ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Adam. Anička.

ANIČKA (ide zľava, nesúc v rukách riady s mliekom): Ale, prosím ťa, Adam, pusťte ma, veď sa náhlim.

ADAM (v dolniackom národnom kroji, zamedzuje jej cestu): Oho, moja drahá, tu je mýto, ktoré sa musí zaplatiť, až potom bude cesta voľná.

ANIČKA: Od čohože sa má platiť? Od mlieka?!

ADAM: Nie — od Aničky!

ANIČKA (usmeje sa): No, len čakaj! Dám ti drevený groš, až ho budem mať.

ADAM: Falošné peniaze sa neprijímajú.

ANIČKA (žartovne): Nuž, a čože ti dám?

ADAM (chytro): Bozk, Anička moja!

ANIČKA (koketne): Počkáš si! Pusť ma! (Chce ukĺznuť.)

ADAM (zastane cestu): Nie, Anička, tento raz mi neujdeš. Už to bude bezmála rok, čo sa známe. Ja zahorel som k tebe láskou čistou, a čím ťa viac poznávam, tým viac ťa ľúbim. No, neosmelil som sa dosiaľ požiadať ťa, že by sme našu obapolnú náklonnosť potvrdili bozkom. Ale dnes už viem, že budeš (radostne) o tri týždne mojou, a preto teraz už neodstúpim.

ANIČKA (zadivene): Čože? Ja ti nerozumiem!

ADAM: To verím, že nechápeš moju reč, lebo nevieš, že som včera dostal list. (Vytiahne list z vrecka.)

ANIČKA (čuduje sa): List!? Ale od koho?

ADAM: Ad strýka, holúbok môj. Je to vlastný brat môjho nebohého otca. Píše mi, aby som ho prišiel doopatrovať, lebo je už staručký a nemá nikoho, a sľubuje mi zato celé svoje imanie. Je to pekné hospodárstvo (hľadí do listu.) Okolo 100 meríc výsevu, lúky, záhrady a pašienok, pritom 15 kúskov rožnej lichvy, 30 ovečiek a iné. To všetko mi poručí.

ANIČKA (zvedavo): Nuž a páni?! Pustia ťa?

ADAM: Pustia! Veď sú to také dobré duše! Akonáhle som list dostal, ukázal som ho pánom, boli práve pri večeri, no a hneď sami povedali, že by to bol hriech takého starého človeka nechať bez opatery, aby som hneď išiel.

ANIČKA: A ty?

ADAM: Ja som riekol, že sám nepôjdem, že sa prv ožením. A keď som im potom na otázku, koho si chcem vziať, odpovedal, že teba, podali mi ruku a povedali: Vy ste, Maťucha, statočný človek, a v Aničke najdete opravdový poklad! Vidíš, Anička, my sišli sme sa tu obidvaja opustené siroty, a Pán Boh sa tak razom o nás postaral. Veď len pristaneš na mňa?

ANIČKA: Poručeno Pánu Bohu! (Chce odísť.)

ADAM (radostne): A teraz, Anička, to mýto! (Chytí ju a bozká.)

Julka. Jožko. Predošlí.

JULKA (vstúpi zprava): Bodaj zdraví a dobré chutnanie!

ADAM, ANIČKA (ľaknú sa): Ach, Julka!

JULKA (žartovne): Hahaha, prišla som k najlepšiemu!

ADAM: A závidíte nám?

JULKA: To práve nie, ale — by — som —

JOŽKO (vstúpi nepozorovane Julke od chrbta a bozká ju na na líce): — ani ja nezahodila, chceš povedať?

JULKA (skríkne, utiera si tvár): Boh ťa skáral, ako som sa naľakala.

ANIČKA a ADAM (smejú sa).

JOŽKO (Julke): Vidíš, ako ja viem tvoje myšlienky uhádnuť!

JULKA (hrozí sa Jožkovi): No, však počkaj, veď ty to obanuješ!

JOŽKO: A čože mi vykonáš?

JULKA: Však ja viem, čo?

ADAM (Julke): Viete čo, vráťte mu i s úrokami.

JULKA: To si myslím!

ANIČKA. Dobrá rada!

JOŽKO: No, už sa len nehnevaj; veď v jaseni sa už len akosi sosbierame na to veselie a potom — potom — (Objíme ju.)

(Počuť zvoniť.)

JULKA (vymkne sa mu, naľakane): Pre Boha, páni su už hore! Anička, daj chytro mlieka. (Jožkovi.) My sa porátame druhý raz! (Odbehne.)

ANIČKA (Adamovi, žartovne): A my tiež! (Ide za Julkou.)

ADAM, JOŽKO: Veď je dobre!

Dorka. Terezka. Predošlé.

DORKA, TEREZKA (vystúpia zľava, s hrabľami v ruke): Šťastlivé dobré ráno!

ADAM, JOŽKO: Pán Boh daj!

ADAM: No, čo dobrého, babky?

DORKA: Prišly sme, prosím ponížene, pýtať dáku robotu.

ADAM: Robotu? Nuž, čistite tuto chodníčky (hrozí), ale poriadne a zčerstva, aby ste to, kým páni prídu, maly hotové.

DORKA, TEREZKA: Ó, rozumie sa, bude hotové! (Začnú hrabať.)

JOŽKO: A ja čo mám robiť?

ADAM: Teba si pán veľkomožný zavolal — neviem, čo chce — za ten čas môžeš dačo na dvore robiť! (Odchádza vpravo.)

JOŽKO: Čokoľvek, len aby bola robota, lebo kde je robota, tam nenie psota. (Odíde za ním.)

Dorka. Terezka.

DORKA: Veru je to raz pravda, že kde je robota, tam nenie psota. V našej obci po tieto roky bolo málo roboty, zato ale psoty vyše práva.

TEREZKA: Ba, boly to za roky — nech Pán Boh chráni od takej neúrody! Však keby to ešte rok, dva bolo trvalo, nuž by sme boli museli hladom zahynúť.

DORKA: Priam to bude akosi päť rokov, čo Kremenákovie Mariška odišla z dediny, a od tých čias jedno nešťastie stíha za druhým našu obec.

TEREZKA: Je to, vidíte, tak, ani čo by Pán Boh celú obec chcel potrestať, že tak krivdili tomu úbohému dievčaťu skrze toho škriatka.

DORKA: A to všetko bolo len vymyslené a klebetnou Šulíčkou nastrojené, lebo chcela svoju liznu natisnúť rychtárovmu synovi.

TEREZKA: Ale more nevypiješ — Boha neprevalíš — hoci to mala akokoľvek rúče nastrojené, predsa jej to Pán Boh nedal.

DORKA: A potrestal ju! Miesto rychtárovho syna dostala za prístupníka paholka a k tomu ešte — pijaka.

TEREZKA: Kto by si to bol kedy pomyslel! Pyšná Evuša chodí po zárobkoch, ak chce byť na žive, a stará ako žobráčka túla sa svetom!

DORKA: Hm! Hlad sa vraj šibenici vyrovná! Čože má robiť?

TEREZKA: A o tej Mariške ničoho nepočuť, ako by kameň do vody hodil! Jeden hovorí, že išla do kláštora, druhý, že umrela, a každý ináč.

DORKA: Škoda by jej bolo. Táto naša pani veľkomožná sa veľmi na ňu ponáša.

TEREZKA: Máte pravdu, a ja som sa už narozmýšľala, na koho sa len ponášajú, a to na Kremenákovie Marišku.

DORKA: Ona je vám ani medové paníča, taká pekná, len keby vždy tú zásterku na očiach nemala.

TEREZKA: A on samý dobrák, len trochu pristarý oproti nej; mohol by jej byť otcom.

DORKA: Veru neviem, čo by sa tu u nás bolo robilo, keby ich prozreteľnosť Božia nebola sem doviedla. Boli by sme hádam hladom pomreli. Bože im len zaplať a vynahraď stonásobne!

TEREZKA: Mali oba dosť klopoty s nami. On sa staral o krm a o semeno pre gazdov, a ona, pani veľkomožná, zase pečovala o chudobu.

DORKA: Nadarmo ju svet nenazval, „anjelom strážnym“ — „dobrou bielou paňou“.

TEREZKA: No však, čo urobili chudobe, urobili Pánu Bohu; majú pred Ním zásluhy.

Peter. Eva. Robotníci. Predošlé.

ROBOTNÍCI (s hrabľami, spievajúc):

(Dorka a Terezka ostrým pohľadom merajú príchodzích.)

DORKA (nahnevane): Ale, ľudia Boží, čo sa vám robí? Už päť rokov, odkedy okolie naše zastihol trest Boží; nebolo počuť veselej piesne, a ani len v chotári, tým menej v dedine, a vy takto rúhate sa Bohu.

PETER (ošumelý, vypitý): Nuž, a čože?!

DORKA (jeho tónom): Nuž, a čože?! Už si sa, pravda, najedol, už máš všetkého dosť, ale zabúdaš, že ešte pred rokom tvoja žena i s deťmi chúďatkami po Židovom zemčatisku hnilé zemiaky sbierala, sušila, tĺkla, aby mala múku pre hladné deti na pagáč.

TEREZKA: A čo on o tom vie? On si zašiel k Židovi, napil sa a drichnal, ani medveď v teplom brlohu.

EVA (smutne): Ej, to veru pravdu hovoríte. Ak tomu predtým nik do duše nepovedal, vy ste mu dôkladne vyčítali.

DORKA: A čo si on z toho robí? Ako by hrach o stenu metal!

ROBOTNÍCI: Veru, veru!

PETER (smeje sa): Hahaha, ešte vám zato aj zaspievam!

TEREZKA: No, len si ty nechaj tvoje spievanie —

DORKA: My ti oň nestojíme!

PETER (spieva):

ROBOTNÍCI (smejú sa. Dorka, Terka, Eva nahnevané).

EVA (s opovržením k Petrovi): Keby si mal radšej rozum, starý korheľ, a nechal ľudí na pokoji!

DORKA (nahnevane): Ach, čo! — Akživ nebude zo psa slanina!

TEREZKA: Čo nás tam po takom lajdákovi!

Paľko. Predošlí.

PAĽKO (vstúpi vážne zprava): Pán Boh vám daj dobrý deň!

VŠETCI OSTATNÍ: Dobrý deň, pán rychtár!

PAĽKO: Práve dobre, že vás tu viacerých pohromade nachádzam. Chcem vám sdeliť, poneváč sú tomu dnes práve 2 roky, čo náš veľkomožný pán Martin Dúbravský i s jeho vznešenou paňou do našej obce zavítali a nám behom toho času nesčíselné dobrodenia preukázali, aby sme šľachetným dobrodincom našim na znak hlbokej vďačnosti v dnešný pamätný deň pripravili malú poctu.

VŠETCI (radostne): Áno, áno! Nech žije naše dobrotivé panstvo!

PAĽKO: Pristrojte sa tedy do sviatočného rúcha všetci, starí, mladí, a čakajte ma pri škole. Odtiaľ pôjdeme pospolu a poďakujeme sa za všetko, čo sme z ich štedrých rúk požívali.

VŠETCI: Dobre, pán rychtár!

DORKA: Ale, hádam, treba sa nám najprv u pána gazdu ohlásiť, aby nás prepustil z práce.

PAĽKO: To som ja už za vás vykonal. Choďte len domov a zhotujte sa! Po tých ostatných poslal som sobotného. (Odíde na ľavo.)

VŠETCI: Hneď sme hotoví, pán rychtár! (Odídu.)

Julka.

JULKA (nesie obrus a prestre na stolík): No, ešte mi hádam akživ nebolo tak náhlo s raňajkami, ako dnes. Ale, na šťastie, mala som dobrú pomoc. Jožko furták rozduchoval, že oheň horel na dvoje, i pod hrncom, i na mojej tvári. To už neviem, od ktorého sa káva uvarila; dosť na tom, že je hotová. (Obzre sa.) Aha, páni už idú. (Odbehne.)

Dúbravský. Mariška.

DÚBRAVSKÝ (elegantný, obstarný pán): No, to ma nevýslovne teší, dieťa moje, že sa tu pri boku mojom spokojnou a šťastnou cítiš.

MARIŠKA (prestrojená za dámu v módnej rannej toilette; na klobúku hustý závoj): Mne sa celkom tak zdá, ako by som bola nejakou začarovanou princeznou v niektorej z našich národných povestí, ktoré mi ešte moja dobrá nebohá stará matka rozprávala.

DÚBRAVSKÝ (s úsmevom): Hm! teda začarovaná princezna, ktorá čaká statného rytiera, aby ju ztadiaľto vysvobodil.

MARIŠKA (lichotive ho hladká): To nie, tak to nemyslím!

DÚBRAVSKÝ (smeje sa): Hahaha, uhádol som!? (Hrozí jej.) No, len no! Čakaj času, ako hus klasu, aj to príde! (Sadnú oba ku stolu. Mariška odloží klobúk.)

Julka. Predošlí.

JULKA (nesie na podnose kávu a zákusku, predloží každému šálku a zákusku položí na stôl): Prosím —

DÚBRAVSKÝ (Julke, žartovne): No, Julka, akože sme sa vyspali? (Mieša kávu.) Na sladko, na horko a či ako?

JULKA: Tu je, prosím, cukor! (Podá cukornicu.)

MARIŠKA (okusuje kávu, berie cukor): Je akási horká dnes — nesladila si?

JULKA (preľaknuto): Veru som — hádam — zabudla!

DÚBRAVSKÝ: Ale sebe si osladila, čo? Videl som už dnes Jožka vychádzať z kuchyne.

JULKA (rozpačite, zahanbená): Ale — prosím — on —

DÚBRAVSKÝ: No, no — on tam bol a vykrádal sa tak tajuplne, ani zlodej, ktorý pokradol zakázané ovocie, a toto zakázané ovocie boly tvoje ústa!

JULKA (žmolí zásterku): Ale — prosím ponížene —

MARIŠKA (smeje sa): No, nerob si z toho nič, Julka; vieš, že pán rád žartuje. A keby i tak bolo, však budete beztak svoji?!

JULKA: On to chce nasilu, ale mne je ľúto opustiť mojich dobrých pánov!

MARIŠKA: Neboj sa, nepôjdeš od nás, čo sa aj vydáš. Matucha ide preč; keď sa bude Jožko statočne držať, môže byť na jeho mieste a ty ostaneš s nami. (Lichotive Dúbravskému.) Pravda, že áno?

DÚBRAVSKÝ: A čo ja dbám; keď si to žiadaš, nechže ti je po vôli.

MARIŠKA (radostne): No, vidíš, Julka!

JULKA: Ach, milostivá pani je pravý anjel! (Chce jej bozkať ruku.) Ponížene, pekne ďakujem.

MARIŠKA: Nechaj, Julka, to vieš, že si ruky bozkávať nedám; mne postačí povedomie, že som mohla niekomu dobre urobiť.

DÚBRAVSKÝ: Dones mi vody!

JULKA: Na službu! (Odíde; ale hneď vráti sa s vodou.)

MARIŠKA: Je to dobré dievča tá Julka.

DÚBRAVSKÝ: Ako náš ľud napospol, veselý, dobrosrdečný a vďačný.

JULKA (nesie vodu): Prosím ponížene, mladý pán rychtár čaká pána veľkomožného.

DÚBRAVSKÝ: Pošli ho sem.

MARIŠKA (radostne): Áno — áno! Julka, choď!

JULKA: Na službu! (Odíde).

DÚBRAVSKÝ: Čo ten tak z rána?!

MARIŠKA (popráva si nápadne toilettu, dá na hlavu klobúk a závoj stiahne na tvár).

Paľko. Predošlí.

PAĽKO (ukloní sa): Prajem dobrý deň! (Mariške.) Ponížene ruky bozkávam.

DÚBRAVSKÝ: Vitajte, pán rychtár! (Podá mu ruku.)

MARIŠKA: Aký zriedkavý hosť! Či viete, že ste po prvý raz u nás v kaštieli? (Podáva mu stoličku.) Sadnite si.

PAĽKO: Ďakujem, neráčte sa unuvať, milosťpani. (Sadne, stranou.) Bože môj, ten hlas!

MARIŠKA (srdečne): Čo tam nového u vás, ako sa máte, čo porábate, zdraví ste?

PAĽKO (pozerá zadivene na Marišku): Aj, milosťpani sa už naučila aj po našsky vítať. (Stranou.) Kde som len tú tvár už videl?

MARIŠKA (rozpačite): No, len tak trochu. (Stranou.) Skoro by som sa bola podriekla.

DÚBRAVSKÝ (smeje sa): No, však by jej pristalo, pán rychtár, za sedliačku, na príklad za gazdinú k vám, lepšie, ako ku mne?

PAĽKO (v rozpakoch): Bože chráň, to som nechcel povedať! (Uprene dívajúc sa na ňu, stranou.) A ako nápadne vyhýba môjmu pohľadu, ako by sa ma bála.

MARIŠKA: Pre Boha, on ma snáď poznáva! (Odvráti sa.)

DÚBRAVSKÝ: Nuž a čo ste nám dobrého doniesli tak hneď za rána, pán rychtár?

PAĽKO: Nič zvláštneho. Prišiel som sa len opýtať, či ráčite byť dnes doma.

DÚBRAVSKÝ (rozmýšľa a díva sa na Marišku): Ja myslím, že doma.

PAĽKO: Tak, jestli dovolíte, prišiel by som s niektorými občanmi na poradu.

DÚBRAVSKÝ: Nech sa len páči. Medzitým pôjdem si vybaviť svoje záležitosti, aby som potom mal času. (Odchádza.)

PAĽKO (sberá sa): Tak pôjdem to oznámiť občanom. (Stranou, dívajúc sa na Marišku.) Aká nápadná podobnosť! (Odíde za Dúbravským.)

MARIŠKA (obzre sa za ním): Bože, kedyže utíši sa táto rozbúrená myseľ?! (Tisne ruku na srdce.) On nebadá, že toto ubolené, rozžialené srdce bije len pre neho, že len za ním túži, len jeho ľúbi! (Zamyslí sa.)

Šulíčka. Mariška.

ŠULÍČKA (ako žobráčka, pravú ruku zavesenú na ručníku, chodí celkom prehnutá, o palicu sa opierajuc: hovorí trasľavým hlasom): Šťastlivý dobrý deň vinšujem, ponížene ruky bozkávam, pani veľkomožná! (Zastane v úzadí.)

MARIŠKA: Dobrý deň! čo ste nám dobrého doniesli?

ŠULÍČKA: Ach, prosím ponížene, nohy, ruky bozkávam, keby ste sa ráčili smilovať nad úbohou, chromou žobráčkou, ktorá si nemôže zapracovať, a udelili jej almužnu. Otec nebeský vám to odplatí!

MARIŠKA: Hneď, hneď. (Dáva jej peniaze.) Tu máte.

ŠULÍČKA: Ach, zaplať Pán Boh a vynahraď tisícnásobne! Daj vám zdravia, šťastia a hojného požehnania, a po smrti kráľovstvo nebeské.

MARIŠKA (stranou): Keby tá vedela, komu ďakuje za almužnu. (K nej.) A či nemáte nikoho, keď chodíte po pýtaní?

ŠULÍČKA: Ach, mám, babuľka moja, mám rodinu, Evu, čo je za Petrom vydatá, to je dcéra mojej sestry, ale tá je biednejšia odo mňa.

MARIŠKA: Ale čo!

ŠULÍČKA: Veru biednejšia! Muža má korheľa, už jej celý majetok premárnil, aj teraz len pije, ani mu to nestačí, čo zarobí, a ona chudera musí pätoro drobných detí sama živiť z práce rúk svojich.

MARIŠKA: Ale že išla za takého korheľa!

ŠULÍČKA: Musela, musela veru, lebo som ju za zázraka donútila. Bodaj sa bol na deväť míľ do zeme prepadol, keď mal do nášho domu prísť!

MARIŠKA (chytí sa za hlavu): Ach, nekľajteže, to nerada počúvam; radšej sa zaňho pomodlite, ak vám čo zlého vykonal.

ŠULÍČKA (podráždene): Modliť! Ja modliť?! Ach, babuľka moja, mne modlitba nepomôže; (temno) ja mám mnoho, veľmi mnoho na svedomí.

MARIŠKA: Ale, ale, človek nesmie hneď zúfať, veď je Pán Boh milostivý, On odpustí, keď sa napravíme.

ŠULÍČKA: Ach, veľká je moja vina pred ľuďmi, a ešte väčšia pred Bohom! Beda, prebeda, z koho pokušenie výnde, a ono vyšlo zo mňa, nešťastnej stvory, a znevoľnilo celú našu obec.

MARIŠKA: Ale, čože ste takého zavinili? Veď je strach vás počúvať!

ŠULÍČKA: Ťažký hriech, pani veľkomožná, ťažký hriech. Počuli ste niekedy o Kremenákovie škriatkovi?

MARIŠKA: Počula som čosi rozprávať. Ale čože má škriatok s vašou dušou?

ŠULÍČKA: To, že ani nikdy v našej obci žiadneho škriatka nebolo, a ja som ho sama vymyslela. Za blázna som spravila celú obec, a bláznom ostávam teraz sama. To je trest za ťažkú vinu.

MARIŠKA: Na toho škriatka ľudia už dávno zabudli.

ŠULÍČKA: Ľudia zabudli — možno — ale mňa to neprestajne páli na duši sťa žeravý uhoľ. Mladému rychtárovi nemôžem ani do očú pozreť, lebo som ho pozbavila šťastia. A ona? Dosiaľ čujem jej hlas, ktorý na mňa o pomstu volal: „S Bohom tu ostaňte všetci! Už škriatok opúšťa vašu dedinu (s dôrazom) — už vám dobre bude.“ (Divo sa smeje.) Hahaha, aj nám je už dobre!

MARIŠKA: No, tým vám snáď neublížila?

ŠULÍČKA: Bola to ťažká obžaloba na jej nepriateľov pred Pánom Bohom. Lenže tým trpela celá obec. Jedna rana stíhala druhú. Sotva odišla, vyhorela celá obec, na druhý rok prišiel kamenec a zbil celý chotár; tretí rok pršalo celú žatvu a všetko zhnilo na poli, lichva chorela z mrcha krmu a gazdovia vyšli navnivoč. Štvrtý rok bol zase taký suchý, že všetko vyhorelo na poli, a drahota, bieda, hlad, rozhostil sa v obci našej. Či nie je to trest Boží?

MARIŠKA (strasie sa): No, to je hrozné! Bože, chráň prežiť to ešte raz!

ŠULÍČKA: A to všetko preto, že sme krivdili nevinnej duši — úbohej Mariške, že sme ju vyhnali pre nič za nič. A to ja mám, biedna, na duši. (Plače.)

MARIŠKA: Neplačte, starká! Pán Boh dopustí, ale neopustí.

ŠULÍČKA: Už aj dopustil, mnoho dopustil! I táto (vyzdvihne palicu) žobrácka palica je dopustením Božím, ktoré ja ale bez reptania nesiem, lebo viem, že som si to zaslúžila, ba ešte viacej! Ponížene ruky bozkávam a nemajte mi za zle! (Odchádza.)

MARIŠKA: S Bohom, starká. Už sa len uspokojte. Pán Boh to všetko vylieči a napraví!

Julka. Mariška.

JULKA (vbehne zprava): Prosím ponížene, bola tu práve Dorka s Terezou a hovorili, že celá obec, starí, mladí, schodia sa ku škole, vo sviatočnom rúchu, s vencami a s muzikou, a že sa sberajú sem do kaštieľa.

MARIŠKA (zadiveno): Dnes?

JULKA: Že hneď teraz.

MARIŠKA: Podivno! Prečo práve dnes? (Rozmýšľa, radostne zvolá.) Ach, Bože, veď sú dnes práve dva roky, čo sme sa sem presťahovali na nové bydlisko.

JULKA (obecenstvu): Veru z mesta, do takejto biednej dediny! Keby Jožka nebolo, mne by sa tu vonkoncom neľúbilo.

MARIŠKA (snive): Ujec chce deň tento osláviť; dobre, nechže mu je slávnym! (Julke.) Julka, choď to aj pánovi oznámiť, potom otvor veľkú dvoranu a poupratuj. Ja sa idem pristrojiť. Pánovi povedz, že ho budem vo dvorane čakať!

JULKA: Áno, prosím ponížene. (Odchádzajúc, radostne.) Tej muzike sa najviac teším! (Odíde.)

MARIŠKA (obzerajúc sa, ide do popredia): Dnes teda má sa odokryť tajomstvo kaštieľa Dúbravského; dnes ten dobrý anjel zmení sa zase v škriatka! Čakala som tento príhodný deň sťa blúdiaca lastovička jaro, túžila som po ňom celou dušou, a predsa (tisne ruku k srdcu) akási clivosť sviera srdce moje! (Zopne ruky.) Dobrotivý Bože, ty stál si vždy pri mne, neopúšťaj ma ani v tomto rozhodnom okamžení!

(Opona spadne.)