ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slovanské národné kmene, ktoré Nemci obyčajne nazývajú Vendi, rozprestierali sa voľakedy v severnom a východnom Nemecku od Labe pozdĺž Baltského mora až k Visle a na juh až po Čechy. Jednotlivé vendské kmene sa volali: 1. Obodriti v Meklenbursku, kedysi mocný národ s vlastnými kráľmi. Saský vojvoda Henrich Lev, súper hohenštaufských cisárov, okolo polovice XII. stor. tento kmeň takmer načisto vyhubil. Sem patria i Polabania, Vagri, Lini.^[349] 2. Pomorania čiže Vlci,^[350] od Odry až po Vislu. Ich kniežatá sa r. 1181 spojili s Nemeckom a vymreli až r. 1637. 3. Ukri čiže hraniční Vendi, Havolani a Ratari v piatich brandenburských markách. Brandenburský markgróf Albrecht Medveď, súčasník a sused Henricha Leva, úplne si ich podmanil a vyničil. 4. Srbi medzi Sálou a Labe a 5. Lužičania v markgrófstve Horná a Dolná Lužica. Srbi^[351][352] a Lužičania tvorili kedysi mohutný nezávislý kmeň a patrilo im celé územie medzi Čechami, Sálou, Labe a Odrou. Ich chatrné pozostatky, Slovania v Dolnej Lužici, dodnes sa sami nazývajú Serske, v Hornej Lužici zase Srbje. Staré Meissen Česi volali kedysi aj Srbsko. Krajiny, kde sídlia Lužickí Srbi, obývali pred nimi Hermunduri, čiže, ako sa neskôr volali, Durínci. Keď im ríšu rozdrvili Frankovia a Sasi, nasťahovali sa sem r. 528 Srbi, podmanili si Nemcov, ktorých tu našli, a skoro potom, čo sa stali známymi, mali už i vojvodcov, kniežatá, ba i kráľov. Svoje panstvo rozšírili na celé dnešné Osterland,^[353] Míšeň, obe Lužice, Anhaltsko, Kurfirstský kraj a južnú časť brandenburských mariek. Nemeckí spisovatelia ich oddávna volali Vendi, buď preto, že prišli zo starého Vendska na Baltskom mori a na dolnej Visle, alebo preto, že nevedeli ich pravé meno. Keď už boli podmanení a ich krajina rozdelená na marky v X. stor., hojne sa miešali s nemeckými kolonistami najmä v zalesnených a hornatých krajoch, ktoré Slovania ponechávali neobrobené, lebo radšej sa zaoberali roľníctvom na rovine, a preto aj v Osterlande a v Krušných horách je viac dedín s nemeckými menami ako so slovanskými. V mestách sa usádzali aj tak iba Nemci. A predsa sa slovanská reč udržala v krajoch, ktoré obývali Srbi, ešte dlhý čas — v Lipsku r. 1327 bolo počuť hovoriť po srbsky (syrbsky) — asi až po XIV. storočie, keď ju zakázali používať na súdoch, prečo potom i pomaly úplne vymrela, okrem niekoľkých málo slov, ktoré sa ešte tu i tam na vidieku zachovali.^[354] Jedine v oboch Lužiciach sa uchovali značné pozostatky pre dlhé spojenie s Čechami. Aj v Míšni na hornolužickej hranici sú ešte rôzne dediny s vendským obyvateľstvom; iba že tieto dediny predtým všetky prináležali Hornej Lužici. — Lužice znamená v slovančine nížinatú a močaristú zem. Toto pomenovanie právom mohlo patriť Dolnej Lužici, najmä v jej dávnejšom stave. A aj sa tak volala kedysi iba ona, lebo na vyššie položenú a pahorkatú Hornú Lužicu prešlo toto meno až neskôr. Voľakedajšie markgrófstvo Lužica, pozostávajúce z dvoch rôznych častí, Hornej a Dolnej Lužice, pôvodne nepatrilo, ako vendská provincia, k Nemeckej ríši. V stredoveku markgrófi z Míšne obsádzali raz jednu, raz druhú, inokedy obe, ale opäť ich strácali. Cisár Karol IV. r. 1355 privtelil k Českému kráľovstvu Hornú Lužicu, r. 1370 Dolnú Lužicu a takto to ostalo až do pražského mieru r. 1636, keď ich odstúpili saskému domu, ktorý ich mal v zálohe od r. 1620, so všetkou zvrchovanosťou dedične a vlastnícky, ale predsa len ako české léno, ktoré, keby po meči vymrela kurfirstská a (r. 1672 vymretá) altenburská línia, opäť by mohol prevziať český kráľ, ak zaplatí patričnú sumu. Sasko ostalo od tých čias vlastníkom oboch Lužíc, r. 1807 mu pripadol ešte i Chotebuzský kraj a Čechy sa tiež zriekli podmienok prinavrátenia Lužíc, stanovených r. 1636; avšak pri delení r. 1815 celá Dolná Lužica a polovica Hornej sa musela podľa istej demarkačnej čiary odstúpiť Prusku.^[355]

Ešte asi dvestotisíc až dodnes po slovansky hovoriacich potomkov oných voľakedy tak mocných Srbov a Lužičanov v saských a pruských podieloch oboch Lužíc poskytuje slovanskému etnografovi, historikovi a filológovi chatrné paberky z minulosti i prítomnosti. Hornolužickí Vendi obývajú tú časť provincie Lužica, ktorá ostala Sasom, a činia tu okolo pätiny obyvateľstva, ďalej niekoľko farností Saského kraja Míšne na pravom brehu Labe (Stolpen atď., v Remissau a v iných územiach na ľavom brehu Labe vendská reč načisto vymizla), napokon kraje voľakedajšej Hornej Lužice pripojené k pruskej provincii Sliezsku, vládny okres Liegnitz: Lubaň,^[356] Zhorelec, Rothenburg, spolu asi 100 000 obyvateľov. Dolnolužickí Vendi bývajú zas v dnešnej pruskej provincii Brandenburg, vládny okres Frankfurt, najmä v krajoch: Guben, Sorau, Lübben, Luckau, Spremberg, Hoyerswerda a Chotebuz, ďalej taktiež v pruskej provincii Sasko, vo východnej časti vládneho okresu Merseburg, hoc aj len v jednotlivých dedinách; ich počet tiež azda nepresahuje 100 000. Z celkového počtu Lužických Srbov, z ktorých asi štvrtina sú katolíci, ostatní evanjelici, asi 150 000 ich podlieha pruskej a asi 50 000 saskej zvrchovanosti.^[357]

Jazyk Srbov v Hornej Lužici sa značne líši od jazyka Srbov v Dolnej Lužici. Dolnolužická srbčina je totiž bližšia poľštine, hornolužická češtine, takže by sme ich právom mohli pokladať za dve osobitné nárečia. Hornolužický Vend vyslovuje h tak ako Čech a Slovák, kým dolnolužický vyslovuje g namiesto h tak ako Poliak. Sykavé česko-poľské ř (rz) Srbi v oboch Lužiciach vôbec nepoznajú, ako ani Slováci. Ostatne je samozrejmé, že za daných okolností jazyk takej malej, vyschnutej národnej vetvy, akou je teraz srbovenčina,^[358] musí byť silno germanizovaný. Má napr. člen tak ako nemčina atď.^[359]

O kultúre Srbovendov spred ich pokresťančenia vieme zatiaľ toľko ako nič. Ani jeden významný ľudový spev Slovanov na Labe z čias pohanstva nedoľahol k našim ušiam. Ale aj po ich pokrstení nechali ich po stáročia chradnúť pod tým najkrutejším útlakom a v tom najhlbšom opovrhnutí; nijaký jasný lúč osvety neprenikol k nim cez ponuré oblaky súmraku. Až keď sa rozšíril miernejší, humánny duch v Európe, stal sa ich osud znesiteľnejším; a až od reformácie začali písať svojím dialektom. Ešte v XVII. stor., najmä po 30-ročnej vojne, boli pokusy načisto vykynožiť ich reč. Preto tam všade dosadili nemeckých kazateľov a potom aj skutočne zakrátko sa ponemčilo 16 farností; až začiatkom XVIII. stor. začalo sa konečne zaobchádzať s nimi rozumnejšie a zhovievavejšie a ponechalo sa im ich prirodzené právo na rodnú reč. Dlhý čas kolísala lužická ortografia i gramatika a tak je to čiastočne až dodnes. Jezuita Jakub Ticinus z Witgenau z Lužice v jednej knižočke^[360] z r. 1679 radil použiť na vendský jazyk českú ortografiu; avšak Vendi nepočúvali jeho radu.^[361] Zachariáš Ján Bierling, pastor v Porschwitz, dal konečne r. 1689 pravopisu až dovtedy veľmi neustálenému určité pravidlá,^[362] podľa ktorých sa spravujú až dodnes. Jeho pravopis je zmiešanina nemeckého a českého. Roku 1716 sa Vendom pošťastilo dostať v Lipsku a r. 1749 vo Wittenbergu vlastný ústav na vzdelávanie vendských kazateľov. Tak sa usilovali povzniesť svoju reč. Mnohými náboženskými spismi, objavujúcimi sa zo všetkých strán, postupne natoľko vyspel ich jazyk, že vtedajší kazateľ v Neschwitz Jurij Möhn sa mohol odvážiť časomerne preložiť niektoré spevy z Klopstockovho Mesiáša. Teraz majú v tomto nárečí, ktorým sa v rozličných krajoch (napr. Löbau, Kamenz, Muskau) rozlične hovorí, okolo Bautzen (Budyšín) vraj najčistejšie, nielen úplný preklad biblie,^[363] ale aj gramatiku, ako aj iné potrebné knihy. Neúnavní duchovní stále sa ešte snažia, i keď im prichodí obávať sa, že ich rodná reč predsa len skôr či neskôr zanikne, dať národu sem-tam aspoň náboženské spisy.^[364]

Dolnolužickí Vendi, tak isto ako aj ich susedia a bratia, Srbi v Hornej Lužici, až do reformácie nepoznali dobrodenia písmen ani písma vo vlastnom rodnom jazyku, hoci koncom XI. stor. kresťanstvo u nich už prevládalo (úplné pokresťančenie týchto Slovanov sčiastky uskutočňoval násilím Boleslav, sčiastky sa vykonávalo prehováraním a poučovaním, ako činil najmä zbožný biskup Benno z Meissen, nar. r. 1010, zomrel r. 1106, ktorý svojím svätým nadšením pre vec pokresťančovania Slovanov získal si meno apoštola kresťanstva). Až okolo tohto času upravili si nemecké švabachové písmená podľa vlastnej kombinácie pre svoje nárečie a od r. 1574, keď vyšla prvá známa kniha v tomto nárečí od Albína Mollera, spevníček, katechizmus a bohoslužobná agenda,^[365] Budyšín 1574, 8 (Dobrovský, Slovanka I, 181), začali v ich domácej reči vychádzať nielen jednotlivé mluvnice,^[366] rôzne náboženské spisy, ale aj úplné preklady biblie.^[367] No jednako ústup slovanského jazyka v Dolnej Lužici, kde je i najviac premiešaný nemeckými slovami i tvarmi, je stále zreteľnejšie. Voľakedy patrili k Dolnej Lužici aj panstvá Beeskow a Storkow v Kurfirstskej marke, z ktorých Beeskow je teraz pričlenený k vládnemu okresu Frankfurt, kraj Lübben, Storkow zas vládnemu okresu Potsdam, kraj Teltow-Storkow. Mr. Christoph Treuer, ktorý bol okolo r. 1610 inšpektorom v Beeskowe a Storkowe, mal ešte 40 vendských kostolov vo svojom inšpektoráte, avšak už v prvej polovici XVIII. stor. nebolo ani jedného jediného a srbčinu tam dnes už celkom nik nepozná. V ostatných častiach vládneho okresu Potsdam srbské nárečie načisto vymizlo ešte skôr; avšak v okolí Chotebuzu, v krajoch Frankfurtského vládneho okresu, vytvorených z voľakedajšej Dolnej Lužice, hovorí sa ňou ešte i dnes, a to nielen na vidieku, ale i v mestách. Chotebuzský dialekt je aj medzi všetkými dolnolužickými variáciami najrýdzejší a najlepší; preto sa ním písali aj náboženské spisy.^[368]

Medzi Slovanmi obývajúcimi kedysi celé severné Nemecko od Holsteinu až po Kašubsko najväčšie a najmocnejšie boli dva kmene, Obodriti na západe a Vlci alebo Pomorania na východe. U oboch však zvyky i reč už dávno vymreli. Otčenáš, ktorý Wolfgang Lasius, De migratione gentium, kn. 12, str. 787 pokladá za meklenbursko-vendský, v jeho časoch aj tak už dávno neexistujúci, je čisto lotyšský. Posledný človek, čo mohol v Pomoransku po vendsky hovoriť, umrel už r. 1404.^[369] Iba vo východnom výbežku k terajšiemu Hannoverskému kráľovstvu pripojeného kniežatstva Lüneburg, vo farnostiach Danneberg, Lüchow a Wustrow, medzi Labe a Jeetze zachovala sa až do najnovších čias hŕstka obotritského hlavného kmeňa, ktorá hoci veľmi pomiešaná s nemčinou, ešte po vendsky hovorila i myslela, ako to vidno podľa tých málo zvyškov po ich jazyku, čo sa v záznamoch zachovali. Obvykle ich nazývali Polabania (podľa Labe) a ich nárečie polabčina, avšak podľa Adelunga neprávom. Podľa neho^[370] títo Vendi sa majú volať nie Polabania, lebo bývali v Lauenbursku a Ratzebursku, ale skôr Lini, Leinskí Vendi, podľa Leine, po slovansky Linac. O staršom štádiu polabského alebo linonského nárečia nevieme nič. Prvý, kto o ňom niečo napísal a podal zprávu potomstvu, je Christian Hennig, pastor vo Wustrowe, asi r. 1690. Čo on hovorí o lüneburských Vendoch a o ich jazyku z dávnejšej doby a v jeho časoch, je v krátkosti toto: „Len čo ma ustanovili za kazateľa tejto obce, hneď som sa pousiloval podľa niekoľkých listín vniknúť do tohto (vendského) jazyka, avšak márne; pretože sa v ňom, nakoľko viem, nikdy nič nenapísalo a ani sa nemohlo napísať, lebo nikto z tohto národa nevedel predtým ani čítať ani písať. Tí, čo sa neskôr dávali na štúdiá a boli vendského pôvodu buď z otcovej alebo matkinej strany, alebo aj z oboch strán, snažili sa nehovoriť touto rečou, aby sa neprezradili, že v nich prúdi vendská krv, ktorú pred cudzincami podľa možnosti zatajovali, aby sa nevystavili posmechu. Iným, ktorí neboli ich národnosti, ešte menej na nej záležalo, istotne preto, lebo na ňu hľadeli ako na dačo, čo im nebude ani na úžitok ani na česť. Kázne, ktoré slávny učiteľ Bruno, plným právom zvaný apoštol meklenburských Vendov, prednášal i písal v tejto reči, už niet a aj tak by boli len bezcennou starožitnosťou. Keď sa teda nič nedalo vypátrať, zozbieral som nejaké kuriozity z ešte jestvujúcich obyčajov a povier tunajších Vendov, aby som ich mohol porovnať so zvykmi a ceremóniami iných pohanských národov a objasnil ich niekoľkými poznámkami. Avšak nemilosrdný požiar, v ktorom r. 1691 všetok môj majetok zhorel, zmaril môj úmysel. Po čase mal som tú česť zoznámiť sa s rôznymi vznešenými ľuďmi, ktorí mali nezvyčajnú túžbu nájsť niečo z tohto jazyka. Niektorí si dokonca pozývali jednotlivé osoby a dopytovali sa naň, pozapisovali si i niektoré slová z ich úst. Takto sa opäť prebudila u mňa už zhasnutá túžba po tomto jazyku a dychtil som po uspokojení tejto svojej kuriozity, ako aj iných. Išlo to však spočiatku veľmi ťažko a zdalo sa, že som sa pustil do celkom márnej práce. Lebo ponajprv ani jeden z Vendov sa mi nechcel priznať, že ešte vie niečo z tejto reči, z obavy, aby moje dopyty nevyzneli ako výsmech alebo pohana pre nich; potom bol to všetko jednoduchý sedliacky ľud, ktorý poväčšine tak isto málo dôvodov vedel uviesť pre to-ktoré slovo, ako aj iní prostí ľudia v iných jazykoch. — Nateraz tu hovorí po vendsky ešte iba niekoľko starcov, ktorí pred svojimi deťmi alebo inými mladými ľuďmi ani nesmú tak vravieť, aby ich nevysmiali. Lebo títo mladí cítia taký odpor voči svojej materinskej reči, že ju nechcú ani počuť, tým menej učiť sa jej. Preto sa dá naisto predpokladať, že o 20, nanajvýš o 30 rokov, keď sa starí pominú, zanikne aj ich reč a potom už nik nebude môcť počuť nijakého Venda nikde tuná jeho rečou hovoriť, ani keby za to chcel draho zaplatiť.“ Hennig vravel prorocky a — až na to drahé platenie — pravdivo. Roku 1751 sa vo Wustrowe poslednýkrát slúžila omša vo vendskej reči.^[371] Vendi sa však udržali ešte v druhej polovici XVIII. stor. ako takí, pretože však úrady neustále pracovali na tom, aby zanikla ich reč, teraz už, podľa uisťovania novších cestovateľov, tento jazyk načisto vymrel a obyvatelia hovoria teraz tak isto pokazenou nemčinou, ako hovorili predtým pokazenou vendčinou. Mluvnica tohto jazyka nikdy nevyšla a slovník, ktorý spomínaný pastor Hennig s veľkou námahou, ale aj s vrcholne ťažkopádnou ortografiou a poprekrucovaním slovanských hlások z úst klenovského sedliaka Jána Janieschge [Janišku], svojho farníka, zachytil a ktorý sa neskôr dostal do imania dr. Antona v Zhorelci, nevyšiel okrem niekoľkých slov, ktoré priniesla Slovanka I, 1 — 11, dodnes tlačou. Okrem Henniga lünebursko-vendské slová zbierali Pfeffinger, inšpektor v Lüneburgu 1698, Domeier a i. Podľa týchto zbierok bol tento jazyk, ako aj dolnolužická vendčina, blízky poľštine, mal však svoje osobitnosti. Poľská nosová výslovnosť bola všade po hlbokých vokáloch, napr. runka namiesto ruka, prunt namiesto prut; zmena vokálov bývala častá, najmä o v i, napr. snip za snop, srebri za srebro; predsuvné w pred o, napr. wosa za osa, watgi za oko mal spoločné s češtinou a srbovendským nárečím.^[372]