ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ďuro Koštiaľ z Horných Luhov, veľký, kostnatý sedliak, s červenou, pehavou tvárou, belavým obočím a neoholenými lícami, vyšiel z banky. Hrmotne prichlopil dvere a len čo sa zohol za končitým klobúkom, ktorý pohodil na zem, keď vchádzal, zamrmlal urazený:

„Vietor vás knísal!“

Hodil klobúk na hlavu ledabolo, šuchol z brucha na bok kapsou, ktorá sa mu pri zohýnaní zošmykla a poobzeral sa, kde je východ. Potom pošiel kamennou dlažbou predsiene, búchajúc veľkými zablatenými čižmami.

„Ba, desať žír,“^[1] pohundrával sám pre seba, „nech vás čert berie… Čierny Fojták si príde k vám požičať, čo má osemdesiat meríc!… Bohatým netreba a chudobnejším nepožičajú… Takí sú to páni… Áno, pre chudobu…^[2] Veru pre chudobu…“

A posmešne sa uškrnul.

— Pol dediny aby sa ti podpísalo, — pokračoval v myšlienkach. — Aj to vezmú akúsi knihu, pozerá do nej ten bruchatý s fúzmi, pozerá ten plešivý, čaptavý, pozerá mladý s červeným podbradníkom, tresknú hlavy dovedna, šuškajú a počnú sa ťa vypytovať: „Aké máte numero domu?“ Poviem. To je nie dosť. „Kto je vaším susedom?“ Poviem aj to. Zase len pozerajú v tej knihe a spytujú sa: „Kto býva pri vás zhora, kto býva zdola?…“ Na fiškála cengajú, aby pozrel grundbuch.^[3] Čakáš aj hodinu. Nakoniec ti zvestujú: „Slabé. Ešte jedného žíranta…“ Nepohľadia ti do očí, či ich máš poctivé, ani na ruky, či si môžeš s nimi zarobiť… Keby si im tak doniesol a nepýtal, nerobili by toľké komédie. Aj do remennej stolice by ťa posadili…

Vyšiel z predsiene do podbránia rozhorčený, ale akýsi veselší, ako keď vchádzal. Neistota, ktorú pociťoval vtedy, stratila sa v tom okamžiku, ako mu povedali, že mu veru ani sto zlatých nemôžu požičať.

— Teraz je už všetkému koniec, — myslel si, idúc pomaly podbráním. — Môžem dostať aj tisíc písem, neobzriem sa o nič. Nech chodia… Príde zelená koperda zo židovskej — do pece hodím, príde biela zo starej šparkasy — na kúsky podriapem, príde červenkastá z tejto — na fajku si s ňou pripálim…

A už aj vytiahol spoza sáry krátku fajočku so začadeným kupakom. Otvoril ho. Popritláčal palcom tabak, vyňal z vesty zápalku, nadvihol nohu, štrajchol po nohavici a priehrštím chrániac jej oheň, čakal, kým sa rozhorí. Potom si pripálil, chytro jedno za druhým pocmukal, prichlopil kupak a vypustil pár ráz riedky, biely dym. Odhodil zápalku a crkol cez zuby za ňou.

— Nemajú aj tak druhej roboty, nech vypisujú, — myslel ďalej vždy o tom istom. — Neobzriem sa o nič… Keď na to príde, nech si predajú. Aspoň sa všetkého strasiem. Nebudem potrebovať vždy myslieť: tam ti schádza dlžoba, tam ti schádza druhá, tam tretia… Pustím všetko. Odľahne mi.

Toto rozhodnutie bolo, čo ho troška rozveselilo. Bol by sa stal celkom veselým, keby bol mal pár grajciarov na fruštik. Trápilo ho už len to, že musí ísť rovno domov — bez fruštika. Žiadalo sa mu veľmi posedieť si na chvíľu a vypiť píšťalu-dve v niektorej krčme… Ale, darmo je. Nedá sa. Peňazí niet. Zborgovať nezborgujú… Myslel si, že mu pomôžu. Bol by vyplatil tým špatám, čo mu pred týždňom kravu a býčka zexekvovali a bolo by zostalo aj na fruštik a aj krava s býčkom by boli bývali oslobodené… Ani z voza, ani na voz. Ani predať, aby si si odplatil, ani požičať, aby si si kravu oslobodil.

„Zamotali ma, prekliati!“ vykríkol nahlas a zahrozil päsťou, kráčajúc po hradskej z nohy na nohu, akoby sa mu nechcelo.

Deň bol novembrový. Čas hmlistý, mokrý a chladný. Medzi stromovím sedela sivá, nehustá hmla. Hradská na sto krokov strácala sa v nej. Vrchov nebolo vidno. Polia boli pokryté snehom, ktorý padal v chumáčoch miešane s dažďom a roztápal sa hneď v žltom, hlinastom blate cesty s hlbokými povyrývanými koľajami, plnými vody. V prostriedku stálo rozriedené blato. Ono cvrkalo pod ťažkými čižmami Ďura Koštiaľa. Očernetá halena na remennom kožuchu s červeným golierom a koncami rukávov mokla. Červenkastý šál, čo mal okolo hrdla obviazaný, vlažil mu krk, keď pohýbal hlavou. Na strieške končitého klobúka zhromažďovali sa kvapky a tiekli zhrnutým krajom, kvapkajúc mu pred samým nosom čím ďalej tým častejšie.

Vari od týchto kvapák prišla mu na um žena Verona.

— Tá sa naplače, — pomyslel si, — a za ňou všetky deti. Bude to rumádzgania.

A ako pred chvíľou sa mu zazdalo, že sa už rozhodol nestarať sa o nič, tak teraz odrazu zase prišiel na to, že to nemôže byť a že sa musí starať. Hneď a zaraz treba by sa bolo obrátiť a záležitosti usporiadať.

Zase mu bolo smutno. Premýšľal, ako by to bolo, keby mu predali kone, kravu, býčka, roľu pod Tŕním, za Salašom, lúku Záhumenicu, chalupu. Čo by robil? Na čo by bol potom na svete?… Čo sa na tých roliach natrápil a teraz by ich mal popustiť. Medzi nimi sú aj otcovské. Ten by sa aj v hrobe obrátil… Na čo by on potom vstával zavčasu… Ani koní by nebolo, ani kravy… Čo napojiť, komu dať žrať, komu podstlať, čo čistiť? Ľúto by bolo…

„Ach, bože, bože,“ zabožekal nahlas a zavzdychol zhlboka.

— Kone predať? Zostane bez nich a treba sú. Býčka? Ten by šiel za facku, s tým by si nepomohol a o krave ani nehovoriť. Bez kravy sa ani dýchať nedá sedliakovi… A aj tak mu zakázal predávať ten krivonosý, keď ho exekvoval… Len sto zlatých keby bolo. Všetky diery by zaplátal… Všade má síce nachytaných dlžôb, ale zaplátal by… Majetok zaintabulovaný.^[4] Platiť nestačí… Ale stovku mať, všetko by prišlo do koľaje… Potom by stačil popredať.

Rozmýšľal, kto by mu dobre stál, na čí podpis by dali. Keby tak Fojták Čierny podpísal… Rozloží mu veci, poprosí ho pre boha… Ale Fojták je lakomec, tvrdý, bez srdca človek. Ak sa mu nevysmeje, vyhodí ho. Čo by taký boháč mal milosrdenstvo… Bohatí sú práve takí tupí, čo sa srdca týka, ako tí po bankách. Udri sa po vrecku, keď sa chceš s nimi zhovárať. Hľadajú statočnosť vo vrecku a nájdu ju v plnom. Prázdne vrecko — nestatočný človek… Čerta netratí cti chudoba… Chudobný človek hotová opica…

Voľakto mu za chrbtom zakričal:

„Hohó!“

Obzrel sa a ľakol. Šimle so zablatenými prsami, zapriahnuté v ľahkej žltej bričke, leteli mu rovno na chrbát. Chcel napravo skočiť, ale pozrúc nazadok, zdalo sa mu, že tadiaľ letí brička. Trhol sa a skočil naľavo s užaslou tvárou. Práve naopak. Oje ho už búšilo do boka a spadol, zaryjúc nosom do rozvodneného blata. Klobúk mu odletel. Kone ho pošliapali a dvoje kolies prešlo mu čosi vyše kolien. Zostal ležať na bruchu v úžase, kým pochopil, čo sa s ním robí. Keď zvedel, že ho aj kone i vozík prešli, skúmal, kde ho bolí. Zavrtel krkom — nič. Vtiahol brucho a nadul — nič. Vystrel jednu nohu, potom druhú — akoby sa celkom nič nebolo stalo. Proboval si ruky pokrčiť a natiahnuť, prešiel dlaňou po tvári a pozeral, či je nie zakrvavený — nič, nič. Celkom zdravý je… Len čo ho strhalo a strachu mu nahnali… To by bolo dobre, — hútal, — ale sa mu predsa len mohlo niečo stať. Ako ľahko mu mohlo napríklad ruku alebo nohu zlomiť, nedajbože brucho pritlačiť alebo tak pripučiť… Mihol okom na bričku, ktorá zastala, a na pánov, čo z nej zoskočili. Stačil kuknúť aj na dva krásne, rovnaké šimle a hneď ich aj odšacoval^[5] na tisíc zlatých… Keď môžu mať také kone, tak sú to páni, a keď sú páni, nech zaplatia za prekotenie, — uvažoval a obrátil sa na chrbát. Blato stekalo mu z tvári, kým si ju rukávom nepoutieral. Zostal pritom všetkom zamazaný od hlavy do päty a nijako nedvíhal sa z blata. Ba, čo viac, počal na ratu kričať. Vyvrátil ľavú nohu opätkom von a skrčil v kolene. Potom sa zatrepal v bahne, ako ryba na suchu, oprel sa o lakeť a zas o druhý, akoby chcel vstať, ale nemohol a zas sa len zvalil a bezvládne zostal ležať, nesiahnuc ani za klobúkom, ktorý čupel hore strieškou na tri piade od neho.

„Ježiš, Mária,“ volal v trapiech, „nohu mi zlomilo. Čo si ja počnem teraz? Ktože vás vyživí, deti moje drobné?… Verona moja, čo si ty teraz počneš samotná?“

Jeden pán v čiernej bunde s vyhrnutým golierom, v čiapke so šiltom, tučnej tvári s hrdzavými, veľkými fúzmi, prvý zoskočil z bričky a utekal k povalenému Ďurovi, zdvihnúc si šosy bundy, aby sa nezablatili. Druhý, mladý, v krátkom remennom kabáte s malým klobúčikom s tetrovím perom, v žltých remenných gamašiach, držal staršieho za rameno, aby sa nepokĺzol, a utekal zároveň s ním. Kočiš v gumovom plášti medzitým prekročil zo zadného sedadla, kde predtým sedel, na predné a chytil pustené opraty.

Ďuro sŕkal a zvíjal sa, majúc nohu skrivenú opätkom von a skrčenú v kolene.

„Nohu mi zlomilo, nohu mi zlomilo,“ kričal plačlivo, hľadiac zúfanlivo na pánov.

O chvíľku mu počal hlas slabnúť a zažmúril oči. Zdalo sa, že nedýcha.

„Zamdlel,“ povedal mladý s tetrovím perom.

„Nepríjemná vec, nepríjemná vec,“ hundral starší tiež plačlivo, hľadajúc ručník po vreckách, aby si utrel zaslzené oči. „Bolo mi treba poháňať…“

„Čo robiť?“ pýtal sa mladý, potichu, akoby samého seba a potiahol si v nesnádzach klobúčik k nosu.

„Bežte za doktorom, bežte za doktorom,“ rozkazoval starší, obchádzajúc Ďura a rozkladajúc rukami. „Predám tie divé zvery… Bolo mi to treba… Bežte pre doktora… Takéto nešťastie.“ Škrabal sa po sluche a utieral si oči ručníkom.

„Takto ležať nemôže,“ odporoval mladý, „musíme sa najprv o neho postarať.“ Ukázal na Ďura, ktorý sa nehýbal.

Zavolali na kočiša a všetci traja vyložili zablateného Ďura na bričku. Cvalom prešli do najbližšej dediny. Prvý dom bola krčma, ta vošli. Krčmár, chudý Žid s malou šedivou bradou, zvráskavelej tvári s červenými, ustavične slziacimi, zakarpavenými očami, vidiac pánov, pustil ich do svojej izbičky so zatiahnutými fotelmi a posteľou. V izbe bol suchý, horúci vzduch od malej, železnej pece, v ktorej hučal oheň. Posteľ odokryli a položili do nej Ďura, ktorý sa ešte vždy nehýbal a mal skrivenú nohu.

„Pre doktora, pre doktora,“ kričal pán v bunde, zhodiac čapicu a utierajúc si teraz už lysinu, ktorá sa mu v strachu zapotila. Plno drobných kropají vystupovalo mu na čelo, záhyby nosa plnili sa mu potom neustále a celá tvár sa blyšťala. V povedomí, že zapríčinil smrť, zmäteno chodil po izbe a súril doktora.

Ďura trhlo. Už zo tretí raz počul spomenúť doktora a srdce mu zabúchalo.

— Veď, ak doktor príde, nuž ho prezrie a všetko uvidí, — myslel si. — Lepšie bude, keď sa zobudím a skočím z postele… Alebo, keď sa aj zobudím, a z postele jednako nezoskočím… Vec na uváženie… Zostanem ležať, ale sa zobudím… Až pre doktora pošlú, času dosť.

Zavzdychol a otvoril oči.

„Vzdychá, žije,“ poznamenal mladý v gamašiach a prešiel ku posteli. Starší pobehol za ním a sadol si na peľasť, nakloniac sa nad Ďura.

„Čo vás bolí?“ spýtal sa.

„Všetko,“ pošepol dokaličený, sťaby ani hovoriť nevedel od slabosti, „ale nohu, nohu nemôžem vystrieť…“

„Ktorú to?“

„Túto,“ ukázal nosom a pohľadom na ľavú.

„Teda ľavá.“

„Ľavá, ľavá, bože môj… Moja žena… Zavezte ma domov.“

Hlas mu znel trasľavo a plačlivo.

„Ja sa už postarám o vás,“ uspokojoval tučný pán… „Doktora pošlem, ako prídem do mesta.“

„Nie, nie, načo doktora platiť. Žena Verona napraví. Tá už nejednému napravila… Ak by tá nie, potom.“

„Odkiaľ ste?“ opýtal sa so sústrasťou.

„Z Horných Luhov.“

„A ako sa voláte?“

„Ďuro Koštiaľ.“

„Ďuro Koštiaľ?“

„Áno.“

„Z Horných Luhov?“

„Odtiaľ prosím.“

Pán v bunde vstal z peľasti a pošiel ku mladému. Vytiahol akési písma z vrecka, nastrčil okuliare a pozeral do nich. Potriasol hlavou, čudujúc sa náhode. Mrkol na chorého a udrel prstami po písmach.

„Ten istý,“ pošepol mladšiemu.

„Ale,“ začudoval sa aj mladší.

„K nemu sme šli.“

„Teraz ste vy jeho dlžníkom.“

„Chudák.“

Takto šepkali za chvíľu. Ďuro medzitým zase počal vzdychať čím ďalej tým častejšie. Vzdychanie premenilo sa o chvíľu na fňukanie. Konečne, akosi divne, neprirodzene rozplakal sa, vydávajúc zo seba zverské, divoké zvuky, podobné zavýjaniu. Do tohoto zavýjania plietol meno ženy Verony a detí Jana, Zuzy a Barbory.

Tučný pán zase zmäkol a chcejúc potlačiť pohnutie, zatrúbil do šatky, sťaby si nos čistil. Prešiel zase ku posteli a sadol na peľasť.

„Ja sa postarám, Ďurko. Nebanujte. Všetko bude v poriadku… A na apatieku tu máte.“

Vytiahol dve banknóty a dal ich Ďurovi.

„Tu máte, Ďurko. Ja som vina… Ak by nestačilo, len príďte ku mne do mesta… Ja už pomôžem… Nohu vám napravia. Budete chlapom ako predtým.“

Ďuro pozrel na banknóty. Svetlasté a väčšie… Stovky… Dve stovky. Práve toľko, koľko si žiadal.

Chytil pánovi ruku a bozkal ju.

„Ďakujem pánu veľkomožnému.“

Á v očiach zableskli sa mu úprimné slzy vďačnosti.

Páni odišli s tým, aby sa krčmár postaral o prevezenie sedliaka do Horných Luhov.

Koštiaľ sa skutočne v perinách odviezol domov. Žid mu privolal ešte na cestu:

„Nedajte sa od tisícky.“

* * *

Ale na tisícku nevyšlo. Ďuro na druhý deň išiel do mesta aj s dvesto korunami, čo dostal za zlomenú nohu. Hlásil sa v banke, že chce svoju dlžobu vyplatiť. Mladý s červeným podbradníkom mu oznámil, že je jeho dlžoba už žalovaná, aby šiel ku advokátovi. Bankový sluha ho zaviedol až ku dverám… Ďuro zaklopal, pritlačil kľučku a potichu vtiahol sa do kancelárie. Pozrel a od ľaku ani dvere neprivrel. Zostal ako skamenelý stáť.

Pri veľkom písacom stolíku sedel včerajší pán s hrdzavými fúzmi a hľadel na neho.