťom roku jeho života a ďalšie — už vo viacerých časopisoch — objavujú sa až od roku 1900. Do roku 1905, kedy vyšla prvá, 152-stranová básnická zbierka Janka Jesenského, nahromadilo sa v „priečinku“ hodne veršov (ak uvážime, že najstaršie Jesenského dátované básne sú ešte z roku 1889), ktoré kritický básnik po rokoch nechcel, ale ani nemohol zaradiť do svojho debutu.

Keď roku 1923 vyšiel druhý zväzok Veršov, Jesenský siahol do „priečinku“ a zaradil do zbierky aj niekoľko starších básní — s väčšími-menšími opravami, alebo i bez nich — ktoré obišiel pri zostavovaní prvého zväzku Veršov (podrobnejšie údaje pozri v poznámkach k druhému zväzku Spisov). Vydanie Veršov v Sobraných spisoch v Tranosciu z roku 1944 obsahuje dokonca celý nový oddiel, s názvom Chvíľky a niekoľko príležitostných básní, väčšinou predprevratového dáta a ešte z konca minulého storočia, ktoré knižne dovtedy nikde nevyšli. Všetky tieto ukážky sú však len malou časťou pomerne rozsiahlej rukopisnej pozostalosti Janka Jesenského z obdobia pred kryštalizovaním sa prvého zväzku Veršov.

V citovanom článku Moje verše a pán redaktor Škultéty (JKS 667) Jesenský po odstupe desaťročí vyslovuje sa o plodoch svojho básnického dozrievania zveličene ironicky a pohŕdavo, nazývajúc sa „opicou… v literatúre“. „Písal som verše a napodobňoval som ako mladý vrabec starých vrabcov. Ale keby len vrabcov! Imitoval som i orlov. Týchto najviac.

Keď som čítal Heineho, bol som posmešný, keď Puškina, to šli jamky a ,hviezdy noci — čierne oči‘. Bol som samé ,šelesty — prelesti‘. Keď som vzal do rúk Byrona, stal som sa hneď najmračnejším pesimistom a písal som verše o červoch, rakvách, upíroch, revolvere — aspoň za mesiac, kým ma Lermontov nevytrhol a nezačal som hľadať, ,v búrkach utíšenie‘ a všelijaké tie Viery a Mery.

Zo slovenských poetov mi vtedy najväčšmi imponoval Vajanský. Hviezdoslav ma unavoval, ale Vajanského som okrádal, kde som len mohol, ako najbezočivejšia straka.“

Aj keby Jesenského úsudok o básňach jeho mladosti nebol zveličený a jednostranný, keby jeho nepublikované prvotiny, básne z rokov dozrievania a z obdobia Veršov skutočne nemali svojskú umeleckú hodnotu, ich vyčerpávajúce vydanie bolo by dostatočne odôvodnené. Malo by veľkú dokumentárnu hodnotu: osvetľovalo by, tak ako u málo básnikov, počiatok Jesenského tvorivej cesty, jeho vývin, básnické školenie a rast, subjektívne i literárne impulzy a podobne. Tým skôr, že Jesenského rukopisná pozostalosť umožňuje nám temer úplné a spoľahlivé datovanie jednotlivých básní. Ich vydanie má však aj širší historický význam. Je tiež príspevkom k poznaniu života slovenských študentov na maďarských školách z konca devätnásteho storočia, ich psychológie, skepsy a beznádeje v otázkach národnej existencie (pozri básne Túžba, Pravda a nádej, My zaspali sme…, A z očú mojich…). Bez prihliadania k týmto básňam, že totiž Jesenského generácia — na rozdiel napríklad od Hviezdoslava a Vajanského — od detstva chradla v tieni zostrujúcej sa maďarizácie a slovenskej politickej pasivity, od detstva počúvala a bôľne prežívala bojazlivú, clivú „pieseň matky — otrokyne“, že sa márne mučila, „prečo nečuť poľníc révy“, že od detstva bolo jej uzavrené pole činov a odsúdená bola v hlbokom osamení a vyradenosti šepkať nekrológ nad vlastným národom, — bez prihliadania k tomu všetkému nemožno správne pochopiť všetky podmienky a vplyvy, ktoré podmieňovali a formovali tzv. slovenskú Modernu.

Už niektoré Jesenského básnické prvotiny, a tým viac básne z neskorších rokov, sú však napodiv „zrelé“, nie sú len zaujímavým dokumentom, ale aj živým umeleckým dielom. Prvý zväzok Jesenského Spisov, hoci obsahuje básnické juvenílie (a v nich aj makarónske študentské veršovania), básne z rokov poetického dozrievania a básne z obdobia Veršov, ktoré autor z rôznych dôvodov nezaradil do zbierky, nemá mať teda len dokumentárny charakter.

Pri zostavovaní zväzku volili sme chronologický postup: vo veľkej väčšine poznáme dátum vzniku jednotlivých básní a chceme, aby prvé dva zväzky Jesenského poézie (druhý obsahuje autorom zostavené celky, zostavené bez ohľadu na chronológiu) podávali celistvý, ale aj vývojový obraz jeho poézie od prvotín až do vypuknutia prvej svetovej vojny. Vôbec prvý a druhý zväzok Jesenského Spisov v našom usporiadaní veľmi úzko súvisia a navzájom sa doplňujú. Obsahujú celú zachovanú a doteraz známu Jesenského básnickú tvorbu, počínajúc najstaršou známou básňou Večierkom (Jesenský ju datuje v Kežmarku 6. VI. 1889, pozri poznámku k tejto básni) až po vypuknutie prvej svetovej vojny, kedy definitívne končí najrozsiahlejšie a umelecky najvýznamnejšie obdobie Jesenského básnickej tvorby. (V druhom zväzku Veršov nachádzajú sa síce aj tri básne z jari 1915, z tzv. „uhorského vojenčenia“, ba aj dve básne, napísané v ruských légiách, jednako však aj pri Veršoch možno s istou rezervou časovú hranicu vymedziť letom 1914.) Z básní z obdobia spred prvej svetovej vojny chýbajú v oboch zväzkoch len reflexie, zaradené Jesenským do knihy toho istého názvu, s časovým rozpätím 1900 — 1941, ktorú sme zaradili do VII. zväzku Spisov.

Prvý zväzok Jesenského Spisov obsahuje teda — až na Reflexie — celú doteraz prístupnú, ale knižne nepublikovanú básnickú tvorbu Janka Jesenskéhp spred prvej svetovej vojny. Až na nepatrnú časť nebola publikovaná ani v časopisoch. Keďže sme však z nášho vydania Veršov vyčlenili oddiel Chvíľky a ďalšie básne z tohto obdobia, o ktoré bolo rozšírené vydanie Veršov v Sobraných spisoch v Tranosciu v roku 1944 (Na Silvestra 1902, Žilina, Na svadbu, K zasnúbeniu, Slečne B. H.; V čardáši, Priateľovi S. S.) zaraďujeme aj tieto — knižne už publikované — do prvého zväzku. Viedli nás k tomu nasledujúce dôvody: chceli sme zachovať ten obsah Veršov, aký majú v prvom vydaní, najmä prvý zväzok z roku 1905, ktorý bol pre slovenskú poéziu literárnym činom veľkého dosahu. Jesenský — podľa svedectva jeho manželky Anny Jesenskej — dopĺňal Verše v Sobraných spisoch nerád, len na naliehanie redaktora dr. Ruda Brtáňa. Doplnil ich len malou časťou knižne nepublikovaných básní z obdobia spred prvej svetovej vojny i po nej. My — ako sme už zdôraznili — chceme v prvom zväzku obsiahnuť celú básnickú tvorbu Janka Jesenského z obdobia spred prvej svetovej vojny, pokiaľ ju nezaradil do jednotlivých zbierok. Sme toho názoru, že aj miesto Chvíľok a iných doplnkov, pokiaľ časové spadajú do tohto obdobia, je skôr v prvom zväzku Spisov ako vo Veršoch. Prvému zväzku sú bližšie aj svojím charakterom.

Chvíľky vo vydaní Veršov v Tranosciu majú 68 básní. Z nich len 44 sme našli v básnikových rukopisoch spred prvej svetovej vojny. Naproti tomu 15 básní podľa datovania v rukopisoch pochádzalo by z konca dvadsiatych a začiatku tridsiatych rokov. Deväť básni sme v rukopisoch vôbec nenašli. Niektoré z predvojnových básní vo vydaní Chvíľok vyšli veľmi prepracované. Niektoré natoľko, že už temer nejde o varianty, ale o dve samostatné básne. Obdobie prepracovania nepoznáme. Jesenský začal prepracúvať niektoré básne zo svojej ranej mladosti už po roku 1910, keď postupne dochádza k preskupovaniu v jeho tematickej a čiastočne i formálnej orientácii: k preskupovaniu vari skôr z núdze „starých“ námetov, ako z estetického zámeru. (O tom by svedčilo aj vyhľadávanie starších básní a ich umelecké cibrenie.) Viaceré z týchto prepracovaných básní Jesenský uverejnil v predvojnovej Živene a tiež v druhom zväzku Veršov. (V rukopisnej pozostalosti zachované sú však len ich staršie varianty.) Je možné, že aj niektoré básne z Chvíľok Jesenský prepracoval už pred prvou svetovou vojnou. V každom prípade však treba počítať s prepracovaním viacerých až v poprevratových rokoch, najskôr na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov (vtedy začína mať záujem o jeho ľúbostné básne znovu aj časopis Živena). To by dosvedčovala i vyostrená ironická pointa niektorých, vôbec zvýšená účasť intelektu pri ich vypracúvaní.

Nemôžme vylúčiť, že niektoré básne z Chvíľok, datované v rukopise poprevratovými rokmi, nie sú tiež len podstatnejším prepracovaním dnes už neznámych Jesenského prvotín. Nemôžme práve pre zhodu námetov a lyrickú bezprostrednosť niektorých. Proti tomu by však hovoril argument, že Jesenský na rukopis prepracovanej básne — pravda, kým nešlo o prepracovanie radikálnejšie — zvykol pripísať nielen dátum prepracovania, ale aj dátum variantu z prvotín. Básne ako Úsmev, Starý pán s kvietkom, Jabĺčka červené… a Tvoje srdce… svojou štruktúrou aj tematickým ladením vylučujú možnosť ich básnického predobrazu z predprevratových rokov. K básňam Horí oheň…, Dupeš…, Vyjdi milá…, poprevratové datovanie ktorých mohlo by vzbudiť pochybnosti, našli sme záznamy prvých nápadov, obrazov a myšlienok v básnikovom zápisníku z konca dvadsiatych rokov (RJJ č. 33).

Problematickejšou otázkou je datovanie tých deväť básní z Chvíľok, rukopisy ktorých si Jesenský nezachoval. Tematikou inklinujú k obdobiu spred prvej svetovej vojny, nasvedčovali by tomu aj niektoré obrazy a väčšia bezprostrednosť citu, ale vyostrenejšia irónia a súčasne aj isté odosobňovanie sa hovorili by skôr za neskoršie obdobie. Isté je len jedno: ak autor napísal tieto básne aj prv, neprešli bez jeho podstatnejších korektúr a opráv, pravdepodobne na prelome dvadsiatych — tridsiatych rokov. Proti neskoršiemu dátu hovorí publikovanie dvoch v Živene XIX, 1929.

Rozborom Chvíľok sme zistili, že nie sú pevne komponovaným cyklom básní, s pevnou kompozíciou: skôr voľným lyrickým oddielom básní, vytvoreným aj z nakladateľských potrieb. Bez väčšej časti Chvíľok obraz Jesenského poézie spred prvej svetovej vojny nie je úplný. Zjednodušený ešte viac je obraz jeho poprevratovej poézie, ak neprihliadame na poprevratové básne z Chvíľok. Nakoniec sme sa rozhodli vynechať z Chvíľok tých 15 básní, ktoré Jesenský sám označuje v rukopise za poprevratové a zadeliť ich — spolu s inými charakterove príbuznými ale doteraz nepublikovanými básňami z tohto obdobia — do štvrtého zväzku Spisov. Básne, datovanie ktorých nepoznáme, ponechávame v oddiele Chvíľky, aj keď aspoň niektoré napísal Jesenský možno až po prevrate. Usporiadanie vo vnútri Chvíľok, až na vypustenie 15 dokázateľne poprevratových básní, nemeníme.

Celý básnický materiál prvého zväzku Spisov rozdeľujeme na tri časti. Prvá obsahuje zachované básnikove prvotiny, druhá — najobsiahlejšia a najzávažnejšia — zachytáva roky básnikovho dozrievania, prípravné štádium k Veršom, tretia obsahuje básne z obdobia Veršov, ktoré Jesenský nezahrnul ani do jedného zväzku.

Do prvej časti zahrňujeme básne, ktoré si Jesenský nezachoval v rukopisných zošitoch a ktorým sám už v rokoch svojej mladosti nepripisoval zrejme vyššie umelecké ambície. Básne tejto časti posielal Jesenský svojmu priateľovi a radcovi z gymnaziálnych rokov Dušanovi Ruppeldtovi a zachovali sa starostlivosťou Dušanovho brata — Fedora Ruppeldta (pozri JKS, str. 82 — 101). Posledná báseň — K Novému roku — zachovala sa u Oľgy Wrchovskej-Fialovej, ktorej bola aj adresovaná (pozri JKS, str. 102 — 108). Časové rozpätie prvej časti je od 6. VI. 1889 do 28. XII. 1891.

Časové rozpätie druhej časti je od 21. VI. 1892 do 24. IX. 1899. Rukopisná pozostalosť Janka Jesenského od leta 1892 do jesene 1894 neobsahuje však všetky jeho básne z tohto obdobia, ale iba výber, ktorý Jesenský urobil asi na jar 1895. Aj z toho dôvodu mohli sme hornú hranicu prvotín uzavrieť pomerne včas, rokom 1891.

Do druhej časti okrem chronologického sledu jednotlivých básní zaraďujeme chronologicky aj dva Jesenského cykly: Zo suplikačky a City a tiež oddiel Chvíľky. Najväčšia časť básní z Chvíľok pochádza z rokov 1894 — 95, preto celý oddiel zaraďujeme na rozmedzie týchto dvoch rokov. Hornú hranicu druhej časti vymedzujeme rokom 1899. Počnúc rokom 1900 Jesenský sústavne publikuje svoje básne v časopisoch. Okrem štyroch (z rokov 1894 — 96) všetky ostatné básne prvého zväzku Veršov pochádzajú z rokov 1900 — 1904.

Do druhej časti zaraďujeme chronologicky aj šesť básní z leta 1893, ktoré sme našli v Jesenského zápisníku z kežmarských rokov (sú skôr improvizáciami ako hotovými básňami) a báseň Pod Tatrou, z mája 1893, rukopis ktorej sa nachádza u E. Klementísa.

Tretiu časť prvého zväzku Spisov Janka Jesenského vymedzujeme od 7. VI. 1900 do 31. XII. 1913. Rokom 1900 možno považovať Jesenského už za vykryštalizovaného básnika. Nepublikované básne, napísané až po vypuknutí prvej svetovej vojny (v tom aj básne Na teba…, Na Jozefa, Spev vojačkov, Srdiečka…, Vzdych, V pochodovej stotine, Slniečko svieti…, ktoré vyšli vo vydaní Veršov v Sobraných spisoch), zaraďujeme do štvrtého zväzku.

Rukopisy Jesenského básní z prvej časti — okrem básne K Novému roku — sú u Fedora Ruppeldta. Rukopis básne K Novému roku nachádza sa u Oľgy Wrchovskej-Fialovej. Ich odpisy sú v archíve SVKL a v Múzeu Janka Jesenského. Rukopis básne Pod Tatrou je u E. Klementisa. Rukopisy ostatných básní sú v Múzeu Janka Jesenského v Bratislave (ďalej MJJ). Tu je aj odpis básne Pod Tatrou. Rukopis básní s dátumom od 21. VI. 1892 do 12. IX. 1900 je v zošite so signatúrou RJJ č. 3, od 29. X. 1900 do 23. XII. 1904 v zošite RJJ č. 4, od 6. IX. 1905 do 31. XII. 1913 v zošite RJJ č. 5. Rukopis básní Ó, hlava moja…, Samotný blúdim…, Zas dialim sa…, Najbližší cieľ…, Neľúbiť viac… a Už koľko tvár’ ja videl som! je v poznámkovom zošite z kežmarských gymnaziálnych rokov (RJJ č. 32). Možno ho považovať za prvopis. Rukopis básní Keď v chladné oči…, Pod obraz na pohľadnici, Dóra, Pieseň dobrovoľníka a Po hluku druhov… je tiež v poznámkovom zošite z obdobia Jesenského jednoročnej dobrovoľníckej vojenskej služby (RJJ č. 31). V porovnaní s rukopisom v RJJ č. 3 sú tu menšie odlišnosti textu.

V poznámkach k jednotlivým básňam uvádzame dátum a miesto ich vzniku (podľa datovania v rukopisoch), v prípade, že báseň bola už publikovaná, miesto a čas jej publikovania, ďalej všetky rukopisné venovania (aj keď iniciálky nebolo možno rozlúštiť), podtituly, známe literárno-historické údaje a podobne. Uvádzame všetky literárne významnejšie autorove opravy textu a varianty. Pri variantoch uvádzame vždy to poradie a text veršov, ktoré sú v rukopise (poprípade v časopise) a ktoré odpovedajú nášmu poradiu veršov v básni. Varianty s označením „R. pôvodne“ neznamenajú, že by v rukopise boli vždy dve samostatné znenia básne. Jesenský text básne často opravoval, škrtal a prepisoval, čím sa konečné znenie niekedy podstatne odlíšilo od pôvodného. Pri datovaní uvádzame vždy dnešný názov mesta (teda nie Prašov ale Prešov, nie Turč. sv. Martin, ale Martin, nie Prešporok ale Bratislava, nie Čaca ale Čadca a podobne). Robíme tak preto, lebo sám Jesenský v názvoch nie je jednotný a nepíše vždy celé názvy miest, ale často len ich rozličné skratky.

I.

Začiatky všetkých veršov tejto časti sú v rukopise písané veľkým písmenom. Na rukopisných listoch niektorých básní sú jazykové opravy ceruzkou od Dušana Ruppeldta, Jesenského priateľa a radcu v otázkach poézie z kežmarských rokov. Na rube niektorých sú poznámky Dušana Ruppeldta k jednotlivým básňam, ktoré dosvedčujú, že mladý Jesenský mal v mladšom Dušanovi Ruppeldtovi dobrého a na jeho vek značne vyspelého kritika v otázkach poetiky, štylistiky i pravopisu. Niektoré básne tejto časti boli pravdepodobne uverejnené v rukou písanom časopise Lúč, orgáne tajnej „slovenskej družiny ,Kytka‘“ na kežmarskom gymnáziu. Prvé dva ročníky (1891 — 92, 1892 — 93) sa však nezachovali, nie sú aspoň zatiaľ známe. Zachovali sa len štyri čísla tretieho ročníka (1893 — 94), čiže z obdobia, keď Jesenský bol už poslucháčom právnickej akadémie v Prešove. Nachádzajú sa (podľa zistenia Fedora Ruppeldta) u dr. Jána Ostricu v Bratislave, prvé a druhé tiež u Fedora Ruppeldta v Žiline. Literatúra o družine a časopise: Dušan Ruppeldt, Pamäti slovenskej družiny „Kytky“ v Kežmarku, menovite jej koniec (rukopis u Fedora Ruppeldta); Konštantín Čulen, Slovenské študentské tragédie II, Bratislava 1935, 61 — 83; Fedor Ruppeldt, Janko Jesenský, gymnazista-básnik, JKS, 82 — 101.

Rukopisy básní tejto časti zachované sú na samostatných listoch rôzneho formátu, písané väčšinou perom, obyčajne presne datované a podpísané.

II.

Zo suplikačky

Celý cyklus je prepísaný do rukopisného zošitu až na jar 1895. Prvopis sa nezachoval.

City

Všetky básne sú v rukopise bez názvu, iba číslované.

Chvíľky

O problematike oddielu Chvíľky pozri tu vyššie. Datovanie jednotlivých básní z Chvíľok, pokiaľ ich Jesenský prepracúval, zachytáva len datovanie variantu (obyčajne prvého), ktorý je v rukopise.

Vysvetlivky

Pri písaní vysvetliviek k prvému zväzku Jesenského básní stretli sme sa s niekoľkými skutočnosťami, ktoré sťažovali vysvetľovanie určitých slov, výrazov, ktoré autor použil. Je to predovšetkým to, že autor časť svojich veršov napísal makarónštinou, ďalej to, že vo svojich veršoch užíval dosť často cudzie slová, ktoré prispôsoboval rytmickej stavbe básní, ba je tiež rad prípadov, kedy cudzím slovám dával slovenské koncovky (najmä v rýmových pozíciách), alebo naopak. Časť cudzích slov úplne skomolil, takže pri ich vysvetľovaní môže dôjsť k viacerým variáciám, ktoré môžeme vysvetliť úplne správne, alebo iba čiastočne správne. Snažili sme sa pri vysvetľovaní takýchto výrazov nájsť pokiaľ možno najadekvátnejší výraz, ktorý vyplýva z celého zamerania básne a je autorovmu úmyslu najbližšie.

Daniel Šulc

Poznámky k jazykovej úprave

Pri prvom zväzku Spisov Janka Jesenského, rovnako ako aj pri ďalších zväzkoch jeho poézie, riadime sa zásadou posledného textu za života autora. Špecifičnosť prvého zväzku prispieva k tomu, že posledným textom vo veľkej väčšine básní je text rukopisu. Veľká väčšina básní tohto zväzku knižne totiž nikdy nevyšla a nebola publikovaná ani v časopise. Vydávať všetky básne podľa rukopisu nebolo možné zas preto, že rukopisy básní, ktoré publikované boli, neodrážajú ich konečný text. Jesenský pred uverejnením všetky básne ešte prepracúval a prepracovaný text sa v rukopise nezachoval.

Básne Na Silvestra 1902, Žilina, Na svadbu, K zasnúbeniu, Slečne B. H., V čardáši, Priateľovi S. S. a celý oddiel Chvíľky uverejňujeme podľa znenia vo Veršoch, Sobrané spisy Janka Jesenského, zv. II., Mikuláš 1944, báseň Na plese (Vo blesku lustrov…) podľa znenia v Slovenských pohľadoch, 1900, 416 — 17. Ostatné básne podľa rukopisu. V prípadoch, keď sa v rukopise vyskytuje viac znení alebo zápisov jednej básne, volíme vždy neskoršie znenie a neskorší zápis. Časové staršie znenie uvádzame v poznámkach k príslušným básňam. Ojedinele uverejňujeme však obidve znenia vo zväzku. Jesenský niektoré básne z rukopisných cyklov mladosti po rokoch zahrnul s väčšími — menšími opravami do Veršov, alebo do Chvíľok. Tak báseň V krčme z rukopisného cyklu Zo suplikačky vyšla s rovnomenným názvom o pol storočia neskôr vo Chvíľkach, 9. číslo rukopisného cyklu City, v I. zväzku Veršov s názvom Vyznanie, 11. číslo cyklu City vo Chvíľkach s názvom Čo nás v žití rozveselí…, 22. číslo cyklu City v II. zväzku Veršov s názvom Pyšnej. Text Zo suplikačky a z Citov uverejňujeme v cykloch, text z Veršov a Chvíľok na im príslušnom mieste vo Veršoch a v oddiele Chvíľky.

Iný prípad, keď uverejňujeme obidva varianty vo vnútri zväzku, sú niektoré ďalšie básne z Chvíľok. Básne Tvoj pohľad, Aké chladné… a Susedke sú takým podstatným prepracovaním rukopisných básní Na plese (Keď som ti podal ruku…), Pred svadbou a Susedke, že ich možno považovať aj za dve samostatné básne.

Zásadou posledného textu za života autora neriadime sa len pri básňach A či je zima… a V noci. Báseň A či je zima… z roku 1892 uverejnil Jesenský prvý raz v prepracovanej novele Mladé opice v zbierke Zo starých časov (Bratislava 1935). Text básne, použitý v kontexte iného umeleckého diela, s inými zámermi, aj keď je časove neskorší, nepovažujeme za smerodajný pri určovaní základného textu. V rukopise básne V noci Jesenský viaceré slová a verše dodatočne opravoval. Pritom prehliadol, že v treťom a štvrtom verši prvej strofy pozmenil rod podmetu, ale slovesný tvar ostal nezmenený. Význam celej strofy tým znejasnel. Tretí a štvrtý verš uverejňujeme preto podľa pôvodného neopraveného textu a opravený text uvádzame v poznámke k tejto básni.

Špecifičnosť prvého zväzku vyžiadala si aj niektoré špecifické textové úpravy: napríklad v otázke názvov jednotlivých básní. Mnohé básne má Jesenský v rukopise bez názvu, pri iných je miesto názvu len venovanie: (K sl. X. Y., Slečne I. P.)

Podobné prípady sú aj v rukopise veľkej časti básní z Veršov. Vo vydaniach Veršov, najmä v neskorších, majú však aj tieto básne svoj názov: buď samostatný, odpovedajúci duchu básne, alebo na názov je povýšený začiatok prvého verša básne. Podobne sme postupovali aj pri básňach z prvého zväzku, s tým rozdielom, že ako názov dávame v takýchto prípadoch vždy len začiatok prvého verša. Básne, ktoré sú v rukopise bez názvu, alebo názvy ktorých sme akokoľvek upravovali (ak názvom bolo venovanie), vyznačujeme v poznámkach.

Všetky venovania, mottá a iné poznámky z rukopisov v texte básní vynechávame a zaraďujeme ich, spolu s inými údajmi, do poznámok k jednotlivým básňam. Samotný text básní nechceme preťažovať rôznymi poznámkami, ktorých by pri niektorých básňach bolo priveľa, ale ktoré pre bezprostredné chápanie básne nie sú nutné. Takto vlastne len dôsledne uplatňujeme postup, ktorý autor použil pri básňach z Veršov. Venovania, mottá a iné poznámky, ktoré predsa nachodíme vo Veršoch, sú len malým percentom tých, ktoré sú pri tých istých básňach v rukopise. Výnimku, keď ponechávame venovanie alebo podtitul v texte, urobili sme len pri básňach, ktoré už boli publikované autorom a autor venovanie, motto alebo podtitul ponechal aj v publikovanom texte a tiež pri niekoľkých ďalších, ktoré sú veľmi úzko spojené s témou básne.

V rukopise niektoré verše alebo aj strofy majú inú grafickú úpravu, ako ich odtláčame v tomto zväzku. V duchu dobových zvyklostí Jesenský niektoré verše (najmä v štvorveršiach) a strofy posúva doprava. V našom vydaní upúšťame od tejto dobovej grafickej zvyklosti, ako od nej upustil Jesenský už vo vydaní Veršov. V básňach z prvého oddielu a tiež v niekoľkých ďalších píše Jesenský — v duchu starších zvyklostí — začiatky veršov veľkým písmenom, od čoho v našom vydaní tiež dôsledne upúšťame.

Ostatné naše úpravy zodpovedajú bežným typom úprav u iných autorov.

Keďže prvý zväzok Jesenského Spisov obsahuje prevažne práce jeho mladistvých rokov, študenta maďarského gymnázia a maďarskej právnickej akadémie, ktorý len postupne a vlastným štúdiom zdokonaľoval sa v slovenskom pravopise a v slovenskej norme, vyžiadali si básne tohto zväzku pomerne hodne zásahov do Jesenského textu. Pravda, sú to vo veľkej väčšine zásahy pravopisné, alebo pravopisné a hláskoslovné, len málo vplývajúce na zvukovú stránku veršov. Jesenského hláskoslovné odlišnosti od dnešnej normy boli odlišnosťami aj od vtedajšej normy, ale nemožno ich kvalifikovať ako Jesenského jazykové zvláštnosti alebo zámery za účelom inej zvukovej podoby verša.

Naše úpravy textu sú nasledovných typov. Zásahy vyslovene pravopisné, nijako nevplývajúce na zvukovú stránku verša: na neby — na nebi, tváry (gen.) — tvári, chychotom — chichotom, sysotom — sisotom, oblyčaja — obličaja, smylník — smilník, cymbal — cimbal, zmyja — zmija, s cerkvy (kostol) — z cerkvi, krýdla — krídla, Olinkyne — Olinkine, Puškyn — Puškin (tiež všetky prípady minulého času s koncovkou na -ly), mikám — mykám, Slávi (gen.) — Slávy, z Oravi — z Oravy, blíska — blýska, sipal — sypal, múri — múry, plitkých — plytkých, žmíkala — žmýkala, blisla — blysla, príšťa — prýšťa, víska — výska, rijú — ryjú; mnohoráz’— mnohoráz, od’ — od, zas’ — zas, jak’ — jak, podalas — podalas’, dosľubovals — dosľubovals’, nad mnou — nad’mnou, v mne — v’ mne, tvár (gen. pl.) — tvár’, kde tu — kde-tu; deckú — detskú, ľalijový — ľaliový, zarechtanie — zarehtanie, ľachké — ľahké, v stúpiť — vstúpiť, s Bohom — zbohom. Upravujeme písanie prísloviek, čísloviek a častice že: ozlomkrk’ — ozlomkrk, z dola — zdola, na novo — nanovo, na čistom — načistom, na vždy — navždy, na darmo — nadarmo, na kríž — nakríž, na čo — načo, na dol — nadol, na blízku — nablízku, po obede — poobede, k vôli — kvôli, do sýta — dosýta, so pár — zopár, nedaj Bože — nedajbože, otvorte že — otvorteže, kde že — kdeže, čo že — čože.

Upravujeme písanie s-, z-, so-, zo-, -s-, -z-: ztrhol — strhol, zpomínam — spomínam, zkríknem — skríknem, zpýtali — spýtali, zpomienky — spomienky, zchuti — schuti, ztrát — strát, ztuha — stuha, zteplí — steplí, nezkalená — neskalená, zplápolaly — splápolali, nezpozoroval — nespozoroval, ztrepotalo — strepotalo, zkrášli — skrášli, vrázky — vrásky, trožka — troška; sbila — zbila, sdolie — zdolie, svädla — zvädla, sviera — zviera, nesmĺkal — nezmĺkal, svil — zvil, sovrený — zovrený, neshasnutie — nezhasnutie, shon — zhon, smes — zmes, svlieka — zvlieka, sdrť — zdrť, shnilom — zhnilom, sohne — zohne, sišiel — zišiel, sobudia — zobudia, svädnutého — zvädnutého, nesbije — nezbije, smierajúce — zmierajúce, shynie — zhynie, smietla — zmietla, s tváričky — z tváričky, slietnuť — zlietnuť, sísť — zísť.

Cudzie slová a mená píšeme podľa dnešnej normy, či už ide o zásahy pravopisné alebo aj hláskoslovné: etiketta — etiketa, Herodotta — Herodota, klassikov — klasikov, prosaického — prozaického, sarkazmus — sarkazmus, Músu — Múzu, pulsy — pulzy, Emma — Ema, Onegin — Onegin, Onjegina — Onegina, nektar — nektár, apetýt — apetít, famósne — famózne, v effektoch — v efektoch, visita — vizita, balettami — baletami, parkett — parket, šerry — sherry, caesarismu — cézarizmu, milliony — milióny, dialog — dialóg, chynin — chynín, allegoria — alegória, burgera — bürgera, harmonie — harmónie, korridore — koridóre, po perrone — po peróne, passažíra — pasažiera (v rýme ostáva pasažír), krajciar — grajciar, katastrópha — katastrofa, lyrá — lýra, brillantámi — briliantami, Cicerových — Ciceronových (v básni v próze Katastrofa). Ponechávame však tvary adió, adijé, lebo sú v rýmovej pozícii a tvar randevú, lebo ho možno kvalifikovať ako slovo zo študentského žargónu.

Hláskoslovné zásahy u domácich slov pozostávajú obyčajne zo zmeny mäkkosti a dĺžky. Jesenského tvary vo väčšine priečili sa už vtedajšej norme, nevyplynuli z jej zámerného porušovania kvôli eufónii a podobne, ale z jej nedostatočnej znalosti. (Jesenský vôbec melodičnosť verša nedosahuje schválnym zoskupením niektorých hlások. Pozri o tom v poznámkach k úprave textu v druhom zväzku Spisov). Nedostatok mäkčenia a dĺžky možno v niektorých prípadoch považovať aj za autorov prepis. Zmeny mäkkosti: čež — cez, svaďbou — svadbou, suďbou — sudbou, vdačne — vďačne, uhol — uhoľ, uhločierne — uhľočierne, dialne — diaľne, žialne — žiaľne, ocel — oceľ, lne — ľne, včul — včuľ, bôl — bôľ, Ludmilka — Ľudmilka, pomýšla — pomýšľa, husiel — husieľ, myslou — mysľou, pelasť — peľasť, lahostajný — ľahostajný, flaša — fľaša, podpaloval — podpaľoval, Olga — Oľga, žial — žiaľ, dialka — diaľka, polníc — poľníc, prilnul — priľnul, bôlnejšie — bôľnejšie, kaľné — kalné, sáľa — sála, dengov — deňgov, Cigán (hudobník) — cigáň, vyšnový — višňový, aspon — aspoň, rozožente — rozožeňte, ostatňú — ostatnú, dotkýňať — dotkýnať, vňadným — vnadným, haňbíš — hanbíš, uhasíňa — uhasína, obňažujem — obnažujem, zčerveňalý — sčervenalý, pštroších — pštrosích, nazpäť — naspäť, pamät — pamäť, lette — leťte, pyštok — pyšťok, vtysla — vtisla.

Zmeny v dĺžke: dneská — dneska, jása — jasá, slávnych — slavných, kopytámi — kopytami, citámi — citami, s Vámi — s vami, s námi — s nami, dnuká — dnuka, já — ja, slásť — slasť, neráz — neraz, larvámi — larvami, pánslav — pansláv, tájšly — tajšli, ráj — raj, v dáždi — v daždi, hrašky — hrášky, bars — bárs, blaznivý — bláznivý, daval — dával, mojého — mojeho, širé — šíre, ích — ich, tvojích — tvojich, naším (pl.) — našim, pomalíčky — pomaličky, citím — cítim, žíhľava — žihľava, načím — načim, za ními — za nimi, rímanských — rimanských, lička — líčka, púdi — pudí, zatinajúc — zatínajúc, chviľach — chvíľach, divám — dívam, viťazstva — víťazstva, tvojim (sing.) — tvojím, šijal — šíjal, sitosť — sýtosť, nepohyňa — nepohýňa, dyše — dýše, neomýlny — neomylný, po latinský — po latinsky, po maďarský — po maďarsky, sĺnko — slnko, sĺnce — slnce, zmĺčia — zmlčia, óh — och (zjednocujeme), ój — oj (zjednocujeme), o — ó (zjednocujeme), lótos — lotos, nezdŕžiac — nezdržiac, jednú — jednu, diaľnú — diaľnu, v tichúčkom — v tichučkom, nutiac — nútiac, ubohý — úbohý, lučami — lúčami, tužil — túžil, v ruchu — v rúchu, obejmuť — obejmúť, nermuť — nermúť. Ďalej upravujeme písanie -e-, -é-, -ie- a -o-, -ô- podľa dnešnej normy: mylseť — myslieť, udreť — udrieť, vedeť — vedieť, zastreť — zastrieť, načreť — načrieť, mreť — mrieť, vraveť — vravieť, videť — vidieť, pozrem — pozriem, zavrem — zavriem, vre — vrie, mre — mrie, iskerečka — iskierečka, okenečká — okienečká, v prehlbine — v priehlbine, vetor — vietor, konec — koniec, mesto — miesto, prepasť — priepasť, té — tie, cudzé — cudzie, havranného — havranieho, vietrík — vetrík, sjiem — zjem, jiedol — jedol, priemenlivý — premenlivý, opjeť — opeť, tiečie — tečie, strihnutie — strihnuté, každieho — každého; živôt — život, môhol — mohol, zmôhol — zmohol, Bôh — boh, hlupô — hlúpo, tvôj — tvoj, moj — môj.

Okrem toho upravujeme: zkypí — vzkypí, vetšmi — väčšmi, najvätšej — najväčšej, lúče žarne — lučezárne, jaseň — jeseň, pozavznel — pozaznel, bytnosť — bytosť, svatô — svätô, väža — veža, odkúľate — odgúľate, ostŕkame — odstŕkame, jako — ako, jakokoľvek — akokoľvek, tluk — tlk, žblunkotanie — žblnkotanie, chlumy — chlmy, stanem hore — vstanem hore, lúžko — lôžko, predsi — predsa, kriedlami — krídlami, modzog — mozog, zálu — sálu, protejšok — proťajšok, krôček — krôčik, neľahší — neľahčí, kuľou — guľou, jich — ich, šnôrou — šnúrou, štrgot — štrngot, pri štrgu — pri štrngu (pohárov), ľa — hľa (zjednocujeme), faleš — faloš, všetek — všetok, konpliment — kompliment, styd — stud, vranným — vraným, vzpomienka — spomienka, chujavica — fujavica, vyssaje — vysaje, blahopranie — blahoprianie, ledvo — ledva.

Meníme bolasť — bolesť, bľadost — bledosť (Jesenský na iných miestach píše tiež bolesť, zbledlo). V rýme však ponechávame aj bľadú. Meníme sňah — sneh, zasňažená — zasnežená, ale ponechávame tvar sniažik. Vyskytuje sa často vo veršoch, ktoré sú akoby vzdialenou motivickou i melodickou ozvenou ľudových piesní. Rovnako ponechávame ľudové tvary žlkne, opätuje, tájsť, obejmutie, poetizmus perna, ale opravujeme krov — ker, darobné (vo význame márne) — daromné. Tvar krev ponechávame len v rýme.

V tvarosloví opravujeme staré nominatívne koncovky: zdravia — zdravie (v rýme nechávame aj zdravia), svedomia — svedomie, objímania — objímanie, žitia — žitie, šťastia — šťastie, slnco — slnce (zjednocujeme). Nechávame však lísťa, skáľa aj vo vnútri verša. V genitíve upravujeme hroma — hromu, roka — roku, hroba — hrobu, rova — rovu, bleska — blesku, lista — listu, vrcha — vrchu, albuma — albumu, smútka — smútku, uma — umu, stroma — stromu, tancu — tanca, vášni — vášne, ľúbovôni — ľúbovône, peci — pece, ruži — ruže, duši — duše, leni — liene, Tjany — Táne (v dat. upravujeme Tjane — Táni), líček — líčok, raňajiek — raňajok. Ďalej meníme: pri pári — pri páre, búry (dat.) — búre, v rakve — v rakvi, ku dverom — ku dverám (tak je i v pôvodnom rukopise), na zdravia — na zdravie, v prsá — v prsia, v listach — v listoch, v tajach — v tajoch, po sladkosťach — po sladkostiach. Nechávame však duálové koncovky: zlobnýma, mojima, s nima, očú, prsú. Upravujeme tiež niektoré slovesné tvary: cíťavam — citievam, zpamätujte — spamätajte, zmĺknul — zmĺkol (v básni Hanba je pôvodne tento tvar, Jesenský sa len podriaďuje súvekej norme), vytrysknul — vytryskol, zavládnul — zavládol a tiež mäkký tvar prídavného mena (mimo rýmovej pozície) rannia — ranná. Nesprávne tvary rodov pri podstatných menách opravujeme len v tých prípadoch, ak sa úpravou nenarušuje rytmus, poprípade rým: posledniu odev — posledný odev, vlas čierna — vlas čierny (inde má zlatý vlas), mysly — mysle, lakťou — lakťom. Ponechávame však ženský rod pri slove lúč (blesla, sklesla, zletela).

V lexike zjednocujeme predložku prez — cez (prez sa vyskytuje len ojedinele v starších básňach) a nesprávne použitú pripúšťaciu spojku ač z juvenílií na účinkovú až (hneď som capil v kút, ač sa tak sprášilo), lebo pôvodný tvar by zatemňoval význam. Z rovnakých príčin meníme: po osvietených dlažbách — po osvetlených dlažbách, spojku i (Keď vzlietnu…, 3. verš) na a, a (A ty ju nie… v básni Život je môj…) na ak (Ak ty ju nie…).

Ďalej meníme: vnísť — vojsť, vnišiel — vošiel, výnde — vyjde, mhla — hmla, bariev — farieb, bych — by, všetko v duchu neskorších Jesenského zásad. Ponechávame však tvary: jejž, tajšli, blesnú (slnka lúče), pel (aj kvôli rýmu), mladô, vrelô, stiene (vo význame tiene), usnulých (miesto zosnulých), sisot (vo význame sipenie), teplosť, dobrosť (vo význame teplo, dobro, dobrota) a dvojtvary ať — nech (ať sa vyskytuje len v básňach z mladých rokov, v tej istej básni má Jesenský aj ať, aj nech), očú — očí, znova — znovu, ko — ku, slnko — slnce (Jesenský píše sĺnko, sĺnce), túžieb — túžob, líčiek — líčok (ojedinelý tvar líček meníme na líčok).

Tvary osobného a privlastňovacieho zámena Ty, Tvoj, Vy, Váš, ďalej Slečna, Ste opravujeme všade na ty, tvoj, vy, váš, slečna, ste (Jesenský používa obe formy, bez viditeľného systému). Nesprávne používanie osobného zámena tvoj, môj upravujeme podľa dnešných zvyklostí: neodvráť tvoju hlávku, oči tvoje — neodvráť svoju hlávku, oči svoje; podáš tvoju ruku — podáš svoju ruku. Podobne aj ojedinele nesprávne vykanie: ste ma poľúbila — ste ma poľúbili. Vynechávame prebytočnú predložku v inštrumentáli a v datíve: s bozkom ma ukolíš — bozkom ma ukolíš, stisni… s tou tvojou… rúčkou — stisni… tou svojou… rúčkou, ako kvet ku svojmu k listu — ako kvet ku svojmu listu. V básni Sťa keď sa večer… chýbajúcu predložku však podľa zmyslu dopĺňame: kracherles… padá pohár z bielej fľašky — kracherles… padá v pohár z bielej fľašky.

Okrem toho upravujeme: dľa — podľa (v podtitule básne), dážď, padaj hlukotom — dážd, padaj hukotom, bez podatia… rúčky — bez podania… rúčky. Boh, Pán Boh píšeme boh, pánboh, ale ponechávame Pán. Interpunkciu, ktorá je u Jesenského neúplná a nesprávna aj v básňach z neskorších rokov, upravujeme podľa dnešných zvyklostí. Prihliadame, pravda, aby sme nepozmenili význam.

Na záver jednotlivo uvádzame všetky prípady, keď naše úpravy akokoľvek pozmenili zvukovú podobu slov, stojacich v rýmovej pozícii. Ako vidieť, niektoré naše úpravy rým zvukove ochudobnili, niektoré naopak. O charaktere Jesenského rýmov a príčinách našich úprav zmienili sme sa v poznámkach k úprave textu v druhom zväzku Spisov. Fetišizovať Jesenského rým najmä v prvom zväzku jeho Spisov bolo by tým nesprávnejšie, že Jesenský len veľmi zriedka alebo vôbec nesiahol po jazykovej licencii za účelom zvukove bohatšieho rýmu. Za schválnu licenciu však nemožno považovať odchýlky od vtedajšej normy, ale od jeho vlastného jazykového povedomia, ako sa zračí v celom zväzku. Niekedy práve podľa vtedajšej normy správny tvar bol by zvukove bohatší, ako tvar, použitý Jesenským.

Na prvom mieste uvádzame pôvodný tvar v rýme, na druhom v zátvorke príslušné slovo z rýmovej dvojice, na treťom náš tvar, na štvrtom v zátvorke údaj o básni:

I

vane (Pane) — vanie (Vzdychy, v. 5); stáry (tvári) — starý (Na čom žijem?, v. 4); nesvieťa (letia) — nesvietia (Čo to Slovenskom?, v. 3); nevadne (vsadne) — nevädne (Deva, v. 24); z ních (hrmených) — z nich (Krajčír, v. 22); nerekne (pekne) — neriekne (Mýto, v. 14); hudeš (budeš) — hudieš (Druh, v. 7); mojému (veľkému) — mojemu (Druh, v. 24); kane (dlane) — kanie (Po odchode mojej Susedky, v. 8); nekrolog (krok) — nekrológ (My zaspali sme…, v. 12); žial (miloval) — žiaľ (Zabudla si…, v. 10); neodpúdi (ľudí) — neodpudí (K zime, v. 15); vráz (čas) — vraz (K Novému roku, v. 10).

II

včul (slul) — včuľ (Na hrade Mukačevskom, v. 2); Bôh (nôh) — boh (Prísaha, v. 1); starosťam (nám) — starostiam (Žitie…, v. 15); svatá (vzatá) — svätá (To srdce moje…, v. 5); svatý (vráti) — svätý (Mikuláš, v. 10); brálim (stálym) — bralím (Ja neviem prečo…, v. 20); ranie (plápolanie) — rannie (City 2, v. 1); žiala (podpísala) — žiaľa (City 12, v. 7); stánom (vanom) — stanom (City 23, v. 7); pílevam (natieram) — pílievam (Je v samote…, v. 5); mojému (druhému) — mojemu (Pekná je tá…, v. 10); ľnieš (zabudneš) — ľneš (To srdce…, v. 7); dnuká (fúka) — dnuka (Akési vtáča…, v. 12); není (ohradený) — neni (Na večierku, v. 6); nóty (boty) — nôty (Liptovský Mikuláš, v. 10); vranným (planím) — vraným (Ó, koľko…, v. 7); svatú (zlatú) — svätú (Bolo by sladko…, v. 16).

III

bere (dvere) — berie (Na plese, v. 34); potichúčky (lúčky) — potichučky (Na dopisnici, v. 5); s chluma (duma) — z chlma (Na dopisnici, v. 7); svatý (piati) — svätý (Na dopisnici, v. 20); bere (nedôvere) — berie (Kto nemôž’…, v. 6); korridóre (sporé) — koridore (List, v. 6); diaľnú (žiaľnu) — diaľnu (List, v. 32); rozopiata (zlatá) — rozopätá (Oj, hruda!, v. 7); Bôh (nôh) — boh (Oj, hruda!, v. 24); preleteť (parkett) — preletieť (Dialóg posledného bálu, v. 1); bere (pere) — berie (Dialóg posledného bálu, v. 4).