ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mariška. Anička.

MARIŠKA (na lavičke vyšíva a spieva):

ANIČKA (zametá v úzadí javišťa a spieva s Mariškou; po speve ide k nej, sústrasne): Čo si si takú smutnú vybrala, Mariška?

MARIŠKA: Keď sa taká najlepšie hodí môjmu ubolenému srdcu.

ANIČKA: Nesmieš sa žiaľu tak poddávať. Už i tak zle vyzeráš, ešte nám ochorieš!

MARIŠKA (trpko sa usmeje): Hm, a či to bude také nešťastie, a keby som práve aj umrela! Mala si mi ísť za prvú svatovskú na veselie, pôjdeš mi za prvú družicu na pohrab.

ANIČKA (preľaknuto): Mariška — pre Boha — čo je to za rozprávka! Ešte je nie všetko ztratené, môže sa to ešte všetko na dobré obrátiť.

MARIŠKA (s trpkým úsmevom): Že nie je všetko ztratené? Akože by nebolo? Zajtra je nedeľa, ohlásia ho posledný raz s Evušou, pozajtre večer budú „várky“^[5] a v utorok sobáš. Potom (vstane) je už pre mňa ztratený na veky (zúfale) a s ním všetko — všetko! (Plače.)

Paľko. Predošlé.

PAĽKO (výnde na dvor Lieskovanov; namrzený): Čím viac sa mi zalieča, tým mi je protivnejšia. Nenávidím ju, a ona má byť mojou ženou!

ANIČKA (hladká Marišku): Mariška moja, vidíš, my sme boly vždy dobré kamarátky, tvoja radosť bola mojou radosťou, a bôľ srdca tvojho cítim celkom s tebou. Veď i ja utratila som Petríka, a tiež len preto, že aj on veril na škriatka, a tým špinil náš dom, teba i mňa. Vypovedala som mu. Ale to ma tak nebolí, ako že si tu už piaty týždeň takáto rozžialená. Mne ide srdce puknúť nad tebou. (Teší ju.)

PAĽKO: Zdá sa (ukazuje v stranu Kremenákovcov), že tu ktosi hovorí — azda ona? (Načúva pri plote.)

Zuzanka. Predošlí.

ZUZANKA (vystúpi v úzadí): No, hľa, tu ich máš! Akonáhle ich na okamženie pustím s očú, už sú spolu a plačú. (Bôľne.) Dieťa moje, čo to bude s tebou? Spamätaj sa, spamätaj!

ANIČKA (zametie a odíde).

MARIŠKA (bôľne): Nemôžem ináč, mamička, slzy sú jedinou úľavou v mojom nešťastí. Ach, veď som ho tak rada mala! (Padne matke okolo hrdla.)

PAĽKO (chytá sa za hlavu): Bože môj, tá zem sa podo mnou trasie! Ona ma miluje a ja beriem inú za ženu? Nie, nikdy! nikdy! (Odíde zúfalý.)

ZUZANKA: Ver, dieťa moje, on si to ani nezaslúžil. Keby len trochu toho citu mal k tebe, čo ty k nemu, nebol by sa tak chytro pobral k veseliu s inou.

MARIŠKA: Mamička, on zato nemôže, on musí poslúchať svojich rodičov.

ZUZANKA: Poslušnosť je pekná ctnosť, ale len tam, kde nie je hriešnou a smiešnou. V tomto prípade rodičia ztratili svoje právo. A keď má trochu srdca k tebe, prečože ťa nezastal minulú nedeľu, keď ste išli z kostola a svet na teba posmešne vykrikoval: škriatok! škriatok!

MARIŠKA: Akiste se bál, že Evušu nahnevá, a zapríčiní tým mrzutosť v dome.

ZUZANKA: No, už ho ty vyhováraj, ako chceš, pýchy u neho dosť, len citu málo!

MARIŠKA: Mamička moja, akokoľvek mi ho budete haniť, ja ho mám predsa rada, a to ma len trápi, že s Evušou nebude šťastný.

ZUZANKA: Dieťa, ty tak rozprávaš, ako by okrem neho žiadneho iného mládenca v dedine nebolo. (Dôverne.) A vidíš, skleničkár Jožko je veru tiež driečny, poriadny šuhaj, chudobný síce, ale statočný. Dnes zase odkázal po starej Struhárke, či by vraj smel nazreť k nám.

MARIŠKA: Mamička, prosím vás, ani mi to nespomínajte.

ZUZANKA: Otec by tiež nebol proti tomu už aj z tej príčiny, že by bola pyšným Lieskovanom protiveň, a keď oni tak prináhlili s veselím, aby videli, že tie zázraky vie aj iný dokázať.

MARIŠKA: A preto, mamička, že by sa pyšným Lieskovanom protiveň urobila, mám ja na celý svoj život nešťastie uvaliť? Nie, ja som sa sľúbila jemu, a sľub svoj nezruším, radšej volím smrť! (Odchádza.)

ZUZANKA: No, len no, aby si neobanovala!

Kremenák. Predošlé.

KREMENÁK (zachytí ju): No, no, kamže? Vráť sa, nesiem ti dačo radostného. (Vytiahne list.) Tu je list z mesta.

ZUZANKA, MARIŠKA razom: Od brata? Od ujčeka?

ZUZANKA, MARIŠKA: Čože píše? Kedy príde?

KREMENÁK (podá Zuzanke list): Tu si čítajte.

ZUZANKA (podá ho Mariške): Na, ty máš lepšie oči; čítaj nahlas!

MARIŠKA (číta): Drahí moji! Nezazlievajte mi, že som vám tak dlho nepísal. Nemohol som, stala sa mi nehoda.

ZUZANKA (zľaknutá): Čo, pre Boha?

MARIŠKA (číta ďalej): Na poľovačke som tak silno prechladol, že ma lámka k posteli prikula.

ZUZANKA (sústrastne): Neborák! (Kremenákovi.) No, vidíš, nesplnil sa mi sen o mútnej vode?

MARIŠKA (sústrastne): Úbohý ujček!

ZUZANKA: To ja už mám isté! Kedykoľvek sa mi o mútnych vodách sníva, vždy je niekto z rodiny nezdravý; keď o ohni, je v dome hriech, a keď o mŕtvych, nuž prší sväto-sväte.

KREMENÁK: No, čujme, čo píše ďalej?

MARIŠKA (pokračuje): Teraz je už, vďaka Bohu, nebezpečie odstránené, ale z postele ešte nesmiem za dlhší čas, a akonáhle bude možno, musím do kúpeľov. Sám sa na cestu vydať nemôžem, a preto vás prosím, že by ste mi na čas poslali Marišku. Vy sa bez nej obídete, a mne preukážete veľké priateľstvo. (Radostne.) Mamička, otecko, ja idem!

ZUZANKA: Pôjdeš, dieťa moje, rozumie sa, keď ťa ujec volá.

KREMENÁK (škrabe sa za ušami): No, mňa to práve teraz neteší, lebo tamtí (ukáže s opovržením na Lieskovanov) povedia, že pred ich veselím uteká.

ZUZANKA: Nech si povedia, čo chcú — čo nás po nich. Ujcovi to musíme po vôli urobiť, a dievča aspoň príde na iné myšlienky, i tak sa o ňu bojím.

KREMENÁK (Mariške): No, je tam ešte dačo?

MARIŠKA (číta): Veď mi už Pán Boh skoro pomôže, o tri roky prídem do penzie, potom si kúpim u vás dáku živnosť a budeme gazdovať všetci spolu. Opakujúc svoju prosbu, srdečne vás objíma vám láskou oddaný švagor, brat a ujec Martin Dúbravský.

MARIŠKA: Mamička, ja idem hneď. Schystajte mi šaty; medzitým odbehnem ešte na cmiter odobrať sa od starých rodičov.

KREMENÁK: Nuž, nedbám; urob si, ako chceš.

MARIŠKA (sebe zticha): Keby som ešte raz mohla s ním byť a spomenúť mu jeho prísahu, jeho sľuby. (S náruživosťou.) A potom s Bohom, rodná moja dedinôčka, škriatok ťa opúšťa! (Odíde.)

Paľko. Predošlí.

ZUZANKA (hľadí sústrastne za Mariškou): Bože, či sme si len zaslúžili takéto trápenie?!

KREMENÁK (vzdychne): Úbohé dieťa!

PAĽKO (vystúpi zpoza domu Lieskovanov, zronený): Počul som všetko! Každé jej slovo páli na duši, ani žeravý oheň. — Viem dobre, že s Evušou nebudem šťastným; ale čo robiť? Rodičov poslúchať musím!

ZUZANKA (utiera si oči): Nech sa stane vôľa Božia! Možno, že v meste sa rozveselí. Zíde s očú, zíde s umu.

PAĽKO (sebe): Sprepadený škriatok, aj s tým, kto to vymyslel. Eh, sprobujem ešte raz. (Ide úzadím do Kremenákov.)

ZUZANKA (zazrúc Paľka; preľaknutá): On tu!

KREMENÁK (obzre ho cez plece, sebe): Čo chce?!

PAĽKO (zostane v úzadí, nesmelo): Pán Boh daj dobrý deň!

ZUZANKA (chladno): Pán Boh uslyš!

KREMENÁK (odmerano): Čo ťa k nám nesie?!

PAĽKO: Prosba, sváčko!

KREMENÁK (pichľavo): Prosba?! Ty, rychtára Dúbravského pyšný syn, ideš k nám s prosbou?

ZUZANKA: A nebojíš sa, že obtre sa o teba škriatok a pripraví ťa o majetok, šťastie a (dôrazne) o počestnosť?

PAĽKO: Nie, ja sa nebojím žiadneho škriatka, ale prosím vás (zopne ruky), pre Boha, smilujte sa nado mnou a nad jediným dieťaťom svojím a zabite to naničhodné kura, ktoré je príčinou nášho nešťastia.

KREMENÁK (opovržlivo): Bedár, nuž aj ty veríš na škriatka v čiernom kurati?

PAĽKO: Ja nie, sváčko, ale rodičov mojich nabalachal zlý svet a tí nechcú ani počuť o Mariške, mňa donútili k Evuši a ja nemôžem na ňu ani hľadeť, a čím viac blíži sa deň sobáša, tým cítim sa nešťastnejším.

KREMENÁK: To tvoja vec!

ZUZANKA: A tvojich rodičov svedomie!

PAĽKO (prosebne): Ó, smilujte sa! Čo vám záleží na kurati? Urobte rodičom mojim po vôli, zabite ho a bude zase všetko dobre, oni povolia a my budeme svoji.

ZUZANKA (Kremenákovi): Mužíčko, bez toho kuraťa budeme takí gazdovia, akí sme, urob im to k vôli.

KREMENÁK (s hnevom): Komu k vôli? Tým urobiť k vôli, čo by zo závisti človeka so sveta sniesli, aby sa ich zlostným vymysleninám vyhovelo? Nie, nikdy! Čo mám, to som si statočným spôsobom nadobudol a žiaden škriatok mi k tomu nepomáhal, a kto ide do domu môjho s radou, ako ty, ten verí, že som dušu svoju zapredal škriatkovi, ten je mojím nepriateľom, a ten nech (hrozí päsťou) neprekračuje prah domu môjho!

ZUZANKA (prosebne): Jurko, pre šťastie nášho jediného dieťaťa —

KREMENÁK (prísne): Ani slova viac o tom! Už som povedal, že kura nezabijem, a čo by sa celá dedina na hlavu postavila! Ty, synu, choď pekne-rúče, odkiaľ si prišiel, rob, čo ti rodičia kážu, a buď šťastný! A pamätaj si! Nič neostane na veky skryté, aj naša statočnosť a podlosť iných sa raz vyjaví. Všetko sa minie, váš žiaľ, zlosť, trápenie, závisť a nenávisť; všetko do času, ale (dôrazne) statočnosť na veky! (Odíde.)

Predošlí, bez Kremenáka.

PAĽKO (zúfale): Všetko márne!

ZUZANKA: Sám si všetkému vina! Či si už zabudol, čo sa stalo v nedeľu, keď ste šli z kostola? (S trpkou výčitkou.) Zlostná Šulíčka naviedla samopašnú chasu, aby na úbohé dievča pískali a posmešne pokrikovali: „Škriatok! zmok! škriatok!“ — Ty si išiel medzi ostatnými mládencami a nemal si toľko citu, že by si bol samopašníkov okríknul. Dievča prišlo až polomŕtve domov, a len po dlhšom čase podarilo sa mi ju vlastnými slzami prebrať k životu. Ó, to bolo nepekne od teba!

PAĽKO: Tetka, ja vám prisahám, že som to nepočul. Už tretí týždeň chodím ako bez pamäti, neviem, čo sa okolo mňa robí, či kto spieva, či plače, všetko mi je jedno. (Zavzdychne.) Ach, moje trápenie je hrozné, a tým hroznejšie, lebo viem, že aj ona to samé trpí.

ZUZANKA: O tú sa nestaraj, o ňu postaral sa Pán Boh! Mariška ide preč.

PAĽKO (zadivene): Preč? — A kam?

ZUZANKA: Ta, kam Pán Boh chce. Toho sa nedozvieš. Vaše cesty sa rozídu, aby sa nikdy viacej nesišly. Ustúpi „škriatok“ z dediny, aby nikomu v šťastí nezavadzal. (Odchádzajúc, dôrazne.) Ale beda tomu, z koho pohoršenie vyšlo! (Odíde.)

PAĽKO (zadumaný): Mariška ide preč? Kam? — To nesmiem sa vraj nikdy dozvedieť. Pre mňa opúšťa svojich rodičov, dom, rodisko. — — Nie! to nedovolím, radšej pôjdem sám šírym svetom! (Ide na dvor Lieskovanov.)

Jožko. Dvaja mládenci. Predošlý.

(Jožko a mládenci, ako skleničkári, idú s prázdnymi košami na hlavách a spievajú):

JOŽKO (sníme kôš a hodí na zem; mládencom): No, kamaráti, ja to vykonám sám u pána rychtára, vy môžete v mene Božom pomaly ďalej šúchať. Ak by som sa pribavil, dočkajte ma tam pod krížom.

1. MLÁDENEC: Dobre; len sa dlho nebav!

2. MLÁDENEC: Až sa pre teba nemusíme vrátiť! (Odchádzajú.)

JOŽKO: Nemajte strachu, nepotrvá to ani za Otčenáš. Len aby som sa odbavil, založím nohy na plecia a už budem pri vás.

MLÁDENCI (odídu).

Jožko. Paľko.

JOŽKO (zbadá Paľka): Ľaľa, ani som ťa nevidel! (Podá mu ruku.) Dobrý deň, kamarát! Doma sú otec?

PAĽKO (podá mu ruku): Nie — išli kamsi do dediny, ale nebudú tam dlho.

JOŽKO: No, a čo ty tu tak hútaš, ako mutek?^[6] Ha, ha, ožeň sa, doskáčeš! Tebe ešte tri dni chybujú do veselia, a už chodíš ani zmok — opustený! To nám mládencom málo chuti dodávaš k ženbe!

PAĽKO: Ach, čo — veď sa každý tak nežení, ako sa ja ženiť musím!

JOŽKO: Keď si blázon! K ženbe nikto neprimusí, ani otec, ani mať, ani sestra, ani brat, ani celá rodina, sám si si len príčina.

PAĽKO: To je pravda.

JOŽKO: Ja som sa tiež chcel oženiť, ale tú, ktorú som chcel, mi nedali, a tú, čo mi núkali, som zase ja nechcel. Rozmyslel som si, idem do sveta, a budem hľadať šťastie inde.

PAĽKO (živo): A kedy ideš?

JOŽKO: Už som na ceste, len aby pán rychtár prišli, čo nám knižky podpíšu; ideme traja z Dúbraviek.

PAĽKO (veselo): Pôjdem aj ja s vami!

JOŽKO (zadivene): Veru — mladý zať pôjde svetom so skleničkami a mladucha zostane na pazderie! — To by bolo!

PAĽKO: Čo ma po mladuche, tá akživ nebude mojou ženou. Ja ozaj idem s vami. Tu je ruka!

JOŽKO (podáva mu ruku): Ale veď ťa nepustia!

PAĽKO: Pustia-nepustia — ujdem, ani nebudú vedieť. Chcú ma donútiť, aby som klamal seba, Evušu, Boha a celý svet. Nie, taký ťažký hriech si na seba nevezmem. (Určite.) Idem s vami! Ztratím sa, nik o mne nezvie, kam som sa podel. — Kde sa sídeme?

JOŽKO (rozmýšľa): No, vieš, najlepšie bude takto: My ideme teraz do huty na tovar, tam sa za deň zabavíme. Ty sa vyber zajtra večer, noc je jasná — do rána si pri nás. Aleže (prihráža mu) iste, až nečakáme na blázna!

PAĽKO (podá mu ruku): Iste, ako ma tu vidíš!

JOŽKO: Teraz idem tvojho otca vyhľadať, lebo čas uchodí, kamaráti budú netrpeliví.

PAĽKO: Idem s tebou.

JOŽKO: No, poď, ak máš kedy. Ale sa musíš naučiť tú našu:

(Výskne a zvrtne sa s Paľkom; oba odídu úzadím vľavo.)

Anička.

ANIČKA (vystúpi z domu Kremenákovho, v rukách nesie hrnce, ktoré zavesí na plot): Chudera, predsa len musí ustúpiť! Ale dobre má, nechže sa im stane po vôli. Ináč by daromným rečiam konca-kraja nebolo. Však sa ona dokáže pravda! — Pán Boh svojim trpeť nedá! (Obzerá Mariškinu výšivku.)

Mišo. Hana. Predošlá.

MIŠO (vykukne zvedavo zpoza uhla domu, ukradomky vystúpi, obzerajuc sa bojazlivo vôkol; pod halienou nesie hrudu syra, peceň chleba, sklenicu atď.): Nikoho tu! To je dobre. (Díva sa za dom Lieskovanov; kýva rukou a volá.) Poď chytro! (Zase sa obzerá.)

ANIČKA (zvedavo pozerá na dvor Lieskovanov): Čože sa tam stalo?

HANA (s plachtou v ruke): Čo voláš?

MIŠO (srdito): Čo voláš! — Nuž aby si tu bola!

HANA (zadivene): Akého vola? — Však som šúrom dala sena, teľcom ďateliny — nuž čože chceš?

MIŠO (nahnevane): To je hluchá varecha! (Kričí jej do ucha.) Daj fertuchu!

HANA (hlúpo): Načo?

MIŠO (spurne): Pre staré vrece, ty obuch hluchý! (Kričí.) Nože daj už! (Ukáže veci a obzerá sa.)

ANIČKA: To je tam čosi tajného! (Pristaví si lavičku ku plotu a výnde na ňu.)

MIŠO (hlasne): Veďže daj niečo!

HANA (rozpačite): Nemám vrece, len plachtu! (Prestre na zem plachtu.)

MIŠO (vyťahuje zpod haleny a z rukávov i vrecák: syr, chlieb, hlávku kapusty, vajcia, kus slaniny, cibuľu atď. a dáva na plachtu).

HANA (natešená): Ach, ale ktože ti to dal?

MIŠO (nevrlo): Ktože ti to dal! — Kto mal, ten dal — — Pán Boh!

HANA (zopne ruky): No, to je už Božie požehnanie!

MIŠO (sviaže batoh a dá Hane na chrbát): Na, zanes domov a príď zase! (Prihráža jej.) Aleže na ceste nikomu neukazuj!

HANA: A prečo?

MIŠO (mrzuto): No, hľa, zase sa pýta, prečo! — Aby ti nikto nepýtal!

HANA: Ja, veru, lebo som dnešná! Haluštičky so syrom aj sama ľúbim, a vajíčka na slanine za plot nezahodím! (S úsmevom odchádza.)

Predošlí, bez Hany.

ANIČKA (volá na Miša): Pomáhaj Pán Boh, strýčko!

MIŠO (naľakane): Pa-pa-pán Boh uslyš! (Oddýchne si; — k obecenstvu.) Tisíc okovaných — ak to tá videla, už je dobre!

ANIČKA: Čo ste ma, strýčko nevolali, bola by som tetke odniesla, ťažké im to bude, mali toho hodne v tom batohu.

MIŠKO (v rozpakoch): Ja — ja — čož’ — ona; však toho nebolo toľko —

ANIČKA: Ach, horkýže nie, dosť toho bolo: syr, chlieb, kapusta, vajcia, slanina, cibuľa, mrkev, ovocie a čo ja viem!

MIŠO (ztratený, odfúkne si): Puf! — No už som doskákal — ona videla všetko! — (Nahlas.) Hm, ale naozaj?

ANIČKA: Naozaj. (Krúti hlavou.) Teda to je ten škriatok, čo odnáša súsedom Lieskovanom a iným? — No, dobre, že som vás dochytila! Pekne, veľmi pekne! Zdáte sa byť statočným, poriadnym človekom — a ono, hľa, všetko len naoko! Bojte sa Boha! — Oni kde čo môžu uchvatnú, a za nich trpí nevinné čierne kura, že vraj „škriatok“! Pekný škriatok! (S opovržením.) Podlé, naničhodné duše, že vás tá zem na chrbte svojom vláči! (Hrozí.) Ale počkajte: čo sa vlečie, neutečie, doba dobu nájde! (Odíde.)

MIŠO: Čit, ruik, nezbedná chasa! (Rozmýšľa.) Ale, dievča, počuj, nevyzrádzaj ma; (cez plot) ja ti nahovorím Petra — ak chceš, aj dvoch, môžeš si potom vybrať. Pôjdem ti za starého svata, neskôr za kmotra a čo budeš koľvek chceť, len ma nevyzraď, ztratil by som obecnú službu a potom by som bol hotový! (Obzre sa.) Ach, hen ide gazdiná! Chytro do roboty! Nezbedná chasa! (Odbehne vľavo.)

Katruša. Šulíčka.

ŠULÍČKA (ide s Katrušou úzadím zľava): No, ja ti len toľko poviem, že tá nič dobrého nezamýšľa. Čože by robila na cmiteri, ako mrtvé kosti hľadala?

KATRUŠA: Ale načože by jej boly mrtvé kosti?

ŠULÍČKA (múdre): Hm, však to je ten čert, ktorého sa ja bojím. (Tajne.) Chce kohosi moriť —

KATRUŠA: Čože —

ŠULÍČKA: Maj sa na pozore, to nie je s kostolným riadom. (Tajne.) Uvidíš, že alebo tvoj syn, alebo moja Evuša sa jej poddá. (Utiera si oči.)

KATRUŠA (hrozí): No, však by tej beda bola! Nesmela by viacej v obci zostať!

ŠULÍČKA: Vieš čo, aby zlé nemalo k tebe prístupu, prehradíme dvor svätenou trojkráľovou kriedou. (Hľadá vo vrecku.) To isté urobím aj doma. (Vytiahne kriedu a robí vedľa plota čiaru.) Tak, a zlé nemá viacej prístupu k vám!

KATRUŠA: Ďakujem ti! No, a teraz poď sa podívať, čo mám už nahotovené k veseliu!

ŠULÍČKA: Nie, teraz sa nemôžem baviť — večer prídem. Dobre sa maj! (Odíde.)

KATRUŠA: Aleže príď iste! (Ide do domu.)

Anička. Petrík.

ANIČKA (za kulisňou): No, len sa prac ztadiaľto, tu nemáš žiadnej roboty — čo tu hľadáš?!

PETRÍK (s motykou v ruke vystúpi zpoza domu Kremenákovcov): Pst! Veďže nerob kriky!

ANIČKA (ide za ním nahnevaná): Ja si tu môžem kriky robiť, aké chcem, do toho ťa nič, ale ty u nás nemáš čo hľadať s motykou.

PETRÍK: No, vieš, motyka je dobrá vec. Keď Pán Boh dopustí, aj motyka spustí, pomyslel som si a išiel som na postriežku hen za humno na toho vášho zmoka — a či škriatka —

ANIČKA: Čože?!

PETRÍK: Mal ten šťastie, že som ho nedostal pod oči, akživ by viac nesípnul.

ANIČKA (rozsŕdená): Mordár, ta sa pakuj! Máš ty srdce?!

PETRÍK: Ba že mám, a preto sa nemôžem dívať na ten celý poriadok. Ký čert to slýchal, aby pre jedno naničhodné, škaredé kura celá dedina stála v nepriateľstve. Zabiť čerta pekelného, nech je zase pokoj. (Lichotive.) A my sme sa preto ledačo rozkmotrili. Vidíš — keď mu krky odkrútim — rychtárovie sa s vašimi udobria, Paľko vezme si Marišku a ja teba.

ANIČKA (s ohňom): Nikdy! Nikdy by som nešla viacej za teba. Človek, ktorý pre daromné klebety šliape nohami svoje sľuby, nie je hoden povšimnutia, tým menej lásky.

PETRÍK: Ale, ale, Anička!

ANIČKA: Naše cesty sú predelené. Ty si veril s tvojimi gazdami na škriatka, urážal si Boha, mojich dobrých gazdov i mňa, teraz si choď, kam chceš, a na mňa nikdy viac ani nepomysli. Ak ale tomu nevinnému tvoru ublížiš, tak vedz, že ťa trest Boží neminie! (Odíde.)

PETRÍK (díva sa za Aničkou): Teda škriatok jej je milší, ako ja! (Divo sa zasmeje.) Hahaha, dobre teda, nedbám! (Spieva si:)

Katruša. Predošlý.

KATRUŠA (nahnevane): Aj, to je robota! On si tu vyspevuje, sťa dáky družba, a kone div maštaľ nesrútia. Ta sa ber! Nemohol si ešte ďateliny doviezť, nevieš, že je zajtra nedeľa?! Bože môj! čeľadník, ty si čo deň horší a aj tomu je len tá ledačina (hrozí oproti Kremenákom) na príčine.

PETRÍK: Nehnevajte sa, gazdinká, že som jej zaspieval, bolo to už naposledy. (Odíde.)

KATRUŠA: No, veď by si ináč u nás ani neobstál!

Lieskovan. Zuzanka. Anička. Predošlá.

ZUZANKA (vedie Aničku, ktorá plače): Prosím ťa, nerob jej a nám ťažšie srdce, ako ho máme. Však nejde na kraj sveta, ani k cudziemu.

ANIČKA: Ja to neprežijem. Ako len budeme bez nej?

LIESKOVAN (s palicou v ruke): Chvála Bohu, že som už doma! (Sadne si.) Prešiel som celý chotár.

KATRUŠA: A čo tam nového?

LIESKOVAN: Čo? Škoda nad škodu; včera nám jahňa skapalo na pravé poludnie z košiara. Filip bol pri nich, a tak sa mu vraj s očú kdesi-kamsi delo, ani čo by sa bolo prepadlo.

KATRUŠA: Hm, čert ho vzal — Bože, netresci ma — však inde nebude, ako u Kremenákov v škriatkovej komore.

ZUZANKA (Aničke): Počuj, zase majú čosi s nami.

ANIČKA: A čo vás tam po nich, ani nepočúvajte!

LIESKOVAN: A v našej štepnici neuzreš jedinkého jabĺčka, hrušky alebo slivky za tie svety, kdežto jeho stromy sú ovocím obťažené, že sa mu div nepolámu.

KATRUŠA (pichľavo): Ja, nuž, veď ty nemáš škriatka v záhrední. Nazdávaš sa, že najdeš jedinkého vajíčka v dome, a mám 30 sliepok? Keď máš raz škriatka v súsedstve, neustrežieš ho, čo bys’ dňom i nocou striehol.

ZUZANKA (nahlas): No, len, no, pani rychtárka, aby vás Boh neskáral za vaše krivé reči. Kto môže za to iný, ako vy, že nemáte ovocia v štepnici. To ste nám nezávideli, keď sme trus na chrbte vo vreciach vynášali, okolo koreňov kopali a stromy čistili. Bez práce nie sú koláče a bez roboty býva dosť psoty.

ANIČKA (hlasne): A na vajcia si, pani rychtárka, trochu merkujte, nuž ľahko dolapíte škriatka, na ktorého by ste si akživ neboli mysleli. Aj dnes vám ich odnášal.

KATRUŠA (ostro): A kto sa vás čo pýta? Koho čo nepáli, nech nehasí. My nepýtame žiadnej rady, čo a ako máme robiť, lebo čokoľvek by sme aj počali, pred vami by sme sa neobránili.

LIESKOVAN: Nie veru, ani čo by sme priam dali parkan vyše strechy.

KATRUŠA: Ani tak ich neohradíš. Pozriže tie hrnce na ňom! Ale to ja netrpím na mojej strane. (Ide nahnevano k plotu a poshadzuje hrnce na stranu Kremenákovcov.) Tam si opatrujte vaše kľúdy, ja tu žiadnych čarov nepotrebujem na mojom plote.

Kremenák. Predošlí.

KREMENÁK: Čo to tu zase za tresky-plesky?

ZUZANKA (ukazuje na zabité hrnce): Tu mi súseda s plota hrnce posmetala. Hanba veru na pani rychtárku; ani čo by mala pod čepcom.

ANIČKA: Bože vám len daj, že by ste nikdy viacej nemali, len čo vám ten škriatok odnosí!

KREMENÁK: Dobre teda, zub zubom! (Odbehne do izby a vráti sa s pílkou; podstaví si lavičku pod rebrík a odpíli kus rebríka, ktorý trčal do jeho dvora.) Tak, ja na mojom dvore cudzie riady netrpím! (Prehodí odpílený kus rebríka na dvor Lieskovanov.) Tu si máte, čo je vaše.

LIESKOVAN (namáhal sa odtiahnuť rebrík, ale nevládal): Ty bedár naničhodný, lotor — ty — ty —

KREMENÁK: A ty si väčší!

KATRUŠA (kričí): Škriatnik zaškriatený, čo si dušu dievky za peniaze predal!

KREMENÁK: Ľúto ti je, že som ťa na oldomáš nevolal?

ZUZANKA: Za to budeme len my pred Bohom zodpovedať a nikto iný.

KATRUŠA: A čo! Ty si mi tá svätá na vŕbe uťatá! Pred ľuďmi má za každým slovom Pána Boha na jazyku, a do komory im čert peniaze nosí.

KREMENÁK: No, keď nosí, nech nosí, nechaj ho nosiť, až mnoho nanosí! A keď ti bude treba, príď, nadelím aj tebe.

LIESKOVAN: A čo ty máš z koho posmechy robiť? Kto k tebe chodí na aké peniaze? Hádam ja, alebo moja žena? Merkuj sa, až ťa tou palicou neočešem! (Hrozí palicou.)

KREMENÁK: No, len, no, nezabúdaj, že každá palica má dva konce, aby sa aj tebe neušlo!

ZUZANKA (krotí muža): Tichože, ticho. (Odíde do domu a kývne na Aničku, aby aj ona išla.)

ANIČKA (Kremenákovi): Čo vás po nich, gazdíčko. Nech si hovoria, čo chcú, však psí hlas do neba nejde, (Odíde do domu.)

Šulíčka. Evuša. Ľud. Mišo. Hana. Kremenák.

ŠULÍČKA (vedie zástup ľudu): Šťastný, dobrý deň, pán rychtár, aj tebe, pani rychtárka!

LIESKOVAN: Dobrý deň! Čo dobrého vás k nám priviedlo?

ŠULÍČKA: Ach, len tak sme nadišli k vám, pán rychtár, na radu.

VŠETCI OSTATNÍ: Áno, na radu.

LIESKOVAN: A čo je?

ŠULÍČKA: Prišli vás títo dobrí ľudkovia prosiť, že by ste im poradili, čo si majú počať s tým škriatkom.

LIESKOVAN: S akým škriatkom?

VŠETCI: No s tým Kremenákovie.

LIESKOVAN: Nuž a?

KATRUŠA: Čože?

ŠULÍČKA: Veď je to hrúza, čo sa tu robí v tejto obci. Jednému skape kura, druhému ovca, tretiemu peniaze, štvrtému obilie, piatemu hus, a tak každému čo-to chybí, a to všetko len ten škriatok vraj (ukazuje do Kremenákov) odvláča do svojej komory. Nuž, pre Pána Boha, pán rychtár, či sa to musí v obci trpeť takýto nekľúd?

ĽUD: Preč s ním, preč!

ŠULÍČKA: A veru preč! Lebo nech škriatka zabije, alebo nech sa s ním z dediny odprace.

KREMENÁK (smeje sa): Hahaha, na tvoj rozkaz, ty kartárka! Ty už dávno zlé pivo varíš, ale sama ho vypiješ, za to ti dobre stojím!

LIESKOVAN: A čo ty máš s ňou? Však pravdu povedala, ináč sa to neskončí a nebude pokoja, kým škriatka nezahlušíš.

ĽUD: Veru tak, pán rychtár, tak.

KREMENÁK: No, na tej hostine nebude z vás ani jeden.

LIESKOVAN: Dobre teda, pôjdeš so škriatkom aj ty z dediny.

KREMENÁK: Ale dnes veru ešte nie, ani zajtra. (Dupne nohou.) Ja som tu na svojom, a čo by hromy bily, nehnem sa ani na krok, keď vidím, že som v práve.

KATRUŠA: No, hľa, hlaváň hlavatý!

ŠULÍČKA: Ani my neustúpime.

ĽUD: Nie, veru nie!

KREMENÁK: Pre mňa sa hoci na hlavu postavte!

LIESKOVAN: A čože sa nazdáš, že si my, celá obec, s jedným hlaváňom nedáme rady? Ta sa, súsedi, na jeho dvor, a ktokoľvek to strapaté kura zabije, dostane päť zlatých z obecnej kassy. Smelo, nebojte sa!

ĽUD: Poďme, poďme! (Tisnú sa do Kremenákov.)

KREMENÁK (schytí zpoza uhla obušok): No, poď, kto si taký smelý, ale (hrozí obuškom) neradím ti — síce si, ameň, Boží!

Zuzanka. Predošlí.

ZUZANKA (vbehne): Čo je, pre Boha? Jurko, načo ten obušok? (Vychytí mu ho.) Čože sa robí?

ĽUD: Zabiť by nás chcel, ešte aj zabiť!

KATRUŠA: Dosť, že nás všetkých škriatkom obkráda, ešte by nás chcel zabiť!

ZUZANKA: No, no, veď už len za malú chvíľu poshovejte, stane sa po vôli všetkým. (Významne, s citom.) Výnde škriatok z dediny a s ním všetko nešťastie! Uľaví sa vám! (Zopne ruky.) Daj len, Bože, že by ste potom už mali všetkého dosť a dosť!

(Medzi ľudom tajné povrávanie, v ktorom počuť: Kto? ako? kam?)

ZUZANKA (volá do domu): Poď, dievka moja, nechže ťa požehnáme na cestu a odprevadíme na lepšie bydlisko, kde nebudeš nikomu zavadzať. (Utiera si oči.)

Mariška. Anička. Predošlí.

MARIŠKA (sviatočne oblečená, nesie čiernu, strapatú sliepku): Už ideme, mamička.

ANIČKA (na chrbte nesie batoh šiat Mariškiných, utiera si zásterkou oči).

(U Lieskovanov všetci utíchnu a pozerajú zvedavo na dvor Kremenákovcov.)

MARIŠKA (plačúc, Kremenákovi): Drahý otec, Boh vás tu opatruj a chráň od všetkého zlého! (Bozká mu ruku.)

KREMENÁK (pohnute): Šťastlive, dieťa moje, jediné potešenie otca, ktoré mu podlý svet násilne z náručia vyrval. (Bozká ju na čelo.)

MARIŠKA: Dobre sa majte, mamička! (Padne matke okolo hrdla a plače.)

ZUZANKA: Neplač, dieťa moje, veď to Pán Boh všetko na dobré obráti. A keď sa budeš modliť za nás, pomodli sa aj za nepriateľov tvojich. (Bozká ju na čelo a plače.)

MARIŠKA (Aničke): Poďme, Anička! (Odchádza, za ňou Zuzanka a Anička. Prejde úzadím na cestu a odtiaľ na dvor Lieskovanov, kde zadivene na ňu hľadia. Hovorí k ľudu, ktorý utvorí skupeninu tak, že Mariška zostane v prostriedku.) S Bohom tu ostaňte všetci! (Zdvihne sliepku.) Škriatok opúšťa vašu dedinu, už vám dobre bude! (Kľakne, oči k nebu obrátiac, povýšeným hlasom.) Bože, popraj mi tej milosti, že by som sa vám za všetky krivdy len dobrým odslúžiť mohla! (Odíde.)

(Opona spadne.)