ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Richtár Priesada závidí Miklúšovu slávu. Ale iba slávu a — ženu. Iné nemá mu čo závidieť. Je dobrý gazda, otec mu poručil pekný majetok. I bohate sa oženil a pri richtárstve, čo zriedka sa stáva, dobre sa zagazdoval. Kto má bohatstvo, hľadá slávu a pôžitky. Preto kostolníkovi závidel. Že i jemu závidia, s nepokojom hľadia na vzrast bohatstva a moci, to vie veľmi dobre, ale si nepripúšťa k srdcu. Závidia mu, ako každému, kto sa vzmáha. Vie, že vo Vetorniciach sú len takí ľudia ako inde pod slncom: mocného nenávidia, slabého bijú. Ale jeho sa i boja, je človek nebezpečný. Na vojne a pri úrade priučil sa všakovým spádom. Koho chce, toho donesie ľahko do galiby. Podaktorí hlavaji dostali takú príučku od neho, že skrotli ako jahniatka. Je teda v dedine veľký potentát.

Jeden jediný človek sa ho nebojí; náš Miklúš. Sú vrstovníci, i dobrí kamaráti. Ani divná hra osudu nemohla ich rozdvojiť. Divná, veď richtár kedysi mal sa okolo Žofie. Neminulo listu, čo z vojny písaval, aby ju nebol pozdravil sto a tisíc ráz. Všakovak prosil, sľuboval, aby čakala, kým zoblečie mundúr a vráti sa do dediny. Žofia čakala, hoc triafalo sa jej dosť šťastia. Priesada prišiel z vojny, mali sa už konať ohlášky: tu umrel bohatý Jano Fojtko. Po ňom zostala bohatá, bezdetná vdova. Priesada sa utiahol razom od Žofie a zaliečal sa obstarnej vdove. Tá verila, i vydala sa zaňho. A mohol jej byť poľahky synom. Žofia šla za Miklúša, ktorého predtým len málo znala; veď nikdy nebola by sa nazdala, že Miklúš stane sa jej mužom.

A bolo všetko dobre. V dedine láska málo prichádzava do spomienky. Múdri rodičia hľadia najviac, či sa zem so zemou sníme, a skoro nikdy na to, či sa srdcia mladých tiež sňali. A pritom všetkom zriedka pritrafí sa — čo zlého. Mladí privyknú, prikvačia ich všakové starosti a srdce vychladne, alebo naplní sa inými citmi. Tak i teraz. Miklúš a Žofia boli celkom spokojní; Žofia zabudla, že kedysi mala sa stať Priesadovou.

Ale tu ešte v lete Miklúš začne badať, že Priesada sa mu akosi veľmi podkladá, i do domu chodieva. Miklúš ani nešípil, kde Priesada bije. Len Žofia akoby sa trochu menila, akoby bola zjašená, nie sama svoja. Miklúš hútal všakovak, čo sa Žofii robí, ale nemohol nijako prísť na pravý koreň. No teraz podjeseň vysvetlilo sa všetko.

Šiel z kosenia a nedalo mu, aby obišiel ženu, ktorá hrabala ovos pod horicou. Domov by bolo včas, a darmo je, hanba-nehanba: za ženou mu bolo clivo; od rána ju nevidel. Aspoň z horice pozrie, čo tam robí; alebo zrečie sa, že treba snopy viazať: hoci ovsu neškodilo by tak v hrstiach poležať cez zajtra, keď je i tak ešte živý a pohoda znamenitá. Ale šiel. Pretrel sa húštinou a kríkmi, i zastal na pokraji, odkiaľ bol rozhľad na všetky strany. Tam pod medzou na záhone hrabala jeho Žofia. Ale nie sama! Pri nej stál Priesada. Bolo zreteľne vidno, ako má klobúk hodený nad ucho a opiera sa o hrable.

,Čo tam chce? Čo má s mojou ženou? Čo tu postáva?‘ A cítil, ani čo by ho dačo bodlo.

Celý roj podivných myšlienok snoval sa mu hlavou. Keby to bol iný chlap, ani by sa neozrel. Ale tu Priesada, starý vohľač Žofin. Či to môže byť dačo dobrého? Ej, nič dobrého nevykvitne z takýchto schôdzok. A ten úsmev, to protivné kývanie nohou! Nepočuť ani slova, čo hovoria, ale snadno domyslieť. Načo tam slová, kde hovorí tak jasne to skryté údolie, táto samota i ten temný, tajomný šumot borovíc…

,Je toto po prvý raz, či nie?‘ Bol by dal sivé voly, keby mu bol vedel dakto zodpovedať tú otázku. A za ňou hrnuli sa iné. ,Čo robiť? Tu čakať, dívať sa na nich a strpieť všetko? A či ísť k nim, aby ma vysmieval, že bojím sa o ňu?‘ Nevedel, čo si počať. ,Keby bola dobrá, či by sa s ním púšťala do reči? Veď by ho odprášila, tak ako on ju vtedy nechal. A ešte s ním hovorí a počúva ho. Čo mám robiť — čo?…‘

Hanbil sa sám pred sebou. Ako mrzko je to všetko, všetko. Žofia, že má tajné schôdzky; lakomý richtár, že najprv vzal bohatstvo, a teraz hľadá kratochvíľu. I on sám, že tu stojí, nemôže predstúpiť pred ňu, ale ju špehuje ani zlodeja. Keby ho tu dakto videl, aké reči by skrsli v dedine! No, nečuť tu nikoho, iba čo borovice šumia, kolísané teplým vetríkom.

Zrazu sa strhol. Každá žilka sa vypäla v ňom. Ani strelec, keď mu divina ide na mušku. Priesada sa prikráda k Žofii. Ona akoby ho nevidela. Chytá ju za rameno, ťahá k sebe. Ona sa bráni, ale čo to za obrana! Neodsotí ho, aby sa za ním sprášilo. Bráni sa, akoby mala údy z olova. Dá sa mu držať okolo hrdla a pozerať si rovno, rovno do očí…

Miklúš prestal rozvažovať. Videl ženu, počul jej mdlé výkriky. Pustil sa ako víchor od horice k záhonu. V pravej ruke vykovaná kosa, slnce si na nej pohráva a ihrá ako na zrkadle. Nevidí nič, len ženu na záhone a pri nej cudzieho muža.

„Čo tu chceš, nehanbíš sa?“ To bolo všetko, čo povedala. Ostatne, nech hovorí ona, čo chce, Priesada sa nepohne. On nečuje, nerozumie, čo mu hovorí. Ako spitý pozerá na ňu. Vtom sa ona obráti a skríkne. V jej výkriku bol vyrazený úžas i strach. Ako by nie: muž s kosou! Zdal sa jej ako anjel-mstiteľ s ohnivým mečom. Veď aký je — nemožno ho poznať. Ten pohľad desný! V ňom stálo, že hotový je dokončiť razom túto nečistú vec. Ruka s kosou hotová k strašnej práci. Sám Priesada, chlap pevný, vojak, zbledol. Videl, že ide sa stať čosi hrozného, o čom sa bude roky a roky rozprávať. Srdce sa mu stislo a prestalo biť. Ruka s hrabľami mimovoľne sa zdvihla a on — ustúpil.

A tu prekvapenie! Kosa leží na strnisku, vedľa nej Miklúš vystretý, nad ním stojí Žofia.

Do cesty mu vstúpila Žofia; Miklúš sa potkol, padol celou ťarchou tela na strnisko, ako keď sa zrúti ťažká klada. Priesada bol spasený. Bežal ako bez rozumu; vlasy sa mu ježili.

„Ja ho zabijem, zabijem!“ kričí Miklúš a berie sa zo zeme. Rovno za Priesadom, ale kosa zostala na strnisku. Zabudol ju v tom rozčúlení. Žofia si vydýchla; s istou zvedavosťou hľadí, čo sa ide robiť.

Miklúš dolapil richtára: chytil ho za kabátik a košeľu od chrbta. A tu leží Priesada horeznačky a Miklúš mu kľačí na prsiach. Oči mu horia, gamby sa trasú. Má ho pod sebou, cíti jeho ťažký dych pod kolenom. Má ho celky v rukách, tak úplne, že Priesada neodváži sa ani brániť. Čaká so smrteľným chladom, čo bude nasledovať. A tu Miklúš je ako bezbranný. Nezná, čo Priesadovi urobiť. „Čo ti spraviť — povedz, čo ti spraviť?“ kričí naňho. No ten mlčí, ani sa nehne. Keby sa aspoň bránil, tu by vzkypel Miklúš novým hnevom; ale proti bezbrannému, pokorenému je bezbranný. „No, povedz, čo ti spraviť?“ kričí naň znova.

„A čo máš so mnou? Chceš sa biť?“ pýtal sa Priesada tupým hlasom. Miklúš sa zahanbil. On aký je rozpajedený: a tento tu pod jeho kolenom pýta sa: chceš sa biť? To je prvé slovo všetkých, ktorí už dostali, alebo majú dostať. Prvá fráza premožených. Čo má ozaj s ním urobiť; s ním, ktorý sa nechce, nemôže biť? Vstal a pustil Priesadu. Hanbil sa, akoby on bol premožený, keď ho videl teperiť sa zo zeme.

Za chrbtom ozval sa mu jasný, veselý smiech Žofie.

„Ľaľa, kabát má rozdrapený i košeľu!“

A vskutku Priesadov chrbát bol holý. Priesada pozrel na Žofiu s hnevom a opovržením. Jej smiech a slová urazili ho viac než to, že na prsiach mu kľačal Miklúš. Radšej by volil smrť než hanbu, že ho ona vysmiala.

Pobral sa dolu stráňou a viac sa ani neobzrel.