ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Až do čias Oktaviánových obýval Čechy keltský kmeň Bojov a Čechy sa nazývali Bojohemum, čiže vlasť Bojov; tých vytlačili Markomani sťahujúci sa do Bavorska. Keď Longobardi zvíťazili nad Markomanmi, krátku dobu patrili Čechy (od r. 526) rýchlo sa rozširujúcej Durinskej ríši. Po páde tejto ríše, tvoriacej predný múr proti Slovanom, prisťahovali sa do Čiech okolo r. 550 Česi.^[1] Geografický názov zeme prešiel na nových obyvateľov. O ich pôvode a osídlení jestvuje viac povestí ako ozajstných historických údajov. Vyšli pravdepodobne z Bieleho Chorvátska,^[2] ktoré sa rozprestieralo, podľa bežnej mienky, v severných Karpatoch, podľa iných zase od Lublina po Vacov po oboch stranách Karpát.^[3]

Mocný Samo, spravodlivý Krok a jeho dcéra, múdra Libuša, zakladateľka Prahy, otvárajú neistý rad panovníkov (624 — 700). Česi, závisiaci od mnohých domácich kniežat (pražského, kouřimského, žateckého), okolo r. 722 sa konečne zjednotili pod jedným vojvodom, Přemyslom, Libušiným manželom. Za jeho syna Nezamysla došlo vraj na krajinskom sneme na Vyšehrade (752) k prvému správnemu rozdeleniu krajiny a zriadeniu. Kresťanstvo preniklo do Čiech už dávno predtým z Nemecka (845); avšak knieža Bořivoj, ktorý ho podporoval a okolo r. 894 sa dal pokrstiť, bol z krajiny vyhnaný. Jeho nástupcovia sa vrátili k pohanstvu a kresťanstvo zapustilo v Čechách pevné korene až v druhej polovici 10. stor. (966) za vlády vojvodu Boleslava II. Za jeho panovania r. 972 bolo zriadené v Prahe samostatné biskupstvo; až dovtedy patrili Čechy do rezenskej diecézy. Už Karol Veľký bol prinútil Čechov platiť poplatok; obnovil ho nemecký kráľ Henrich I. a český vojvoda Boleslav I. nadarmo sa usiloval zbaviť sa Ottovej nadvlády. Vojvodovi Vratislavovi II. priznal cisár Henrich IV. (1086) kráľovský titul, ktorý však Vratislavovi nástupcovia natrvalo začali používať až neskôr (Přemysl Otokar I., 1198 — 1230, ktorému ho potvrdil nemecký kráľ Filip von Hohenstaufen). Cisár Fridrich II. priznal českému kráľovi Otokarovi I. zvláštne výsady a Čechy zostali od toho času voči Nemeckej ríši samostatným kráľovstvom a nepočítali sa k jeho údelom. Manželstvo Václava I. (ako panovník III.) s neterou posledného Babenberga dal Čechom podnet, aby si robili nárok na Rakúsko a Štajersko (1230 — 1253). Jeho syn Otokar II. sa oženil s Margaretou Babenberskou, tieto provincie mu boli udelené ako léno a vymohol si následníctvo v Korutánsku, Kransku a Furlansku; porazil Prusov a Bavorov, stal sa pánom Lužice a vrchným lénnym pánom mnohých sliezskych a poľských kniežat; zaplietol sa však do vojen s cisárom Rudolfom Habsburským a padol v bitke na Moravskom poli r. 1278. Otokar II. bol najväčší z českých pánov slovanského pôvodu. Jeho vnukom, kráľom Václavom III., zavraždeným r. 1306, vymreli Přemyslovci po meči, ktorí vládli v Čechách od r. 722 a z ktorých vyšlo 23 vojvodcov a 7 kráľov. Nadarmo sa usiloval cisár Albrecht I. pripojiť Čechy k svojej korune. Avšak i vojvoda Henrich Korutánsky, ktorému musel Albrecht Čechy prepustiť, stratil ich (1311), pretože nechcel uznať cisára Henricha za svojho zvrchovaného pána. Preto cisár dal toto léno svojmu synovi Jánovi, ktorý sa oženil s princeznou Alžbetou, sestrou posledného českého kráľa. Jánom sa začína luxemburská dynastia českých kráľov. Za jeho vlády sa krajina mimoriadne zväčšila. Roku 1343 zriadil v Prahe arcibiskupstvo, aby sa zbavil závislosti od metropoly v Mainzi. Karol IV. r. 1348 založil v Prahe prvú slovanskú univerzitu. Za Václava IV., syna Karola IV., začali sa husitské vojny. Cisár Žigmund sa dostal k pokojnej vláde v Čechách r. 1436 po niekoľkých neúspešných ťaženiach proti udatnému Jánovi z Trocnova, zvanému Žižka, až po smrti tohto hrdinu (zomrel r. 1424), pre nejednotnosť, ktorá vznikla medzi husitmi. Roku 1437 dostal Čechy Žigmundov zať Albrecht a potom jeho syn Ladislav. Rad dedičov trónu prerušil Jiří z Poděbrad (1457 — 1471), rodom Čech, múdry a veľkomyseľný panovník, ktorý si získal všeobecnú dôveru národa. Po jeho smrti dostal korunu poľský princ Vladislav IV. Keď jeho syn a nástupca Ľudovít padol v bitke pri Moháči, zvolili si Česi za kráľa jeho švagra Ferdinanda I., 1527 — 1564, arcivojvodu rakúskeho a neskoršieho cisára. Od tých čias sú a ostávajú Čechy neodlučiteľnou súčasťou rakúskej monarchie. V 17. stor. zachvátili Čechy plamene hlavne náboženských nepokojov. Husitské náboženstvo malo v Čechách ešte početných prívržencov; za miernej vlády Maximiliána II. (1564 — 1576) prešli títo prívrženci k Lutherovmu učeniu a protestantizmus, naširoko rozšírený, tu pevne zakotvil. Rudolf II. zabezpečil Čechom náboženskú slobodu r. 1609 majestátom.^[4] Matiáš síce potvrdil tieto patenty, ale rozličné výklady patentov čoskoro nato vyvolali zhubnú tridsaťročnú náboženskú vojnu. Keď Matiáš zomrel (1619), spojené zeme Čechy a Morava sa tak veľmi obávali známeho Ferdinandovho zanietenia pre katolícke náboženstvo, že ho ani nechceli za nástupcu, ale zvolili si za kráľa Fridricha V., kurfirsta falckého. Fridrich však čoskoro prišiel o korunu bitkou na Bielej hore (1620) a českí páni, jemu oddaní, boli čo najukrutnejšie potrestaní (1621). Za miernej, oblažujúcej vlády Márie Terézie, Jozefa II., Leopolda II. a Františka I. nanovo sviežo a mocne rozkvitla krajina ťažko skúšaná rôznymi búrkami minulých storočí a naposledy ešte i pruskými vojnami, najmä sedemročnou, v ktorej Čechy boli jej hlavným dejiskom.^[5]

Moravania, s Čechmi kmeňove príbuzní, ktorí sa nasťahovali pravdepodobne s nimi, v najstarších análoch sa spomínajú ako panónski Slovania a tí zase, naopak, ako Moravania.^[6] V skutočnosti stará Morava, od dnešnej veľmi odlišná, rozprestierala sa hlboko do prastarej slovanskej zeme medzi Karpatmi, Tisou a Dunajom a na juhu do Panónie. Aj na Morave, tak ako v Čechách, bolo spočiatku viacero kniežat (knězi, knížata). Samý prvý moravský knäz, ktorého meno sa objavuje v dejinách už s presnejšou istotou, je Mojmír (Mojmar) okolo r. 824. Na Morave sa začalo pokresťančovanie už v VII. stor. Mojmír, vládca jednej časti Moravy, stal sa kresťanom a podľa francúzskeho [franského]^[7] štátneho práva onoho času ako kresťan i vazalom franského cisára Ľudovíta Pobožného. Druhým moravským kniežaťom bol Privina,^[8] Chocilov (Kocelov) [Koceľov] otec. Roku 830 vyhnal ho Mojmír, nevedno prečo, z Moravy za Dunaj; tu sa dal Pribina vo svojej núdzi pokrstiť a stal sa tak chránencom cisára Ľudovíta. Najmocnejším medzi moravskými kniežatmi svojho času bol Rastislav, Mojmírov syn [synovec]. Odvážil sa k oslobodzovaciemu boju proti Frankom, bol však r. 870 porazený, zajatý a — oslepený — zavretý do kláštora, kde i zomrel. Jeho synovec a bývalý lénnik Svätopluk, jeden z mála veľkých mužov IX. stor., vystúpil ako osloboditeľ južných Slovanov spod germánskej vlády, založil veľkú slovanskú ríšu, Veľkomoravské kráľovstvo, v srdci ktorého ležali Velehrad, Nitra, Ostrihom a ktorého hranice sa rozprestierali až po Labe, Tisu, Drávu a Sávu. Avšak len čo bol mier s Arnulfom uzavretý a mocná, nezávislá slovanská ríša založená a zabezpečená, zakladateľ tejto ríše v tom istom roku (894) umrel. Zanechal troch synov a dopustil sa slabosti svojich čias, že rozdelil medzi nich ešte nie dosť pevnú ríšu; synovia sa aj čoskoro znesvárili medzi sebou a podľahli nátlaku Nemcov a Maďarov. Tretí vtedajší moravsko-panónsky knäz bol Chocil (Koceľ). Jeho otec bol utečenec Pribina. Keď Pribinu usmrtil vlastný národ, pririekol cisár Ľudovít jeho územnú časť, ležiacu za Dunajom medzi Sávou a Drávou, jeho synovi Koceľovi; Rastislav mu však odobral toto územie pre svojho synovca Svätopluka. Do týchto rokov, pre Moravu a Panóniu vrcholne nepokojných (861 — 864), spadá posolstvo troch kniežat: Rastislava, Svätopluka a Koceľa do Carihradu (porovnaj § 9). Keďže bolo nutné pripojiť sa k mocne sa vzmáhajúcemu kresťanstvu, hľadali utláčané kniežatá pravdepodobne v spojení s byzantským dvorom nielen možnosť urobiť svojim národom kresťanstvo pomocou slovanskej liturgie prijateľnejším, než ako sa to dialo latinskou liturgiou, ale aj preto, aby odtiaľ získali pomoc proti svojim tyranom, hrozným Nemcom. — Po rozbití Veľkomoravskej ríše prešla r. 1029 dnešná Morava k Čechám. Cisár Fridrich II. povýšil Moravu r. 1182 na markgrófstvo. Cisár Karol IV. dal krajinu svojmu bratovi Jánovi. Roku 1469 ju uchvátil Matiáš, kráľ uhorský; avšak po jeho smrti, za Vladislava, bola Morava opäť spojená s českou korunou, s ktorou potom prešla k rakúskemu domu.^[9]

Iba dve tretiny dnešného národa v Čechách sú Slovania, len chrudimský, táborský, práchenský, rakovnícky, berounský, kouřimský a čáslavský kraj obývajú sami Česi, ostatné buď Česi a Nemci spoločne (boleslavský, bydžovský, hradecko-kráľovský, klatovský a plzenský kraj), buď len Nemci (litoměřický, žatecký, loketský a budějovický kraj). Počet Čechov v Čechách činí teda asi 21 milióna; z veľkej časti sú katolíci a len veľmi malá časť (asi 60 000) evanjelici augsb. a helvétskeho vyznania.^[10] — Keďže Morava spolu s rakúskou časťou Sliezska r. 1820 (podľa Reicharda) mala 1 749 486 obyvateľov, možno teda bez nadsádzky predpokladať, že i tu približne dve tretiny, teda 1 200 000 obyvateľov sú slovanského pôvodu. Kraje jihlavský, hradištský a přerovský takmer celkom obývajú Slovania, ostatné kraje Slovania i Nemci. Najväčšia časť slovanských Moravanov vyznáva rímskokatolícke náboženstvo; ale aj evanjelická cirkev augsb. a helv. vyznania má na Morave asi 40 000 vyznavačov. Časť Moravanov, obývajúcich najmenšie, ale najúrodnejšie územie v prostriedku krajiny okolo miest Olomouc, Vyškov a Kroměříž, takzvanú Hanú, volajú sa Hanáci, iní, bývajúci v pohorí hradištského a přerovského kraja, nazývajú sa Valasi.^[11] — Ak k Čechom a Moravanom pripočítame Slovákov v Uhorsku, príbuzných rečou i literatúrou, asi 1 800 000 duší, vznikne tak približne celkový počet 5 1/2 milióna Slovanov česko-moravsko-slovenského kmeňa.

Jazyk českého slovanského kmeňa, bývajúceho v Čechách, patrí, pozri už v § 4, ako osobitné, svojou stavbou a utváraním podstatne odlišné nárečie, k severozápadnej alebo česko-slovensko-poľsko-vendskej hlavnej vetve (v protiklade k juhovýchodnej alebo rusko-srbo-chorvátsko-vindskej) naširoko rozvinutého slovanského jazykového kmeňa. Čeština, hraničiac z jednej strany so slovenčinou, pomocou ktorej prichádza do styku na panónskom Dunaji s juhovýchodnou hlavnou vetvou, z druhej strany zase úzko príbuzná s poľštinou, hraničiacou s ruštinou, jednak týmto svojím postavením, jednak pre odlišné vývinové obdobia, akými prešla, a taktiež pre stupeň rozvoja, aký dosiahla, poskytuje bádateľovi viacero zaujímavých hľadísk a porovnávacích možností.

Osobitnosti a charakteristiku českého nárečia možno vystihnúť niekoľkými črtami porovnaním niektorých slov s nárečiami druhej skupiny:^[12]

Čech novších čias má rád užšie, tlmenejšie vokály, obzvlášť e a i, a obetuje im plnšie a, o, u nielen v tvaroslovných slabikách, ale aj v takých koreňoch slov, kde ich majú všetci Slovania spoločné, kde sú takmer všeobecné. H namiesto g má tak isto ako Slovák a Hornolužičan (čiastočne i Rus). Pred XIII. storočím sa toto h namiesto g v listinách ešte nevyskytovalo. Naproti tomu ani Slovák ani Srb v oboch Lužiciach nepozná šušľavé českopoľské rz, ktoré sa taktiež objavilo až od X. až XII. storočia vo svojej novšej forme (rš namiesto rj), nevedno, akým spôsobom. — Toto nárečie, vcelku tak isto čisté a zvučné ako jeho sestry, v gramatickej dokonalosti prevyšujúce väčšinu z nich, predsa len vydalo veľkú daň svojej originality vplyvu nemčiny a daň svojho rozkvetu nepriaznivému osudu tejto tak často a mnohonásobne pustošenej zeme. Nedostatok sonórnych vokálov a nakopenie konsonantov vari nikde nie je také veľké ako tu. Keď však aj pripustíme, že čeština v ľubozvučnosti nedosahuje ostatné slovanské nárečia, nesmie sa to chápať ako výčitka, že by čeština mala vrodenú drsnosť. V tomto nárečí pôvodne ľubozvučnom, ale rôznymi cudzími vplyvmi znateľne pretvorenom, veľa treba pripísať nevkusu hlavne pozdejších spisovateľov, ktorí, keď jazyk ustúpil z vyšších a vzdelanejších kruhov a stal sa na jednej strane rečou pospolitého ľudu, na druhej strane však rečou knižnou, sami, nevraviac po česky a nerešpektujúc výslovnosť ľudu, dovoľovali si hrubosti, ktoré síce čítajúcemu oku ujdú, ale hovoriaci jazyk sa s nimi nemôže zmieriť. Lebo v ústach ľudu a v najstarších básňach znie čeština oveľa jadrnejšie, mocnejšie, svižnejšie, áno, ľubozvučnejšie ako v dielach novších spisovateľov. Prekvapujúce však je, že hoci štúdium českého jazyka sa všeobecne prebúdza, pravidlá ľubozvuku uplatňuje dosiaľ len veľmi málo spisovateľov, ktorí chcú zadosťučiniť požiadavkám vkusu. Keby pritom brali patričný ohľad z jednej strany na všeobecné estetické zákony ľubozvuku, z druhej strany zase na staré melodické podoby slov a reči, na výslovnosť Slovákov v Uhorsku, ktorá je bezpochyby jemnejšia, často správnejšia ako výslovnosť Čechov, ďalej na príbuzné nárečia, na analógiu a dôslednosť, tak by sa obnovila narušená rovnováha medzi úzkymi a širšími vokálmi, dosiahla by sa rečnícka sila a velebnosť a sama od seba by odpadla „fňukavá slabosť“ a „nedostatok ráznej plnozvučnosti“, ktorú jej často vyčítajú, ako aj najnovšie geniálny vkusný znalec gróf Stanisław Potocki ([Pochwały] Mowy [i rozprawy] II, 427) a od ktorej výčitky ju, pravdaže, ani v dnešnej dobe nemožno celkom oslobodiť.^[13] — Avšak rozhodnou, prevládajúcou, neoceniteľnou prednosťou českého nárečia je jeho vysoká uspôsobenosť pre časomieru v zmysle staroklasickej prozódie, akú má okrem neho, aspoň v praktickom prevedení, len málo jeho sestier. O vlastníctvo tohto klenotu môžu raz s ním súťažiť azda južné nárečia (slovenské a srbsko-dalmátsko-chorvátske), no už nie tak ľahko severné (poľské a ruské). — Vyznamenanie si ešte zaslúži usilovnosť, s akou ju gramaticky i lexikálne zdokonaľovali jej pestovatelia od najstarších čias až po prítomnosť.^[14]

Dejiny českej literatúry sa rozpadajú na tri hlavné obdobia, z ktorých každé kvôli lepšiemu prehľadu možno rozdeliť na dve časti. Prvé obdobie spadá do časového rozpätia od prisťahovania Čechov až po kráľa Václava IV. alebo po Husa, roky 550 — 1410. Toto obdobie sa delí na dve časti: prvá od príchodu Čechov až po celkové vyničenie pohanstva za Boleslava II. v rokoch 550 — 1000, druhá od týchto čias až po kráľa Václava IV. alebo po Husa, r. 1000 — 1410. Druhé obdobie zahrnuje husitské vojny až po bitku na Bielej hore, r. 1410 — 1620. Tiež sa delí na dve časti: prvá od Husa až po rozšírenie kníhtlače v Čechách, čiže po Ferdinanda I., r. 1410 — 1526, druhá od týchto rokov až po bitku na Bielej hore, r. 1526 — 1620. Tretie obdobie napokon vymedzuje časový úsek od bitky na Bielej hore až po naše časy, r. 1620 — 1825. I toto obdobie možno rozdeliť na dve časti: od bitky na Bielej hore až po cisára Jozefa II., r. 1620 — 1780, a od týchto rokov až do našich čias, r. 1780 až 1825.

Prvý úsek. Od príchodu Čechov až po úplné víťazstvo nad pohanstvom za Boleslava II. Roky 550 - 1000

Za strašnej búrky, aká sa rozpútala nad svetom po úplnom páde Ríma, pokojne prenikol český kmeň Slovanov okolo r. 550 do vyprázdnených Čiech, do tejto prírodou chránenej pevnosti, ktorú opustili Markomani. Bojovný Samo podnecoval Slovanov, aby sa zbavili hunskej tyranie: stmelil viacero slovanských kmeňov, medzi nimi aj Čechov, po prvý raz v samostatný národ. Kroka si môžeme podľa povesti predstaviť jedine ako muža, ktorý svojimi znalosťami najmä mravov, právnych zvyklostí, dejín svojho národa a svojím citom pre spravodlivosť natoľko si získal jeho dôveru, že rozvadené stránky, národné zhromaždenia sa ochotne podriaďovali jeho náhľadom pri rozhodovaní o verejných záležitostiach. Keďže svojho ducha, svoje vedomosti a skúsenosti zveril Krok svojej dcére Libuši, požívala i ona podobnú dôveru a úctu v národe; obidvaja pre svoju blahodarnú mierovú vládu, ako aj Přemysl, ktorého Libuša pojala za manžela, sú zjavy, ktoré by skutočne mohli byť historické. Kroka, Libušu a Přemysla treba pokladať za hérosov pozoruhodného časového úseku v národnom vývine a zároveň za reprezentantov českej kultúry ich doby; povesť totiž vytvára dejiny fantáziou, neobjasňuje však ich prameň.^[15] — Spoločenské i politické pomery českého národa v tomto období boli, ako u všetkých Slovanov, takéto: vo všeobecnosti rovnaké náboženstvo, rovnaké mravy, rovnaká reč, rovnaké zamestnanie, rovnaká ústava, i keď v jednotlivostiach boli nejaké rozdiely. Avšak o stupni ich civilizácie v tomto období sotva dostaneme uspokojujúce zprávy skôr, kým rozvážni a nezaujatí domáci bádatelia dostatočne nevypátrajú, nezachytia a neosvetlia celý slovanský dávnovek osobitnými štúdiami: že sa už nevystačí s doposiaľ všeobecne platnými náhľadmi o divokosti a barbarstve našich predkov, to potvrdzujú pri prenikajúcom svetle historickej kritiky už teraz toľké objavy na tomto poli a skúsenosť i každodenný pokrok to stále viac budú potvrdzovať. — Niet stôp, že by na Čechov nejakým spôsobom bol účinkoval nemecký duch hneď po ich príchode do Čiech. Ostatky germánskych národov, s ktorými sa tam Česi stretli, museli byť v každom ohľade chatrným zvyškom, ktorý sa čoskoro stratil v slovanskej národnosti; a aj z neho pravdepodobne tí mocnejší sa ešte utiahli do osamelých pohorí. Preto aj ostali Česi svojskí, takí, akí boli; ich reč bola zrkadlom ich spoločenského, intelektuálneho a mravného stupňa vzdelania. Avšak práve tento čistý rozkvet ich vtedajšieho národného života je nám vo svojej pravej podobe ešte hádankou, ktorú podľa jestvujúcich jednotlivých nesúvislých zlomkov možno iba čiastočne objasniť, ale nie úplne vyriešiť. Že sa vo všetkých slovanských nárečiach dajú nájsť stopy už oveľa staršieho vzdelania národa v jeho starých sídliskách a že tieto stopy poukazujú dokonca na používanie hláskového písma u pohanských Slovanov, to je skutočnosť, o ktorej znalci už dávno vedia (porovnaj § 2). A pokiaľ ide o Čechov, ich reč v dobe príchodu bola asi celkove juhovýchodným nárečiam, najmä staroslovienčine, oveľa bližšia, ako je teraz; v jednotlivostiach sa však už vtedy od nej podstatne odlišovala ako osobitné nárečie. V takom veľkom, naširoko rozvetvenom kmeni národov, akým bolo Slovanstvo už v hmlistom dávnoveku, nedala sa nadlho udržať jazyková jednota. Za najstaršie formovanie jazyka možno ďakovať nesporne kňazom a po nich v prvom rade pevcom. Spev a hudbu u pohanských Slovanov vychvaľujú vo všetkých kronikách a musia vychvaľovať u všetkých kmeňov ešte i dnes, najmä u tých, ktoré si najvernejšie zachovali svoju národnosť. Spev a hudba však samo sebou súvisia s ľudovou poéziou; preto nikde inde sa ľudová poézia natoľko neudomácnila ako u Slovanov. A táto ľudová poézia, v akej pôvabnej, prekvapujúcej forme sa nám javí, čím hlbšie vnikáme do slovanského staroveku! — Odhliadnuc aj od povestí u kronikára Hájka, že pohanské kniežatá v Čechách mali svojich pisárov (pisák) a že kňažná Libuša (okolo r. 720) dala napísať svoje veštby slovanskými písmenami (čo sa dá veľmi pekne potvrdiť novoobjavenými fragmentami), nemožno popierať, že vzácne pozostatky najstaršieho domáceho básnictva v novoobjavených a Českému múzeu zaslaných zlomkoch^[16] a v básňach Rukopisu královédvorského,^[17] z ktorých niektoré podľa svojho pôvodu siahajú určite až do tohto obdobia, poukazujú na oveľa starší vek národného vzdelania Slovanov, než ako sa obyčajne pokladalo za oprávnené priznávať. Táto dokonalosť ľudovej poézie nie je výplodom jednej jari, ale jari celého storočia.^[18] (Štyri) pergamenové listy v Národnom múzeu, (o ktorých pravosti zbytočne zapochyboval až najnovšie pán Dobrovský, lebo tieto spevy sa samy od seba hlásia k inej, životaschopnejšej dobe, ktorú nemožno nahradiť nejakým umelým oduševnením, a ako také budú dôkazom toho naveky) obsahujú dva zlomky: koniec jedného a začiatok druhého spevu, 120 veršov. Predmetom prvého spevu je ľudové zhromaždenie, kde sa ustanovujú rodinné zákony, predmetom druhého známy súd kňažnej Libuše v právnom spore dvoch šľachticov, ktorého výsledkom, podľa kroník, bola voľba Přemysla za českého vojvodu. K lyricko-epickým nerýmovaným národným spevom, nachádzajúcim sa v Rukopise královédvorskom, patria: Čestmírovo víťazstvo nad Vlaslavom za Neklana r. 830, 265 veršov, a Záboj, Slavoj a Luděk alebo o veľkej bitke (asi za Dagoberta r. 630 alebo za Ľudovíta r. 813), 279 veršov, a pretože sú v nich stopy pohanstva, pochádzajú asi z tých čias. To isté platí o žalospeve zaľúbeného na brehoch Vltavy, 24 veršov, ktoré objavil pán Linda (1817) na pergamenovom liste. — Všetky tieto spevy podľa svojho prvého spracovania patria istotne pred koniec IX. storočia, aj keď sa z nich, z ľahko pochopiteľných príčin, nezachovali také staré odpisy.

Približne v polovici IX. stor. vytrysklo svetlo kresťanstva v pohanských Čechách a jeho nežnými, hrejivými papršlekmi premožená vystúpila ohradená zem po krátkom odpore z temnej svojskej odlúčenosti a tesnejšie sa pripojila k veľkej rodine kresťanských civilizovaných národov. S kresťanstvom sa začala a povstala v Čechách, ako i všade inde, kresťanská veda a umenie, nastali užšie styky so susednými, hoc aj znepriatelenými národmi, preberali sa ich mravy a ustanovizne, pohanstvo sa začalo stále víťaznejšie potláčať, až boli napokon úplne vyhladené jeho zriadenia i výplody. — Roku 845 14 českých kniežat sa dalo pokrstiť v Rezne. Skoro potom postúpilo kresťanské náboženstvo s vojvodom Bořivojom na trón. Pretože Bořivoj po svojom pokrstení vládol iba krátky čas, nemohol pre kresťanstvo toľko vykonať ako jeho syn Spytihněv, ktorého najstaršie legendy oslavujú ako pôvodcu a prvého podporovateľa kresťanského náboženstva v Čechách. Nepokoje, ktoré vznikli po Svätoplukovej smrti na Morave, primäli vojvodu Spytihněva r. 895, aby sa užšie primkol k Nemeckej ríši; a tak dostali Čechy svojich prvých kresťanských učiteľov z Nemecka. Tí priniesli do Čiech latinské písmo, akým už predtým zapisovávali slovanské slová, a to najpotrebnejšie na vyučovanie ľudu (menovite tak činili dvaja merseburskí biskupi, Boso pred r. 971 a Werner pred r. 1101), a oboznamovali s nimi ľud; zatiaľ takmer súčasne u južných Slovanov na Dunaji a odtiaľ hore až na Slovensko a na Moravu začala sa používať Cyrilova abeceda, zostavená vlastne pre Slovanov. V samých Čechách Cyrilova abeceda nikdy nezapustila korene. Nezhody medzi Rímom a Carihradom zabránili, aby sa jazyk cyrilskej liturgie a prekladu biblie stal spoločným spisovným a knižným jazykom všetkých Slovanov, k čomu už bol na najlepšej ceste.^[19]

Osudy českého jazyka boli teda pestré, ako osudy krajiny meniacej náboženstvo, mravy i zriadenie a poskytujúcej stále viac miesta vplyvu cudzincov. Vedľa češtiny sa zaviedla latinčina ako diplomatická reč a čoskoro i nemčina. Okrem zvyškov nemeckých kmeňov, bývajúcich už na hraniciach, priviedlo totiž kresťanstvo nemeckých kňazov ako nutnosť, čoskoro po nich prišlo niekoľko kolonistov dobrovoľne a nemeckí vojnoví zajatci z prinútenia. V Čechách im dovolili žiť podľa ich práv i zákonov; všetci boli vyhlásení za slobodných a dostali veľa dôležitých výsad. Vojvodov dvor sa čoskoro pretvoril podľa nemeckých vzorov. Boli prijaté mnohé nemecké právne náhľady, najmä v lénnom práve. V X. storočí mnohé osady už celkom osídlili Nemci. Koncom tohto storočia prichádza do Čiech prvá nemecká princezná Hemma Saská ako manželka Boleslava II. Jej dvorný kaplán, benediktín Ditmar z Magdeburgu, stáva sa prvým pražským biskupom. Vplyvom latinčiny a nemčiny sa české nárečie menilo a čím ďalej tým viac sa vzďaľovalo od svojho prameňa. Začali sa prijímať cudzie slová, podľa vzoru latinčiny a nemčiny sa tvorili nové slová z českých koreňov; veľa iných, už jestvujúcich slov, dostávalo nový význam prenáškou na iný predmet. — Okrem mien vrchov a riek, miest a zámkov a prvých vojvodov, ktoré zaznamenal Kozmas v prvej knihe svojej kroniky, okrem pomenovaní dní v týždni a mesiacov, z čoho mená dní v týždni sú jasne kresťanského pôvodu, ďalej okrem Otčenáša, ktorého najstaršia formulácia môže byť z IX. — X. storočia, poznáme z tohto obdobia hlavne české Kyrie eleison, pieseň pripisovanú sv. Vojtechovi, druhému pražskému biskupovi, rodenému Čechovi. Avšak už pri dosadzovaní prvého biskupa Detmara ľud vraj spieval túto pieseň, podľa čoho by teda mala byť ešte staršia. Asi v tejto dobe, podľa kroník, museli už byť zriadené mnohé školy, najmä v Budči neďaleko Prahy a neskôr v Prahe pri Týnskom chráme; lež predsa ich jestvovanie nie je dokázané, hoci máme i zprávu, že sv. Václav sa učil latinčinu v Budči pod vedením kňaza, a keď ich existenciu aj pripustíme, bezprostredný vplyv na domácu reč bol vrcholne nepatrný, pretože v školách, ako je známe, výhradne sa používala latinčina.^[20]

Panovanie Boleslava II. rozhodlo o víťazstve kresťanstva v Čechách. Jeho nástupcovia šli cestou, ktorú im naznačil. To ich zblížilo s kresťanskými štátmi, najmä s Nemeckom. Vojvoda Oldřich (1013 — 1037) dostáva právo hlasovať pri voľbe cisára. Vojvoda Břetislav I. (1037 — 1053) usiloval sa dedičným právom chrániť proti zmätkom trón pre najstaršieho princa svojho rodu. Vojvodovia Vratislav II., Soběslav a Vladislav II. upevnili moc Čiech a získali kráľovskú korunu. — V tomto období kresťanstvo už mocnejšie vplývalo na kultúru krajiny. Vzrástol počet kláštorov, otvárajú sa školy, do krajiny prenikajú pozvoľna vedné poznatky. Benediktíni podporujú umenia i civilizáciu. Vojvodovia, biskupi, opáti a vladykovia odchádzajú do zahraničia, hlavne do Ríma, a vracajú sa obohatení vedomosťami. Formuje sa ústava; častejšie sa konajú ríšske snemy; uzatvárajú sa zmluvy medzi vojvodom a veľmožmi, ktorým sa zabezpečujú významné výsady. Mešťanosta Prahy je už vplyvný človek. České kniežatá sa už objavujú so svojimi manmi ako udatní bojovníci a dôležití cisárski pomocníci: nie však bažiaci po výbojoch, ale pokojamilovní. Vytvára sa nielen lenníctvo a rytierstvo, ale i žoldnierstvo, aby roľník a baník cítil ochranu. Baníctvo a spracovávanie kovov boli už v tom čase hlavným priemyselným odvetvím. — V tejto dobe žil slávny Kozmas (nar. 1045, zomrel 1125), prvý český kronikár, a jeho súčasník Vincentius, kanonik v Prahe, taktiež preslávený svojou kronikou, ktorú venoval kráľovi Vladislavovi II. a kráľovnej. — Českí králi Přemysl Otokar I., Václav I., Otokar II. a jeho syn Václav II. natoľko žičili mestám, že ich blahobyt znateľne rástol. Obchod, ktorý králi podporovali udeľovaním rozličných výsad, prebúdzal ducha k činnosti plodiacej zase nadbytok a živiacej umenia. Zákony, ktoré si v tomto čase najpoprednejšie mestá dávali písomne zhotovovať, zaručovali pokoj a poriadok v týchto mestách. Šľachta bola bohatá a mocná a kráľovský dvor sa tak leskol, že po cisárskom dvore bol prvý v celom Nemecku. Avšak súčasne stále viac úcty v zemi nadobúdala nemecká reč i mravy. V XI. stor. vypovedal Spytihněv II. zo zeme všetkých Nemcov. Lež čoskoro ich znovu povolali a podporovali viac ako kedykoľvek predtým. Vratislav, ktorého Henrich IV. povýšil za kráľa, výsadným listom udelil nemeckej obci v Prahe zákonité postavenie. Nemčinu šírili mníšske rády, húfne tiahnúce v XII. a XIII. stor. od Rýna a Dunaja do Čiech, a taktiež prisťahovaní umelci, remeselníci a roľníci, ktorých privítali jednak zo štátnickej múdrosti, jednak zo zbožnosti. Českí veľmoži totiž nemali radi príklon k Nemcom, ani závislosť od cisárov, ani dôstojnosť kráľovskú. Přemysl Otokar II. znovu povolal veľa Nemcov do krajiny, poprideľoval im sídla najmä v krajoch vo východných pohoriach, udelil im výsady a utvoril si z nich osobnú gardu. Dvor si mimoriadne obľúbil nemčinu. Za kráľov volených z nemeckých rodov stal sa vplyv nemčiny a nemeckých mravov v Čechách rozhodujúcim. Za Jána Luxemburského všetkým tým novým a nezvyčajným, čo Česi videli na jeho dvore, mocne sa povzbudil u nich pud napodobňovania. Veľká časť Čechov, a to najmä vyšších tried, našla zaľúbenie v cudzích mravoch, šatách, obuvi, v nových účesoch a v nemeckej reči. Napodobňovali všetko cudzie, ako keby boli presvedčení, že po vymretí rodu Přemyslovcov musia prestať byť Čechmi alebo Slovanmi. Stalo sa príslovečným: Česi sú ako opice. Šľachta a meštiactvo z jemnejšieho života v hlavnom meste prevzali reč dvora a nemecké mená. Prvé písané mestské práva navrhli nemeckí radní páni v Prahe r. 1341 s kráľovským povolením v nemeckej reči. No jednako sa latinčina všeobecne používala ešte vždy pri verejnom rokovaní a pri zostavovaní listín. Podľa kroniky nemeckého opáta zo Zbraslavi okolo r. 1330 používala sa už nemčina pri dvore a vo väčšine miest viac ako čeština. Že však kráľ udeľoval i verejné úrady a kráľovské zámky cudzincom, s tým sa už praví Česi nemohli uspokojiť. Medzi kráľom a českými pánmi vznikli nezhody a kráľ musel ustúpiť pevnej mienke a moci pánov. — Najväčší lesk dosiahli Česi za Karola I. (ako cisár IV.), veľkého syna Jánovho, vychovaného vo Francúzsku. Ako český kráľ vedel Karol tak múdro brzdiť výhody, ktoré ako cisár poskytoval Nemcom, že sa zadosťučinilo obom stranám a ani jedna sa nemohla žalovať. Zveľadenie vlasti bolo cieľom jeho života. Najprv získal Čechám politickú prevahu v strednej Európe. Za jeho vlády mala Praha nielen najviac obyvateľov v celom Nemecku, ale tým, že tam mal sídlo cisársky dvor, stala sa zároveň i strediskom umení a vied. Podľa vzorov v Paríži a v Bologni založil prvú slovanskú^[21] univerzitu v Prahe (1348), vtedy slnko vedeckého sveta pre pol Európy, pričom predsa len vyhradil v senáte na nej cudzincom tri hlasy a Čechom iba jeden, čím dal podnet k neskoršej prudkej reakcii českej národnosti. Uhri, Poliaci, Česi, Moravania, Rusi, Švédi a všetci Nemci študovali v Prahe. Medzi nimi vyniklo niekoľko českých dejepiscov. Čechy vtedy prežívali ozajstnú národnú slávu. Najdôležitejšie čestné miesta na cisárskom dvore i v ríšskej kancelárii a niekoľko biskupstiev mimo Čiech obsádzali Česi. Čechov volili pre najvznešenejšie posolstvá, boli veliteľmi vo vojne. Byť rodeným Čechom bolo vynikajúcou prednosťou. Veľa zahraničných kniežat si kupovalo príslušnosť k tejto zemi. Všetko smerovalo do Čiech: preto taká veľká vtedajšia hustota obyvateľstva. Avšak toto šťastlivé postavenie Čiech netrvalo dlho. Už za Karolovho syna Václava IV. (ako cisár I.) rozpútali sa spory s duchovenstvom i ďalšie náboženské rozpory, ktoré všeobecne mali veľmi vážne následky. Všetky vášne prepukli vo svojej surovosti, privilegovaní Nemci nanovo roznietili nenávisť odstrčených Slovanov.

Osudy českého jazyka sa rozvíjali od XI. stor. veľmi rozmanite podľa toho, ako sa striedali vnútorné i vonkajšie pomery v krajine. Začiatkom XI. stor. sa zdalo, že vychádza nová šťastná hviezda pre českú kultúru a jej rozvoj. Sv. Prokop postavil okolo r. 1030 kláštor na Sázave a usadil tam slovanských mníchov. Krátko po jeho smrti (1053) ich síce Spytihněv vyhnal, pretože ich obžalovali z kacírstva, a priviedol nemeckých mníchov, avšak Vratislav II. pozval slovanských mníchov spať a za svojho života ich mocne hájil, podľa všetkého preto, aby zaviedli slovanský rítus na viacerých miestach v Čechách a postupne azda aj po celej krajine, čo nesporne malo mať obrovský vplyv na kultúru českého nárečia. Pápež Gregor VII. bol však v tejto veci neúprosný. Po Vratislavovej smrti museli títo mnísi znova ustúpiť mníchom nemeckým. Od toho času nenachádzame už v Čechách stopy po cyrilskej liturgii ani písme; benediktíni, dosadení za Karola IV. do Emauz, boli glagoliti. Latinské duchovenstvo v Čechách sa zo všetkých síl postavilo, ako čítame u Kozmasa, proti zavedeniu slovanskej liturgie v Čechách. Tento odpor zašiel tak ďaleko, že neostalo ani stopy po starej cirkevnej slovančine v českom preklade evanjelií, urobenom vo vtedajšej dobe alebo hneď po nej. — Česká reč sa zase natrvalo formovala pod vplyvom latinčiny a nemčiny. Najväčšie pokroky, najmä v prvej polovici tohto obdobia, urobila básnická reč. No jednako i tu musíme dobre rozlišovať básnictvo svetské alebo lyricko-epické a náboženské alebo historicko-didaktické. Svetské básnictvo si zachovalo svoju samostatnosť ešte po dlhú dobu, pravdepodobne až do založenia pražskej univerzity; náboženskému úplne chýbal poetický duch. Vo všeobecnosti v tých básňach, ktoré vytryskli zo spomienok na uplynulé hrdinské časy, ako aj v ľudových piesňach, ktoré vzošli z vrúcnosti a tepla domáceho života, vanie originalita, opravdivé básnické zasvätenie, reč živá, mocná, rytmická, v pozdnejších legendách, bájkach a didaktických básňach naproti tomu vládne nápadná prázdnota, malátnosť a duševná chudoba. Zlatá doba českého lyricko-epického básnictva spadá podľa všetkého, tak ako vrcholné obdobie minnesängrov, do druhej polovice XII. a na začiatok XIII. stor., hoci niet dôvodov, aby sme považovali českú národnú poéziu týchto čias za dcéru provensalskej alebo nemeckej poézie.

Rytiersky duch a s ním vzápätí romantika rovnako mocne ovládali vtedy pol Európy. Tak ako v Nemecku králi, kniežatá a rytieri vstupovali do radov básnikov, tak isto v Čechách podporovali básnictvo veľmoži na svojich hradoch a nie zriedka i sami robili v básnictve vydarené pokusy. Duch Lumíra a Záboja žil ešte v českých národných básnikoch. Medzi českými kniežatmi sa preslávil kráľ Václav I. (1230 — 1253), otec Otokara II., ako priateľ múz a básnik; avšak jemu pripisovaná nemecká ľúbostná pieseň jestvovala v českej reči oveľa dávnejšie a pravdepodobne ju z češtiny do nemčiny kvôli nemu preložil nejaký potulný minnesänger. Nešťastný Záviš Vítkovic z rodu Rosenberského, ktorý sa oženil s matkou kráľa Václava II. a r. 1290 bol sťatý, zložil vraj, podľa Hájkovho a Balbínovho svedectva, v žalári veľa nesporne českých piesní. Po zriadení pražskej univerzity bolo to s národným básnictvom naopak. O čo väčší totiž bol vplyv univerzity na formovanie českého jazyka, predovšetkým v neskoršej dobe, o to menej prospieval tento vplyv básnictvu. Na začiatku XIV. stor. upadalo ono spolu s mnohými národnými mravmi. Namiesto domáceho nerýmovaného rytmického verša písalo sa odteraz po stáročia v 8 slabičných veršoch. Látka a obsah úplne zodpovedali forme. Mladistvé obdobie českého národa a s ním i básnický život prestali jestvovať. O to viac sa začala rozvíjať próza, najmä od Karola IV. Ten totiž zrovnoprávnil češtinu s nemčinou a latinčinou; on sám sa naučil po česky nielen hovoriť, ale i písať a hoc aj všetky listiny v jeho českej kancelárii sa písali ešte po latinsky alebo po nemecky, jednako nezabudol odporúčať slovanskú reč ani kurfirstským synom v Zlatej bule z r. 1356. Už tým, že pre slovanských mníchov z Chorvátska založil benediktínsky kláštor v Emauzoch, dokázal, ako si cenil slovanskú reč. Jeho manželka kráľovná Alžbeta (zomrela 1393) dala vrúbiť svoje lyžice českými prísloviami. Jeho syn Václav IV. zašiel ešte ďalej a ako prvý z českých kráľov dal vystaviť v českej reči aj listiny, z ktorých najstaršia pochádza z r. 1394. Boli síce už aj predtým české zakladacie listiny, no nie kráľovské, napr. od vrchlabských mešťanov r. 1386, od Jodoka, moravského markgrófa 1393, od Prokopa 1395. Okolo r. 1374 písanie prozaických kníh v českej reči, hlavne duchovného obsahu, muselo už mať prevahu, pretože podľa Tomáša Štítneho boli takí, čo to zo žiarlivosti verejne zavrhovali. Jednotlivé časti biblie museli už jestvovať, i keď nemáme nijaký kódex celej biblie z XII. stor. Václav mal medzi svojimi dvoranmi aj šikovných ľudí, ktorým ďakujeme za české preklady v tej dobe obľúbených diel. Všetko toto bolo zvlášť uspôsobené na to, aby pripravilo vrcholné obdobie českej národnej literatúry, ktoré malo nastúpiť začiatkom XV. stor.

Z jazykových pamiatok tohto obdobia uvádzame: 1. Spevy Rukopisu královédvorského: Beneš Hermanov,^[22] o vyhnaní Sasov z Čiech r. 1205, alebo podľa iných 955 — 978, 84 veršov; Oldřich a Boleslav, o vyhnaní Poliakov z Prahy r. 1003, 62 veršov; Jaroslavovo víťazstvo nad Tatármi pri Olomouci r. 1241, 302 veršov; turnaj na dvore jedného kniežaťa, 142 veršov, okrem 8 menších ľudových piesní; ďalej ľúbostná pieseň kráľa Václava I. 2. Známa pieseň o sv. Václavovi: Svatý Václave, vévodo české země. 3. Rýmovaná legenda o 12 apoštoloch, v Cisárskej dvornej knižnici vo Viedni. 4. List poslaný z neba do mesta Galaty, fragment. 5. Fragment z rýmovaného utrpenia Krista, ktorý objavil pán Kinský. 6. Celý žaltár a bežné spevy zo Starého a Nového zákona, z Te Dea, z Athanasiovho vyznania viery, litánie ku všetkým svätým, ofícium za zomrelých, všetko vo Verejnej knižnici v Prahe. 7. Zlomky Dobrovského rukopisu z prvej polovice XIV. stor., ako ich tu uvádzame: a) Legenda o sv. Prokopovi, b) Deväť radostí Máriiných, c) Plačúca Magdaléna pri Ježišovom hrobe, d) Plač Panny Márie, e) Utrpenie, f) Desatoro prikázaní, g) Bájka o líške a džbáne, h) rôzne satiry. 8. Takzvaný Bohemarius v knižnici pražského dómu z r. 1309, lat.-české vocabularium v 886 hexametroch. 9. Alexandreis, v českých veršoch z latinčiny, v knižnici pražského dómu. 10. Rýmovaná česká kronika, siahajúca až po r. 1314, ktorá sa obvykle, hoci nesprávne, pripisuje boleslavskému kanonikovi Dalimilovi Meziříčskému; jej neznámy pôvodca, ktorý údajne na zámku nejakého pána (vari Viléma z Haznburka) opísal v rýmoch činy jeho predkov, prekypuje najprudšou nenávisťou voči Nemcom (písal ju za panovania kráľa Jána); jeho dielo sa stalo obľúbeným čítaním národa po dve storočia a podľa jeho príkladu ospievali aj iní básnici v rýmoch jednotlivé hrdinské činy predkov; vydal ich Pavel Ješin, 1620, František Procházka, Praha 1786, 8. 11. Rozmanité básne ponajviac duchovného obsahu, v rukopise v knižnici pražského dómu: a) Český Alanus,^[23] b) Spomienka na smrť, c) Nanebovzatie P. Márie, d) O dvadsiatich šiestich bláznoch, e) Päť prameňov hriechu, f) Anselmus o utrpení Krista, g) Catonove distichá po česky, h) modlitby, i) latinsko-český slovník atď. 12. Rýmované utrpenie Krista v knižnici kniežaťa Lobkovica v Roudnici. 13. Český Cato v niekoľkých rukopisoch. 14. Nová rada vo veršoch od Smila z Riesenberka zvaného Flaška. 15. Tristram, rytiersky román z nemčiny, vyše 9000 veršov, v knižnici pátrov minoritov z r. 1449, v Štokholme z r. 1483. 16. Tandariáš a krásna Floribella, tiež rytiersky román v rýmoch. 17. Trójske udalosti, z latinčiny od Quida z Columny, v niekoľkých rukopisoch, po Novom zákone prvá tlačená kniha v českej reči (bez uvedenia miesta tlače a roku), vari z r. 1476,^[24] druhé vydanie v Prahe 1488, 4, tretie vydanie v Prahe 1603, 8, štvrté vydanie v Prahe 1790, 8, piate vydanie 1812. 18. Tkadleček, malý tkáč, rozhovor medzi milencom, ktorého opustila milenka, a nešťastím, v niekoľkých rukopisoch. 19. Najstaršie české zemské práva, ktoré zozbieral Ondřej z Dubé, najvyšší zemský sudca za cisára Karola IV. a za kráľa Václava IV., v Cisárskej dvornej knižnici vo Viedni. 20. Všeobecné práva spolu s lénnym právom, z nemčiny, v pražskej knižnici. 21. Saské zrkadlo alebo Magdeburské právo, tamtiež. 22. Život Karola IV. spolu s korunovačným rádom, v rukopise v Litoměřiciach, ktorý vydal Ambrož z Ottersdorfa, Olomouc 1555, František Jan Tomsa, Praha 1791, 8. 23. Česká kronika, ktorú napísal na rozkaz cisára Karola IV. po latinsky nejaký anonym, do češtiny ju preložil Přibík z Tradenina, zvaný Pulkava, a vydal ju František Procházka, Praha 1786, 8. 24. Kronika o rímskych cisároch, z latinčiny ju preložil Mr. Laurentius, dvorný služobník kráľa Václava. 25. Rýmovaný opis rytiera Mandewilla,^[25] z nemčiny ho preložil taktiež Mr. Laurentius, vo viacerých rukopisoch, vydaný v Plzni 1510, 8, 1513, 8, v Prahe 1610, v Prahe Kramériovo vyd. 1796, 1811. 26. Snár od Mr. Laurentia z Prahy, z latinčiny, v niekoľkých odpisoch, vydal Hájek, Praha 1550, 1581, 8. 27. Rozprávkové príbehy Alexandrove, z latinčiny, v niekoľkých rukopisoch, vyd. v Plzni 1513. 28. Martiniani^[26] aneb římska kronika od Beneša z Hořovic, rytiera rádu Kristovho hrobu, preložená z nemčiny okolo r. 1400, vyšla tlačou v Prahe 1488. 29. Český preklad diela Historia Scholastica Petra Comestora^[27] alebo Manducatora, vo viacerých rukopisoch. 30. Horae alebo Hodiny, zbierka rôznych poučných spisov. 31. Kresťanské vyučovanie, ktoré napísal pre svoje deti český šľachtic Tomáš ze Štítného, v niekoľkých rukopisoch. 32. Asketický traktát o rozličných čnostiach, v rukopise Verejnej knižnice v Prahe, z r. 1383. 33. Zrkadlo (Zrcadlo) sv. Augustína, tamtiež. 34. Kniha židovského majstra Samuela o príchode Mesiáša, z latinčiny, vydaná v Plzni 1528, 4. 35. Testament 12 patriarchov, v rukopise u pátrov piaristov v Lipníku na Morave, vytlačený v Prostějove 1545, 8, v Prahe 1570, 8. 36. Traktát o veľkých žalostiach cirkvi od kňaza Jana Miliča (zomrel 1374), vyd. v Prahe 1542, 4. 37. Filozofi (Mudrci) z latinčiny, vyd. v Prahe 1514, 8. 38. O štyroch hlavných čnostiach, Plzeň 1505, 1529. 39. Elucidarius (Lucidař o všech věcech), častejšie vydávaný, naposledy r. 1783. 40. Sequentionarius, slovník, rukopis. 41. Dva latinsko-české slovníky, vo Verejnej knižnici v Prahe a v benediktínskom kláštore v Rajhrade na Morave. 42. Latinsko-nemecko-český slovník v Brne. 43. Bohemarius minor, v pražskej knižnici. 44. Jednotlivé biblické knihy v rôznych knižniciach, ako žaltár na pergamene, 4, v knižnici pražského dómu, žaltár z r. 1396, vo vojvodcovskej knižnici v Olešnici v Sliezsku, proroci Izaiáš, Jeremiáš a Daniel v pražskej knižnici, evanjeliá vo viedenskej dvornej knižnici, evanjeliá z Matúša v pražskej dvornej knižnici, Hieronymove prológy v dómskej knižnici a iné.^[28]

Kráľom Václavom a Husom sa začína nová éra českého národného života a národnej literatúry. — Spisy Viklefa, anglického Luthera, dostali sa už pred uprchlíkom Paynom^[29] do osvietených Čiech, ktorých kráľovská dcéra bola manželkou britského vládcu. Spisy rozširovali hlavne Jan Hus a Jeroným Pražský. Obidvaja pozdvihli svoje hlasy proti skazeným mravom svetských i duchovných veľmožov, obidvaja verejne kázali nové učenie, ktoré sa najnázornejšie podávalo národu prijímaním pod obojím. Prelo museli byť upálení na hranici v Kostnici. V ich poprave videla prevažná časť Čechov pohanu národa a hlboko pobúrený ľud siahol po zbrani. Jan Žižka sa postavil na čelo husitov. Nasledovalo pustošenie každého druhu, zabíjanie, spaľovanie, požiare vo vnútri krajiny i mimo nej. Kráľ Žigmund, ktorý sa za takýchto pomerov dostal k vláde, chcel opäť nastoliť pokoj ozbrojenou rukou. To sa mu síce darilo, ale až krátko pred smrťou. Husiti sa oslabovali tým, že sa rozdeľovali na strany, tak napr. kališníci čiže utrakvisti, zvaní podľa používania kalicha pri prijímaní, táboriti podľa mesta Tábora, ich hlavného sídla, žiadajúci celkovú reformáciu cirkvi; túto reformáciu chceli presadiť násilím. (Iní boli horebiti, pikarditi, adamiti). Keď bazilejská synoda Pražskými kompaktátmi (1434) priznala kališníkom kalich, oni sami obrátili zbrane proti táboritom a ostatným fanatikom a prinútili ich, najmä po veľkej porážke pri Českom Brode (1434), k Jihlavskému mieru (1436). Z táboritov sa vytvorili českí a moravskí bratia a neskôr ešte veľa iných siekt v Čechách, ktoré, čo aj utlmené, predsa z času na čas vzbĺkali ako dohasínajúce plamene. Za neustálych veľkých treníc medzi katolíkmi a utrakvistami česká koruna i s cisárskou hodnosťou r. 1438 opäť pripadla rakúskemu domu. Albrecht V. (ako cisár II.) manželstvom so Žigmundovou dcérou otvoril si cestu k českému trónu, z ktorého ho však odvolala smrť už r. 1439. Po mnohých politických agitáciách, ktorým muselo náboženstvo slúžiť ako zámienka, kráľom sa stalo dieťa Ladislav, Albrechtov pohrobok, namiesto ktorého vládla regentská vláda. Avšak politické strany bojovali medzi sebou ďalej, až kým veľký Jiří z Poděbrad, hlava utrakvistov, nedosiahol miestodržiteľstvo a nezaviedol pokoj. Po Ladislavovej smrti r. 1457 domohli sa stavy svojho volebného práva a zvolili si doterajšieho miestodržiteľa za kráľa 1458 — 1471. To dodalo národnému duchu nový vzlet. Za poľského princa Vladislava II. znova ožili sotva utíšené vášne; náboženský mier uzavretý v Kutnej Hore r. 1484 medzi katolíkmi a utrakvistami na 31 rokov sa v skutkoch slabo prejavoval. Medzitým sa neobyčajne rozšírili pikarditi, ktorí prišli z Francúzska, pridržiavajúci sa iba biblie a odvrhujúci všetky katolícke cirkevné dogmy; boli však čo najukrutnejšie prenasledovaní, hádzaní do plameňov a vyháňaní zo zeme. O nič lepšie sa nezachádzalo s Lutherovými prívržencami a ešte predtým s českými bratmi. Proti českým bratom poslal pápež Alexander VI. inkvizítora Henricha Institorisa (1499), údajne aby obrátil valdenských a pikarditov. Kráľ Vladislav vydal proti nim opätovné ostré nariadenia r. 1503, 1504, 1508. Početnými, tu i tam silnými apológiami ešte viac dráždili protivníkov. Len čo sa však v Čechách rozšírili Lutherove spisy, ihneď sa evanjelicky zmýšľajúci Česi, utrakvisti i bratia pripojili k nemeckým reformátorom. To spôsobilo prvé najväčšie prenasledovanie luteránov v rokoch 1524 — 1528. Veľa prívržencov nového učenia bolo vyhnaných, iných upálili aj s ich knihami. Súčasne (1524) sa dekrétom zaviedla v Prahe veľmi prísna cenzúra kníh. Bratia mohli teraz vydávať svoje knihy jedine mimo Prahy.

Za týchto mohutných politicko-náboženských búrok, po celé XV. stor. otriasajúcich Čechami, začala česká reč, ktorej nadŕžal už Karol IV., postupne prevládať nad svojimi sokyňami. Najdôležitejší a najďalekosiahlejší krok urobil Václav IV. Český národ, ktorý sa medzitým stal svojprávnym a ktorého duchovnými reprezentantmi boli učitelia na pražskej univerzite na čele s Husom i Jeronymom, cítil sa byť ukrivdený vo svojich prirodzených právach tým, že tri hlasy prináležali cudzincom, a žiadal od kráľa, aby túto krivdu odstránil. Po jednoročnom odpore dekrétom r. 1409 uzákonil kráľ obrátený pomer a pridelil českému národu pri každom rokovaní na univerzite tri hlasy, kým nemeckému len jeden hlas, načo sa potom, ako je známe, vysťahovali všetci nemeckí učitelia, 20 000 študentov a zriadili sa univerzity v Lipsku, Ingolstadte, Rostocku a inde. Po odchode nemeckých profesorov a študentov vládla teraz na univerzite česká strana. Tento čin a zároveň i šírenie Viklefových spisov rozhodujúco pôsobili na vývoj českej národnej kultúry. Viklefove spisy boli síce zavrhnuté a arcibiskup Zbyněk ich dal zbierať a páliť; Jan Hus však vo svojich kázňach odsudzoval pálenie týchto kníh. Mnohí a aj laici s ním súhlasili. Začali sa skladať a spievať urážlivé piesne. Kráľ chcel zaviesť poriadok a zakázal ich pod trestom smrti. Zatiaľ Hus preložil do češtiny niektoré z Viklefových spisov a rozdal ich laikom i paniam; iným umožnil prístup k latinským odpisom. Súčasne dostali Česi preklad celej biblie, nevedno, či ho urobil Hus, ale istotne ho rozširoval. Väčšinu svojich diel písal Hus po česky. Majster Jeroným Pražský a majster Jacobellus, podporovateľ kalicha, robili to isté. Hus nanovo upravil českú abecedu a pevnejšie ustálil český pravopis. Po Husovej a Jeronýmovej poprave sa prostý ľud účastnil na teologických sporoch. Medzi obrannými spismi Husovho učenia v českej reči najpozoruhodnejší bol spis, ktorý napísalo združenie žien. Mnohé výsmešné básne obsahovali trpké obžaloby. Po Václavovej smrti (1419) sa vyznamenali táboriti svojou láskou k materinskej reči; ich biskup Mikuláš z Pelhřimova sám písal v českej reči. Táboriti si začali už pred r. 1423 slúžiť bohoslužby v českom jazyku. Z pera ich vodcu Žižku zachovali sa ešte niektoré české listy v origináli; jemu tiež ďakujeme za český vojenský poriadok, vojenské piesne atď. V tejto dobe sa rozmnožili odpisy biblie: niektoré vraj zhotovili dokonca táboritské ženy. Sám Aeneas Sylvius chváli znalosť biblie u táboritských žien. Text biblie sa usilovne revidoval: vôbec od r. 1410 až do r. 1488 jestvovali aspoň štyri recenzie celej biblie a ešte viac recenzií Nového zákona. Keď medzi katolíkmi a časťou husitov (kališníkmi čiže utrakvistami) nastalo zmierenie (1434) a táboriti boli potlačení zbraňou, chceli aj utrakvisti zaviesť pri omši materinskú reč; obrátili sa preto na cirkevnú bazilejskú radu, dostali však zamietavú odpoveď, no jednako Rokycana a jeho prívrženci nedali sa tým odvrátiť od svojho predsavzatia. Odtiaľ nové útoky Hilariove, Židekove a ostatných katolíkov proti utrakvistom. Česká reč sa už stále častejšie používala pri verejných rokovaniach, najmä za kráľa Jiřího a Vladislava a skoro výlučne na snemovaniach a v zemskom práve. V tomto období znalosť češtiny u spoluuchádzačov o českú korunu nemálo vplývala na ich voľbu.^[30] Po roku 1430 boli preložené do češtiny privilégiá pražského Nového mesta, stanovy maliarskeho cechu, banské práva Jihlavy a Kutnej Hory. Pri kráľovských zemských doskách si latinčina ešte najdlhšie udržala výsadné právo. Až do r. 1495 popri latinčine začali sa vydávať knihy aj v českej reči, v čom Moravania predbehli Čechov pod svojím zemským hajtmanom, vlastencom Ctiborom z Cimburgu r. 1480. Avšak už od r. 1492 tlačili sa výnosy zemského snemu v českej reči počas celého tohto obdobia až po najnovšie časy. Používanie českej reči ako diplomatickej sa rozšírilo v jednej časti Sliezska a r. 1481 až 1559 aj v poľských vojvodstvách Zator a Oświęcim. České nápisy na kameňoch objavujú sa často od r. 1437, náhrobné nápisy od r. 1448, na zvonoch od r. 1386, na pečatiach mená s českou flexiou od r. 1433. S kníhtlačou sa oboznamovali Česi veľmi zavčasu, najvčaššie medzi všetkými Slovanmi. Najstaršiu tlač sme už spomenuli na str. 310. No jednako najstaršia tlačiareň jestvovala až od r. 1487 v Prahe, kde vyšla i prvá celá česká biblia r. 1488 vo fóliu. Čo vyšlo prv, tlačili najskôr potulní umelci. Avšak už na začiatku XVI. stor. vzniklo niekoľko českých tlačiarní, a to v Prahe, Plzni 1498, Litomyšli 1507, v Mladej Boleslavi 1507 [1518],^[31] v Bělej 1519, vo Vilémove 1521 atď. I v cudzine sa tlačilo po česky, v Norimberku 1504 — 1518, v Benátkach 1506.

Za Vladislava II. vytvoril sa najmä český úradný štýl. Všetky nariadenia z českej kancelárie sa vydávali v domácej reči. Archívy sú plné českých listín z tých čias. Miesta v úradoch obsadzovali iba Česi. Podľa nových zákonov sa Nemcom zakazovalo osídľovať sa. Pred súdnymi úradmi nesmela sa použiť iná reč ako materinská. Česká reč mala teraz už dosť pružnosti pre súkromnú i úradnú korešpondenciu: preto nachádzame také množstvo listov v origináloch jednotlivo roztrúsených po archívoch alebo v rukopisných zbierkach. Keď teda na jednej strane vždy sa ešte našli ľudia, ktorí buď z neznalosti, buď z estetickej strojenosti neboli naklonení českým spisom,^[32] na druhej strane zase nechýbali vrelí priatelia a mocní ochrancovia českej reči. Niektorí vlastenci sa zaviazali, že budú všetko písať po česky. Preto popri teologických, politických, právnických a historických spisoch objavuje sa aj veľa zábavných kníh, hlavne románov. — V českom písomníctve sa pomaly začal zakoreňovať lepší, vytríbenejší vkus. Odvtedy Bohuslav Hasištejnský z Lobkovic, najučenejší Čech svojich čias, a iní vynikajúci ľudia horlivejšie začali pestovať v Čechách krásne vedy, Hieronymus Balbus [Jeroným Balbín] mal v Čechách prednášky o krasorečníctve, niektorí vynikajúci mužovia, medzi nimi, okrem už oboch menovaných, Gregorius Pragensis, Joannes Sturm, Joannes Šlechta, Sigmund z Lobkovic, Viktorin Kornel Všehrd, Václav Písecký, Jan Oppaviensis, Andreas Ctiborius, Augustinus Olomucius, Ulricus Rosensis, Joannes Vartembergensis, Martinus Crumloviensis, Stanislav Thurzo, Krištof Weitmühl a iní vystupovali ako učenci jemnejšej humanistickej vzdelanosti, šľachtická mládež častejšie chodievala na štúdiá do Talianska: Česi sa teda museli stále viac oboznamovať s klasickými dielami Grékov i Rimanov. Čo lepšie spisy začali prekladať do češtiny. Vplyv latinčiny na stavbu periód v českom jazyku stáva sa ku koncu XV. stor. stále zreteľnejším. Vidno to predovšetkým na prekladoch Jiřího Hrubého z Jelení a Viktorina Kornela Všehrda, ktorí vzdelávali svojho ducha pod vplyvom starých klasických spisovateľov. Reč nadobúdala plnosti, sily a uhladenosti. Próza lepších spisovateľov sa vcelku vyznačuje vlastnou originalitou, vrúcnosťou a solídnosťou; kým poézia, i keď tu i tam nie je bez života (v husitských spevoch, v básňach Hynka Poděbrada), vo všeobecnosti veľmi zaostala za prózou a chýbala jej samostatnosť ducha, aká vanie z význačnejších spevov prvého obdobia. Medzi týmito obidvoma druhmi rozvinul sa, ako osobitný jav týchto čias, rečnícky jazyk. Prevažuje síce výrečnosť kazateľská, no čoskoro nastúpila i politická a súčasní spisovatelia vychvaľujú strhujúcu suadu^[33] viacerých českých rečníkov, od ktorých sa nám, žiaľbohu, nič nezachovalo.^[34]

Nemožno tu podať prehľad všetkých rukopisných i tlačou vydaných jazykových pamiatok tohto obdobia; obmedzíme sa len na výber z nich. Ako spisovateľov treba uviesť: Majster Jan Hus z Husinca, profesor v Prahe a kazateľ v Betlehemskej kaplnke (nar. 1373, zomrel 1415), svojím učením, svojimi kázňami i svojimi spismi podnietil veľký boj Čechov za náboženskú i cirkevnú slobodu a pripravil novú éru českej národnej literatúry; veľmi mnoho písal v českej reči, avšak jeho spisy, rozpravy a kázne, výklady sv. kníh, kostolné piesne atď. objavovali sa ponajviac jednotlivo a v rôznych obdobiach; jeho Postilla z r. 1413, nachodiaca sa v rukopise v pražskej knižnici, ale aj v niekoľkých a často dostupných odpisoch, vyšla tlačou v Norimberku 1557, 1563, fólio, bez uvedenia tlače (Praha) 1564, fólio, Norimberk 1592, latinské listy preložené z češtiny, Wittenberg 1537, 8, latinské diela 1558 a častejšie. — Majster Jeroným Pražský (zomrel 1416), univerzitný profesor, Husov najčinnejší, najučenejší a najvernejší druh, napísal po česky niekoľko didaktických spisov pre ľud a skladal kostolné piesne ponajviac z biblických výrokov. — Majster Jacobell ze Stříbra [Jakoubek ze Stříbra], inak tiež nazývaný Jakub Stříberský, taktiež profesor na univerzite, horlivý zástanca kalicha, zanechal Postillu čili epištoly nedělní s výklady přes celý rok, pripojenú k tretiemu^[35] vydaniu Husovej Postilly, 1564, kázne, kostolné piesne a iné. — Majster Jan z Rokycan (zomrel 1471), najprv týnsky farár, potom utrakvistický administrátor pražského arcibiskupstva, napísal Postillu pred r. 1470, obsahujúcu kázne a traktát o prijímaní, ktorý máme vo viacerých odpisoch, pastiersky list proti pikarditom, oboje v rukopise. — Hilarius Litoměřický (nar. 1411, zomrel 1467), dómsky dekan a katolícky administrátor pražského arcibiskupstva (1462 — 1467), napísal proti kališníkom niekoľko traktátov o prijímaní pod jedným spôsobom. — Jošt z Rožmberka, vroclavský biskup, ustanovil deväť bodov proti kalichu, adresovaných kráľovi Jiřímu, 1467, rukopis. — Jan Zajíc z Hazmburka zanechal pražským magistrom (okolo r. 1498?) varovný list, vyzývajúci k jednote, rukopis. — Majster Šimon z Tišňova napísal traktát proti prijímaniu pod oboma spôsobami, rukopis. — Martin Lupáč (zomrel 1468), magister, kňaz a sufragán novozvoleného arcibiskupa Rokycanu r. 1435, s niekoľkými pomocníkmi zrevidoval celý Nový zákon a opravil ho na viacerých miestach. — Majster Václav Koranda (de Nova Plsna), horlivý zástanca kalicha, napísal viacej spisov, medzi nimi traktát o božskej sviatosti, vyšiel tlačou v Prahe 1493, 8. — Jan Paleček, český brat, je autorom Paměti brata Jana Palečka, rukopis. — Šimon, predstavený bratskej obce v Hraniciach na Morave, napísal: První cedule pánóm starším Hranickým, vyd. 1507, 8. — Prokop z Hradca Králové [z Jindřichovho Hradca], český brat, vydal medziiným: Otázka, sluší-li Křesťanóm mocí světskú nevěrné neb bludné k pravé víře přinucovati, 1508, 8. — Václav Miřínský, český brat, skladal kostolné hymny: Písně, Praha 1522, 8. — Václav Domek z Kubína preložil z nemčiny: List papeže Lva, kterak Luciperovi psal, 1521, 5. — Václav Valečovský, podkomorník, písal o nerestiach a pokrytectve duchovných a venoval to kráľovi Jiřímu, rukopis. — Majster Pavel ze Žatce [Žatecký], utrakvistický administrátor, vydal bazilejské Listové a compactata^[36] a traktát o prijímaní, Praha 1513, 4. — Mikuláš Vlasenický, český brat, napísal dišputáciu o prijímaní, vyd. 1582, 1600, o zjavení a proroctvách, rukopis a tlačou bez uvedenia letopočtu. — Lukáš z Prahy, 1518 — 1528, vrchný správca bratov, súčasne najučenejší a najbojovnejší spisovateľ Jednoty, napísal r. 1501 Výklad o zjavení Jána, r. 1502 [1513] O nádeji,^[37] r. 1503 List na rozlúčku, keď odchádzal z Prahy, r. 1505 Výklad žalmov, Zpráva k smrti, bez uvedenia tlače r. 1518, 4, Spis o obnovení církve, niekoľko polemických listov a rozpráv, väčšinou v rukopise, postaral sa o vydanie spevníka pre bratské obce r. 1505. — Jan Miroš (zomrel 1520), farár u sv. Kríža v pražskom Starom Meste, zložil: Dva tractaty,^[38] proti katolíkom, vydali ich Poduška a Roždialovský, Praha 1520, 8. — Petr Chelčický (zomrel 1484), farár bratskej obce v Přerove na Morave, obvykle zvaný český doktor, lebo nevedel po latinsky; napísal povestné dielo Kopyta,^[39] ktoré sa však nezachovalo; tlačou vyšli: Kniha výkladů na čtení nedělní, Praha 1522, 1532, Síť víry, Vilémov 1521, 4, O šelmě (bez letopočtu) 4, Řeč na zjevení sv. Jana (bez letopočtu), 4 atď. — Bohuslav z Čechtic zachoval svoje meno potomstvu ako zberateľ pozoruhodných husitských rukopisov v Jene a pravdepodobne i ako autor viacerých diel, tamtiež. — Oldřich z Kalenic je autorom satirického Posolstva Luciferovho najvyššiemu hofmajstrovi Čiech Levovi z Rožmitálu, okolo r. 1478, vo vyššie uvedenom rukopise v Jene. — Majster Petr Mladenovic z Chlumu, notár Josefa z Chlumu, ako očitý svedok Husovej popravy v Kostnici napísal Husov životopis,^[40] zachovaný v mnohých rukopisoch, tiež ako príloha Pasionálu, 1495, samostatne vyd. r. 1533, 1600. — Bartošek z Drahenic ku svojej kronike, napísanej barbarskou latinčinou, zahrnujúcej roky 1419 — 1443, pripojil v dodatku zprávy v českej reči. — Prokop, mestský pisár pražského Starého mesta, zložil novú kroniku v rýmoch, zachovali sa z nej iba zlomky, rukopis. — Pavel Židek, kanonik v Prahe, r. 1471 napísal žiadosť kráľovi Jiřímu: Zpráva královská, t. j. poučenie pre kráľov spolu s kronikou, v troch zväzkoch, z ktorých 3. zväzok obsahuje všeobecné svetové dejiny; zachované je v rukopise z r. 1471, 1656, 1750; jej štýl je nenásilný, plynulý, ale kde-tu pre veľký spech nedbanlivý. Okrem toho napísal všeobecnú encyklopédiu v latinskej reči, rukopis v Krakove. — Martin Kabátník: Putování (cesta do Jeruzalema a Egypta r. 1491 — 1492), vyd. r. 1542, 1577, 1639, 1691 a častejšie. — Zdeněk Lev z Rožmitálu (Rosenthal), r. 1465 podnikol cestu Európou a časťou Ázie; túto cestu opísal v denníku jeden z jeho sprievodcov; český originál sa stratil, ale vyšiel latinský preklad od Pavlovského v Olomouci r. 1577, 8. — Jan z Lobkovic a Hasištejna, podnikol s Dětřichom z Gutštejna r. 1493 cestu z Kadane k sv. hrobu a sám ju opísal starorytiersky verne a neumelecky okolo r. 1505, zachovaná v rukopise; od toho istého autora vyšlo morálne ponaučenie pre jeho syna Jaroslava r. 1504 pod názvom Pravdivý český Mentor, Praha 1796, 8. — Hynek z Poděbrad (nar. 1452, zomrel 1491), štvrtý syn kráľa Jiřího, ktorého si vysoko vážil kráľ Vladislav II. pre jeho veľkú múdrosť a výnimočnú dobrosrdečnosť, je jediný vynikajúci básnik tohto obdobia, ktorého básne sa až dodnes zachovali: Májový sen, objavil a vydal Hanka, Praha 1823 (Starobylé skládání, 5. zv.), O manželství, tamtiež; postaral sa aj o preklad dejín križiackej výpravy do Palestíny r. 1099 od Fulcheria Carnotensisa,^[41] ten sa však stratil. — Řehoř Hrubý z Jelení (zomrel 1514), vážený mešťan pražský a citlivý znalec klasického staroveku, venoval svoju snahu a všetok svoj voľný čas na to, aby dal svojim krajanom preklady obľúbených spisov; od neho máme: Petrarcove knihy De remediis utriusque fortunae,^[42] po česky v Prahe 1501, fólio, Petrarcove listy (16), rukopis, jednu reč sv. Chrysostoma, Praha 1501, Laelia od Marca Tullia Cicerona, vydal Zimmermann, Praha 1818, 12, Paradoxa od Cicerona, vydal Nejedlý, Hlasatel český IV, Joviana Pontana knihy de lege, tiež od neho 5 kníh o poslušnosti, tiež od neho o dobročinnosti atď., v rukopise, vydal Zimmermann, Hradec Králové 1819, 8, od Laurentia Vallu rozprava o Konstantinovom dare,^[43] rukopis, Jana Antona Campanského Knihy o spravování úřadu,^[44] vyd. v Prahe 1513, 4, od Erasma Chválu bláznovstva,^[45] rukopis, Život sv. otcov, rukopis, Agapetovo napomenutie cisárovi Justiniánovi,^[46] rukopis, list Bohuslava z Lobkovic Petrovi z Rožmberka, českému zemskému hajtmanovi, o spravovaní ríše, z latinčiny, rukopis, dišputáciu Václava Píseckého z latinčiny atď. — Václav Písecký z Písku (nar. 1482, zomrel 1511) ako hofmajster odprevádzal mladého Zikmunda z Jelení do Talianska a umrel v Benátkach na mor; preložil: Isokratesa napomenutí k Demonikovi, z gréčtiny, Praha 1512, 8, Veleslavínovo vydanie r. 1586, 12, 1801, 1818, 8. — Victorin Cornelius [Kornel] ze Všehrd z Chrudimi (zomrel 1520), zemský vicepisár, učenec všestranného nadania a jemného vkusu; za neho sa rozhodlo, aby sa všetky knihy zemských dosák písali po česky; zanechal 9 zväzkov o právach, súdoch a zemských doskách Českého kráľovstva,^[47] rukopis z r. 1495, znamenité dielo, zachované v niekoľkých odpisoch; Cypriánov výklad otčenáša,^[48] Plzeň 1501, 8, Cypriánov list Donátovi o pohŕdaní svetom, tamtiež, Chrysostomovu reč o napravení padlého, tamtiež, nové vydanie v Prahe 1820, 8. — Jan Šlechta z rodu Všehrdovcov z Kostelca (nar. 1466, zomrel 1526), učený humanista, písal síce väčšinou po latinsky, ale nemálo aj po česky, a o jednom jeho po česky napísanom liste usúdil Bohuslav Lobkovic, že sa mu veľmi zapáčil pre štýl. — Mikuláš Konáč z Hodiškova (zomrel 1546), najprv pisár vinohradníckeho úradu, potom kníhtlačiar v Prahe, po celých 20 rokov vydával rôzne staršie i novšie spisy, v prvom rade svoje vlastné vedecké práce a preklady: Česká kronika, z latinčiny od Aenea Sylviu, Praha 1510, 4, s kronikou Kuthenovou, vydal Veleslavín r. 1585, 4, nové vydanie Kramérius, Praha 1817 a n., dva Lucianove dialógy,^[49] Praha 1507, 4, od Filipa Beroalda rozprávku o dvoch zaľúbených, Praha 1507, 4, Dialogus, v němž Čech s Pikhartem rozmlouvá, Praha 1515, 8, O klanění svátosti oltářní, z latinčiny, 1515, 8, O štěstí, z latinčiny od Aenea Sylviu, Praha 1516, 8, Snář, Praha 1516, 8, Knížka srdeční, Praha 1521, 4, 1602, 8, Pravidlo lidského života, Praha 1528, fólio, Hořekování spravedlivosti, Praha 1547, fólio a iné. — Oldřich Velenský z Mnichova, kníhtlačiar v Bělej, bol súčasne i spisovateľ: Pranostika, Bělá 1519, 4, O rytíři křesťanském, z latinčiny od Erasma Rotterdamského, Bělá 1519, 4, Praha 1787, Rokování Paškvilla a Cyra, z latinčiny, tamtiež 1520, 4, Sebrání (zbierka asketických článkov z latinčiny), tamtiež 1520, 4, Žaloby chudých a bohatých, z latinčiny od Erasma, tamtiež, 1520, 4, Výklad Martina Luthera o Antikristu, z nemčiny, Praha 1522, 8, Čtení a epištoly nedělní, Praha 1523, 4 a iné. — Jan Vodňan Aquensis, františkán v kláštore sv. anjelov v Horažďoviciach, napísal latinsko-český slovník,^[50] Plzeň 1511, 4, dialóg o nepoškvrnenom počatí Panny Márie,^[51] rukopis, 1529, písal tiež proti Lutherovi. — Ctibor z Cimburka a Tovačova (zomrel 1494), moravský zemský hajtman, dal spísať knihy moravských zemských dosák od r. 1480 v češtine, usporiadal zbierku slobôd, práv, nariadení a zvyklostí markgrófstva Moravy (1480): Kniha Tovačovská, rukopis, sám napísal veľmi duchaplné zaujímavé dielo politického obsahu formou románu O statkoch duchovenstva,^[52] kráľovi Jiřímu r. 1467, vyd. 1539, fólio, jazyk je čistý a vznešený. — Jan Češka, kňaz a vychovávateľ pána z Pernštejna: Řeči mudrcův, v rukopise a tlačou v Plzni 1529, Praha 1579, 1786, 8. — Hájek z Hodětína r. 1413 a Václav Vlček pred r. 1457 písali o vojenskom umení. — Petr a Zdeněk ze Šternberka a Albrecht Rendel napísali o uzneseniach zemského snemu za Vladislava: Nálezové, Praha 1500, 4; podobné zbierky z tejto doby máme v rôznych rukopisoch. — Petr Přespole z Prahy, mešťan kutnohorský, preložil kutnohorské a jihlavské banské právo: Právo královské horajkóv, Práva Jihlavská, z latinčiny 1460, v rukopise. — Albrecht Ojíř z Očedělic zbieral právne nálezy z doby kráľa Václava a Žigmunda: O nálezích panských, rukopis. — Matouš z Chlumčan dostal r. 1501 poverenie od pánov, ktorí boli menovaní na výskum privilégií a listín uschovávaných na Karlštejne a medzi ktorými bol i Bohuslav z Lobkovic, aby spísal po poriadku všetky listiny a zostavil index: Zřízení,^[53] rukopis. — Křišťan Prachatický (zomrel 1439), farár u sv. Michala v Prahe, napísal niekoľko lekárskych kníh: Lékařské knihy, rukopis pražského dómu, Repliku na pranostiku a iné. Majster Jan Černý, zábřeský mešťan, napísal niekoľko lekárskych kníh: Knihy lékařské, rukopis z r. 1525 na Strahove, rastlinopis: Herbář, Norimberg 1517, fólio, Mikuláš Vrána, inak Adelphi zvaný, preložil od vyššie menovaného Majstra Jana komentár o 9. traktáte Rhasesovom, rukopis z r. 1566, prekladal tiež v oblasti chémie a prírodopisu, Olomouc 1556 — 1559. — Mikuláš Klaudián, lekár v Mladej Boleslavi a kníhtlačiar, vydal niekoľko vlastných i cudzích spisov: Zpráva a naučení ženám těhotným, Mladá Boleslav 1519, 4, Jana Černého Herbář, Norimberk 1517, fólio. (Klaudián bol vydavateľ i korektor), Spis dosti činící z víry, apológia bratov, bez označenia tlače, 1507, 1518, 4, Bělá 1521, 4, O pravdách víry, Mladá Boleslav 1518, 4, mapu Čiech, 1518, nové vydanie pri Bílejovského Cirkevnej kronike, Praha 1816, Nový zákon 1518, 4 a iné. — Mikuláš Bakalář, kníhtlačiar v Plzni, napísal Mohamedov život, 1498, 4, Lucidař 1498, 8, opis zasľúbenej zeme 1498, 8, O siedmich ťažkostiach zmyslov 1498, 8, O čtyřech stěžejných ctnostech 1505, 8, Knihy žalmové 1508, Barlaam 1504, 1512 a i. — Jiří Štyrsa vydal r. 1522 a n. na hore Karmel v Mladej Boleslavi niekoľko vlastných, hlavne však cudzích spisov duchovného obsahu.

Od nemenovaných a neznámych autorov patria k týmto jazykovým pamiatkam, ktorých sme sa tu kvôli stručnosti iba zbežne dotkli, okrem 33 biblií v rukopisoch (z nich najstaršie sú: Drážďanská okolo r. 1410, Litoměřická 1411, Olomoucká 1417, Menšia litoměřická 1429 atď.), 22 Nových zákonov, niekoľko kníh apokryfov, evanjelií, postíl, kázní atď., početné diela politické, právnické, dejepisné, zemepisné, lekárske, hvezdárske, hospodárske, beletristické a lingvistické, niektoré vydané tlačou, iné v rukopisoch, ktoré veľmi presne uviedol pán Dobrovský vo svojej knihe Geschichte der böhmischen Sprache und Literatur, 211 — 384.

Rozšírenie kníhtlače v Čechách bolo veľmi dôležité pre zdokonaľovanie domácej reči a pre národnú literatúru. — Ferdinand I. nastúpil na trón v neblahom období rokov 1527 — 1564. Písomným sľubom sa zaviazal stavom, že bude rešpektovať vážnosť bazilejských kompaktát a že dosadí takého arcibiskupa, ktorý bude predstaveným obojeho duchovenstva (katolíckeho i utrakvistického). Pretože bol príliš zamestnaný vojnou s Turkami, starosti o vnútorné záležitosti prenechal samým Čechom. Už pred ním a ešte viac za jeho vlády uzavierali českí utrakvisti a bratia s protestantmi v Nemecku bližšie spoločenstvo a luteránske učenie sa v krajine veľmi rozšírilo. Avšak práve toto spoločenstvo — pretože bratov a luteránov počítali nie k utrakvistom ale k sektám — spôsobilo obom prenasledovanie. Lebo keď v šmalkaldskej vojne (1547) evanjelicky zmýšľajúci Česi sa zdráhali bojovať proti svojim nemeckým spoluveriacim, boli najprv pozatvárané bratské kostoly, učitelia uväznení a ostatní, ktorí sa nechceli vrátiť do rímskej cirkvi, museli sa r. 1548 vysťahovať do Veľkopoľska a Pruska. Zemský snem sa r. 1549 formálne uzniesol vypovedať luteránov. Ferdinand nato r. 1561 vymenoval arcibiskupa, r. 1556 položil základy jezuitskej univerzity, ktorá dostala meno Ferdinandova vysoká škola alebo Clementinum, a r. 1560 jezuita Perez založil klementínsku knižnicu v Prahe. Za Ferdinanda r. 1541 zhoreli zemské dosky ako hlavná listina ríše. Medzitým v posledných pokojných rokoch Ferdinandovej vlády opäť v Čechách vzrástol počet bratov a luteránov, ale k ozajstnému zjednoteniu troch nekatolíckych strán nemohlo dôjsť, ba naopak, ich duchovenstvo hľadelo na seba s rastúcou nedôverou. — Ferdinandova vláda akoby bola zorala pole v Čechách, načo potom Maximiliánova vláda (1562 — 1576) padla ako tichý a úrodný dážď. Za neho zmĺkli všetky nepokoje. Stále vzrastajúcim členom protestantov panského a rytierskeho stavu poskytoval čo len mohol pri svojom spriaznení s rímskou cirkvou a vo svojom postavení zemského vládcu: bolo im dovolené vo všetkých kostoloch svojho patronátu hlásať učenie a odbavovať obrady, tak ako ich obsahovalo augsburské vyznanie. Dokonca i utrakvisti sa mohli ľubovoľne hlásiť k Lutherovmu učeniu. Len keby sa evanjelici sami neboli pripravili o túto slobodu! Oni sa však hneď začali medzi sebou škriepiť vo veciach viery a cirkevného zriadenia a namiesto toho, aby sa boli usilovali o právne založenie jednej všeobecnej evanjelickej cirkvi, zamerali sa hlavne na to, ako by mohli udržať a podľa možnosti čo najviac rozšíriť každý svoju vlastnú stranu. Luteránski zeloti^[54] obžalovali bratov, že sa prikláňajú ku kalvinizmu. Dokonca ani spoločná konfesia spojených nekatolíkov, utrakvistov, luteránov a bratov, skoncipovaná r. 1575, cisárovi Maximiliánovi predložená a od neho schválená — až do zriadenia konzistória, ktoré sa odročilo — nemohla ich naozaj zjednotiť a priviesť k svornosti.^[55] Otcovská vláda Rudolfa II., ktorý si zvolil za trvalé sídlo Prahu (1576 — 1612), neobyčajne podporovala literárne snahy Čechov. Sám cisár bol veľmi učený, dobre ovládal českú reč a tešil sa z jej rozkvetu. Avšak tým, že r. 1586 vydal nariadenie proti pikardom, ako aj tým, že r. 1605 zaviedol prísnu cenzúru, nanovo podnietil odbojného ducha strán a ten sa prv neutíšil, kým cisár, donútený r. 1609, nepodpísal takzvaný List majestátu, ktorý si vyžiadali protestanti a ktorý zaručoval úplnú náboženskú slobodu. Od r. 1609 do 1620 prevládala v Čechách spojená strana utrakvistov, luteránov a bratov. Mohli si zriadiť zvláštne konzistórium a zvoliť si defenzorov na ochranu svojej viery, kráľ si však ponechal právo potvrdzovať ich.^[56] Vysoká škola v Prahe, ktorú už predtým boli zabrali, touto listinou bola im formálne a celkom odovzdaná do rúk. Rudolf čoskoro nato odstúpil (1612) vládu svojmu bratovi Matiášovi, za vlády ktorého náboženské i politické nepokoje nadobudli odrazu veľmi vážny charakter.

Literárna kultúra krajiny od konca minulého až po začiatok nasledujúceho storočia veľmi napredovala. Zvyk veľmožov navštevovať zahraničné vysoké školy trval i naďalej; tak ako predtým Viedeň, Paríž, Bologna, Pádua, Ferrara, teraz okrem nich ešte Wittenberg, Lipsko, Strassburg, Ingolstadt, Jena a Altdorf boli poprednými strediskami českej šľachtickej mládeže. S mládežou odchádzali do zahraničia múdri a zrelí mužovia ako vodcovia a sprievodcovia. Tým sa v krajine naširoko udomácňovali jemnejšie mravy a vytríbený vkus. Avšak pražská univerzita na začiatku XVI. stor. stratila veľa zo svojho voľakedajšieho lesku. Roku 1530 prejavili však stavy, zhromaždené na sneme, veľkú starostlivosť o jej vzkriesenie; povolali na ňu viacero učencov, zriadili nové katedry, zaviedli lepší učebný plán a rozšírili predovšetkým štúdium klasikov. Počet gymnázií a iných učilíšť sa v krajine znateľne zväčšil; najviac sa vyznamenali bratské školy (v Mladej Boleslavi, Přerove, Ivančiciach, Fulneku) svojou vyučovacou metódou a návštevnosťou. Vedy nachádzali mocných priateľov a ochrancov nielen v jednotlivých šľachticoch, ale i v samých kráľoch. Medzi prvými bol Jan Hodějovský z Hodějova, zemský vicesudca Kráľovstva českého (nar. 1496, zomrel 1566), mimoriadnou láskou oddaný štúdiu dejín a múzam starého Latia. Vytvoril si okolo seba celý kruh latinských básnikov.^[57] V tomto čase sú už aj divadelné predstavenia; r. 1534 sa hral v Prahe Plautov Miles gloriosus, potom r. 1538 Suzanna, 1543 Terentiov Phormio, neskôr jezuiti hrávali väčšinou duchovné drámy. Tieto školské drámy zanikli v XVIII. stor., keď sa otvorilo verejné divadlo. Ferdinandovi I. ďakujú katolícke školy za svoj nový život. — Rudolf II., s nesmiernou vášňou oddaný prírodným vedám, holdujúc však aj iným odvetviam ľudskej vedy, s kráľovskou štedrosťou vydržiaval na svojom dvore najvýznamnejších ľudí svojich čias (Tycho de Brahe, Kepler atď.).^[58]

Český jazyk dosiahol v tomto čase svoj zlatý vek. Nadobudnúc už v predchádzajúcom storočí prvenstvo v krajine, získal teraz viac samostatnosti, gramatickej pevnosti, korektnosti a bohatstva. S rastúcim množstvom spisovateľov rástol i počet kníhtlačiarní, s množstvom kníh aj počet čitateľov a priateľov literatúry. Všetko sa usilovalo v rodnej reči voľne myslieť a písať. Čeština sa stala vo všetkých úradoch obcovacím jazykom. Na zemskom sneme r. 1615 sa prijalo nariadenie, že všetci, ktorým odteraz bude udelený indigenát, majú dať vychovávať a vyučovať svoje deti v českej reči. Predovšetkým Rudolf bol jej ochrancom. Všetko sa sústreďovalo s českými prácami pri jeho tróne: českých spisovateľov za jeho vlády bolo asi dvesto. Najvznešenejší páni a dámy skladali české piesne a svoj patriotizmus uplatňovali v kultúre materinskej reči. Z gréčtiny a latinčiny sa teraz prekladalo nepomerne viac ako v predchádzajúcom období; v prvom rade bolo to sv. Písmo, bratia sa usilovali nahradiť starý preklad z Vulgáty presnejším prekladom podľa najstaršieho Písma. Všetky náboženské strany, katolíci, utrakvisti i bratia rovnako sa usilovali o čistotu a kultúru materinskej reči; medzi prvými pochvalnú zmienku zasluhujú Václav Hájek z Libočan, Žigmund z Púchova a Bartoloměj Paprocký. Avšak najviac čo ďakovať má čeština v tomto období bratom. Na čele s mocnými ochrancami neváhali bratia pustiť sa s mimoriadnou starostlivosťou do pestovania, vzdelávania a rozširovania materinskej reči, v ktorej si odbavovali obrady. Nesmrteľnú slávu si získali v tomto ohľade slobodní páni Jan a Karel Starší ze Žerotína, otec a syn, ako najväčší mecenáši a podporovatelia svetla vedy vo svojej vlasti; pod ich mocnou ochranou a bezpríkladnou štedrosťou pretvorili bratia celú Moravu na vyhňu národnej literatúry. Bratský preklad celej biblie s komentárom v 6 kvartových zväzkoch (1579 — 1593) a Komenského diela znamenajú zavŕšenie tisíc rokov starého českého jazyka i literatúry a poukazujú na stupeň vývoja, aký tento jazyk do tých čias dosiahol. Lebo priskoro sa mali tieto snahy pominúť a zvrátiť! V prvom rade treba vzdať slávu neúnavnému vlastencovi Adamovi z Veleslavína za jeho veľké zásluhy o kultúru materinskej reči a o rozprúdenie literárneho ruchu v Čechách. Spisy týchto mužov sú ešte i teraz klasickým vzorom gramatickej jazykovej správnosti. České tlačiarne v tomto období vydávali nádherné diela. Melantrich a jeho zať Veleslavín získali si aj ako kníhtlačiari najväčšiu slávu. Sama Praha mala 18 českých kníhtlačiarní; okrem toho sa po česky tlačilo v Kutnej Hore, Plzni, Mladej Boleslavi, Litomyšli, Hradci Králové, Prostějove, Náměšti, Olomouci, Meziříčí, Ostrove, Kraliciach, Ješkoviciach a mimo Čiech v Norimberku, Lešne, Amsterdame, Lipsku, Wittenbergu, Drážďanoch atď. — Zo všetkých odborov najviac sa obohatila teológia pôvodnými dielami a prekladmi; postily, kázne, traktáty, modlitebné knihy, spevníky, vyznania viery, apológie, výklady sv. Písma vychádzali v neopísateľnom množstve; prinášal to so sebou charakter storočia. Preslávená bola vlastenecká poézia, avšak iba časť z nej sa nám zachovala a dokonca len malá časť znesie prísnejšiu kritiku vycibrenejšieho vkusu. K vynikajúcim českým básnikom z čias Maximiliána a Rudolfa patria Ján Sylvanus (rodom Slovák), pre svoj veľký básnický talent všeobecne nazývaný poeta bohemicus. Jan Herštejn z Radověsic, Jiří Horský, Martin Písecký, Jan Táborský, Jiří Hanuš, Jan Chmelovec, Juraj Tesák, Tomáš Soběslavský Řešátko, Jan Simonides Turnovský, Martin Philomusa, Jan Gryllus z Gryllova, Jiří Strýc a predovšetkým Šimon Lomnický. Avšak väčšina plodov ducha týchto mužov má na sebe pečať storočia a patrí z väčšej časti náboženskej poézii; takzvaní krásni duchovia písali latinské verše a menovali ich verše alebo carmina;^[59] českí básnici počítali a rýmovali slabiky naďalej, slovami menej chudobné ako duchom. Blahoslav, Táborský, Benešovský, Nudožerín a Komenský a neskôr Drachovský a Rosa, sami odchovanci klasikov, chceli zaviesť do českého básnictva grécku a rímsku metriku, prispôsobiac ju povahe slovanského jazyka, až keď odrazu r. 1620 prihrmela búrka a pochovala ich snahy aj s literatúrou.^[60] Celkom inakšie to bolo s rečníckym jazykom. Politická výrečnosť dosiahla teraz svoj najvyšší stupeň. Skvelé rečnícke talenty, podľa svedectva súčasníkov až obdivuhodne vycibrené, dosiahli palmu v tomto umení: gróf Adam zo Šternberka, Adam z Valdštejna zvaný Longus, Bohuslav Michalovic, slobodný pán Václav z Budova, Vilém Slavata, gróf Vratislav z Mitrovic a Krištof Harant. Kazateľská výrečnosť bola na takom stupni, že skoro tretina tlačou vydaných kníh tohto obdobia pozostáva z kázní. Spolu s rečníctvom v jednotlivých vedách čiastočne pokročila i náučná próza; vážnejšie vedy sa predsa však i teraz ponajviac ešte pestovali po latinsky. V histórii vynikli: Martin Kuthen, Jan Dubravius, Václav Hájek z Libočan, Prokop Lupáč, Adam z Veleslavína, Michal Konstantinovič, Bartoloměj Paprocký, Václav Plácel, gróf Vilém Slavata a iní; v právnictve: Bohuslav z Hodějova, Šimon Proxenus zo Sudetu, Václav slobodný pán z Budovca a iní; v matematike, prírodopise a medicíne: Tadeáš Hájek, Petr Codicillus, Václav Želotýn, Huber z Risenpachu, Adam Zalužanský a iní; o gramatickú úpravu jazyka a o lexiku sa zaslúžil predovšetkým Veleslavín, tak ako účelné a trvanlivé zásluhy o estetickú kritiku a filológiu si získal Nudožerín.

Vyčerpávajúci a po každej stránke uspokojivý prehľad literárnych produktov tohto storočia nie je ani zámerom tohto diela ani v silách jeho autora; tu musí postačiť len obmedzený výber. — Prekladateľom a vydavateľom Kralickej biblie plne náleží zaslúžená chvála, že spojenými silami a statočnou usilovnosťou ukončili dielo, akým sa môže popýšiť len málo národov. Toto dielo vyšlo pod názvom Biblí česká v nově vydaná, díl I. r. 1579, díl II. 1580, díl III. 1582, díl IV. 1587, díl V. 1588, díl VI. 1593, bez uvedenia miesta tlače, v Kraliciach na Morave, vo formáte, ktorý obvykle nazývame 4, avšak v skutočnosti je to malé fólio alebo veľký formát 8. Preklad Starého zákona je prvý, urobený podľa pôvodného hebrejského textu; Nový zákon už predtým (1563) z gréčtiny preložil Jan Blahoslav. Prekladateľmi boli: Albert Nikolai, Lukáš Helic, Jan Aeneas, Jiří Strýc, Ezaiáš Coepolla, Jan Ephraim, Pavel Jessenius a Jan Capito. Slobodný pán Jan ze Žerotína poskytol finančné náklady na zriadenie novej tlačiarne vo svojom zámku Kralice a na vydanie tejto nádhernej biblie. Pre správnosť pravopisu i jazyka, čím, tak ako aj krásou tlače, vyniká táto biblia nad všetky české knihy, aké kedy vyšli, natoľko sa zapáčila, že sa všeobecne stala vzorom jazyka. Reálnu hodnotu prekladu ani komentára nespomíname na tomto mieste, hoci by si zaslúžilo zmienky, že už pred plných 200 rokmi obsahoval väčšinu z toho, čo učení koryfeji exegézy našej doby predložili svetu ako svoj veľký objav a čo svet dnes s obdivom i úžasom vysoko oceňuje.^[61]

Jiří Strýc Zábřeský, jeden z bratských prekladateľov, hlboko vzdelaný predstavený moravskej Jednoty bratskej, zanechal niekoľko teologických spisov a rýmovaný preklad žalmov, dodnes ešte neprekonaný: Žalmové sv. Davida v rytmy české uvedené, 1590 [1587], 1620, 12 a častejšie vydané; Zrcadlo poctivé ženy,^[62] Olomouc 1613 atď. — Karel, slobodný pán zo Žerotína, starší, Janov syn (nar. 1564, zomrel 1636), moravský zemský hajtman, kráľovský radca a komorník, tento nesmrteľný mecén a ochranca moravských bratov odobral sa na cisárske nariadenie r. 1628, po odpredaji svojho majetku, do vyhnanstva do Vroclavi, kde prežil zvyšok svojich dní; vydal veľa českých spisov na vlastné náklady, sám opísal svoju cestu na západ a zanechal mnoho vlastnoručne napísaných latinských, francúzskych, talianskych a českých listov, ktoré sú uschovávané v knižnici grófa Vrbnu v Hořoviciach; výber z jeho latinských listov vydal Monse: Caroli L. B. a Žerotín Epistolae selectae, Brno 1781, 8, výber z českých listov Jungmann vo svojej Slovesnosti, Praha 1820. — Jan Amos Komenský (Comenius), z Komny neďaleko Uherského Brodu na Morave (nar. 1592, zomrel 1671), žil a tvoril síce už na konci tohto a na začiatku nasledujúceho obdobia, avšak rečou i svojím duchom po každej stránke prináleží zlatej ére českej literatúry; študoval v Čechách a v Nemecku, r. 1614 sa stal rektorom v Přerove a potom vo Fulneku, r. 1627 sa uchýlil do Lešna v Poľsku, tu sa stal riaditeľom školy, potom r. 1632 biskupom českých a moravských bratov a napokon r. 1648 prvým biskupom Jednoty v Poľsku; pre svoju učenosť a vynikajúce vlastnosti pozývali ho naraz do viacerých krajín, aby tam zriaďoval školy; preto šiel r. 1641 a v nasledujúcich rokoch do Anglicka, Švédska, Pruska, Sedmohradska a Uhorska (Sáros-Patak), potom sa vrátil späť do Lešna; no čoskoro bol prinútený utiahnuť sa najprv do Sliezska, potom do Brandenburska a nakoniec do Amsterdamu, kde v pokoji strávil zvyšok svojho namáhavého života; čo vykonal ako biskup pre svoju cirkev a ako pedagóg pre výchovu svojho storočia, to patrí do dejín cirkvi a kultúry a v istom zmysle i do svetových dejín (kde ho však obyčajne zaznávajú); ako český spisovateľ správnosťou a korektnosťou svojho jazyka vyrovná sa svojim najlepším predchodcom a prevyšuje ich všetkých dokonalou, ozaj umeleckou, podľa Grékov a Rimanov vytvorenou dikciou; máme od neho viac ako 20 českých diel, okrem latinských spisov Orbis sensualium pictus a Ianua linguarum reserata, obidve diela preložené takmer do všetkých európskych a niektorých ázijských jazykov a nespočetnekrát vydávané; (Jana Lasického) Historie o těžkých protivenstvích církve české, z latinčiny, Lešno 1655, Amsterdam 1663, Berlín 1756, 12, Labyrint světa a ráj srdce, Praha^[63] 1631, 4, Amsterdam 1663, Berlín 1757, Praha 1782, 1809, 12, Hlubina bezpečnosti, Lešno 1632, Amsterdam 1663 a častejšie; Theatrum divinum, po česky v Prahe 1616, 4; Manuálnik, jádro Biblí svaté, Amsterdam 1658, 12; Cvičení se v pobožnosti, Amsterdam 1661, Berlín 1754, 5. vydanie v Prahe 1782, 12; Historie o umučení a smrti Krista Pána, Berlín 1757; Jana Lasického Historie o původu a činech bratří českých, kniha osmá, z latinčiny 1649, Halle 1763, 8; Hrad nedobytedlný, přemyšlování o dokonalosti křesťanské, Halle 1765, 12; Outočiště, 1655, Halle 1763, 1765; Srdečné napomenutí, Berlín 1748, 8; Dvojí kázání, Berlín 1763; Kšaft umírající jednoty bratrské, Berlín 1757, 12; Hlas pastýře, Berlín 1757, 12; Catonis disticha moralia, v českých hexametroch, Amsterdam 1662, Praha 1670, 8; Umění kazatelské, vydal Ziegler 1823, 8; O vymítání němého, přídavkové někteří atď., latinské diela vyšli pod názvom Opera didactica v Amsterdame 1657, fólio; z Komenského nezachovaných spisov treba najviac ľutovať stratu česko-latinského a latinsko-českého slovníka, ktorý zhorel v Lešne a o ktorom on sám hovorí v českom predslove k svojej Ianuae linguarum. — Majster Daniel Adam z Veleslavína z Prahy (nar. 1546, zomrel 1599), vzdelával sa v Čechách a po Lupáčovom odchode stal sa profesorom histórie na pražskej univerzite, o sedem rokov potom sa oženil s dcérou zaslúžilého českého kníhtlačiara Jiřího Melantricha z Aventina, r. 1580 zdedil jeho tlačiareň, vydával vlastné i cudzie české diela a umrel ako primas (prezident) magistrátu pražského Starého mesta; platí všeobecne za prvého českého spisovateľa tejto doby, hoci jeho štýlu, inak veľmi správnemu a korektnému, avšak pre istú obšírnosť neprehľadnému, chýba typ staroklasickej, a tým i estetickej vypracovanosti jazyka, jeho veľká nepominuteľná zásluha spočíva v oživení a rozšírení literárneho ruchu medzi jeho krajanmi; on bol český Brockhaus a Cotta starších čias; máme od neho asi 30 českých diel, ktoré buď on sám napísal, buď upravil a vydal na vlastné trovy; pod jeho dozorom a za jeho účasti vo vzornej a elegantnej úprave vyšiel z jeho tlačiarne ešte oveľa väčší počet cudzích diel: Kalendář historický, Praha 1578, 4, 1590, fólio; O vrchnostech a zprávcích světských, podľa nemeckého od Georga Lautenbecka, 1584, 1592, 1600, fólio; Jana Cariona Kronika světa,^[64] 1584, 4, 1602, 4; Kronika Aenea Sylviu a Martina Kuthena, 1585, 4. Joanna Ludovica Vivisa Navedení k moudrosti,^[65] 1586, 12. O zachování zdraví, v rýmoch, 1587, 12; Pravidlo křesťanského života, 1587, 8, 1600, 8, Hospodář užitečný, 1587, 8; Tabule sedmi zlých a dobrých věcí, 1588, 8; Výklad na Věřím v Pana Boha, 1588, 8; Elegantiae Terentii et Plauti, po česky 1598, 8; Štít víry, 1591, 8, Vypsání Jerusaléma, Praha 1592, fólio; Putování svatých^[66] od Heinricha Buntinga, 1592, fólio, 1610, fólio; Soliloquia de passione, po česky 1593, 8, 1600, Kázání sv. Bernharda, 1593, 8; Sv. Jeronyma o křesťanském odjití, 1593, 8; Basilii Fabri Dictionarium linguae latinae cum interpretatione bohemica, 1579, 4; Sylva quadrilinquis, 1598, 4, S. Augustini Soliloquia animae, po česky 1583 12, 1600, 12, tiež jeho Manuale, 1583, 12, 1600, 1786; Vypsání země ruské, 1592, 8, 1786, 8; Pierandrea Mathiola^[67] Herbář, přeložil ho Hájek, opravený a rozšírený 1596, fólio; Ecclesiasticus, po česky, 1586, 12, Nomenclator, 1586, 8 a iné. — Václav Hájek z Libočan (zomrel 1553), kanonik a napokon prepošt v Boleslavi, na základe starých kroník zostavil dejiny Čiech až po r. 1526, hodnota materiálu jeho diela sa posudzuje rôzne, historický štýl však je vzorný a dosiaľ ho nedosiahol a tobôž nepredstihol nikto z jeho nasledovníkov: Kronika česká, Praha 1541, fólio, Praha 1819, fólio; okrem toho opravil: Solfernus,^[68] život Adamův, vydal Ottersdorf 1553, fólio, a ešte niekoľko iných kníh. — Pavel Bydžovský, farár u sv. Havla v Prahe, napísal veľa kníh náboženského obsahu: [Knížky] O přijímání pod obojí [těla a krve Páně (též s kalichem)], Praha 1539, 8, Zjevení sv. Jana, 1538, 8, Děťátka a neviňátka, Praha 1541, 8, teologické rozpravy atď. — Jan Vartovský z Varty (zomrel 1561), preložil od Erasma Rotterdamského parafrázu Matúšovho evanjelia: Evangelium sv. Matouše s výklady, 1542 [1532],^[69] 4, parafrázy ostatných 3 evanjelií, ktoré taktiež dokončil, ale nikdy nevydal; podľa Lupáča a Veleslavína údajne preložil z hebrejčiny do češtiny a zanechal v rukopise aj celý Starý zákon (Dobrovského Magazin III, 59). — Brikcí z Ličska (Briccius) vydal Práva městská, 1536, fólio, a spolu s Bydžovským O zarmouceních církve, Praha 1542, 4. — Jan a Zikmund z Púchova na rozkaz Ferdinanda I. preložili do češtiny Cosmografiu^[70] od Sebastiana Münstera, 1554, fólio. — Bohuslav Bílejovský z Kutnej Hory, utrakvistický kňaz, napísal české dejiny cirkvi až po r. 1532: Kronika církevní, Norimberk 1537, Praha 1816, 8, Historie pikhartóv a hussitóv, 8 a iné. — Martin Kuthen napísal českú kroniku: Kronika české země, Praha 1539, 4, Veleslavínovo vydanie 1585, 1817, Život Jana Žižky, Praha 1564, preložil do češtiny Appianove dejiny a iné. — Jan Augusta zvaný Pileator (zomrel 1572), predstavený bratskej obce v Litomyšli a senior českej Jednoty, mal povesť veľkého učenca, vydal 8 kníh o náboženstve a 100 cirkevných piesní: Ohlášení, 1541, 8, Pře, 1543, 4, Pohřební kázání, Litomyšl 1544, 4, Spis k J. M. Císaři atď. — Mikuláš Černobýl zvaný Artemisius zo Žatca (nar. 1496, zomrel 1556), primas (prezident) žateckého magistrátu, napísal návod pre úradníkov a hospodárov, ako majú vykonávať svoju prácu: Zpráva každému Pánu užitečná, vydal Veleslavín ako prílohu k dielu Hospodář od Jana Brtvína z Bloškovic, Praha 1587, 8. — Jan Straněnský, učený brat, zanechal 19 spisov náboženského obsahu: Almanach duchovní, 1542, 1560, 8, Studnice života, 1556, 8, Zahrádka duchovní, 1557, 8, Hofmeistera Postilla, Prostějov, 1551, fólio, Epištoly a evangeliá, Praha 1574, 1597, 1615, 1616, 1698, Trenčín 1645, Žitava 1618, Kašpara Hubera výklad na Ježíše Syracha, Praha 1561, 1575, fólio, Pláč svatých otcův, Praha 1588, Brno 1721, 8, Calumnia, dialóg z Luciana, Praha 1561. — Sixt z Ottersdorfu z Rakovníka (zomrel 1583), mešťan, senátor a napokon kancelár pražského Starého mesta, veľkodušný vlastenec, ktorý v mnohom prispel k zveľadeniu českej reči, napísal dejiny svojej doby, rukopis 1546, O národu Tureckém [preložil Paula Jovia O věcech a způsobích národu Tureckého, Praha 1540, 4], vydal Solferna podľa Hájkovej revízie, Praha 1553 (Olomouc 1564, Praha 1600, Opava 1721), preložil od Isidora Hispalensisa Rozmlouvání rozumu s člověkem, Praha 1549, 1551, 8, Ammonia Alexanderského Sancta vita Christi atď. — Beneš Optat napísal prvú českú gramatiku,^[71] Náměšť 1533, 8 a podľa pravopisu v nej ustanoveného vydal svoj preklad parafrázy Nového zákona od Erasma, tamtiež 1533, Kázání nešporní atď. — Václav Želotýn (a formoso monte) z Prahy, profesor medicíny a matematiky v Prahe, preložil O nakažení povětří, Praha 1588, 8. — Jan Moravus zvaný Bess, farár postupický, preložil O začátku Tureckého císařství, Praha 1567, 4. — Pavel Orličný zvaný Aquilinas (Hradecký) z Hradca Králové, najprv rektor v Prostějově, potom farár v Kyjove, preložil od Jozefa Flavia: O válce židovské, z latinčiny od Rufina, Prostějov 1553, fólio; Levoča 1805, 8, skrátené vydal Kramérius, Praha 1806, Prozmlouvání z her Terencových, Prostějov 1550, 8, Mravná naučení Catonova, Praha 1569, 8, Modlitby na epištoly a evangeliá, Praha 1589, 8. — Tadeáš Hájek z Hájka, doktor medicíny a zároveň slávny astronóm, žil ako kráľovský osobný lekár na dvore Maximiliána a Rudolfa II., napísal: Výklad proroctví tureckého, 1560, 8, preložil Mathiolov Herbář aneb Bylinář, Praha 1562, fólio, rozšíril a opravil Huber a Veleslavín 1596, fólio. — Adam Zalužanský ze Zalužan, doktor medicíny a vynikajúci prírodovedec, v učení o sexualite a oplodňovaní rastlín predišiel o poldruha storočia veľkého Linného tým, že sa o tom najskôr vyjadril presne a jasne vo svojom dielo Methodus rei herbariae, Praha 1592, Frankfurt 1604, 4, ktoré dielo je síce napísané po latinsky, ale obsahuje aj české názvoslovie. — Tomáš Rešel, farár v Jarošove, je autorom slovníka Dictionarium latino-bohemicum, Olomouc 1560, 4, Dictionarium bohemico-latinum, Olomouc 1562, 4. — Pavel Černovicenus napísal Vocabularium rhythmobohemicum, Praha 1614, 1783, 8. — Jan Blahoslav (nar. 1523, zomrel 1571), jeden z predstavených bratskej Jednoty, veľmi vážený pre svoje široké a dôkladné vzdelanie, prvý preložil Nový zákon z gréčtiny: Nový Zákon (miesto neuvedené) 1564 [Ivančice 1565],^[72] 12, 1568, 4; Duchovní písně, Život Jana Augusty, rukopis atď. — Tomáš Soběslavský Řešátko, sušický farár, ako náboženský básnik bol vo svojej dobe veľmi známy: Kancionál, Praha 1610, 2 zv. fólio, Zpráva duchovní 1574, Postilla dítek 1577, 1589, 1601, 1617, Summa učení křesťanského 1611, 8, O dni soudném, Řebřík Jakoba, Pranostikování atď. — Matouš Benešovský, kazateľ u sv. Jakuba, napísal Grammaticu bohemicu, Praha 1577, 8. Knížku slov českých vyložených, preložil Epištoly sv. Ignatia z gréčtiny (bez uvedenia roku a tlače). — Vavřinec Leander Rvačovský, dekan v Slanom: Masopůstník 1562, 1574, 4, Knížka zlatá, Olomouc 1577, 8, výklad sv. Písma, modlitebné knižky atď. — Petr Codicill Sedlčanský z Tulechova (zomrel 1613), najprv konzistoriálny radca a notár, potom profesor matematiky a gréčtiny, známy i ako historik, filozof a astronóm, zanechal 10 spisov: Calendarium perpet. astron. 4, O artikulích víry 12, Písně na Epištoly a Evangeliá, 1584, 8, Modlitby, Praha 1574, 8 atď. — Jan Gryllus z Gryllova (zomrel 1599) vyznamenal sa ako náboženský básnik a cisár Rudolf ho povýšil do šľachtického stavu; zanechal 8 kníh, väčšinou veršovaných: Evangeliá s výklady a s rytmy, 1595, 8, Skutky Krista Pána, Praha 1587 [1586], 1595, 8, Životy Patriarchů 1582, 8. — Matiáš Gryllus z Gryllova Rakovnícky (zomrel 1612), profesor na pražskej univerzite, napísal: O kometách 1578, 8. — Václav Bobřenský, usilovný spisovateľ, zanechal 14 kníh: Pramen vody živé, Praha 1581, Stížnost na hříchy, Praha 1582, 4, Vrtkavé štěstí, Praha 1583, 12. Věník fíkový, Praha 1587, 12 atď. — Václav Sturm, jezuita, vzdelaný v Ríme, po svojom návrate vášnivo bojoval proti nekatolíckym Čechom; preložil Augustínove listy proti donatistom, Praha 1584, a napísal ešte 8 kníh proti bratom. — Jan Makovský preložil Augustínovo Enchiridion, Praha 1559. — Baltazár Hostovín, jezuita, preložil Augustínove Meditationes, Praha 1573, Vincentii Lirinensis Commonitorium adversus haereticos, Praha 1590. — Šimon Lomnický z Budče, korunovaný básnik a kráľovský dvorný poet, ktorého Rudolf povýšil do šľachtického stavu, napísal 28 kníh, väčšinou vo veršoch: Kupidova střela, Praha 1590, 8, Pád světa, Praha 1597, 12, Tobolka zlatá 1615, 1791, 8, Naučení mladému hospodaři, Praha 1586, 8, 1794, 12, Hádání mezi knězem a zemanem 1589, 8, O dítkách křesťanských 1609, 8, Kancionál nedělní, Praha 1580, 4, Výklad na Modlitbu Páně, 1605, 8, Pohřeb Krista Pána, Praha 1605, 8, Vítězství víry 1616, 8. — Jan Kocín z Kocinétu, syndikus pražského Starého mesta, vzdelával sa v Štrassburgu, bol u svojich vrstovníkov veľmi slávny ako rečník a vôbec je jedným z najznamenitejších, najzaslúžilejších českých spisovateľov; preložil Eusebia Pamphila a Cassiodora: Historia církevní, Praha 1594, fólio, Kronika nová o národu Tureckém a cesta z Vídně do Constantinopole, vydal Veleslavín, Praha 1594, 4, Plutarchovo dielo Praecepta gerendae reipublicae vo Veleslavínovej Politia historica, O tažení proti Turku, tamtiež, Ráj rozkošného naučení 1613, O řízení a opatrování božském atď. — Martin Řepanský napísal: O potopě [potupě] světa 1587, 8, O moru 1599, 12, O neplodnosti manželské, 12. — Jan Štelcar Želetavský, farár v Mnichoviciach a Dohaličkách, plodný spisovateľ: Knížka o čarodejnících,^[73] Praha 1588, 8, Lékařství duše, 1592, 12, 1608, 8, Zahrádka duší nemocných, Praha 1597, 12, mnoho kázní, modlitebných kníh atď. — Jiří Dikastus Miřkovský, farár Týnského chrámu v Prahe a administrátor konzistória, r. 1621 vyhnaný z vlasti, vynikajúci kazateľ, je autorom viacerých spisov: Postilla každodenní, 1612, 8, Modlitby, 1598, 12, Postilla, Praha 1612, 2 zv., 4, Cesta Jakoba, 1601, 12, Historie Krista Pána, Praha 1617, 12, Pavéza proti moru, 4, atď. — Adam Huber z Risenpachu (nar. 1546, zomrel 1613), doktor medicíny a profesor na pražskej univerzite, muž širokej a dôkladnej vzdelanosti, priateľ Mathiolov a Veleslavínov (r. 1609 jeden z 24 defenzorov, r. 1612 rektor univerzity), s Veleslavínom opravil a rozšíril Hájkov Herbář, 1596, fólio, vydal viacero medicínskych diel: Apatéka domácí, Praha 1602, 8, kalendár atď. — Jan Achilles Berounský, farár v Přibyslavi, napísal značný počet náboženských diel: Výklad na Daniele, Praha 1590, Výklad na Evanjelia, Praha 1588, 1589, 1595, 1611, Výklad na Epištoly, Praha 1595, 8, Výklad Písem Sv., 1616, Knížka o polním hejtmanu, Praha 1595, 8, Mikuláša Hemminga Cesta života věčného, 1587, 8, kázne atď. — Jur Tesák Mošovský, farár v Prahe, plodný teologický spisovateľ: Poutník duchovní, 1612, 8, Nové léto, 1610, 8, Anjelský traňk, 12, O vinohradech, Praha 1611, 8, Spis o strašlivém povětří, 1613, 8, kázne atď. — Václav Slovacius Turnovský, farár v Rožďaloviciach, napísal 18 českých diel: Postilla, Praha 1612, 1620, 2 zv., fólio, Výkladové řečí adventních, Výkladové na řeči postní, 1613, 4, kázne, modlitebné knižky atď. — Václav Plácel z Elbinku z Hradca Králové (nar. 1556, zomrel 1604), mestský pisár v Hradci Králové, napísal Historie židovská, Praha 1592, fólio, v ľahkom, plynulom a jasnom štýle. — Bartoloměj Paprocký, poľský šľachtic, žil naposledy v Prahe a napísal viacero diel v poľskej, niekoľko však aj v českej reči: Diadochus, t. j. posloupnost knížat a králů českých, Praha 1602, fólio, Nová Kratochvíle, Praha 1597, 1600, 4. Porovnaj § 52. — Rafael Mišovský, rytier zo Sebuzíny (inak Soběhrd), narodený v Horšovskom Týne (nar. 1580, zomrel 1644), študoval v Paríži a v Ríme a bol naposledy apelačným radcom v Prahe a vicekomorníkom Českého kráľovstva, pracoval spoločne s Paprockým na mnohých dielach, predovšetkým na Diadochu, ktorý preložil z poľštiny do češtiny. — Václav Vratislav, gróf z Mitrovic (zomrel 1635), opísal svoju pozoruhodnú cestu ako vyslanec z Viedne do Carihradu: Příhody Vratislava z Mitrovic, Praha 1777, 8, vydal Kramérius v Prahe 1805 [1807], 8. — Prokop Lupáč z Hlavačova, až do r. 1569 profesor dejín na pražskej univerzite, rovnako známy ako básnik i ako historik; Ephemeris, sive Calendarium historicum, Norimberg 1578, úplné vydanie v Prahe 1584, 4, čítalo sa dlhý čas verejne v učebných školách českých; Historie o Císaři Karlovi IV., 1584, 8 atď. — Šebestián Scipio (Berlička) z Plzne, jezuita, preložil dialógy sv. Gregora, Olomouc 1602, O bezženství knězském atď. — Abraham z Günterodu, údajne (podľa Voigta) farár v Straškove, študoval r. 1590 vo Wittenbergu a preložil tuná Xenofontovu Kyropädiu z gréčtiny do češtiny v korektnom, plynnom štýle: Cyripaedia, Praha 1605, 4, výťah vydal Kramérius, Praha 1808; na konci je pripojených 12 zaujímavých statí z antických starožitností. — Havel Žalanský, farár u sv. Jilju v Prahe, jeden z najplodnejších českých spisovateľov v teológii: O služebnících církevních, 1614 [1613], 8, O mučedlnících českých Janovi z Husince a Jeronymovi Pražskému, 5 kázání, 1619, 8, O protivenstvích církve, Praha 1619, 8, O smrti, Praha 1615, 8, O posledním soudu, 1615, 8, O pekle, 1615, 8, O životu věčném, 1615, 8, O ctnosti anjelské, 1605, 12, viacero statí atď. — Jiří Závěta ze Závětic vydal tlačou 13 českých spisov: Dvorská škola, 1607, 8, Volení a korunování císaře Matyáše I., 1611, 4, Roráte, Praha 1616, 4, Kancionál, 2 zv. atď. — Kryštof Harant z Polžic a Bezdružic (zomrel 1621), komorník za Rudolfa a Matiáša, za kráľa Fridricha prezident českej zemskej komory, podnikol cestu do zasľúbenej zeme a do Egypta, ktorej opis, príťažlivo, duchaplne a veselo zostavený, sám vydal: Cesta z Čech do Benátek atď. (bez označenia miesta [Praha]),^[74] 1608, 1668, 4. — Václav Budovec, slobodný pán z Budova, z Prahy (nar. 1547, zomrel 1621), dvorný radca a vrchný daňový vyberač Českého kráľovstva, študoval v Paríži a precestoval takmer celú Európu (r. 1578 bol poslaný ako vyslanec do Carihradu); svojho času bol najvynikajúcejší právnik a politický rečník v krajine, súčasne jeden z najhorlivejších a najmocnejších ochrancov českých bratov, r. 1609 jeden z 24 defenzorov; máme od neho viacero latinských a českých spisov: Anti-Alkorán, Praha 1614, 3 zv., 4, Obrana Anti-Alkoránu, 1627, 4, je taktiež autorom niekoľkých apológií, ktoré vydali evanjelické stavy. — Hynek z Valdštejna mal vlastnú kníhtlačiareň v Dobrovici a vydal 5 kníh pod vlastným menom: Zpráva o řádu politickém, 1610, 8, Zrcadlo potěšení manželům, 1610, 8, Písničky pěkné, 1610, 8. — Matouš Konečný napísal: Divadlo boží, 1616, 4, veľmi cenná kniha svojím vynikajúcim štýlom, O povinnostech křesťanských, 1612, 8, Kazatel domovní, Hradec Králové, 1618, 4, O svátostech, 1625, 8. — Šimon Valecius Lounský, kazateľ u sv. Vojtecha v Prahe, zanechal: Příprava k smrti,^[75] 1610, 8, Život Mistra Jeronyma, 1611, 8,. O zprávě jazyka,^[76] Praha 1616, kázne atď. — Vilém, gróf Slavata z Chlumu a Košumberka (nar. 1573, zomrel 1652), cis.-kráľovský radca, purkrabí karlštejnský, naposledy vrchný vicekomorník pri kráľovských zemských doskách, známy svojím krutým osudom 23. mája 1618, vzdelával sa v Taliansku a na cestách vo Francúzsku, Španielsku, Anglicku atď. a opísal podrobne udalosti svojich čias, rukopis. — Vít Jakeš (Jakesius) Přerovský, farár u sv. Havla v Prahe, r. 1621 vypovedaný (zomrel okolo r. 1641), zanechal niekoľko spisov: Decalogus, Praha 1602, O manželském stavu, 1610, 8, Cesta otců, Praha 1611, 8, O povětří, Praha 1613, Trivium, Praha 1620. — Majster Viktorín Vrbenský, kazateľ u sv. Mikuláša v pražskom Starom meste, r. 1621 vypovedaný zo zeme, vydal tlačou 11 českých diel: Synopsis bibliorum, 1606, 4, Konfessí česká, Dobrovice 1614, Sněm Ninivitský, 1615, Rozebrání Biblí sv., Hradec Králové 1618, malé fólio, Postilla, Harmonia evangelistorum, Chiranomia bibliorum atď. — Zachariáš Bruncvík z pražského Nového mesta, farár v Novom Meste nad Bělou, napísal 16 zväzkov teologického obsahu: Zrcadlo kacířství, 1614, 8, O zemětřesení v kraji Bechýnském, Praha 1615, 8, Srovnání dvou tyrannů církve, 1631, 8, Kázání o morové ráně, Praha 1606, 4, O církvi svaté, Praha 1607, 4, O vtělení, Praha 1607, 4, O Bohu, Praha 1611, 4, O postu, Praha 1613, 8, O očistci, Praha 1613, 8, Zrcadlo zkázy Jerusaléma, Praha 1610. — Cyprian Pešina Žatecký, farár v Kutnej Hore, napísal 11 zv., väčšinou kázní a výkladov sv. Písma. — Jakub Petrozelína Kunštátský, farár v Třebíči, vydal tlačou 7 diel: Postilla, 4, O bouřkách tělesných i duchovních, Praha 1616, 8, rozjímania, výklady atď. — Šimon Partlic mladší (Trischiniensis), rektor klatovskej školy: Adamus judicatus, duchovná dráma s českým rýmovaným prekladom od Tomáša Rosacia, Praha 1613, 4, Kalendář hospodářský, 1617, 4, Tractatus cometographicus, Hradec Králové 1619, 8, Bič neb metla boží atď. — Majster Jakub Krupský mladší z Německého Brodu,^[77] rektor v Slanom, preložil z gréčtiny Plutarchovo περίπαίδων άγώγηζ^[78] pod názvom Výstraha dítkám, Praha 1609, 8. — Jan Rosacius Sušický, farár u sv. Mikuláša na Malej Strane v Prahe, r. 1621 vypovedaný zo zeme, vyznamenal sa tiež ako latinský básnik: Začátek sjezdu třech stavů pod obojí, Praha 1618, O svornosti manželské, 1583, 12, Biblická losní knížka, Praha 1589, 12, Korunka mučedlníků božích atď. — Matěj Krocín Chrudímský, farár v Rychnove, napísal: O večeři Páně, 1618, 8, Konfessí česko-augsburská, 12, Výklad na Modlitbu Páně, 1620, 8. — Samuel Martinius z Dražova (zomrel 1639), kazateľ u sv. Haštala a Kríža v Prahe, r. 1621 vypovedaný zo zeme, vydal mnoho spisov teologického obsahu, najprv v Prahe, potom vo vlastnej tlačiarni v Perne. — Jan Ctibor Kotva z Frejfeldu, žil za Matiáša a Fedinanda II., kanonik metropolitného chrámu v Prahe, nazývaný pre svoju vynikajúcu kazateľskú výrečnosť českým Ciceronom. — Jindřich Píšek zvaný Scribonius, administrátor pražského arcibiskupstva, písal veľa pre katolíkov, medziiným i český katechizmus. — Michal Konstantinovic z Ostrovice a Alexander Oujezdecký: Kronika Turecká, Litomyšl 1565. — Burian z Kornic preložil Kroniku světa od Jana Kariona, 1541, 2. vydanie vydal Veleslavín, Praha 1584, 1602, 4. — Blažej Borovský z Hradca Králové, farár v Holohlavoch: Výklad na Epištoly,^[79] 1617, 4, rozličné kázne, 1603 — 1616. — Mikuláš Krupěhorský: O dni soudném, Praha 1612, 8, O jménu božím, 1590, 8, O večeři Páně, 1593, 8. — Martin Philadelphus Zámrský (zomrel 1592), predstavený bratskej obce v Opave, zanechal: Postilla evangelická, 1592, 2 zv., fólio, Drážďany 1602, fólio, Písně duchovní [Písně na evangelia], Praha 1607, 8. — Jakub Akanthido-Mitis, farár v Dřínove: Outočiště pobožných, 1613, Katechismus, Praha 1613, Kázaní, 1614, 8 atď. — Kašpar Artopoeus Pardubský, dekan v Slanom: Srovnání Eliáše a Hussa, Praha 1620, Snížení a povýšení Krista Pána, Praha 1610, 4. — Benjamín Petřek z Polkovic, pisár zemskej komory, preložil Registřík historický^[80] od Abrahama Buchholzera, 1596, fólio, a Historie Krista Pána od Mathesia, 1596, 2 zv., fólio. — David Crinitus Nepomucký z Hlavačova, mestský pisár v Rakovníku, latinský a český básnik: Rytmy české a latinské na evangelia, Praha 1577, 1598, 2 zv., 12, Žalmy, Praha 1590, 12, Pietatis puerilis initia, po latinsky a po česky^[81] atď. — Sikmund Crinitus Stříbrský, farár v Semilách: Rozjímání žalmů, 1594, 12, Rada, 1597, 1616, 8, Křesťanské dílo denní, 1613, O manželství atď. — Jan Václav Cicada (Codeda), farár v Prahe: Cesta k životu věčnému, Praha 1607, 4, kázne atď. — Jakub Jakobides Stříbrský, kazateľ u sv. Martina v Prahe, r. 1621 vypovedaný z krajiny: Budič otce čeledního, Praha 1600, 8. — Karel Daniel z Karlsperka: Písně duchovní, Praha 1614, 12, Žalmové, 1618, fólio. — Sixt Palma Modličanský napísal asi 20 kníh o náboženských veciach. — Šimon Clattovenus (Klatovský) preložil od Roberta Para: Kronika papežův, 1565, 4. — Jan Vodička Ledecký, farár v Lovosiciach: Písně na evangelia a epištoly,^[82] Praha, 1609, 2 zv., 4 (s melódiami); O večeři, umučení a vskříšení Krista Pána, Praha 1607. — Zdeněk Otto, rytier z Losu: Antikristův soud, 1601, fólio. — Tobiáš Mouřenín Litomyšlský: Věk člověka, duchovní hra, Praha 1604, 8, Wittenberg 1736, 8, Zrcadlo dvou boháčův, Olomouc 1694, 8, Výklad na evangelium Svatého Jana, 1595, 1605 atď. — Daniel Stodolius z Požova písal duchovné drámy: [Tragoedia] o podvrácení Sodomy [a Gomorrhy] a [O] obětování Isáka,^[83] Praha 1586, 8. — Jan Tadeáš Mezřícký, dekan v Jičíne: Vysvětlení o stavu manželském, Praha 1605, 8, kázne atď. — Prokop Paeonius zo Světnova (zomrel 1613), rektor v Havlíčkovom Brode, potom profesor fyziky a politiky v Prahe, napísal okrem mnohých básní: Lékařství v čas rány morové, 1613 [1614]. — Václav Rameš, mestský pisár v Klatovoch: Historické vypsání o Sigmundovi Císaři, 1589, 8. — Václav Štěpán Teplický, arcidekan v Kutnej Hore: Rod. Krista Pána, Praha 1607, 8, Pořádek Písem Svatých, Hradec Králové, 1620, 8, O povětří, Praha 1605, 8, Rozmlouvání o horách, 8, Výklad na proroky, Praha 1606 a n. — Jan Rakovnický, pražský mešťan, napísal dejiny Čiech,^[84] 1575 — 1587, rukopis. — Přibislav z Radonína napísal kroniku Čiech, rukopis zo XVII. stor. — Václav Březan na začiatku XVII. stor. zostavil genealógiu mnohých českých rodín, rukopis. — Oldřich Prefat z Vlkanova opísal svoju cestu do Palestíny: Cesta z Prahy [do Benátek a odtud potom po moři až] do Palestiny, Praha 1563, fólio, 1786, 8. — Jan Mirotický preložil z latinčiny [Jana Aubana] Obyčeje, práva atď.^[85] všech národův, Olomouc 1579, fólio. — Václav Lebeda z Bedršdorfu napísal: Poznamenání měst, zámků a děd. Království Českého,^[86] Praha 1610, 8, 8. vydanie r. 1778. - Oldřich z Prostiboře a Lochovic, český rytier a zemský vicepisár za Ferdinanda I., napísal: Práva a zřízení zemská, Praha 1550, fólio, 6. vydanie v Brne 1701. — Wolf z Vřesovic, kráľovský radca, najvyšší zemský pisár a prezident zemskej komory: Práva a zřízení zemská, Praha 1564, fólio, 1594. — Majster Pavel Kristian z Koldína, kancelár pražského Starého mesta: Práva městská, Praha 1579, 12, 5. vydanie r. 1700. — Jan Petřík z Benešova preložil niekoľko pedagogických spisov Erasmových: Rozmlouvání dítek, Praha 1534, 8, O mravích dítek, Praha 1537, 8. — Hynek Krabice z Weitmile napísal: O rodu PP. z Weitmile a Krabic, rukopis, on alebo niekto iný z jeho poverenia preložil do češtiny jednu dietetiku,^[87] Praha 1536, fólio. — Michal Pěčka Smržický napísal veselý román: Akcí a rozepře mezi filosofem, v lékařství doctorem a oratorem aneb procuratorem, Praha 1609, 8. — Mikuláš Šúd ze Semanina, slávny astronóm, vydal r. 1520 — 1557 efemeridy a prognostiky. — Cyprian Lvovický z Lvovic písal tiež prognostiky. — Simeon Podolský napísal r. 1617: [Knižka] O měrách zemských, Praha 1683, 4. — Bavor Rodovský z Hustiřan, starší (zomrel okolo r. 1572) a B. R. z H. mladší sú autormi viacerých astronomických diel; mladší preložil dejiny Alexandra a viacero z Plutarcha z gréčtiny, Aristotelove knihy o ľudských cnostiach z chorvátčiny, rukopis 1574, zanechal tiež Řeči starých filosofóv, taktiež rukopis. — Jiří Mikuláš Brněnský (Praha 1567) a Jiří Görl z Görlšteina (Praha 1577) vydali české učebnice aritmetiky atď.

Oblasť náboženstva, morálky a teológie literárne spracúvali, okrem mnohých iných, spisovatelia, ktorých mená a spisy z väčšej časti nájdeme zaznamenané v Indexe librorum bohemicorum prohibitorum: Vavřinec Andreä, Jan Oupický, Beneš Bavorinský, Tomáš Bavorovský, Jan a Václav Benešovský, Bohuslav Bepta, Jan Boleslavský, Kliment Bosák, Matěj Brodský, Jan Burda, Jan Bydžovský, Jan Cadaverosus Kouřímský, Sixt Candidus Kutnohorský, Jan a Martin Carchesius, Václav Carion, Jan Caupilius Tejnecký, Jiří Chobotides, Jan Chodolius, Tobiáš Cichoreus, Adam Clemens Plzenský, Václav Clemens Žatecký, Matěj Cultrarius, Mikuláš Číšek, Jiří Jakub Dačický, Jeremiáš Denhart, Václav Fabricius, František Frlink, Jan Flaxius, Jakub Halecius, Pavel Lucinus Heliconiades, Jan Herink Nymburský, Jan Hertvicius, Jan Herytes, Matěj Holecký, Štěpán Holomoučanský, Krištof Jan Hranický, Václav Hussonius, Eliáš Jakobi Chrudimský, Matěj Janda Čechtický, Tomáš z Javořic, Tomáš Javorovský, Bartoloměj Javorský, Martin Pristach Kavka, Martin a Bohuslav Klatovský, Albert Jiří Klusák, Václav Knobelius Časlavský, Pavel Korka, Andřej Kracovský, Jan Krtský, Jakub Kunvaldský, Jan Laetus, Jan Sixt z Lerchenfeldu, Jan Locika Domažlický, Daniel Loebryn, Civilius Lomnický, Michal Longolius, Melichar Lužský, Pavel Lykaon Kostelecký, Jiří Malý zvaný Svoboda, Václav Martinides Turnovský, Viktor Adam Martinský, Jan Jakub a Jan Matheolus Sedlčanský, Václav a Pavel a Jan Jiří Mathiades, Martin Michalec, Matěj Milinský, Jan a Bartoloměj Netolický, Pavel Nonnius Heřmanoměstecký, Jan Pacheus Budinský, Matouš Pacuda Dokromilický, Jeronym Palingenius Horský, Matouš Philomathes, Matěj Plzenský, Matěj Poličanský, Andřej Polický, Jan Ráček z Choteřina, Václav Rakovnický, Jan Regius Zelkovský, Jiří Rybák Strakonický, Jiří Sequenides Chotěborský, Pavel Slovacius, Jan a Jakub Soběslavský, Václav Mathiae Solnický, Jiří Stephanides Chrudimský, Jakub Stephanides Pribislavský, Jan Stephanides Veselský, Šimon Stephanides Husinský, Adam Jindřich ze Strachovic, Mikuláš Stipacius Strakovský, Matěj a Jeroným Stříbrský, Jan Sudlicius, Jiří Taciturnus Hájský, Václav Textorius Dvorský, Václav Štěpán Thermen, Jan Cyril Třebický, Daniel Tošan, Martin Tribalius Holický, Sikmund Tribucelius, Trojan Heřmanoměstecký, Václav Turnovský, Isaiáš Camillus Vodnanský, Jan Valeš, Havel Bartoloměj z Varvažova, Kristin z Vlčetína, Jakub Volinský, Jan Zahumenský, Tobiáš Závorka Lipenský, Havel Železný, ďalej Lstiborský, David Havel Žlutický a viacero iných.

Bitkou na Bielej hore sa zakončilo slávne obdobie Čiech. — Matiáš dal korunovať svojho synovca, arcivojvodu Ferdinanda Rakúskeho na ríšskom sneme r. 1617 za českého kráľa. Ferdinandov známy odpor proti protestantom posilnil katolíkov pre nové výpady proti nim. Už za Matiášovho života vyšlo mnoho nariadení, ktoré naháňali veľa strachu nekatolíckym Čechom. Nekatolícki Česi obvinili cenzúru, r. 1617 sprísnenú a ponechanú na vôľu kancelárii, z jednostrannosti a cítili sa ukrátení v právach, ktoré List majestátu priznával konzistóriu a defenzorom. Keď konečne opát z Broumova zakázal svojim protestantským poddaným pokračovať v stavbe kostola, pražský arcibiskup dal zrúcať chrám v Hrobe a protestantské stavy sa márne sťažovali u kráľa Matiáša: tu prepukli vášne, r. 1618, v otvorený boj. Vo vojne nekatolíckych Čechov proti zemskému vládcovi mali nekatolícki Česi osudné šťastie, že na začiatku zvíťazili. Preto nechceli, keď Matiáš uprostred týchto nepokojov zomrel, uznať arcivojvodu Ferdinanda za jeho nástupcu a zvolili si za kráľa Fridricha V., kurfirsta falckého. Avšak porážka pri Prahe r. 1620 rozhodla neodvolateľne o ich osude. Štyridsaťosem predákov vzbury bolo sťatých, 27 verejne popravených, protestantský majetok v hodnote 53 miliónov dukátov skonfiškovaný. Protestanti museli prestať vykonávať náboženské úkony v Čechách a na Morave a národ bol späť privádzaný k rímskemu kultu. Kazatelia a učitelia boli vyhnaní zo zeme; 30 000 rodín sa s nimi vysťahovalo, medzi nimi 185 starých barónskych a rytierskych. Brandenbursko a Sasko, ale i Švajčiarsko, Holandsko a Sedmohradsko obohatili sa o výkvet českých učencov, umelcov, veľmi šikovných a usilovných remeselníkov a roľníkov.^[88] Ferdinand zrušil List majestátu a povýšil duchovný stav opäť na prvý medzi stavmi. Jezuiti, vyhnaní r. 1619, vrátili sa r. 1620 triumfálne do Prahy a prevzali univerzitu. Ferdinand III. (1637 — 1658) sa usiloval vyliečiť rany zeme a získať si lásku Čechov. Vzal jezuitom univerzitu, ktorá sa odvtedy nazývala Karlo-Ferdinandovou, a založil niekoľko gymnázií. Avšak až za jeho nástupcu Leopolda I. (1657 — 1705) mohla sa spustošená krajina znateľne zotaviť. No hneď na to vojna v rokoch 1740 — 1763 opäť citeľne narušila tento vytúžený pokoj.

Po roku 1620 zmenila sa situácia českej literatúry; kvitnúce pole pestovania jazyka zmenilo sa naraz na rumovisko. Všetky české knihy, vydané v rokoch 1414 — 1630 [1620], začali upodozrievať z kacírstva, ich čitateľov a autorov vyháňať a v prázdnej dobe 30 ročnej vojny sa nepísali nijaké nové knihy. Niektorí prepiati horlivci medzi jezuitmi ničili v plameňoch tisícky diel predchádzajúcich storočí. To je príčinou, že ich dnes poznáme leda ak po mene.^[89] Na ďalšie pestovanie jazyka v tomto smutnom období nemožno ani len myslieť; len v gramatikách a slovníkoch (Drachovský, Rosa, Vusín) a v niekoľko málo historických knihách (Pešina, Beckovský, Kořínek) pestoval sa ďalej uhladenejší spisovný jazyk, tento prácne získaný plod dvoch storočí, tak ako v časoch pokoja.

Nemčinu nanovo zaviedli vo všetkých verejných, občianskych a súdnych rokovaniach, češtinu odstavili, okresy, prázdne po odchode nekatolíkov, zaľudňovali nemeckí prisťahovalci. Domáca reč poklesla na reč sedliakov a aj ako takú sotva že ju trpeli. To všetko spôsobilo, že už v rokoch 1729 — 1749 Česi takmer prestali rozprávať po česky a osoby, ktoré si robili nárok na vzdelanie a honor, hanbili sa za svoj český pôvod a starostlivo ho tajili a zastierali;^[90] takých úbohých fičúrov, žiaľbohu, je ešte i dnes hojne nielen v Čechách, ale i na Morave a na Slovensku atď. — Vyhnaní protestanti, žijúci mimo krajiny, vydávali z času na čas niekoľko kníh náboženského a teologického obsahu v lepšom korektnejšom jazyku a posielali ich do Čiech; jezuiti a kapucíni neodpustili si proti nim písať polemiky, bohaté síce na zväzky, ale v barbarskej tláchanine. V prvej polovici XVIII. stor. nevyšlo v českej reči takmer nič, iba enormné folianty a kvartanty kázní. Vedy a vkus v Čechách až barbarsky poklesli.^[91]

Z mála spisovateľov tohto storočia uvedieme: Šimon Kapihorský napísal dejiny sedlckého kláštora, Praha 1630, fólio. — Jiří Konstanc (zomrel 1673), jezuita, pracoval na preklade biblie, napísal mluvnicu Lima linguae bohemicae,^[92] vlastne len pre Čechov, v latinskom a českom jazyku, Praha 1667, 8 atď. — Matěj Šteyer z Prahy (nar. 1630, zomrel 1692), jezuita, pracoval po smrti Jiřího Konstanca na katolíckej biblii (z čoho vyšiel r. 1677 Nový zákon), zložil použiteľný návod k českému pravopisu [Orthographia aneb] Výborně dobrý způsob po česku psáti, Praha 1668, 12, 1730, 1781 a častejšie. — Jiří Plachý (zomrel 1659) vyznačoval sa skvelou kazateľskou výrečnosťou. — Pavel Stranský (zomrel 1657), protestantský Čech, najprv senátor a notár v Litoměřiciach, r. 1626 vypovedaný z krajiny, naposledy profesor v Toruni, napísal vkusné dejiny Čiech, v čase a vo forme elzevírskych^[93] republík: De republica Bojema, Leijden 1643, preložil, opravil a doplnil Jan Cornova, Praha 1792 — 1803, 7 zv., 8. — Bohuslav Alois Balbín z Hradca Králové (nar. 1621, zomrel 1688), jezuita, profesor rétoriky a prefekt škôl a kongregácií sv. Panny, napísal pre české politické a literárne dejiny viac veľmi dôležitých diel: Epitome rerum bohemicarum, Praha 1677, 2 zv., fólio, Miscellanea historica regni Bohemiae, Praha 1680 [1679]^[94] až 1688, 2 zv., fólio, Bohemia docta, opus posthae edidit [dielo vydal] Rafael Ungar, Praha 1777 — 1780, 3 zv., 8, Dissertatio apologetica pro lingua slavonica, praecipue bohemica, vydal František Martin Pelcel, Praha 1775, 8; toto dielo vzbudilo veľkú pozornosť. — Jan Barner (zomrel 1708) preložil veľa o poľnohospodárstve z nemčiny, 1706. — Felix Kadlinský (zomrel 1675) vydal viacero kníh, väčšinou písaných vo veršoch, z ktorých je najznámejší „Zdoroslavíček“.^[95] — Tomáš Jan Pešina z Čechorodu, z Počátkov (1629, zomrel 1680), študoval v Jindřichovom Hradci a v Prahe, vstúpil do duchovného stavu, r. 1670 dómsky dekan v Prahe, naposledy r. 1675 chrudimský biskup, venoval sa výhradne štúdiu dejín, aby mohol napísať dôkladné geograficko-historické dielo o Morave, k čomu vydal predchodcu po česky: [Prodromus Moravographiae, t. j.] Předchůdce Moravopisu, Litomyšl 1663, 8; medzi jeho latinskými dielami je najdôležitejší Mars Moravicus, Praha 1677, fólio. — Jan Kořínek vydal Staré paměti Kutnohorské, 1675, 8, veľmi cenné dielo pre banícku terminológiu. — Jan Drachovský (zomrel 1644), jezuita, zložil stručnú mluvnicu českej reči, vydal ju Steyer: Grammatica bohemica, Olomouc 1660, 12. — Václav Jan Rosa (zomrel 1689), apelačný radca v Prahe, napísal českú gramatiku Čechořečnost, Praha 1672, preložil Vergiliove eklogy v hexametroch, zanechal český slovník v rukopise a iné. — Jan Florian Hammerschmidt (zomrel 1737), kanonik na Vyšehrade a v Boleslavi, vynikajúci historik svojich čias, písal dejiny jednotlivých miest, kostolov a kláštorov. — Jan František Beckovský (zomrel 1725), krížovník rádu červenej hviezdy a administrátor nemocnice sv. Anežky v pražskom Novom Meste, vydal 8 kníh, medzi nimi je najdôležitejšia Poselkyně starých příběhů českých (siaha po r. 1526), Praha 1700. — Jiří Libertín vyznamenal sa ako kazateľ. — Václav Kleych vydal viacero vlastných i cudzích náboženských kníh pre protestantov, v Žitave. — Bonaventura Pitter z Třebechovíc (nar. 1708, zomrel 1764), opát benediktínskeho kláštora v Rajhrade na Morave, usilovný bádateľ dejín, pracoval na diele Corpus scriptorum bohemicorum, rukopis. — Antonín Koniáš (zomrel 1760), jezuita a misionár, preslávil svoje meno potomstvu nie ako český priateľ literatúry, ale ako najpovestnejší ničiteľ kníh, aký kedy žil (jeho životopisec podáva zprávu, že sa sám vystatoval, že vlastnoručne zničil vyše 60 000 zväzkov českých kníh) a ako autor Indexu librorum prohibitorum (ktorý vyšiel po prvý raz r. 1729, opäť 1749, 8, v Hradci Králové, česká časť^[96] samostatne v Prahe 1767). — Václav Josef Veselý, prísažný zemský mlynár a geometer v Starom meste pražskom, napísal Počátek mathematického umění (praktická geometria),^[97] Praha 1734, 8, vo veľmi pokazenom nečistom jazyku. — Chrysostom Táborský zo Sokolnice (nar. 1696, zomrel 1748), premonštrát v Hradišti na Morave, farár v Kněhniciach, bol známy ako výrečný kazateľ. — Jan Theofil Elsner z Węgrowa v Podlasí (nar. 1717, zomrel 1782), kazateľ českej reformovanej obce v Berlíne, obstaral tam tlač niekoľkých vlastných i cudzích diel v českej reči: Mléko pravdy boží, 1748, 12, Konfesí česká (bratské vierovyznanie z r. 1535), 1748, 8, Katechismus, 1748, 8, Nový Zákon, 1753, 8, Kancionál bratrský, 1754, 12, Comenii Prax. pietatis, 1754, 12 atď. — Jan Groh z Valdíc (nar. 1730, zomrel 1786), jezuita, napísal: Veliký život Pána Ježíše Krista, Praha 1779, 4 (1056 strán), Modlitby a písně, Praha 1780, 12.

Ostatných, aj tak nevýznačných spisovateľov tohto obdobia musíme pre stručnosť vynechať.

Po dlhom bezvedomí prebudil sa potlačený, ale nevyhasnutý český národný duch a s ním láska k materinskej reči a nadšenie pre jej pestovanie. Vznešený hlas generála poľného maršála Františka grófa Kinského, ktorý vydal r. 1774 dielo o potrebe a prednostiach znalosti českej reči, a [spis o obrane českej reči] jezuitu Balbína, ktorý vydal r. 1775 Pelcl, účinkovali ako elektrická iskra na lepšiu časť národa a stali sa vo svojich následkoch až neuveriteľne dôležitými. Roku 1775 začala vláda brať ohľad na domáci jazyk, keďže asi nahliadla, že nemôže vziať prirodzené právo jazyku, ktorým hovorí takmer 6 miliónov jej najvernejších a najusilovnejších poddaných (v Čechách, na Morave a na Slovensku), ak sa len nechcela ukázať násilnou a nespravodlivou; na Theresiane vo Viedni, na Inžinierskej akadémii vo Viedenskom Novom Meste a na viedenskej univerzite ustanovili učiteľov českého jazyka a kráľovská pražská normálna škola vydala množstvo školských kníh i učebníc. Mierne, obozretné a rozhodné panovanie Jozefa II. urobilo z Čiech, dosiaľ tak mnohostranne a tvrdo skúšaných, opäť domovinu priemyslu i blahobytu a sídlo múz. Úľava ľudu na daniach, podpora roľníctva, oživenie umeleckých remesiel, podporovanie ľudového vzdelania založením niekoľkých tisícok škôl, zvýšenie počtu dedinských farárov a zrušenie kláštorov (1781), odstránenie Ferdinandovho náboženského ediktu a povolanie nekatolíkov (1781), zavedenie umiernenej, rozumnej cenzúry (1782) a iné múdre ustanovenia tohto veľkého monarchu účinkovali oživujúco na národnú silu v Čechách a privolali — aspoň nepriamo — novú epochu českej národnej literatúry. Lebo pri slobodnom rozvoji vied a stále sa šíriacom duchovnom styku bolo nemožné, aby sa domáci jazyk nestal predmetom štúdia vlasteneckých učencov. Veľký počet vynikajúcich spisovateľov objavil sa skoro súčasne na zdivočenom úhore jednak s vlastnými dielami, jednak s prekladmi. Aj pozostatky starej literatúry sa usilovne vyhľadávali a vydávali. 33 ročné panovanie nášho najmilostivejšieho otca zeme a slávne panujúceho cisára Františka I. rozšírilo aj nad Čechmi požehnanie mieru, víťazne získaného po mnohých krvavých bojoch, a svetlo pokrokovej kultúry. Českému jazyku i literatúre zažiarila nová šťastná hviezda, predzvesť lepšej budúcnosti. V tomto období zriadila sa r. 1793 na pražskej univerzite Katedra českého jazyka a literatúry, r. 1803 v Bratislave Ústav československej literatúry, česká múza v r. 1786 — 1806 a po krátkom vyhostení r. 1812 zavedená na Stavovské divadlo v Prahe, opakovanými vládnymi dekrétmi (23. augusta 1816, 20. decembra 1816) sa nariadilo prednášať český jazyk a literatúru na všetkých vyšších zemských školách a znalosť češtiny sa stala podmienkou pre uchádzačov o verejné miesta v krajine (13. februára 1818), tiež pomocou politických a literárnych časopisov sa uľahčila výmena myšlienok, všeobecne užitočných vedomostí, a konečne r. 1818 bolo založené České národné múzeum v Prahe. U vznešených vlastencov sa prebudila, spolu s najvrúcnejšou láskou k otčine, veľmi živá, činná snaha o udržanie čistoty, znovuoživenie a formovanie domáceho jazyka i literatúry. Napredovanie k takému veľkému a vznešenému cieľu je už všade zjavné. Vedecká próza v tomto období rozšírila so o vedeckú a technickú terminológiu, pričom sa bral ohľad na jazyk starších vlasteneckých spisovateľov a príbuzných nárečí; poézia, ktorá zanedbávaním štúdia gréckych i rímskych klasikov a mylne postavenou prozódiou^[98] klesla takmer až k sprostote, od r. 1813 prežíva, ako sa zdá, novú epochu; kazateľská výrečnosť sa taktiež zošľachtila a pomkla sa bližšie k svojmu vznešenému určeniu. Česká filológia, hlavne gramatika a lexika, teší sa mimoriadnej, bedlivej a šťastnej starostlivosti.

Bude úlohou budúcnosti posúdiť diela stále početnejších a plodnejších spisovateľov tohto obdobia; účel tejto knihy však vyžaduje, aby sme z nich spomenuli aspoň niektorých najvynikajúcejších. Václav Matěj Kramérius z Klatov (nar. 1753, zomrel 1808), pražský mešťan, získal si — ani nie tak preto, že by u neho prevládali duševné dary alebo nejaká vynikajúca učenosť, ale oveľa viac pre svoje vlastenecké zmýšľanie, múdru, na praktické a reálne veci zameranú literárnu príčinlivosť a bezpríkladnú, neúnavnú činnosť — najväčšie zásluhy o znovuoživenie českej literatúry posledného obdobia, bol Veleslavínom novšej doby; máme od neho, okrem Českých novín, ktoré vydával 23 rokov (1785 až 1808) a okrem tolerančného kalendára, ktorý vydával celých 10 rokov (1788 — 1798), viac ako 50 menších a väčších, vlastných i cudzích zachovaných spisov pod jeho menom a s jeho opravami, ktoré sa všetky vyznačujú jasným, plynulým a korektným štýlom: Patentní ruční knížka, Praha 1783, 2 zv., 8, Kniha Josefova, 1784 a častejšie, Postila, 1785, Zpěvové, 1788, Laudonův život, 1789, Letopisové Trojanští, 1790, 1812, Ezopovy básně, 1791, Zrcadlo příkladů, 1794, Arabské pohádky, 1795, Zrcadlo pošetilosti, 1795, Jana Mandiwilly cesta, 1796, 1812, Večerní shromáždění Dobrovické obce, 1801, Dobrá rada v potřebě, 1803, Vypsání Mongolského císařství, 1803, Vypsání Ameriky, 1803, České Amazonky, 1803, Vypsání Egypta, 1804, 1816, 4, Přítel lidu, 1804, Cesta do Arabie, 1804, Zrcadlo šlechetnosti, 1806, 1817, Život Cýra (výťah z Xenofontovej Cyropaedie od Ginteroda), 1807, Rozličné příhody, 1808, Mladší Robinson, 1808, viacero veselohier a činohier atď. — František Faustin Procházka z Novej Paky (nar. 1749, zomrel 1809), kňaz paulínskeho rádu vo Vranove na Morave, naposledy (od r. 1807) cisársko-kráľovský bibliotekár a riaditeľ všetkých gymnázií v Čechách, vo svojej dobe mal silný a blahodarný vplyv na oživenie českej literatúry. Máme od neho: De secularibus liberatium artium in Bohemia et Moravia fatis commentarius, Praha 1782, 8, Miscellen der böhmischen und mährischen Literatur, Praha 1784 — 1785, 3 zv., 8, Knížka Sv. Augustina: Samotné rozmlouvání, Praha 1786, Téhož rukovět, Praha 1786, Erasma Rotterdamského kniha, Praha 1786, Epištoly Sv. Ignatia, Praha 1786, Sv. Augustina Zrcadlo hříšného člověka a o marnosti zdejšího života, Praha 1786, 8, Výtah z regimentu zdraví od Henricha Ranzovia, Praha 1786, 8, Příkladné řeči z knih hlubokých mudrců, Praha 1786, Výtah z kroniky Moskevské, Praha 1786, 8, Kronika Boleslavská, Praha 1786, 8, Kronika česká Přibíka Pulkavy, 1786 a iné. Jeho hlavné dielo je nový preklad biblie pre katolíkov z Vulgáty s komentárom: Biblí česká, Praha 1804, 2 zv., 8, Nový zákon už predtým vydaný r. 1786, 8. — Alexander Vincent Pařízek z Prahy (nar. 1748, zomrel 1823), riaditeľ hlavnej a vzornej školy, infulovaný čestný kanonik a konzistoriálny radca v Litoměřiciach, biskupský notár, člen Hornolužickej učenej spoločnosti v Zhorelci atď., jeden z najusilovnejších a najúctyhodnejších českých školských pracovníkov, okrem viacerých nemeckých diel vydal tieto české: Náboženství nedospělých, Praha 1780, Výklad na Evangelia, Praha 1788 až 1789, 3 zv., Willaumova ruční kniha pro učitele, 1791, O pravém spůsobu cvičení mládeže ve školách českých, 1797, Herrmannovo Vzývaní Boha, 1811, Pravidla české dobropísebnosti, 1812, biblické zobrazenie súčasných udalostí, po nemecky a po česky, 1814, 8. — Fortunát Durich z Turnova (nar. 1735, zomrel 1802), kňaz paulínskeho rádu, pracoval spoločne s Procházkom na novom vydaní katolíckej biblie od r. 1777 do 1780, vydal: Bibliotheca slavica, Budín 1795, 8, 1. zväzok (ostatné zväzky ostali v rukopise), a už predtým: Dissertatio de slavobohemica Sacri Codicis versione, Praha 1777, 8, a viacero iných. — Josef Dobrovský z Ďarmot neďaleko Rábu v Uhorsku, kde sa usadili jeho rodičia pochádzajúci z Čiech (nar. 1753), abbé, bývalý rektor cis.-kráľ. generálneho seminára v Hradisku na Morave, člen Českej učenej spoločnosti v Prahe, Kráľovskej spoločnosti priateľov vied vo Varšave, univerzity v Charkove, Kráľovskej akadémie v Berlíne, Slovenskej spoločnosti v Uhorsku atď., pre svoje nesmrteľné zásluhy o celoslovanský jazyk poctený titulom patriarchu slovanskej literatúry; z jeho spisov, epochálnych v slovanskej filológii, dejinách i kritike, uvádzame: Scriptores rerum bohemicarum (s Pelclom), Praha 1784, 2 zv., 8, Böhmische und mährische Literatur, Praha 1779 — 1784, 3 zv., 8, Litterarisches Magazin von Böhmen und Mähren, Praha 1786 — 1787, 3 zošity, 8, Literarische Nachrichten von einer Reise nach Schweden und Russland, Praha 1796, 8, Geschichte der böhmischen Sprache und Literatur, Praha 1792, 8, nové vydanie 1818, 8 (toto vydanie siaha len po r. 1526), Slavin, Praha 1808, 8, Slovanka, Praha 1814 — 1815, 2 zv., Lehrgebäude der böhmischen Sprache, Praha 1809, 1819, 8, po česky od Hanku 1822, 8, Etymologicon, Praha 1813, 8, Deutsch-böhmisches Wörterbuch, Praha 1802 — 1821, 2 zv., 4 (aj s inými spolupracovníkmi), Institutiones linguae slavicae, Viedeň 1822, 8, Kyrill und Method Praha 1823, 8; ďalej veľký počet čiastočne jednotlivo, čiastočne v rozličných pamätných spisoch a časopisoch vydaných, pre českoslovanské dejiny a jazykovedu mimoriadne dôležitých rozpráv, predhovorov, zpráv a recenzií, ktorých celkový súbor by bol vítaný; po česky vydal Zbírku českých přísloví, Praha 1804, 8, Radu zvířat, Praha 1814, 8 a viacero iných. — František Pelcel z Rychnova nad Kněžnou (nar. 1734, zomrel 1801), profesor českej literatúry v Prahe a člen niekoľkých učených spoločností, písal síce väčšinou po nemecky, no niektoré diela predsa i po česky: Geschichte von Böhmen, Praha 1774, 1779, 1782, 1817, 2 zv., 8, Abbildungen böhmischer und mährischer Gelehrten und Künstler, 3. a 4. diel (prvé dva vydali Voigt a Born) v Prahe 1777 — 1778, 8, Grundsätze der böhmischen Grammatik, 1795, 1798, 8, Nová kronika česká, Praha 1791 — 1796, 3 zv., 8 (siaha po rok 1378, 4. zväzok po r. 1429 ostal v rukopise), Příhody Václava Vratislava, Praha 1777, 8, básne atď. — Antonín Puchmajer z Týna nad Vltavou (nar. 1769, zomrel 1821), farár v Radnici, vydal zbierku vlastných i cudzích básní: Nové básně, Praha 1795 — 1814, 5 zv., 8, preložil Montesquieuov Chrám Gnídsky,^[99] Praha 1804, 8, rozpravu grófa Šternberka O bylinářství v Čechách, Praha 1819, 8, je autorom Pravopisu rusko-českého, Praha 1805, 8, Lehrgebäude der russischen Sprache, Praha 1820, 8, Rymovník, vydal Vojtěch Sedláček, Praha 1824, 8 atď. — Bohumír Jan Dlabač (nar. 1758, zomrel 1820), kanonik premonštrátskeho rádu, prvý bibliotekár v strahovskom kláštore, člen a bývalý riaditeľ Kráľovskej českej spoločnosti náuk, zložil rôzne kostolné piesne, preložil Baconovo Opísanie nového sveta, Gessnerovu Potopu sveta, 1801 a vydal opis Čiech: Vypsání českého království, Praha 1818, 8 a viacero iných. — Jan Nejedlý zo Žebráka (nar. 1776), cisársko-kráľovský radca, doktor práv a profesor českej literatúry na univerzite v Prahe; máme od neho: Iliady zpěv I, Praha 1802, 4, Smrt Abelova (z Gessnera), Praha 1804, 12, Dafnis (z Gessnera), Praha 1806, 12, Numa Pompilius (z Floriana), Praha 1808, 12, Hlasatel český, časopis, 1806 — 1810, 12 zošitov, Yungovo kvílení, Praha 1820, 8, Böhmische Grammatik, Praha 1805, 1809, 1821, 8, niekoľko rozpráv, básní atď. — Josef Jungmann z Hudlíc, profesor na Akademickom gymnáziu v Starom Meste v Prahe, preložil Chateaubriandovu Atalu, Praha 1805, 12, Miltonov Stratený raj, Praha 1811, 2 zv., 12, vydal českú chrestomatiu: Slovesnost, Praha 1820, 8, Dejiny českej literatúry, Praha 1825, 8, viacero jednotlivých článkov, rozpráv a básní v Hlasatelovi, Puchmajerovej zbierke, v Hromádkovom časopise, Dobroslavovi, Kroku atď., zamýšľa vydať nový úplný český slovník. — František Tomsa, správca cisársko-kráľovskej normálnej kníhtlačiarne v Prahe, vydal tlačou Böhmische Sprachlehre, Praha 1782, 8, Malý česko-německý slovník, Praha 1789, 8, Česko-německo-latinský slovník, Praha 1791, 8, Ueber die čechischen Zeitwörter, Praha 1804, Ueber die Veränderungen der čechischen Sprache, Praha 1805, 8, Grössere čechische Orthographie, Praha 1812, 8, Dobře míněné volání na sedláky, Praha 1785, Měsíčný spis, Praha 1787, Pomoc v potřebě, Praha 1791. Tobolka zlatá, Praha 1791, Katechismus zdraví, 1794, Nešťastné příhody k výstraze mládeže, 1794, Knížka mravná pro dítky, Praha 1810, 8 atď. — Josef Rautenkranz z Hradca Králové (nar. 1776, zomrel 1818), farár v Sedlci, vydal 11 spisov, väčšinou náboženského obsahu, preložil niečo z Cornelia Nepota a napísal viacero básní, ktoré vyšli v Hlasatelovi atď. — Jan Václav Zimmermann, kňaz rádu červenej hviezdy, cisársko-kráľovský zamestnanec knižnice v Prahe, je autor a vydavateľ týchto spisov: Příběhové království českého za panování Ferdinanda I, Praha 1820 — 1821, 2 zv., 8, Příběhové za Maximiliana, tamtiež, Bohuslav z Lobkovic a z Hasištejnu, Praha 1819, 8, od Jana Joviana Pontana O statečnosti válečné, přeložil Řehoř Hrubý z Jelení, Praha 1819, 8. — Josef Liboslav Ziegler z Hradca Králové (nar. 1782), doktor teológie a profesor v Hradci Králové, preložil Fénélonovho Telemacha, Hradec Králové, 1814, 8, Havelkov Návod pre lesných zamestnancov, tamtiež, vydal: Böhmische Biegungen, 2. vyd. v Prahe 1823, Modlitby 1815, Milina, almanach na rok 1825, Dobroslav, časopis, 1820 — 1822, 12 zošitov, 8 a viacero iných; teraz rediguje tri časopisy: Milozor, 1823 a nasl., Přítel mládeže a Raditel. — Václav Hanka z Hořiněvsi (nar. 1791), bibliotekár Českého národného múzea, člen niekoľkých učených spoločností, r. 1817 objavil nielen pre Čechov, ale pre všetkých Slovanov naveky pamätihodný Královédvorský rukopis: Rukopis královodvorský, Praha 1819, 8 a okrem toho vydal tieto spisy: Starobylá skládaní, Praha 1817 — 1823, 5 zväzkov, 12, Krátká historie slovanských národů (podľa Rühsa), Praha 1818, 12, Igor Svatoslavič, Praha 1821, 8, Gessnerove Idyly, Praha 1819, 8, Písně, 2. vydanie v Prahe, 1819, 2 zväzočky, 12, Dobrovského Mluvnice, Praha 1822, 8, Pravopis český, 2. vydanie v Prahe 1821, 12, viacero básní a rozpráv v rôznych časopisoch atď. — Jan Svatopluk Presl z Prahy (nar. 1791), doktor medicíny, profesor prírodných vied a dozorca kabinetu naturálií na univerzite v Prahe, vydal spolu s grófom Bedřichom Všemírom Berchtoldom obsiahle dôkladné dielo o botanike: Rostlinář, 1. diel všeobecný rastlinopis, Praha 1819, 4, 3. diel špeciálny rastlinopis, Praha 1821 a n., 28 zošitov, gr. 4, pokračujú v ňom, 2. diel rastlinopis, má uzavrieť všetky diely; okrem toho rediguje od r. 1821 encyklopedický časopis Krok, do r. 1825 5 zošitov, 8. — Vojtěch Sedláček z Čelákoviec (nar. 1785), kňaz premonštrátskeho rádu, doktor filozofie a profesor na filozofickom učilišti v Plzni, vydal: Paměti Plzeňské, Praha 1821, 8, Základové měříctví čili geometrie, Praha 1822, 8, Základové přírodníctví anebo fysiky a mathematiky potažené, Praha 1825, 8, Puchmajerovho Rymovníka, Praha 1824, 8, viacero básní, rozpráv a rečí atď. — Antonín Jungmann z Hudlíc (nar. 1775), doktor medicíny a profesor na pražskej univerzite, vydal: Navedení k babení, Praha 1804, 8, O koních, Praha 1818, 8, Koňský lékař, Hradec Králové, 1825, 8, viacero statí v Kroku atď. — Antonín Marek z Turnova (nar. 1785), farár v Týne, člen Slovenskej spoločnosti v Uhorsku, je autorom viacerých básní, ktoré vyšli jednotlivo alebo v rozličných časopisoch, napísal logiku: Logika nebo umnice, Praha 1820, 8, preložil viac drám: Omylové od Bolemíra Izborského^[100] (podľa Shakespeara), Praha 1823, 8 atď. — Vojtěch Nejedlý zo Žebráka, farár v Mirošove, vydal: Kázání, Praha 1806 — 1807, 4 zv., 8, Ladislav, didaktický román, Praha 1807, 8, Poslední soud, Praha 1802, 12 (opisná báseň) a viacero iných; je autorom niekoľkých rozpravných básní (epopeje?): Karol,^[101] Vratislav, Otokar v XII spevoch, z ktorých úryvky vyšli už tlačou. — Karel Ignác Thám je autorom viacerých jazykovedných diel: Böhmische Sprachlehre für Teutsche, Praha 1798, 6. vydanie vydal Hanka 1821, 8, Teutsch-böhmisches Nationallexikon, Praha 1788, 1799, 1814, 2 zv., 8, Böhmisch-teutsches Nationallexikon, Praha 1805 — 1807, 2 zv., 8 (2. zväzok revidoval Tomsa), Teutsch-böhmisches und böhmisch-teutsches Taschen-Wörterbuch, Praha 1814 — 1818, 2 zv., 12, Böhmisch-teutsche Gespräche, Praha 1785 — 1814, 8, Obrana jazyka českého, Praha 1783, 8, preložil viacero drám atď. — Václav Thám, pražský herec, vydal: Básně v řeči vázané, Praha 1785, 8, rôzne veselohry a činohry a viacero iných. — Václav Stach, emeritovaný profesor teológie v Olomouci, je autorom 11 českých, sčiastky preložených diel: Kniha mravů křesťanských, Praha 1786, 8, Příručka učitele lidu, 1787, 2 zv., 8, Rojkova Historie sněmu kostnického, 1785, 2 zv., 8, Giftšice Počátkové pastorální teologie,^[102] 1789, Starý Veršovec, 1805, Písně duchovní, 1791 atď. — Jan Rulík, pražský mešťan, preložil a napísal viacero kníh, medzi nimi: Sláva a výbornost jazyka českého, 1792, Cvičení dítek, 1792, Život Ludvíka XVI., 1793, Katonova naučení, Praha 1794 — 1795, 2 zv., Věnec pocty, 1795, 8, Kalendář historický, Praha 1797 — 1806, 5 zv., Šiffnerova Gallerie osob země české,^[103] Praha 1803 a n., 5 zv., 8, Učená Cechie, Praha 1807 — 1808, 3 zošity, Vypsání životů patronů, Kázání nedělní a sváteční a viacero iných. — Stanislav Vydra z Hradca Králové (nar. 1741, zomrel 1804), kanonik a profesor matematiky v Prahe, vydal: Kázání, Praha 1799, 8, Arithmetika atď. — Dominik Kinský zo Slaného, piarista, profesor na filozofickom učilišti v Brne, preložil Lessingove bájky, Brno 1816, 8, Gressetovho Papouška,^[104] tamtiež, Horatiove ódy (v Hromádkovom časopise) atď. — František Jan Svoboda z Prahy (nar. 1778), profesor Akademického gymnázia v Prahe, predstavený školy u sv. Štěpána, je autorom viacerých básní a rozpráv, preložil biblické deje pre deti atď. — Šebastian Hněvkovský zo Žebráka, radný v Žebráku, napísal komickú hrdinskú báseň: Děvín v XII spevoch, Praha 1805, 2 zv., 12, vydal zbierku rôznych básní: Básně drobné, Praha 1820, 8, Zlomky o českém básnictví, Praha 1820, 8 a viacero iných. — Milota Zdirad Polák zo Zásmuk (nar. 1788), cis.-kráľovský dôstojník, je autorom viacerých básní, medzi ktorými sa nachádza väčšia lyricko-opisná báseň v VI spevoch Vznešenost přírody, Praha 1819, 8, opis cesty do Talianska: Cesta do Italie, Praha 1820, 8 a viacero iných. — František Turinský z Poděbrad (nar. 1796), aktuár v Libochoviciach, napísal originálnu trúchlohru: Angelína, Hradec Králové, 1821, 8, viac básní atď. — František Palacký z Hodslavíc na Morave (nar. 1798), archivár grófa Šternberka, je autorom viacerých básní uverejnených v rozličných časopisoch, českej estetiky, z ktorej vyšlo niekoľko úryvkov v Kroku, viacerých historických rozpráv atď. — Kliment Václav Klicpera z Chlumca (nar. 1793), profesor v Hradci Králové, napísal viac originálnych veselohier, činohier a trúchlohier, ktorých zbierka vyšla pod názvom Divadlo Klicperovo,^[105] Hradec Králové 1820 a n., 8, vydal taktiež dramatický almanach na rok 1825. — Jan Nepomuk Štěpánek z Chrudimi (nar. 1783), direktor českého Stavovského divadla v Prahe, najplodnejší český divadelný básnik novších čias; jeho drámy vychádzajú zozbierané pod názvom Divadlo Štěpánkovo, Praha, až po rok 1825 10 zväzkov, 8. — Matěj Sychra z Ústí nad Orlicí, farár v Imramove na Morave, vydal: Kázání, Brno 1814, 2 zv., 8, Povídatel, tamtiež 1815, 3 zv., 8, Kratochvilník, Praha 1821, 2 zv., 8, Rozmlouvání a povídky, 1822, 12, niekoľko drám atď. — Vincent Zahradník z Mladej Boleslavi (nar. 1790), biskupský sacellán^[106] a konzistoriálny radca v Litoměřiciach, preložil Niemeyerove Základy výchovy,^[107] napísal systematickú českú gramatiku, český rituál, listy o vedení dušepastierskeho úradu a viacero iných. — Ladislav Čelakovský vydal: Smíšené básně, Praha 1822, 12, Slovanské národní písně, Praha 1822 — 1825, 2 zv., 8, Novoročenka, almanach na r. 1824, Dennice, almanach na rok 1825 (spolu s Janom Chmelom) a viacero iných. — Šimon Karel Macháček preložil Goetheho Ifigéniu na Tauride, Praha 1822, 8, viacero opier (Rodina Švejcarská, Vodař, Don Juan atď.), usporiadal českú zbierku príkladov Krasořečník, Praha 1823, 8. — Jan Hýbl vydal: Popsání zvířat, Praha 1811, 8, Historie českého divadla, Praha 1816, 8, Staročeská země, satira, Praha 1817, 4, Rozmanitosti až po r. 1821 [1822], 16 zošitov, Hylos, časopis, 1820 a n. — František Alexander Rokos napísal epickú báseň v hexametroch: Ivan, 5 spevov, Praha 1823, 8. — František Rajmann, dekan v Častoloviciach, je autorom viacerých epických a opisných básní: Poslední den a soud v 3 spevoch, Praha 1816, 8, Josef Egyptský, 12 spevov, Praha 1820, 8. — František Vetešník z Jizerného Vtelna (nar. 1784), farár v Markvarticiach, preložil Marmontelovho Belisara, je autorom viacerých básní atď.

Ako spisovateľov tohto obdobia treba ešte menovať: Vavřinec Amort, učiteľ v Prahe, Jan Bohdanecký, kanonik na Vyšehrade a dekan v Počátkoch, Antonín Borový, učiteľ, Antonín Čermák, farár v Heřmanovom Městci, Josef Václav Dietrich, kanonik a profesor v Prahe, Josef Alexander Dundr, František Frič, farár, Josef Gavůrek, farár, Josef Galláš, cis.-kráľovský vrchný lekár na penzii, z Hraníc (nar. 1756), Hynek Jostko ze Sachsenthalu, Vincent Hafner, augustinián a profesor, Ignác Hájek z Hradišťa (nar. 1770), profesor v Litoměřiciach, Alois Hanke z Hankenštejna, Jan Herzog, Kašpar Melichar Hrdlička, Jan Norbert Nepomuk Hromádko, profesor vo Viedni, Jiljí Chládek, premonštrátsky profesor v Prahe, Josef Chmela z Třebíča (nar. 1793), profesor v Hradci Králové, Josef Chmelenský, Josef Janiš, dekan v Hostivaroch, Josef Kauble z Boskova (nar. 1785), profesor v Litoměřiciach, Karel Khun, farár, Josef Mirovít Král, kaplán v Jilemniciach, Václav Rodomil Kramérius, Josef Krejčí, kazateľ v Prahe, Antonín Kuča, Josef Linda, redaktor novín v Prahe, Josef Myslimír Ludvík, Jan Jindřich Marek, Jan Matějka, Jan Medlín, Václav Melezínek, Josef Mejstřík, Tomáš Mnich, František Mysliveček, Filip Neděle, doktor teológie, profesor v Brne, František Novotný, farár v Luštěniciach, Michal Silorad Patrčka, učiteľ v Josefove, Antonín a Václav Pavlovský, Karel Payer z Budína, Jiří Petrmann, kazateľ v Drážďanoch, Jan Václav Pohl, učiteľ češtiny vo Viedni (nar. 1720 zomrel 1790), Karel Bořivoj Presl, Magdalena Rettigová, radná v Ústí nad Orlicí, Michal Rokos, farár v Prahe, Josef Rosenthaler, farár, Hynek Ruth, profesor v Prahe, Jakub Jan Ryba, Josef Skalický, farár, Antonín Strnad, profesor na pražskej univerzite a člen učenej spoločnosti, Václav Alois Svoboda z Návarova (nar. 1791), profesor v Jindřichovom Hradci, Karel Šádek, učiteľ v Hradci Králové, Prokop Šedivý, Ignác Schiesser (nar. 1782), úradník pražského magistrátu, Emanuel Vilém Šimko, kazateľ na Morave, František Šír z Budína (nar. 1796), Jan E. Schmidt, Vojtěch Šohaj, František Bohumír Štěpnička z Opatova na Morave (nar. 1785), cis.-kráľovský aktuár pri colnej administrácii v Prahe, František Paulla de Švenda, Josef Táborský, František Bohumil Tomsa, redaktor novín v Prahe, František Dobromysl Trnka, Šimon Truska, premonštrátsky profesor na Strahove, Norbert Vaněk, František Vavák, sudca v Milčiciach, Martin Wolf, Jan Zabranský, farár v Sedlci na Morave, Josef Zlobický, profesor vo Viedni, Antonín Zima, kníhtlačiar v Prahe a viac iných.^[108]