ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na tretí deň po Štefanovi-mučedlníkovi oznamoval zachrípnutý hlas hajtmanov, že ide byť voľba. „Hybaj k richtárovi jeden každý a hneď za hlasom sa poberaj.“ Nuž to „hneď za hlasom“ dokladá sa k podobným pozvaniam od začiatku sveta, aspoň v Lokšanoch. Občania nejdú hneď na zavolanie, ale každý čaká na iných, aby nebol on samý prvý. Tak dajú na seba čakať i hodinu, i dve. Dnes to bol zbytok dokladať. Občania sú i tak zídení od svitania. Poniektorí v mlynoch, kde ich mlynári častujú; tých je najmenej. Najviac ich je u Mojžiša, kde bača Zajac napája svojich. Ostatok je u Koreňa, lebo Koreň častuje doma tých, čo k Zajacovi neuskočili.

Richtárka hneď do dňa vyriadila izbu. Povynášala všetok riad i lavice. Ostal iba stôl, štítna lavica a dve stoličky. Bude snáď i bitka: nehodno, aby chlapi mali naporúdzi hrnce, misy a rajnice. Richtár sedí za stolom bledý, rozčúlený. Nevie, čo ho dnes očakáva; iste nič dobrého, ak sa zajacovci oddajú do koreňovcov. Notáriuš sedí pri ňom. Nerobí si z ničoho nič. Jemu je dobre: ruky sa mu netrasú ako po iné dni, keď musí písať na lačný žalúdok. Lebo dnes stavil sa trochu u Koreňa a trochu u Mojžiša — nemajú sa teda prečo triasť.

Pred richtárskym domom veselá vrava. Stojí tam hŕba chlapov; tí medzi sebou hovoria o všeličom veselom, alebo sa smejú, iní, čo vážnejší, iste sa radia. Medzi nimi je Zajac. Má nový-novučičký kožuch, ale poriadne vymastený sadlom. To mu dodáva čosi bačovského. Nohavice tiež skoro nové, bez záplat, ale už nie biele. Kdesi dymom zašli, snáď ich držal v kochu, aby vyzerali tiež bačovsky. Vlasy má tiež vymastené, i košeľu čiernu, valaskú. Pri boku visí mu kapsa, na nej ligocú sa mosadzné gomby a gombíky, pracky a pliešky, a skoro po kolená visia remenčeky, úrezky a ťahance.^[3] I tvár mu je vyholená, hladká, i svieti sa ako nikdy predtým — nuž bača od hlavy do päty.

Papanda obrátil sa k vyšnému koncu dediny. Vidí kráčať hŕbu chlapov. Uhádol, kto to, lebo volá proti nim:

„Cigáni — zlodeji!“

„Už idú!“ A ako na povel hrnú sa do richtárskeho domu. Izba stemnela od čiernych halien. A čo sa to len richtárovi menilo v očiach? Bol veľmi rozčúlený.

Zajacovi ľudia obstali stôl, akoby chceli držať richtára v zajatí. Papanda kníše sa nad samým stolom, možno, hlava oťažela, alebo nadchodia ho driemoty. Richtár nevidí preňho ku dverám, iba oblokom vidí, ako kráčajú chlapi jeden za druhým popod stenu, a cíti, ako ich v izbe pribúda. O chvíľu je plná, ako nabitá, i v pitvore je koľkosi chlapov, čo sa nepracú. To sú koreňovci.

„Čo tam obstali ten stôl?“ kričí ktosi odo dverí. „Veď i my sme tu. My sme tiež občania.“

„Cigáni!“ odpovedá Papanda. „Vám i za dvermi dobre!“

„Pap-pap!“ volá zas ktosi z úzadia.

„Kojko vás ide do meju?“ posmieva sa Papandovi ktosi.

Hlas Matejov bol znamenite napodobnený i výmluva. Sami zajacovci sa museli smiať. Tým viac, že ,Koľko vás ide do meru?‘ je Papandovo heslo.

„Kojko do poj mieji hjachov!“ odpovedá ktosi iný, zas napodobniac Matejov hlas i výmluvu.

V izbe všade smiech.

„Poď len, poď!“ hrozí Papanda k dverám. „Ja ti omaciam rebrá!“

„Poď ty sem!“ volá ho ku dverám. „Ku mne je just toľká cesta. Upečiem ti mäteník.“

Na mäteník sa všetci rozosmiali. Každý vedel, že Papanda veľmi rád tieto zaliepance s kyslou kapustou.

„Občania,“ volá richtár spoza stola. „Ideme voliť!“

„Baču, baču!“ kričí Papanda.

„Obecnú babu!“ kričí zas ktosi v úzadí.

„Mať Pap bude za babu!“ narádza ktosi iný.

V úzadí je veľký smiech.

„Váš Koreň bude bača, keď je baba!“ odpovedá Matej. „Kor-reň!“

„To je aspoň Koreň, ale tvoj bez koreňa!“ volajú odo dverí. „Hodíš hrudkou a zajac hybaj do siatia!“

„Puc-puc-puc!“ kričí zas ktosi, ako keď sa zajace volajú.

I zajacovcom ide do smiechu.

„Ideme voliť najprv mlynárov,“ oznamuje richtár.

„Baču, baču!“ kričia zajacovci.

„Mlynárov!“ kričia koreňovci v úzadí. „Vivat Švorec!“^[4]

A v tej minúte nad hlavami občanov zjavil sa mlynár v bielom kožuchu, zástere a zamúčenej čapici. Usmieva sa, že ho tak nadhadzujú ani ablegáta. Ruky si dal nad hlavu, aby ho nebúšili o trám alebo o povalu.

„Do vyšného mlyna Švorec!“ oznamuje richtár. „Či tak, občania?“

„Švorec!“ počuť odo dverí. Okolo stola zasa: „Baču, baču!“

Richtár nepočúva. Hovorí Sárenému:

„Notáriuš, píšte! Do vyšného mlyna Švorec. A do nižného kto bude?“ volá zas hlasom vysokým.

„Baču!“ odpovedajú zajacovci. „Baču chceme!“

Pri dverách nový pohyb. Vydvihli mlynára Plevu.

„Pleva, Pleva!“ kričia všetci pri dverách.

„Baču, voľme baču!“ kričia zajacovci.

„Notáriuš, píšte: do nižného Plevu.“ A obracia sa ku dverám kričiac, čo mu hrdlo stačí: „Majstri, poďte sa podpísať. Poďte sem!“

Ťažko vypísať, čo sa robilo. Majstri sa pretierali k stolu, za nimi tisli sa koreňovci. Chceli sa vkliniť medzi zajacovcov a odtisnúť ich spopred stola ku dverám. Potom by mali víťazstvo isté. Ale zajacovci stoja ani múr. Papanda drží sa stola a kričí:

„Varuj, nepusť trhanov!“

Iný kričí na richtára:

„Do pece protokoly, voľme baču!“

Richtár akoby nečul. Díva sa na tlačenicu, na ten národ, čo sa to tam mrví. Na peci stojí Koreňov Jano a tiež pozerá, čo sa to tam robí. Je to šuhaj hodný, urastený. Richtár sa usmieva, že dostane takého zaťa. Jano mu kýva hlavou na znak akéhosi uzrozumenia a tiež sa usmieva.

„Baču chceme!“ revú dookola zajacovci.

„Podpísať!“ kričí notáriuš.

„Čo budeš podpisovať?“ volá Papanda. „Baču chceme!“

„Nedrgajte!“ kričí Švorec. „Urobíme machuľu.“

„Nazad, nazad od stola!“ rozkazuje Sárený.

„Baču chceme!“ kričia dookola.

Richtár a notáriuš akoby nečuli. Papanda schytil kalamár.

„Dáš ho sem?“ volá Sárený.

„Baču voliť!“ odpovedá Papanda. „Nedám, Cigáni, zbojníci!“

„Pôjdeš na mušky!“ hrozí mu notáriuš. „Ľahko sa ti zmelie!“

„A just nebude Koreň!“ kričí Papanda. „Čo sa roztrhneš, ty lapaj!“

„A čo chceš?“ doňho notáriuš.

„Syrom ti zapchal ústa! Vari ty máš ovce, ty lazár. Ale si sa syra nanosil zo salaša!“

„Nejeduj ma, ak nechceš…“ napomína ho Sárený.

„Dajte mu konského syra!“ kričí ktosi odo dverí. „Pap-pap!“

„Zamočiť dajte!“ volá Pleva. „Podpísať!“

„Kalamár, dáš sem kalamár!“ kričí notáriuš, belasý od zlosti.

„Do hlavy, ak chceš!“ kričí Matej a rozohnal sa, že hodí kalamár do notáriuša.

Vtom nevedieť kto šibol ho po ruke klobúkom. Kalamár mu vyletel z ruky a padol rovno Zajacovi na hlavu. Tvár sa zafúľala a, čo horšie, i nový-novučičký kožuch.

Papanda chcel chytiť tam kohosi, na koho myslel, že mu vyrazil kalamár. Vystrel ruku, ale to bola jeho skaza. Chytili ho za ruku koreňovci a ťahali k dverám. Dosť sa držal, i druhí ho držali. Darmo, bol odtrhnutý od stola. A v tej trme-vrme vtisli sa koreňovci k stolu. Zajacovci bránili Mateja. Ale bolo zle, boli obkľúčení koreňovcami. Tí obstali stôl, iní socali Papandu, chceli ho vypratať von. Ale Matej vzoprel sa do kachieľ. Nuž tak sa stalo, že kachle sa zrútili. Prach a popol z nich vyletel k povale a šíril sa po izbe, zakrývajúc výjavy okolo pece.

„Vy korheli, ožrani!“ počuť z kuchynských dveriec richtárkin hlas. „Ale je tu krčma, či čo?“

„A čo ma socajú?“ kričí Papanda, už vytisnutý až k dverám. „Ja som občan…“

„Obariť vás horúcou vodou! Ale to slýchal ktorý človek takéto vzbury vystrájať! Čo budeme už robiť: najtvrdšia zima, a bez pece!“

Jej ostrý hlas opanoval celú izbu a vnikol do všetkých kútov. Sám richtár vstal na lavicu a díva sa, čo sa to tam robí.

Pec na hŕbe. Začadenými čeľusťami otvára sa výhľad do kuchyne. Zas pri dverách klbko chlapov. Naťahujú sa s Papandom. Jedni ho socajú von, druhí ťahajú ho spiatky. Papanda by už dávno bol dakde v pitvore, ale vzoprel sa nohami do dverí. Ale tu mu mladý Koreň podrazil nohu. Papanda chytil sa rukou a to dverí: ináč by bol vyfrkol dakde predo dvere. Koreňovci zajasali. Aby sa nevrátil, daktorí ešte držia dvere, lebo sa nedajú celkom zavrieť, Papanda sa tuho dobýja.

„Palce! Palce — reta — moje palce!“ počuť hlas Matejov z pitvora.

A jeho palce naozaj zaseknuté vo dverách. Sú až belasé, čo ich tak tisnú.

„Majte rozum!“ kričí richtár od stola. „Popusťte, veď mu odtnete palce!“

Odchýlili dvere, Papandove palce sú na slobode. Votrel sa nazad do izby.

„Zbojníci! Ľaľa, richtár, čo mi spravili! Ja ich dám na fiškála. Juj, moja ruka drahá! Veď ťa obriadili, zbojníci!“

A stieral slzy, ktoré vari skôr bolesťou ako žiaľom tisli sa mu do očí.

„Vidíš cigáňov? Čo si dostal od cigáňov!“ hovorí mu jeden z chlapov.

„Choď si ju umyť a pomočiť, azda ti prejde,“ vraví mu richtárka. „Bolo ti to treba, robiť takú nezdobu?“

„Ale ja som robil?“ a položil si zdravú ruku na prsia. „Ja, richtárčička, nie. Komu ja čo robím? Iba čo som tam stál. Juj, moja ručička — veď ťa okaličili! Večitým lazárom budeš, večitým!“

„No, poď do kuchyne,“ volá ho richtárka. „Nech sa tí tu i pohrdúsia, čo ťa do nich. Keby nie nešťastný trúnok, mohol by si tohto minúť.“

„Veď som nič nerobil — verte mi. Veď to len bolí…“