ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tieto a inakšie reči boli by ďalej tiekli, keby richtárka nebola z kuchynských dveriec zakyvkala na muža. Richtár ju slúchol v tej minúte.

Notáriuš si šomral:

„Zas počúvala, kľampa! Bude ho naúčať proti mne. Eh, keby len tých nebolo, tých — ale taká všetko prevráti čím hore, tým dolu. Ale ja sa nedám — ja nie. Budem robiť, ako viem!… Richtárke coky!“

Richtárka vtiahla muža do zadnej komory. Sadla si na truhlu, tulipánmi vykrášlenú. Richtár sadol si na kraj postele, vystlatej skoro do povaly.

„No, čože máš zase?“ pýtal sa jej.

„Ja mám to, že bačom bude kmotor Koreňovie.“

„Ďuro? Veď i ja by nedbal,“ odpovedá richtár.

„Veď nedbal! A čože si hľadal s čaptavým Zajacom u Mojžiša? Čos’ hľadal — povedz!“

Richtár hľadal odpoveď po zemi. Richtárka uhádla, čo to znamená.

„Vidíš, teraz sa hanbíš i pred svetom i predo mnou. A vtedy ako som vravela: Mišo, nechoď, neslúchaj toho starého korheľa — ale ty…“

„Keď ma vyvolával, čo som mal robiť?“

„Ten satan!“ Pohrozila v tú stranu, kde bola izba. „Ten ťa donesie o majetok i poctivosť. Čo je tomu poctivosť? I čertovi zapáli sviecu! Veď si ho i tak vážia. Ale ty, Mišo: človek poriadny, statočný, ty máš mať svoj charakter. Čože svet povie? Nechaj pijatiku a rob ako hodní ľudia. Za baču sprav kmotra.“

„Ja by tiež nedbal Ďura…“

„Čo ti je to za Ďuro? To je kmotor. Ja som odriekala jeho Jana — vedľa mňa ste kmotrovia. Vidíš, ako sa nám dávajú do rodiny. Na jarmoku celý deň som s ňou prechodila, s kmotrou! A potom sa tu stavila. Mišo, to je stvora hodná: nikdy by sa nebola nazdala. A krstný Jano! Má sa okolo našej Terky, Jano Koreňov, taký mládenec! Štyri voly — nové staviská…“ Richtárka si vzdychla. „Tam by jej bolo ani u matere.“

Richtár sa zamyslel. Okolo úst pohrával mu úsmev. Vec sa mu veľmi zaľúbila.

„A kmotra vari spomínala dačo?“

„Čidali spomínala!“ A richtárka hľadela snive na stenu a knísala sa vrchným telom. „Spomínala. Všakovak nadhadzovala. Raz i povedala doprosta: Vaša Terka bola by môjmu Janovi. Ja vraj na inú ani nepomyslím.“ Richtárka sa usmievala a doložila: „Nuž toľko povedala, a to je dosť — no, nie?“

„No, nech jej Pán Boh pomáha! Bodaj by tak bolo!“

„Bodaj! Ja sa tiež za to modlím Pánu Bohu. Také gazdovstvo!“ A pristúpiac k nemu, tajomným hlasom pokračovala: „Dlhu ani grajciara. Len toho roku vybačoval vyše dvoch stovák. A Jano ako pekne si vedie. Vari počuješ naňho dačo takého! Ani čo by ho v dedine nebolo. Ej, naša dievka môž’ ďakovať Pánu Bohu, ak sa zaň dostane. Teraz len aby si i ty — vieš?“

Richtár prisvedčil:

„Veď budem hľadieť.“

„Aby si sa nedal prevrátiť tamtomu v tej izbe… To je diabol, ani nie človek! Ja sa nesmiem v izbe ukázať, čo tak zazerá na mňa. Nikdy som neslýchala!“

„Ale čo by to tam!“ smial sa richtár. „Ten sa opije a nebude vedieť, čí je. Ale…“ Tu sa zamlčal a ostal veľmi vážnym.

„A ty sa bojíš? Čoho?“

„Zajac veľmi napája. Ak nakriatne celú dedinu?“

„Nedaj sa! Čo sa máš báť? Ty si richtár. Kým sa ty nepodpíšeš, do tých čias je nič. Len sa nepodpíš, ani za svet! Čo by povedali u Koreňov, keby… Ale ako by to bolo, keď ty nechceš? Ak sa raz nezadržíš, všetko sa roztopí: naša dievka nech ani nepomyslí na Jana. Ale ak hej, už je ako v hrsti. Na fašiangy je pod čepcom.“

„Ale už?“ divil sa richtár. „Veď sú ešte len deti, i on i ona.“

„Vyšiel z lósov… Nuž a my čože sme boli? Tiež sme sa takí zberali. Prichodí sa nám hotoviť.“

Richtárovi je veľmi veselo. Otcovská radosť a pýcha prenikla mu srdce. Jeho Terka príde do človečenstva! Taká mladá a do takého gazdovstva! A to ani čo by z neba bolo padlo. Kto by bol povedal, že také šťastie sa jej otvorí? A komu za to ďakovať? Žene, iba žene — tá prelomila ľad. Taká múdra: koľko ráz ho podoprela v úrade! A čo poradila, vždy na dobré vyšlo. To je žena! Uštipol ju od radosti.

„Iď ho, starigáň, iď!“ pľasla ho po ruke. Ale on sa nezľakol: veď sa tá nehnevá, len tak sa robí. Vidno i na nej, že je veselá: poštipol ju ešte raz. „Ale čo sa ti robí na staré dni?“ karhala ho už naozaj. „Rozum nadobývaj!“

„Veď sme sami…“ odpovedá muž. „A ty si taká múdra…“

Keď sa richtár vrátil do izby, notáriuša v nej už nenašiel. Iste odišiel k Mojžišovi. Richtár bol rád — je samotný, môže premýšľať, čo robiť.

Tu sa vovalil do izby chlap veľmi neistým krokom. Je opitý, ako vidno. Sivé oči sú vysadené a akoby cínom podídené. Hľadia neurčite, rozoznávajúc len s namáhaním predmetov. Čiapka na hlave zaprášená; bohviekde po zemi sa váľala. Hlava strapatá, každý vlas osebe. To je Matej Papanda.

Človek ináč hodný a tichý. Riadi svoje gazdovstvo veľmi krásne, nemá grajciara dlhov. Nechodí nikam, nepije. Povedal by si, že nevie vody zamútiť. Ale nech skrsne dáka voľba, Papandu akoby vymenili. Pije, sprvu, pravda, opatrne, ale potom ako dúha. A keď má raz pod čepcom, nikdy bys’ nepovedal, že je to ten samý Papanda. Je ho všade plno; zíde, i kde ho nezasiali. Je nespratný ako ten rebrík, čo ho priečky húštinou niesli. Zapára do každého, nikoho nezašanuje. Ľudia už znajú jeho náturu, vyhýbajú mu v taký čas. Ale on nemá pokoja. Hľadá, hľadá, kým len dakoho nenájde, čo ho naučí, čo je päsť. Papanda, keď ho ubili, zaraz sa premení; ide domov, vyspí sa a vstúpi do seba až po najbližšiu voľbu.

„Čo robíš, čo robíš, ty Cigáň?“ oslovil richtára a sadol si k nemu. „Cigáň“ je uňho obvyklá prezývka, ktorú už nik hore neberie. „Poď k Mojžišovi, tam je bača!“

„A ktorý bača?“ pýta sa richtár. Urážku celkom preminul.

„Zajac — náš bača, náš bača, lebo…“ udrel na stôl, že kalamár zatancoval. „Bača bude Zajac. A ty — ty nebudeš rozkazovať! My sme obec, abys’ tomu vedel! Ty si náš sluha, sluha…“

„Koho si zvolíte, budete mať,“ odpovedá richtár.

„Zvolíme — my sme obec! Koreň je zbojník, zlodej!“ Tu sa nachýlil k richtárovi a povedal, ale celkom zmeneným hlasom: „My ťaháme čihí, a ty hota.“ Smial sa a trepal pravou rukou. „Hota, bohuprisám — hota!“

„Kde hota — čo za hota?“ bránil sa richtár netušiac, čo Papanda myslí.

„Koreňa chceš — Koreňa: vieme, vieme, ani slova netreba… To ti je sladký koreň — vieš, sladič;^[2] taký, čo sa žuje, sladič!“ A hrozil mu prstom a smial sa. „Ej, Mišo, ty si pes; bohuprisám — pes! Ale nás neprevedieš so svojím korienkom…“ A tu stal sa vážnym. „Hejkhore na mieste! Nebudeš rozkazovať — my sme obec…“

Richtár bol v pomykove. „Čosi vedia,“ hútal prekvapený. „Ale čo? A kto im pošepol — a tak za horúca?!“ Nevdojak myslel, že notáriuš. Ale notáriuš nemiluje všakové reči. „Eh, čo, navymýšľali si u žida!“ uspokojil sa. „A keď vedia, nech vedia!“ Bolo mu čosi ľahšie; aspoň budú zajacovci pripravení na prechmaty z richtárovej strany. Bude mu tým snadnejšie.

„A čo za sladič, Matejko?“ pýtal sa richtár nevinne.

Papanda sa rozchichotal.

„Čosi, čosi! Veď vieme… Poď richtárko, poď — veď ťa my radi.“

Richtárka nakukla z kuchyne, a keď zazrela, že je to Papanda, vošla.

„Matejko, choď domov. Dobrý človek, a takto sa doriadiť!“

„A čo si ty? Ženo, neprišla hodina má — choď v pokoji!“ A nadvihol vážne ruku. „Ja som tiež bol jahňačiarom: viem, čo viem. Vlci obchádzajú okolo — okolo, vprostriedku je košiar — a do toho košiara dobre by bolo Koreňovi… zbojník! Zbíjať obec, a tvoja dievka — ale pst!“

Richtár a jeho žena videli, že tajomstvo už vedia v dedine. Bolo im protivné tohto človeka počúvať. Ale ako ho odpratať? Papanda, keď raz sadne, nerád odchádza pekným riadom. Richtárka mihla mužovi, aby odišiel. Richtár sa zobral.

„No, pôjdeš k tomu Mojžišovi?“ pýtal sa Papandu. „Ja už idem.“

„Čakaj — tam je bača! Idem i ja, čakaj, bobák, čakaj!“