ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

,Prečo som ja nie richtárom? Čo volia za richtárov takých bibasov, čo neskúsili sveta a nevidia ďalej od nosa?‘ Tak premýšľa Ondráš Sárený, notáriuš poctivej obce Lokšian. A nie je to prvý raz, že si dáva takéto otázky. Cez celý čas, čo je notáriušom — a to bude pomaly pätnásť rokov — neraz mu prišlo takto pokarhať krátkozrakosť obce. ,Tí sprostejší nevedia, koho voliť. Tí múdri zas volia najradšej najväčšieho babráka, aby ich nemal kto zavracať.‘ A aby sa vedelo, kto by bol ten súci, čo by pozavracal všetkých hlavajov, doložil: ,Ja by tých naučil, čo je richtár! Večné veky by ma spomínali!‘

Nuž má pravdu, čo o richtároch vraví. Veď Miško Babka, terajší richtár lokšiansky, nemá viac skúsenosti úradnej ako ja, alebo — s dovolením — vy. O dakoľko dní bude rok, čo ho postavila obec, i to len po biede. Obec ho stavala, on jej podkľakával — nechcel richtárskej palice. Nie že by sa bol očistomok odhrýzal, oči slepil občanom, ako to robievajú všetci novozvolení richtári; nie, on sa naozaj necítil súcim. Richtárstvo prijal iba vtedy, keď mu slúžny dal na výber, buď prijať richtárstvo, buď zložiť stovku. A že stovka i v Lokšanoch je veľký peniaz, preto i Miško Babka radšej si vybral to nešťastné richtárske jarmo.

„No, tak,“ tešila ho obec, keď mu išlo do plaču. „Blázon sprostý, čože sa budeš okúňať?“

„Juj, keď sa bojím a v tom nikdy som nebol. Čo, ako si ja poradím?“

„Neboj sa. Podpísať sa vieš, a viac ti nenačim. Dáme ti vyskúseného notáriuša.“

I tak sa stalo. Miško Babka má notáriuša, čo vie viac i od viceišpána. Napíše takú reláciu,^[1] že sám sudca postaví si zaraz okuliare na nos, a i tak len horko-ťažko vyberie, čo stojí v relácii. Notáriuš povie všetko tak onakvo, že by nik nepomyslel. A učí richtára, i ako treba písma čítať a vykladať ich. Napríklad: Miško Babka je veľmi výslužný. Keď príde písmo od úradu a v ňom stojí: za osem dní pod osobnou zodpovednosťou to a to zinkasovať a stolici oddať, hneď by bežal vyberať peniaze. Možno, zo svojich by doložil, keby sa nezišli všetky — tak sa bojí písem. No tu je, chvalabohu, Ondráš Sárený, a ten mu povie:

„Richtár, nie tak! Reči sa vravia a chlieb sa je. Nebudeme sa pretŕhať. Nemôžme byť prví — nech dajú prvej iné obce.“

Richtár si konečne dá povedať. Ale i skrúšený ide do stoličnej kasy, že ho tam dokonale vyhrešia, alebo i zavrú, že sa oneskoril o celé dva týždne. No a čo? Nič sa mu nestalo! Natešený sa vracia, že sa mu tak prepieklo.

Notáriuš, ktorý ho medzitým v krčme na Mýte čaká, je nie dajak vytešený. Celkom pokojne vraví:

„Veď som povedal, že dočkajú. Len tak trestať! Keby sa slúchlo raz, druhý raz by boli ako osy; ale keď sa nezduríte, tak si vás ešte väčšmi budú vážiť.“

„Ej, vy ste predsa múdry človek!“ obdivuje ho prostosrdečne richtár. „Keby nie vy, kde by sa ja podel?“

„Nuž, čo viem, to viem,“ odpovedá skromne Sárený, ale nedal by za neviem čo, že ho richtár obdivuje. „Viem, ako bývalo za Nemcov; viem, ako ide teraz, a nikoho sa ja nezľaknem.“

Ale takáto zhoda panúva najviac tu na Mýte, po odbavených povinnostiach, pri poháriku. Ináč býva doma, za richtárovým stolom, menovite keď niet na ňom skleničky. Notáriuš vidí, že richtár je povoľný i dobrej rade prístupný, kým je — von z domu. Doma akoby ho vymenil: vo všetkom proti notáriušovi. Napríklad niet na stole skleničky; notáriuš by našiel zrok dačo si preliať. Ale richtár Babka nechce mu ísť na ruku. Notáriuš šípi, že iné akési mocnosti maria jeho činnosť. A v takú chvíľu nadchádzajú ho otázky: ,Pane večný Bože, prečo som ja nie richtárom? Prečo volia za richtárov kadejakých bibasov?‘

Človek by sa divil, prečo volí dedina Babku, a nie nášho Ondráša. Ondráš je stvorený za doživotného richtára. Syna má už ženatého, ten sám riadi otcovský majetok. Otec ho priučil niesť všetko na hlave. Tak dlho mu je v službe, že domáci už odvykli volať ho do práce. Odvykli na jeho pomoc spoliehať. Ondráš má teda času, je rozumný, skúsený: či by on nespravoval obec onakvejšie, keď i tak má k tomu veľkú náchylnosť? A tu nie! Vyvolia takého Babku, mladého gazdu, bez ktorého sa dom neobíde. Vyrazia mu z ruky pluh, cepy a motyku, vtisnú mu do nej silou-mocou richtársku palicu. Prečo to?

Múdra hlava Ondrášova prišla i na to. Obec má dôveru len k neskúseným. Taký je nie prísny, nedrie do desiatej kože, nevie naskočiť na ľudí, lebo i rozkazovať je nie ľahko, i tomu treba sa učiť a privykať. Kým sa podučí narábať ako-tak tou richtárskou palicou, za ten čas minie trojročný turnus — richtára oddajú zas jeho gazdovstvu a oddajú palicu takému, ako on bol. Tak si ľudia pomáhajú.

A pritom najhoršie sa má náš Sárený. Nie že by sa mu zle vodilo pri neskúsených richtároch; veď vlastne on riadi i richtárov i obec — ale trápi ho, že sa musí dívať, ako nezaslúžení ľudia pohadzujú tým, za čím on roky a roky baží, nemôže dosiahnuť a sotva kedy dosiahne. Lebo čo je to za náhrada, keď rozkazuje spoza chrbta richtárovho? To je málo — ináč by on vedel a chcel rozkazovať, keby nemal hámu na kolesách: richtára. Pre toho nemôže sa pohnúť.

Tak teraz. Sú Vianoce, najkrajšie časy pre richtára. Obecné voľby predo dvermi. A to voľby, kde netreba tisnúť ľudí, ale sami núkajú sa do služby obecnej. Voľba: kraviara, baču, jaloviara, jahňačiara, hlásnikov a mlynárov. Aká to príležitosť užiť všakovej dobroty! Šikovný richtár mohol by týždne jesť a piť, a — čo je hlavné — nič neprejesť a neprepiť. Ešte by ho na rukách nosili. Keby tak Ondráš bol richtárom!

Hneď by bol zaviedol poriadok. Voľby neboli by v jeden a ten istý deň — to je nemožnosť, aby sa v jeden deň poriadne mohli odbaviť! Na každú voľbu mal by padnúť aspoň jeden týždeň, aspoň! Tak by už bolo skôr času, aby si ľudia toho alebo toho obľúbili a od všetkých „vyrozumeli“. A richtárovi a úradu nepadlo by vari dobre dať sa po námahách dňa od toho alebo od toho pohostiť? Dobroty by zostalo na dakoľko týždňov, človek by viac užil zo svojho práva, vlastne od svojho práva; vedel by, prečo je lokšianskym občanom. Ale čo takto, keď sa to všetko naraz premelie? Úrad, čo i vyrozumie od mlynára, nestačí už baču. Kraviar, jahňačiar a tí druhí prídu k službe ako slepá kura k zrnu: nik sa nepožije na nich.

„Keby sa len tie voľby skôr minuli,“ hovorí Babka richtár.

„Máš zase!“ jeduje sa notáriuš. „A čo sa vám pri nich nepáči?“

„Ten zhon, tá pijatika… Každý nedbal by iného, a ty každému nevyhovieš…“

Notár len zložil ruky a mlčal. Čo odpovedať na takúto neskúsenú reč? Nie, tu nemožno odpovedať. Najlepšie bude mlčať.

„Povedzte mi, čo robiť s bačom?“ radí sa richtár. „Keď bol na Michala rozsadz, sľúbili sme sa Ďurovi. Ja by ho i teraz chcel. Má dobrý merťuk i najskôr vyraďuje.“

„Nuž, nech bude Ďuro — ja tiež chcem jeho,“ vraví Ondráš.

„Ale tu je Zajac! A tomu sme sa tiež sľúbili.“

„A kto?“ divil sa Ondráš. „Ak vy hej — ale ja nie.“

„A keď sme boli u Mojžiša — neviete už? Juj, tá pečená hus — nikdy nebolo hodno za ňu! Že som sa radšej neurobil chorým!“

„A čo by ste sa mali robiť chorým, keď nás volal k Mojžišovi?“

„Nuž tá pečená hus! Jedli sme — to je, že sme sa sľúbili. A to by nebolo nič, ale Ďurovi sme už boli sľúbení ešte pri rozsadzi.“

„A čo budete robiť, keď vás volajú? Utekať vari? Čo nás volal? Chcel nás traktovať, preto nás volal. My sme sa mu netisli.“ Richtár krútil hlavou, že nesúhlasí; Ondráš pokračoval: „To je taká vec: keď vy mne dáte tento kožuch, ja ho vezmem a nezahodím. A keď Zajac predloží pečenú hus, ja si vezmem z nej. Lebo keď chce byť bača, nech sa preukáže, čo vie.“

„Ale kto prijme, ten má ťahať s ním,“ riekol richtár.

„Občan, ten hej. Ale my sme úrad! Viete, čo je to — úrad? My môžeme vyrozumieť od každého, i musíme. Vyrozumiete od jedného, druhý si pomyslí: A ja som vari horší od toho, keď odo mňa nechcú? A nahnevá sa vám, že ste ho ohrdili. A úrad musí byť ku každému prívetivý a rovnaký. Nám na jedno musí vychodiť — vypiť od toho, alebo od toho.“

„A keď mi vykričí, že som pil od neho, a potom mu nepomáhal?“

„Nech vykričí, nech! Vy mu povedzte: Ja som richtár; čo užijem, iba to je moje. A každý vám uzná, i ten, čo kričal. Lebo prečo? Preto: my sme úrad a my nemôžeme byť prijímačmi osôb. Či Šavel, či Pavel je nám rovnaký. To bolo tak na začiatku a bude tak až naveky. Lebo nemôžete povedať Zajacovi: ,Nechcem, tvoja hus je nie taká ako Ďurova.‘ Musíte zjesť obe, či chcete, či nechcete.“

„Ale kde je poctivosť, Ondráš? Povedzte, kde?“

Notáriuš poobzeral sa, akoby ju hľadal. Nevedel, čo odpovedať. Konečne zvolal:

„A vari ja neviem, čo je poctivosť? Skúsil som drahne sveta a všade mi dali poctivosť. A bola by to lacná poctivosť, aby sa na jednu hus šacovala! Poctivosť na mieste, a čo by kŕdeľ husí zjedol.“

Richtára nemohol akosi uspokojiť. Sedel smutný za stolom a hľadel do otvoreného protokolu.

„Keby už bolo po všetkom! Keby už tu stálo, kto bude bačom! Ej, nedal by to za neviem čo!“

Notáriuš sa smial.

„Bude i to, bude, nebojte sa. Ešte dnes-zajtra večer, už tam bude stáť.“

„Ako si oddýchnem, keď toto…“ položil ruku na protokol, „keď toto bude v poriadku. Celá hlava mi je prevrátená. Ani sviatky ma netešili ako indy. Minulej noci oka som nezažmúril. Nie, blázon! Ako pozriem Zajacovi do očí, ak zvíťazí Ďuro a Ďurovi, ak Zajac?“

„A čo mu máte pozerať? Vari vám je Zajac frajerka, či čo?“ A udrel nahnevaný o stôl. „Bude alebo nebude! Či ho vy postavíte, alebo zhodíte? Ale tu je iná kauza! To keby ste naprávali radšej! Mlynárov by neškodilo presypať. Tento Švorec si sníva, že Lokšany zahynú bez neho. Ani čo by iba on bol mlynárom na svete. A to preto, že sedí desať rokov v tom mlyne.“

„Keď dobre melie,“ poznamenal richtár.

„Melie — veď melie, ale berie za to mýto, — či nie? A čo sme videli od neho? Nikdy ani toto.“ Ukázal za necht, za ktorým bolo snáď ešte dačo i zo Zajacovej husi. „Ten je tiež hoden preukázať sa. Aké má kravy, koľko kŕmnikov v chlievoch! Ja, povedám: takého zagazdovaného mlynára nenájdete široko-ďaleko.“

„Veď je i majster dokonalý i výslužný. Radi ho vidia v dedine.“

„Ako kto? Nie všetci. Ženy ho rady, lebo je kľuk: tu urobí smiech, tam pochváli, tú poštipne — no a ženy rady vidia takých. Myslia si, čerti vedia, čo je ten Švorec! Ale nech došikujem Kuľhavého z Pustého mlyna — uvidíte, čo je to za majster. Ej, otvoril by Švorec armarijku a vyňal i tie hrubšie, strieborné, nielen července…“

„Ale dajte pokoj! I takto máme preháňania cez uši, a to sú len bačovia. Čo by bolo, keby sa klali mlynári!“

„Cez uši, cez uši! A načo sme? Nato, aby ukázalo sa Švorcovi, že je iba od Dzura do Dzura, a nie nadosmrti. Tak treba obec obracať. Iba tak povedia tí hlavaji: Máme súceho richtára. Ale takto…“

Hodil rukou na znak opovrženia.