ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Papanda si ochládzal ruku v kuchyni a richtárka mu dohovárala. Prisviedčal jej. Bol zas tým tichým, krotkým Matejom. Zaujatosť za Zajaca a vôbec voľba ho minula. Keď bola ruka zaviazaná, stal si do dveriec a díval sa, čo sa robí.

Mlynári sa už podpísali. V izbe všeobecný hovor, ale kriku už niet ako prvej.

„Ideme voliť baču!“ volá richtár spoza stola.

„Kraviara!“ kričia zajacovci.

Neboli už okolo stola, ale pri dverách a pri porúchanej peci. Nečakali od voľby bačovej nič dobrého.

„Baču!“ volajú koreňovci.

„Koho ideme voliť?“ kričí richtár.

„Baču, baču! Vivat Koreň!“ ozýva sa okolo stola.

„Kraviara — kraviara!“ volajú zajacovci. Ale ich hlas nedošiel k richtárovi. Možno, richtár schválne ho nechcel počuť. On počuje okolo stola iba:

„Vivat Koreň!“

„Koho chcete za baču?“ pýta sa ešte raz.

„Koreň, Koreň!“ kričia okolo stola.

„Zajac!“ kričia pri dverách.

„Kto chce Koreňa, zdvihni ruku!“

Celá hora zdvihnutých rúk. Každý koreňovec dvíhal obe ruky len preto, že nemal tretej.

„My ho nechceme!“ volajú pri dverách. „Pribára syro, aby ho bolo viac. Bohatne z nás!“

„Bačom je Koreň!“ oznamuje richtár.

„Vivat Koreň!“ dvíhajú ho jeho ľudia.

Koreň sa pod samou povalou usmieva a podáva ruku svojim voličom. Zajacovci ho, čím a kade môžu, pichajú a štípu. No Koreň si z toho nič nerobí.

„Nechceme ho — nech je Zajac!“ kričia svedomite.

„Ten pri jarkách!“ smejú sa Koreňovci. „K jarkám a baranom ho za baču!“

„Puc, puc!“ kričí zas iný. „Ľaľa, ako strihá ušima!“

„Notáriuš, píšte!“ rozkazuje richtár. „Za baču Koreň.“

„To sa neráta — tuná sme i my!“ kričia zajacovci a tisnú sa k stolu.

Koreňovci sa držia pevne, nedajú sa prehodiť.

„A vás je tam moc?“ pýta sa richtár.

„Desať alebo pätnásť,“ odpovedá ktorýsi koreňovec.

„Celá dedina!“ volajú zajacovci. „Koreňa nechceme. Syro zabára!“^[5]

„Má skúpu váhu!“

„Mojej ovci odtrhol škurát — je srditý.“

„Načo bol prázdny?“ smejú sa koreňovci.

„Koreň, podpíšte,“ hovorí richtár. „Bačom je Koreň, už sa i podpísal,“ vyhlásil richtár, keď bol protokol podpísaný.

„Kto by sa bol doňho nazdal, že sa tak zadrží!“ diví sa notáriuš richtárovi.

„Nespravodlivosť — krivda!“ kričia zajacovci.

„Podplatili ho!“

„Choďte žalovať,“ odpovedá richtár. „Ja sa nebojím!“

A ono horký nebál. Dosť on stŕpal, že mu vyhodia hus na oči. Nikto ju nespomenul, čo je veľká vec, bo zajacovci boli rozpajedení.

Ostatné voľby vypadli svorne. Vyvolili všetko dosavádnych.

Pred večerom vyprázdnila sa richtárska izba. Richtárka zalamuje rukami. Pec porúcaná, steny obdreté, zem vyrýpaná. V krčme nemôže nikdy horšie vyzerať. Bolo jej do plaču pri pohľade na túto skazu.

„Čo ja budem robiť? Takýto posmech! A keby to v lete, ale v najtuhšej zime. Tam sú moje mozole! Iba aby znova mazala a riadila.“

Richtár sedí za stolom a je celý spokojný. Voľby odbavené — a ako odbavené! Zajacovci sa, pravda, hnevajú; ale malí páni, malý hnev.

„Keď sme len i to preskočili. Chvalabohu!“

„Veď aby nie to, nuž by prišlo všetko len zapľuť. Ale tú pec murovať — a teraz! Kde dostaneš majstrov?“

„Zajtra ti budú tuná. A čo tam pec! Beztoho bola popukaná. Netráp sa ty nič: radšej mi povedz, čo povedal kmotor?“

Nato sa richtárka hneď rozveselila i usmiala.

„Čo by povedal? Ďakoval veľmi. Veď sa nenazdal. Zajacových bola celá čierňava! Ani nemyslel už, že ho vyvolia. I Jano bol tu.“

„Videl som ho na peci. Ba či do nej neprepadol?“

„Nie, zoskočil, ako videl, čo sa robí.“ A richtárka sa už smiala. „Len čo vošiel do izby a zazrel zajacovcov, povedal: bačovstvo je už tam! A tu sa všetko obráti: nechcel mi veriť. Nuž teraz je už ako isté…“

„Ozaj, stará, ozaj?“ A šúchal si ruky. „Predsa som to dobre narafičil, čo? Vidíš, nie som ja taký, taký — eh, čo tam po peci — pec sa napraví za deň: len keď sa takto dobre skončilo!“

„Veru — ďakovať Bohu!“ prisviedčala žena.

„Vitajte, vitajte!“ zvolala naraz. Do izby vošla žena vysoká, mohutná. Líca plné a červené ako sladké jablká na slnku. Richtárka bola natešená. Kdeby nie — Koreňka príde! „Ani vás nemôžem ponúknuť, aby ste si sadli.“

„No, veď vám doriadili izbu!“ žasla Koreňka. „Ja by to neprijala za celý svet. Všetkých by vyprášila.“

„Čo máme robiť, keď sme už raz v tom. Ale poďte, kmotrička, do komory. Nemáme si ani na čo sadnúť.“

„Veď som prišla,“ začala Koreňka v rozpakoch, „prišla som vás zavolať…“

„Nuž čo sa stalo?“ pýta sa richtár dychtive.

„Nič, chvalabohu zlého,“ odpovedá Koreňka. „Len tak čo by ste prišli — nadnes večer. Kdeže tu budete? Ani uvariť, ani pri čom sa zohriať. Nuž som si tak: či by ste, reku, neprišli; i vy, kmotra.“

„Jaj — ale ja?“ vzpierala sa richtárka. „Akože nechám dom naverímboha?“

„Nik vám nevojde,“ dohovárala jej Koreňka. „Len príďte!“

Vošli do komory. Richtár nevedel, či má pozvanie prijať. Nevychodilo mu nijako. Pôjde — tu celá dedina povie, že sa zapredal. Nepôjde — urazí kmotrovcov.

„Joj, ako tu máte pekne!“ obdivovala Koreňka komoru. „Kto ju len tak riadi! Ale Terka — ktože by! A kdeže je ozaj, keď jej nevidno?“

„Vypravila som ju zaránky na priadky. Čo by tu bola robila v takej trme-vrme? Choď, reku, na pokoj. Dosť, čo sa my musíme hrýzť so svetom.“

„Veď tak, podstúpili ste dosť,“ a oprašovala si servianku. „Nuž prídete v ten večer, prídete? Čosi od sviatkov zvýšilo, nech sa, reku, minie.“

„Keď mne nedochodí. Čo povie svet?“ ozval sa richtár.

„A čo by mal povedať — nič!“ tíšila ho Koreňka. „Veď tam nebude nikoho, len vy a my: tak v tichosti ako medzi rodinou. A Terka aby prišla — ale aby ste bez nej neprišli!“ prihrozila richtárke s potuteľným úsmevom, za ktorým sa čosi ešte skrývalo. „I tak nebola ešte u nás; aspoň si prezrie, čo a ako bývame. Možno, o krátky čas bude jej i tak prichodiť u nás privykať…“

Richtár usmieval sa, oči mu blúdili po stene. Richtárka hladila sa po lakti.

„Pravda, neviem,“ pokračovala Koreňka, „čo vy poviete na to. Ale vari nebudete oproti. Môj Jano len Terku. Nuž dobre, syn môj, len či ťa nezohrdí, povedám mu ja.“

„Ná, čo vy zas poviete!“ smial sa richtár. „Ani nesadlo, ani nepadlo, a vy už, že zohrdí. Takého mládenca ako váš Jano!“

„Veď i ja som vždy len na ňu myslela. Tá by ti bola do domu — myslím sebe. I do roboty, i takto naoko. Neukáže nikdy dáku zamosúrenú tvár, nemusí sa nikto za ňu zahanbiť. Nuž ak dožijeme, na fašiangy to už skončíme vo mene božom.“

„Dievča je vari ešte nie súce na vydaj — primladé,“ nadhodil richtár.

Koreňka sa zasmiala.

„Ľa, kedy sa má vydať, ak za mladi nie? A čo sa nazdávate, že ju ja nebudem šanovať? Oj, to sa nenazdávajte. U mňa jej bude ako u matere, to sa nebojte. Viem ja, čo je mrcha testiná! Veď sama na sebe som skúsila — nech jej je tam ľahko duši! Ja veru nebudem taká, ale ako mať. Veď neviete nič takého do mňa, že by som bola alebo nespratná, alebo do vady. To sa nebojte, u mňa jej bude dobre.“

„No, my to veru vieme,“ odpovedala richtárka.

„No, nič nešanovať,“ ozval sa richtár. „To je tiež nie dobre. Nech privyká. Veď ona tiež nevyrástla za sklom. Tá sa nezľakne roboty ani takej, ani takej. A voľkať jej nehodno. Nuž keď ste si tak rozložili — nechže nám Pán Boh pomáha, všetkým vospolok: aby to všetko bolo dobre, i vám i nám.“

„Bude dobre; už vidím, že bude dobre!“ odpovedala Koreňka. „Len teraz aby ste prišli.“

„Nuž prídeme,“ sľubovala richtárka.

„Ale poza humná,“ doložil on. „Viete, čo sa dnes robilo — a svet je zlý. Ešte by vykrikovali, že som preto alebo preto… I toto keby zostalo iba medzi nami.“

„U mňa bude ako v hrobe,“ osvedčovala sa Koreňka.

„U mňa tiež,“ povedala richtárka.

„A u mňa tobôž!“ doložil richtár.

Ale ktorýsi ten hrob musel nebyť dobre zavretý. Keď richtárovci šli do Koreňov, poza humná, ako na slove zostali, mnoho žien postávalo v humnách. Večer na priadkach si už vraveli:

„Richtár ide vydávať dievku za bačovho Jana. A už vraj na fašiangy…“

Prvé ohlášky neprekvapili teda nikoho. Iba notáriuš pokrúcal hlavou:

,Ten Babka je potmehúdol. Zajaca prekabátil. Kto mu radil, dobre mu radil.‘