ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dnešní obyvatelia Poľska, vetva sarmatského slovanského kmeňa, prisťahovali sa v VI. stor. do krajov na Visle v čase, keď Bulhari podnietili tlak hôrd na Dunaji, odkiaľ už boli odtiahli Lygovia^[215] na západ a Anti do dnešného Valašska. Už predtým obsadili Litvania, kmeňoví príbuzní Lotyšov, podľa jedných samostatná, podľa iných slovanská národná vetva, kraje na Baltskom mori a na Visle, ktoré v II. — IV. stor. boli opustili Góti a Vandali. Meno Poliaci^[216] sa objavuje až koncom X. stor. ako spoločný názov ľašských slovanských kmeňov na Visle. Náčelníci poľských hôrd sa zjednotili r. 840 pod spoločným náčelníkom, vojvodom, ktorý sa mal volať Piast a ktorého rod panoval až do XIV. stor. Kresťanstvo sa dostalo do Poľska stykom s Nemeckom a s Čechmi. Mečislav sa dal pokrstiť okolo r. 965 a boli založené biskupstvá v Poznani, Gniezne a v Krakove. Roku 1138 Boleslav III. rozdelil poľský štát na štyri krajiny: Veľkopoľsko na Warte, Malopoľsko na hornej Visle, Sliezsko a Mazovsko. Vnútornými nesvármi, vojnami s pohanskými Prusmi a mongolským vpádom (1240) Poľsko zoslablo a z tohto položenia ho vytrhol až Vladislav Lokietok, ktorý zjednotil Veľkopoľsko a Malopoľsko v jedno kráľovstvo (1320). Jeho syn Kazimír Veľký si podrobil Červenú Rus (1340), provincie Podolsko, Wolyň,^[217] Chełm a Bełz^[218] (1349), no musel sa vzdať nadvlády nad Sliezskom. Po Kazimírovej smrti stalo sa Poľsko postupne volebnou ríšou, v ktorej jedine šľachta predstavovala národ a ona udeľovala výlučne všetky politické práva. Hedviga, dcéra kráľa Ľudovíta, ktorý bol synom sestry Kazimíra Veľkého, vydala sa za Jagelovca, veľkovojvodu litovského, ktorý dostal pri krste meno Vladislav, a Litva sa stala po prvý raz odvislou od Poľska, neskôr (1569) sa celkom s Poľskom spojila. Jagelov syn Vladislav VI. padol v bitke pri Varne r. 1444 a pravnukom Zigmundom II. Augustom vymiera r. 1572 jeho rod. Štefan Bátory prinútil Rusko, aby vyprázdnilo Livónsko (1582); aj Vladislav VII. uhájil vážnosť svojej koruny voči Rusku a rozšíril svoju vládu ďaleko za Dnepr; Ján Kazimír však musel odstúpiť Livónsko Švédsku (1660); časť kozákov zrušila spojenie s Poľskom (1654) a uchýlila sa pod ruskú ochranu (1654); brandenburský kurfirst odňal Východné Prusko poľskej lénnej zvrchovanosti (1657) a Rusi opäť dobyli svoje stratené provincie za Dneprom (1667). Michal Wiśniowiecki musel prepustiť Kamieniec^[219] a Podolsko Turkom; odvaha udatného Jána Sobieskeho uchránila síce poľskú Ukrajinu pred tureckou záplavou, ale Malorusko musel odstúpiť Rusku (1686). Za Augusta II. (1697 — 1733) pripadla turecká časť Podolska a Ukrajiny opäť Poľsku. Po smrti druhého saského kráľa Augusta III. (1733 — 1763) presadila ruská cárovná Katarína II. voľbu Stanislava Augusta, grófa Poniatowského (1764). Občianske práva, povolené disidentom čiže nekatolíkom, vyvolali občiansku vojnu a zapríčinili prvé delenie Poľska medzi tri mocnosti: Rakúsko, Rusko a Prusko (1772): Rusko obsadilo územie medzi Dvinou, Dneprom a Drujou; Rakúsko obsadilo neskoršiu Východnú Halič a Vladimír; Prusko zase takmer celé poľské Prusko okrem Gdanska a Torune a časť Veľkopoľska až po Noteć; skoro o tretinu zmenšené kráľovstvo dostalo nové vládne zriadenie. Poliaci, ktorí si želali svoju otčinu opäť viac osamostatniť, prinútili kráľa i veľkú časť národa prijať novú konštitúciu (1791). Tú však odmietlo Rusko i Prusko a dali tým podnet pre druhé delenie Poľska (1793), v ktorom Rusko dostalo 5614 štvorcových míľ na Ukrajine a Litve so 4 148 000 obyvateľmi, Prusko najväčšiu časť Veľkopoľska s Gdanskom a Toruňou, 1061 štvorcových míľ a 1 136 000 obyvateľov, takže republika mala iba plochu 4016 štvorcových míľ a 3 512 000 obyvateľov. Roku 1794 národ opäť povstal a na čelo povstalcov sa postavil Kościuszko, musel však čoskoro podľahnúť spojenej moci Ruska, Rakúska a Pruska. Poľsko teraz rozdelili po tretí raz a úplne (1795): Rusko dostalo, okrem Kurónska a Semigalie,^[220] ešte i ostatnú časť Litvy a Malopoľska až po rieku Bug, vyše 2030 štvorcových míľ a 1 177 000 obyvateľov, Prusko 1000 štvorcových míľ, 940 000 obyvateľov a Rakúsko 834 štvorcových míľ, 1 038 000 obyvateľov; Napoleonova vojna proti Prusku (1806) urýchlila vzburu Poliakov, podrobených tejto mocnosti a dúfajúcich v obnovenie svojej ríše, ktoré im sľuboval Napoleon. Na základe Tylžského mieru (1807) sa utvorilo Varšavské veľkovojvodstvo z prusko-poľských provincií (1850 štvorcových míľ, 2 200 000 obyvateľov). Potom Napoleon Viedenským mierom (1809) pripojil k nemu Západnú Halič, takže vtedy malo 2778 štvorcových míľ a 3 774 000 obyvateľov. Vládol nad ním, pravda, pri prenikajúcom vplyve Francúzska, kráľ Fridrich August Saský. Keď francúzsky cisár vypovedal vojnu Rusku (1812), poľský snem sa pretvoril na generálnu konfederáciu Poliakov a slávnostne vyhlásil obnovenie kráľovstva a spojenie poľsko-litovského národa v jeden štátny celok; avšak keď Napoleon stratil v Rusku svoju vojenskú silu, vnikli Rusi (február 1813) do Varšavského veľkovojvodstva a hrozne oklamaný národ bez odporu padol víťazovi do rúk. Avšak Alexander si vážil so zbožnou úctou práva národov i ducha čias; politický osud Poľska ako štátu už dávnejšie zbaveného prirodzenej nezávislosti musel sa teda podrobiť štátnickým cieľom hlavných európskych mocností — ako víťazov veľkého boja. Prusko dostalo to, čo z predošlých delení patrilo Západnému Prusku a Notećskému dištriktu, Západná Halič opäť pripadla z väčšej časti Východnej Haliči, ostatok, okrem krakovského územia, zmenil sa pod ruským žezlom na terajšie Poľské kráľovstvo; spojenci však vrátili národu to, čo je dôležitejšie ako politická moc, jeho národné povedomie: bytie, meno, jazyk a národnú ústavu založenú na idei práva a slobody. Viedenský kongres európskych mocností slávnostne zabezpečil tieto práva národu r. 1815 tým, že určil a ustanovil hranice štyrikrát delenej krajiny podľa politickej zásady rovnováhy.^[221]

Vlastné niekdajšie Poľsko je teraz podľa toho politicky rozdelené takto: 1. územia ruskej koruny, a síce a) provincie privtelené k Rusku v rokoch 1772, 1791 a 1794: Bielorusko alebo dnešné gubernie Mogilev, Vitebsk, Minsk, Čiernorusko alebo gubernie Volynsko a Podolsko a Litva alebo gubernie Vilno, Grodno, Białystok, po vylúčení Rusov (Rusniakov, ktorí tvoria väčšinu národa), prevládajúcich vo všetkých týchto ôsmich západných guberniách okrem Białystockej, Grodnenskej a Vilenskej, ďalej Litvanov, žije tam len asi 11 milióna obyvateľstva poľského kmeňa;^[222] b) od r. 1815 s ruskou korunou spojené Poľské kráľovstvo, asi 3 500 000 poľského obyvateľstva, spolu 5 miliónov; 2. k Rakúsku patriace kráľovstvo Halič, asi 3 000 000 obyvateľstva poľského pôvodu (včítane s Poliakmi v rakúskom Sliezsku); 3. v pruskom Poľsku, dnešnej provincii Poznaň, spolu s Poliakmi bývajúcimi v Sliezskej provincii, v Západnom Prusku atď., asi 1 900 000 duší; 4. slobodný štát Krakov, asi 100 000 ľudí. Z toho plynie celkový počet Slovanov poľského čiže ľašského kmeňa približne 10 000 000 duší. Pravý Poliak je poväčšine katolík; len máloktorí v Poľskom kráľovstve a v Haliči, viac však v pruských provinciách Sliezska a v Západnom Prusku, vyznávajú protestantskú vieru augsburského alebo helvétskeho vyznania; ich počet neprekračuje však pol milióna.^[223]

Sliezsko bolo v najstarších časoch časťou Poľska a bolo zahrnuté pod jeho menom. Až okolo r. 1163, keď dostalo vlastných vojvodov, tí sa nazývali duces Slesiae (t. j. podľa Dobrovského zadných Slovanov — vzhľadom na Čechov ako predných Slovanov). Noví vojvodovia mali väčšinou nemecké matky a boli vychovaní podľa nemeckého spôsobu a pretože Sliezsko si boli vynútili iba násilím, potrebovali nemeckú ochranu. Tam korení ich stará láska k Nemcom a žičlivosť voči nemeckým kolonistom, hlavne v pohoriach. Všetky mestá pri pohoriach a v nich, od lužických hraníc až po Opavu, majú nemecké mená, na úpätí hôr a na rovinách však slovanské mená. Svätá Hedviga z meranského rodu, manželka Henryka I., mimoriadne žičila Nemcom. Takto sa postupne poľština zatlačovala, vo Vroclavi ju už okolo r. 1300 ani nepoznali. Avšak neďaleko Vroclavi, medzi nemeckými dedinami je pás, kde prevláda poľština, takže sa ňou aj káže. — Všetko toto platí predovšetkým o Dolnom Sliezsku. V Hornom Sliezsku sa osadilo menej Nemcov; lež aj tu nachádzame flámske lány a nemeckých mestských správcov. V druhej polovici XV. stor. sa v Hornom Sliezsku rozšírili husiti a čeština vytlačila nemčinu i latinčinu z listín a súdnych dvorov, najmä v Opolskom a Ratiborskom kniežatstve. Obe často boli dávané do zálohy Poľsku najmä v rokoch 1645 — 1666, čím sa poľština opäť povzniesla. Bežné jazyky v Hornom Sliezsku svedčia o pomiešaní národov. V Opave a v Krnove sa hovorí po nemecky, až na niektoré kraje, kde prevláda moravčina premiešaná s poľštinou; v Opolí a v Ratibori sa však hovorí po poľsky.^[224]

Kašubi v pruskej provincii Pomoransko, vo vládnom okrese Koszalin, v kraji Słupia a Lębork — Bytów sú podľa svojho pôvodu taktiež Slovania ľašského kmeňa. Obe panstvá, Lębork a Bytów, boli predtým časťou Poľska a od r. 1460 obsadili ich pomoranskí vojvodovia ako poľské léno, po ich vymretí odpadli však od poľskej koruny a až Welawská zmluva^[225] r. 1657 vrátila ich kurfirstskému domu ako poľské léno. Teraz sú úplne spojené s Pomoranskom.

Medzi piatimi slovanskými nárečiami severozápadnej skupiny zaujíma poľské nárečie prvé miesto pre svoje rozšírenie a bohatú literatúru. Odluka poľštiny od spoločného kmeňa sa stráca v tajomnej hmle minulosti. Spočiatku bolo poľské nárečie najpríbuznejšie s českým a lužicko-srbským nárečím a pod striedavým vplyvom rôznych domácich i cudzích prvkov čoskoro sa začalo samostatne vytvárať a vzďaľovať sa stále viac a viac od svojich západných a južných sestier. Rozdiel medzi poľským a českým nárečím uviedli sme už v § 36. Poľština má sykavé rz a nosovky ą, ę. Rz, ktoré v najstarších českých spisoch sa ešte vôbec nelíši od r a pôvodne znelo asi ako rj, ako dnes ešte v staroslovienčine, ruštine, slovenčine atď., má spoločné s češtinou, nie však s hornolužickým a slovenským nárečím; aj stopy po nosovkách možno nájsť v iných slovanských nárečiach, napr. v bulharčine.

Ako každý, čo len trocha rozšírený jazyk, aj poľština má svoje variácie, Pán Bantkie počíta k nim: 1. veľkopoľskú variáciu. Táto variácia sa vyznačuje niektorými archaizmami a germanizmami, predĺženou výslovnosťou o, zdĺženým ie. Od pravidiel sa najviac odchyľujú Łęczycania a susedia Sliezska. Príklady:^[226] szczudła, trafty, tko, tkoren, gięba atď. 2. Mazúrsku variáciu. Prostí ľudia v Mazúrsku vyslovujú ž ako z, sz ako s, cz ako c a používajú často tiež svoje provincionalizmy. 3. Malopoľskú variáciu. Malopoliaci majú lahodný tón najmä v ruských vojvodcovstvách. Robia však chyby v gramatike a používajú koncovku maskulína namiesto feminína a neutra, napr. keď vravia byli namiesto byly, pri slovesách: my kobiety byliśmy namiesto bylyśmy. 4. Litovskú variáciu. Spevavý tón, hlavne okolo Brześća,^[227] činí túto variáciu pozoruhodnou, ako aj mnohé ruské a litovské provincionalizmy. 5. Pruskú variáciu. Archaizmy a germanizmy znetvorujú túto variáciu a stiahnuté ó, á sa tu vôbec nevyskytuje; namiesto ława vravia uawa a všetko vyslovujú naširoko. 6. Sliezsku variáciu v Hornom Sliezsku a v Olešnickom kniežatstve a dokonca i v časti krakovského okolia: ą sa vyslovuje silno cez nos, o namiesto a, ą namiesto ę: bądę, jonek, Pąn, pon namiesto będę, janek, Pan. V Sliezsku, nie však v okolí Krakova, sú aj české provincionalizmy a nepoľské konštrukcie.^[228] Nemeckí spisovatelia zvyčajne hľadia vždy na reč poľského Slezáka ako na osobitný dialekt, veľmi vzdialený poľštine, a pomenúvajú ho raz wasserpolnisch, raz hornolužičtina, raz česká poľština. Ak sa však opýtame samého poľského Slezana, istotne ho nenazve nijako inak ako poľštinou. Nepovie, že hovorí po vendsky alebo wasserpolnisch,^[229] ale že hovorí po poľsky. Taká je situácia v Olešnickom kniežatstve, Opolskom, Pszczynskom, Bytomskom, Tešínskom atď.^[230] Na druhej strane Opavy nežijú v okolí Opavy alebo Krnova poľskí Slezania, ale sú to buď Nemci, ako vo väčšine časti Dolného Sliezska, alebo skutoční Česi.^[231] Takzvaná kašubčina v Pomoransku je taktiež len variáciou alebo odrodou poľštiny. Kašubi sami sa nazývajú podľa Antona (str. 63) Slovienci, podľa Mrongowiusza (predhovor k jeho nemecko-poľskému príručnému slovníku,^[232] Gdansk 1823, 4) Krabatkovia, podľa čoho treba sčasti opraviť, čo sme povedali v § 35, pozn. 8, str. 286.

Vlastnosti, prednosti a prípadné nedostatky poľského jazyka sú dvojakého druhu: spoločné s ostatnými slovanskými sestrami a výlučne poľské. Sem patria iba tie čisto poľské. Bohatstvo rozmanito nuansovaných vokálov a konsonantov: a, á, ą, e, é, ę, o, ó; b a ḃ, c, ć a cz, ł a l, m a ḿ, n a ń, p a ṕ, r a rz, s, ś a sz, w a ẃ, z, ź a ž, ďalej časté prechody hlások v príbuzné alebo podobné pri ohýbaní slov, spojené s pestrosťou slovotvorných a tvaroslovných podôb, tak ako je to aj v ostatných slovanských dialektoch, činia poľštinu nárečím jedným z najjemnejších, najzvučnejších, lež zároveň aj najzložitejším a najťažším medzi všetkými slovanskými nárečiami tak pre Slovanov, ako aj pre Neslovanov. Je však celkom nesprávny názor, ak si myslíme, že poľština je preto taká ťažká, že je tvrdá a drsná. Aby sme ju náležite ocenili, musíme sa predovšetkým zbaviť tohto predsudku. Ťažkosť spôsobuje nie tvrdosť jednotlivých hlások, naopak, ich jemnosť a zložitá gramatická stavba samo sebou bohatého a počas posledných troch storočí pod perom zdatných spracovávateľov mocne vyspelého jazyka; každý živý alebo mŕtvy jazyk bez výnimky dá sa o to ľahšie naučiť, o čo je surovejší, chudobnejší a povrchnejší, a o to ťažšie, o čo je originálnejší, bohatší a pestovanejší; porovnajme napr. hebrejčinu s gréčtinou, alebo novšie románske jazyky so starou cirkevnou slovančinou. Slovanské jazyky si vyžadujú štúdium a odvďačia sa zaň. Keď aj nemôžeme poprieť, že niektoré spoluhláskové spojenia v poľštine sú zdanlivo alebo aj skutočne tvrdé, na druhej strane musíme konštatovať, že prevaha slov dokonca nutných na zvukomaľbu nepríjemných prírodných zvukov pripadá jednak výlučne na účet nevkusných spisovateľov a nie jazyka, jednak na účet neohybného, nemotorného, nevytríbeného rečového orgánu cudzinca, hlavne Nemca, ktorému nemôže sa nezdať tvrdou mnohá slabika, ktorá však v ústach vycvičeného domorodca znie ľahko a jemne. — Ľahká a plynulá je poľská próza; Potockého reči, plné vzletu, rozvíjajú silu, dôstojnosť, pôvab i harmóniu reči, ktorá ani v najmenšom nezaostáva za touto vlastnosťou starých jazykov. Tam, kde je možná taká harmónia a taký pôvab ako tu, nemôže byť ani reči o jazykovej drsnosti a kakofónii. — I keď teda poľské nárečie má všetky vlastnosti a podmienky, aké sa vyžadujú od vycibreného jazyka rečníctva a prózy, predsa len sa zdá, aspoň podľa doterajších výtvorov, že mu chýba časomerná prozódia a použiteľnosť pre klasické veršové formy v básnictve. Avšak ani to nie je vina poľského jazyka, že mu chýba táto prednosť ostatných dialektov, lebo aj poľština istotne musela mať, tak ako každé iné slovanské nárečie, spočiatku to najvyhranenejšie určenie a vymeranie slabičných dĺžok a krátkostí pomocou dlhých a krátkych vokálov;^[233] je to len vina stáročného cudzieho vplyvu, prichádzajúceho predovšetkým z neprozodického Nemecka a Francúzska, ako aj vina necitlivosti väčšiny národných básnikov, oslepených modernými plytkými formami rýmu, voči plnosti, sile a harmónii rozletu gréckeho verša.^[234] Lebo v každom čase jestvovalo zatemnenie náhľadov a úpadok vkusu nielen u jednotlivcov, ale aj u celých národov, milióny chodili pod slnkom, hľadiac naň, a jeho jas ich oslepil. To asi sa prihodilo aj poľskej metrike.^[235]

Gramatickú stavbu poľštiny už oddávna až po najnovšie časy mimoriadne starostlivo a šťastne usmerňovali mnohé účelne zostavené gramatiky i slovníky, ktoré chcem v krátkosti uviesť.^[236]

Nejasnosti o najstarších poľských dejinách tvoria nad stavom poľského jazyka pred prijatím kresťanstva nepreniknuteľnú temnotu. Pokrstenie Mečislava I. okolo r. 965 je epochálne v kultúrnych dejinách Poľska. Sňatok vojvodu s českou princeznou^[237] upevnil spojenie vojvodovho dvora so zahraničím a dodal mu nového lesku. S potlačením pohanstva ustúpili súčasne i povery s ním spojené a lúče vzdelania začali vľúdne prebleskovať cez tmavé mraky sarmatského neba. — Hoci vôbec niet písomných pamiatok z tohto obdobia, jednako je celkom isté, že za Mečislavových čias a už aj prv sa písalo po poľsky; veď sú tu jasné stopy, že slovanský jazyk mal vlastnú abecedu, ktorú len neskôr zatlačila abeceda cudzia.^[238] Ak teda prijatie a rozšírenie kresťanstva v Poľsku na jednej strane mocne podporovalo civilizáciu národa, na druhej strane je zas dokázané, že pre utváranie národného jazyka nebolo ono celkom priaznivé. S novým náboženstvom sa dostal do krajiny i nový jazyk, latinčina; učiteľmi náboženstva boli všetko cudzinci. Latinčina sa odvtedy stala v krajine nielen jazykom kultu, ale aj vzdelanosti a písomníctva a duchovenstvo si osvojovalo výlučne len latinský jazyk. Slovančina alebo poľština sa hodnotila ako pohanský jazyk. Tejto okolnosti treba pripísať, že poľský jazyk môže vykázať až po XVI. stor. len latinské pamiatky literárnej kultúry s výnimkou málo a nevýznamných poľských zlomkov. — Keby pri zavádzaní kresťanstva v Poľsku grécky kult nebol musel ustúpiť latinskému, bola by poľština ostala nepomerne podobnejšou staroslovienčine, a tým aj ruštine, ako je dnes. Za týchto podmienok, úplne odlúčená od spoločenstva svojich ostatných slovanských sestier, bolo jej ďalšie formovanie spojené len so všeobecnými podpornými prostriedkami a súčasne i s prekážkami domácej kultúry. Z prostriedkov, ktoré podporovali rast vied v Poľsku, zaslúžia si zmienku kláštory, školy, cesty do cudzích krajín, náboženská znášanlivosť, zavedenie a rozšírenie kníhtlače, knižnice, mecenáši, periodické spisy a spoločnosti. Čoskoro po zavedení kresťanského náboženstva v Poľsku kniežatá a jednotliví bohatí súkromníci zakladali v rôznych častiach krajiny kláštory, ktorých mierumilovní obyvatelia sa starali nielen o vyučovanie mládeže, ale aj o odpisovanie a rozširovanie kníh. Benediktínskym kláštorom patrí aj v Poľsku zaslúžená chvála aj pre ich starobylosť a tak isto aj pre ich mnohostranné zásluhy o literatúru. Benediktíni, ktorých pozval Boleslav Chrabrý okolo r. 1008 do Sieciechowa a do Łysej Góry, prví zakladali pomocou biskupov školy na vyučovanie mládeže. Na čelo týchto škôl sa dostala r. 1347 Krakovská akadémia, matka vied a umení v Poľsku, ktorú Vladislav Jagelo slušne dotoval a lepšie zorganizoval. Z nej sa šírili lúče svetla na celú krajinu, kým nepriaznivé okolnosti za Žigmunda III. nezatemnili jej lesk. Za tohto panovníka prešla výchova a vyučovanie mládeže do rúk jezuitov. Akadémia vo Vilne, založená r. 1579, a mnohé kolégiá v krajine boli ich seminármi. Nemožno obísť ani zásluhy škôl iných vyznaní o pestovanie poľštiny a poľskej literatúry v XVI. stor. (Toruň, Raków, Jedlińsk, Vilno, Gdansk, Rydzyna, Wschowa, Lešno, Pińczów atď.). Univerzita v Zamośći v Malopoľsku, ktorú založil r. 1594 veľký kancelár Ján Zamojski a ktorá začala svoju činnosť na počiatku XVII. stor., premenila sa čoskoro po svojom otvorení, napriek výslovnému zákazu jej zakladateľa, na popud biskupa z Chełmu, z vysokej školy pre všetky vedy na teologický ústav. Kongregácia piaristov, pozvaná do Poľska už za Vladislava IV., zriadila r. 1642 prvé školy vo Varšave, načo nasledovali ostatné školy v Podolínci, Rzeszowe, Chełme, Łowiczi, Piotrkowe, Krakove, Góre, Radomi, Waręźi, Wieluni, Łukowe, Szczuczyne, Międzyrzeczi, Złoczowe, Rzydzyne a vo Ľvove. Jezuitská politika brzdila rozvoj seminárov tejto kongregácie, kým sa Stanislavovi Konarskému nepodarilo dobyť víťazstvo nad protivníkmi a obnoviť lepší vkus v Poľsku. Zriadenie Výchovnej komisie^[239] na sneme r. 1775 je epochálne v dejinách domácej literatúry. Počas trvania vojvodsko-saskej vlády vo Varšave stálo na čele verejnej výchovy Vrchné školské kolégium, neskôr (r. 1812) premenené na Vrchné školské direktórium. Za dnešnej ústavy stalo sa všeobecné školské vzdelanie, školstvo a výchova osobitným predmetom starostlivosti trónu a podlieha vlastnej Zemskej a vládnej komisii pre veci kultu a verejného vyučovania. — Cesty do zahraničia sa uznávali hneď po zavedení kresťanstva za zvláštny, výborný vzdelávací prostriedok a často sa i konali. Poliaci študovali v hojnom počte na zahraničných školách; v XIII. stor. bolo už domácich učencov toľko, že synodálne výnosy vylučovali cudzincov zo všetkých duchovných úradov a riaditelia škôl bezpodmienečne museli ovládať poľštinu. Vysoké školy v Paríži, Padue, Bologni a v Prahe boli až po XVI. stor. preplnené Poliakmi. Tarnowski, Kochanowski, Krzycki, Zamojski, Modrzewski, Orzechowski, Myszkowski a mnohí iní, vzdelaní v cudzine, za Žigmunda Augusta dali základy klasickej výstavbe poľského jazyka a literatúry. — Práve tak blahodarne podporovala rozvoj vied a umení v Poľsku náboženská tolerancia za panovania Žigmunda I., Žigmunda Augusta a Štefana Bátoryho. — S kníhtlačou sa Poliaci oboznámili veľmi skoro. Najstaršou poľskou tlačenou pamiatkou je krakovský kalendár z r. 1490. Prvými poľskými kníhtlačiarmi boli Schwantopolt Fiol a Jan Haller v Krakove. Fiol vydal tlačou už r. 1491 cyrilskými písmenami Osmoglasnik,^[240] dostal sa však čoskoro do rúk inkvizície. Haller bol najprv obchodník, r. 1494 kníhkupec, napokon od r. 1503 kníhtlačiar; umrel r. 1525. V XVI. stor. sa rozšíril počet poľských kníhtlačiarní natoľko, že takmer každé mestečko, ktoré malo len trochu významnejšiu školu, malo i svoju kníhtlačiareň. Najstaršími knižnými zbierkami v Poľsku sú kláštorné knižnice benediktínske; znamenitá knižnica krakovskej vysokej školy značne vzrástla v XVII. až XVIII. stor. Nie menej významné boli knižnice kniežat Radziwiłłovcov a Sapiehovcov, z ktorých prvá bola zničená vo vojnových víchriciach, druhá darovaná r. 1808 Varšavskej učenej spoločnosti: avšak najdôležitejšou poľskou knižnicou bola knižnica Załuských (200 000 zväzkov, medzi nimi asi 20 000 poľských diel), po úplnom rozdelení Poľska ju ruská vláda preniesla do Petrohradu. Terajší stav knižníc v Poľsku sme už spomenuli vyššie v § 7, II. — Medzi poľskými mecénmi žiaria mená kniežat Žigmunda I., Žigmunda Augusta, Štefana Bátoryho, Stanislava Augusta a Alexandra I. Popri nich ako horlivých podporovateľov vied a umení potomkovia s vďakou spomínajú ríšskeho kancelára Piotra Tomického, krakovského biskupa (zomr. 1535;, hnezdnenského arcibiskupa Andrzeja Krzyckého (nar. 1483, zomr. 1537), ríšskeho kancelára kapitána Jána Zamojského (nar. 1542, zomr. 1605), od polovice XVIII. stor. kijevského biskupa Jozefa Załuského a cisársko-kráľovského poľného maršala kniežaťa Adama Czartoryského (zomr. 1823). — Prvý periodický spis vyšiel v Poľsku r. 1764 a odvtedy vychádzalo udalosťami času všelijako zastavovaných a prerušovaných viacero periodických spisov politického aj literárneho obsahu. Prvá verejná učená spoločnosť v Poľsku je Kráľovská spoločnosť priateľov vied^[241] vo Varšave od r. 1801 a jej vplyv na oživenie a zošľachtenie národnej literatúry je nesmierne dôležitý a blahodarný. Roku 1815 bola založená literárna spoločnosť (Towarzystwo Naukowe) v Krakove a bola spojená s krakovskou univerzitou. — Zo všetkých prekážok literárnej kultúry v Poľsku najväčšou je vtedajšie zachmúrenie politického horizontu a kruté utláčanie národa. Od Žigmunda III., ba už od Jána Kazimíra hrešilo sa stále viac proti prirodzenému kresťanskému právu, proti ľudskosti, práve tak ako i proti zákonom štátneho a národného hospodárstva. Šľachta jediná tvorila národ, ľud gniavený putami nevoľníctva tonul v najhrubšej nevedomosti a po stáročia ho načisto vylučovali zo svetla civilizácie. Ľud vôbec nemal tak prepotrebné ľudové školy a naširoko-naďaleko nebolo možno nájsť roľníka, ktorý by vedel čítať alebo písať. K tomu sa neskôr pridružilo i prenasledovanie vyznavačov iných konfesií. Aj v Poľsku vzplanuli hranice s kacírmi a inkvizícia trvala až po Žigmunda I. V polovici XVII. stor. vypukla búrka nanovo, ariáni boli zo zeme vyhnaní a utláčanie pravoslávnych podnietilo vzburu a odpadnutie kozákov od poľskej koruny r. 1654. Prenasledovanie odpadlíkov za Augusta II. a Augusta III. prekročilo všetky medze a uvrhlo krajinu do nevýslovnej biedy. Ako celkom inakšie sa prihovára ľudskému srdcu vzorná ústava terajšieho Poľského kráľovstva, ktorá zákonmi zabezpečuje všetkým kresťanským vierovyznaniam náboženskú slobodu! — K prekážkam jazykovej kultúry a tým aj domácej literatúry ráta pán Bentkowski aj jezuitov. Keď sa jezuiti zmocnili poľských škôl, poklesol slobodnejší duch vzdelania v pedantský mechanizmus, v prázdne formy, smerovanie k rôznym postranným cieľom; všetky diela v období ich nadvlády sú presiaknuté polemickým pseudotónom a panegyrickým bombastom. Nie menej škodlivo pôsobilo na národnú literatúru samo temno doby: astrológia, kabala, démonológia, pietizmus, mysticizmus, ateizmus, alchýmia a teozofia sa vliekli dlhý čas nočnou temnotou po všetkých krajoch Európy a zamestnávali najvynikajúcejšie hlavy oných storočí; aj v Poľsku mali svoju tajnú dielňu, až kým nevzišla Kopernikova žiarivá hviezda a navždy nepominula temná noc stredoveku. — Nie vždy vhodné cestovanie po cudzine mútilo často hlavy najmä mládeže a často spôsobovalo, že cudzie jazyky a mravy získavali prevahu nad domácimi. V XVI. stor. sa vracali Poliaci do svojej vlasti obohatení vedomosťami, a vyučovaním a spismi dotiahli to tak ďaleko, že cesty do cudziny kvôli štúdiám boli už skoro zbytočné; v XVII. stor. navštevovanie cudzích krajín počas jezuitskej nadvlády nad školami vychádzalo z módy; a keď v XVIII. stor. opäť sa rozmohli cesty do Talianska a Francúzska, tu zmocnili sa veľkej časti národa otupenosť a ľahostajnosť voči všetkému domácemu a vlasteneckému, ktoré sa čoskoro vyhrotili až na pohŕdanie, a prevahu nadobudlo nešťastné opičenie sa po cudzích národných zvyklostiach. Výchovu mládeže zverovali pedagógom pozývaným z cudziny: francúzsky jazyk i mravy ohrozovali takmer úplným zatlačením domáci jazyk a mravy; ich škodlivý vplyv na národnú literatúru je dosť zjavný. Nešťastné vojny a časté revolúcie v krajine zadusili celkom vlasteneckú literatúru, ktorá až teraz, po toľkých ranách, pod otcovskou starostlivosťou terajších vlád začína sa postupne zotavovať.^[242]

Epochy poľskej literatúry sú tieto: 1. Od prijatia kresťanstva až po Kazimíra Veľkého, čiže od r. 964 do r. 1333. 2. Od Kazimíra Veľkého po Žigmunda I., čiže od r. 1333 do r. 1506. 3. Od Žigmunda I. po otvorenie jezuitských škôl v Krakove, čiže od r. 1506 do 1622. 4. Od rozhodnej prevahy jezuitov a prenasledovania nekatolíkov po oživenie a zavedenie lepšieho vkusu za Stanislava Konarského, čiže od r. 1622 do r. 1760. 5. Od Konarského až po naše časy, roky 1760 — 1824.^[243]

Prvé obdobie. Od prijatia kresťanstva až po Kazimíra Veľkého. Roky 964 — 1333

Toto obdobie právom možno nazvať obdobím temna. Písomné pamiatky tejto doby sú všetky napísané po latinsky a v štýle, na ktorom sa zračí pečať storočia. Sem patria kroniky Marcina Galla, Wyncentyho Kadłubka, Marcina Strzębského a viacero iných. — Poľské nárečie muselo sa líšiť od staroslovienskeho už na začiatku X. stor., práve tak ako české; jeho štruktúra sa však menila postupom času stále viac pod vplyvom latinčiny a nemčiny. Dlhú dobu pozostávalo poľské duchovenstvo z Talianov a Nemcov; poľské mestá sa hemžili nemeckými remeselníkmi; a predsa taliansky a nemecký jazyk pre väčší počet poľského obyvateľstva natoľko nemohol prevládnuť ako v Čechách a obmedzil sa len na dvor, ríšskych veľmožov a mestá. Na široké ľudové vrstvy pôsobili tieto jazyky len natoľko, že obmieňali vonkajšiu tvárnosť poľštiny a stále viac ju odďaľovali od jej praprameňa. Z konfliktu týchto troch jazykov, latinčiny, nemčiny a staroslovienčiny a z ich vplyvu na domáce nárečie vyšla poľština vo svojej novej podobe, i keď tu nemožno podať nejakú presnú informáciu o jej vtedajšej povahe pre úplný nedostatok jazykových pamiatok. Len jednotlivé poľské slová, písané neustáleným a odstrašujúcim pravopisom, nachodia sa roztrúsené v rozličných latinských listinách z tohto obdobia. K najstarším pamiatkam poľského jazyka patrí vojenská pieseň známa pod menom Boga rodzica [Bogarodzica], pripisovaná všeobecne sv. Vojtechovi (Wojciech) pred r. 1000, ktorá však, podľa mienky p. Dobrovského, i keď je veľmi stará, nemôže pochádzať od neho, pretože v češtine niet o tom nijakej stopy. Pán Rakowiecki nepochybuje o vysokom veku tejto jazykovej pamiatky, predsa však vyhlasuje, že ju v jej terajšej podobe, súdiac podľa jazyka, nemožno umiestiť do skoršej doby ako do XIV. stor.^[244] Bielski a Długosz sa zmieňujú síce ešte o iných starých piesňach, avšak z najstarších čias sa nijaká nezachovala. I keď latinčina bola verejnou rokovacou a úradnou rečou Poliakov, nie je pravdepodobné, že by sa nebolo používalo domáce nárečie písomne v stykoch každodenného života; lež cudzinecká nepriazeň a neznalosť jazyka, ďalej mnohé vojny, pustošenia a drancovania krajiny zahladili všetky stopy tohto najranejšieho poľského písomníctva.^[245]

Toto obdobie možno nazvať ranným červánkom brieždiaceho sa osvietenstva v Poľsku. Kazimír, oprávnene zvaný Veľký, mocnou ochranou, akú poskytol roľníkovi a mešťanovi i cudzincom udelenými privilégiami, užívaním ktorých mohli pokojne vykonávať svoje obchody, značne povzniesol mestá i vidiek a položil tak základný kameň budúcej poľskej veľkosti a moci. Krajinskými zákonmi na Wiślickom sneme^[246] náležite obmedzil svojvoľnú moc sudcov, zakázal odvolávať sa v mestských právnych veciach do Magdeburgu a takto prinútil Poliakov, aby si osvojili potrebné právne i politické vedomosti; a napokon založil v Krakove vysokú školu. Búrlivé roky Ľudovítovho panovania nezanechali nijakú pamiatku, ba ani len stopu po jeho starostlivosti o ľud, o jeho civilizáciu, osvetu a duchovné vzdelávanie. Vladislavovi Jagelovi ďakujú Poliaci za lepšiu organizáciu a dotovanie krakovskej univerzity, tejto ochrankyne vied, matky všetkých poľských učilíšť, ktorú si vážili i v cudzine. Hedviga a Žofia, manželky tohto zbožného kniežaťa, dali preložiť sv. Písmo do poľštiny. Kazimír Jagelo vydal dekrétom čo najprísnejší rozkaz, že len ten môže byť pripustený k vyšším úradom, kto sa vyzná v latinčine. Založil mnoho latinských škôl v celej krajine, ale pre poľštinu neurobil ani to najmenšie. Ku koncu jeho vlády, v dobe znovuzrodenia vied a umení v Európe, vychovala krakovská vysoká škola vo svojom lone veľmi učených mužov, Poliakov i cudzincov, šíriacich slávu univerzity i slávu Poľska ústne i písomne. Długosz nie je síce prvý, ako niektorí zdôrazňovali, kto priniesol do Poľska gréckych i rímskych klasikov, náleží mu však zásluha o rozšírenie klasických štúdií medzi Poliakmi. Zavedenie kníhtlače v Krakove okolo r. 1490, hoci ostávalo po celú Kazimírovu vládu v plienkach, predsa neskôr sa stalo jedným z najlepších prostriedkov oživovania a šírenia literárnej činnosti v celej krajine. V neblahých pre Poľsko časoch Jána Olbrachta nedialo sa pre vedy a umenia celkom nič. Bol od prírody pyšný a cenil síce u jednotlivcov učenosť, hlavne historické vedomosti, ale on sám nemal ani trocha usmerňovateľského nadania a poľské múzy nemajú mu za čo ďakovať. Ešte menej vykonal pre verejné vzdelanie jeho nástupca Alexander, ktorý pri plnosti telesnej sily bol veľmi slabý na duchu. — Povedali sme už vyššie, že od X. stor. vzdelávanie ľudu bolo celkom v rukách duchovenstva, prichádzajúceho po celé jedno storočie z Talianska a Nemecka, a že v tomto období Poliaci boli celkom vylúčení zo všetkých duchovných úradov. Hoci tento stav neskôr mizol, predsa si cudzinci udržiavali až do konca XV. stor. prednosť u svetského aj u rádového kléru i napriek výnosom a nariadeniam. Ešte v XII. stor. sa duchovné úrady a hodnosti obsadzovali cudzincami. V XIII. stor. začali arcibiskupi a vyšší klérus pomýšľať na to, ako získať úctu zaznávanej domácej reči; lež ich dobrá vôľa ostávala bez výsledkov a ich nariadenia bez účinkov. Roku 1237 nariadil hnezdnenský arcibiskup Pełka, aby kňazi zakladali školy pod biskupskou ochranou, ale aby ich neobsadzovali Nemcami, len ak by dokonale ovládali poľštinu. Tatarský vpád r. 1241 celkovým zatlačením domácej kultúry prekazil i toto chvályhodné nariadenie. Roku 1285 na provinciálnej synode v Łęczyci za predsedníctva hnezdnenského arcibiskupa Jakóba Świnku vydali dekrét, že v budúcnosti všetci cudzinci, ktorí nevedia po poľsky, majú byť vylúčení zo všetkých duchovných úradov i zo škôl; avšak ten istý dekrét, ktorý r. 1357 na provinciálnej synode v Kaliszi opäť vyniesol hnezdnenský arcibiskup Jarosław Bogory, a žaloba, ktorú r. 1460 podal Jan Ostroróg o obsadzovaní kláštorov zahraničnými mníchmi, dostatočne svedčia o tom, že ani tento dekrét nemal účinok. Títo zahraniční duchovní, nenávidiaci všetko domáce, podľa moci a hodnosti boli prvý stav v národe, a zo závisti, žiarlivosti, nepriazne i nenávisti prisahali úplný zánik všetkým pamiatkam jazyka, ktorý nepoznali a ani poznať nechceli. Urobili to, čo podľa výpovede priora Lochmanna a zprávy farára Juszyńského (Dykcjonarz poetów polskich, Krakov 1820, predhovor) o niekoľko storočí učinili francúzski vysťahovalci, benediktíni, s poľskou knižnicou kláštora Święty Krzyź na Łysej Góre: ako odmenu za pohostinstvo pohádzali do ohňa knihy napísané barbarským jazykom. Tak zničili títo cudzinci všetky stopy po najranejších slovanských pamiatkach, ktoré dovtedy unikali búrkam tiesnivých čias. Nepripustili používanie poľštiny ani vo verejnom ani v súkromnom styku. Podarilo sa im naočkovať vyšším stavom trvalý odpor proti pohanskej, divokej, neohrabanej a barbarskej reči, ako neprávom tvrdili; i prostému ľudu ju ledva ponechávali, aj to len z donútenia. Z tohto dôvodu sa horko-ťažko koncom XIV. stor. rodila odvaha vyviesť poľštinu z tmy zabudnutia a pohŕdania na denné svetlo. Avšak ľahostajnosť voči nej, hlboko koreniaca v srdci národa, trvala ešte dlho, ba až do konca XV. stor. Karol IV. miloval a hájil český jazyk; poľskému Kazimírovi Veľkému neprislúcha takáto chvála. Takto sa i za kráľovnej Jadwigy len veľmi málo myslelo na pozdvihnutie jazyka. Zbožná kňažná dala pre to prvý podnet vlastným príkladom. A rovnako mocne vplýval na lepšiu časť národa i príklad Čechov, ktorí mali v tom čase už nádherne vyvinutý, vyspelý a bohato vybudovaný jazyk.

V tomto období jestvujú rôzne doklady na postupné formovanie jazyka; z nich jasne vysvitá, že Poliaci po strate prastarej slovanskej abecedy a po prijatí latinky snažili sa zaviesť určitý a jednotný pravopis. Pri jeho utváraní brali za základy latinskú, nemeckú a českú kombináciu, nedôsledne a bez akéhokoľvek ohľadu na podstatu písania a slovanskej reči. Týmto pravopisom, nanúteným poľštine proti jej duchu, stala sa neistou nielen etymológia, ale aj tvorenie slov sa odchýlilo od svojej pôvodnej normy, a čo je najpoľutovaniahodnejšie, takmer celkom sa zastrel kvantitatívny charakter poľskej prozódie. Veď je dokázané, že ešte v XV. stor. slabičná dĺžka a krátkosť, tak ako aj v ostatných slovanských dialektoch, pomocou prirodzených dôb (t. j. dĺženia a krátenia vokálov, a nie vysnívaného prízvuku) sa vo výslovnosti istotne rozlišovali a ostro vymedzovali a že v množstve dlhých a krátkych slabík bol vzťah, tak ako si to vyžaduje povaha staroklasických veršovaných foriem; a teraz už sa kvantita slabík pre zanedbané označenie dlhých a krátkych vokálov v písme dá určiť len veľmi, veľmi ťažko.^[247] Pamiatky poľského jazyka majú svoj začiatok v druhej polovici XV. stor. Patrí k nim predovšetkým preklad biblie, uskutočnený podľa Długoszovho svedectva na rozkaz kráľovnej Hedvigy pred r. 1390. Nemáme však poruke ani jeden exemplár tohto prekladu, prečo mnohí, napríklad gróf Stanislav Potocki, pochybujú o ňom. Porycký žaltár pokladá Czacki za časť Hedviginej biblie; iné časti, nachádzajúce sa v Šarišskom Potoku v Uhorsku, boli (podľa opisu grófa Mailátha grófke Rzewuskej, rodenej kňažnej Lubomirskej, ktorý opis je vytlačený v Niemcewiczowom Zbióre pamiętników,^[248] Varšava 1822, 2. diel) majetkom štvrtej Jagelovej manželky, znamenitej Žofie (1430), a sú asi kópiou biblie jeho prvej manželky, krásnej Hedvigy. Inú bibliu, ktorú dala odpísať kráľovná Žofia r. 1455, videl ešte Węgierski (1600 — 1649). Nemožno však predpokladať, že táto biblia je iba kópiou tej staršej, pretože v závere sa výslovne menuje prekladateľ. Možno sa azda domnievať, že české preklady rôznych kníh (z nich sa nachádzajú v Prahe z oných čias ešte české preklady, ktoré vraj Hedviga čítala) dostávali sa do Poľska nielen za kráľovnej Hedvigy, ale ešte častejšie za kráľovnej Žofie. V Čechách jestvovali r. 1455 už dve novšie recenzie biblie, zodpovedajúce latinskému textu presnejšie ako starý parafrastický preklad. Podľa jednej takej novšej recenzie poľskú bibliu asi prepracoval Jędrzej Jaszovic,^[249] kaplán kráľovnej Žofie.^[250] Okrem biblie jestvovali v poľštine r. 1390 už legendy, homílie a iné náboženské knihy. Tu treba uviesť: predhovor z jedného staršieho štatútu kráľa Kazimíra; výpovede svedkov asi v polovici XIV. stor. v Majewského zbierke poľských rukopisov; výpoveď ľvovského vojvodu v jednom hraničnom procese z r. 1400, nachodiaci sa v korunnej matrike; fragmenty z prekladov poľských štatútov z r. 1449 a 1450; poľský preklad antifóny Salve regina z Przeworszczykovho kancionálu^[251] z r. 1435; desatoro po poľsky vo veršoch z r. 1481; jednu pieseň o Viklefovi v rukopise v göttingskej knižnici; návod k poľskému pravopisu z r. 1486 a veľa iných pamiatok, o ktorých sa možno dočítať v Bentkowského diele Historja literatury polskiej, 1. zv., str. 177 — 191, v Potockého Pochwaly, mowy i rozprawy, II. zv., str. 419 — 425 a v Rakowieckeho Prawde ruskej, II. zv., str. 212 — 221.

Zlatý vek poľskej literatúry. Národné vzdelanie kráčalo v tomto období míľovými krokmi dopredu; vkus sa vycibril na klasických vzoroch gréckych i latinských a čistota jazyka dosiahla najvyšší vrchol. Spisovatelia tohto obdobia sa vyznačujú hlavne správnosťou a čistotou jazyka, vznešenou jednoduchosťou a vážnou dôstojnosťou. — Pre dejiny poľskej civilizácie je pozoruhodné, že v tejto ríši šľachta vždy kráčala v popredí s fakľou osvety, kým iné krajiny ďakujú za podnet k samostatnejšej duševnej činnosti a za svetlo literárnej kultúry ponajviac druhému stavu. Stačí spomenúť mená ako Padniewski, Ocieski, Tarnowski, Zamoyski, Górka, Radziwiłł a iní, aby sme ukázali, akí to boli mužovia, čo uviedli zlatú dobu poľskej národnej literatúry. Za panovania synov Kazimíra Jagelovca poľština sa stala jazykom dvora, dám a vzdelaných spoločností. Začalo sa nahlas nariekať nad zanedbanosťou domáceho jazyka a uznávala sa nutnosť jeho zdokonaľovania. Účinná vláda Žigmunda I. a vytúžený pokoj, aký neustále požívali západné provincie, pretvorili Veľkopoľsko na kolísku osvietenstva. Žigmund August múdrou umiernenosťou v náboženských veciach vedel tak viesť vládnúceho ducha času, že kým vo veľkej časti Európy krvavé náboženské vojny nemálo zahatávali pokroky literárnej kultúry, poľská krajina zatiaľ nielenže sa nepoškvrnila bratskou krvou, ale naopak, rôznosť náboženských mienok bola dokonca podnetná pre vedecký pokrok. Žigmund August zakázal vydávať zemské zákony v inej reči ako v poľštine; aj on sám písal len v domácom nárečí. Na jeho dvore žili Jan Kochanowski, Łukasz Górnicki a Jan Januszowski. Štefan Bátory zavedením latinského jazyka, a tým aj štúdia klasického dávnoveku, ako aj múdrou znášanlivosťou veľmi sa zaslúžil o zveľadenie vied v Poľsku; na druhej strane si zas získal vďaku potomstva zriadením tribunálov a zdokonalením verejnej starostlivosti o súdnu správu. Priberanie latinských slov i rečníckych zvratov do poľštiny chcú síce pripísať jeho vplyvu a jeho príkladu, keďže v prehovore si pomáhal latinčinou, lebo si nebol celkom istý v domácej reči; ale veď v tom, čo robil kráľ z núdze, nemuseli sa jeho nešikovní dvorania po ňom opičiť až k nešváru a očividnému poškodzovaniu materinskej reči. Ku koncu tohto obdobia, ešte za vlády Žigmunda III. prekvitali vedy, až kým jezuiti nezabrali takmer celé školské vyučovanie. — V dejinách poľskej národnej literatúry právom udivuje jej neslýchane rýchly rozmach v XVI. stor. Jediná príčina tohto zjavu (vraví gróf Potocki) je v tom, že sa Poliaci intímnejšie oboznámili s klasickými dielami gréckeho a rímskeho staroveku a že najmä štúdium latinského jazyka blahodarne vplývalo na vytváranie národného jazyka. V čase obrodzovania vied v Európe najprv sa vyvinula všeobecná filologická a klasická vzdelanosť a až po nej jednotlivé národné literatúry. Trosky klasického staroveku, pochované pod rumami barbarstva, ktoré všetko nivočilo a napokon samo od seba sa rozpadlo, bolo treba najprv objaviť, vybrať, očistiť, usporiadať a osvetliť, kým sa mohli položiť za základ novšej európskej národnej kultúry. Tieto veľkolepé vzory klasického staroveku, ktoré s nevýslovnou námahou očisťovali od prachu zotlenia talianski, francúzski, nemeckí, holandskí i anglickí učenci, získali teraz zákonnú moc osobitne v každej európskej národnej literatúre. Nesmierna vážnosť latinského jazyka v XVI. stor. učinila z rímskej literatúry jeden z najobsažnejších prameňov ľudských vedomostí, z ktorého čerpali všetky národy. Duchaplnejší, staré jazyky dôkladnejšie poznajúci Poliaci tejto doby, nezaťažení, tak ako my, balastom toľkých živých novších jazykov, mohli teda prenášať precítené krásy latinského štýlu na svoju materinskú reč o to ľahšie, že už bola pre také niečo uspôsobená a pripravená; a skutočne, aj tak učinili s príkladnou obratnosťou a s prekrásnym výsledkom. Tejto prevládajúcej autorite latinského jazyka treba však pripísať aj to, že si tak veľa Poliakov v tomto období zvolilo na vyjadrovanie svojich myšlienok namiesto domáceho jazyka latinčinu, ktorá sa teraz stala európskou, buď preto, že domáci jazyk nepokladali ešte za dosť jemný a dokonalý, alebo preto, že sa chceli stať radšej občanmi veľkej republiky európskych učencov, ako malého spolku spisovateľov na domácej pôde tým, že dali prednosť latinčine. — Poliaci však neotáľali včas využiť dobrodenie novoobjavenej kníhtlače, ako sme už spomenuli; avšak rozšírenie kníhtlače v Poľsku sa zovšeobecnilo až od r. 1534 a až od tohto času začali sa častejšie tlačiť poľské knihy. V tomto období našlo sa i veľa zlepšovateľov pravopisu; na ich čele stoja Kochanowski, Orzechowski, Górnicki a Januszowski. Avšak ich novoty neprenikli, lebo veľmi veľa spisovateľov písalo už zaužívaným pravopisom, a odvtedy sa ani najvážnejším jazykospytcom našich čias nepodarilo úplne odstrániť nedostatky poľského pravopisu. Po gramatickej a lexikografickej stránke spracovával jazyk Zaborowski, Honter, Seklucjan, Statorius Orzechowski, Januszowski, Mączyński a Knapski. — Poľskí básnici, očarení ľubozvukom taliančiny, usilovali sa odstrániť zo svojej materčiny zhluky konsonantov. Výslovnosť a pravopis sa sformovali koncom XV. a počas XVI. stor. v mnohom ohľade podľa českého nárečia. Tento vplyv češtiny na poľštinu nadobudol takú prevahu, že jeho stopy sa nachádzajú dokonca i v najčistejšom poľskom kancelárskom štýle oboch Žigmundov. Krakovská univerzita, na ktorej hneď po jej založení účinkovali učitelia z Prahy a ktorú počas husitských nepokojov často navštevovali Česi, nemálo prispela k prevahe češtiny v Poľsku. A tak hojne vplývala na poľštinu už pokročilá výstavba vyspelého českého jazyka, preklad biblie i vážnosť pražskej Akadémie,^[252] na ktorej každoročne študovalo veľa Poliakov. V tomto období prijala poľština mnoho talianskych a niektoré turecké slová, ktoré však ako ojedinelé roztrúsené cudzie slová vôbec nepozmenili celkový ráz jazyka a čiastočne ich už pozatláčali lepšie domáce slová. — Básnický jazyk urobil v tomto období významné pokroky. Poetický jazyk Reja z Nagłowic ako prvého poľského básnika rýmov, ktorého meno a diela sa zachovali (rýmované fragmenty od anonymných autorov máme už aj z predchádzajúceho obdobia), javí sa i napriek nepopierateľným nedostatkom látky jeho veršov už ako zrelý a vydarený; tvorivý génius Jana Kochanowského vyzdvihol poľský jazyk na najvyšší vrchol dokonalosti. Mnohé jeho spisy, a z nich hlavne žalmy, básnickým vzletom a klasickou dikciou predčia diela všetkých jeho súčasníkov okrem Ariosta a Tassa; tieto kvety akoby ani neboli vypučali pod drsným nebom sarmatským, ale na klasickej pôde Grécka alebo Latia. Jeho brat Andrzej Kochanowski a synovec Piotr Kochanowski rozšírili cestu, ktorú on ukázal; pripojil sa k nim básnik idýl Szymonowic. Stavba veršov však veľmi zaostala za látkou; neoceniteľný pokus Jana Kochanowského preniesť klasické stopy v duchu rímskej a gréckej prozódie na poľský Parnas nemal, žiaľ, nasledovníkov a rým ostal i naďalej samovládcom v poľskom básnictve. Popri básnickom jazyku prekvital i rečnícky jazyk. Reči Czarnkowského a Odachowského, ako aj Górnického vysoko predčia svoju dobu; lež palma politickej výrečnosti patrí v tomto období Górnickému, duchovnej zas Wujekovi a Skargovi. Jazyk vedeckej prózy ďaleko zaostal za týmito dvoma z ľahko uhádnuteľnej príčiny, keďže väčšina Poliakov v tomto storočí písala o vedeckých problémoch nie po poľsky, ale po latinsky.^[253]

Vynikajúci spisovatelia, ktorí sa zaslúžili v tomto období o jazyk básnický, rečnícky i o vedeckú prózu, sú: Mikołaj Rej z Nagłowic zo Žórawne v Rusku (nar. 1515, zomr. 1569), otec poľského básnictva, študoval vo Ľvove a v Krakove a posvätil celý svoj život múzam, neprijmúc ani verejný úrad; písal veľa, najmä o náboženských veciach; ako autor niekoľkých duchovných rečí vo svojich postilách je vôbec v poľskom rečníctve i v dejinách jazyka epochálny; najvýznamnejšie jeho dielo je Psalterz Dawidów s modlitwami, 1555. — Jan Kochanowski zo Sycyna (nar. 1530, zomr. 1584) precestoval Francúzsko, Taliansko, Nemecko, študoval v Pádue, stal sa sekretárom, potom opátom v Sieciechowe, napokon tribúnom (wojski) Sandomierzskeho dištriktu; jeho ódy nemajú síce vzlet a vznešenosť ód Pindarových, no uprednostňuje ich zas sladký pôvab a neha; mnohé piesne vytvoril podľa Anakreóna, gréckych antologistov a podľa Horácia; k jeho poľským básnickým dielam (Kochanowski básnil totiž aj po latinsky) patria preklady, napríklad Psalterz Dawidów, Krakov 1578, 4 a tamtiež r. 1585, 1586, 1587, 1606, 1612, 1617, 1629, 1641, 4, je klasický a originálny, ako piesne, ódy, satiry, poviedky, elégie, epigramy a jedna dráma: Odprawa poslów greckich, napísaná v gréckom metre; menej má prozaických statí: zobrané poľské spisy vyšli v Krakove v rokoch 1584 — 1590, 4 zv., 4, vo Varšave od Bohomolca r. 1767, 4, vo Varšave od Mostowského^[254] r. 1803, 2 zv., 8, vo Vroclavi u Korna, stereotyp 1. zv., 1825. — Andrzej Kochanowski, jeho brat, preložil Vergíliovu Aeneidu, Krakov 1590, 4, 2. vyd. r. 1640, 4, 3. vyd. vo Varšave r. 1754, preklad je i pri výnimočnej čistote jazyka rozvláčny, chladný, bez vyššej básnickej ceny. — Piotr Kochanowski, synovec oboch predchádzajúcich, maltézsky rytier a kráľovský sekretár na začiatku XVII. stor., obohatil domácu literatúru výborným prekladom Tassovho Oslobodeného Jeruzalema v metre originálu, Krakov 1618, 2. vyd. r. 1651, 4, 3. vyd. r. 1687, 8, a z Ariostovho Zúrivého Rolanda I. — XXV. spev; prekladu však chýba posledná redakcia; vydal ho Przybylski, Krakov 1799, 2 zv., 8. — Szymon Szymonowic, zvaný Simonides, z Ľvova (nar. 1558, zomr. 1629); kráľ Žigmund III. ho povýšil do rytierskeho stavu s prímením Rendoński. Študoval v Krakove a pre svoj básnický talent si čoskoro získal priazeň kancelára Zamoyského, ktorý ho privinul ako svojho priateľa; poveril ho výchovou svojho syna Tomáša a daroval mu statok neďaleko Zamośća; pápež Klement VIII. ho obdaroval vavrínovým vencom, súčasníci ho uctievali ako najväčšieho latinského básnika a nazývali ho latinský Pindaros (Szymonowic totiž veľa básnil po latinsky); jeho idyly, doposiaľ neprekonané, napísané podľa Theokrita, Moscha, Biona a Vergília v čistom, ľúbeznom jazyku, počtom 20, zabezpečujú mu nesmrteľnosť na poľskom Parnase: Sielanki, Zamość 1614, 4, Sielanki i nagrobki, Krakov 1629, 1640, 1650, 1686, 4, s idylami Zimorowicza, Gawińského, Minasowicza a s Vergíliovými eklogami v Nagurczewského preklade vyšli vo Varšave r. 1770, 8, tie isté s Naruszewiczovými idylami vo Varšave (vlastne v Lipsku u Breitkopfa) r. 1778, 8, tie isté bez Minasowicza a Naruszewicza a s Vergíliovými eklogami od Lipińského v Mostowského zbierke Sielanki polskie, Varšava 1805, 8. — Szymon Zimorowicz z Ľvova (nar. 1604, zomr. 1629), Szymonowiczov vrstovník a priateľ, jeho eklogy si bral za vzor, ako sa sám priznáva; Zimorowiczove idyly prevyšujú Szymonowiczove originálnosťou, nie však jemnosťou a lahodnosťou; jazyk je rýdzi a vznešený: Sielanki nowe ruskie, 1663, 4. Roksolanki, Krakov 1654, 4, Moschos polski, Krakov 1662, neskôr častejšie vydávané s eklogami Szymonowicovými a iných. — Jan Rybiński, okolo r. 1589 učiteľ v Gdansku a až do r. 1594 sekretár v Toruni, oslávený poľský aj latinský básnik, ktorého mnohí pre korektnosť foriem a výraznú obraznú reč stavajú na roveň Janovi Kochanowskému; jeho Piesne^[255] vyšli v Toruni r. 1593, 4. — Adam Czahrowski, šľachtic, žil za Štefana Bátoryho, po jeho smrti sa pridal na stranu zvoleného kráľa Maximiliána a musel utiecť do Uhorska, kde napísal zbierku básní Rzeczy rozmanite, Ľvov 1599, 4. — Jan Jurkowski vydal r. 1605 — 1606 niekoľko lyrických básní. — Stanislaw Grochowski, ľvovský arcibiskup (zomr. 1644), autor 32 poľských spisov rôzneho obsahu, bol nadaný básnik, plný jemného citu a čistej pôvabnosti, vynikal rýdzosťou dikcie: Wiersze, Krakov 1609 [1608], 4. — Kasper Miaskowski žil za Žigmunda III. v prvom desaťročí XVII. stor. a náboženskými spevmi prevýšil všetkých svojich predchodcov: Zbiór rytmów, Krakov 1612, 4, Poznaň 1622, 4, 2 diely. — Walenty Brzozowski alebo z Brzozowa, českobratského vyznania, konsenior Krakovského okresu (zomr. okolo 1570), preložil z češtiny zbierku duchovných piesní: Kancjonal, Kráľovec 1554, fólio. — Piotr Krzesichleb alebo Artomiusz z Grodziska vo Veľkopoľsku, kňaz augsburského vyznania v Toruni (nar. 1552, zomr. 1609), vydal zbierku duchovných piesní rôznych autorov, ku ktorým pripojil i svoje vlastné: Kancjonal, Toruň 1578, 1596, 8, viacero kázní, niekoľko teologických rozpráv a Nomenclator latinsko-nemecko-poľský.^[256] — Walenty Bartoszewski, jezuita, v rokoch 1610 — 1620 vydal tlačou šesť teologických spisov, kde je i niekoľko cirkevných piesní. — Samuel Dambrowski^[257] z Pogorzela v Litve, luteránsky kazateľ vo Vilne, Poznani a inde (nar. 1577, zomr. 1625), písal duchovné piesne a vydal šesť teologických spisov, z ktorých Postillu, Vilno 1621, fólio a Lipsko 1728 — 1729, 2 zv., 4, zvlášť oceňujú pre krásu jazyka. — Kasper Gesner z Lubawy v Prusku (zomr. 1606), kazateľ v Toruni, vydal Lutherov katechizmus s vlastnými duchovnými piesňami, Toruň 1591, 8 a modlitebnú knihu, Toruň 1593. — Krzystof Kraiński, superintendent helvétskeho vyznania v Malopoľsku (nar. 1576, zomr. 1618), písal duchovné hymny a napísal 4 teologické diela, spomedzi nich Postillu [Postylu], Laszczów 1611, fólio, výbornou poľštinou. — Stanisław Sudrovius z Ostrolęky, kalvínsky kňaz vo Vilne (zomrel okolo r. 1600), písal duchovné piesne, vydal niekoľko asketických diel, Vilno 1598 a n. — Jan Turnowski z Kujaw, profesor v Toruni, kazateľ v Poznani a inde (zomr. 1629), taktiež písal duchovné piesne a od r. 1585 napísal viac teologických traktátov po latinsky i po poľsky. — Jan Zygrovius z Wieruszówa v Litve, kňaz helvétskeho vyznania v Paniowciach (nar. 1574, zomr. 1624), je autorom viacerých duchovných piesní a niekoľkých polemických spisov. — Jan Zabczyc písal piesne, epigramy, satiry atď., 1608 a n. — Wawrzyniec Chlebowski skladal duchovné piesne a iné básne rôzneho obsahu r. 1617 a n. — Kasper Twardowski, profesor rečníctva na krakovskej vysokej škole začiatkom XVII. stor., vydal viac náboženských hymien r. 1619 a n. — Sebastjan Petrycy z Pilzna, okolie Sandomierza (zomrel l629), profesor medicíny v Krakove, naposledy osobný lekár kardinála Maciejowského a Dimitra Samozvanca, preložil Aristotelove diela: Politika [Polityka, t. j. rząd w Rzeczy pospolitej], Krakov 1605, fólio, Ethika [Etyka], Krakov 1618, fólio, Oekonomika, 1618, fólio a Horáciove básne, Krakov 1609, 4, prvé diela v čistom, vydarenom jazyku i s obsiahlymi vysvetlivkami, druhé voľne, bez mimoriadneho básnického talentu. — Zygmunt Andrzej Zbylitowski žil na dvore Štefana a Žigmunda III. a vydal, okrem viacerých príležitostných básní, satír atď., didaktickú báseň Wieśniak, Krakov 1600, 4. — Sebastian Fabian Klonowic, nazývaný Acernus, zo Sulmierzyc v Kaliszkom okrese, radný pán v Lubline (nar. 1551, zomrel 1608), básnil ľahko ako Ovídius po latinsky i po poľsky; je autorom viacerých latinských i poľských náučných básní, satír, elégií, epigramov, preložil Catonove Disticha moralia atď. — Jan Krajewski vydal 5 opisných a rozpravných básní r. 1608 a n. — Piotr Zbylitowski okrem niekoľkých iných básní vydal satirickú báseň: Przygana [wymyślnym] strojom [strojem] białogołskim, Krakov 1600, 4. — Szymon Slaski tiež písal satiry r. 1606. — Malcher Pudłowski, kráľovský sekretár, žil za Žigmunda Augusta, písal epigramy a iné malé básne v latinskom i poľskom jazyku: Fraszki [Fraszek księga pierwsza], Krakov 1586, 4. — Łukasz Górnicki z Krakova (zomrel po r. 1591) dostal prvé vzdelanie v otcovskom dome, r. 1538 študoval na krakovskej univerzite, cestoval po cudzine a slúžil najprv u krakovského biskupa a kancelára Samuela Maciejowského, potom u kancelára Zebrzydowského, podkancelára Przerębského, kancelára Padniewského, napokon u kráľa Žigmunda Augusta ako vedúci jeho korešpondencie a zvyšok života prežil na odpočinku ako starosta Tykocina a Wasilkowa; bol najväčší rečník za Žigmunda a pre vysokú dokonalosť čistej, živej a rytmickej dikcie bol prvým spisovateľom Poľska v tomto veku; všetky jeho diela pre znamenitú a obsažnú látku i pre jazyk ostávajú klasickými vzormi pre budúce časy (o ňom vraví p. Bentkowski, čo povedal Quintilianus o Cicerónovi, že len ten si môže byť istý pokrokov poľského rečníctva, kto nachodí záľubu v Górnického dielach): Dzieje v Koronie Polskiej, vydal jeho syn Łukasz Górnicki, Krakov 1657, 4, Droga do zupełnej wolności, tiež od neho v Elblągu, 1650, 4, Rozmowa o elekcji, 2. vyd. v Krakove (1616), 4, 3. vydanie vo Varšave 1750, 4, [Demon Socratis albo] Rozmowa zlodzieja s diablem [czartem], bez uvedenia miesta r. 1624, 4, Dworzanin polski, Krakov 1566, 4, 1639, 4 a častejšie, [Rzecz] O dobrodziejstwach z Seneki, Krakov 1593, 4, Nowy karakter polski i ortografia, Krakov 1594, 4. — Stanisław Orzechowski z Przemyślovského okresu (zomrel po r. 1570), kanonik v Przemyśli, veľmi talentovaný muž, vynikajúci znalec jazyka, rovnako cenný ako rečník i ako historik, písal väčšinou po latinsky, po poľsky vydal: Quincunx, t. j. wzór korony Polskiej, bez uvedenia miesta, 1564, 4. Dialogi [Rozmowa albo Dialog okolo egzekucji Polskiej korony], Żywot i śmierć Jana Tarnowskiego, Politia rzeczy pospolitej atď. — Jan Januszowski(zomrel 1613), kráľovský sekretár na dvore Žigmunda Augusta a Štefana Bátoryho, naposledy arcidiakon v Sączi, vydal 18 diel napísaných v čistej vzornej poľštine, medzi nimi: Nowy charakter polski, Krakov 1594, 4, Oksza na Turki, z latinského diela Orzechowského,^[258] Krakov 1590, 4, Statuty, prawa i konstytucje koronne, Krakov 1600, fólio a iné. — Piotr Skarga z Grodzieca v Mazovsku (nar. 1536, zomrel 1612), vychovaný na krakovskej univerzite, odprevádzal syna krakovského kastelána Tęczyńského do cudziny, stal sa najprv ľvovským kanonikom, v 30. rokoch vstúpil do jezuitského rádu a požíval napokon ako kráľovský dvorný kazateľ u Žigmunda III. po 24 rokov slávu prvého duchovného rečníka svojej doby. Vrstovníci ho nazývali poľský Chrysostomos;^[259] z jeho 32 spisov, ktoré okrem troch latinských sú všetky napísané po poľsky, vynikajú jeho kázne mnohostranne zameranou látkou i veľkou dokonalosťou formy, rýdzosťou a pedantnosťou jazyka sa rovnajú Górnického rečiam, avšak čo do zhustenosti a sily dikcie, ozajstného rečníckeho vzletu predsa len za ním zaostávajú: Żywoty świętych, za čias Skargových vydané 8 krát a od r. 1615 i častejšie vydávané, Kazania na niedziele i święta, Krakov 1595, fólio, 1597, 1600, 1618, 6. vydanie vo Vilne r. 1792, 6 zväzkov, 8, Kazania o siedmiu sakramentach, Krakov 1600, fólio, Kazania przygodne,^[260] Vilno 1738, fólio, 3 zv. atď. — Jakób Wujck z Wągrowca v Mazovsku (nar. 1540, zomrel 1597), jezuita, známy svojou učenosťou, všestrannými spismi a veľkým nadaním v kazateľskom umení; preložil do poľštiny bibliu, vydal: Postylla Katolicka, Krakov 1573, 2 zv., fólio, Postylla Katolicka mniejsza, Poznaň 1582 ^[261], 2 zv., fólio a iné. — Fabian Bierkowski, dominikán, dvorný kazateľ kráľa Vladislava Žigmunda, Skargov nástupca, vyniká harmonickým spájaním slov, v čom môže byť vzorom, iba že občas upadá do vyumelkovanosti a príliš obľubuje antitézy: Kazania, Krakov 1632 a i. — Stanisław Karnkowski, arcibiskup v Hnezdne, vydal postilu v ľahkom lahodnom jazyku. — Marcin Białobrzeski, biskup z Laodicey,^[262] krakovský sufragán a mogilevský opát, a Walenty Kuczborski, kanonik v Krakove a vo Warmiji (zomr. 1573), písali katechizmy po poľsky; Białobrzeski vydal okrem toho postilu v čistej plynulej poľštine, Krakov 1581, fólio. — Cyprjan Bazylik preložil z latinčiny v čistej peknej poľštine: Historia o srogim prześladowaniu kościola Božego, Brześć^[263] 1567, fólio, ďalej Andrzeja Frycza Modrzewského [Commentariorum] De Republica emensanda libri V, Krakov 1577, fólio, Vilno 1770, 8 a iné. — Jan Seklucjan z Veľkopoľska (zomrel 1578), prekladateľ poľskej biblie pre protestantov, je aj autorom jedného z poľských pravopisov.^[264] — Jan Radomski, kazateľ v Niedzborzi, preložil do poľštiny Melanchtonovo dielo Exam. theologic., Kráľovec 1566, 4. — Grzegorz Koszarski z Zarnowca, protestantský kazateľ, napísal postilu v 3 zv., fólio, po nemecky ju vydal Kutzbach r. 1587, 3 zv., fólio. — Paweł Gilowski, tiež kazateľ, ku Koszarského postile pridal 4. zväzok a vydal Wyklad katechyzmu^[265] atď. — Szymon Budny z Mazovska, podľa iných z Litvy, kazateľ u kniežaťa Radziwiłła v Klecku^[266] a neskôr v Łosku okolo r. 1572, jeden z najhorlivejších a najváženejších unitárov, do poľštiny preložil bibliu a vydal niekoľko teologických diel. — Marcin Bielski z Białej vo Wieluńskom dištrikte (nar. 1496, zomr. 1576) prvý napísal v rodnej reči dejiny Poľska vzorne čistým a korektným štýlom; pokračoval v nich jeho syn Joachim až po Žigmunda III.: Kronika polska, Krakov 1597, fólio; zároveň bol aj satirickým básnikom: Sejm niewieści, Krakov 1595, 4, Sen majowy, Krakov 1590, 4. — Maciej Stryjkowski, zvaný Osostowicz, študoval v Krakove a v Lipsku, bol kanonik a arcidiakon na Žmudźi (zomrel 1547), je autorom poľskej kroniky^[267] napísanej skôr učene ako vkusne a nie celkom čistým jazykom, Kráľovec 1582, fólio, a vyše 20 iných spisov, pestoval pritom i poéziu: Henryków wjazd i koronacja,^[268], Krakov 1574, 4, Treny, Wiersze, Bukoliki atď. — Bartosz Paprocki z Głogówa, podčašník Dobrzyńského dištriktu, zvyšok svojho života strávil v Čechách (nar. asi r. 1540, zomrel 1617), ako historik a neúnavný bádateľ v odbore heraldiky a genealógie je najvýznačnejší poľský spisovateľ, takmer všetky svoje diela písal v rýmoch: Panosza, Krakov 1575, fólio, Gniazdo cnoty, Krakov 1578, fólio, Herby rycerstwa polskiego, Krakov 1584, fólio, Koło rycerskie, Krakov 1576, 4, Próba cnót dobrych, bez uvedenia miesta a roku tlače atď. Porovnaj str. 335. — Marcin Błaźowski alebo Błazowski preložil do poľštiny dielo Marcina Kromera De origine et rebus gestis Polonorum, Krakov 1611, fólio. — Marcin Paszkowski preložil do poľštiny dielo pochádzajúce od Macieja Stryjkowského, ktoré si neprávom prisvojil Alexander Gwagnin: Sarmatiae Europeae descriptio (Krakov 1578, fólio), Krakov 1611, fólio, a vydal po poľsky 13 básní väšinou historických r. 1608 a n. — Jan Herburt, kráľovský sekretár, komorník v Przemyśli, naposledy sanocký kastelán, na rozkaz kráľa Žigmunda Augusta preložil do poľštiny zozbierané a abecedne usporiadané Statuta regni Poloniae, Statuta i przywileje koronne, Krakov 1570, fólio. — Stanisław Sarnicki vydal objemné dielo Statuta i metryka przywilejów koronnych (Krakov 1594), fólio. — Lew Sapieha, litovský podkancelár, preložil z ruštiny do poľštiny litovský štatút, zbierku zemských zákonov usporiadanú r. 1529, Krakov 1588, 6. vydanie vo Vilne 1786, fólio. — Bartołomiej Groicki, notár krakovského komorného colného úradu, preložil trestný zákon cisára Karola V., Krakov 1559, ďalej nemecko-saský zákonník, Krakov 1562 a n., 4, po zväzkoch. — Paweł Szczerbicz nanovo preložil tento zákonník, Ľvov 1581, 3. vyd., Vilno 1646, fólio. — Stanisław Grzębski (podľa iných Grzępski) z Grzępska v Mazovsku, profesor na krakovskej vysokej škole (zomrel 1572), vydal prvú matematickú knihu v poľštine: Geometria, t. j. miernicka nauka, Krakov 1566, 12. — Jan Latosz, doktor medicíny a astronóm, univerzitný profesor v Krakove, postavil sa proti prijatiu nového kalendára, ktorý predložil pápež kráľovi Štefanovi Bátorymu a kráľ. krakovskej akadémii na preskúmanie, a napísal niekoľko matematicko-chronologických diel r. 1596 a n. — Wojciech Rościszewski z Płocka, jezuita (umrel 1619), naposledy žil v Sandomierzi a vydal, okrem niekoľkých latinských spisov z odboru teológie, polemiku proti Latoszovi: Latosie ciele. V diele báji opravený kalendár. — Feliks Żebrowski, profesor teológie na univerzite vo Vilne za Štefana Bátoryho a Žigmunda, vydal tiež, okrem niekoľkých teologických polemík, dve astronomické diela, Krakov 1603 a n. — Tomasz Rogalius, doktor filozofie, vydal Prognosticon, Krakov 1595, 4. — Piotr z Kobylina vydal prvé medicínske dielo po poľsky a pomoci pri pôrode: Nauka ratowania polożnic, 1541. — Mr. Andrzej z Kobylina napísal traktát: [Nauka bardzo użyteczna i potrzebna] O poszczaniu krwi [ku zdrowiu czlowieczemu], 1542, fólio. — Wojciech Ocko alebo Oczko, kráľovský dvorný lekár, vydal dielo o syfilise: Przymiot, Krakov 1581. — Andrzej Grutinius, dvorný lekár Andrzeja Tęczyńského, krakovského vojvodu za Žigmunda Augusta, tiež vydal dielo o syfilise: Przymiot, 1594. — Piotr Umiastowski z Klimontowa, doktor filozofie a medicíny, napísal o more: [Ksiąg czwors] O przyczynach morowego powietrza, Krakov 1591, 4. — Szczepan Familierz (Phalinurus alebo Phalimirus) z Maloruska, prvý spracoval po poľsky rôzne oblasti prírodných vied z lekárskeho stanoviska, najmä botaniku, podľa rôznych latinských autorov, Krakov 1534, 4. — Hieronim Spiczyński, senátor v Krakove, osobný lekár kráľa Žigmunda Augusta, napísal: O roślinach, zwierzętach i rodzeniu człowieka, Krakov 1554, fólio. — Marcin Siennik vzal si za základ Spiczyńského botaniku, prepracoval ju podľa Mathiola, pripojil po poľsky od Alexandra Pedemontana Bücher über die geheimen Arzneien a oboje vydal pod názvom Herbarz, Krakov 1568, fólio, a už i predtým vydal iné lekárske dielo: Lekarstwa, Krakov 1564. — Marcin z Urzędowa, doktor medicíny, osobný lekár Jana Tarnovského, tiež vydal Herbarz polski, Krakov 1595, fólio. — Szymon Syreński alebo Sirenius, profesor medicíny v Krakove asi okolo r. 1589, napísal O przyrodzeniu i užyciu ziól, Krakov 1613, fólio, objemné, obsažné, až dosiaľ veľmi cenené dielo. — Maciej Strubicz preložil do poľštiny nemecké dielo markgrófa Alberta, pruského kniežaťa: Von der Kriegsordnung oder der Kunst Krieg zu führen, ktoré dielo dedikoval Albert kráľovi Žigmundovi Augustovi r. 1555; rukopis je v bývalej zaluskovskej, teraz petrohradskej knižnici. — Jan Tarnowski, veľký korunný hajtman za Žigmunda Augusta, vydal po poľsky dielo o taktike pod latinským názvom Consilium rationis bellicae, Tarnów 1558. — Jakób Cielecki, zo šľachtického rodu, preložil do poľštiny dielo o vojnovom umení od Julia Frontina,^[269] Poznaň 1609, 4. — Jędrzej Wargocki preložil Julia Caesara, verne, výstižne, len kde-tu kostrbato, Krakov 1608, 4, Valeria Maxima, Krakov 1609, 4, Curtia Rufa, ktorý vyšiel po jeho smrti, Nieświež 1763, 3 zv., 8, Peregrinacja do ziemi świętej Mikołaja Krzysztofa Radziwiłła, z latinčiny, Krakov 1683, 4.

Toto obdobie možno nazvať teologicko-panegyrickým. Charakterizujú ho: úplné umlčanie slobodnej duchovnej činnosti, znešvárenie jazyka latinčinou, polemika za Jána Kazimíra, panegyrická nafúkanosť za Jána Sobieskeho, literárna letargia za Augusta II. a III. Avšak našli sa, najmä na začiatku tohto obdobia, jednotliví vynikajúci národní spisovatelia, s vervou bojujúci proti tomuto nabubrenému prúdu; avšak práve oni pripomínajú cudzokrajné rastliny, ktorým sa nedarí v cudzej pôde, lebo o všetku životnú miazgu ich oberá množstvo vôkol rastúcej buriny.

Dve hlavné príčiny rozhodujúco pôsobili na pokles literárnej kultúry v Poľsku, z ktorých jedna je celoeurópska, druhá špeciálne poľská. Zanedlho po vzkriesení lepšieho vkusu nastal jeho úpadok, tak isto ako aj v Taliansku. Ešte neuplynulo XVI. stor. a už bolo badať zmenu v krásnych umeniach, a tým aj v literatúre. Jazyk, tento stály tlmočník vkusu, prvý padol za obeť jeho zvrátenia. Spisovatelia, vyšinutí z pravej cesty určenej klasickým starovekom, zachvátení nebezpečnou novátorskou vášňou, v bludnom ošiali opustili prirodzenosť, domnievajúc sa, že len vyumelkovanosť, a nie duševná nápodoba prirodzenosti je pravým krásnym umením. Jednoduchosť a jasnosť myšlienok i fantázie načisto zmizli; na ich miesto nastúpili pozlátky malicherného lacného vtipkovania. Večné zákony krásy ustúpili pokryteckej strojenosti: pravdivosť, reálnosť nemohli obstáť pred vyluhovaným zdaním. Namiesto vecí podávali sa slová, myšlienky sa stali márnivou bezcennou hračkou; zdalo sa, že ľudia, sýti pravdy a zdravého úsudku, akoby náročky vyhľadávali ničotné mánie a klam — nič prirodzeného, prostého, pravého a krásneho už nevychádzalo z ich pera. Nie odrazu, ale postupne sa zamotával ľudský um do tohto labyrintu; Taliansko dalo pre to prvý podnet tým, že uprednostnilo vyumelkovanú pozlátku vrcholne nechutného žartu, bizarnosť, velikášstvo a naivnú hru takého Giambattistu Mariniho pred vždy sviežimi kvetmi Ariostovými a Tassovými; Francúzsko a Európa ho napodobňovali — a aj v Poľsku zasadol na prestol nevkus. Tu sa však pridružila ešte iná, dôležitá okolnosť. Vzostup a pokles duchovného vzdelávania kráča vždy rovnakým krokom so vzostupom a poklesom politickej váhy krajiny. Zakiaľ v Poľsku vládol poriadok v krajinskom zákonodarstve a v krajinskej správe, darila sa i výchova mládeže, prekvitali vedy i umenia, dozrieval národný jazyk; všetky tieto tri ratolesti národného svojrázu obopína pevné puto. Keď však namiesto starého poriadku nastúpila anarchia, začala sa rozpadať aj ríša vied, národnej literatúry i jazyka. Tejto mocne prenikajúcej duchovnej malátnosti a temnote slúžili vtedajší vodcovia výchovy ako vhodný, výborný nástroj. Len čo boli pozvaní do krajiny, zmocnili sa vysokej školy vo Vilne a zanedlho, vyzdvihnutí za Žigmunda III. na vrchol autority a moci, aj všetkých poľských škôl. Krakovská univerzita, asi cítiac, že vek Jagelovcov pre ňu už pominul, po dlhom a urputnom boji podľahla presile svojich protivníkov. Opustená a zanedbaná od všetkých upadla do zabudnutia, kým jej Edukačná komisia za Stanisława Augusta na troskách rádu opäť neprinavrátila bývalý lesk. Jezuiti, i pri svojich nie všedných vedomostiach a odhliadnuc od početných škôl, ktoré pozakladali, nemohli ponahrádzať tie rôzne vyššie i nižšie učilištia v krajine, ktorých zánik spôsobilo založenie ich rádových škôl. Za jezuitov zaniklo v rokoch Žigmundovej vlády tak rozprúdené štúdium gréčtiny i starých pôvodných jazykov; dokonca i latinčina podľahla bezduchému opakovaniu Alvariho,^[270] ktorý vyučoval žiaka jazykom v latinských veršoch.

Nasledovala vláda Jána Kazimíra, nešťastná pre Poliakov po každej stránke. Úpadok ríše, prýštiaci zo vzmáhajúceho sa neporiadku a anarchie, stal sa najmä za jeho vlády očividným. Švédi, kozáci, Tatári a iné susedné národy prepadali Poľsko. Zatiaľ čo anarchia pohlcovala plody národných snažení i prekvitajúcu národnú silu, ktorá mala poskytovať krajine ochranu, nivočili sa i mnohé knižné a iné zbierky krajiny buď v plameňoch, buď sa posielali do cudziny. V tomto čase vznikali tie rozličné obmedzovania práv nekatolíkov, to množstvo polemík o náboženských otázkach, tie nespočetné folianty panegyrických zdrapov z pier jezuitov o vedúcich osobnostiach tých najúbohejších, ale rádu naklonených ľudí, a zvádzanie všetkej vedeckej tvorby v plané slovíčkárstvo vo veciach viery. Tento dialektický slovný šerm podkopával vedy stále hlbšie; čím obratnejšie sa usilovali viesť slovné potýčky, tým viac upadala sama vec a pravda. Takto sa dá vysvetliť horúčka, s akou sa predbiehali v dvojzmyselných slovných a myšlienkových záplatách, ktoré chceli byť umelecké a nadovšetko vtipné, v násilných pozíciách veršov a riadkov, aby sa na začiatku, uprostred alebo na konci umeleckého diela vynieslo nejaké meno, prianie alebo niečo takého, a v iných výplodoch nevkusu. Michał Korybut mal toľko súperov o korunu a odporcov v domácej šľachte, že bol šťastný, keď si ju mohol udržať, a vôbec nemyslel na prostriedky, ako pozdvihnúť kultúru svojej krajiny. Nevkus, zasiaty za Žigmunda III. a za Jána Kazimíra, zapustil hlbšie korene, čoraz viac sa zovšeobecňoval a od čias Jána Sobieskeho načisto ovládol krajinu. Víťazstvá tohto monarchu v nemalej miere prispeli k upevneniu panegyrického štýlu. Jezuita Wojciech Bartochowski otvoril mu cestu so zástavou v ruke, keď predniesol kráľovi, vracajúcemu sa z viedenského poľného ťaženia,^[271] chváloreč s adresou Fulmen orientis [Blesk východu], plnú nadsádzok a vo veľmi neprirodzenom štýle. Potlesk, akého sa dostalo Bartochowského chváloreči na dvore, vyvolal roj nasledovníkov a čoskoro sa celá krajina zaplavila monštruóznymi chválorečami, v ktorých často bezvýznamné, obskúrne neoficiálne osobnosti stavali na roveň Alexandrovi a Caesarovi a velebili ich. Kto písal po poľsky, musel každé tretie slovo nahradiť latinským, aby zvýšil dojem učenosti; ak tak činil, mohol si byť istý úspechu u svojich čitateľov. Takým spôsobom sa jazyk rýchlo nasýtil nielen latinskými, talianskymi, francúzskymi i nemeckými slovami, ale aj poľská skladba a periodológia sa neprirodzene odslovanizovala. V druhej polovici tohto obdobia nevyšlo po poľsky nič okrem niekoľkých náboženských kníh, aj keď pre svoj nábožný obsah pozoruhodných, no predsa boli to knihy čo do jazyka i vkusu veľmi zanedbané; plytké kázne; bezduché, v nabubrenom balaste sa vznášajúce chváloreči, ktorých nezrozumiteľnosť mala predstavovať hlboké myšlienky; monštruózne koncipované listy; hrubé, často neslušné vtipy, ktoré sa nazývali epigramy; niekoľko kalendárov, prekypujúcich poverami a vari tri alebo štyri užitočné diela napísané čistejšou poľštinou. Úplný duchovný závoz, obohnaný puntičkárstvom všetkého druhu, udusil každý prejav pravého osvietenstva už v samom zárodku; školské vyučovanie a verejná výchova v rukách jezuitov obmedzovali sa výlučne len na trochu latinčiny a na scholastickú teológiu a vonkoncom boli proti vývinu účinného samostatného myslenia a vytríbeného vkusu.^[272]

Z básnikov a prozaikov tohto obdobia uvádzame: Samuel Twardowski zo Skrzypny (nar. 1600, zomrel 1660), sekretár poľského vyslanectva v Carihrade, vynikajúci básnický talent, žil však nanešťastie v takej dobe, keď nabubrená honosnosť už celkom prevládla; jeho básne sčiastky lyrické, sčiastky historické sú veľmi rozdielnej hodnoty, často príťažlivé, často však nezrozumiteľné: [Przeważna] Legacja J. O. ks. Krzystofa Zbaraskiego], Kalisz 1621, 4, Krakov 1639, 4, Vilno 1706, 4, Władysław IV, Lešno 1649, fólio, Pamięć Aleksandra Karóla Królewicza, Lublin 1634, 4, Palac Leszczyńskich, Lešno 1645, fólio, Wojna kozacka, Lešno 1657, 4, Wojna domowa z Kozaki, Krakov 1660, fólio, Kalisz 1681, fólio, Nadobna Paskwalina, zo španielčiny, Krakov 1701, Daphnis, Krakov 1661, 4, 1704, 4, menšie básne: Zbiór rytmów Twardowskiego, Vilno 1771, 8, väčšie básne: Miscellanea selecta,^[273] Kalisz 1682, 4; Władysław a Wojna domowa sú prvé, na niektorých miestach poznačené básnickým duchom, avšak vcelku len veľmi nedokonalé pokusy o poľský epos. — Jan Białobłocki, kráľovský sekretár, napísal 7 básnických diel: Hymny, Krakov 1648, 8, Pochodnia [jasna ojczyzny, panegiryk] księcia Wiśniowieckiego, Krakov 1649, 4, Klar męstwa, Krakov 1649, Odmiana sfery kozackiej, Krakov 1653, 4, Brat Tatar, Krakov 1652, 4, Zegar [w krótkem zebraniu] czasów królewstva polskiego [wiekami królów idący], Krakov 1661, 4 atď. — Wespazjan Kochowski, krakovský tribún (wojski), r. 1683 sprevádzal kráľa Jana III. na viedenskom poľnom ťažení, umrel koncom XVII. stor., jeden z význačnejších lyrikov tohto obdobia, u ktorého pri častejšom nedostatku čistoty jazyka a vycibreného vkusu nájdeme i pravé básnické oduševnenie: [Niepróżnujące próżnowanie albo] Lyricorum polskich ksiąg V, Krakov 1674, 4, 1681, 4, Chrystus cierpiący, Krakov 1681, 4, Ogród panieński, Krakov 1681, 4, Dzieło Boskie, Krakov 1684, 4, Różaniec, 2. vyd. v Częstochowej 1695, 4, Epigramata polskie, Krakov 1674, 4. — Wojciech Stanisław Chrościński, sekretár princa Jakóba Sobieskeho, umrel vo vysokom veku za Augusta III., plodný básnik: Rymy duchowne, Częstochowa 1712, 4, Trąba [wiekopomnej] slawy Jana III.,^[274] Varšava 1684 [1683], 4, Job cierpiący [Joba cierpiącego historja], Varšava 1704 [1705], 4, Vilno 1759, 8, [Krótki] Zbiór zabaw duchownych, Częstochowa 1711, 4, Aman (Krakov) 1745, 12, Józef [od braci] przedany, Krakov 1745, 12, Lukana Farzalia (v 8 veršových strofách), Oliwa 1690, fólio, Ovídiove Heroidy z nemčiny pod názvom Rozmowy listowne, Varšava 1695, 1735, 4, Laur poetyczny z latinčiny, Varšava 1706, 16. — Janusz Korybut knieža Wiśniowiecki, krakovský kastelán (zomrel 1741), písal (väčšinou pod pseudonymom) lyrické básne bez r, ktorú hlásku on sám nevedel vysloviť: Akty strzeliste bez litery R, bez uvedenia miesta a roku tlače, 4, Wiersz na karlicę, Lutnia, Ľvov 1734, fólio, Žalosna, Ľvov 1736, fólio. — Jan Libicki, kráľovský sekretár za Vladislava IV. a Jána Kazimíra, preložil Horáciove lyrické básne v planých, neúčinných rýmoch, Krakov 1647, 4, napísal: Sen dziwny, bez uvedenia miesta, 1647, 4, Bacchus miraculosus, bez uvedenia miesta a letopočtu, 4, Sen źywota, z latinčiny od Baldeho, Krakov 1647, 4. — Jakób Žebrowski preložil Ovídiove Metamorfózy: Przeobraźení ksiąg XII., Krakov 1636, 4; to isté dielo preložil aj Walerian Otfinowski, sandomierzsky podčašník: Przemiań ksiąg XII., Krakov 1638, 4. — Stanisław Herakliusz, knieža Lubomirski pre vznešené zmýšľanie, statočnú staropoľskú mravnosť a učenosť nazývaný „Salomon polski“ (umrel r. 1702), básnil v obvyklom makarónskom tóne storočia: Classicum nieśmiertelnej slawy, Krakov 1674, 4, Muza polska, Varšava 1676, fólio, Theomusa, po latinsky a po poľsky, Varšava 1683, 4, 1697, 4, Tobiasz wyzwolony, Varšava 1683, 12, 1691, 1706, 12, Ecclesiastes, vo veršoch, Varšava 1706, 12, Melodia duchowna,^[275] Krakov 1702 a častejšie, Rozmowy, 2. vyd. Częstochowa 1718, 8, Próźność i prawda, Toruň 1705 a iné. — Rafał Leszczyński, najvyšší pokladník, veľkopoľský generál, otec kráľa Stanisława Leszczyńského (zomrel 1703), napísal historickú báseň Chocim, bez uvedenia miesta r. 1673. 4. — Stanisław Wincenty, knieža Jabłonowski, rawský vojvoda, opísal vo veršoch Uprowadzenie wojska z cieśni Bukowskiej, Zamość 1745, 4, niečo preložil z Tacita: Tacyt polski albo moralia Tacyta, Ľvov 1744, 4 a iné. — Elżbieta Drużbacka z Veľkopoľska, manželka źydaczowského pokladníka (umrela okolo r. 1760), poetka — samouk, bez znalostí iných jazykov okrem poľského, tej najživšej fantázie, s celkom šťastnými opismi malebných situácií, napísala obsiahlu historickú báseň Historia Księźny Elefantyny, Poznaň 1769, 4, menšie básne rôzneho obsahu, väčšinou náboženské piesne, ktoré zozbieral a vydal Jan Załuski, Varšava 1752, 4. — Wacław Potocki, krakovský podčašník (zomrel podľa jedných r. 1693, podľa iných r. 1716), jeden z vynikajúcich poľských autorov epigramov, písal i romány: Poczet herbów, Krakov 1696, fólio, Jovialitates albo żarty i fraszky, bez uvedenia miesta (Lipsko) 1747, 4, Syloret, bez uvedenia miesta i roku (asi 1764), 4, Barklaiusa Argenida, Varšava 1697, fólio, Lipsko 1728, 8, Poznaň 1743, 2 zv., 4; Potockého múza i pri sviežej nálade a živej fantázii je priľahkovážna, často až rozkošnícka, urážajúca jemnocit; románu Syloret chýba plán, lahodnosť a harmonická veršová stavba, i keď sa vyznačuje jednotlivými vydarenými líčeniami a účinnými výrazmi, veľmi je zanedbaná forma jeho básní. — Alan Bardziński, dominikán, preložil Pharsalia od Lukana: Odrodzona w języku ojczystym Farsalia Lukana, Oliwa 1691, fólio a predčil svojho predchodcu Chrościńského dokonalosťou, stručnosťou, účinnosťou a ľubozvukom verša. — Krzysztof Opaliński, poznaňský vojvoda (zomrel 1655), vo svojich satirách, písaných v poľských hexametroch podľa grécko-rímskej prozódie, počtom 52, napodobňoval Juvenála a Persia, namieril ostrie proti nemravnosti a narúšaniu zákonitosti hrubým, bezohľadným spôsobom: Satiry (Krakov) 1652, fólio, 2. vyd., pod názvom Juvenalis redivivus, Benátky (vlastne Toruň) 1698, 3. vyd., pod názvom Icon animorum albo zwierciadło, Benátky (vlastne Poznaň) 1698. — Jan Dzwonowski, satirik dobrej nálady a trefného vtipu, no niekedy prekračujúci medze slušnosti: Statut, to jest artykuły prawne, bez uvedenia miesta a roku (asi 1650),^[276] 4. — Jan Gawiński, plodný básnik, písal idyly, trúchlohry, epigramy atď. Sielanki i różne nagrobki, Krakov 1650, Sielanki nowo napisane, 1668, Varšava 1778, vyd. i Mostowski, Dworzanki, Krakov 1664. 4, Fortuna, 1690, fólio, Venus polska, epithalamium,^[277] Gdansk 1673, 4, Treny żalobne, Krakov 1650, 4; v jeho idylách je veľa krásnych myšlienok, avšak dikcia je neprimeraná, mravy i reči jeho pastierov sú často neviazané, stavba veršov ťažkopádna. — Daniel Bratkowski, braclavský^[278] stolník, žil za Jána III., vydal zbierku epigramov Swiat po części przejrzany, Krakov 1697, 4, ktoré napriek celkom zanedbanej veršovej stavbe sa vyznačujú bystrým vtipom a nadovšetko čistým jazykom. — Andrzej Węgierski študoval v Lešne, stal sa reformátorským kazateľom v rôznych poľských mestách, naposledy senior v Lubini (nar. 1600, zomrel 1649), okrem jedného cirkevnohistorického diela v latinčine vydal poľský preklad Komenského Ianua linguarum a Vestibulum, preložil tiež Komenského vyznanie viery na Toruňskej synode r. 1645 a Kaznodzieja przywatny i domowy, 1646. — Wojciech Węgierski, kazateľ a senior Krakovského okresu, zanechal v rukopise dôležitú Kroniku zboru ewangelickiego krakowskiego, napísanú r. 1651, a vydal Antidotum albo lekarstwo duszne, 2. vyd., Kráľovec 1750, 8. — Jan Poszakowski, jezuita, rektor v Nieświeżi, vydal: Historia luterska, Vilno 1745, 4, a Kalwińska, tamtiež 1747 — 1749, 3 zv., 4, ďalej Konfesja kalwińska, Varšava 1742, 4, a Antidotum contra Antidotum (proti Węgierskemu), Vilno 1754, 4, Katechizm rzymski, z taliančiny od Bellarmina,^[279] Vilno 1752, 4, Kazania, Vilno 1752, 3 zv., 4. — Franciszek Rychłowski, františkán, provinciál v Malopoľsku, vydal svoje Kazania, Krakov 1660, fólio, 1672, fólio. — Stefan Szczaniecki, jezuita (nar. 1656, zomrel 1737), vydal niekoľko pedagogických a asketických diel spolu s jednotlivými kázňami r. 1692 a n. — Szymon Starowolski (zomrel 1656), študoval v Krakove, precestoval Taliansko, Nemecko, Francúzsko a Nizozemsko, stal sa kantorom (primicerius) v Tarnówe, naposledy kanonik v Krakove, obdivuhodne plodný spisovateľ, zo svojich 47 diel rozmanitého obsahu, najmä z teológie, politiky a dejín, 14 napísal po poľsky, ostatné po latinsky: Świątnica pańska, Krakov 1645, fólio, Arka testamentu, Krakov 1648, fólio, Listy Tureckie, Krakov 1618, Pobudka na [zmiesenie] Tatarów, bez uvedenia miesta, 1618, 4, Krakov 1671, 4, Reformacja obyczajów polskich, častejšie vydávané dielo, Poznaň 1692, 4, Prawy rycerz, bez uvedenia miesta, 1648, 4 atď. — Kasper Niesiecki, jezuita (zomrel 1743), jeden z prvých a najzaslúžilejších poľských životopiscov a bibliografov; jeho dielo Korona polska albo Herby i familie rycerskie, Ľvov 1728 — 1738 — 1740 — 1743, 4 zv., fólio, napísané miestami pomerne čistou poľštinou. Toto dielo mu spôsobilo nepriazeň a prenasledovanie u súčasníkov, u potomstva však tým väčší obdiv a spravodlivú vďaku. Síce tiež nie je bez dobových nedostatkov, ale predsa ostáva nevyčerpateľnou studnicou prameňov každého druhu pre poľských historikov a priateľov literatúry, vždy rovnako cennou a nepostrádateľnou. — Władysław Łubieński, naposledy hnezdnenský arcibiskup, vydal prvý podrobnú geografiu v poľskom jazyku: Šwiat we wszystkich swoich częściach, Vroclav 1740, fólio. — Wojciech Wijuk Kojałowicz z Kovna (nar. 1609, zomrel 1677), jezuita, spracoval po latinsky dejiny Litvy a preložil do poľštiny Tacitove Annales (prvé 4 zv.), vyd. Mostowski, Varšava 1803, 8. — Krzystof Groth Falissowski plynne preložil Julia Flora, Krakov 1646, 4, Vilno 1790, 8. — Grzegorz Knapski z Mazovska (zomrel 1638), jezuita, profesor rétoriky a matematiky v Krakove, získal si nesmrteľné zásluhy o poľskú lexikografiu, jeho Thesaurus polono-latino-graecus a latino-polonus, Krakov 1621 a n., fólio, sa ešte i dnes vysoko oceňuje. — Abrahám Troc z Varšavy tiež vydal pre cudzincov veľmi vhodný a preto i častejšie vydávaný francúzsko-poľsko-nemecký slovník,^[280] Lipsko 1740 a častejšie. — Sebastijan Šleszkowski z Wielune v Sieradzku, doktor medicíny a filozofie, sekretár a osobný lekár kráľa Žigmunda III. (zomrel 1648), vydal od Alexandra Pedemontana: Tajemnice, z taliančiny, Krakov 1620, 4, Supraśł 1737, 1758, 4, O more,^[281] Kalisz 1623, 4, dva spisy proti židom a iné. — Jan Broscius^[282] z Kurzelowa v Sieradzsku (nar. 1581, zomrel 1652), najprv profesor matematiky a astronómie v Krakove, potom doktor a profesor teológie, kanonik v Staszowe, najčinnejší, najmúdrejší a najzaslúžilejší podporovateľ štúdia matematiky v Poľsku, písal väčšinou po latinsky, po poľsky vydal: Apologia kalendarza rzymskiego, Krakov 1641, Apologia druga, Varšava 1641; Broscius je i autorom pamfletu proti jezuitom: Gratis abo discurs ziemianina z Plebanem, bez uvedenia miesta a roku (1625), 4, čím si spôsobil veľa mrzutostí a prenasledovania od rádu. — Fryderyk Szembek, jezuita, vydal pod pseudonymom Pięknorzecki odpoveď: Gratis plebański gratis wycwiczony w Jezuickich szkołach, Poznaň 1627, 4.

Uvedieme ešte nasledujúcich básnikov tohto obdobia: Krzystof Francziszek Falibogowski, Andrzej Dębolecki z Konojad, Samuel Huter Szymonowski, Wojciech Obodziński z Obodny, Piotr Kwiatkowski, jezuita, Hieronim Morsztyn z Ratibora, okresný stolník, Stefan Poniatowski, jezuita, Stanisław Serafin Jagodyński, Henryk Chełkowski, Wojciech Ignes, jezuita (okolo r. 1628 — 1648) atď.; teológovia: Valerian Gutowski, františkán, Paulin Wiazkiewicz, Łukasz Rosolecki, Piotr Skoczyński, Samuel Wysocki, piaristi, Kazimierz Kojałowicz, Piotr Dunin, Jan Morawski, Antoni Szyrma, Cyprian Sapecki, Stefan Poniński, Wojciech Stawski, Jerzy Dębski, Stefan Wielewiejski, Jan Zrzelski, Tomasz Perkowicz, Tomasz Młodzianowski, Karol Żólkiewski, jezuiti, všetci vydávali kázne a náboženské knihy; zemepisci a dejepisci: Mr. Wawrzyniec Sałtszewicz, profesor v Krakove, Wojciech Chodkiewicz, starosta bludenský, daugielický a wieluńský, Demeter Francziszek Kola z Varšavy, piarista (nar. 1699, zomrel 1766), Mr. Stanisław Józef Duńczewski z Duneburgu, Benedykt Chmiełowski, kijevský kanonik, Paweł Demitrowicz, Augustin Kołudzki, inowrocławský sudca, Miklas Chwałkowski z Chwałkowa, Niemir z Niemirova, Ignacy Łopaciński, kanonik, Antoni Hercyk atď.; politici, právnici, matematici: Maciej Dobracki, zvaný Gutthäter zo Sandomierska (zomrel 1681), kráľovský sekretár, naposledy notár na súde v Brodnici, Kazimierz Wieruszowski, jezuita (zomrel 1745), Theodor Bogala Zawadzki, Jędrzej Piotrkowczyk, doktor práv a kníhtlačiar, Stanisław Kożuchowski, Jan Dzięgielowski, Maciej Marcjan Ładowski, Paweł Kuszewicz, Marcin Śmiglecki, jezuita, doktor teológie, Szymon Stanisław Makowski, kanonik a profesor v Krakove, Michal Drużbacki, Wojciech Tylkowski z Mazovska, jezuita (nar. 1634, zomr. 1695), Marcin Bystrzycki, jezuita, doktor teológie, Erazm Sykst (Syxtus) zo Ľvova, doktor filozofie a medicíny, mestský lekár, Kasjan Sakowicz, najprv grécko-katolícky arcimandrita v Dubienke, od r. 1640 augustiniánsky mních, Jan Gorczyn alebo Gorczyński, Stanisław Niewieski, profesor v Krakove, Kajetan Żdżański, Jan Dekan, Stanisław Solski, jezuita, Wojciech Bysrzonowski, Blasius Lipowski, Samuel Brodowski atď.

Je to obdobie obrodenia vied, ako aj jemnejšieho vkusu. Najblahodarnejší a najúspešnejší vplyv na obrodenie poľskej literatúry mal piarista Stanisław Konarski jednak svojimi početnými obsažnými spismi, jednak lepším zriadením piaristských škôl, z ktorých sa postupne šírili po celej krajine lúče osvety a zošľachteného vkusu. On sa prvý odvážil zo svojej kláštornej odlúčenosti verejne napadnúť Liberum veto, vniesť v národ lepšie náhľady na správu krajiny a výchovu mládeže a statočne obstál v tvrdom boji s obklopujúcimi ho zastaranými predsudkami. Vyzbrojený vzácnymi darmi ducha a zocelený dlhším pobytom v Taliansku i vo Francúzsku, cítil sa byť povolaným, aby zbúral starú budovu nevkusu a vedeckého puntičkárenia a aby na jej troskách vystaval lepšiu a krajšiu. Obdobie vlády Stanislava Augusta je v dejinách poľskej literatúry epochálne. Tento kráľ, sám milovník a znalec vied, otcovsky sa staral o povznesenie literárneho vzdelávania a osvety zriaďovaním učilíšť a vzdelávacích ústavov v krajine. Šťastlivou zhodou okolností honosilo sa Poľsko práve v tomto čase niekoľkými ochrancami vied medzi šľachtou; na ich čele sa skvel dom kniežat Czartoryských a bol pre mladú poľskú šľachtu školou nielen zdravých politických zásad, ale i vkusu. Náhľady ušľachtilých kniežat Czartoryských, podporované bezmedznou vážnosťou ich domu, stali sa z príkladu zákonom. Zburcovaná láska k poriadku a k reforme prešla za Stanislava Augusta v skutok. Hneď na začiatku jeho vlády uskutočnil sa kadetský inštitút,^[283] ktorého predstavenstvo, knieža Adam Czartoryski, generálny starosta Podolska a riaditelia Pfleyderer a Hube dokázali národu, čo všetko zmôže úprimná, statočná ochota slúžiť národu, spojená s dôkladnou odbornosťou. Stanislav August pri vstupe na trón našiel poľský jazyk v smutnom položení: pozbavený prirodzených darov zrozumiteľnosti, jednoduchosti a sily, znetvorený nevkusom, v detskom a zároveň i v stareckom stave. Vydávanie periodického časopisu Monitora,^[284] s ktorým spolupracovali najvynikajúcejší a najosvietenejší mužovia toho času, bol prvým krokom k zlepšeniu jazyka. Druhým, o nič menej dôležitým, bolo zriadenie národnej scény pod dozorom mužov povolaných k tomu talentom i majetkom. Veľký počet vlasteneckých spisovateľov, najmä básnikov, s očisteným vkusom vykročil na pole materinskej reči, tak dlho úhorom ležiace a spustošené. Avšak najviac ďakuje poľský jazyk za svoje zošľachtenie lepšej organizácii verejnej i domácej výchovy, ktorej predmetom, po tak dlhom odstavení, stala sa konečne materinská reč. Vymenovanie Výchovnej komisie a povznesenie verejného vyučovania na záležitosť štátu a vlády dalo základ novšej výstavbe vied v Poľsku. Gróf Ignacy Potocki presadil zavedenie jednotného národného vyučovacieho a výchovného plánu; jemu ďakuje Poľsko za zorganizovanie dištriktných a departementných škôl. A napokon ochrana, akú učenci a spisovatelia nachádzali u samého kráľa i u ostatných veľmožov v ríši, ktorí boli zároveň i aristarchovia, mecéni a spisovatelia, jazyku a literatúre nanajvýš prospela. Veľké sú zásluhy týchto mužov o výstavbu materinskej reči; očistili ju od poldruhastoročného nánosu nevkusu a naučili Poliakov rozprávať po poľsky. Že nedokončili zveľadenie jazyka, na tom majú vinu dve príčiny: ponajprv krátkosť a naliehavosť doby a potom i povaha veci samej. Čo sa týka prvej príčiny, je obdobie 30 rokov samo osebe príliš krátke, než aby bolo možné zdokonaliť za ten čas celkom pokazenú reč; lež toto obdobie sa ešte skráti, ak vezmeme do úvahy dobové udalosti, veľmi prudký boj strán vnútri krajiny, občianske vojny a konečne rozkúskovanie znesvárenej zeme. Čo sa týka druhej príčiny, už samo sebou nemožno bleskove pretvoriť človeka, úplne odstrániť od mladosti vsiaknuté náhľady, ktoré sa u prostého človeka stávajú prirodzenými a aj u vzdelaného zanechávajú nezmazateľné stopy; treba vykonať rôzne, viac alebo menej šťastné pokusy, kým sa môže dosiahnuť vrchol zdokonalenia. Udalosti 12 rokov 1795 — 1807 tvoria v poľskej literatúre osobitné medziobdobie. So zrušením politickej samostatnosti národa úplne zmĺkla literatúra; domáca reč prestala byť rečou vlády; vznikalo doslovné prekladanie, hlboko narúšajúce poľštinu v jej najvlastnejšej podstate, a hrozilo nebezpečenstvo, že v zárodku udusia práve sa rodiacu čistotu a jazykovú správnosť. Spoločnosť priateľov vied^[285] (1801) vo Varšave predsa s tou najchvályhodnejšou horlivosťou bdela nad rýdzosťou tohto národného klenotu; vysoká škola vo Vilne sa stala pravým útočišťom a hlavným sídlom poľských múz. Šťastnejšie časy pre poľskú literárnu kultúru nastali za trvania veľkovojvodskej vlády vo Varšave (1807 — 1812) a aj od utvorenia Poľského kráľovstva (1815). Vrchné školské kolégium pod vedením grófa Stanisława Potockého, premenené r. 1812 na Vrchné školské direktórium, v plnej miere splnilo očakávania národa. Táto dôstojná magistratúra^[286] za svojej päťročnej činnosti v stálom boji s prekážkami všetkého druhu udržala nielen už jestvujúce vzdelávacie ústavy v ich celistvosti, ale pozakladala i celkom nové. K 140 hlavným školám v 6 departementoch pripojilo sa ešte 494 iných; otvorila sa lekárnická škola vo Varšave, bolo postarané o povznesenie kadetských škôl v Kaliszi a Chełme, vymenovaná spoločnosť pre tvorbu účelných poľských učebníc^[287] a nad dievčenskými i chlapčenskými penzionátmi sa zaviedli školské dozory. Kongres európskych mocností vo Viedni r. 1815 definitívne rozhodol o osude Poľska a prinavrátil národu jeho svojráz. Od tých čias výchova, vyučovanie, školstvo, vedy a národná literatúra, v porovnaní s predchádzajúcim obdobím, znateľne napredujú nielen vo vlastnom Poľskom kráľovstve, ale i v ostatných údeloch. Národné vzdelanie, až doposiaľ veľmi zanedbávané, podľa terajšej ústavy Poľského kráľovstva stalo sa osobitným predmetom starostlivosti trónu. Sedliakovi, ktorému ústava bývalého Varšavského vojvodstva (1807) a terajšia kráľovská ústava (1816) zaručujú osobnú slobodu a pozemkové vlastníctvo, uľahčil sa teraz prístup do škôl. Od r. 1816 má Poľsko univerzitu vo Varšave, jedenásť hlavných alebo palatínskych škôl v 8 vojvodstvách kráľovstva (spolu s lýceom vo Varšave, benediktínskou školou v Pultawsku a piaristickým konviktom v Zalibore), štrnásť hlavných dištriktných škôl (szkoły wydziałowe) a deväť vedľajších dištriktných škôl, dva inštitúty pre vzdelanie učiteľov národných škôl v Łowiczi a v Puławach, veľa národných škôl, súkromné penzionáty pre dievčatá i chlapcov, banícku akadémiu v Kielciach, kadetskú školu, vojenskú akadémiu, poľnohospodársky inštitút vo Varšave atď. V Galícii bola r. 1819 univerzita vo Ľvove, dve lýceá, dvanásť gymnázií, dve reálky, početné normálky, triviálne i národné školy atď. Mesto Krakov má už oddávna slávnu univerzitu. Tiež tak blahodarne sa starajú i vláda Ruska a Pruska o ľudovú osvetu v provinciách bývalého Poľska k nim privtelených udržiavaním prospešných učilíšť a vzdelávacích ústavov. K týmto všeobecným podmienkam ľudovej osvety radia sa jednotlivé spoločnosti na podporu vedeckej kultúry vôbec a poľskej národnej literatúry obzvlášť; patrí k nim Kráľovská spoločnosť priateľov vied vo Varšave,^[288] Akadémia umení^[289] tiež tam a Spoločnosť vied v Krakove. — Pokroky jazyka v tomto poslednom období sú prekvapujúco veľké: Kopczyński, Stawski, Kassius, Szumski, Bohomolec, Kleczewski, Dudziński, Nowaczyński, Wyszomirski, Bandtke, Linde a veľa iných spracovávali jazykovú oblasť gramaticky i lexikálne; Piramowicz, Golański, Słowacki, Śniadecki, Chrzanowski, gróf Stanisław Potocki a iní osvetľovali teóriu a prax krásnych umení a vied. Potocki otvoril cestu zdravej kritike a jemnejšiemu vkusu. Dve zlá ohrozovali v tomto období prirodzenosť poľského jazyka: napodobňovanie francúzštiny, zdá sa, ohrozilo jej silu a voľnosť slovosledu, ktorý má ako staroklasické jazyky, a napodobňovanie nemčiny zas jej zrozumiteľnosť a jednoduchosť. Od slávnej epochy francúzskej literatúry za Ľudovíta XIV. mala francúzština veľký vplyv na národné literatúry ostatných európskych národov, na poľskú najväčší za Stanislava Augusta. Poľskí spisovatelia, od mladosti zvyknutí čítať i písať po francúzsky, začali v tomto jazyku aj myslieť a pri písaní znásilňovali poľský jazyk očividnými galicizmami. Do druhého extrému upádali, najmä od rozdelenia ríše, mnohí prekladatelia z nemčiny tým, že chceli preniesť do poľštiny metafyzicko-subtílny, zamotaný a hmlistý štýl niektorých nemeckých spisovateľov. No na druhej strane nemožno zaznávať veľkú prednosť a prínos, aký priniesli poľskej národnej literatúre preklady z oboch týchto jazykov. Poľština síce nedosiahla stupeň svojej voľakedajšej čistoty a vznešenej jednoduchosti, musela sa však uspokojiť s touto ujmou, aby dosiahla väčšie prednosti rozšírením slovnej zásoby a frazeológie, vylúčením synoným, aby získala presnosť, rozmanitosť í plynulosť a umeleckejšiu, obratnejšiu i rytmickejšiu stavbu periód. Len nemotorní napodobňovatelia kazili reč, pod perom vyspelých prekladateľov očividne získavala. Okrem toho tvorenie a zavádzanie celkom nových, väčšinou technických a odborných slov malo veľký vplyv na utváranie poľského jazyka v najnovšom čase. Novými objavmi na poli vied a umení, zmenami v spôsobe života i mravov, zmenami ústavy i zriadenia či už znútra alebo zvonku, musí sa zväčšiť rozsah jazyka a premeniť platnosť mnohých slov. Túto nutnosť pociťovali i pociťujú tí slovanskí (nie iba poľskí) spisovatelia, ktorí písali v posledných rokoch o vedeckých problémoch v domácom jazyku. Je samozrejmé, že pri tvorení, preberaní a rozširovaní nových slov nie vždy rovnako sa dá vystihnúť to pravé. Poľská vedecká próza je aspoň na ceste, aby aj v tomto ohľade stále lepšie zodpovedala požiadavkám kritiky. — Posledné obdobie môže vykázať oveľa viac vynikajúcich básnikov ako prozaikov; ich šťastnou borbou o dokonalosť poľská poézia nielen že sa vysoko vyšvihla nad poéziu XVI. stor., ale v správnosti a harmónii dikcie zaradila sa medzi najkultivovanejšie novšie európske jazyky. Krasicki, Naruszewicz, Kniaźnin, Niemcewicz, Dmochowski, Trembecki, Węgierski, Szymanowski, Karpiński, Górski, Osiński, Lipiński, Morawski, Krupiński, Feliński a iní plodmi svojho ducha ozdobili pole lýry, poézie didaktickej a čiastočne i dramatickej; Dmochowski a Przybylski pekne preložili mnohé majstrovské diela starých i novších klasických básnikov; len vyšší vlastenecký epos a dráma, vrchol každej národnej poézie, ktorá má byť dokonalá, nemôžu sa ešte preukázať klasickými vzormi, hoci už jestvuje i niekoľko vydarených pokusov. Po celé toto obdobie formálna stránka básnického zobrazovania, stavba verša, obmedzovala sa len na rým, hoci Nowaczyński sa usiloval oživiť stratenú stopu staroklasickej prozódie v poľskom básnictve, a Przybylski, Staszic a iní sa usilovali prebudiť a pestovať zmysel pre majestátny zvuk hrdinského hexametru prekladmi z Homéra.^[290] Rečnícky jazyk, podobne ako básnický, v rýdzosti zaostáva za jazykom XVI. stor., avšak po všetkých ostatných stránkach ho predčí. Jeho zošľachtenie, hlavne počas štvorročného trvania konštitučného snemu (1788 — 1791), je dostatočne zjavné. Na tomto poli rozvinuli svoje rečnícke talenty: Czartoryski, Ignacy Potocki, Sapieha, Wawrzecki, Mostowski, Matuszewicz, Zaleski, Linowski, Niemcewicz, Weysenhof, Leżyński, Kiciński, Kołłątaj, Sołtyk, Chreptowicz, Rzewuski a iní. Z lona tejto školy vyšiel Stanisław Potocki, veľký rečnícky génius, ojedinelý zjav, hodný obdivu i lásky všetkých svojich rodákov. K týmto veľkým vzorom radia sa poprednejší kazatelia: Łachowski, Karpowicz, Woronicz, Prażmowski, Łańcucki atď. — Vedecká próza a úradný štýl ostali aj teraz, ako i v oboch predchádzajúcich obdobiach, aj pri ozaj nepopierateľných pokrokoch, za básnickým i rečníckym jazykom. Je známe, že vyššie vzdelanie bolo v Poľsku odjakživa výsadou ríšskej šľachty alebo tých, čo mali právo zúčastňovať sa na snemoch. Tento stav vyzdvihol vedy i umenia za Stanislava Augusta; vplyv ostatných stavov na vedy a umenia je nepatrný. Posledné poľské snemy boli školou a kolbišťom rečníkov; vedeckým prozaikom, hoci tiež väčšinou pochádzali z vyššieho stavu, nedostávalo sa vzdelávacích vzprúh tohto druhu. U nich sa nejavila ani snaha ani borba o vysoký cieľ, ani šľachetné zápolenie. Z tohto plynie, že kým v iných krajinách vedami sa zaoberal tretí alebo meštiansky stav a pre prvý stav boli skôr iba na vyrazenie a na ozdobu, naopak, v Poľsku prichádzalo svetlo zhora a jadro národa ostávalo v tôni. Takto sa dá vysvetliť rýchly rozmach rečníctva a pomalý rozvoj náučnej a úradnej prózy, ktorá až vtedy dosiahne patričný stupeň dokonalosti, keď sa ňou bude zaoberať na jednej strane širší okruh spisovateľov zo všetkých stavov a na druhej strane širšie publikum, schopné oceniť spisovateľa. Už sa urobil veľký a dôležitý krok v tej veci otvorením národných škôl a v najnovších časoch dielami o jednotlivých odvetviach ľudskej vedy, napísanými po poľsky, ako to učinili: Naruszewicz, gróf Czacki, Ossoliński, Linde, Bandtke, gróf Jan Potocki. Albertrandi, Bentkowski, Sołtykowicz, Chromiński, Niemcewicz, Lelewel, Czajkowski, Rakowiecki, Chodakowski atď. v odbore histórie, Szaniawski, Jaroński, Wybicki, Czempiński, Kluk, Jundzwiłł, Ryszkowski, Oziarkowski, Wojniewicz, Fialkowski, Staszic, Osiński, Gawroński, Poczobut, Zabarowski, Czech, Chodkiewicz, Bohusz, Sierakowski, Dąbrowski, Bystrzycki, Skarbek, Andrzej a Jan Śniadecki atď. v odbore filozofie, matematiky, prírodných vied a iných odboroch; sú istou a potešiteľnou predzvesťou lepšej budúcnosti. — Poľské národné divadlo, otvorené za Stanislava Augusta, zošľachtilo sa pomocou šikovných podnikateľov, básnikov i hercov, medzi ktorými vynikajú Bogusławski, Dmuszewski a Źółkowski. — Počet periodických časopisov a vedeckých ročeniek sa navidomoči zväčšil.^[291]

Rad poľských spisovateľov tohto obdobia zaslúžene otvára Stanisław Leszcyński, tento kráľ a filosof, ktorému dvakrát odňali poľskú korunu a nakoniec ponechali sotva titul (nar. 1677, zomr. 1766]; svoju pamiatku zvečnil v srdciach poddaných nielen vznešenými čnosťami, ale i spismi, v ktorých sa tieto čnosti odzrkadľujú; okrem niekoľkých diel etického a politického obsahu po francúzsky, napísal v čistej poľštine bez makaronizmov Głos wolny szlachcica [Głos wolny wolnośc ubezpieczający], Nancy 1733 [1740], 4,^[292] Historja Starego i Nowego Testamentu, vo veršoch, Nancy 1761, fólio. — Hieronim Stanisław Konarski, syn zawichostského kastelána, bývalý sekretár a priateľ Leszczyńského (nar. 1700, zomr. 1773), sedemnásťročný vstúpil do piaristského rádu, stal sa profesorom na kolégiu vo Varšave, na radu a trovy svojho strýka, biskupa Jana Tarłyho odišiel do Talianska a strávil 4 roky v Ríme, precestoval Taliansko i Francúzsko a po poldruharočnom pobyte v Paríži vrátil sa do Poľska, išiel za kráľom Leszczyńským do Lotrinska, čoskoro sa však vrátil do Poľska a oddal sa svojmu duchovnému povolaniu a múzam, navždy sa zrieknuc politických záležitostí; potom spravoval profesúru elokvencie v Krakove a v Rzeszowe, r. 1742 sa stal provinciálom, vo Varšave založil výchovný inštitút (Collegium nobilium) a dva podobné ústavy vo Vilne a vo Ľvove, r. 1747 odcestoval po druhý raz do Nemecka a Francúzska a r. 1750 do Ríma, po svojom návrate odmietol všetky pocty i úrady, ktoré mu núkal pápež i králi August III. a Stanislav August, a dokončil veľké dielo duchovnej reformy Poľska svojím učením, príkladom i spismi; p. Bentkowski uvádza, okrem nevydaných diel a jednotlivých rečí, 28 spisov Konarského, z ktorých 11 je napísaných po poľsky: O skutecznym rad sposobie, Varšava 1760, a n., 5 zv., 8, O religii poczciwych ludzi, Varšava 1769, fólio, Epaminondas [Tragiedija Epaminondy], pôvodná tragédia, 1756, Listy przyjacielskie, Varšava 1733, 4, Kazania,^[293] Projekty atď.; jeho dielo De emendandis vitiis eloquentiae, Varšava 1741, 8 rozhodujúco zapôsobilo na zošľachtenie vkusu v poľskej literatúre. — Józef Jędrzej Załuski, syn rawského vojvodu (nar. 1701, zomr. 1774), priateľ Leszczyńského a Konarského, oddal sa duchovnému stavu a stal sa napokon biskupom kijevským a czerniechowským;^[294] v ranej mladosti, preniknutý nesmiernou láskou k vedám, pomocou svojho brata Stanislava, krakovského biskupa a obetovaním všetkých svojich dôchodkov založil onú slávnu knižnicu, ktorú neskôr daroval otčine; popri nevyčerpateľnej usilovnosti a neslýchanej pamäti mal obrovskú zásobu erudície, avšak o to menej vkusu; písal veľmi mnoho, najmä v odbore literárnych dejín a bibliografie, po latinsky i po poľsky, z čoho väčšina nevyšla tlačou: Bibliotheca poetarum polonorum (po poľsky), Varšava 1751, (po latinsky) Varšava 1752, 4. Programma litterarium ad bibliophilos etc. (po poľsky), Varšava 1732, 4, Biblioteca hystoryków, polityków, prawników i innych autorów polskich lub o Polsce piszących, po poľsky vo veršoch, rukopis, Magna bibliotheca polonica universalis, po poľsky vo veršoch, rukopis, 10 zv., fólio, Dwa miecze przeciwko dysydentom, Varšava 1731, 4, dve pôvodné trúchlohry: Kazimierz a Witenes, Varšava 1754, 4, Przypadki, Varšava 1773, 8, Załuski a Konarski vydali Volumina legum, Varšava 1732 — 1782, 8 zv., fólio. — Wacław Rzewuski, podolský vojvoda, neskôr korunný veľký maršál, napokon krakovský kastelán (nar. 1705, zomr. 1779), veľký patriot, vynikajúci rovnako v čnosti i učenosti, je autorom 9 poľských spisov: Zabawki wierszem polskim, Varšava 1760, 4, obsahujúcich dve pôvodné trúchlohry: Żólkiewski a Władysław pod Warną a dve veselohry: Dziwak a Natręt; Mowy i listy, Varšava 1741, 4, Psalmy, Varšava 1773, 8, ktoré sa jednoduchosťou a vznešenosťou približujú originálu. — Ignacy gróf Krasicki zo starého šľachtického rodu v Ruskom vojvodstve (nar. 1734, zomr. 1801), bol vychovaný vo vlasti, precestoval Nemecko, Francúzsko a Taliansko, stal sa biskupom vo Warmii,^[295], napokon arcibiskupom hnezdnenským (1795), najväčší básnik za Stanislava Augusta, ako prozaik jeden z najväčších poľských spisovateľov, napísal veľmi mnoho, okrem iného epos Wojna Chocimska v XII spevoch, Varšava 1780, 8, tri komické hrdinské básne: Myszeis v X spevoch [Myszeidos pieśni dziesięć], Varšava 1775, 8, Monachomachia, Varšava, bez letopočtu [1778], Antimonachomachia, satiry, Varšava 1778 i častejšie, bájky, Varšava 1780, 4 zv., 8, Vroclav 1817, 8 a častejšie, veselohry: Łgarz [Zgarz], Statysta, Solenizant, Varšava 1780, 8, romány Przypadki Doswiadczyńskiego [Mikołaja Doświedczyńskiego przypadki], Varšava 1775 [1776], 8, Pan Podstoli, 1778, 8, nové vyd. Vroclav 1825, 2 zv., Historja na dwie księgi podzielona, Varšava 1779, 8, encyklopedické dielo: Zbiór potrzebniejszych wiadomości, Varšava a Ľvov 1781, 2 zv., 4, listy, ódy, rôzne básne, poetiku, biografické paralely podľa Plutarcha atď; preložil Ossianove bardské spevy, Plutarchove biografie, Hesiodotove Erga kai hemerai, zlomky z Lukiana a Ariosta, vojnovú pieseň Tyrtaea atď. Zobrané spisy vydal Dmochowski, Varšava 1803 — 1804, 10 zv., 8 (okrem encyklopedického diela a diela Kazania, Varšava 1819, 8), Vroclav, stereotyp, 1824, 10 zv.; ako básnik je Krasicki vo svojich bájkach, satirách a komických hrdinských spevoch vzorom ostroumu a krásnej dikcie, Wojna Chocimska nie je síce epos v pravom zmysle, ale vždy je to cenné básnické dielo; jeho próza je očarujúco krásna pre svoju ľahkosť, jasnosť a prirodzenosť. — Józef Szymanowski, Konarského žiak (nar. 1748, zomr. 1801), člen mnohých ríšskych komisií a deputácií, domáci druh a sprevádzateľ kniežaťa Czartoryského na cestách, spájal zriedkavú dobrotu srdca s tým najvytríbenejším a najjemnejším vkusom a v básnickej poľskej záhrade pestoval myrty a ruže; preložil Montesquieua:^[296] Kościól Knidejski [Światynia Wenery w Knidos], Varšava 1777 [1778], 8, tamtiež v Mostowského zbierke,^[297] 1803, 8, Parma (prekrásne vydanie u Bodoniho) 1804, fólio, Varšava 1805, 8, dokonalosťou a zvučnosťou verša vyrovná sa každému dielu, ba pôvabom a nežnosťou predstihuje všetky poľské básnické diela a v tomto zmysle je epochálne; okrem toho písal jednotlivé menšie básne a úvahy v próze, vydané v jeho dielach u Mostowského. — Stanisław Trembecki, komorník kráľa Stanislava Augusta (zomr. 1812), vo svojich veršoch spájal Pindarovu odvahu s Horáciovou jemnosťou a Sapfinou nežnosťou; v mnohom ohľade si zaslúži miesto po boku Krasického, niekedy ho dokonca i predčí; plnosť a sila jeho dikcie sa združuje s harmonickou plynulosťou reči a verša, len kde-tu vkus zaostáva za géniom; písal bájky, ódy, elégie, epištoly, veselohru: Syn marnotrawny, podľa Voltairea, Varšava 1780, 8, epickú báseň Sofiówka, Lipsko (vlastne Vilno) 1806, 12, preložil IV. spev Aeneidy; zobrané spisy vyšli v Lipsku (vlastne Vilno) 1806, 2 zv., 8, Varšava 1819 — 1821, 3 zv., 12, Vilno 1822, 2 zv., 8, výsledky jeho historických bádaní v odbore slovanských starožitností doposiaľ nevyšli. — Adam Naruszewicz z litovského šľachtického rodu (nar. 1733, zomr. 1796) po precestovaní cudziny strávil, podobne ako Trembecki, väčšinu svojho života na dvore kráľa Stanislava Augusta, po zrušení jezuitského rádu, ktorého bol členom, stal sa najprv koadjútorom smolenského biskupa, potom sekretárom ríšskej rady a napokon łuckským^[298] biskupom; ako historik stojí na čele poľských dejepiscov novších čias: Historja narodu polskiego, Varšava 1780 — 1786, 6 zv., 8, nové vydanie Varšava 1824;^[299] Historja Jana Karola Chodkiewicza, Varšava 1781, 2 zv., 8; Tauryka, Varšava 1805, 8; preložil do poľštiny Tacita, Varšava 1772, 4 zv., 8; r. 1769 [1770] a n., redigoval časopis Zabawy;^[300] ako básnik písal piesne, ódy, idyly, Varšava 1778, satiry, Varšava 1778, 4, bájky, epigramy, spolu s inými poľskými básnikmi preložil Horáciove ódy, Varšava 1773, 2 zv., 8, nové vydanie 1819, 2 zv., 8, Anakreontove piesne, Varšava 1774, 4, napísal tragédiu Quido, Varšava 1770, 4, rôzne básne vlastné i preklady a iné; Naruszewicz mal planúcu fantáziu, vo svojich satirách je oveľa kúsavejší ako žartovno-duchaplne ihravý Krasicki; jeho verš je účinný a zvučný; mohol by byť jedným z najdokonalejších poľských básnikov, keby mu občas nechýbal pilník a vkus; ako historik vzal si za vzor Tacita a šťastne napodobnil jeho rozprávačské umenie, avšak pri prekladoch z Tacita býva často nejasný; jeho zobrané spisy vyšli v Mostowského zbierke vo Varšave 1804 — 1805, 12 zv., 8, Vroclav, stereotyp 1823, 6 zv., 8 (ohlásené): básnické diela vo Varšave 1778, 4 zv., 4. — Tomasz Kajetan Węgierski z Podľašska, syn korytnického starostu, kráľovský komorník (nar. 1755, zomr. 1787), básnik plný pádneho vtipu, avšak už veľmi mladý bol ovplyvnený frivolnosťou svojich čias a nemohol udržať svoj talent v patričných medziach mravného i právneho zákona a pre svoje satiry a epigramy musel utiecť do Francúzska, kde aj umrel; jeho dikcia je prirodzená a lahodná; Organy, hrdinsko-komická báseň podľa Boileaua,^[301] 1784, 4, Marmontelov Belisar, Varšava 1787, 8, tiež jeho Powieści moralne, Varšava 1777, 3 zv., 8, Montesquieuove Básnické listy, Pygmalion od Rousseaua, satiry a epigramy, zobrané spisy vydal Mostowski, Varšava 1803, 8. — Julian Ursyn Niemcewicz, počas konštitučného ríšskeho snemu (1788 — 1791) livónsky poslanec, po rozdelení Poľska sa vysťahoval do Ameriky, po svojom návrate sa stal sekretárom senátu a radcom Vrchného školského kolégia, básnik originálnych nálad, zdravého sviežeho vtipu, svoj veľký básnický talent rozvinul vo svojich ódach, bájkach, ktoré sa vyrovnajú týmto básnickým druhom Krasického, 2. vyd. vo Varšave 1820, 2 zv., 8, elégie a hrdinské žalospevy (Dumy), 3. vyd. vo Varšave 1819, 8, drámy: Powrót posła, veselohra, Varšava 1790, 8, Samolub, Pan nowina, Giermkowie Kr. Jana, Varšava 1808, 8, Władysław pod Warną, trúchlohra, Jadwiga, opera, Kazimierz Wielki, Jan Kochanowski, komická opera, Varšava 1817, Zbigniew, trúchlohra, Varšava 1819, Atalia od Racina^[302] a i., epigramy, preklady z Popa a niekoľko románov z francúzštiny; tak isto sa zaskvel aj v rečníctve svojimi rečami; zobrané spisy vyšli v Mostowského zbierke, Varšava 1803 — 1805, 2 zv., 8; všetky Niemcewiczove básnické diela majú nádych vznešenosti zmýšľania dobromyseľného, veselého a neškodného humoru, stavba jeho veršov je ľahká, verše ľubozvučné, naposledy vydal dejiny Žigmunda III.: Dzieje panowania Zygmunta III. , Varšava 1819 a n., 3 zv., 8, a zbierku doposiaľ neuverejnených pamiatok starého Poľska: Zbiór pamiętników historycznych o dawnej Polsce, Varšava 1822, 4 zv., 8, ďalej: Lewi a Sara,^[303] listy poľských židov, Varšava 1821, po nemecky v Berlíne 1823, a Jan z Tęczyna, powiešc historyczna, Varšava 1825, 3 zv., 8. — Franciszek Karpiński (zomrel r. 1820) v nerušenej samote oddal sa celkom múzam a domácu literatúru obohatil pôvabnými, prekrásnymi kvetmi svojho plodného génia; sú to piesne, hymny, idyly, rôzne básne, Delillova didaktická báseň Les Jardins, niekoľko pôvodných drám, veselohry, opery, reči a state: súborné dielo vyšlo vo Varšave 1790, 4 zv., 12, nové vyd. 1806, 4 zv., 8. — Franciszek Dyonizy Kniaźnin žil za Stanislava Augusta, čestné miesto medzi prvými autormi piesní v Poľsku zaujíma pre svoju nenútenosť, a nie ani tak pre priebojnosť, ako skôr pre myšlienkovú sviežosť a hojnosť obrazov; napísal Erotica alebo Piesne,^[304] 5 zv. v anakreontskom štýle, ódy, bájky, básnické poviedky, idyly, komickú hrdinskú báseň Balon v X spevoch, niekoľko opier atď; zobrané spisy, Varšava 1787 — 1788, 3 zv., 8. — Jozef Epifani Minasowicz (nar. 1718, zomr. 1796), kráľovský sekretár a kijevský kanonik, od prírody síce básnicky nadaný, ale celkom bez vkusu, vydal vyše 53 spisov, väčšinou po poľsky: Zbiór rytmów polskich, Varšava 1755 — 1756, 2 zv., 4, Drobniejsze wiersze, Varšava 1782; preložil Martialove epigramy, Varšava 1759, 1766, 8, Lucanove Pharsalia, Varšava 1772, Phaedrove bájky, Varšava 1777, 8, niekoľko Horáciových ód v Naruszewiczovom vydaní atď. — Jan Woronicz, krakovský biskup, teraz biskup vo Varšave, rovnako význačný ako básnik i ako prozaik, vydal zbierku náboženských, mravoučných i historických piesní, napísal tiež vzornú lyrickú báseň Pieśń Assarmota, Varšava 1805, 1818, historickú báseň Sibylla [Światynia Sibilly] v 4 spevoch, Ľvov 1818, 4; pripisuje sa mu dielo Wiersz na pokoje nowe w zamku królewskim, Varšava 1786, 4; vydal tlačou veľa smútočných a iných príležitostných rečí napísaných v nadnesenom štýle a vytvoril národný epos Lechiada,^[305] ktorý ozajstnou básnickou hĺbkou predstihuje všetko, čo sa dosiaľ v Poľsku vytvorilo v tomto odbore. — Walenty Gurski, jeden z najplodnejších novších básnikov, písal ódy, idyly, počtom 60, bájky a veselohry, význačné nielen obsahom, ale i lahodným veršom: Różne dzieła wierszem i prozą, Varšava 1785, 12, nové vydanie v Krakove 1804, 4 zv., 12. — Ignazy Nagurczewski z Litvy, jezuita (nar. 1719, zomr. 1811), preložil Demostenove Filipiky, Varšava 1774, 8, Mówy Cycerona przeciwko Katylinie, Varšava 1763, 8, Vergiliove Eklogy, najprv vydané s prekladom Kochanowského Aeneidy, Varšava 1754, 4, potom v Zbierke poľských eklog, Varšava 1770, 1778, 8, prvých 18 spevov Homérovej Iliady doposiaľ nevydaných (okrem III. a IV. spevu v Dmochowského preklade r. 1800); vo všetkých týchto prekladoch prejavil Nagurczewicz skôr znalosť starých jazykov ako vkus a pravého rečníckeho alebo básnického ducha. — Jacek Przybylski, profesor krakovskej vysokej školy, jeden z najčinnejších a najplodnejších poľských spisovateľov, obohatil poľskú literatúru dobrými prekladmi niekoľkých klasických básnických diel: Treny Jeremiasza, Krakov 1793, 4, Owidego Nazona wiersze na wygnaniu pisane, Krakov 1802, 8, Wszystkie dziela Hezjoda,^[306] Krakov 1790, 8, Gessnerova Śmierć Abela,^[307] Krakov 1797, 12, Listy Peruwianki, román, Varšava 1805, 8, Kamoensova Luzjada,^[308] Krakov 1790, 8, Miltonov Raj utracony, Krakov 1791, 8, tiež jeho Raj odzyskany, Krakov 1792, 8, Vergiliova Aeneis, Krakov 1812, 2 zv., 8, tiež od neho O ziemanstwie,^[309] Krakov 1813, 8, Homérova Batrachomyomachia s prvým spevom Iliady, Varšava 1789; preložil Homérovu Ilias a Odysseu, celého Quinta Calabera v metre originálu, napísal niekoľko rečí a úvah atď.; pre všetky Przybylského preklady je príznačná jeho vrcholná vernosť a korektnosť, vyplývajúce z hlbokej znalosti cudzej i materinskej reči. — Franciszek Dmochowski z Podlašska (nar. 1762, zomr. 1808); v mladosti vstúpil do piaristického rádu, stal sa učiteľom vo Varšave, r. 1794 vstúpil do štátnej služby, po rozdelení Poľska opustil vlasť a po niekoľkoročnom pobyte v Nemecku, Francúzsku a Taliansku vrátil sa r. 1800 späť do Poľska, napokon bol tajomníkom Spoločnosti priateľov vied; hlavným jeho dielom je preklad Iliady v poľských rýmovaných veršoch, Varšava 1800, 3 zv., 8, 2. vyd. 1804, 3 zv., 8, bohužiaľ, nepreložené priamo z originálu, ale podľa latinských a francúzskych prekladov; Vergíliovu Aeneidu preložil tiež v rýmovaných veršoch, Varšava 1809, 8 (posledné tri spevy preložil piarista a provinciál Wincenty Jakubowski): Sztuka rymotwórcza, didaktická báseň v IV spevoch, Varšava 1788, 8, od Eduarda Younga Sąd ostateczny, z francúzštiny, Varšava 1785, 8, 1803, 8; Dmochowski písal i v próze úvahy o mravnosti, reči, chváloreči atď., r. 1794 redigoval varšavskú Gazetu,^[310] r. 1801 — 1805 varšavský Pamiętnik.^[311] — Ludwik Osiński, generálny tajomník ministerstva pravosúdia, potom notár pri varšavskom kasačnom dvore, sekretár Spoločnosti vied atď., duchaplný jemnocitný básnik i prozaik, písal lyrické básne: Zbiór zabawek wierszem, Varšava 1804, 8, r. 1809 redigoval varšavský Pamiętnik, preložil časť Ovídiových Metamorfóz, Corneilleovho Cida a Cinnu, Chénierovho Fénélona,^[312] Voltaireovu Alzyru, od Pigaulta-Lebruna Rywale samych siebie,^[313] Horatiovia a Curiatiovia z taliančiny, Andromeda, Varšava 1807, 8 a i. — Kajetan Koźmian, referendár pri stavovskej rade atď., v niekoľkých ódach prezrádza výnimočného lyrického ducha, napísal originálnu, dokonalou dikciou vynikajúcu didaktickú báseň O ziemianstwie [Ziemiaństwo polskie], vzorne preložil niektoré Vergíliove eklogy a vydal niekoľko podarených próz. — Dyzma Bończa Tomaszewski vydal originálnu didaktickú báseň Rolnictwo v 4 spevoch, Ľvov (vlastne Krakov) 1802, 4, Jagiellonida, hrdinská báseň na spojenie Litvy s Poľskom, Berdyczów^[314] 1817, niekoľko veselohier a iných básní, prejavujúcich ohnivú fantáziu autorovu, hlboký, vrúcny cit a harmonické veršové majstrovstvo; zobrané spisy vyšli vo Varšave r. 1822, 2 zv., 12. — Jan Kruszyński, generálny tajomník ministerstva financií atď., preložil niekoľko ód od Popa a Thomasa, niekoľko satír od Boileaua, Racinovu tragédiu Britannicus a prejavil v nich nevšedný básnický talent. — Franciszek Węźyk, apelačný sudca atď., napísal opisnú báseň Okolice Krakówa, 1820, 8, preložil Vergíliovu Aeneidu, z ktorej prvý spev vyšiel vo varšavskom Pamiętniku r. 1809; napísal pôvodnú trúchlohru Gliński, veršovanú melodrámu Rzym oswobodzony, Varšava 1811, 8, úvahu o dramatickom umení a i. — Józef Lipiński, generálny tajomník, vrchný školský radca atď., preložil Vergíliove eklogy, Varšava 1805, 8, a u Mostowského 1805, 8, podal zprávu o päťročnej činnosti Vrchného školského kolégia, Varšava 1812, 8, úvahu o idyle a viac iných prekladov. — Franciszek Morawski, plukovník, v najväčšom rinčaní zbraní sa nadchýnal pre službu múzam, sviežimi kvetmi svojho básnického génia znásoboval slávu vlasti; majstrovské sú jeho preklady niekoľkých drám z francúzštiny a reč venovaná pamiatke Poniatowského. — Adam Mickiewicz, nateraz (1824) v Litve, všeobecne uznávaný za jedného z popredných novších poľských básnikov; v jeho dielach, rozsahom neveľkých, obsahom však nesmierne bohatých, doposiaľ iba v dvoch zväzkoch, mocne a zreteľne sa odzrkadľuje prostodušnosť a milá ľúbeznosť tým najprekvapivejším spôsobom; jeho balady sú po každej stránke majstrovské diela lyricko-epickej poézie. — Ludwik Krupińskí, generál, po skončení vojenskej služby sa venoval múzam vlasti a písal piesne plné jemnocitu a pôvabu, ódy, trúchlohru Lutgarda, román Listy Adolfa i Klary atď. — Alojzy Feliński (zomr. 1820), najväčší poľský majster verša, preložil Racinovu Phaedru, od Delilla L’homme des champs alebo Wieśniak, napísal niekoľko pôvodných trúchlohier, zobrané spisy vyšli vo Varšave 1816 — 1821, 2 zv., 8; stavba jeho veršov je ľahká, plynulá a harmonická. — Jan Kanty Hodani, kanonik a profesor vo Vilne (zomr. 1823), preložil Voltairovu Henriadu, Krakov 1803, 8, tiež jeho Wiersz o człowieku, Krakov 1795, 8 a Gessnerove Sielanki, vo veršoch, Krakov 1800, 8. — Euzebiusz Słowacki, profesor poľskej literatúry vo Vilne, napísal trúchlohru Mendog, król Litewski, stať o poľskej literatúre, preložil Voltairovu Henriadu, Varšava 1803, Delillovu báseň o fantázii^[315] a i. Tretí preklad Voltairovej Henriady urobil Ignacy Dębołęcki 1805. — Cyprian Godebski z Volynska, plukovník, rytier a člen varšavskej Spoločnosti vied (nar. 1755, umrel pri Raszyne r. 1809), je autorom mnohých básní rozmanitého obsahu, vyšli po jeho smrti vo Varšave r. 1821, 2 zv., 8. — Franciszek Bohomolec, jezuita, písal prvý, asi r. 1757, pôvodné veselohry v poľskej reči pre študujúcu mládež a vylúčil spočiatku zo svojich drám všetky ženské postavy, potom ich však prijal späť, keď začal písať pre kráľovské divadlo; sila komiky a čistý jazyk výrazne charakterizujú všetky jeho veselohry, i keď vidno, že ich autor nemal dosť životných skúseností: Komedie, Lublin 1757, 3 zv., 12, Ľvov 1758, Varšava 1772 — 1775, 5 zv.; Komedie, hrané v kráľovskom divadle, Varšava 1767, 2 zv., 8; Bohomolec napísal tiež text k prvej pôvodnej opere Nędza uszczęśliwiona, Varšava 1778, 8, napísal i dielo Rozmowa o języku polskim, Varšava 1758, 8 a Zabawki oratorskie, Varšava 1779, 8. — Knieža Adam Czartoryski (nar. 1733, zomr. 1823), generálny starosta, senátor — vojvodca, cisársko-kráľovský poľný maršál, rytier mnohých rádov, r. 1764 maršál ríšskeho snemu, na ktorom zrušili liberum veto; tento nesmrteľný poľský mecén a štátnik, ktorému vlasť ďakuje za Výchovnú komisiu, zakladateľ knižnice v Pulawách, je zároveň aj jedným z prvých zakladateľov poľskej národnej scény; napísal niekoľko pôvodných veselohier: Panna na wydaniu, Varšava 1774, Pysznoskąpski, Varšava 1774, 8, Kawa, Varšava 1779, Gracz, z francúzštiny od Regnarda,^[316] Varšava 1776, 8; okrem toho vydal Myśli o pismach polskich, Varšava 1810 [1801], 8 a prevzal časť pokračovania Naruszewiczových dejín; na jeho náklad vyšli prvé zväzky dejepisných poľských pamiatok: Historia Bolesława III., króla polskiego, z kroniky nemenovaného Poliaka z r. 1115, Varšava 1825, 8, Kronika węgierska na początku wieka XII., Kronika czeska na początku wieka XI., Varšava 1825, 8; Czartoryského dcéra,^[317] ktorá sa vydala za strýka würtemberského kráľa, vojvodu Ľudovíta, a potom sa s ním rozviedla, napísala najlepší poľský román Malwina, 3. vyd. vo Varšave 1821, 2 zv., 8. — Franciszek Zabłocki, tajomník Výchovnej komisie, potom prepošt v Końskowole neďaleko Puław, v mladosti písal veselohry a zaujíma jedno z prvých miest medzi poľskými dramatikmi, rýdzi jazyk vzorne spája so vzácnou znalosťou dramatického umenia i ľudského srdca; jeho verš má umeleckú stavbu a je i plynulý i plný harmonického ľubozvuku; písal i jednotlivé básne rôzneho obsahu, ako ódy, satiry, idyly atď.: Dziewczyna sędzą, Fircyk w zalotach, Zabobonnik, veselohry, Varšava 1781, 8, Sarmatyzm, Wesele Figara od Beaumarchaisa,^[318] Varšava 1786, 8, Amfitrion od Moliera, Varšava 1783, 8, Medea i Jazon, melodráma, Varšava 1781, 8, Wielkie rzeczy, z francúzštiny; okrem toho vydal: Rozmovy Sokratesa [Rozmowy sokratyczne w róźnych materiach politicznych], Varšava 1775, 8, Dziela Saint Reala, Varšava 1778, 5 zv., 8. — Józef Kossakowski, biskup livónsky a neskôr vilenský (umrel r. 1794), je autorom troch anonymných veselohier: Warszawianin w domu, Panicz gospodarz, Mądry Polak, Varšava 1786, 8, vítaných pre vernú charakteristiku mravov; z taliančiny preložil Romea a Júliu^[319] a napísal dve poviedky v próze: Obyvatel a Ksiądz pleban, Varšava 1788,^[320] 8. — Wojciech Bogusławski, direktor varšavského národného divadla, veľmi sa zaslúžil o poľskú scénu, dramaturgiu, vkus a o národný jazyk; jeho drámy vychádzali najprv jednotlivo, potom vyšli zobrané: Dzieła dramatyczne W. B., Varšava 1820 — 1823, 15 zv., 8 (prvý zväzok obsahuje dejiny poľského divadla). — Ludwik Adam Dmuszewski ako umelec a básnik sa priraďuje k Wojciechovi Bogusławskému; jeho dramatické diela, väčšinou pôvodné, vyšli tiež najprv jednotlivo, potom zobrané: Dzieła dramatyczne L. A. D., Varšava 1822 — 1823, 10 zv., 12. - Alojzy Źółkowski, tretí súčasný poľský dramatický umelec a básnik, napísal niekoľko veselohier a opier plných veselej nálady a zdravého vtipu. — Franciszek Kowalski dobre preložil Molierove veselohry vo veršoch Doktor z musu, Varšava 1821, 8, Malżeństwo przymuszone, Varšava 1821, 8, Milość Doktorem, Varšava 1821, 8, Skąpiec, Varšava 1822, 8, Wykvintne panienki, Varšava 1822, 8, Mieszczanin szlachcic, Varšava 1823, 8. — Gróf Stanisław Kostka Potocki (nar. 1759, zomr. 1821), senátor-vojvoda, minister kultu a osvety, generál kadetov, rytier niekoľkých rádov, člen varšavskej a krakovskej Spoločnosti vied, jeden z najzaslúženejších mužov o vedeckú kultúru v Poľsku, knieža poľských rečníkov, súťažiaci s najväčšími vzormi staroveku v dôvtipe, učenosti, ušľachtilosti zmýšľania, vkusu a strhujúcimi suadami; rovnako veľké sú i jeho zásluhy o založenie zdravej kritiky, o tríbenie vkusu a o podporu rýdzo vedeckého ducha vo vlasti; všetky jeho diela ostanú klasickými vzormi pre Poliakov; preložil Winckelmannove spisy o umení^[321] a rozšíril ich vlastnými vysvetlivkami, Varšava 1815, 4 zv., 8, nedokončené; vydal podrobnú prácu O wymowie i stylu, Varšava 1815 — 1816, 4 zv., 8, jeho chváloreči, reči i state vyšli najprv jednotlivo v rokoch 1786 — 1815, potom ich sám zozbieral: Pochwały, mowy i rozprawy, Varšava 1816, 2 zv., 8, k čomu patrí ešte Pochwała Tadeusza Czackiego, Varšava 1817, 8, Pochwała Tadeusza Matuszewicza, Varšava 1820, 8; podnietil vydanie veľkolepého diela od B. Prażmowského, grófa Sierakowského a Samuela Bogumiła Lindeho pod záštitou varšavskej Vládnej komisie pre kultúru a osvetu:^[322] Monumenta regum Poloniae Cracoviensia, Varšava 1822 a n., 3 zošity, po poľsky, latinsky a francúzsky s meďorytinami umelcov Michała Stachowicza, Fryderyka Dietricha a Jakuba Sokołowského. — Ignacy gróf Potocki, litovský maršál, brat predchádzajúceho (nar. 1750, zomrel 1810), zaujíma jedno z popredných miest medzi poľskými rečníkmi; jeho reči, prednesené väčšinou bez prípravy, majú antický štýl, sú bez rečníckych ozdôb, avšak plné dôstojnosti a účinnosti; preložil Condillacovu Logiku^[323] pre národné školy a Horáciov List k Pisonom,^[324], s Hugom Kołłątajom písal o vzniku a zániku konštitúcie^[325] r. 1790, Ľvov (vlastne Lipsko) 1793, 2 zv., 8, kritiku Czackého diela o litovskom štatúte, rozpravu o vplyve reformácie na vedecký a politický stav Poľska, inú štúdiu o staropoľských minciach, zozbieral doklady k dejinám poľskej literatúry atď.; jeho reči vyšli spolu s rečami ostatných rečníkov na konštitučnom sneme: Czartoryski, Sapieha, Wawrzecki, Mostowski, Matuszewicz, Zaleski, Linowski, Niemczewicz, Weisenhof, Kociński, Sołtyk a viacero iných, v zborníku Zbiór w czasie sejmu 1788 až 1790, Vilno, 12 zv., 8. — Hugo Kołłątaj gróf Sztumberg z Litvy (nar. 1752, zomrel 1812), kanonik krakovskej katedrály, podkancelár, rektor krakovskej univerzity, rytier niekoľkých rádov, muž prezieravých politických náhľadov, duchaplný rečník aj učený prozaik; s Ignacym Potockim napísal dejiny konštitúcie, Anonyma, Listy atď., Varšava 1788, 3 zv., 8. Prawo polityczne narodu polskiego, Varšava 1790, 8, Uwagi,^[326] Varšava 1808, 8, Porządek fizyczno-moralny, Varšava 1810, 8 atď. — Sebasztian Lachowski, jezuita, dvorný kazateľ Stanislava Augusta, vo svojej dobe veľmi vážený kazateľ, zanechal zbierku kázní, vyznačujúcich sa skôr náboženským zanietením a istou mnohovravnosťou ako silou a krásou dikcie: Kazania, Varšava 1770, 2 zv., 8. — Michał Franciszek Karpowicz, wigiersky biskup, jeden z najlepších poľských kazateľov, predstihuje Lachowského myšlienkovým bohatstvom i plynulou dikciou: Kazania i inne dzieła, Varšava 1807 a n., 8 zv., 8. — Jan Chrzciciel Albertrandi z Varšavy (nar. 1731, zomrel 1808), najväčší poľský polyhistor, 16 ročný vstúpil do jezuitského rádu, stal sa učiteľom v Poltusku, Płocku, Nieświeži a vo Vilne, potom lektorom kráľa Stanislava Augusta, r. 1782 odišiel do Talianska zbierať materiál pre poľské dejiny a vlastnoručne tu excerpoval stovky a desiatky fóliových zväzkov, za tým istým účelom odcestoval do Švédska a pripojil k nim ešte asi 90 ďalších fóliových zväzkov, po svojom návrate sa stal kráľovským bibliotekárom a biskupom v Zenopolise a rytierom rádu sv. Stanisłava, napokon prezidentom Spoločnosti vied; jeho rukopisy sa dostali z kráľovskej bibliotéky do czackowskej knižnice a odtiaľ do knižnice Czartoryských do Puław; tlačou vydal Dzieje rzeczypospolitej Rzymskiej,^[327] Varšava 1768, 2 zv., 8, 2. vyd. 1806, 2 zv., 8, Dzieje królewstwa polskiego, z francúzštiny podľa Schmida, Varšava 1763, 8, Zabytki staroźytności rzymskich, Varšava 1805 — 1808, 3 zv., 8, rôzne prozaické i básnické práce v časopise Monitor a v časopise Zabawy przyjemne, ktoré redigoval po Naruszewiczovi. — Samuel Bogumil Linde z Torune (nar. 1771), vrchný cirkevný a školský radca, prezident Spoločnosti pre elementárne školy^[328] vo Varšave, člen viacerých učených spoločností a akadémií, generálny riaditeľ verejnej knižnice, rektor varšavského lýcea, rytier rádu sv. Stanisława atď., obohatil poľskú literatúru kritickým a porovnávacím poľsko-slovanským slovníkom, epochálnym v dejinách poľského jazyka, Varšava 1807 — 1814, 6 zv., 4, a aj naďalej skutočne obohacuje jazyk cennými spismi historickými i filozofickými: O statucie litewskim, Varšava 1816, 4, Wincenty Kadłubek, po nemecky, Varšava 1822, 8, Rys historiczny literatury rossijskiej, z ruštiny od Greča, Varšava 1823, 2 zv., 8 a iné. — Jerzy Samuel Bandtke (nar. 1768), profesor bibliografie a bibliotekár v Krakove, okrem poľskej gramatiky,^[329] Vroclav 1808, 1816, 1821, 1824, 8 a poľsko-nemeckého slovníka,^[330] Vroclav 1806, 2 zv., 8, vydal niekoľko zaujímavých diel historických a filozofických v poľskom, latinskom a nemeckom jazyku: Krótkie wyobraźenie dziejów królewstwa polskiego, Vroclav 1810, 2 zv., 8, nové vydanie 1820, 2 zv., 8, De incunabulis Cracoviensibus, Krakov 1812, 4, História krakovských knižníc,^[331] po poľsky, Krakov 1822, 8 a iné. — Grzegorz Piramowicz z Ľvova (nar. 1735, zomrel 1801), sekretár Výchovnej komisie, naposledy prepošt v Kurowe, človek láskavého a dobrého srdca a cenných darov ducha, vychovávateľ grófov Ignacyho a Stanisława Potockých, vydal 6 poľských diel: Wymowa i poezia, Krakov 1792, 8, Powinności nauczyciela, Varšava 1787, 8, Nauka obyczajowa, Varšava 1802,^[332] 8, Dykcjonarz starożitności, Varšava 1779, 8, Mowy a iné. — Filip Neriusz Golański, profesor vo Vilne, je autorom 9 poľských spisov, ako: O wymowie i poezji, Varšava 1788,^[333] 8, 3. vydanie, Vilno 1808, 8, Listy, memorjaly i suppliki, Vilno 1788, 8, 4. vyd. 1804, 8, Źycia sławnych ludzi z Plutarcha,^[334] Vilno 1800, 4. zv., 8 a iné. — Feliks Bentkowski, najprv profesor dejín a bibliotekár na varšavskom lýceu, teraz profesor na univerzite, člen Spoločnosti vied, obohatil poľskú literatúru cennou bibliografickou prácou: Historia literatury polskiej, Varšava 1814, 2 zv., 8, Wiadomość o najdawniejszych ksiąźkach drukowannych w Polsce, Varšava 1812, 8; redigoval Pamiętnik Warszawski atď. — Józef Maksymilian gróf z Tęczyna Ossoliński, komandér rádu sv. Štefana, cisársky tajný štátny radca, prefekt cisárskej dvornej knižnice vo Viedni atď., veľkodušný vlastenec, mnohostranne vzdelaný, najmä v histórii, známy svojou bohatou poľskou knižnicou vo Viedni, ktorú daroval ľvovskej vysokej škole, preložil O pocieszeniu ksiąg troje, z latinčiny od Senecu,^[335] Varšava 1782, 4 a vydal biografickokritické poznámky o slávnych Poliakoch a ich dielach: Wiadomości historyczno-krityczne, Krakov 1819, a n., 3 zv., 8. — Joachim Lelewel, profesor vo Vilne, spracúva s hlbokou učenosťou a zdravou kritikou pole dejín: Rzut oka na dawność litewskich narodów, Vilno 1808, 8, Historia geografii i odkryć, Varšava 1814, 8, Opis Scyti i Herodota, Wiadomość o narodach až do wieku X we wnętrzu Europy będących, Stosunki handlowe Fenycjan, potem Kartagów s Grekami, Badania staroźytności we względzie geografii, Vilno 1818, 8, Dzieje starożytne do drugiej polowy XVI wieka, Vilno 1818, 8, Dzieje staroźytne Indii, Varšava 1820, 8, Ostatnie lata panowania Zygmunta, Varšava 1821, 8 atď. — Wawrzyniec Surowiecki, člen Spoločnosti vied, bývalý generálny sekretár Vrchného školského direktória atď., vydal viacero zaujímavých spisov politického i historického obsahu: O upadku przemyśłu i miast w Polsce, Varšava 1810, 8, List przyjacela, Varšava 1806, 8, O rzekach i spławach, Varšava 1811, 8, Uwagi względem poddanych, Varšava 1807, 8, O początkach, zwyczajach, obyczajach i religii dawnych Słowian, Varšava 1823 atď. — Walenty Skorochód Majewski, regent národného archívu, člen Spoločnosti priateľov vied, napísal stať o poľských archívoch, zaujímavé dielo tohto druhu: O Słowianach i ich pobratymcach, Varšava 1816, 8, preložil Codex handlowy z francúzštiny, Varšava 1808, 1811, 8. — Kajetan Skrzetuski z Ruského vojvodstva (nar. 1743, zomrel 1806), najprv piarista, potom profesor dejín vo varšavskom Korpuse kadetov, naposledy sekularizovaný prepošt, vydal niekoľko obsažných dejepisných diel: Historja polityczna, Varšava 1773 — 1775, 2 zv., 8, Historja królewstwa Francuskiego, Historja powszechna, Varšava 1781, 8 a iné. — Gróf Edward Raczyński obohatil poľskú literatúru denníkom^[336] o svojej ceste r. 1814 do Carihradu a o trójskej rovine, Vroclav 1821, fólio, s 82 medirytinami, ktoré kreslil Fuhrman na mieste deja; Raczyński vydal aj zo svojho rodinného archívu úplnú zbierku listov kráľa Jána III. Sobieskeho. — Tadeusz gróf Czacki, nowogródsky starosta (zomrel 1815 [1813]),^[337] muž s rozsiahlymi vedomosťami, ktorého hlavné dielo O litewskich i polskich prawach, Varšava 1800 — 1801, 2 zv., 4, je skutočne encyklopédiou historických poznámok k poľským dejinám. — Ignacy Benedykt Rakowiecki, člen Spoločnosti vied, vydal Prawdu rusku s historicko-kritickým úvodom, s podrobnými vysvetlivkami a s náčrtom dejín slovanského jazyka, Varšava 1820 — 1822, 2 zv., 4. — Józef Kalasanty Szaniawski, člen Spoločnosti vied, usiloval sa prekliesniť Kantovej kritickej filozofii cestu do Poľska a vydal r. 1800 až 1808 šesť filozofických diel v poľskom jazyku. — Feliks Jaroński obohatil poľskú literatúru niekoľkými duchaplnými filozofickými spismi. — Józef Wybicki, senátor-vojvoda, horlivý vlastenec i vynikajúci spisovateľ, vydal veľa filozofických, štátovedných a estetických diel: Listy patrjotyczne, Varšava 1777 — 1778, 2 zv., 8, Uwagi [obywatelskie] nad žebrakami, Początki mitologii, Początki geografii polityczne, niekoľko drám atď.; jeho hlavným dielom sú Uwagi nad zasadami ekonomii politycznej. — Krzystof Kluk z Ciechanowca v Podlašsku (nar. 1739, zomrel 1796), prepošt v Ciechanowci, klasický poľský spisovateľ v odbore prírodopisu: Roślin krajowych utrzymanie, Varšava 1777 — 1780, 3 zv., 8, Botanika, Varšava 1785, 8, Dykcjonarz roślin, Varšava 1788, 3 zv., 8, Historia naturalna zwierząt, Varšava 1779 — 1780, 4 zv., 8, [Wiadomości] O rzeczach kopalnych, Varšava 1781, 2 zv., 8. — Stanisław Bonifacy Jundźwiłł, profesor botaniky a zoológie vo Vilne, člen niekoľkých učených spoločností, vydaním viacerých systematických diel sa vysoko zaslúžil o šírenie užitočných a dôkladných prírodopisných poznatkov v Poľsku: Opisanie roślin, Vilno 1791, 8, Początki botaniki, Varšava 1804, 2 zv., 8, 2. vydanie Vilno 1817, 8, Zoologia [Zoologja krótko zebrana], Vilno 1807, 3 zv., 8. — Stanisław Staszic, štátny radca a člen Komisie kultu a osvety,^[338] prezident Kráľovskej spoločnosti vied vo Varšave, jeden z najušľachtilejších a najosvietenejších vlastencov, svojimi obsažnými spismi sa preslávil vo viacerých odvetviach domácej literatúry; najvýznamnejšie medzi nimi sú Uwagi nad życiem Jana Zamojskiego, Varšava 1785, 8, Przestrogi dla Polski, 1790, 2 zv., 8, O statystyce Polski, Varšava 1807, 8, Epoki natury, z francúzštiny od Buffona,^[339] Varšava 1786, 2. vyd. Krakov 1803, 8, O ziemiorodstwie gór dawnej Sarmacji a poźniej Polski, Varšava 1805, 8; preložil Racinovu didaktickú báseň Religia,^[340] Varšava 1779, 8, Florianovho Numu Pompilia, Varšava 1788, 2 zv., 12, Homérovu Iliadu v hexametroch atď. — Józef Herman Osiński z Mazovska, piarista (nar. 1738, zomrel 1802), vyše 30 rokov riadny profesor fyziky vo Varšave, ústne i písomne šíril všeobecné fyzikálne poznatky medzi svojimi krajanmi; zo 6 diel z tohto odboru menujeme: Fizyka, Varšava 1777, 8, nové vydanie Varšava 1801, 8. — Jan Bystrzycki z Volynska (nar. 1772), profesor fyziky u piaristov vo Varšave, člen niekoľkých učených spoločností, k Osińského Fizyke pridal ešte druhý diel, Varšava 1803, 8, 2. vyd. Varšava 1806, 2 zv., 8, 3. vyd. Varšava 1810, 2 zv., 8, preložil Fourcroyovu Chémiu,^[341] Varšava 1808, 8 atď. — Ludwik Perzyna, milosrdný brat, vydal 5 lekárskych diel r. 1789 a n. — Leopold de Lafontaine (zomr. 1812), osobný lekár kráľa Stanislava Augusta, neskôr armádny generálny chirurg a inšpektor lazaretov Varšavského veľkokniežatstva, rytier niekoľkých rádov, redigoval poľský lekársky časopis Dziennik zdrowia, Varšava 1801 — 1802, 12 zoš., a vydal viacero spisov o liečení. — Hyacynth Dziarkowski, ministerský radca, dekan lekárskej fakulty, obohatil odbor farmakológie niekoľkými dôkladnými dielami: Fizjologia, Varšava 1810, 8, Patologia i Semiotika, Varšava 1811, 8 atď. — Aleksander gróf Chodkiewicz, plukovník, člen niekoľkých učených spoločností, okrem významných spisov z matematiky a technológie a okrem niekoľkých drám vydal poľskú chémiu v 8 zv., r. 1816 a n.; Chodkiewicz spolu s abé Czarneckým postarali sa o vydanie skvostného diela Podobizne slávnych Poliakov^[342] s krátkymi životopismi, 1821 a n., fólio. — Jędrzej Śniadecki, profesor chémie a farmácie vo Vilne, ruský cársky dvorný radca, člen niekoľkých učených spoločností, vo fyzikálno-chemických vedách v Poľsku je epochálny: Początky chemii, Varšava 1800, 2 zv., 8, 2. vyd. 1807, 3. vyd. Vilno 1816, 2 zv., 8, Teoria jestestw organicznych, Varšava a Vilno 1804, 11, 2 zv., 8, po nemecky u Moritza v Kráľovci 1810, 8, u A. Neubiga, Norimberk 1821, 8, O rozpuszczeniu, Vilno 1805, 8, Rozprawa o nowym metalu w platynie, Vilno 1808, 8 a i. — Marcin Odlanicki Poczobut (nar. 1728, zomrel 1810), profesor matematiky a astronómie vo Vilne, člen viacerých akadémií a učených spoločností, zakladateľ vilenskej hvezdárne, vysoko hodnotený v cudzine i doma pre svoje zásluhy o astronómiu, po poľsky napísal Początki geometrii,^[343] Vilno 1772, 8, O dawności zodiaku egiptskiego [O dawności zodjaku niebieskiego w Denderali (Fentyris)], Vilno 1803, 4. — Jan Śniadecki, profesor matematiky v Krakove, podľa Broscia najzaslúžilejší obnoviteľ matematických štúdií v Poľsku; vo všetkých jeho dielach spájajú sa hlboké, dôkladné odborné vedomosti s čistotou, správnosťou a ľubozvukom jazyka: Rachunku algebraicznego teoria, Krakov 1783, 2 zv., 4, Geografia matematiki i fizyki [Geografja czyli opisanie matematyczne i fizyczne ziemi, 1804], Vilno 1809, 8, Rozprava o Koperniku,^[344] Żywot [uczony i publiczny Marcina] Poczobuta,^[345] [Żywot literacki] Hugona Kołłątaja,^[346] [Żywot P.] Zawadowskiego,^[347] menšie akademické spisy atď., najprv jednotlivo, potom zobrané: Pisma rozmanite J. Sn., Vilno 1815, 2 zv., 8, 2. vyd. 1818, 3 zv., 8. — Sebastian gróf Sierakowski, bývalý korunný kustos, rektor krakovskej vysokej školy, rytier niekoľkých rádov, vydal dôležité dielo o architektúre: Architektura, Krakov 1812, 2 zv., fólio, s medirytinami.

V tomto poslednom období o rozvoj lyrického, didaktického a historicko-epického básnictva zaslúžili sa ešte títo autori: Wojciech Jakubowski, rytier, veliteľ brigády, Benedykt Hulewicz, Marcin Fijałkowski, bývalý profesor v Krakove, Józef Kossakowski (iný ako biskup Józef Kossakowski), Marcin Matuszewicz, kastelán v Breśći, Jan Gorczyszewski (zomrel 1823), Kazimierz Brodziński, profesor estetiky vo Varšave, Andrzej Brodziński, Kantobery Timowski, Marcin Molski, plukovník, Fabian Szukiewicz, Tadeusz H. Lityński, Michał Wyszkowski, Włodzimierz Ostrowski, Jan Nowicki, Klemens Nowicki, Jan Nepomuk Zglinicki, Dominik Lisiecki, Franciszek Frankowski, Ludwik Skomorowski, Klemens Malecki, Gorecki, Kiciński a viacero iných; o drámu: Michal Bończa Tomaszewski, Wincenty Ignacy Marewicz, Jakub Adamczewski, Wojciech Pękalski, notár varšavského kriminálneho súdu, Ludwik Przesmycki, Władysław Miniewski, Bonawentura Kudlicz, Hilary Leonowicz Zaleski, Franciszek Salezy Dmochowski, Karol z Kalinowki, Ignacy Humnicki a viac iných; o filologický a esteticko-kritický odbor: Onufry Kopczyński z Hnezdnenska (nar. 1735), piarista, člen Vrchného školského kolégia, Krzysztof Celestyn Mrongowiusz, abbé vo Varšave, Adam Wojde nazývaný Adamowicz, Johann Ludwig Cassius, Tomasz Szumski, Stanisław Kleczewski, reformát ruskej provincie, Michał Dudziński, profesor poetiky v Minsku, Tadeusz Nowaczyński (nar. 1717, zomrel 1794), piarista, Kazimierz Wierbusz, profesor na varšavskom lýceu, G. Garszyňski, Jan Wincenty Bantke, Alojzy 0siński, Józef Mroziński, Sebastian Żukowski, profesor gréčtiny vo Vilne, J. K. Stefazjus, profesor starej literatúry na varšavskom lýceu, Kajetan Kamieński (nar. 1758), rektor varšavského piaristického konviktu, člen Spoločnosti vied, Karol Bogumil Wojde, reform. kazateľ, Krzystof Wiesiołowski, člen Spoločnosti vied, Józef Zieliński, profesor na varšavskom lýceu, Piotr Siemiątkowski, Feliks Chrzanowski a viac iných; o kazateľské rečníctvo: Adam Prazmowski, Grzegorz Zachariaszewicz, Wincenty Jakubowski a viac iných; o poľské dejiny a všeobecné svetové dejiny spolu s pomocnými vedami: Teodor Waga, piarista, Jan gróf Potocki, Ksewery Bohusz, prelát a rytier, člen viacerých učených spoločností, Feliks Łojko, kráľovský komorník, Józef Sołtykowicz, profesor v Krakove, Kazimierz Chromiński, Jan Sowiński, Józef Miklaszewski, Kajetan Kwiatowski, Wincenty Skrzetuski, Józef Falenski, Franciszek Siarczyński, A. N. Jodłowski, Karol Wyrwicz, jezuita, neskôr opát (nar. 1716, zomrel 1793), knieža Aleksander Sapieha, Stanisłav gróf Borkowski, Zorian Dolęga Chodakowski a viac iných, o právnu vedu: Ksawery Szaniawski, Aleksander Kaulfuss, Antoni Łabęcki, Filip Jasiński, Hieronim Strojnowski, Feliks Słotwiński a viac iných; o filozofiu: Samuel Chrościskowski, piarista (nar. 1730, zomrel 1799), Antoni Popławski, Józef E. Jankowski, profesor v Krakove, a iní; o štátovedu: Dominik Krysiński, profesor vo Varšave, Józef Rembieliński, Antoni Gliszcyński, Michał Choński, Fryderyk Hr. Skarbek a iní; o poľnohospodárstvo a technológiu: Antoni Trebicki, Wojciech Gutkowski, Franciszek Bor. Piekarski, Ignacy Miaczyński, J. W. Gross, Adam Piątkowski, J. F. S. Łopaciński, F. Jakób Kobierzycki, Antoni Marcinowski, Karol Gloc, Aleksander gróf Potocki a iní; o prírodné vedy: Pawel Czempliński, Jan Mieroszewski, Roman Symonowicz, Roch Wincenty Karczewski, Pawel Korwin Puławski, Aleksander Kuszański a viac iných; o fyziku: Józef Lisikiewicz, Jan Szejt, Andrzej Trzciński, Józef Krumłowski, W. Kłosowski, Wacław gróf Sierakowski, Jerzy Grzegorz Kniaziewicz, Onufry Markiewicz a viacerí iní; o farmáciu: Andrzej Krupiński, T. T. Wejchart, Franciszek Ksawery Ryszkowski, Tomasz Łopaciński, Tomasz Chroma, Wincenty Wojniewicz, Józef Celiński, Ignacy Fiiałkowski, Jakób Szymkiewicz a viacerí iní; o čistú a aplikovanú matematiku spolu s civilným staviteľstvom: Ignacy Zaborowski, Antoni Dąbrowski, Józef Czech, Józef Jakubowski, Józef Łeski, Patric. Skaradkiewicz, Josafat Wegleński, Alojzy Czarnocki, Józef Tulawski, Andrzej Ustrzycki, kňaz Gawroński, Tadeusz Gierykowski, Karol Kakowski, Szymon Bielski, Józef Rogaliński, Piotr Swiatkowski, Franciszek Skomorowski, Piotr Aigner a iní.^[348]