Zlatý fond > Diela > Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí. Severozápadní Slovania


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí. Severozápadní Slovania

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Nina Varon.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 76 čitateľov

Štvrtý oddiel — Dejiny jazyka a literatúry Srbov čiže Vendov v Lužiciach

§ 55. Historicko-etnografické úvodné poznámky

Slovanské národné kmene, ktoré Nemci obyčajne nazývajú Vendi, rozprestierali sa voľakedy v severnom a východnom Nemecku od Labe pozdĺž Baltského mora až k Visle a na juh až po Čechy. Jednotlivé vendské kmene sa volali: 1. Obodriti v Meklenbursku, kedysi mocný národ s vlastnými kráľmi. Saský vojvoda Henrich Lev, súper hohenštaufských cisárov, okolo polovice XII. stor. tento kmeň takmer načisto vyhubil. Sem patria i Polabania, Vagri, Lini.[349] 2. Pomorania čiže Vlci,[350] od Odry až po Vislu. Ich kniežatá sa r. 1181 spojili s Nemeckom a vymreli až r. 1637. 3. Ukri čiže hraniční Vendi, Havolani a Ratari v piatich brandenburských markách. Brandenburský markgróf Albrecht Medveď, súčasník a sused Henricha Leva, úplne si ich podmanil a vyničil. 4. Srbi medzi Sálou a Labe a 5. Lužičania v markgrófstve Horná a Dolná Lužica. Srbi[351][352] a Lužičania tvorili kedysi mohutný nezávislý kmeň a patrilo im celé územie medzi Čechami, Sálou, Labe a Odrou. Ich chatrné pozostatky, Slovania v Dolnej Lužici, dodnes sa sami nazývajú Serske, v Hornej Lužici zase Srbje. Staré Meissen Česi volali kedysi aj Srbsko. Krajiny, kde sídlia Lužickí Srbi, obývali pred nimi Hermunduri, čiže, ako sa neskôr volali, Durínci. Keď im ríšu rozdrvili Frankovia a Sasi, nasťahovali sa sem r. 528 Srbi, podmanili si Nemcov, ktorých tu našli, a skoro potom, čo sa stali známymi, mali už i vojvodcov, kniežatá, ba i kráľov. Svoje panstvo rozšírili na celé dnešné Osterland,[353] Míšeň, obe Lužice, Anhaltsko, Kurfirstský kraj a južnú časť brandenburských mariek. Nemeckí spisovatelia ich oddávna volali Vendi, buď preto, že prišli zo starého Vendska na Baltskom mori a na dolnej Visle, alebo preto, že nevedeli ich pravé meno. Keď už boli podmanení a ich krajina rozdelená na marky v X. stor., hojne sa miešali s nemeckými kolonistami najmä v zalesnených a hornatých krajoch, ktoré Slovania ponechávali neobrobené, lebo radšej sa zaoberali roľníctvom na rovine, a preto aj v Osterlande a v Krušných horách je viac dedín s nemeckými menami ako so slovanskými. V mestách sa usádzali aj tak iba Nemci. A predsa sa slovanská reč udržala v krajoch, ktoré obývali Srbi, ešte dlhý čas — v Lipsku r. 1327 bolo počuť hovoriť po srbsky (syrbsky) — asi až po XIV. storočie, keď ju zakázali používať na súdoch, prečo potom i pomaly úplne vymrela, okrem niekoľkých málo slov, ktoré sa ešte tu i tam na vidieku zachovali.[354] Jedine v oboch Lužiciach sa uchovali značné pozostatky pre dlhé spojenie s Čechami. Aj v Míšni na hornolužickej hranici sú ešte rôzne dediny s vendským obyvateľstvom; iba že tieto dediny predtým všetky prináležali Hornej Lužici. — Lužice znamená v slovančine nížinatú a močaristú zem. Toto pomenovanie právom mohlo patriť Dolnej Lužici, najmä v jej dávnejšom stave. A aj sa tak volala kedysi iba ona, lebo na vyššie položenú a pahorkatú Hornú Lužicu prešlo toto meno až neskôr. Voľakedajšie markgrófstvo Lužica, pozostávajúce z dvoch rôznych častí, Hornej a Dolnej Lužice, pôvodne nepatrilo, ako vendská provincia, k Nemeckej ríši. V stredoveku markgrófi z Míšne obsádzali raz jednu, raz druhú, inokedy obe, ale opäť ich strácali. Cisár Karol IV. r. 1355 privtelil k Českému kráľovstvu Hornú Lužicu, r. 1370 Dolnú Lužicu a takto to ostalo až do pražského mieru r. 1636, keď ich odstúpili saskému domu, ktorý ich mal v zálohe od r. 1620, so všetkou zvrchovanosťou dedične a vlastnícky, ale predsa len ako české léno, ktoré, keby po meči vymrela kurfirstská a (r. 1672 vymretá) altenburská línia, opäť by mohol prevziať český kráľ, ak zaplatí patričnú sumu. Sasko ostalo od tých čias vlastníkom oboch Lužíc, r. 1807 mu pripadol ešte i Chotebuzský kraj a Čechy sa tiež zriekli podmienok prinavrátenia Lužíc, stanovených r. 1636; avšak pri delení r. 1815 celá Dolná Lužica a polovica Hornej sa musela podľa istej demarkačnej čiary odstúpiť Prusku.[355]

Ešte asi dvestotisíc až dodnes po slovansky hovoriacich potomkov oných voľakedy tak mocných Srbov a Lužičanov v saských a pruských podieloch oboch Lužíc poskytuje slovanskému etnografovi, historikovi a filológovi chatrné paberky z minulosti i prítomnosti. Hornolužickí Vendi obývajú tú časť provincie Lužica, ktorá ostala Sasom, a činia tu okolo pätiny obyvateľstva, ďalej niekoľko farností Saského kraja Míšne na pravom brehu Labe (Stolpen atď., v Remissau a v iných územiach na ľavom brehu Labe vendská reč načisto vymizla), napokon kraje voľakedajšej Hornej Lužice pripojené k pruskej provincii Sliezsku, vládny okres Liegnitz: Lubaň,[356] Zhorelec, Rothenburg, spolu asi 100 000 obyvateľov. Dolnolužickí Vendi bývajú zas v dnešnej pruskej provincii Brandenburg, vládny okres Frankfurt, najmä v krajoch: Guben, Sorau, Lübben, Luckau, Spremberg, Hoyerswerda a Chotebuz, ďalej taktiež v pruskej provincii Sasko, vo východnej časti vládneho okresu Merseburg, hoc aj len v jednotlivých dedinách; ich počet tiež azda nepresahuje 100 000. Z celkového počtu Lužických Srbov, z ktorých asi štvrtina sú katolíci, ostatní evanjelici, asi 150 000 ich podlieha pruskej a asi 50 000 saskej zvrchovanosti.[357]

§ 56. Jazyk a literatúra Srbovendov v Hornej Lužici

Jazyk Srbov v Hornej Lužici sa značne líši od jazyka Srbov v Dolnej Lužici. Dolnolužická srbčina je totiž bližšia poľštine, hornolužická češtine, takže by sme ich právom mohli pokladať za dve osobitné nárečia. Hornolužický Vend vyslovuje h tak ako Čech a Slovák, kým dolnolužický vyslovuje g namiesto h tak ako Poliak. Sykavé česko-poľské ř (rz) Srbi v oboch Lužiciach vôbec nepoznajú, ako ani Slováci. Ostatne je samozrejmé, že za daných okolností jazyk takej malej, vyschnutej národnej vetvy, akou je teraz srbovenčina,[358] musí byť silno germanizovaný. Má napr. člen tak ako nemčina atď.[359]

O kultúre Srbovendov spred ich pokresťančenia vieme zatiaľ toľko ako nič. Ani jeden významný ľudový spev Slovanov na Labe z čias pohanstva nedoľahol k našim ušiam. Ale aj po ich pokrstení nechali ich po stáročia chradnúť pod tým najkrutejším útlakom a v tom najhlbšom opovrhnutí; nijaký jasný lúč osvety neprenikol k nim cez ponuré oblaky súmraku. Až keď sa rozšíril miernejší, humánny duch v Európe, stal sa ich osud znesiteľnejším; a až od reformácie začali písať svojím dialektom. Ešte v XVII. stor., najmä po 30-ročnej vojne, boli pokusy načisto vykynožiť ich reč. Preto tam všade dosadili nemeckých kazateľov a potom aj skutočne zakrátko sa ponemčilo 16 farností; až začiatkom XVIII. stor. začalo sa konečne zaobchádzať s nimi rozumnejšie a zhovievavejšie a ponechalo sa im ich prirodzené právo na rodnú reč. Dlhý čas kolísala lužická ortografia i gramatika a tak je to čiastočne až dodnes. Jezuita Jakub Ticinus z Witgenau z Lužice v jednej knižočke[360] z r. 1679 radil použiť na vendský jazyk českú ortografiu; avšak Vendi nepočúvali jeho radu.[361] Zachariáš Ján Bierling, pastor v Porschwitz, dal konečne r. 1689 pravopisu až dovtedy veľmi neustálenému určité pravidlá,[362] podľa ktorých sa spravujú až dodnes. Jeho pravopis je zmiešanina nemeckého a českého. Roku 1716 sa Vendom pošťastilo dostať v Lipsku a r. 1749 vo Wittenbergu vlastný ústav na vzdelávanie vendských kazateľov. Tak sa usilovali povzniesť svoju reč. Mnohými náboženskými spismi, objavujúcimi sa zo všetkých strán, postupne natoľko vyspel ich jazyk, že vtedajší kazateľ v Neschwitz Jurij Möhn sa mohol odvážiť časomerne preložiť niektoré spevy z Klopstockovho Mesiáša. Teraz majú v tomto nárečí, ktorým sa v rozličných krajoch (napr. Löbau, Kamenz, Muskau) rozlične hovorí, okolo Bautzen (Budyšín) vraj najčistejšie, nielen úplný preklad biblie,[363] ale aj gramatiku, ako aj iné potrebné knihy. Neúnavní duchovní stále sa ešte snažia, i keď im prichodí obávať sa, že ich rodná reč predsa len skôr či neskôr zanikne, dať národu sem-tam aspoň náboženské spisy.[364]

§ 57. Jazyk a literatúra Srbov v Dolnej Lužici

Dolnolužickí Vendi, tak isto ako aj ich susedia a bratia, Srbi v Hornej Lužici, až do reformácie nepoznali dobrodenia písmen ani písma vo vlastnom rodnom jazyku, hoci koncom XI. stor. kresťanstvo u nich už prevládalo (úplné pokresťančenie týchto Slovanov sčiastky uskutočňoval násilím Boleslav, sčiastky sa vykonávalo prehováraním a poučovaním, ako činil najmä zbožný biskup Benno z Meissen, nar. r. 1010, zomrel r. 1106, ktorý svojím svätým nadšením pre vec pokresťančovania Slovanov získal si meno apoštola kresťanstva). Až okolo tohto času upravili si nemecké švabachové písmená podľa vlastnej kombinácie pre svoje nárečie a od r. 1574, keď vyšla prvá známa kniha v tomto nárečí od Albína Mollera, spevníček, katechizmus a bohoslužobná agenda,[365] Budyšín 1574, 8 (Dobrovský, Slovanka I, 181), začali v ich domácej reči vychádzať nielen jednotlivé mluvnice,[366] rôzne náboženské spisy, ale aj úplné preklady biblie.[367] No jednako ústup slovanského jazyka v Dolnej Lužici, kde je i najviac premiešaný nemeckými slovami i tvarmi, je stále zreteľnejšie. Voľakedy patrili k Dolnej Lužici aj panstvá Beeskow a Storkow v Kurfirstskej marke, z ktorých Beeskow je teraz pričlenený k vládnemu okresu Frankfurt, kraj Lübben, Storkow zas vládnemu okresu Potsdam, kraj Teltow-Storkow. Mr. Christoph Treuer, ktorý bol okolo r. 1610 inšpektorom v Beeskowe a Storkowe, mal ešte 40 vendských kostolov vo svojom inšpektoráte, avšak už v prvej polovici XVIII. stor. nebolo ani jedného jediného a srbčinu tam dnes už celkom nik nepozná. V ostatných častiach vládneho okresu Potsdam srbské nárečie načisto vymizlo ešte skôr; avšak v okolí Chotebuzu, v krajoch Frankfurtského vládneho okresu, vytvorených z voľakedajšej Dolnej Lužice, hovorí sa ňou ešte i dnes, a to nielen na vidieku, ale i v mestách. Chotebuzský dialekt je aj medzi všetkými dolnolužickými variáciami najrýdzejší a najlepší; preto sa ním písali aj náboženské spisy.[368]

§ 58. Jazykové zvyšky po polabčine čiže linonskej vendčine

Medzi Slovanmi obývajúcimi kedysi celé severné Nemecko od Holsteinu až po Kašubsko najväčšie a najmocnejšie boli dva kmene, Obodriti na západe a Vlci alebo Pomorania na východe. U oboch však zvyky i reč už dávno vymreli. Otčenáš, ktorý Wolfgang Lasius, De migratione gentium, kn. 12, str. 787 pokladá za meklenbursko-vendský, v jeho časoch aj tak už dávno neexistujúci, je čisto lotyšský. Posledný človek, čo mohol v Pomoransku po vendsky hovoriť, umrel už r. 1404.[369] Iba vo východnom výbežku k terajšiemu Hannoverskému kráľovstvu pripojeného kniežatstva Lüneburg, vo farnostiach Danneberg, Lüchow a Wustrow, medzi Labe a Jeetze zachovala sa až do najnovších čias hŕstka obotritského hlavného kmeňa, ktorá hoci veľmi pomiešaná s nemčinou, ešte po vendsky hovorila i myslela, ako to vidno podľa tých málo zvyškov po ich jazyku, čo sa v záznamoch zachovali. Obvykle ich nazývali Polabania (podľa Labe) a ich nárečie polabčina, avšak podľa Adelunga neprávom. Podľa neho[370] títo Vendi sa majú volať nie Polabania, lebo bývali v Lauenbursku a Ratzebursku, ale skôr Lini, Leinskí Vendi, podľa Leine, po slovansky Linac. O staršom štádiu polabského alebo linonského nárečia nevieme nič. Prvý, kto o ňom niečo napísal a podal zprávu potomstvu, je Christian Hennig, pastor vo Wustrowe, asi r. 1690. Čo on hovorí o lüneburských Vendoch a o ich jazyku z dávnejšej doby a v jeho časoch, je v krátkosti toto: „Len čo ma ustanovili za kazateľa tejto obce, hneď som sa pousiloval podľa niekoľkých listín vniknúť do tohto (vendského) jazyka, avšak márne; pretože sa v ňom, nakoľko viem, nikdy nič nenapísalo a ani sa nemohlo napísať, lebo nikto z tohto národa nevedel predtým ani čítať ani písať. Tí, čo sa neskôr dávali na štúdiá a boli vendského pôvodu buď z otcovej alebo matkinej strany, alebo aj z oboch strán, snažili sa nehovoriť touto rečou, aby sa neprezradili, že v nich prúdi vendská krv, ktorú pred cudzincami podľa možnosti zatajovali, aby sa nevystavili posmechu. Iným, ktorí neboli ich národnosti, ešte menej na nej záležalo, istotne preto, lebo na ňu hľadeli ako na dačo, čo im nebude ani na úžitok ani na česť. Kázne, ktoré slávny učiteľ Bruno, plným právom zvaný apoštol meklenburských Vendov, prednášal i písal v tejto reči, už niet a aj tak by boli len bezcennou starožitnosťou. Keď sa teda nič nedalo vypátrať, zozbieral som nejaké kuriozity z ešte jestvujúcich obyčajov a povier tunajších Vendov, aby som ich mohol porovnať so zvykmi a ceremóniami iných pohanských národov a objasnil ich niekoľkými poznámkami. Avšak nemilosrdný požiar, v ktorom r. 1691 všetok môj majetok zhorel, zmaril môj úmysel. Po čase mal som tú česť zoznámiť sa s rôznymi vznešenými ľuďmi, ktorí mali nezvyčajnú túžbu nájsť niečo z tohto jazyka. Niektorí si dokonca pozývali jednotlivé osoby a dopytovali sa naň, pozapisovali si i niektoré slová z ich úst. Takto sa opäť prebudila u mňa už zhasnutá túžba po tomto jazyku a dychtil som po uspokojení tejto svojej kuriozity, ako aj iných. Išlo to však spočiatku veľmi ťažko a zdalo sa, že som sa pustil do celkom márnej práce. Lebo ponajprv ani jeden z Vendov sa mi nechcel priznať, že ešte vie niečo z tejto reči, z obavy, aby moje dopyty nevyzneli ako výsmech alebo pohana pre nich; potom bol to všetko jednoduchý sedliacky ľud, ktorý poväčšine tak isto málo dôvodov vedel uviesť pre to-ktoré slovo, ako aj iní prostí ľudia v iných jazykoch. — Nateraz tu hovorí po vendsky ešte iba niekoľko starcov, ktorí pred svojimi deťmi alebo inými mladými ľuďmi ani nesmú tak vravieť, aby ich nevysmiali. Lebo títo mladí cítia taký odpor voči svojej materinskej reči, že ju nechcú ani počuť, tým menej učiť sa jej. Preto sa dá naisto predpokladať, že o 20, nanajvýš o 30 rokov, keď sa starí pominú, zanikne aj ich reč a potom už nik nebude môcť počuť nijakého Venda nikde tuná jeho rečou hovoriť, ani keby za to chcel draho zaplatiť.“ Hennig vravel prorocky a — až na to drahé platenie — pravdivo. Roku 1751 sa vo Wustrowe poslednýkrát slúžila omša vo vendskej reči.[371] Vendi sa však udržali ešte v druhej polovici XVIII. stor. ako takí, pretože však úrady neustále pracovali na tom, aby zanikla ich reč, teraz už, podľa uisťovania novších cestovateľov, tento jazyk načisto vymrel a obyvatelia hovoria teraz tak isto pokazenou nemčinou, ako hovorili predtým pokazenou vendčinou. Mluvnica tohto jazyka nikdy nevyšla a slovník, ktorý spomínaný pastor Hennig s veľkou námahou, ale aj s vrcholne ťažkopádnou ortografiou a poprekrucovaním slovanských hlások z úst klenovského sedliaka Jána Janieschge [Janišku], svojho farníka, zachytil a ktorý sa neskôr dostal do imania dr. Antona v Zhorelci, nevyšiel okrem niekoľkých slov, ktoré priniesla Slovanka I, 1 — 11, dodnes tlačou. Okrem Henniga lünebursko-vendské slová zbierali Pfeffinger, inšpektor v Lüneburgu 1698, Domeier a i. Podľa týchto zbierok bol tento jazyk, ako aj dolnolužická vendčina, blízky poľštine, mal však svoje osobitnosti. Poľská nosová výslovnosť bola všade po hlbokých vokáloch, napr. runka namiesto ruka, prunt namiesto prut; zmena vokálov bývala častá, najmä o v i, napr. snip za snop, srebri za srebro; predsuvné w pred o, napr. wosa za osa, watgi za oko mal spoločné s češtinou a srbovendským nárečím.[372]



[349] Tiež Linoni, Lingoni, Glini.

[350] Tiež Veleti, Lutici.

[351] V pôvodine: Die Sorben, oder richtiger Serben.

[352] Podobnosť ich mena s menom ilýrskych Srbov je akiste len náhodná, alebo pochádza z pradávnych čias, pretože oba národy patria k dvom celkom odlišným hlavným kmeňom. Vôbec neobstojí ani Schöttgenov nápad, že vendskí Srbi prišli z Ilýrska, hoci Ritter a iní sa ho pridŕžali. Dnes sa ešte nedá presne určiť, či vendskí alebo ilýrskí Srbi sú tí Srbi, ktorí za Ptolemaiových čias sídlili na Volge a o päťdesiat rokov neskôr, za Plinia, na Kryme. Adelung, Mithridates II, 680, porovnaj vyššie § 20, pozn. 1, str. 192.

[353] Osterland, lat. Marchia orientalis (pomenovanie územia východne od Sály k dolnej Mulde a Labe) — stará Severodurínska marka.

[354] Zmiešaním týchto Slovanov s Frankmi a Sasmi vytvorilo sa od X. stor. horno-saské nárečie; slovanské ústa zjemnili drsnosť germánskeho tónu. Pozri Kopitar, Gramatika kranského jazyka, predhovor, VI. — Samuel Grosser, rektor zhoreleckého gymnázia, píše vo svojich Lausitzer Merkwürdigkeiten toto: „Ešte dnes jestvujú v Nemecku prastaré slovanské šľachtické rody; všetky ľahko možno poznať podľa zakončenia itz, ik, nik, ow atď. a podľa významu ich rodových mien, napr. Lottitze (od Lutitiis), Stutterheime (od Stoderaniis), Dalwitze (od Daleminciis), die Milken (od Milcieniis). Tak aj Nostitz, Maltitz, Gablenz, Tersky. Ba i Leibnitz, Lessing (vlastne Lesník, Lužičan z Kamjenca), Kretschmar, Tscherning a veľa iných sú pôvodní, avšak germanizovaní Slovania.“

[355] Hlavným prameňom je Helmold až po r. 1170 a jeho pokračovateľ Arnold až po r. 1209, vydal H. Bangert, Lübben 1659, 4. — Friedrich August Rudloff, Handbuch der meklenburgischen Geschichte, Zverín 1780 — 1794, 8. — Thomas Kauzow, Pomerania, vydal Johann Gottfried Ludwig Kosegarten, Greifswald 1816, 8. - J. Mierälius, Altes und neues Pommern, Štetín 1639, 4, 1723, 4. — Thomas Heinrich Gadebusch, Grundriss der pommerschen Geschichte, Stralsund 1778. — Albrecht Georg Schwarz, Historia finium principatus Rugiae, Greifswald 1734, 4. — Matthäus von Normann, Wendisch-rügianischer Landesgebrauch, Stralsund 1777, 4. — C. G. Hofmann, Scriptores rerum Lusaticarum, Lipsko 1719, 4 zošity, fólio. — (Zobel), Verzeichnüs oberlausitzischer Urkunden, Zhorelec 1799, 4 zošity, 4. — Christian Gottlieb Käuffer, Abriss der oberlausitzischen Geschichte, Zhorelec 1803, 3 zv., 8. — Friedrich Gotthilf Richter, Geschichte und Topographie der Stadt und Herrschaft Pulsnitz in der Oberlausitz, Drážďany 1804, 8. — Johann Friedrich Beuch, Geschichte und Beschreibung der Stadt Kottbus, vydal Bernoulli, Berlín 1785, 8. — Peter Friedrich Kanngiesser, Bekehrungsgeschichte der Pommern zum Christenthume, Greifswald 1824, 8.

[356] Slovanskými názvami prepisujeme len známejšie mestá.

[357] Karla Gottloba Antona a iných Provincialblätter, Desava a Zhorelec 1781 — 1883, šesť kusov, 8. — Tiež jeho Lausitzer Monatschrift, Zhorelec 1793 — 1804, 8. Neue Lausitzer Monatschrift, tamže 1805 — 1808, 8. — Johann Gotthilf Naumann [Neumann], Neues Lausitzer Magazin, Zhorelec 1821 a n., 8. — Nathan Gottfried Leske, Reise durch Sachsen, Lipsko 1785, 2 zošity, 4. Vo výňatku pod názvom Oberlausitzische Merkwürdigkeiten, tamže 1794, 4. — Reise durch Kursachsen in die Oberlausitz, Lipsko 1805, 8. — (Christian Gottlieb Schmidt), Briefe über die Niederlausitz, Wittenberg 1789, 8. — Engelhardt, Erdbeschreibung des Markgrafthums Ober- und Niederlausitz, Drážďany a Lipsko 1800, 2 zv., 8.

[358] Nemecky: das Sorbenwendische — Šafárik používa tento termín na označenie lužickej srbčiny.

[359] Jazykovedné diela. Gramatiky. Jacobi Ticini, Principia linguae vendicae, Praha 1679, 1782, 12. — Zacharias J. Bierling, Orthographia vandalica, Budyšín 1689, 8. — Georgii Matthäi, Wendische (hornolužicko-srbská) Grammatik, Budyšín 1721, 8. — Bierling, Didascalia (das ist wendische Schreib und Leselehre nach dem Budissinischen Dialekt), Budyšín 1689, 8. — Charakter der oberlausitzischen Sprache v Lausitzer Monatschrift, 1797, str. 212 a n. od Karla Gottloba Antona.

Slovníky. Abraham Frenzel, hornolužický slovník, rukopis. — Jurij Hawštyn Swótlik, Vocabularium latino-serbicum, Budyšín 1721, 8.

[360] Principia linguae vendicae, quam aliqui vandalicam vocant, Praha 1679.

[361] Vo venovaní vtedajšiemu administrátorovi biskupstva Meissen Martinovi Ferdinandovi Brücknerovi von Brückenstein hovorí autor: Quod nullus, quantum mihi perspectum est, venedici idiomatis liber hactenus ab ullo Catholicorum prodierit, unicum fuisse puto impedimentum, orthographiae certae ac universalis defectum. [Že dosiaľ nevyšla nijaká kniha vo vendskom nárečí od žiadneho z katolíkov, nakoľko som sa presvedčil, jedinou prekážkou, nazdávam sa, bol nedostatok ustáleného a všeobecného pravopisu.]

[362] Didascalia, seu orthographia vandalica. Das ist wendische Schreib- und Leselehre. Budyšín 1689.

[363] Biblie v hornolužickom nárečí: Matúš a Marek, Budyšín 1670, 4, od Michala Frencla, pastora v Postwitz. — List Rimanom a Galaťanom, tamže 1693, 8, tiež od neho. — Epistolae et evangelia, iussu speciali statuum Superioris Lusatiae, interpr. P. Praetorio, Tob. Zschuderly, Joh. Christoph. Krügero, Georgio Matthaei et Michaelo Raezio, Budyšín 1695, 8. — Celý Nový zákon, Zittau 1706, 8, od Michala Frencla. — Starý zákon. Žaltár, Budyšín 1703, 8, od Georgia Matthaea. Jesus Sirach, tamže 1710, 8, tiež od neho, Jesus Sirach, Löbau 1719, od Georga Dumischena. Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní a Ježiš Sirach, tamže 1719, 8, od Christiana Leonharda. — Celé biblie. Budyšín 1729, 4, pre evanjelické luteránske obce, Johann Lange, milkelský farár, Matthäus Jokisch, farár v Gebeltzigu, Johann Böhmer, farár v Pestwitz a Johann Wauer, farár v Hochkirchen. — Budyšín 1742, 8, tá istá. — Budyšín 1797, 4, tá istá. Katolícky preklad biblie Hawštyna Swótlika je v Budyšíne v rukopise.

[364] Pramene. Abraham Frenzel (farár v Schönau). De origine linguae Sorabicae, kn. II, Budyšín 1699, 4. — M. Georg Körner (farár v Bockau), Philologisch-kritische Abhandlung von der wendischen Sprache und ihrem Nutzen in den Wissenschaften, Lipsko 1766, 8. — Christian Knauth, Kirchengeschichte der Sorbenwenden, Zhorelec 1767, 8. (Obsahuje na str. 386 — 426 zoznam hornolužických spisovateľov.) — Christoph Faber, Acta historico-ecclesiastica, d. 10, str. 519. — Karl Gotllob L. Dietmann, Die gesamte der A. C. zugethane Priesterschaft in dem Markgrafthum Oberlausitz, Lauban 1778, 8. — Johann Gottlieb Müller, Versuch einer oberlausiszischen Reformationsgeschichte, Zhorelec 1800, 8. — Kurzer Entwurf einer Oberlausitz-Wendischen Kirchenhistorie, str. 217 a n., obsahuje zoznam spisov v hornolužickom dialekte. — Gottlieb Friedrich Otto, Lexikon der seit dem XV. Jahrhundert verstorbenen und jetzt lebenden Oberlausitzischen Schriftsteller und Künstler, Zhorelec a Lipsko 1800 — 1803, 2 zv., 8.

[365] Ein ewigwerender Kirchen Calender… Auch ein Wendisches Gesangbuch… Auch der Kleine Catechismus… Wendisch vertiret. Budyšín 1574.

[366] Mluvnice. Johann Choinani, Kurze wendische (dolnolužická) Grammatik, rukopis. — Mr. Johann Gottlieb Hauptmann, Wendische (dolnolužická) Sprachlehre, Löbben 1761, 8. — Krátky návod k vendskému jazyku aj s malým slovníkom z r. 1746. (Mal ho dr. Anton v Zhorelci.) — Johann Friedrich Fritze, Wendische (dolnolužická) Sprachlehre, rukopis. (Má ho pán abbé Dobrovský.) — Slovníky: Remuž Megiser, Thesaurus polyglottus, Frankfurt am Main, 1603, 8 (obsahuje dolnolužické slová). — Georg Körner, Wendisches (dolnolužický) Wörterbuch, rukopis. (Mal ho dr. Anton v Zhorelci.) — Gottlieb Fabricius, Niederlausitzisch-wendisches Wörterbuch, rukopis. (Adelung, Mithridates II, 685.)

[367] Biblie v dolnolužickom nárečí. Nový zákon: (Kottbus) 1709, 8, po nemecky a vendsky od Gottlieba Fabricia, kazateľa v Kahren. (Kottbus) 1728, 8. Ten istý Kottbus 1788, 8. Ten istý. — Starý zákon. Kottbus 1796, 4 (od Johanna Friedricha Fritzeho, kazateľa v Kolkwitz).

[368] Pramene. Christian Knauth, Kirchengeschichte der Sorbenwenden, Zhorelec 1767, 8 (obsahuje úplný zoznam všetkých až dovtedy v dolnolužickom nárečí napísaných kníh, str. 386 — 426). — D. Christian Karl Gulde zaznačil knihy v dolnolužickom nárečí dané do tlače, Lausitzer Magazin 1785, str. 211 — 230.

[369] Adelung, Mithridates II, 688. — O obotritských, v Meklenburgu objavených pamiatkach porovnaj vyššie § 2, pozn. 2, str. 13.

[370] Mithridates II, str. 589.

[371] Hassel, Handbuch der Erdbeschreibung, 1. oddiel, 4. zv., str. 407.

[372] Gramatiku lüneburgskej vendčiny mal údajne v rukopise Schmehrsahl v Zelle, zničila sa však v požiari. — Christian Hennig, Vocabularium venedicum, nemecko-vendský, rukopis mal dr. Anton v Zhorelci. — J. F. Pfeffinger, Vocabularium venedicum, zaznamenaný je v Eccardiho Historia studii etymologici linguae germanicae, Hannover 1711, 8, str. 169 a n., str. 268 — 305. — Frisch, Historiae linguae slavonicae continuatum III, 730, str. 11. — Michael Richey, Hamburgisches Idiotikon, Hamburg 1755, 8, predhovor, str. 25. — Johann Gabriel Domeier, Sammlung Lünneburgisch-wendischer Wörter (zo zápisov jedného vendského kazateľa) v Hamburger verm. Bibliothek, diel II, str. 794 — 801. — Jan Potocki, Voyage dans quelques parties de la Basse — Saxe, Hamburg 1795, 4, obsahuje na str. 45 — 63 slovník Vocabulaire slave od jedného šľachtica z Plato pri Lüchowe. — Josef Dobrovský, Slovanka, zv. I, str. 1 — 26, II, 220 — 228.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.