ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mariška. Dúbravský. Julka.

MARIŠKA (v nádhernom župane stojí u stolíka; pri nej Dúbravský čierno odený).

JULKA (vbehne): Už sú tu, prosím ponížene! (Odbehne zase von.)

MARIŠKA (oddýchne si): Už sú tu! Bože nám pomáhaj!

ŠULÍČKA: Netrať sily, moje dieťa! Ty si tak mužne niesla všetky krivdy a trápenia, premôž sa i teraz v dobe radosti, veď kráčaš v ústrety svojho šťastia!

MARIŠKA (s citom): Ach, ujček drahý, z lásky k nemu by som snáď umreť vedela, ale nenazdala som sa, že okamženie toto bude také citlivé, ja trasiem sa na celom tele.

DÚBRAVSKÝ: Nieže, nie! Veď ideš cestou lásky a „kde je pravá láska, tam anjelov na stá“.

(Za kulisňami spieva sbor): Kto za pravdu horí…

Paľko. Predošlý.

PAĽKO (v skvostnom národnom kroji, vstúpi s poklonou): Ráčte, prosím úctive, odpustiť, že prichádzam so svojimi spoluobčanmi poďakovať sa vám za všetky dobrodenia, ktoré ste našej obci milostive preukázali, a prosím, že by ste boli takí dobrí a ta von k nám uponížiť sa ráčili.

DÚBRAVSKÝ (podá mu ruku): Teší nás, pán rychtár, vaše priateľstvo, ako aj vďačnosť vašich občanov! Zavolajte tých dobrých ľudí sem do dvorany.

PAĽKO: To snáď nie! Nás je veľký počet.

DÚBRAVSKÝ: Nič nerobí, tu miesta dosť!

MARIŠKA: A dobrých sa mnoho zmestí.

PAĽKO: Prosím, ako ráčite rozkázať. (Odíde, ale hneď sa vráti s ostatnými.)

Paľko. Lieskovan. Katruša. Mišo. Hana. Jožko. Adam. Anička. Peter. Evuša. Dorka. Terezka. Ľud. Mládenci. Dievčatá. (Všetci vo sviatočnom rúchu, s vencami a so zástavami z ručníkov spravenými.) Ku koncu Šulíčka.

(Kremenák so Zuzankou vystúpia zľava a na pokynutie Mariškino sadnú si v popredí na pohovku; rodičov Paľkových usadí Dúbravský pokynutím na protivnú stranu.)

PAĽKO (zastane oproti Mariške a Dúbravskému): Veľkomožný pane, milostivá pani! Dnes sú tomu práve dva roky, čo ste zavítali do našej ubiedenej obce. Prozreteľnosť Božia doniesla vás k nám práve v najhorší čas, v ktorom súženie, bieda a hlad morily obec našu. Ťažko vypočítať nesčíselné dobrodenia, ktoré sme behom týchto dvoch rokov zo štedrých rúk vašich požívali. My nemáme čím iným sa vám odslúžiť, ako tým, že vám ponúkame naše úprimné, vďačné srdcia. Prijmite ich vďak s tým úprimným želaním, aby vás Otec nebeský v zdraví, v šťastí a v spokojnosti tu medzi nami mnohé a mnohé roky zachovať ráčil. Bože, zaplať vám za všetko tisícnásobne. My ale, dokiaľ srdcia v nás biť budú, neprestaneme šľachetným dobrodincom našim vďačne privolávať na slávu!

VŠETCI: Sláva! Sláva! Sláva!

DÚBRAVSKÝ (ukloní sa): Ďakujem vám, drahí priatelia, za milú túto poctu; bude mi ona drahou rozpomienkou na vás. Vy preceňujete moje skutky! Čo som dobrého urobil, to urobil som z lásky k vám a urobím i naďalej, kedykoľvek sa s dôverou ku mne obrátite. Boh vás živ vospolok, chráň od všetkého zlého a pomáhaj v prácach vašich.

PAĽKO: Sláva nášmu dobrodincovi!

VŠETCI: Sláva!

PAĽKO (k Mariške): Vám však, milostivá pani, mimo toho ďakujeme za veľké namáhanie, ktoré ste pri láskavom rozdávaní vašich dobrodení prekonali. Vy podali ste vznešený príklad, s akou oddanosťou, vytrvalosťou a sebazaprením nutno pracovať za dobro ľudu a rozkvet národa. Nech vás Pán Boh živí!

VŠETCI: Sláva! Sláva!

MARIŠKA (sa skloní): Ďakujem za láskavé poctenie. Teší ma vaša oddanosť a vaša vďačnosť. Bože vás požehnaj, aby ste nikdy viacej netrpeli to, čo ste v posledné roky zažili. (Paľkovi.) Vy však, pán rychtár, prijmite odo mňa na pamiatku tohoto dňa (ide ku kulisni v pravo a hneď sa vráti, držiac v ruke čiernu, strapatú sliepku, zakrytú ručníkom) tento malý darček z lásky. Dávam vám to, čo mi bolo kedysi najmilším. (Odokryje ručník a podá mu čiernu sliepku.) Tu tohoto škriatka.

(Všeobecné ustrnutie.)

MARIŠKA: Nuž či ma ešte nepoznáte? (Odhodí župan a zjaví sa v skvostnom národnom kroji.) No, teraz ma už len poznáte?!

PAĽKO (pustí sliepku, skríkne prekvapene): Mariška! (Sklesne na kolená.)

MARIŠKA (cituplne): Môj Paľko! (Objíme ho vrele.)

(Ľud sa čuduje a šeptom jeden druhému rozpráva. Lieskovani s ustrnutím vstanú.)

DÚBRAVSKÝ (díva sa na zástup): Vy, dobrí ľudia, zaiste čudujete sa nad divnými udalosťami týmito. Sú to divné cesty Božie. Tá dobrá pani z kaštieľa, ten anjel premenil sa zase na škriatka, na toho nenávideného škriatka Kremenákovie!

(Medzi zástupom počuť hlasy: „Anjel!“ „Dobrota samá!“ „Nie škriatok!“)

DÚBRAVSKÝ (pokračuje): Vy držali ste ju za moju ženu a divili ste sa, že také driečné, mladé dievča išlo za starého človeka. To počul som na vlastné uši, usmial som sa a nechal vás pri mylnej mienke. Ja nie som jej mužom, ale ujcom.

ZUZANKA (hodí sa mu okolo hrdla): A mojím dobrým bratom!

VŠETCI: Nech vás Pán Boh živí! (Ženy utierajú oči.)

DÚBRAVSKÝ: Ešte jedno. Keď ste ju pred piatimi rokmi ako škriatka z obce vašej vysúdili, odchádzajúc zvolala: „Bože, dopraj mi milosti, že by som sa vám raz v živote za všetky krivdy dobrým odslúžiť mohla!“ Nuž, Boh ju vyslyšal. Ona splatila vám zlé dobrým a preto prijmite ju zase do svojho náručia s dôverou a láskou.

VŠETCI: Nech ju Boh živí!

DÚBRAVSKÝ (položí ruku na rameno Paľkovo, ktorý počas jeho reči stál v ľúbostnom rozhovore s Mariškou): Tebe však, syn môj, bola súdená, ty si si ju statočným spôsobom zaslúžil, nechže je tvoja! Aby sa však rodičia o vás nehádali, u koho máte bývať, zostanete tu v kaštieli, ktorý vám i s pozemkami do vena dávam. Žite šťastne a blažene! (Vloží Mariškinu ruku do Paľkovej.)

PAĽKO (bozká ruku Dúbravskému, tento ho objíme): Ďakujem, dobrodinca môj! (Objíme Marišku.) Bude mi ona večne dobrým anjelom (k ľudu) — a vám dobrou paňou z kaštieľa.

VŠTECI: Nech vás Boh živí!

MARIŠKA (ide ku Lieskovanom): Tetuška, strýčko, však sa už nehneváte? (Bozká obom ruky.)

PAĽKO (ide ku Kremenákovcom): A dáte nám svojho požehnania?! (Bozká im ruky.)

LIESKOVAN: Pán Boh vás sám spojil.

KATRUŠA: Ťažko proti Božej vôli brojiť!

KREMENÁK, ZUZANKA: Nech vás Pán Boh požehná!

LIESKOVAN (podáva Kremenákovcom ruku): Súsedi, odpustite nám pre šťastie našich dietok!

KATRUŠA (tiež tak): Vieme, že sme vám krivdili!

KREMENÁK, ZUZANKA: Boh odpusť vám všetkým.

ŠULÍČKA (pretisne sa do popredia): Jestli má kto o odpustenie prosiť, nuž som to ja, stará hriešnica, lebo zo mňa vyšlo pohoršenie. A preto vás (kľakne) pre Matku Božiu a pre päť Kristových rán prosím: odpustite mi všetci.

(Ľud šomre, počuť slová: Stryga, aj zaslúžiš!)

MARIŠKA (ide k nej): Vstaňte; dosť ste už pretrpeli za vaše previnenie; postaráme sa, aby ste nemuseli chodiť odo dvier k dverám.

ŠULÍČKA: Pán Boh zaplať!

(Ženy utierajú si oči.)

DÚBRAVSKÝ (s úsmevom): No, to je roztomilá vec! My sa strojíme až na troje veselí. (Ukáže rukou.) Maťucha s Aničkou pôjde na svoj majetok, Jožko s Julkou ostanú u nás na jeho mieste, a tu naši mladí gazdovia — a vy plačete ani na pohrabe. — Kdeže je Mišo, aby vás rozveselil.

MIŠO (predstúpi): Tu som, prosím ponížene.

DÚBRAVSKÝ: Či si onemel? Nevieš im nejakú zanôtiť, aby sa rozobrali?

MIŠO (škrabe sa za uchom): Ach, prosím ponížene, veď sme nie v krčme — tu by som sa okúňal.

DÚBRAVSKÝ: Pletky! Len ju hore! (Siahne do vrecka a dá mu peniaz.) Tu máš na veselú nôtu.

MIŠO (pozre na peniaz, podskočí a tlieska rukami, volá medzi kulisne): Muzikanti, tu groš do basy, pozor! (Spieva, rukami tlieskajúc a cifrujúc k tancu:)

(Všetci sa smejú. Za scénou hrá muzika predspievanú nôtu, mládež v pozadí tancuje; starší tvoria v popredí skupinu okolo Paľka a Marišky.)

(Opona spadne.)