ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zavítala zima so všetkými pôžitky a neresťami. Bolo jej akosi náhlo: v druhej polovici novembra pokryla naširoko-ďaleko čerstvým snehom prírodu. Nato nasledovali tuhé mrazy, gazdovia vyťahovali sánky spod všakového haraburdia v kôlňach. Panskí kočiši vešali na kone zimušné šíry s veselými hrkálkami. Po ráne ozval sa neraz dedinou známy kvikot, ktorým vykŕmená tuška^[2] oznamovala, že sa sťahuje z chlieva do koryta. Chlapci po škole vychádzali so sánkami za dedinu a spúšťali sa po snehu dolu kopcom.

Ej, má zima svoje krásy, a aké!

Chyba je, že malý Antuš mal celkom inú mienku o zime: nepriaznivú. Keby Vianoce mohol preložiť na leto, iste by ju vytrel nadobro z kalendára. Nie div; malý Antuš nie je básnik, ale iba mendík vetornickej cirkvi. On na zimu hľadí ako na veľkú nepriateľku. A to zvlášte, keď tak navalí snehu po pás, že ťažko je premetať chodník od fary do kostola. Neraz si fúkne za nechty, kým sa prerobí tými závejmi až po kostolné dvere. I zaplače si, ak zima väčšmi doráža naňho. Nuž chlapec je on inakší ako iní. Je z panskejšej krvi, má tenšiu kožu; zima skôr mu pristúpi, než dedinským zurvalcom. Jeho otec je čižmár dedinský a synátora dal na mendíctvo, aby vopred privykal regule.

Zavítal advent. Hneď ráno v prvú nedeľu adventnú mala byť spoveď. Napadlo zas mnoho snehu a chudák Antuš skoro od svitu trápil sa pri ňom. Dlho, dlho znášal zimu, ale ako mu za nechty zašla, hodil vejačku a nariekal pri kostole.

„Čo ti je, chlapče?“ pýtali sa ho ženy, ktoré práve šli do kostola.

„Ju-u-uj! Za nechty mi za-a-ašlo!“ vyspevoval Antuš.

Ženičky ho ľutovali, lebo zima bola nie malá. Vietor fúkal od Poľskej, ani čo by rezal. „Nebožiatko — malé ako päsť a takto ho vädia.“

„Mohol by ho otec odmeniť… Ale nemá Boha pri sebe, keď ho takto… Nebožiatko. Zaslúžený je ten chlebíček. Môj syn, čo ti dakto nepríde pomôcť?“ pýtala sa kurátorka.

„Keď majú robotu,“ žaloval sa Antuš.

„Mali by ho odmeniť, mali!“ povrávali si ženy.

„Najlepšie Miklúšovi,“ ozval sa im za chrbtom richtár. Práve sa nadaril k rozhovoru a hneď mu dal iný obrat. „Tomu je dobre! Má kožuch, halenu a kapce, že z pece by skočil do nich. Ešte i rukavice má na rukách. Len toť šiel do fary a vypeká sa pri peci.“

„Hja, dokonalý má oblek,“ prisviedčali ženy.

„Či by mu koruna odpadla, keby on premetal ten chodník?“ pokračoval richtár, akoby len tak mimochodom. „Sťa kde mu meškať: či vo fare pri peci a či tu pri chodníku…“

„Mohol by, mohol, keby chcel.“

„Hja, ten je z tých, čo sa ponúknu, lebo domyslia! Tomu iba keď sa rozkáže,“ riekol richtár.

„A čo mu nerozkážete?“ zamiešala sa kurátorka.

„Ale tomu? To je väčší pán, ako my všetci i s vaším kurátorom.“

Vošli do kostola. Pod spoveďou posudzovali ženy oblek Miklúšov. Zdalo sa im, že to hriech nosiť taký oblek a neprehadzovať chodníky. Vrátili sa domov a rozprávali, čo by mal kostolník robiť. Sama kurátorka sa podobrala, že uvedie túto reformu do života. Na priadkach nakriatla presbyterky, presbyterky nakriatli mužov a v najbližšom presbyterskom zasadnutí kurátor Jurák predniesol ženin návrh. Zapáčil sa, lebo nestál žiadne nákladky, iba kostolníkovi naručiť. I predvolali ho raz a oznámili, čo čaká ho za povinnosť.

Miklúš bol prekvapený: nemal ani potuchy, čo sa strojí proti nemu. Ale ako videl richtára, ten úsmev na jeho tvári, pochopil, kto je všetkého fundátor. Nech ho tu nevidí, zaďakuje zo služby, ku ktorej mu taký nespravodlivý dôvažok dali, bez jeho vedomia. Ale videl, ako richtár strežie za tým slovom, a vopred sa raduje a hotuje vsadnúť do lavice kostolníckej. Zasmútil a — pristal.

,Ale by ma nedbal vyštuchať — uvidíme, kto sa dá. Keby bol dakto súci na toto, ale on by obdržal, on. Počkaj, si počkaj!‘

Čo ako, ale toto bolo moc naňho. Nie tá robota, ale tá istota, že on to robí; on, ktorý mu i domácnosť pomútil! Ako sa mu zmenila, spustla celá. Veď ho už ani doma neteší. Žena, smutná, mlčanlivá, v jednom kúte a on tiež zamosúrený v druhom kúte. Ani úrad ho už neteší. Vďačne by ho prepustil, vďačne, keby mohol.

Panovali tuhé vetry, narobili cez noc závejov, on ich musel premetať. A keby to raz do týždňa, ale tri razy: v nedeľu, utorok a vo štvrtok. Vo Vetorniciach bývali roráty v utorok a štvrtok. Musel vstať veľmi do dňa, aby chodník pred šiestou bol premetený. Obľahčoval si, ako vedel. Spravil si širokú lopatu, práca mu šla dosť sporo ňou. Ale nemal z nej potechy, lebo sa mu zdalo, že richtár stojí mu nad hlavou a rozkazuje, a tá myšlienka mu nedala pokoja.

A dnes je zvlášte smutný. Zajtra má mena, Miklúša. Zasvätí ho tým, že vstane do dňa a pôjde zas prehadzovať chodník. Sneží od rána a iste bude celú noc. Pritom je tak smutne. Pomaly zabudne i hovoriť: nemá s kým stratiť slova.

Pozrel bokom na Žofiu. ,Ba keď nezunuje tak mlčať!‘ podivil sa. ,Iná by sa nezdržala, a táto… Tiež mi čerti posvietili tak naskočiť na ňu. A kto by sa bol nazdal, že ju tam nájdeš s takým…‘ Pozrel znovu na ňu. ,Ba či sa to hnevá, či čo robí?‘ A nad tým lámal si dlho hlavu. Ona pobadala, že ju muž pozoruje: nemohla sa zdržať, musela v tú stranu pozrieť. Zraky sa im stretli. Len malý okamih, ale predsa čítali v nich oba, že hnev je preč. Žofia sa zapýrila až po uši; ani za dievoctva sa tak nezahanbila.

,Čože sa mu robí, že predsa pozrel na mňa!‘ podivila sa. ,Vari sa ide dáky zázrak urobiť!‘ Ale sedela ticho a neodtrhla oči od kúdele, na ktorej mala nadetý ľan.

,A švárna je tá Žofia,‘ myslel si Miklúš. ,Červená ani pivónia. Mal sa na čo upriamiť ten diabol. Len či sa hnevá, keby ja vedel, a či nehnevá…‘

Pred večerom mala Žofia prácu v sypárni. Bolo treba zaniesť jačmeň do mlyna. Miklúš zostal samotný v izbe.

,Nech sa čerti nadúvajú, a nie ja! Čo by jej tak urobil — čo?‘ Rozmýšľal dlhú chvíľu. V košíčku pri kozube zbadal asi šesť vretien ľanovej priadze. ,Ozaj, čo povie, keď jej priadzu pomotám?‘ Chytil motovidlo a premotával priadzu z vretien na motovidlo. Netrvalo dlho po ukončení roboty, keď vrátila sa Žofia.

Pekne vyzerala v bielom kožuchu. Šatka i kožuch pripadli snehom. Na mihalnici tiež triasol sa jemný páperík čerstvého snehu. No v okamihu sa roztopil.

Miklúš plietol svoju opálku a akoby nič, strúhal vážnu tvár. Ale v duchu sa smial, čo Žofia urobí, keď nájde vretená prázdne. Odbavili večeru dľa terajšieho zvyku: každý jedol osebe a jeden po druhom. Už navykli na ten divný spôsob, ktorý len spočiatku bol veľmi divný. Žofia zakrútila kúdeľ do šatky, odela si kožuch a šla po vretená do košíčka.

Zastala, rozmýšľala. Prekvapilo ju, že sú vretená prázdne. Mívala si, že plné dakto ukradol. ,Ale tu je moc prázdnych — čo je to? Musel ich dakto pomotať!‘ Spod povaly sňala motovidlo; čítala, koľko je pásem namotaných. O štyri viac než minule. ,On — on!‘ ozvalo sa jej v duši, srdce strepotalo. ,Ale ozaj on?‘ Pozrela v tú stranu — i on sa díval na ňu. Okolo úst prelietol jej úsmev.

,Smeje sa — predsa sa smeje!‘ tešil sa Miklúš. ,Ale by sa neprihovorila — iste má jazyk odhryznutý…‘

Žofia sa náhlila. Akoby sa dačoho bála. Bolo jej tak nevoľno samotnej s ním. Keby bol dakto tretí tu, nešla by na piaď od neho: ale samotná — to jej je nemožno.

Miklúš zas chcel volať za ňou, aby nešla, aby tu zostala.

,Ach, čo, veď sa ona vráti…‘

Dnešný večer mu bol nesmierne dlhý; nemal konca ako Gajdeľ.^[3] Myšlienky sa zapodievali Žofiou. ,Kým príde — to je celá večnosť!‘ Umienil si, že ju počká. Čo si ona počne, keď bude s ním sama, keď nebude môcť pred ním utiecť. Aby si čas ukrátil, vybral sa s opálkou k susedovi, ktorý mal lámavicu. Chorí ľudia nemávajú sna, môžu si pohovoriť. A zostal tam skoro do jedenástej. Keď myslel, že z priadok už idú, prišiel domov a ľahol si. Nezaspal, načúval.

Žofia prišla pred vráta a pozerá do oblokov. V nich tma. ,Už spí,‘ pomyslela si. ,Aspoň ma nepočuje.‘ Otvorila tíško dvierka, aby nevrzli; vkradla sa do dvora. Kúdeľ oprela o stenu a šla rovno do kôlne. Bolo skoro vidno od snehu, trebárs mesiac už zapadol. Sneh už nepadal; zdá sa, že do rána sa vyjasní a bude tuhý mráz.

V kôlni našla metlu a lopatu Miklúšovu. Ako vošla, tak tíško sa i vykradla. Ľahkým krokom spechala za farské humná a chytila sa do roboty.

,Čo povie, keď nájde chodník premetený?‘ A tu jej bolo tak veselo na duši. Dnes ráno si umienila, že Miklúša odmení. Bolo jej ho i ľúto, i chcela sa mu zalíškať. Azda ho tak udobrí. A ono v ten istý deň predvečerom on ju predbehol; ani čo by bol uhádol jej zámer. Bola si istá, že hnev zajtra alebo pozajtre s hanbou opustí ich chalupu. Vyhodia ho predo dvere na mráz — nech tam skrahne, aby nikdy viac neožil.

Ej, bola to veselá práca a ľahká. Bola zima, ale jej bolo teplo; bola tma — v jej duši bolo jasno; tam za kostolom cintorín, miesto žiaľu a smútku — jej je veselo, veselo. Hlásnik trúbil práve jednu, keď sa vracala do domu.

,Len nech sa nezobudí,‘ myslela si. ,Aby sa ani nenazdal, že som ho odmenila.‘ Prišla ku dvierkam, odchýlila ich opatrne a chcela sa vkradnúť ku kôlni. Ktosi ju chytil za rameno. „Jaj, bože!“ vykríkla. „Ktože si?“

„Kde si bola?“ ozval sa hlas mužov. Striasla sa; hlas bol prísny a chladný.

„A čo tu robíš?“ pýtala sa ho.

„Kde sa túlaš po noci? Odkiaľ ideš?“ Hlas zaznieval hrozive. „A či priadky bývajú i po polnoci?“ Z otázky vyznieval zas výsmech. Práve tak ako po tej udalosti pod horicou. „No, nevieš hovoriť?“

„Kto by sa bol nazdal, že ťa tu napopáckam,“ začala Žofia. „Preto —“

„Mívala si, že spím!“ vysmieval sa jej. „Dakedy je dobre i nespať, aspoň človek vidí kadečo.“

„Nuž, vari si…“

„Vidí, ako žena pohodí o jedenástej kúdeľ a potom chodí po záletoch.“

„Ja nie!“ zvolala Žofia.

„No, už hej. Kde inde by si bola? Ja už vidím, že nechceš nosiť vlasy. A škoda prísť o ne, takto proti zime.“ Chytil ju za hlavu a strhol jej čepiec.

„Miklúš — nikde som nebola — nerob!“ Držal jej v ruke vlasy, v druhej akoby videla nožnice. „Veď ja som bola pri kostole, sama. Uver mi, sama!“ Za vlasy ju dosiaľ držal, ale druhá ruka bola pokojná. Trochu si oddýchla.

„Čos’ tam hľadala sama? Nevedel som, že chodievaš na polnočnú…“

Pozdvihla lopatu a metlu. Na bielom snehu pobadal Miklúš ich kontúry; ale nevedel, čo to. „Chodník som premetávala. Chcela som ťa odmeniť.“ Hlas sa jej triasol pohnutím. Iste plakala. „Chcela som, aby si aspoň na mena mal pokojný odpočinok, a ty ma zas bez viny potváraš…“ Miklúš teraz už cítil, že Žofia plače.

Vzal jej lopatu z ruky a držal vo svojej. „Tak ty si premetávala chodník!“ riekol po chvíli premeneným hlasom. „A ja taký, taký blázon! Hneď by sa zabil!“

Žofia sa oprela o stenu a teraz už plakala nahlas. Miklúš nevedel, čo raz má robiť. Koho najväčšmi nenávidel, to bol on sám. „Ja starý blázon, narobiť takých pleták! Či ja už vonkoncom nemám do náprstka rozumu?“ A ešte inakšie hrešil Miklúša svojho.

„A veľmi sa hneváš, Žofka?“ naklonil sa k nej a hladil ju po hlave. „Vidíš, ja som taký, taký…“

Žofia nepovedala nič, ale hlavu sklonila na jeho plece. A zas len plakala. Nemala inej odpovede na jeho slová, iba slzy radosti.

„Vidíš, ja som sa bál, že ten diabol…“ A tu sa razom zasekol. „Nie som ja starý blázon?“

Žofia sa rozosmiala v slzách. „Ako chce, keď si. Len keď sa nehneváš!“

Natešení vošli do izby. Bola taká teplá, prívetivá…

Ráno, ako vstali, bolo čuť, ako vietor fučí. Radosť bolo sedieť v teplej izbe.

„Čiže mi je dobre, keď je chodník premetený,“ tešil sa Miklúš, a zrazu búšil sa do čela. „Ľa! Veru premetený, keď vietor duje. Ja musím ísť ešte raz,“ riekol veselo.

„Jednak som ti nespomohla,“ smiala sa Žofia. „Musíš naprávať po mne.“

„To je pokuta, že som ťa potváral,“ odpovedal Miklúš a s chuťou chytal sa metly a lopaty.