ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žofia s mužom vracala sa na záhon. Kráčala popri ňom a nemohla sa smiechu zdržať. Pozrela na muža, či i on sa nesmeje. Jeho tvár bola vážna, alebo skôr chladná. Zvážnela i ona, zatíchla.

„A ty sa hneváš?“ pýtala sa po čase. Bázeň, alebo aspoň neistota ozývala sa z jej hlasu.

Neodpovedal.

„A čo sa na mňa hneváš? Či som ja vina?“ Prvý raz sa prihodilo, že jej nedal odpovede. Naraz sa jej stalo akosi smutno. „A či si myslíš, že som ho volala?“

„Čo viem, to viem; videl som na vlastné oči!“ odpovedal jej spurno. Nebola by pomyslela, že i tak vie hovoriť. „Teraz mi daj pokoj. Nejde mi do zhovôrky.“

Zasekla zuby, slzy tisli sa jej do očí. Istý stud ozval sa v nej, že ju tak surovo, spurno odbavil. ,Ako ma okríkol; vidno, za nič ma nemá…‘ Šla k práci a hrabala náruživé, akoby práca bola jediná útecha. Pozrela naň bokom; bol chladný, vážny, zamyslený. Vzdychlo sa jej.

Schválne mu znášala snopy, keď staval kríže. Prešla popri ňom neraz; čakala, kedy ju osloví. Mlčal, ani nepozrel na ňu. A indy ako bývalo! Ako ju vyhľadával, ako striehol na každé slovo od nej!

Bez slova sa vracali domov. Ona bála sa prihovoriť, trebárs kráčala popri ňom; on akoby jej ani nebolo. ,Už je koniec; nikdy nebudeme, ako sme boli. Čo ja budem robiť, hriešna stvora?‘

Mali vojsť práve do dediny, keď on zrazu povedal: „Aby vás viac nenašiel, to ti povedám. Zle sa porobí!“ Jeho tvrdé slová, povedané tak bez prípravy, ohlušili ju.

„Ja som ho nevolala!“ odpovedala po chvíli.

„Iba to chybí, iba to!“ A zaškrípal zubmi. „Toto nie je zábava, ako keď sa deti hrajú o muža a ženu. Toto je veľká vec.“

„Ja som nič neurobila,“ bránila sa žena.

„Vari banuješ, že som sa tam naďapil?“ riekol ostro, že ju tie slová šibali až do duše. Jeho oko s výsmechom oprelo sa jej o tvár.

„A čo si ty myslíš?“ vykríkla. „Hanba ti, Miklúš, hanba!“ Jej líca sa poliali rumencom, možno od hnevu, možno od hanby.

„Toto si myslím: našiel som pri tebe cudzieho muža. Ak to urobíš ešte raz…“ Zamĺkol.

„A čo takého vieš do mňa? Povedz, ak vieš!“ Hľadela mu rovno do tváre; vidno, že sa ho nebojí. „Kto sa ťa bojí? Ja sa ťa nebojím, chvalabohu.“

„Ostrihám ťa — uvidíš!“

Žofia obzrela sa dookola. Či dakto nenačúva; či dakto nepočul, čím jej hrozí muž. Ostrihať! Čo ešte môže stratiť žena, keď jej odoberú ozdobu, znamenie počestnosti? Mlčala. Kde by našla slová na takúto urážku?

Vošla do komory, zavrela sa v nej a plakala. ,Mať moja, mať moja — čo mám robiť? Koho sa mám poradiť, keď už nemám nikoho — ja opustená stvora! Ku komu sa obrátiť, keď on takto…‘ A rozpomienka na nebohú mater akosi poľahčila ťarchu, pod ktorou stenalo srdce. Už dobre mrkalo, keď precitla z toho tupého bôľu a či omámenia. Vošla do izby, tá bola pustá; vyšla na dvor, nikoho v ňom nevidno. Prišlo jej razom clivo ako každému, kto osamel. ,Opustená, opustená — ja nešťastná žena!‘

Kde sa podel Miklúš, nevedela. Iste dakam vyšiel a vráti sa len na večeru. Do tých čias možno hnev ho prejde a splní sa slovo: „Slnce nezapadaj…“ Bola hotová zabudnúť na všetko, len nech sa on vráti a ukáže trochu starej lásky. Prichystala večeru, lepšiu než kedykoľvek indy. Nedotkla sa jej; čakala, kým príde. No večera vystydla, a pahreba pod kozubom pripadla páperovitým popolom — v izbe sa stala tma: Miklúša nič.

Uložila sa do postele — no kdeže tu sen? Uletel ďaleko, miesto neho prikvačila ju mučivá skutočnosť, i mátohy, vytvorené vzbúrenou fantáziou! ,Mamička moja — čo ja budem robiť opustená? Ja vám tu nebudem. Prečo si ma, prečo i ty opustila: kto ma teraz už pritúli, opustenú stvoru!‘ Nebola to dajaká búrlivá bolesť, ale tichá, krotká. Rozpomienka na mater ju zošľachtila.

A razom padol i lúč útechy do srdca! ,Či by ťa spomínala, mamička moja, keby bola taká, ako sa nazdávajú? Ty vidíš, že som nie vina. Ach, keby si mu mohla dotvrdiť; keby videl, ako mi utŕhal bez príčiny! Prišiel by, prišel a odpytoval…‘ A tu vykúzlil sa jej krásny obraz pred oči. On prichádza, odprosuje, oko jeho žiari tou láskou i nehou ako predtým. Ona odpúšťa, zmierenie dokonalé zavíta do ich hniezda.

S tým obrazom sa i prebudila. Bolo jej veselo na duši. Videla jasne, že táto roztržka nesmie trvať dlho: nemôže rásť, ale musí prestať. Veď Miklúš musí uznať, že nemal pravdu; musí urobiť aspoň prvý krok. Čakala, chodila popri ňom, podávala mu príležitosť. ,Ako by mu bolo ľahko napraviť všetko — len slovíčko, jedno slovíčko!‘ Ale darmo čakala za slovíčkom. Neprehovoril slova, ani nepozrel na ňu.

Bol chladný, vážny a nespokojný. Včera bol celý večer u žida, v spoločnosti, ktorá sa mu protivila. A predsa tam zostal i po polnoci. Uchýlil sa na cestu bezbožných. To ho mrzelo, preto okúňal sa pred ženou. Ťažko mu bolo pozrieť jej do očí.

V Žofii nádej klesala. Prešiel deň a Miklúš ju obchádzal. Ako mu poľahčovala, na polcesty mu šla oproti, a on — nič. Zahanbila sa sama pred sebou. Hľadela sa tiež obrniť pancierom ľahostajnosti. Sprvu to šlo ťažko, pozdejšie privykla k tomuto novému poriadku.

Tak u Miklúša rozložil sa v domácnosti pokoj; no nie ten milý, ktorý ľudí spojuje, jedného k druhému púta, ale pokoj mŕtvy, pod ktorým kvety duše usychajú a hynú.

Richtár Priesada tiež sa upokojil; ale iba naoko. Duša dychtí po pomste. Urážka na záhone je mu vždy pred očami. Nezabudol na výsmešný výraz v tvári Žofinej. Ten ho najväčšmi sužuje, nedá mu pokoja. ,Ja vás naučím, budete spomínať.‘

Ale ako pristúpiť k Miklúšovi? Dáva si pozor, s úradmi nemá do činenia. Je nezraniteľný.

A predsa vystriehol richtár čas k pomste. Ranil Miklúša tam, kde bolo najcitlivejšie.

Jednému gazdovi kôň vyničel. Vyviezol ho za dedinu, mal ho tam zakopať. Ale kože bolo mu ľúto. Zavolal si pomoc a večer pri lampáši stiahol ju z koňa. Medzi pomáhačov zamiešal sa i kostolník Miklúš; zvábili ho noví kamaráti. Nad tým by sa nikto nebol pozastavil, nech nevzkrsne o tom pesnička; tá znela:

Kto bol piesne pôvodcom, nepovedal nikto. Miklúš dobre tušil, kde sa zrodila. Našla sa v kostole, a to v lavici mládencov. Chlapi ju doniesli domov a ešte v tú nedeľu sa spievala.

Miklúš čušal, ale sa i bál. Keby sa to donieslo pánu farárovi do uší! Konečne sa uspokojil, lebo celá vec pomaly akoby zaspala.

Ale Priesada nezaspal, len mlčal. Iba raz, keď výbor obecný sedel pri skleničke, richtár začal: „U nás je veľká sebevoľa: i po hlavách si dáme tancovať.“

Všetci boli zarazení týmto divným úvodom. Pýtali sa:

„Nuž?“

„Hľa, Miklúš čo vyparatil: a čo mu je? Nič!“

„Veď nič nevyparatil!“ zastal sa ktorýsi výborník. „Čože by mu malo byť?“

„Odrieť koňa, to je nič?“ zvolal richtár nahnevaný. „Hoden je ten do svojich rúk posvätenú nádobu chytiť? Alebo bude farára obliekať! Ja si mívam, že ten nemá charakter za kostolníka.“

„No, nemal to robiť, akokoľvek je — ale nemal,“ ohlásil sa boženík. „Nerečiem barana, alebo ovcu — ale koňa, no — akokoľvek, ale…“ Zamĺkol, ale na znak neľúbosti krútil hlavou.

„A čože robil? Nerobil! Planí ľudia vymysleli,“ bránil ho výborník.

„A veršíky len tak sa spravili?“ horlil richtár. „To nám je veľká hanba, lebo v druhých dedinách ich už spievajú. V piatok som bol v slúžnovstve, tam mi ich spievali richtári. Hanbil som sa, verte mi!“

„A už to na nás prischne, ja vidím, lebo akokoľvek, nuž…“ A boženík zas krútil hlavou.

„A čože mu spravíte?“ volal výborník.

„Zhodiť ho!“ riekol richtár smelo.

Všetci zatíchli. Tento náhly obrat veľmi ich prekvapil.

„A kde vezmeme kostolníka?“ pýtali sa po chvíli.

„Nepôjdeme do druhej dediny požičiavať. Už len dakoho nájdeme…“

Z tejto porady vyšlo pred pána farára písmo. Miklúš má poškvrnené ruky, nemôže byť kostolníkom. Škoda, že ten dokument vytratil sa z archívu cirkvi vetornickej a nemôže byť tu pripojený.

Po dedine sa roznieslo, čo sa ide s Miklúšom robiť. Každý nahliadol, že Miklúš je nemožný. Sám pán farár sa rozhodli prepustiť ho zo služby. Bolo im dosť ľúto, bol človek súci. Prestieradlá, rúcho cirkevné držal v peknom poriadku. Prach nikde netrpel, stieral ho všade dlhým portvišom. Zaviedol i reformy daktoré a dosť rozumné. Sviece nesnímal zo svietnikov, keď ich zažíhal a vyhášal. Spravil si plechovú pokrývku, ktorou priklopil plameň. Na nej mal sviečočku, ktorou pohodlne zažíhal. I s vínom dosť svedomite šafáril, kdežto starý držal sa toho zákona: čo zvýši od oltára, služobníkovi bude, a za „služobníka“ držal seba. V pečení oblátok mal tiež znamenitú zbehlosť. I výslužný je takto. Dovezie pánu farárovi z lúky seno alebo zbožie zo zemí. Nuž škoda ho, škoda! Ale zas na druhej strane: koňa odrieť je vec neslušná, k tomu sa to i hudí. Po Novom roku pôjde sa koledou. Ako vložia kúsok dačoho do úst, keď bude Miklúš z tej istej sviečkovice jesť, ba možno i palce z nej oblizovať? Nie, Miklúša nemožno ratovať. Musí padnúť. Tak sa rozhodli pán farár.

Na nedeľu po večierni zvolané bolo presbyterstvo, ktoré malo rozhodnúť o veci.

Miklúš by šiel radšej svetom, ako takúto hanbu. Hanbil sa ukázať na oči. Akože odbaví tú ostatnú nedeľu? Nie — nemôže ísť do kostola.

Ako odzvonilo sa druhý raz, vykradol sa z domu a dediny a šiel na stráň ukryť sa do krovia. Videl dedinu i kostol, i čo sa tam robí. Ako si zakladal v svojej službe: koľko mu podávala pôžitku a slávy! Dnes všetko stratené. Iný bude zvonček nosiť, na kazateľňu chodiť, dvere zatvárať. On bude sedieť dakde v kúte a tešiť sa, ak ho nik nevidí. Ako odvykne od služby, ktorá mu k srdcu prirástla?

Ľudia šli do kostola. Pred kostolom na pažiti zastávajú, delia sa na krúžky — tam chlapi, tu mládenci, hen ženy, zas nevesty, inde dievky. Iste sa radia, alebo smiešia. Ba či jeho nespomínajú — potupu a hanbu, čo naňho čaká! Zvonia tretí raz. Ľudia sa vrhli do chrámu a zvony vyzváňajú tak smutno, akoby k pohrebu.

Bol by skočil a letel do chrámu, pripojil sa k húfu veriacich. No nesmie, nemôže. Poznačený je ani prašivá ovca, vytvorená z košiara. Idú už i pán farár; sami. Iste myslia, kde je kostolník Miklúš. Kedysi on kráčaval pri ich boku, oddnes nebude. Pána farára nevidno, sú v kostole. Teraz povstal celý kostol, kým prejdú do sakristie. Indy on kráčaval za nimi. Z toho povstania z miesta i jemu patrila aspoň malá čiastka. Od terajška inému.

Sklonil tvár do dlaní a oddal sa svojmu žiaľu. Keby sa mal aspoň komu vytúžiť, keby žena bola iná. Ale takto on sám, sám musí znášať tento ťažký kríž.

Žofia nevedela dlho, čo sa robí. Muž jej nepovedal, a medzi ľudí čajsi nechodila. V piatok pred osudnou nedeľou zvedela od susedy, čo sa ide stať. Pochopila, prečo je Miklúš po tieto dni taký smutný, zamyslený. Bolo jej ho ľúto. Kde by nie, keď vidí, že mu hrozí taká potupa. A veď i jej sa to týka. Ako by sa mohla radovať? Šípila, od koho to všetko pochodí. Zobrala sa k richtárovi. Keby mohla tak oratovať muža a ten sa dozvedel! Táto myšlienka jej dodala sily a odhodlanosti. Bola by šla nie pred richtára, ale i pred cisára!

„Ľaľa — nevídaní hostia!“ zvolal richtár a oko mu zažiarilo. „Predsa si ma prišla navštíviť. Len čo si mi doniesla?“

„Veď viete, richtár, v čom sme. Viete, ako som pochodila pre vás. Od tých čias je medzi nami hriech…“

„Čo nepovieš!“ divil sa richtár. „A to ešte pre mňa! Taký pár chýrny ste sa sňali: ty a on, a tu vraj hriech. Veď ja nechodím za tebou: kdeže by ja za takou, takou veľkomožnou. A tu vraj hriech!“

„Ja nepovedám; to sa už nemôže napraviť, čo sa vtedy porobilo.“ Pery sa jej zatriasli a do oka vkradla sa slza. Musela pomlčať, aby sa zozbierala. „Ja som len prišla,“ pokračovala pevným hlasom, „aby ste môjho muža celkom tak nevykynožili pre toho koňa. Ľudia horšie porobia, a nerobí sa to s nimi.“

„Ale nie sú kostolníkmi a — chýrnymi. Keby to bol dakto iný, ale vychýrený kostolník vetornický! Kto mu teraz už spomôže?“

„Vy môžte, keby ste chceli. Veď ja viem, od koho to vyšlo. Utíšte dedinu!“

Povedala to tak pekne, jej slová ho tak šteklili, že sa musel premáhať. Ani nepozrel na ňu. Bál sa, že bude tak, alebo horšie ešte, ako tam pod medzou. A on nechce sa s ňou zapletať, radšej sa prihotuje na pomstu.

„To že ako odo mňa vyšlo?“ usmial sa Priesada a pomlčal. Oko mu blúdilo po stene. „Nuž dobre, odo mňa. Prečo som to urobil, sama vieš najlepšie. Vieš, vtedy, keď si sa tak smiala?“ A tu pozrel na ňu prísne alebo skôr s hnevom. „Vtedy som sa zjedal, bol by si hneď dačo urobil. Nie, Ďuro, nenáhli sa — tak som si myslel. Kedysi tí budú sa zjedať a ty smiať. A tu sme — už sme doma!“

„A čo máte z toho?“

„To, že tvoj muž nebude kostolníkom, ale dakto iný.“ To „dakto iný“ povedal tak, že hneď uhádla, kto to má byť.

„Tak vy nechcete, ani keď vás prosím! Viete, čo ste vtedy povedali?“ A po tvári Žofinej rozliala sa červeň. Vidno, že jej je ľúto, že to slovo z úst vypustila.

Richtár sa rozohnil. Bol veľmi rozobratý. „To bolo vtedy — vtedy som sľuboval, i bol by držal slovo. Ale ty si ma klamala, zaviedla si ma a potom vysmiala ako dákeho blázna. Oklamať sa už nedáme, nie!“ Bolo vidno, ako mu dobre padlo povedať toto Žofii. „Tvoj muž môže kostolníctvo len prežehnať…“

Žofia sa vrátila domov, istá, že muž vypadne zo služby. Richtár lipne za ňou a obdrží ju.

A richtár skutočne dosiahol svojho cieľa prvej, než sám trúfal. Kostolníka nebolo v kostole, pán farár vyzvali richtára, aby ho zastupoval.

„Už bude on, istý on,“ hovorili si ženy. „Pán farár jeho budú chcieť.“ Boli by dačo proti tomu riekli, ale predsa okúňali sa. A richtár vykračoval si tak hrdo, akoby mal istotu na dlani. No ako vynášal knihy na kazateľňu, potkol sa na samom vrchnom schodíku. Skoro spadol i s knihami z kazateľne.

„Bůh se pyšným protiví!“ pomysleli si ženičky.

Presbyterstvo po večierni sa zišlo, radilo i rozišlo. Ženičkám richtár sa nepopáčil pre tú veľkú pýchu. Prišlo im ľúto za Miklúšom: presbyterky naložili mužom, aby zastávali Miklúša. Nuž a také inštrukcie tuho sa plnievajú. Predvolali svedkov; svedkovia dokázali, že Miklúš nedotkol sa koňa, ale iba svietil lampášom. To ho zachránilo.

Keď presbyteri odchádzali z fary, pán farár zadržali Miklúša.

„Nepáčiš sa mi: nie si taký, ako si býval iné časy. Veď si ty za mládenectva nechodieval do krčmy, a teraz, mladý ženáč, vraj veľmi husto navštevuješ krčmu. Čo je to?“

Miklúš sklopil oči, lebo sa ľakal prenikavého pohľadu pána farárovho. Pán farár mu pohrozil prstom.

„Maj sa na pozore: diabol-pokušiteľ obchádza, abys’ neupadol!“

Miklúš odišiel pohrúžený vo vážne myšlienky.