ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slováci, títo dôstojní potomkovia karpatských a dunajských Praslovanov, zasluhujú si v mnohom ohľade bližšiu pozornosť. Už Byzantínci, a podľa nich aj Nestor, kladú rodné sídlo Slovanov na sever od Dunaja a s týmto náhľadom súhlasí aj Schlözer (Nestor II, 76, 77). Na rovinách, vraví Schlözer, medzi Dunajom a Tisou až hore po úpätie Karpát odjakživa pásli svoje stáda Sarmatae limigantes,^[109] Jazyges metanastae. Že títo Jazygovia boli naozaj Slovania, dokazuje ich meno, ako aj iné historické stopy. — Títo dunajskí Praslovania, predkovia dnešných Slovákov, začali znepokojovať Byzantskú ríšu už za cisára Justiniána; skoro potom však miznú z dejín a opäť sa objavujú až za Svätopluka. Veľkomoravská ríša sa rozprestierala po celom dnešnom Slovensku (porovnaj § 35). Svätopluk zomrel r. 894 a jeho nástupcovia Mojmír, Svätopluk a Svätoboj rozdelili si medzi sebou Moravu. V dnešnom Uhorsku sa rozprestieralo ich územie po strate Panónie r. 893 iba po Považie a Pohronie a dohoda o rozdelení ríše medzi týmito Svätoplukovými nástupcami trvala len jeden rok, potom sa znesvárili, podnecovaní Bavormi. — Asi v tomto čase zakarpatskí Slovania ukončili už svoje sťahovanie na juh a dnešné Uhorsko bolo často delené. Arnulfova vláda r. 899 siahala až k Dunaju; ďalej na juhu sa usadili Chorváti, Srbi a Dalmatínci a vytvorili si samostatné štáty s vlastnými kniežatmi. Medzi Dunajom, Tisou a Váhom panoval slovanský knieža Zalan, ktorý mal dvojakých poddaných: na vysokých pahorkatých krajoch oproti Karpatom Slovákov, na rovinách zase Bulharov.^[110] Na ľavom brehu Tisy až po rieku Maroš vládol Marot, kozarský knieža, opierajúci sa o byzantskú ochranu, alebo, podľa iných, slovanský knieža, vydržiavajúci početný hárem vo svojej rezidencii Bythor, a za svojich poddaných mal Kozarov, ktorí sem prišli po zničení Kozarskej ríše. Medzi riekami Marošom a Ršavou panoval bulharský knieža Glad, ktorý prišiel z Vidina a priviedol so sebou pečenežských vojakov. Jeho poddanými boli, podľa všetkého, vlastní Rumuni (Valasi), ktorí sa sem presídlili cez Dunaj z Trácie. V dnešnom Sedmohradsku napokon vládol knieža Gelou, pravdepodobne bulharského pôvodu, ktorého poddanými boli však len Rumuni. — Vláda Slovanov a slovanských kniežat v Uhorsku zanikla pre prevahu Maďarov. Maďari, ázijský národ kočovníkov, rybárov a poľovníkov, ktorý po prvýkrát okolo r. 626 (za cisára Heraklia) sa stal v histórii známym na Kaukaze a na Kaspickom mori a sťahujúc sa r. 680 z Ázie do Európy obsadil krajiny medzi Dneprom a Donom na rieke Ingul v dnešnej Jekaterinoslavskej gubernii, vstúpili r. 894 do Panónie cez Užhorod a Mukačevo, potom r. 898 boli stáli na dolnom toku Dunaja spolu s Bulharmi proti Byzantíncom, r. 862 sa objavili dokonca v Nemecku, kde ich pravdepodobne priviedol knieža Rastislav proti cisárovi Ľudovítovi, r. 893 poskytli pomoc franskému kráľovi Arnulfovi proti Svätoplukovi a poznali krásne nivy Panónie. Najprv prenikli po pravom brehu Tisy cez Laborec a Boršvu až po Bodrog a Zemplínsky hrad a žiadali si od Zalana celý pás zeme od Karpát až po vtok rieky Slanej do Tisy a po hrad Šajó, dnešný Sajószöged, čo aj dostali. Zalan, Krumov vnuk, bol síce v spojenectve s Bulharským štátom vtedy ešte mocným, avšak pomoc bola príliš vzdialená a vpád Maďarov bol neočakávaný; poddal sa teda bez boja. Nato obrátili Maďari svoju pozornosť na ľavý breh Tisy. Keďže Marot sa zdráhal odstúpiť im pás zeme, ba naopak, on sám im pohrozil mocou svojho ochrancu, byzantského cisára, zaujali teda najprv dnešný Sabolč, potom územie na rieke Samoš a takzvaný Nyirhát až po vrch Meszeš a zatlačili Marota už po Köröš. Tretie rozšírenie územia smerovalo od Sedmohradska. Tuhutum porazil Geloua pri Almáši, poponáhľal sa za ním a zabil ho pri Kapuši. Štvrté rozšírenie si vynútili u Zalana, ktorý musel pokojne odstúpiť zem až po rieku Zagyvu, t. j. dnešnú Hevešskú župu. Za severnú hranicu boli určené Tatry. Piate rozšírenie smerovalo cez horu [potok]^[111] Hangony, cez Gemer, Novohrad, Tekov, Zvolen na Ipeľ, Hron, kde nenarazili na nijaký odpor, až po Nitru. Tu porazili, zajali a popravili moravského vojvodcu Zobora. Hlohovec, Beckov, Trenčín, všetko, čo ležalo na Váhu a medzi Považím a Moravou, pripadlo Uhrom. Vláda Moravanov, pochovaná nesvornosťou, zanikla v týchto krajoch. Šiestu stratu, najväčšiu zo všetkých dovtedajších, priniesla Slovanom porážka Zalanova a jeho bulharských spojencov neďaleko Titela. Odmenou za toto víťazstvo bolo územie medzi Tisou a Dunajom až po Belehrad, kam Zalan utiekol. Teraz už nebolo nijakých slovanských kniežat okrem Glada. Maďari sa osadili za Tisou pri Kenešne, prenikli na Bégu a rieku Temeš, porazili Glada i s jeho bulharskými, pečenežskými a valašskými oddielmi a obsadili Ršavu, Pančevo a Kéve. Všetky tieto výpady sa odohrali v rokoch 894 — 899. Porazení Slovania boli celkom zatlačení do hôr a Maďari, ktorí obsadili pastvinaté roviny, zachádzali s nimi ako s poddanými a spojencami. Knieža si ponechal právo rozdeľovať dobyté zeme dedične. Do uhorského vojenského stavu prijímali nielen Maďarov, ale aj slovanských bojarov a obdarúvali ich zemami. Pomaly sa Maďari priúčali od Slovanov mierovým umeniam, ich reč sa obohacovala slovanskými slovami v oblasti roľnícíva, remesiel a mestskej kultúry. — Dunajsko-karpatskí Slovania boli totiž už vtedy nielen kresťania, ale aj roľníci a sčasti obyvatelia miest (Novohrad, Mukačevo, Vyšehrad, Nitra, Ostrihom atď.). — Tak zmizli Slováci už v IX. stor. z dejín a ich osudy a činy strácajú sa odvtedy v dejinách maďarského národa.^[112] — Pre dôležité následky je pozoruhodný príchod i osadenie sa husitských Čechov medzi Slovákmi Horného Uhorska v XV. stor. Jiskra z Brandýsa, vojvodca Alžbety, uhorskej kráľovnej, vo vojne proti poľsko-uhorskému kráľovi Vladislavovi a jeho prívržencom, v rokoch 1440 — 1453 poobsádzal slovenské župy od Bratislavy po Prešov a Košice. Českí bojovníci prišli do Uhorska i so svojimi ženami a deťmi. Thurócz^[113] svedčí, že si tu stavali domy a že sa tu udomácnili. Aby však čo najlepšie mohli chrániť proti nepriateľovi zverené im územie, Jiskra po celý čas svojho pobytu v Hornom Uhorsku privádzal početné kolónie českých husitov do týchto krajov a osádzal ich v stoliciach Gemerskej, Hontskej, Novohradskej, Zvolenskej, Liptovskej, Trenčianskej a Nitrianskej. Keďže pozvoľna splývali s domácim obyvateľstvom, povolil im kráľ Matiáš, ktorý potom nastúpil na trón a ktorému sa Jiskra podrobil, aby v pokoji obývali svoje sídliská. Ich početní potomkovia žijú ešte i dnes v menovaných župách.^[114]

Dnešní Slováci obývajú severozápadnú časť Uhorska, sú však okrem toho roztrúsení po celej krajine i v jednotlivých neskorších kolóniách. Čisto slovenské župy sú: Trenčianska, Turčianska, Oravská, Liptovská (asi 550 000 obyvateľov); v Nitrianskej, Spišskej, Šarišskej, Tekovskej, Zemplínskej, Gemerskej a Hontskej tvoria väčšinu (asi 800 000) a zase v Bratislavskej, Novohradskej, Peštianskej a Abaujskej tvoria menšinu obyvateľstva (so slovenskými kolóniami v mestách Békeš, Užhorod, Komárno, Sabolč, Székesfehérvár, Ostrihom, Csongrád, Veszprém, Szátmár, Tolna, Csanád, Torontal, Heveš, Torna, Arad, Berehovo, Ráb, Temeš, Sriem a na nemecko-ilýrskej hranici, asi 450 000 ľudí). Celkový počet Slovákov je teda 1 800 000 duší, z ktorých asi 1 300 000 vyznáva katolícke náboženstvo, 500 000 evanjelické.^[115]

Slovenský jazyk, slovenčina, ako hovoria sami Slováci, nie slovácky jazyk, ako chcú niektorí novotári, je osobitné nárečie, vo svojej terajšej podobe najviac podobné českému nárečiu. Táto skutočnosť, ako aj okolnosť, že si Slováci zvolili od reformácie české nárečie za svoj literárny jazyk,^[116] priviedlo pána Dobrovského najprv k záveru, že slovenčina, odhliadnuc od niekoľkých nepatrných zvláštností, nie je naozaj nič iného ako stará čeština. Neskôr však tento vážený bádateľ odvolal svoju mienku; lebo vo svojej Geschichte der böhmischen Sprache und Literatur (1818), str. 32, a vo svojich Institutiones linguae Slavicae (1822), str. IV, kladie slovenčinu ako samostatné nárečie vedľa češtiny, vendčiny a poľštiny. A tak si to žiada i povaha veci. Slovenčina tvorí prechod od českého nárečia k vindsko-chorvátskemu alebo od skupiny A k skupine B a vo svojej pôvodnej podobe je veľmi blízka starej cirkevnej slovančine. Pre zemepisnú polohu národa, preto, že susedil s Čechmi, Poliakmi, Rusniakmi, Srbmi a Vindmi, ďalej pre tú okolnosť, že vlastný národný slovenský jazyk nikdy nebol pozdvihnutý na spisovný jazyk, nebol upravený a ustálený, ale vydaný na pospas hocakému stvárňovaniu a formovaniu náhodným vplyvom zvonka, nastalo v tomto nárečí malého, aj tak nie samostatného národa tak veľa rozmanitostí a tie sa roztrieštili v toľké nuansy, že je teraz nesmierne ťažké určiť im spoločné hľadisko. Keď však predsa preberáme veľké množstvo týchto jazykových rôzností a oprieme sa o to spoločné v nich, vyjdú najavo tieto charakteristické rozdiely medzi slovenčinou a ostatnými dialektami, a to najprv medzi ňou a češtinou-moravčinou: 1. celkove širšie vokály a, o a u namiesto užších českých e a i: ma, ťa, sa, žial, žart, duša, serco, podošva, ľúbost,^[117] lude. 2. Množstvo diftongov: ia, iu, ou, uo, ieu, iou: chodia, nosiá, piu, hnau, huorou, kuoň, stuol, lieuč, diouča. Vo všetkých týchto prípadoch u neznie ani ako nemecké alebo české u, ani nie ako v, ale ako niečo uprostred medzi oboma. 3. Prehláska ä, odpovedajúca staroslovienskemu a ruskému я: mäso, väzy, räd, kravär, z käd (no v niektorých krajoch tiež riad, kraviar atď.), stredný zvuk medzi e a a, ktorého výslovnosť sa nedá opísať. 4. Mäkkosť konsonantov b, m, p, n, t, d, v; tu je pozoruhodná záporová častica ne. 5. Vôbec niet sykavého česko-poľského ř (rz), namiesto neho Slováci vyslovujú v niektorých prípadoch rj: rjeka, rjad, rjedký, v iných však iba r: repa, remeslo. 6. Alternatívne používanie hrtanovej hlásky h a hlásky g, a to h vo väčšine prípadov, g zriedkavejšie: hlava, hriech, uhel, roh, naproti tomu: gunár, guba, grman, grlák, galiba, gate, gazda, gazdiná, gágor, gágotat, mliazga, pluzgier, gamba, klaganina, brýzgat, ligotať se atď. 7. Vo výslovnosti predpony roz- prikláňa sa Slovák niekedy aj ku skupine A a hovorí: rázsocha, rázsoška (ale aj rozsocha, rozsoška), rázspora, rázsvit, ráztok, rázcesty atď. Celkove obľubuje a namiesto o na začiatku slova: rab, rastem, rasca atď. 8. Pozoruhodné sú prézentné zakončenia na -em namiesto -u: nesem, vezem, pijem; na -mo namiesto -me: nesemo, vidímo, hledámo, volámo; na -iá namiesto -i alebo -ejí: chodiá, vidiá, nosiá, hlediá (porovnaj slovanské choďat, nośat, viďat); préteritum na -u namiesto l: volau, chodiu (porovnaj o výslovnosti č. 2), kde u, ktoré vzniklo z tvrdého l, celkom odpovedá srbskému o; infinitív na -ct namiesto -ci: piect, muoct, vliect, čo možno porovnať so staroslovienskym щ: pešči, mošči, vlešči. 9. Častejšie vynechávanie vokálov pripomína časté používanie ь a ъ v najstarších staroslovienskych rukopisoch: mhla, žltý, stlp, tlct atď., pričom však treba poznamenať, že v niektorých slovenských krajoch (Gemer atď.) nájdeme práve opačný zjav, keďže tuná každú slabiku vokalizujú: perst, smert, serco, mertvý, persy, merznem, žoutý, pouný, jabuko, slunko (nie slnko), mysel, viezol, niesol (viezou, niesou) atď. 10. Najpozoruhodnejšie sú tie mnohé rýdzo slovenské slová, v novšej češtine vôbec nepoužívané, ktoré sa však ešte vyskytujú v staročeštine a v iných dialektoch, najmä v cirkevnej slovančine, vindčine, ruštine a poľštine. Jur Rybay [Ribay] so vzácnou usilovnosťou zozbieral slovenský idiotikon, asi 15 000 slov, ktorý počet by sa dal ešte ľahko rozšíriť. Veľa z nich prebral p. Palkovič do svojho českého slovníka,^[118] 1820 — 1822 [1821]. — Keď pozorujeme slovenčinu, ako ona žije v ústach ľudu, a nie takú, aká sa vyskytuje v dielach slovenských spisovateľov (lebo táto slovenčina je viac-menej slovakizovaná čeština), tak možno rozoznať jej tri hlavné variácie: 1. vlastnú slovenčinu v župách Turiec, Orava, Liptov, Zvolen, Tekov, Novohrad, Pešť, Boršod, Gemer a v kolóniách vybiehajúcich z týchto žúp na Dolniaky. Je najvzdialenejšia od oboch susedných dialektov, češtiny a poľštiny a predovšetkým v nej sa vyskytujú uvedené znaky. 2. Moravsko-slovenská variácia v župách Bratislavskej, Nitrianskej, Trenčianskej a v osadách z nich pochádzajúcich na Dolniakoch. Blíži sa zreteľne moravskému nárečiu, a tým i spisovnej češtine, ľúbi úzke vokály, vyhýba sa diftongom, bez toho že by prestávala byť slovenčinou; moravsko-české ř (rz) jej je celkom cudzie. Bernolák, Fándly a ich druhovia začali písať jednou odrodou tejto variácie v Nitrianskej župe. 3. Poľsko-slovenská variácia v jednej časti Oravy, v celom Spiši, Šariši, Abauji a Zemplíne (kde sa jeden druh v pravopise maďarizujúci volá sotácky), ktorej vznik treba pripísať jednak susedstvu s Poľskom a aj trojstoročnej poľskej nadvláde v Spiši. Obľubuje poľské dz a c namiesto slovenského d a t: idzem, budzem, ďalej mnohé čisto poľské slová, zvraty a podoby: bars namiesto veľmi, palec namiesto prst, draha namiesto cesta, hyba namiesto jen, choc namiesto trebas, šukac namiesto hledat, vidzalem, śvinia atď. Nuansami týchto troch variácií sú: 1. nemecká slovenčina v banských mestách a ich okolí; 2. maďarská slovenčina v slovenských kolóniách na Dolniakoch; 3. rusniacka slovenčina v Abauji, Zemplíne a Berehove, kde sa Slováci stýkajú s Rusniakmi; 4. srbská slovenčina v Báčke, Banáte a vo Vojenskej Hranici, ďalej v Budíne a okolo Sv. Andreja.^[119][120]

Z tohto všetkého vyplývajú prednosti i nedostatky slovenského nárečia. V ľubozvuku má, pravdaže, pre svoje bohatstvo širších, zvučnejších, jasnejších vokálov prednosť pred češtinou; lež to ju ešte neoprávňuje ku cti stať sa literárnym jazykom, na ktorý ju chcú pozdvihnúť niektorí novší význační katolícki spisovatelia. Poloha Slovenska a slovenského národa, dejiny uplynulých čias prajnejších kultúre jazyka, ustavičné, všeobecne zavedené používanie českého nárečia ako jazyka spisovného a cirkevného u protestantských Slovákov, povaha tisícnásobne obmieňaného domáceho nárečia i sám um sa stavia proti takejto novote.

Dejiny nám nikdy neukazujú slovenské nárečie ako samostatné v rade slovanských spisovných jazykov. Nápadná zhoda so starou cirkevnou slovančinou v jednotlivých slovách, väzbách i frázach ani zďaleka nie je ešte dôkazom toho, že by Cyril a Metod boli písali v slovenskom nárečí a že by toto nárečie bolo totožné so starým slovanským cirkevným jazykom; veď k Veľkomoravskej ríši, v ktorej vtedy Cyril a Metod žili i učili, patrili okrem Slovákov ešte aj iné slovanské kmene. Túto zhodu ľahko pochopíme, ak uvážime, že starý slovanský cirkevný jazyk je výťažok najranejšej kultúry ešte pohanských Slovanov, a ak máme na pamäti, že pravlasťou Slovanov v Európe boli Karpaty (§ 10, 44). Bude asi faktom, že mnohé stopy staviteľstva i maliarstva v prastarých slovenských kostolíkoch poukazujú na rozširovanie gréckeho obradu v týchto krajinách od nepamäti.^[121] Avšak tieto slabé, nejasné pozostatky načisto zmiznutého jestvovania dovoľujú iba tušiť, že starý slovanský cirkevný jazyk bol nejaký čas cirkevným jazykom Slovákov — hoci Wichingov známy odpor voči Grékom činí veľmi nepravdepodobným, že by ním bol býval dlho a všade — presne vzaté, nedokazujú napokon nič pre ranú kultúru slovenčiny. V tomto pre nás úplne temnom čase slovenský jazyk nemohol byť chudobný. Dokazujú to početné slová, ktoré prešli do maďarčiny a ktoré označujú väčšinou predmety kultúry, nástroje či už roľnícke, poľného i domáceho hospodárstva, alebo mestské remeslá a umenia.^[122] No najlepšie by sme mohli posúdiť povahu staršieho slovenského jazyka, keby nám bol niekto zachoval staré ľudové piesne ešte pohanských Slovákov. Isté je, že nadovšetko spevavý a na piesne bohatý slovenský národ ešte asi pred 60 rokmi pri rôznych dedinských zvykoch spieval prastaré piesne, prezrádzajúce stopy pohanstva, ktoré piesne však my dnes poznáme len ak podľa začiatočných veršov.^[123] — Po zániku Veľkomoravskej ríše zhasla samostatnosť Slovákov — a ich reč sa presťahovala zo zámkov a kniežacích palácov do chyže roľníka. Stáročia najhlbšieho mlčania nasledujú po vojnách a búrkach spôsobených nájazdmi uchvatiteľských národov; meno Slovákov a ich reči mizne z dejín a nevynára sa skôr ako okolo polovice XV. stor., keď sa husiti usadili v Hornom Uhorsku pod vodcovstvom vojnychtivého Jiskru. Asi v tomto čase sa mohli Slováci, u ktorých za maďarských kráľov vládla latinčina, dozvedieť po prvý raz od čias Cyrila a Metoda, že také niečo, ako ich reč, môže sa preniesť aj na papier.^[124] V Čechách totiž dosiahlo vtedy domáce nárečie už značný stupeň zveľadenia; a vonkoncom niet pochýb, že by sa husiti, tak zapálení za svoje učenie, neboli pokúšali získať kmeňove i jazykove príbuzných Slovákov pomocou písmen i písma. Avšak odhliadnuc aj od týchto zámerných pokusov, či už len samotný príklad husitov v ich početných osadách v župe Gemerskej, Hontskej, Novohradskej, Zvolenskej, Liptovskej, Trenčianskej a Nitrianskej mohol nevplývať na ich susedov a spoluobčanov — Slovákov? Či používanie latinskej abecedy na označenie zvukov ich reči mohlo im ostať naďalej neznámym? Len turecká nivočiaca zúrivosť má na svedomí, že po storočných pustošiacich vojnách nachádzame tak málo pozostatkov, ba sotva aj len niekoľko stôp po tejto najranejšej kultúre česko-slovenského dialektu v Uhorsku. Kedysi som pokladal rukopisnú zmluvu alebo cesiu Juraja z Břeclavi Jakubovi Ryšavému^[125] z r. 1433, ktorá sa uchováva v bratislavskom mestskom archíve, za najstaršiu pamiatku slovenského jazyka; keď som však nahliadol do jej odpisu, ukázalo sa, že je napísaná po česky a datovaná z Viedne. Iné doklady slovenského nárečia z tohto storočia nepoznám, hoci som pevne presvedčený, že sa ich skutočne nemálo nachádza v archívoch a knižniciach katolíckych arcibiskupov i biskupov, dómskych kapitúl, magnátov i šľachticov, ďalej kráľovských slobodných miest najmä v krajoch so slovenským obyvateľstvom. Vedúci týchto archívov a knižníc alebo tí, čo majú aspoň prístup k nim, získali by si veľkú zásluhu o dejiny slovenskej literatúry, keby nás chceli oboznámiť s týmito najstaršími pamiatkami.^[126] Z historických ľudových piesní, napr. o kráľovnej Alžbete, kráľovi Ľudovítovi II. atď., ktoré boli vtedy v obľube u Slovákov, zachovali sa ak len počiatočné verše. Isté stopy po ďalšom zveľaďovaní slovenského jazyka majú svoje začiatky až v dobe reformácie. Že husiti ako predchodcovia nemeckých reformátorov vzbudili náklonnosť k protestantskému učeniu nielen u Čechov, ale aj u Slovákov v Uhorsku, to je vari isté.^[127] Tomuto impulzu, prúdiacemu z Čiech, musíme pripísať, že české nárečie sa stalo spisovným jazykom Slovákov. S učením sa dostali z Čiech na Slovensko knihy a s nimi i sám jazyk.^[128] Lebo len čo preniklo učenie nemeckých reformátorov do Horného Uhorska, už mnohé spisy evanjelických kazateľov v českej reči od polovice XVI. stor. poskytujú nepopierateľný dôkaz o jej používaní na Slovensku. Od tejto doby možno už posudzovať osudy slovenského písomníctva v Uhorsku zo storočia na storočie.

Šestnáste storočie. Reformácia zapúšťala v Hornom Uhorsku stále pevnejšie korene, bez ohľadu na to, že sa proti nej vydávali strohé nariadenia v rokoch 1523 — 1525.^[129] Tak ako Česi, začali i slovenskí kazatelia odbavovať bohoslužby v slovanskej reči a zvolili si k tomu české nárečie, pretože biblia i všetky liturgické knihy boli ňou napísané i vytlačené. Rodení Česi a Moravania chodili často ako duchovní pastieri a učitelia do Horného Uhorska, Slováci do Čiech a na Moravu; Čechy, Morava a Slovensko tvorili do r. 1620 duchovnú jednotu.^[130] Niet divu, že český spisovný jazyk sa odvtedy stal bežným aj v písomnom styku občianskeho života. Všetci slovenskí spisovatelia tohto storočia boli teológovia a písali pre svoj odbor katechizmy, modlitebné knihy, kostolné piesne a iné náboženské knihy; biblické a liturgické knihy dostávali z Čiech. Slovenská literatúra sa len horko-ťažko mohla vyvíjať povedľa českej literatúry a súčasne pod jej krídlami; opätovné nájazdy zbojníckych Turkov, hrôzostrašné nivočenie miest, zámkov a dedín, nešťastná porážka pri Moháči, turecké dobytie mesta a pevnosti Budín, občianska vojna, ktorú podnietil Zápoľa, zahnali tiché pokojamilovné múzy z panónskych krvácajúcich nív. Zo všetkých spevníkov a cirkevných kníh tohto nepokojného obdobia vanie neradostný, pochmúrny, clivý duch, prahnúci po pomoci a záchrane. V takýchto pomeroch zriadené školy na Slovensku, ako v Rožňave 1525, Bánovciach 1527, Ľubietovej 1527, Bardejove 1539, Levoči 1542, Žiline 1550, Prievidzi 1550, Banskej Štiavnici 1560, Šintave 1573, Kežmarku 1575, Jelšave 1576, Zvolene 1576, Mošovciach 1580, Hlohovci 1581, Trenčíne 1582, Prešove 1594, Košiciach 1597 atď., vplývali na pozdvihnutie slovensko-českého jazyka a literatúry len málo alebo vôbec nijako, aj keď niektorí učitelia, ako napríklad Pruno v Hlohovci, Hussel v Prievidzi atď., tak veľmi sa ňou nadchýnali.^[131] Dlhý čas stačili Slovákom knihy tlačené v Čechách; neskôr sa zriadili kníhtlačiarne v Hlohovci (1581?, podľa Németha 1584), Bardejove (1579), Šintave (1574), Banskej Bystrici (1578), Trnave (1579) a v XVII. stor. aj v Bratislave, Trenčíne, Levoči, Prešove, Košiciach atď. Ja nepoznám staršiu tlačenú knihu na Slovensku ako katechizmus od Jána Pruna, učiteľa v Hlohovci, tamtiež 1581 alebo 1583, 8 a druhý katechizmus, vytlačený r. 1581 v Bardejove u Dávida Gutgesella. Slovenskí spisovatelia tohto storočia sú: Ján Sylvanus [Silván] (zomrel 1572), uhorský rodák, žil v Čechách, Jur Bánovský, rektor žilinskej školy (umrel 1561), Ján Táborský, kazateľ vo Varíne (zomrel 1596), Andrej Cenglerius [Cengler], kazateľ v Ružomberku (okolo 1588), ktorých jednotlivé kostolné piesne sa vyskytujú v spevníkoch. — Pán Pruno, rektor v Hlohovci (Galgócz, Frašták) a v Trenčíne (zomrel 1586), tiež písal kostolné piesne a vydal r. 1581 alebo 1583 v Hlohovci Latinsko-slovenský katechizmus.^[132] — Štefan Třebnický [Trebnický] zo Sliezska, kazateľ na Spiši (okolo 1583), preložil vyznanie^[133] 5 miest do slovanskej reči, ktorý preklad vyšiel r. 1614, 4, po latinsky, nemecky, uhorsky a slovensky v Košiciach. — Ján Hodika, superintendent v Trenčíne, vydal pohrebné kázne^[134] r. 1637 [1638], 8. — Ako podporovateľov a milovníkov slovanského jazykového štúdia v tomto storočí treba ešte uviesť týchto: Michal Radašin (Radošinský), kazateľ v Bardejove, Peter Baroš, rektor v Slovenskej Ľupči a v Trenčíne, Albert Husselius [Hussel], Rafael Hrabec a iní.

Sedemnáste storočie. Za osudných auspícií sa začalo XVII. storočie v Uhorsku. Náboženská sloboda bola protestantom zaručená Viedenským mierom 1606, pri korunovácii Mateja II. 1608, Ferdinanda II. 1618, ako aj na Šopronskom zemskom sneme 1625, no jednako prípad Čiech po porážke na Bielej hore r. 1620 podnietil aj v Uhorsku nové náboženské búrky. Ochrana, ktorú poskytli protestantskí Slováci mnohým českým i moravským utečencom, vyvolala veľmi prudký boj medzi protestantskou a katolíckou stranou. Občianska vojna za Juraja Rákóczyho nadobudla charakter náboženskej vojny. Linecký mier, prijatý pri korunovácii Ferdinanda III. medzi zemské zákony, prispel veľmi málo k znovunastoleniu mieru. Imrich Tököly (1618) a František Rákóczi (1704) opäť rozšírili hrôzy občianskej vojny v Uhorsku, aj tak veľmi spustošenom od Turkov. Za takýchto pomerov nijako nemohla dozrieť slovenská literatúra, ktorej pestovateľmi až doposiaľ boli väčšinou protestanti a ktorá len ku koncu minulého storočia začala rozkvitať; koncom XVII. storočia takmer celkom zhasla. Najplodnejší slovenskí spisovatelia boli aj teraz teológovia; lež jazyková i vecná hodnota ich diel stále hlbšie klesá s úpadkom doby. Duch, ktorý sa slobodný mocne povznáša, v zajatí sa scvrkáva v mŕtve pisárčenie. Vynikajúci spisovatelia tohto storočia sú: Vavrinec Benedicti [Benedikt] z Nedožier v Nitrianskej župe (nar. 1555, zomrel 1615), profesor na pražskej univerzite, hĺbavý učenec a jemný znalec slovanského jazyka, písal kostolné piesne (v gréckej časomiere), r. 1603, 8 vydal českú gramatiku^[135] okrem viacerých iných latinských diel.^[136] — Eliáš Láni (zomrel 1617 [1618]), Izák Abrahamides a Samuel Melikius, superintendenti, vydali v Levoči katechizmus^[137] r. 1612. — Joachim Kalinka (zomrel 1678), superintendent, vydal tlačou smútočnú reč^[138] i výklad Ezaiáša a v rukopise zanechal katechizmus. — Juraj Tranovský, kazateľ v Mikuláši (nar. 1591 [1592], zomrel r. 1637), prvý v Uhorsku vydal česko-slovenský spevník v Levoči u Brevera, 1635, ktorý odvtedy veľa ráz vydávali a ešte dodnes ho používajú evanjelickí Slováci v Uhorsku;^[139] preložil do češtiny Augsburské vyznanie, Olomouc 1620, 12, napísal modlitebnú knihu, Levoča 1635, 8. — Tobiáš Masnicius [Masník], najprv rektor senickej a ilavskej školy, potom diakon v Ilave, r. 1682 vydal v Drážďanoch teologickú knižočku^[140] a r. 1696 v Levoči návod k pravopisu.^[141] — Štefan Pilařík [Pilárik], naposledy kazateľ v Senici (zomrel 1675 [1693]), známy svojím nepriaznivým osudom a tureckým zajatím, vydal tlačou r. 1648 v Levoči modlitebnú knihu,^[142] r. 1666 v Žiline u Jána Đadana svoj životopis pod názvom Sors Pilarikiana, v slovanskom jazyku (nové vydanie od Tablica, Skalica 1804,^[143] 12). — Daniel Sinapius, naposledy kazateľ v Levoči (zomrel po r. 1684 [1688]), napísal veľa kostolných piesní, r. 1678 vydal zbierku slovenských prísloví^[144] bez uvedenia miesta tlače, r. 1676, 1684 a r. 1703 tri teologické diela a r. 1684 Tranovského spevník^[145] (v Levoči). — Ján Simonides, kazateľ v Banskej Bystrici (zomrel 1708), vydal väčší a menší Lutherov katechizmus. — Ján Kromholc, kazateľ v Kokave (zomrel 1683), vydal r. 1666 v Levoči jedno teologické dielo. — Ján Weber, lekárnik v Prešove, vydal knižočku o mori pod názvom Amuletum,^[146] Levoča 1645, 12. — Peter Hrabovský z Hrabova, správca zámku a panstva Budatín v Trenčianskej župe, vydal tlačou Manuale latino-hungarico-slavonicum, Bardejov 1663 [1657], 12. — Michal Láni, kazateľ vo Vrbovciach (zomrel r. 1708),^[147] preložil od Johanna Eichhorna: Duchovní zbraně pokojík, 1682^[148] až 1683, 4 zväzky, 12, 1718, 4 zväzky, 8. — Jonáš Bubenka, kazateľ v Ochtinej, postaral sa o nové vydanie Komenského diela Orbis pictus, Levoča 1683, 4, k čomu sám urobil drevorytové obrázky.

Osemnáste a devätnáste storočie. I pri úpadku, aký postihol československé písomníctvo v Uhorsku koncom XVII. stor., našli sa už hneď na začiatku XVIII. stor. jednotliví horlivci, ktorí sa veľmi účinne starali o jeho povznesenie. Osvedčené a veľké sú zásluhy takého Bela, Krmana, Ambrozia, Hruškovica a iných o ich spoluveriacich medzi Slovákmi a o pozdvihnutie česko-slovenského písomníctva. — Len čo priateľské ranné záblesky znášanlivosti a zákonom zaručenej slobody svedomia za slávneho panovania Márie Terézie a Jozefa II. zvestovali po toľkých búrkach jasný, pokojný deň, už sa zväčšil počet spisovateľov medzi Slovákmi a literatúra, vymaniac sa z úzkych hraníc teológie, začala sa dotýkať i predmetov občianskeho života. K spisovateľom tohto storočia patria dokonca niekoľkí aj z vyššej šľachty; vyhnané múzy sa navrátili do Panónie a slovenskí básnici začali ospevovať i pozemské bolesti a radosti. Kým však protestantská strana sa usilovala zachovať medzi Slovákmi iba české nárečie ako spisovný jazyk, niektorí katolícki spisovatelia opustili cestu, ktorou bezpochyby predtým aj oni kráčali, a pokúšali sa písať v slovenskom nárečí. Ani najmenej nemožno pochybovať o tom, že starší katolícki spisovatelia medzi Slovákmi používali až dovtedy vládnuci opravený česko-slovenský spisovný jazyk; ukáže sa to, až raz budeme dôkladnejšie poznať najstaršie slovenské spisy. Už r. 1718 vydal páter Alexander Mácsay, paulín, svoje kázne v Trnave v ľudovom slovenskom jazyku. Jeho nasledovali trnavskí jezuiti svojimi modlitebnými a inými náboženskými knižkami, ktoré síce vcelku sú ešte stále české, ale v jednotlivostiach predstavujú už jazykovú zmiešaninu bez dôslednosti. Tak sa pokúsili Jozef Ignác Bajza (1783), Anton Bernolák (1787 — 1791 [1790]^[149]) a Juraj Fándli [Fándly] (1790 [1792]^[150]) zaviesť slovenské nárečie. No nezmýšľali tak protestanti, ktorým sa táto novota zdala byť škodlivou pre kultúru jazyka. Keď sa v Trnavskej, Nitrianskej a Trenčianskej vytvorila okolo Bernoláka a Fándlyho literárna spoločnosť, ktorej členovia sa zaviazali odoberať bernolákovsko-slovenské knihy, zišli sa aj protestantskí Slováci a zriadili si z vlastných prostriedkov, dobrovoľných príspevkov obcí, duchovenstva a iných priateľov Slovanstva r. 1803 Ústav česko-slovenskej reči a literatúry i s katedrou na evanjelickom lýceu v Bratislave, ktorého cieľom bolo uchovať český spisovný jazyk a šíriť medzi Slovákmi prospešné náboženské a iné knihy pre ľud. Pána Juraja Palkoviča povolali do Bratislavy za profesora a tajomníka ústavu. Zdalo sa, že prelestné ráno sľubuje nádherný deň — v prvých rokoch ústavu so vzornou korektnosťou vydávané početné spisy vzbudzovali veľké nádeje; avšak ponuré mraky čoskoro zatiahli poludňajšiu oblohu — ústav bol predsa len ľudské dielo — a rozpadol sa po krátkom jestvovaní. Márne sa usilovali páni Lovich a Tablic nahradiť ho novoutvorenou Slovenskou spoločnosťou r. 1812; po rýchlom rozlete myslí nasledoval indiferentizmus a po ňom totálna letargia. Od toho času sa ešte niekoľko málo protestantských spisovateľov ako diletanti venujú pod ochrannými krídlami českej literatúry službe slovenskej múzy a katolíci, ktorých rastúce úsilie o pozdvihnutie slovenskej literatúry nemožno ani dosť vynachváliť, okrem niekoľkých zdajú sa byť rozhodnutí ísť cestou, akú ukázal Bernolák. Na čele tohto úsilia skvie sa vznešený vzor v tom šľachetnom zmysle, s akým Jeho kniežacia milosť, pán Alexander de Rudna a Diviackej Novej Vsi, prímas a najvyšší tajný kancelár Uhorského kráľovstva, ostrihomský arcibiskup atď. (nar. vo Svätom Kríži nad Váhom v Nitrianskej župe 4. októbra 1760), sám dôkladný znalec slovenského jazyka, si váži prirodzené, neodcudziteľné práva tohto jazyka ako materinskej reči veľkej časti národa zvereného jeho duchovnej ochrane. Svedčia o tom mnohé kázne, ktoré Jeho výsosť prednášala už dávnejšie v slovenskej reči a z ktorých niektoré vyšli tlačou v Trnave r. 1804, a vydanie veľkého Bernolákovho slovníka, ktorý bez jeho láskavej starostlivosti by sotva bol uzrel svetlo sveta. — Bolo by želateľné, aby z týchto ojedinelých snažení katolíckych i protestantských slovenských spisovateľov vzájomným zomknutím v duchu pravej kresťanskej lásky a slovanskej znášanlivosti, pokojným nestranným bádaním a rešpektovaním toho, čo už má dobrý základ, mohol časom vyrásť slovenský spisovný jazyk, uspokojujúci všetky spravodlivé požiadavky osvietených príslušníkov národa. Pri tomto spisovnom jazyku by sa síce zásadne prevzala česká gramatika ako základná norma, ale zároveň by sa musel brať ohľad i na povahu slovenského nárečia pri preberaní domácich slov, fráz a skloňovania natoľko, aby tým štýl dostal svojský, rýdzo slovenský kolorit, a tak aby sa mohlo aj písať podľa potrieb slovenského ľudu, aj aby sa pevne udržal vzájomný literárny styk medzi Slovákmi a Čechmi na prospech naozajstného blaha oboch bratských národov i v budúcnosti. Ostatne toto nie je vhodné miesto obhajovať používanie češtiny medzi Slovákmi uvádzaním dôkazov — v tejto veci poukazujem na iný spis^[151] —; len toľko chcem povedať, že kým v slovenských školách sa bude pestovať iba latinčina a maďarčina a mládeži sa vôbec nebude poskytovať vyučovanie v spisovnej slovenčine, ďalej, kým mladí slovenskí teológovia a budúci učitelia sa nenaučia pravidlá česko-slovenského literárneho jazyka na svojich gymnáziách a lýceách, nikdy sa nestane česko-slovenský jazyk a literatúra v Uhorsku vecou slovenského národa, ale bude vždy, tak ako i teraz, iba predmetom záujmov niekoľkých jej milovníkov. Ľahko možno uhádnuť, čo sa dá očakávať pri známej indolencii Slovákov, najmä šľachty, voči ich rodnej reči a pri tlaku vyplývajúcom z pomýlených záujmov maďarských patriotov, ktorí sa domnievajú, že svoju literatúru môžu zveľadiť jedine na ruinách slovenskosti v Uhorsku. Zo spisovateľov tohto obdobia uvádzame: Matej Bel z Očovej, kazateľ v Bratislave (nar. 1684, zomrel 1749), jeden z najväčších literátov v Uhorsku, pripravil s Danielom Krmanom nové vydanie biblie, Halle 1722, 8, Nového zákona, Halle 1709, preložil Arndtovu Rajskú záhradku, 1720, 12, Cellariov^[152] Liber memorialis latinitatis probatae, Lipsko, bez uvedenia roku tlače, 8, Flos medicinae^[153] scholae Salernitanae, Bratislava 1721. — Daniel Krman, superintendent (nar. 1663, zomrel 1740), muž veľmi zaslúžilý o slovenskú literatúru, vydal s Belom r. 1722 bibliu,^[154] r. 1734 (bez uvedenie miesta) Agenda ecclesiastica slavica,^[155] r. 1738 menší a väčší Lutherov katechizmus a iné menšie spisy; viacero spisov, ako Rudimenta grammaticae slavonicae, De Slavorum origine dissertatio zanechal v rukopise. — Juraj Ambrozius, superintendent, z Dolného Kubína na Orave (zomrel 1746), vynikajúci svojou zbožnosťou, učenosťou a výrečnosťou, napísal výklad k Lutherovmu katechizmu,^[156] r. 1742 (nové vydanie 1778 v Bratislave) vydal Přípravu k smrti^[157] a r. 1745 [Líbezné] Jádro křesťanského evangelického učení v Brzegu alebo Wittenbergu. — Juraj Bahyl [Bahil] z Prihradzian v Gemeri (zomrel 1759 [1760]), vydal nedeľné a sviatočné epištoly a evanjeliá v Levoči, napísal Úvod k Starému i Novému zákonu, Dejiny symbolických kníh, Objasnenie temných slov Starého i Nového zákona, pomáhal pri vydávaní Komenského Orbis pictus atď. — Matej Bahil, kazateľ v Čerenčanoch a od r. 1734 v Prešove, známy svojím nepriaznivým osudom, ktorý si spôsobil pre preklad Meissnerovho diela Consultatio orthodoxa de fide Lutherana capessenda et Romana deserenda^[158] a Cyprianovho Belehrung vom Ursprung und Wachstum des Papsttums^[159] pod menom Theodorus de Hybla, Wittenberg 1745 [1744],^[160] 8. — Pavel Jacobaei [Jakobei], kazateľ v Modre (nar. 1695, zomrel 1752), plodný spisovateľ; najznámejšie jeho práce sú: Zahrádka duší nemocných, bez uvedenia miesta (Púchov) 1733, 12, Evangelický funebrál, Bratislava 1783 (obsahuje piesne aj od iných autorov) a Modlitební [Duchovních modliteb] poklad, bez uvedenia miesta (Žitava) 1732. — Samuel Hruškovic, superintendent (zomrel 1748), slovenský Gellert, obohatil Tranovského Citharu 88 piesňami, Lauban 1745, 8 a pripravil nové vydanie Lutherovho katechizmu r. 1735. — Matej Bodo z Rimavskej Bane v Malom Honte, advokát a fiškál^[161] (zomrel po r. 1757), vydal Zvuk evangelium věčného, 1743, 12; ostatné zanechal v rukopise. — Ján Blasius starší, naposledy kazateľ v Trenčíne (zomrel 1749 [1763]), vydal 4 asketické spisy v r. 1739 — 1745, okrem toho písal duchovné hymny. — Ján Blasius mladší, kazateľ v Paludzi (nar. 1703, zomrel 1773), je autorom modlitebnej knižky (1756, 12) a spevníka 1756, 12. — Páter Alexander Mácsay, paulín, svoje kázne^[162] vydal v Trnave 1718, 4, s poznámkou na titulnej strane: v slovenském jazyku^[163] ponejprv na světlo vydané. — Ján Glosius z Pondelka, naposledy kazateľ v Aszóde (zomrel okolo r. 1724 [1729]), vydal spevník (bez uvedenia miesta a letopočtu) a modlitebnú knihu (taktiež) a napísal i niekoľko duchovných piesní. — Pavel Doležal zo Skalice, naposledy kazateľ v Boci, autor niekoľkých slovenských jazykovedných prác: Grammatica slavo- [slavico-] -bohemica, Bratislava 1746, 8, Donatus latino-slavonicus [Donatus latino-germanico-hungarico-bohemicus],^[164] Bratislava 1748 [1746], Sama učící abeceda a slabikář,^[165] s obrázkami, 1756, vydal rýmované sentencie z biblie,^[166] bez uvedenia miesta 1745, ostatné zanechal v rukopise. — Ján Chrastina, učiteľ v Bratislave okolo r. 1757, po dlhé roky vydával užitočný kalendár, písal rýmované komické poviedky o Gelovi a Taubmannovi, vydal ich Tablic^[167] v Skalici 1805, 12. — Matiáš Augustini, naposledy kazateľ v Trenčíne (zomrel r. 1753), napísal niekoľko kostolných piesní a tri asketické diela. — Martin Lauček z Martina v Turci, kazateľ v Skalici (nar. 1732, zomrel 1802), pilný slovanský spisovateľ, z ktorého piatich teologických diel najznámejšia je Slovárně aneb konkordancí biblická, Bratislava 1791, 4. — Pavel Tešlák zo Zvolena, kazateľ v Orosláne (nar. 1759, zomrel 1801), je autorom niekoľkých časomerných básní, ktoré vychádzali jednotlivo. — Majster Daniel Jesenský, tiež vydal jednotlivé básne rozmanitého obsahu. — Daniel Sartorius, kazateľ v Banskej Bystrici (nar. 1704, zomrel 1763),^[168] vydal 3 teologické diela. — Matej Markovic [Markovič],^[169] kazateľ v Sarvaši (nar. 1707, zomrel 1762), je autorom 6 spisov, z ktorých zemepis a dejepis Uhorska sú rýmované. — Ján Čerňanský, kazateľ v Dolnej Strehovej (1709 — 1766), vydal dve náboženské knižočky. — Eliáš Mlynárových, mešťan v Kežmarku na začiatku XVIII. stor., tiež napísal dve asketické knižočky. — Ján Podmanický z Aszodu štedro podporoval vydávanie spevníkov a modlitebných kníh a sám pridával k nim i vlastné piesne. — Ján Ambrózy, stoličný sudca na Orave, r. 1780 vydal asketické dielo pod názvom Škola Kristova, 12. — Job Zmeškal z Domanoviec a Leštín, vicežupan Oravskej župy, je autorom diela Škola Jobova, 1781, 8. — Baltazár Pongrátz z Mikuláša a Starhradu, prísediaci súdnych stolíc niekoľkých žúp, od Amadea Kreuzbecka^[170] preložil asketické dielo pod názvom Pobožná přemyšlování, Bratislava 1783, 8. — Andrej Demian z Trenčína, advokát (zomrel 1799), písal príležitostné básne plné hravého humoru a veselej mysle, vydal ich Tablic v 2. zväzku Slovenských veršovcov, Vacov 1809, 12. — Samuel Michalides, superintendent banského okolia od r. 1732, preložil z nemčiny Summarium biblicum^[171] wittenberských teológov, 1730, 4 zv. — Eliáš [Jur] Milec preložil Haasovu parafrázu Nového zákona,^[172] vydal ju ústav na svoj náklad, Bratislava 1807, 2 zv., 4. — Michal Blasius napísal niekoľko asketických diel, medzi nimi i katechizmus podľa Rautenberga. — Daniel Lehocký vydal dielo o výchove,^[173] Bratislava 1786, 8. — Eliáš Marček napísal: O žitném květu, Bratislava 1786, 8. — Anton Bernolák z Oravy, farár, naposledy v Nových Zámkoch (zomrel 1813), vystúpil ako obranca slovenského domáceho nárečia a tlačou vydal: Dissertatio de litteris Slavorum, Bratislava 1787, 8; Grammatica slavica, Bratislava 1790, 8, ktorú do nemčiny preložil Andrej Brestyanský, farár v Šóškúte, Budín 1817, 8; Etymologia vocum slavicarum, Trnava 1791, 8; v rukopise zanechal Slovensko-česko-latinsko-nemecko-uhorský slovník,^[174] z ktorého práve vyšiel 1. zv., 8, Budín 1825 a ostatné 3 majú nasledovať. — Juraj Palkovič, kanonik a prepošt v Ostrihome, vzdelaný, vysoko učený priateľ a pestovateľ slovanských štúdií, k spomenutému Bernolákovmu slovníku zostavil 4. diel, obsahujúci latinské repertórium, čím sa dielo stáva použiteľným aj pre latinský jazyk, a okrem toho vydal tlačou viacero slovenských diel iných autorov na vlastný náklad. — Juraj Fándly, farár v Naháči, vrelý Slovan, bernolákovec, vydal: Pilný hospodár [Piľní domajší a poľní hospodár], v 4 zv., Trnava 1792. — Jozef Ignác Bajza, Cvičení pobožnosti, modlitebná kniha; Právo o živení farárův, Obrana blahoslavenej Panny Márie; Veselé účinky a řečení k strávení truchlivých hodin; O epigramatech,^[175] Žilina [Trnava] 1794; Křesťansko-katolické náboženství 5 dielov, tamtiež 1789 — 1796, 8. — Vojtech Gazda, františkán, napísal: Zrelé ovoce [ovocá] slova božího [božého] v 2 dieloch, tamtiež 1796, 8; Zahrada květná [kvetná],^[176] 2 diely, tamtiež 1798, 8; Dvanáctero kázaní,^[177] Skalica 1798, 8, okrem toho i viacero kázní rozdelených na 6 cyklov, z ktorých prvý má názov: Bolestné [Boľestné] sťažování [pro nás trpícího] Krista Pána, 2 zv., Trnava 1799 — 1801, 8. — Peter Záborský, notár a učiteľ v Čík Tarči, vydal: Stav sedlácký [sedlský] a jeho chvála, Vacov 1795. — Juraj Lešák vydal: Umění počtu, Bratislava 1779. — J. P. [Juraj Palkovič] preložil: Opáta Petra Metastasio [Císarsko-královského Veršovňíka] duchovné divadlo,^[178] Trnava 1801, 8. — Anton Benčič vydal: Manna spasitelná,^[179] 4 diely. — Ondrej Mészaroš, nitriansky opát a kanonik, napísal niekoľko modlitebných kníh a kázní, Učení římského katolického náboženství a Život Tobiáše. — Michal Klimko napísal smutnohru Křizant [Krizant] a Daria. — Teofil Keliny [Kelini], lekár v Turčianskej župe, [Kratičká] Poučení o původě, přirození a zaštěpování chránicích sypaníc, z maďarčiny od doktora Beneho, Banská Štiavnica 1804. — Andrej Turzo, farár v Klíži, vydal preklad^[180] pod názvom Příkladné a obzvláštné historie, Trnava 1807. — František Habel, farár v Dubnici, nateraz opát a kanonik v Nitre, vydal: Kniha o následování P. Krista a katechizmus,^[181] taktiež preklady. — Jur Rybay [Ribay], naposledy kazateľ v Torži v Báčskej župe (zomrel 1812), neúnavne pilný slavista, ktorého zbierku kníh a rukopisov kúpil pán Jankovič v Pešti a slovenské idiotikon pán Palkovič v Bratislave, vydal: Katechismus o zdraví, Pešť 1795, 8 a Pravidla móresnosti a zdvořilosti, tamtiež 1795, 8. — Štefan Deluck, kazateľ v Ači, vydal knižočku o mravoch pre mládež.^[182] — Augustín Doležal, kazateľ v Sučanoch (nar. 1737, zomrel 1802), napísal niekoľko básní vo veršoch, patrí k nim: Pamětná celému světu tragoedia, Skalica 1791, 8. — Michal Institoris Moschótzy [Mošovský], kazateľ v Bratislave (nar. 1733, zomrel 1803), vynikajúci zbožnosťou a učenosťou, napísal 10 diel v slovanskej reči, k iným dielam písal predhovory alebo poznámky. — Daniel Bocko, kazateľ v Sarvaši (nar. 1751, zomrel 1806), vydal 5 slovanských spisov. — Ján Tonsoris, kazateľ v Istebnom, r. 1746 vydal vo Wittenbergu úvod k sv. Písmu a r. 1771 v Skalici lekárske dielo Zdravá rada lékařská. — Samuel Čerňanský, kazateľ v Bátovciach (nar. 1759, zomrel 1809), vydal Gellertove Duchovné piesne,^[183] Bratislava 1787, 8, česko-slovenskú ortografiu,^[184] Štiavnica 1802, 12 a životopis grófa Beňovského,^[185] Bratislava 1808. — Ján Hrdlička, kazateľ v Maglóde (nar. 1741), a Matej Šulek, kazateľ v Tisovci (nar. 1748), stali sa známymi niekoľkými jednotlivými básňami a príležitostnými spismi. — Ján Procopius [Prokopius], lekár v Skalici (zomrel asi r. 1808 [1806], preložil z francúzštiny Tissotovu Zprávu pro lid obecný, Skalica 1788, 8, v rukopise zanechal slovansko-latinský slovník^[186] vo 2 fóliových zväzkoch (v Pešti u antikvára Ivaniča), Dejiny husitskej vojny, rukopis, 4, Životopis kráľa Poděbrada, rukopis, 4, Gellertovu Náuku mravnosti, rukopis, 4. — Michal Semian, kazateľ v Pezinku (nar. 1741), zaslúžilý spisovateľ, vydal r. 1787 bibliu v Bratislave, r. 1786 Dejiny Uhorska,^[187] r. 1790 román Kartigam [Kartygam] z maďarčiny^[188] a iné. — Andrej Plachý z Vrbovky v Hontskej župe, kazateľ v Novom Meste nad Váhom (nar. 1755), jeden z najplodnejších slovenských spisovateľov, získal si vďaku svojich krajanov a spoluveriacich týmito spismi: Staré noviny [literního umění], časopis poučného a zábavného obsahu, Banská Bystrica 1785 — 1786, Agenda ecclesiastica slavica Aug. Conf., Banská Bystrica 1789, 4, Tranovského Cithara Sanctorum, Evangelický funebrál, 1798, 8, Kochání s Bohem v ranních hodinách, z nemčiny od Christiana Sturma, 1790, 8, Postilla domovní, 1805, 2 zv., 8 a iné. — Štefan Leška z Vrboviec (nar. 1757, zomrel 1818), r. 1786 — 1798, superintendent českých obcí augsburského vyznania, napokon kazateľ v Malom Kőröši, vynikajúci znalec slovanského jazyka, písal s príkladnou správnosťou; jeho hlavné diela sú: Nová kniha zpěvů [křesťanských], Praha 1796, 8, Uvedení k gruntovnímu poznání křesťanského náboženství, z nemčiny od superintendenta Focka, Praha 1798, 12, Počátečné cvičení v náboženství, z nemčiny, Praha 1797, 12; vydával prvé slovenské noviny: Prešpurské noviny, 1785 [1783] a n., preložil Robinsona pre Kraméria,^[189] Praha 1808, 8, bol usilovným zberateľom pre slovenskú a českú lexikografiu (pre pána Dobrovského, Palkoviča), zanechal Elenchus vocabulorum europaeorum, cumprimis slavicorum magyarici usus, tlačené v Budíne 1825, 8 a Blumauerovu travestovanú Aeneis,^[190] 1. spev. — Jozef Kubányi, farár v Cíferi, je autorom dvoch prekladov s názvom Nábožné naučení k užitku obecného lidu [ludu], Trnava 1818, 8, Pholothea aneb vynaučování k životu pobožnému, Bratislava 1822, 8, modlitebnej knižočky pre chorých, tamtiež 1818, 8 a viacerých príležitostných kázní. — Andrej Pazár, kazateľ v Štítniku, preložil Seilerovo Náboženstvo nedospelých,^[191] Prešov 1791, od Jána Fr. Jakoba První pravdy víry a povinnosti křesťanského náboženství, Rožňava 1822, 8. — Ján Glosius, kazateľ v Roštári, písal o včelárstve,^[192] Banská Bystrica 1792, 8. — Martin Raduch, učiteľ v Rekeni, vydal počtovnicu,^[193] Bratislava 1776, 8. — Ján Feješ, župný asesor a inšpektor evanjelických obcí v Malom Honte (zomrel 1823), napísal Hlas volající k sedlákům [o přednostech a nedostatcích stavu tohoto], Praha 1808, 8. — Pavel Šramko, kazateľ v Klenovci (nar. 1743), vydal niekoľko malých spisov, ako: Československá gramatika aneb Liternice, je to vlastne len pravopis, Bratislava 1805, 8; zostavil v rukopise grécko-slovanský slovník, 3 zväzky, fólio atď. — Pavel Valaský (nar. 1742, zomrel 1824), kazateľ v Jelšave a senior, autor literárnych dejín Uhorska,^[194] po latinsky, vydal tlačou niekoľko slovenských kázní. — Ladislav Bartolhomaeides [Bartolomeides], kazateľ v Ochtinej (zomrel 1825), neúnavný učený bádateľ a spisovateľ, ktorý, okrem niekoľkých latinských diel, vydal po česky Historiu o Americe, Bratislava 1794, 8, Geografiu,^[195] Banská Bystrica 1798, 8, Historiu přirození,^[196] Budín 1798, 8; postaral sa tiež o nové vydanie diela Flavia Josefa O válce židovské knihy VIII, od Pavla Hradeckého Aquilina,^[197] Levoča 1805, 8. — Martin Pán, kazateľ v Slovenskom Pravne (zomrel 1814), napísal O hojení dobytka,^[198] Banská Bystrica 1808. — Ján Mojžišovič, kazateľ v Príbovciach, napísal Zprávu o běsnosti,^[199] Banská Bystrica 1803 a niekoľko veršov a kázní. — Ján Šulek, kazateľ v Sobotišti, vydal niekoľko školských učebníc, Gramatiku latinskú, Katechismus, [Rozmlouvání] O ohni a dělání habanských slamených střech,^[200] tamtiež 1804. — Juraj Füredy, kazateľ v Peteri, preložil Raffovo dielo Naturgeschichte,^[201] rukopis, tlačou vydal niekoľko rečí. — Martin Hamaliar, superintendent a kazateľ v Sarvaši (zomrel 1812), vydal Agendu, t. j. Pořádek prác církevních, Banská Štiavnica 1798, napísal krátke dejiny kresťanského náboženstva a niekoľko článkov. — Juraj Hollý, nitriansky kanonik, vydal Kancionál slovenský a niekoľko kázní. — Samuel Borovský, kazateľ v Šove, napísal: Historie biblické Starého zákona, ktoré v rukopise čakajú na tlač. — Grisa, kazateľ v Pezinku, preložil Herderov katechizmus. — Pavel Havaš, učiteľ v Jelšave, napísal Katechismus Doktora Martina Luthera s výkladem, Pešť 1825. — J. Jankovič, učiteľ v Cinkote, vydal: Potřebná zpráva pro mládež, Budín 1803. — Samuel Rožnay, kazateľ v Banskej Bystrici (zomrel 1815), klasicky vzdelaný duch, zomrel v rozkvete svojho života, preložil Anakreontove básne^[202] z gréčtiny, Praha 1812, 12, Krasického komický epos Myszeis z poľštiny v Hromádkových Viedenských novinách,^[203] 1815 a iné. — Michal Staygel [Steigel], kazateľ, napísal metodiku^[204] pre školy. — Ján Krman, učiteľ v Klenovci, vydal [Kratičký] Výtah z geografie Uherské země, Levoča 1802, 8, Výtah ze statistiky, práva a geografie Uherské země, Levoča 1803, 8, obe v rýmoch. — Juraj Palkovič z Rimavskej Bane, profesor česko-slovenského jazyka a literatúry v Bratislave, obohatil literatúru niekoľkými užitočnými a dôležitými spismi: Muza ze slovenských hor, Vacov 1891, 8, Makrobiotika^[205] od Hufelanda, tamtiež 1800, 8, Známost vlasti, Bratislava 1804, 8, Česko-nemecko-latinský slovník, Praha a Bratislava 1820 — 1821, 2 zväzky, 8; postaral sa aj o správne vydanie biblie, Viedeň 1808, 8, v rokoch 1808 [1812] až 1818 vydával slovenské noviny Týdenník a od r. 1801 zlepšený kalendár.^[206] — Bohuslav Tablic, kazateľ v Kostolných Moravciach, plodný zaslúžilý slovenský spisovateľ, ktorému slovenská literatúra ďakuje za obohatenie niekoľkými ozaj populárnymi spismi, z ktorých tu menujeme: Určení člověka od Spaldinga,^[207] Pamětné příhody Stěpána Pilárika, Skalica 1804, 12, Slovenští veršovci, Skalica a Vacov^[208] 1805 — 1809, 2 zväzočky, 12, Poesie [Poezye], Vacov 1806 — 1812,^[209] 4 zväzky, 8, Lidomil,^[210] Vacov 1813, 8, [Kratičká] diaetetika,^[211] Vacov 1819, 8. — Pavel Michalko, kazateľ v Irši (zomrel 1825), napísal [Rozmlouvání učitele s několika sedláky] o škodlivosti pověry [při obecném lidu velmi panující], s poznámkami Institorisa Moschovského, Fyzika,^[212] Budín 1819, 8. — Martin Durgala, učiteľ v Skalici, vydal nemeckú gramatiku v slovenskej reči.^[213] — Andrej Palumbini, kazateľ v Drášovciach [Drážovciach] (zomrel 1823), napísal Nový modlitební poklad, Pešť 1823, 8. — Ján Kollár z Turca, kazateľ v Pešti (nar. 1793), vydal zbierku svojich básní a piesní: Písně, Praha 1821, 8, väčšiu lyrickú báseň Slávy dcera v III spevoch, Budín 1824, 12, niekoľko kázní a článkov jednotlivo a v Kroku, Čítanka, Budín 1825, školská učebnica od niekoľkých spolupracovníkov atď. — Ján Čaplovič, správca panstva, vydal zbierku slovenských básní rôznych autorov: Slovenské verše, Pešť 1822, 8. — Andrej Szoltisz, teológ, napísal: Písně a Listovní knižka, Bratislava 1823. — Ján Holli [Hollý], farár v Maduniciach, preložil: Rozličné básně [básne] hrdinské, elegiacké a lyrické z Virgilia, Teokrita [Theokrita], Homera [Homéra], Ovidia, Tirtea [Tyrtea] a Horáce [Horáca], s představenú [predstavenú] prozodiú, Trnava 1824, 8. — Ján Geguš, kazateľ v Očovej, preložil od Kampeho: Kolumbus aneb vynalezení západní Indie, Banská Bystrica 1825. — Niektoré pozoruhodné kázne vydali: páter Vojtech Šimko, Matej Blaho, Pavel Stehlík, Ján Seberiny [Seberini], Anton Straka, Ján Krčméry, Michal Rešetka, Štefan Hamuljak, Augustín Langhofer, Ján Jelšík; jednotlivé básne alebo články písali: Gašpar Fejérpataky, Pavel Jakubovič, Ján Korček, Matej Holko, Andrej Šeliga, Fizel a iní.^[214]