Dedinský román

Keď Miklúš odtisol svoj, vlastne cirkevný spevník, na pergamienach dobre obšúchaný a na reze ako obhryzený; keď vstal v lavici, tej krátkej, vpravo od oltára, a posepol halienku cifrovanú: celý kostol zadíval sa v tú stranu. Ešte i Katrena prebudila sa zo sna ťažkého a pozerala, čo sa to hýbe. No a o tej veru ťažko povedať, po čo chodí do kostola. Či podriemať a či vzdelať sa na slove božom.

Miklúš vie, že oči celej cirkvi visia na ňom. Vie, že každý pohyb padá pod prísny súd. Pohybuje sa s vážnosťou, ktorá sa rovná len hodnosti jeho. Je kostolníkom cirkvi vetornickej!

V ktorom ležia Vetornice senioráte a dištrikte? Kto chceš, chyť schematizmus do ruky, v ňom Vetornice bezpochyby nájdeš; hoc je to cirkev malá — okolo päťsto duší — draho vykúpených — nezabudli na ňu. Ba vie sa i to, že pred šiestimi rokmi slávila storočné jubileum svojho trvania. I kázeň pri tejto príležitosti povedaná leží, možno, povaľuje sa v bibliotékach mnohých susedných i ďalších cirkví. V tejto cirkvi je náš Miklúš kostolníkom.

Že taký mladý a už kostolníkom? Práve to ukazuje, že musí byť v ňom čosi, čosi zvláštneho, nového. Pán farár obľúbili si ho ešte za mládenectva. Požičiavali mu knihy, ktoré Miklúš po nedeliach čítaval; a to nielen sebe, ale i ženičkám, keď sa uňho zastavili idúcky z večierne. Starý kostolník poručil dušu Bohu a prešiel do cirkvi triumfujúcej, jeho nástupcom stal sa náš Miklúš. ,Je ešte mladý,‘ hútali pán farár, ,dá sa z neho dačo vykresať. Nie je oddaný trúnku a pritom je mocný: keď sa pôjde s koledou, unesie vrece, a čo by bolo hneď bezo dna, ako sa radi kňazom posmievajú.‘ Tak Miklúš zostúpil z povlače, kde sedel medzi mladými ženáčmi, a zaujal lavicu vpravo od oltára.

Sprvu bolo ťažko, kým sa nepocvičil. No pomaly vžil sa do všetkých povinností. Dnes je už, ani čo by sa bol k tejto hodnosti narodil. Tá vážnosť, s akou ide za oltár! Ba i za oltárom sa vážne pohybuje, a predsa vie, že ho tam nikto nevidí. Berie zvonček na dlhej tyčke, on sám ju pomaľoval krásnymi figúrami. Cengá akoby len očistom, ale to tiež má svoj účel. V lavici naľavo, kde sedí kurátor, presbyterstvo a richtár, všeobecný pohyb. A Miklúš kráča práve k nim a nadkladá zvonček všetkým rad-porad. A nikto nečaká, aby Miklúš dva razy zacengal. Každý hádže svoj šart^[1] do zvončeka.

Veru nemalá sláva! Richtár Priesada so závisťou hľadí na ňu. ,Akú má košeľu!‘ A prezerá krásne vyšívané rukávy na Miklúšovej košeli. ,I ja som mladý ženáč, jeho vrstovník, a nemám takej. No Žofia je žena! Moja Mara by ju nevyštepila, čo by jej dukáty platil. Ej, to je žena!‘ A Miklúš, ani čo by richtárovi napriek, povytiahol rukávy spod haleny a pýši sa nimi. ,Musím ja byť kostolníkom — musím!‘

Ostatní cirkevníci obdivujú Miklúša, ale mu nezávidia ako richtár. Ani jeden nemyslí na kostolníctvo. Kdeže by im merať sa s Miklúšom! Veď takého kostolníka nieto snáď v celej krajine, ani čajsi nebude.

Keď prešiel z povlače, vrátil sa dolu so zvončekom, a to k ženám. A toto je iste najmilšia časť jeho nedeľnej roboty. Staré ženy, nevesty, ešte i dievky obdivujú jeho rukávy. Rady by tak štepiť, ale žiadna si netrúfa. Kdeže, kostolníkova Žofia! Tá má čosi pri sebe — možno, porobenina; s dobrým to nebude, taká utešená robota! A Miklúš vie, čomu sa čudujú; vie, komu za to ďakovať. A preto i pozrie časom ta ku stĺpu, na tú driečnu nevestu, v čepci bielom, tuho vykrochmálenom. Ona stopuje každý jeho pohyb, ale tiež len ukradomky; rastie nad jeho slávou. Lebo to je jeho Žofia. Iba keď jej nadkladá zvonček, tak sa ukazuje, akoby ju ani neznal. Tak to vyžaduje prísna etiketa.

Mešec naplnený, červencami, a nebodaj i gombičkami, sňal a položil ho na cínovú misku pri oltári. A už zas sedí v svojej lavici.

,Má pekné čižmy, ani lakované!‘ závidí mu richtár Priesada. ,Keby ja vedel, od čoho sa tak svietia! I moje sta parádne, nebodaj drahšie, ale či sa chcú tak ligotať? A nech by svietili ako to slniečko — i tak mi je nič z nich. Nikto by ich nevidel. Či si bosý, či v krpcoch, alebo v kordovánkach, jeden čert: nohy máš pod lavicou. Musím byť kostolníkom — musím!‘

A Miklúš zase vstal pod ostatným veršom tretej piesne. Vošiel do sakristie a vrátil sa s knihami, ktoré vyniesol na kazateľňu. Všetko hľadí naňho. Sám pán učiteľ sa vyklonili spoza organa a hľadia ku kazateľni. Žofia nehľadí už bokom, ale rovno na svojho muža. Jej sa vidí, že holubica, tam pod strieškou kazateľne, trepoce krídlami. A ono holubica je drevená a čo viac, pribitá o podnebie.

,Kto ho tak pekne strihá?‘ trápi sa richtár Priesada. ,Mňa ešte nikdy takto nepodstrihli: čo je toho za príčina? Musím byť kostolníkom — musím!‘

Pán farár vystupujú na kazateľňu a Miklúš ide ku dverám a zatvára ich. Halena je prehodená iba; široká mosadzná sponka sa skveje a spočíva na modrej kosičke s červenými strapci, ovinutej okolo hrdla. Jej konce visia voľne po prsiach, odrážajú sa nádherne od bielej košele a hustého radu gombičiek na sviatočnom kabátku. Ženy i chlapi neraz obdivovali túto hru farieb, i dnes nevedia sa načudovať.

,Žena ho richtuje,‘ húta pán richtár Priesada. ,To je žena — zlatom by ju odvážil!‘ A jeho oči vyrážajú akúsi hlbokú melanchóliu. ,Ej, keby moja Mara… No, musím byť kostolníkom — musím!‘

A ešte len vo výročné slávnosti, keď tak… Načo opisovať ďalej? Ktoré pero by to opísalo? A keby i opísalo, richtár Priesada zožieral by si ešte väčšmi srdce, ktoré tak piští za hodnosťou Miklúšovou. Ba, možno, sám pán učiteľ banovali by, že sú učiteľom a nie vetornickým kostolníkom.