ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Večierkom často, často sadnem k stolu.
Lampada svetlom osvietila strany
izbičky mojej. Tíšim ruchy bôľu
i tíšim bôle v tichučkom spievaní.

Ticho je v izbe, pera počuť šumot,
ktoré myšlienky na papier prestiera
a vzdychy počuť z týchto tichučkých nôt.
A zas je ticho a ten vzdych umiera.

Tíšim ja bôle večierkom spievaním,
tíšim tie city rozbúrené moje.
Dotiaľ, kým oko zatúži za spaním,
dotiaľ trvajú mojich myslí roje.

Oj, a keď zaspím, často, často snijem.
O čom som spieval — to sa mi v sne splní.
Snívam, že ako vo slobode žijem.
A jak sa žľabom krásny život vlní.

Len to je škoda, že to len sny púhe.
Ráno sa zbudím, zas je tak jak bolo.
Prevraty vidím, prevraty zlé, druhé.
S druhými vecmi stretnem sa okolo.

Oj, vitaj u mňa, krásny druhu, vitaj!
Sadni si ku mne, nech vidím oči tie,
nech líčka bozkám, nech cítim lásky raj.
Nech cítim lásky tie hodinky zlatie.

Prečo neskoro prichádzaš, druh, ku mne?
Sadni si, krásny, ó, jak prekrásny si
a ako pekne pristrojenýs’, umne.
Len tá tvár tvoja, tá všetko prevýši.

Oj, vitaj, ruku daj sem, rúčku milú,
nech pritiahnem ťa tu ku hrudi mojej,
nechže poľúbim ružu roztomilú —
nech cítim city lásky. Ó, poď skorej!

Objím! Tak! Ako sladko v tom objatí!
Ó, počujem tlk srdiečka tvojeho.
Cítim dych, duša sa mi v tvojej duši stratí,
A nejest koniec objemu sladkého.

Bože, pohliadni na náš rod úbohý!
Bože, ochráň nás od biedy a psoty!
Bože, posilni naše slabé nohy,
posilni ruky do tvrdej roboty!
Bože, posilni všetky naše údy,
veď tak hnilo sa u nás život prúdi.
Daj moci k tomu a nezlomnú vôľu.
Ty všetko môžeš, bo si všemohúci.
A neprajníkov zloby utíš, Pane.
Nech cez Slavianstvo milý vetrík vanie,
veď málo nás, i to položijúci.
Nalej svedomia — bo veď ho nemajú,
keď po životoch Slovákov siahajú.
Jejich srdcia len tvrdá, tvrdá skala,
a v nich by láska ešte miesto mala?!
Ó, dosť sme pili z trpkého nápoja.
Slováci moji, rod môj a vlasť moja!
Utíš tie rany tisícročné, bože!
Len tvoja vôľa utíšiť to môže.
Nezúfajmeže, to nech heslo naše,
ta sa — preč biedy a ta sa — preč psoty!
Nechže si každý rukávy vykaše.
A potom… ta sa! Do tvrdej roboty!
Hoj, rodina ty kolo Hrona, Váhu,
kolo Oravy a bystrého Turca
bývajúca, — ľúb si otčinu drahú
a nad osudom pekelným nermúť sa!
Nuž teda, hor sa! Ruka v ruke, Bratia!
A nech veselé vôle sa netratia!
Veď časy dobré ešte sa navrátia,
len nech sa Naši vo vode neklátia.

Ako Slovák trpko žijem,
bárs nevidno na tvári.
Trpký predsa ten život môj,
bárs nie je ešte starý.

No keď chcete vedieť, čo ja
jem a z čoho ja žijem,
čítajte a uvidíte!
Lebo včuľ o tom pejem.

Ráno vstanem, mlieko pijem,
ku nemu chlieb, najviac nič.
Už vidno to aj z raňajok:
Slováku len málo žič.

Ďalej poďme! O pol jednej
ku obedu prisadám,
polievku, mäso a chlebík
na ten obed dostávam.

Hybaj ďalej! Na večeru
zas len chlieb a ďalej nič.
Len za málo, málo vždycky —
a bárs akokoľvek krič.

Dictum, factum to je takto,
et deinde na čom spať.^[5]
Ako Slovák a za málo
musíš tvrdé lôžko mať.

Že dakedy lepšie časy
prídu i mne — verum est.^[6]
Najviac predsa veľmi riedko
musím len zlé — málo jesť.

Slávus sum et discipulus,
cum ille sci non bonus.^[7]
A na žiaka vždycky padá
po latinsky „veď“ — onus.^[8]

Čo to Slovenskom za chýry letia?
Čo to znie pevcov ústami?
Že slnca nášho lúče nesvietia?
Že slnce už za horami?
Že tma nám hustá, tmavá nastala?
Že svoje lôžko u nás postlala?
Že búrka nám nad hlavami?

Hoj, Slovač moja, tak je to u nás;
tak to znie pevcov ústami:
že slnce teplé nesvieti na vás,
že búra veľká nad vami.
Všetko to pravda, pravda nemilá.
I noc už našich hlavy zakryla
s veľkýma jejej krídlami.

Pod plachtou tmavou tisícich stony
temným vzduchom prerývajú.
Nad zamdletými zas milióny
pobožnú pieseň spievajú.
Tu i tu — zriedka — poetov stony
sú ako smutné pohrebné zvony,
ktoré ľudstvom zaznievajú.

Všade je ticho, len trpké stony
prerývajú vzduch ten temný,
medzi ktoré sa praštiace hromy
miešajú a otras zemný.
Nenazdajky ti žiara zablčí,
Parom pravicu s hromom vytrčí,
z ktorej pustí hrom pekelný.

A z druhej strany môjho Slovenska
čierne sa valia mrákavy
a hrom za hromom ohnivým trieska
na Slovákov biedne hlavy.
I mútne tečie Hron, Váh hučiac si,
zapadli blahé a krásne časy;
koniec je slovenskej slávy.

Hoj, Slovač moja! Slováci moji!
Môj rod a sladká vlasť moja!
Kedy sa trpký bôľ tvoj ukojí
a rany veľké zahoja?
Príde čas milý, Slovač úbohá.
Len držme sa vždy spolu, a boha.
Sily — útrapy — prestoja.

Jedno dievča poznám krásne
ďaleko na Morave,
má, ach, oči čierne, jasné,
líčočká zas belavé.
Perny ľúbe karmínové,
na bozkanie v každom slove.

Havraní vlas rozpustený
splýva na plnej pleti,
pyšťok vždy v jedno zovrený
a v očkách celé svety.
Krásne dievča, ľúba deva,
ešte krásnejšia, keď spieva.

Keď hláskom žalostí svojím,
hruďou ľúbosť previeva;
ľúbosť veje srdcom mojím,
city milé ovieva:
Spev nad spevy, spevy krásne;
keď zmlčia, nadchnutie zhasne.

V kruhu devy černookej
tak sa milo prebýva,
v kruhu devy milovanej
duša lásku zažíva;
nový cit do duše vsadne,
cit lásky nikdy nevädne.

Mal som devu, ľúbil devu
prekrásnu a spanilú,
lásku čítal som z jej spevu,
miloval som ju, milú.
Predsa lásky — lásky mojej
koniec bol. Ach! Včasná smrť jej!

Ctení moji čitatelia,
moje perny sa osmelia
prestrašnú vec rozprávať.
Pravda je to,
práve preto
chcem vám tedy vyprávať.

Raz vo škole nohavice ostatné som rozdrapil.
S dierou cez mesto, ach, chodiť
a ako švihák vývodiť:
to sa mi nepáčilo.
Prišiel domov, hneď som capil
v kút, až sa tak sprášilo.
Ale, bože, čože nosiť?
Išiel som nožnice prosiť.
Dieru som zaokrúhlil
a potom som pekne šil.
Dobre to šlo najprv, ale
krátila sa vždy pomále
cverna. Tisíc hrmených!
Vyšla cverna a teraz
prechádzal po chrbte mráz.
Nemám ja úžitok z nich.
Teremtette! a tak ďalej
rozliehalo sa po malej
izbe. A grajciar nemám.
Teraz s dierou nosiť mám?
Čože teda, ach, robiť?
A už som pero chytal.
A hľa, toto napísal
vo zlosti. Musím nosiť
biele nohavice, ach,
v daždi,— to je predsa strach.

Na môj pravdu — lež verte mi,
že ľúbim, ľúbim dačo.
Preto medzi môjmi spevmi
nájdete vždy voľačo.

Ľúbim devu, ale akú,
to vy — ba nie — neznáte!
Mnoho som pocítil tlaku
tej lásky — v mojom hnáte.

Neviem, čo mám o nej spievať,
ja bych ju len ľúbať rád,
lebo jej bozk, musíte znať,
sladší — ako sladoľad.

Samo sebou sa rozumie:
teplý ako lásky cit
ten bozk, bozk na poľúbenie,
líčka — a jej oka svit.

Srdce moje tak mi skáče,
keď ju vidím, bozkávam.
Srdce moje tak mi plače,
keď na rozluku dávam

moju ruku. — Ľúbiť, ľúbiť
nemôžem nad devu tú.
Aj keď budú na boj trúbiť,
nezabudnem lásku tú.

Púčok ruže — oj, anjel môj,
poď, v náruč nech ťa zovriem.
Daj bozk, s bozkom bôle ukoj.
Poď — anjel môj — poď, poď sem!

Spočiňme si v láske oba:
Ty v mojom a ja v tvojom.
Nerozlúči žiadna doba
nás — ost’neš v srdci mojom.

Jeden mladík cifrovaný
išiel bokom jednej dámy.
A rozprával o jej krásach,
o jej líčkach — o pekných vlasach.

Idú ďalej — prídu k mostu.
V mladej hlave: „Predsa čas tu“!
— „Slečna moja, lež či viete?
Tu mýto platiť budete.“ —

„Nuž a koľko?“ tak sa pýta,
mladíka so smiechom víta.
„Koľkože tu treba platiť?
Zaplatím, keď tak musí byť!“

Mladík nič nevraví — pekne
spytujúcej nič neriekne.
Len ju chytí za driek milý:
Holúbky sa poľúbili.

Druh ľúby! Mojej duše polovica
bol si dakedy, lež žitia osud
strhol ťa ako ľúta povíchrica
do víru vĺn — ta, kde panuje blud.
V blude si kráčal — kráčaš — kráčať budeš,
zabudols’, číms’ bol a duša tvoja
nepozná ťa. Ty inú pieseň hudieš?
Ty v inej piesni nájdeš pokoja?

Ja poznám ťa, lež piesne tvojej zvuky
nepoznám, cudzie sú melódie.
Chcel by ich poznať — daromné tie muky.
Tvojej piesne zvuk v hluku sa podie.
Ó, ty si myslíš, načo spievať ľudu,
ktorý nemá nič, ani slobody.
Mne moje piesne milióny budú
počúvať, však aj iné národy.

Ó, načo spievať ľudu chudobnému?
Len od málo úst čul by pochvalu.
Ó, načo spievať ľudu tak biednemu?
Tu odznie pieseň za chvíľu malú.
Ja budem spievať velikému svetu,
ja budem spievať rodu veľkému.
Kto pristaví ma vo básnickom letu?
Veď načo spievať ľudu mojemu?

Nuž spievaj, druh môj, v blude vychovaný.
Nuž spievaj, druh môj, pieseň len si huď.
Len chválu, lež neobdržíš ty hany.
Spievaj, zanevri na slovenský ľud.
Spievaj, vo svete velikánskom spievaj.
Spievaj, zabudni na slovenský ľud.
Spievaj a v piesni aj nám sa vysmievaj.
Spievaj! Veď poznáš časom čo je blud.

Môžte vedieť — ak ste spevy
dakedy mé čítali,
že často moje výlevy
o hlade bývavali.

A to vtedy bývavali
výlevy mojich hladov,
keď sme ozajst hlady mali,
vtedy som k písmu sadov.

A viete, ktorá je moja
tá najlepšia chvíľočka?
Vtedy sa žiale ukoja,
prestane mravkať kočka,

keď vo pravej ruke nožík
držím, v ľavej kus chleba;
vtedy zabudne náš Jožík
na celý svet, na seba.

Vy sa nazdáte, blesky, vášho hromu
sa asnáď zľaknem? Nie je tomu tak.
Ó, nezľaknem sa vášho kriku, lomu.
Ó, neoslepí lúč vaša môj zrak.

Len hrmte, hromy! Trpím vaše zvuky.
Blýskajte, blesky, nechže svetlo je!
Snáď keď počuje Slovensko tie hluky,
povstane z lôžka, kde tak temno je.

Len trieskaj, Parom, púšťaj blysné hromy.
Len svieťte, lúče blesku strašného.
Len bite — snáď, ach, toho hromu lomy
počujúc — vstane z lôžka mäkkého

Slovák! A ty, ďážď z neba oblačného,
lenže si padaj, padaj hukotom.
Nechže sa zbudí zo spánku nočného
Slovák. Ó, padaj, dáždik, potokom.

Ó, šumte, vetry, orkány silné vy!
Ó, šumte! Nechže ten vetra šumot
— ó, šumte! — nechže silné vaše spevy
počujúc, Slovák zbudí sa z driemot.

Ó, hrmavice, blesky, dažde, vetry!
Poďteže ku nám, kde tak temno je.
Ó, Slovák ľúby, oči že si pretri!
„Prečítaj straty“, Slovensko moje!

Jeden Slovák, snáď z Oravy,
bujný, pekný, silný, zdravý,
prišiel do škôl, ale beda,
jemu „tót nyelv“ vraj netreba.

Vedel tri slovká povedať:
zaďakovať, chleba pýtať,
„jó reggel“, „nap“ vinšovať —
už nechcel reč svoju znať.

Edon raz sa dák’ zamotal,
medzi Maďarov sa vpratal.
A tí sa ho spýtali,
akoby ho neznali:

„Čo si? Akej národnosti?
Aks’ Slovák, zlámem ti kosti.“
On ale sa postavil
a maďarsky tak pravil:

„Tősgyökeres magyar vagyok,
magyar nyelvet povedálok,
semmi tótul nem tudom.
No tehát magyar vagyom.

Szöletem én Oravában,
ne higyítek, hogy tót házban,
Magyar nyelv én jól bírok,
magyar beszéd jó tudok.

Tudok kérni, kérem chlebát,
tudok hnedky kösznönet dať.
Istenucscse magyar som,
ist’ucscse magyar vagyom.

Sliepka viem ako sa volá
po maďarsky — szelepke.
Zós nemecky, tót omáčka
amacskó sa zovie. — Hé!

Ugye tudom povedálni,
po maďarsky hovorálni.
Mírt ne is magyar vagyom,
és magyarúl jó tudom.

Tudom magyaról számolni,
egy, kettö, három. Keľ tudni
po maďarúl písať aj.
Azt tudok, keď vie to száj.“

A tak ďalej, takto rečnil,
svoje mysle do venca zvil,
teraz ich vypovedal.
Známosť však velikú mal

o maďarskej reči — ačak?
Koncom reči to bolo tak:
koncom reči — hahaha…
vysmiali sa z chúďaťa.

Videl som tvár a uhľočierne oči.
Ich lúč na smutnú tvár mi zletela.
A tajný cit mi srdce moje močí.
A tieseň sladká srdce zovrela.

Videl som oči, krásnej tvári rtíky.
Tvár tá milučká v mysli utkvela.
Videl som jemnej tvári jemné švíky.
A tieseň sladká srdce zovrela.

Videl som tvár a očí lúče jasné
i úsmev blahý na tvár hodili.
Priľnulo ku mne stvorenie to krásne.
Ramená lásky hruď mi ovili.

Horúci bozk som vtisol na jej čelo.
A objem sladký spojil dve telá.
V hrudi ma dačo sladko zabolelo.
A tieseň sladká srdce zovrela.

Keď v plienkach bol som, matka starostlivá,
verím, že vtisla bozk prvý mi v tvár.
Čas ten zabudla pamäť zábudlivá.
V ume vyhasla prvých rokov žiar.

Nemyslite, že tento bozk bol taký.
Ten bozk octnul sa v pernách dievčiny,
keď stretli sa nám ľúbosť plné zraky,
pod haluzami sediac čečiny.

Večerný vetrík podúval vetvami
stromovia, vetvy šušťali milo.
Vtedy spojili sa perny s pernami,
rameno bielu šiju ovilo.

A bozk môj priľnul k sviežim rtíkom tváre.
Milučkej devy spurpurela tvár.
Z úst ľúbosťou mi kypeli poháre.
Z čiernych jej očú svietila mi žiar.

Netknutá mlčí lutny mojej struna.
Oj, kedy čujem jejej milé znenie?
Oj, kedy hlasy bôľne pozadunia?
A lásky slastnej vzkypí citov vrenie?
Oj, kedy, kedy lutny mej spev z’zvučí?
A spev zaplače ako vzdych plačúci?

Už city lásky povyhasovali;
jak ťažko padne vyriecť toto slovo.
Lež sníval som… a city splápolali.
A cítim lásku, ľúbim zas nanovo.
Bo tento sen ma k novej láske budí,
i cítim oheň vo chladnúcej hrudi.

Ver’ oheň lásky. Sfarbil rozpomienky
sen krásny ten; lež moje prebudenie
jak trpké bolo. Nebol u milenky,
neľúbal rtíky, líčok jej ruženie
nevidel som… I sklesla moja hlava.
Po bledom líci perla slzy pláva.

I pozapela mĺkvej lutny struna.
I čujem zase milé jejej znenie.
Bôlnejšie hlasy vzduchom pozadunia.
A citov mojich lásky cítim vrenie.
A oko hrášky za hráškami roní.
A myseľ ľúbu, milú, drahú honí.

Prechádzam sa po novom trotoáre
a rýchlym krokom meriam toto mesto.
Bo tuná veľa pekných dievčat jesto
a ja pozerám rád sa v ženské tváre.

Hoj, oko moje — oko bystrozraké —
vidí devušku i v najväčšej diali.
A noštek jej od zimy sčervenalý
nešpatí krásy niektorej storaké.

Vidím, pravda, i iných ľudí davy,
lež oka zrak len za devami letí.
Bo ich krása mne lučezárne svieti
a tvár’ ich úsmev rád vidím ihravý.

Tak kráčam… Lež tu bujných „fajermanov“^[23]
vidím behať, ich vreštia hlasné trúby.
I „vas das“,^[24] pýtams’ kol idúcich pánov,
„nu Fajer“,^[25] čujem z daktorého huby.

Nuž bodajže ťa všetci kati vzali.
A dívam sa na ľudu veľké masy.
Tam jedna babka slzy utiera si,
k nej sa túli jeden chlapček malý.

Ozlomkrk’ každý hasiť, tuším, letí.
Hľa, ulica je v ohni strašnom celá.
Ja stojím o strom jeden podopretý…
Zrazu ma nadšla túžba hasiť vrelá.

I chcem utekať, zastaví ma čosi.
I začnem kričať, v blízku zmrnčí ktosi.
I mykám sa, lež všetko daromné je.
I po čele mi znoja prúd sa leje.

A ešte raz sa celou silou myknem,
lež hup — jak v priepasť zletel som i skríknem.
Z mäkkého zletel som na tvrdé čosi.
Ja stonem, v blízku smeje sa mi ktosi.

Z postele mäkkej spadol som na púdu,
keď ratovať som chcel pred ohňom ľudí.
Lež predsa viac som strach necítil v hrudi,
nevidiac oheň, ale chyžu chudú.

Ja poznám jednu devu.
Jak púčok vonnej ruži
za ňou sa duma ženie
a za ňou srdce túži.

Tak rád by pocelovať
tie jahodové perny,
tie líčka mädosladké,
ten vlas jej uhľočierny.

Jak rád by ju pritisnúť
ku tejto vrele hrudi,
pozabudnúť na chvíľku
zlých všehomíra ľudí.

Daromné túžby srdca:
dotknúť sa vonnej ruži.
Bozk cnostnej devy biednik
smrteľný nezaslúži.

Vo srdci boľasť cítim
tak pekelnú, tak žravú,
že netúžim za žitím,
lež biedne kloním hlavu.

A ona ťažká padá
rúk mojich v drsné dlane
a duma devu hľadá
a lícom slza kanie,

jasné mi oko kalí.
Z pŕs drú sa ťažké vzdychy
a ja vo svojom žiali
spev načnem dumný, tichý.

Ó, vďaka Umkám, vďaka.
Tie tíšia moje žiale,
tie tešia neboráka,
ktorý lká neustále.

Tie vzletu dajú. Za Ňou
mi duma moja letí,
za devou milovanou
vo diaľne, diaľne svety.

A v bodrom mojom letku
zabudnem svoje žiale,
na smútok, bolesť všetku,
na lkanie neustále.

Hoj, ty ruka, drsná ruka,
dlabni v mojej lýry struny!
Nech zaplače, keď ja žialim,
smutným tónom nech zazuní.

Tóny tieto bôle tíšia.
Zvuky tieto žiale koja.
Ony sušia slzy kalné
tryskajúce sĺz zo zdroja.

Zaplakala lýra tíško,
bôľno struny zaplakali
i jasní sa čelo, srdce
ako predtým už nežiali.

Kedyže ťa uzriem zase,
roztomilý kvietoček?
Kedy vnorím svoje zraky
do tvojich modrých očiek?

Kedy vidím ľubopytné
krásy tvoje? Tvoju tvár?
Kedy čelo opálové?
Líčka rudné — sídlo čár?

Časy, časy, leťte rýchlo
po tú dobu, po ten čas…
A potom sa ako teraz
pomaličky vlečte zas.

Že spomínam ťa, dieťa krás,
tie modré oči, jemné vlásky,
ten zvučný, strieborný tvoj hlas
a nezhasnutie vrelej lásky,
ó, nečuduj sa. Rozpomienky,
nútiac k spevu, bodria myšlienky.

Len na chvíľku ťa vidieť, ach,
tie modré oči, deva drahá:
ja hodím toto pero v prach.
Daromná túžba, márna snaha.
Ty skrývaš sa vo diaľke, krásna,
a pero drží ruka trasná.

I tíchnu hlasy. Mizne svet
i premieňa sa v chaos kalný,
on zráža sa vo jeden kvet.
Zjav vidím devy ideálny.
Zjavu kochám sa v tvári krásnej
i pero padá z ruky trasnej.

A zima sa blíži,
severíky dujú.
Žlté listy stromov
zimu prorokujú.

Mizne, rýchlo mizne
ovocina sladká.
Dôkaz blízkej zimy
je i moja nátka.

Fufnem a ňufák môj,
ach, bože môj, zle je,
v jeseni od zimy
jak rubín sa skveje.

Lastovičích hláskov
nečuť hlaholenie.
Príroda sa blíži
pomaly vo snenie.

Leta nebolo a
zima blížis’ desná.
Ó, daj, bože, aby
čím skôr prišla Vesna.

Zas príboj sĺz mi oko kalí,
ich zdroja tryskol hojný prúd
a obnovil sa neskonalý
bôľ, trýzni srdce, trýzni hruď.

Ach, kedy toto srdce splesá?
Radosťou stĺkne napokon?
Keď ľud môj vždycky väčšmi klesá
a tak blízky je jeho skon.

Daromné naše unovanie.
Jak skytnúť srdcu radosť mám?
Jak tíšiť citov plápolanie?
Jak hasiť vrelej lásky plam

za rod môj, rod môj ubiedený?
Jak sušiť slzy, tíšiť žiaľ?
Jak potešiť sa v rozochvení
za ľud, ktorý som vždy rád mal?

Jak strhnúť závoj smútku z čela,
keď blízky je už rodu rov?
Keď už i nádej uletela
pred tlupou divých satanov?

Ó, prečo nečuť poľníc revy?
Ó, bársby tento pozaznel
i vojínov radostné spevy
i durkot pušiek, rachot diel.

Ja odhodil by pero biedno,
meč krvavý by v ruku vzal
a vďačne, bárs mám žitie jedno,
za rod môj úbohý by dal.

Lež darmo túžim, vetrík tichý
podúva, chladí čelo on
i načúva bolestné vzdychy,
pŕs mojich biednych, ťažký ston.

Ó, dajte vzletu, Umky, dajte,
nech stíchne srdce, stíchne hruď.
Vy, struny lýry, zaplesajte,
pŕs rozožeňte hajná smút.

Vo diaľke jedna deva žije,
akých tak málo máva svet,
za ňu mi večne srdce bije
i biť bude i bude mrieť.

Jej bytosť opeť — slabé hlasy,
dobrotu srdca — slabý um.
I predstaviť len devy krásy
si môžem často v mori dúm.

Ja dnes dostal som lístok malý
od devy krásnej, krásky krás…
I tíchne bôľ môj neskonalý,
radosťou hnutý spievam zas.

Tie riadky listu vzletu dali
i tíchne srdce, tíchne hruď
a struny lýry zaplesali
i rozohnali hajná smút.

Láska moja ku deve
je ako vonný kvet:
on skrsne, kvitne, vädne
i sprší, a ho niet.

I láska moja skrsla
i kvitne, ale viem:
keď zhasnú vrelé city
ku deve, príde deň.

Ja ľúbim rod svoj drahý,
bárs škúli naňho svet
i žijem zaň, ó, keby
mohol by som i mrieť.

I táto láska skrsla
i kvitne, ale znám:
nezhynie ako kvietok,
jak vrelej lásky plam.

Ja plakal som nad sudbou Sláva,
no zmĺkol plač i zmĺkol spev.
A v dlane rúk mi klesla hlava.
Žiaľ nezhynul a búri hnev
a odberá mi pokoj duši,
o rode spev môj predsa čuší.

I milujem ja jednu krásku.
Hľa, nad rodom som neplakal,
a ako k deve cítim lásku,
ju ospevujem, bôľ i žiaľ.
Ó, zmĺkni spev. Ó, zmlčte muky!
Vypadni pero z trasnej ruky!

Nie ďaleko je rodu môjho skon.
Jak človeka, tak jeho život plynie.
Hľa, sila zhynula i zdravie hynie
a smrť ho krutá čaká napokon.

Náš sudbu nepohýna ťažký ston,
ni slza, ktorá lícom bledým rinie.
Len slabá nádeja a nič viac kynie
a pohreb hlásať ľudu zdŕža zvon.

No nádej suchá nedá ľudu žitie.
Jej veľmi horký býva často klam,
len málo kŕmi rodu milovanie.

Hej, ale pravda vracia živobytie
a svetlo roznáša i drtí priam
a množí k rodu citov plápolanie.

My zaspali sme. Spíme. Drzý vrah,
päsť zatínajúc, ticho ku nám kráča,
siahajúc drzou rukou v život spáča,
keď bez vedomia je vo ťažkých snách.

Bárs svedomie ho hryzie, pudí strach,
egoizmus nenásytného žráča,
on ťažké mysle v zabudnutie sáca
a pevný blíži sa v svojich snahách.

Ja nespím, ale driemem, čujem krok,
ktorý sa stále blíži, vraha zlého.
I zdvihnem hlavu — nôž sa pozablyskne.
I cítim rodu blízky nekrológ.
Ó, vstaňte, Slováci, i zdrťme Jeho,
kým z vlastných prsú krv nám nevytryskne!

Ó, počuj, počuj lutny mojej tón,
devuško milovaná, v diaľke skrytá!
Vedz aspoň, že ťa ľúbim, napokon.

Že kvietok mojej lásky neodkvitá,
lež kvitne tak, jak kvitol, keď tvoj zjav
vyzdvíhal ma z prozaického žitia

a vzletu dumkám mojim bodrý dal.
A lietal som vo vyšších vrstvách v duchu,
bárs zronený často, som nepadal,

keď sarkazmus dolietal k môjmu uchu.
Neschladol ešte mojej lásky plam,
city moje v tom istom boli rúchu,

do akého ich teraz obliekam.
A sloky spevu zunia, o čom zneli,
tú istú v ruke trasnej lutnu mám

a vzdychy jej ešte neonemeli —
o peknej dobe neprestáva sniť.
Nuž, veríš, milovaná, vo cit vrelý?
Vo nikdy nepokonný lásky cit?

Nadarmo prosil som ja. Zima sem
jak nepovolaný hosť ku nám vlietla.
Prírodu pohrúžila v ťažký sen.

Posledné kvietky mrazným dychom zmietla.
List ostatný zo stromov trhá dol,
s ktorýms’ ešte na vetvách stromu stretla.

A drsný severík duje od hôľ.
Priniesol zimných vtákov krakot desný.
A zima kráti dni a väčší bôľ

sŕdc, túžbu za príchodom peknej Vesny.
Ó, keby nazrieť som sa mohol v svit
devuškiných očiek, vo srdca tiesni:

jaro by ma ospievať nútil cit.

Olinôčka, dobré ráno!
Akože si, ako spala?
Či ti duša driemajúca
pekné sníčky zmaľovala?
Ja som sníval ako vždycky
sen prekrásny romantický.

Prvý raz som v perny tvoje
vtisol ja poľúbok vrelý.
Prišlo ráno, zbudil som sa,
krásne sníčky uleteli.
Uleteli — prídu zase.
Tak túžim po nočnom čase.

Ty netúžiš. Rada rána
neskalené nebo jasné.
Neulietnu ránom tebe
sníčky jak mne milé, krásne.
Ó, bársby si zatúžila
za snom o mne, devo milá.

Zabudla si v diaľnom kraji
na mňa úbohého, viem;
ale ja ťa zato vrele,
jak nikoho, milujem.

Bárs ma srdce toto bolí.
Všetko má vo svete skon,
zmĺknu, viem, i moje bôle
srdca môjho napokon.

Rýchlo letia tieto časy
a so časom mizne žiaľ.
Príde doba, keď poviem: i
ja som vrele miloval.

Oj, dievčatko tam vo diali,
zapomeň ma, zapomeň!
Tvoja láska nie je láska,
ale priateľstvo je len.

Zabudni ma, pekný tvore,
a prestaň o láske sniť!
Čo ty cítiš v srdci svojom,
ó, nie je to lásky cit.

Zabudneš ma veľmi rýchlo,
duša milovaná, viem.
Len ja teba dlho, dlho
milovať neprestanem.

Oj, tie oči, oči modré,
oj, ten uhľočierny vlas,
oj, to dievča milované
zabudnúť by mohol raz?

Nie, nemožno, bárs i vravia:
Všetko hojí tento čas.
Zabudnúc ju, vidím krásnu:
Vrelo ľúbiť budem zas.

I vhupla zima v kraje naše
i zlobný fúka severík.
Slnce od nás sa diali zase
i s prírodou sa končí styk.
A zima drsná z povinnosti
perohryzáka láme kosti.

Zabudni na mňa, zima besná,
i chyžku moju zapomeň!
Na návštevu, jak zvykneš, hriešna,
ó, neprichádzaj nikdy sem!
Lež darmo prosím — vietor fúka,
zima vkráda sa ku mne dnuká.

Nuž keď tak rada trýzniš ľudí,
kto zabráni ti ku mne vchod?
Pec moja ťa ver’ neodpudí,
ba šepce ticho: poď len, poď!
Nuž príď! Ja budem priateľ s tebou,
len prines Múzu sem so sebou.

Poďže bližšie, pekné dievča!
Sadniže si ku mne sem!
Nech ťa bozkám na ústočká,
nech ťa vrelo objímem.

Keď si ty nablízku — vtedy
teplou s’ stáva moja chýž.
Steplí sa to srdce chladné.
Zblíž sa tedy, anjel, zblíž.

Sniažik padá, vietor fúka,
mrazný cítim zimy dych.
A dievčatko nepočuje
prosby mojej tichý vzdych.

Objímam pec v tejto zime,
bŕ, lež z pece dýše chlad.
Ó, bárby som miesto pece
dievča mohol objímať,

ktoré ľúbim, ľúbiť budem,
ako som ho ľúbil, keď
prvý raz ju pobozkajúc,
zabudol som celý svet.

Keby som ho mohol bozkať
na tie líčka, dobre viem:
Jara teplo by prilietlo
v moju chladnú chyžku sem.

Ja s’ slzou v oku siaham k peru,
v rozpomienke na Slávy dcéru,
ktorú, ach, kryje diaľny kraj.
I nadchnutím sa plní chyžka,
vracia sa devy duša blízka,
pýta sa na môj duše taj.

Hoj, kvietku krásny, modrooký,
nech mlčia o ňom tieto sloky!
Ak vypoviem to v tento čas,
čo dávno v srdci skrývam, cítim
snáď celým mojím živobytím,
priateľstvo naše zmizne vraz.

A nie preto vo túžbe, žiali
píšem ja tento lístok malý;
cítim Nového roku krok.
Kým obraz váš mi v duši tanie,
prijmite moje blahoprianie:
Nech boh dá šťastný Nový rok!

Vám, devulienka v diaľke skrytá.
Vy základ môjho spevu žitia!
Vy prevysoký ideál!
Vy ruža naša ľubovonná!
Zbohom! Končí sa pieseň vonná,
lež žijú túžby, žije žiaľ.