ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kremenák. Zuzanka. Lieskovan. Katruša.

(Sedia okolo stola, na ňom maľovaný ploštek^[1] s hriatym, dva poháriky a na kúsky pokrájaný osúch.^[2]

LIESKOVAN (hlavu opretú o lavicu; pravicou udre na stôl): Ale, nuž, keď už má byť, nechže je čím skôr vo meno Božie! Dievča sa nám pozdáva a jemu tiež niet hany. Chlap na mieste! — Nie veru ľahkomyseľník, ani pijak a robotu spraví akúkoľvek, a to nielen ledabolo, ale poriadne, ako sa patrí.

KATRUŠA (utiera si oči): A dobré decko, že mu páru niet. Čo mi len na oku vidí, všetko ochotne urobí.

KREMENÁK: Veď ho známe! Pán Boh zavaruj, že by tomu kto zle pomyslel! — Naše dievča vám chváliť nejdem, vídate ho každý deň. Toľko len môžem povedať, že aká matka, taká Katka, a matke veru hany niet!

ZUZANKA (drgne ho lakťom): Ale, čo táraš, prosím ťa, čo ani k veci nepatrí.

KREMENÁK: Čože by som táral! To vie každý, že z ničoho je nič, a keď sa nepričiníš, nemáš. My, keď sme sa sobrali, čože sme mali? Dlhov vyše práva a dnes — chvála Pánu Bohu — stojíme si pevne na vlastných nohách.

LIESKOVAN: Nuž, súsedi drahí, nám netreba dcéru vašu vychvaľovať; známe ju.

KATRUŠA: Dievča ani blesk a nedivím sa nášmu Paľkovi, že mu vbehla pod oči.

LIESKOVAN (naleje do pohárikov; priťukne Kremenákovi): Nechže im tedy len Pán Boh pomáha! (Odpije do poly a podá Katruši.)

KREMENÁK (zdvihne pohárik): Pán Boh uslyš! (Odpije a dá Zuzanke, podávajúc Lieskovanovi ruku.)

KATRUŠA (pripije Zuzanke): Bože ich opatruj, že by žili v láske a svornosti po všetky dni života svojho!

ZUZANKA: A daj zdravia všetkým vospolok, že by sme sa šťastiu ich tešiť a radovať mohli. (Pripije a podá Katruši ruku.)

KREMENÁK, LIESKOVAN, KATRUŠA: Bože uslyš!

LIESKOVAN (utiera si pot s čela): Nuž, ja vám musím pravdu povedať, súsedi moji, že som naozaj rád, že sme to takto s pomocou Božou usporiadali. Naše dva grunty, ani dve smidky z jedného bochníka, dovedna sa pýtajú, všade jedno pri druhom. (Nalieva do pohárikov.)

KREMENÁK: A ten náš spoločný dvor by čudno vyzeral, aby sa mal deliť.

KATRUŠA: Čo len to, ale tá shoda a spokojnosť v dome je od zlata hodnejšia.

ZUZANKA: My žili sme spolu, ako jedna rodina, v bázni Božej a priateľskej kázni.

KREMENÁK: A úfam, že to i ďalej tak bude aj pri našich deťoch.

LIESKOVAN: Oj, nestarajte sa toľko; dobre bolo, dobre bude!

(Podajú poháriky ženám, každý svojej, a vypijú radom.)

KREMENÁK (vypijúc): No, ale už dosť! Už by sa mi skoro rozum motal, také je tuhé. Pán Boh zaplať! (Vstáva.)

LIESKOVAN: A kamže sa už sberáš?

KREMENÁK: Idem trochu do poľa pozreť.

LIESKOVAN: Tak idem i ja s tebou. (Sberá sa k odchodu.)

KATRUŠA: No, keď vy spolu idete, to zajdete sväto-sväte do krčmy a neprídete pred polnocou.

KREMENÁK: Ale čo-čo-čo!

ZUZANKA: A veru tak — potme, v noci, aby ich nik nevidel.

LIESKOVAN: Však si kúpime lampáš. (Žmurká na Kremenáka.)

KATRUŠA: Vy zriedka kedy pijete jeden i druhý, ale keď sa raz do toho pustíte —

ZUZANKA: To vás vždy viac a viac smädí.

KREMENÁK: Vidíš, žena, my sme sa museli práve v taký čas narodiť, keď bola na nebi Božia dúha. Tá, ako vieš, je plná vody a predsa ešte pije.

LIESKOVAN: A vtedy je najkrajšia.

ZUZANKA: Ale tá pije vodu z potoka alebo z Váhu!

KATRUŠA: A nie z Icíkovej pivnice!

KREMENÁK: Eh, čo po vode! Vodu žaby pijú!

LIESKOVAN: Z mrcha vody dostane človek zimnicu.

ZUZANKA (smeje sa): No — s tými sa veru nedohodneš!

KATRUŠA: Už si teda len choďte, Parom po vás!

LIESKOVAN (ku Kremenákovi): No, poď, kamarát, pol literky ešte nezaškodí. (Chytí Kremenáka okolo hrdla, zanôti; Kremenák spieva s ním):

(Zavýskne.) Ťuh!

(Odídu.)

Zuzanka. Katruša.

KATRUŠA: Tí sú dnes rozihraní!

ZUZANKA: Neúrekom! Ach, nuž, tomu tvojmu nie čud, ten býva vždy dobrej vôle; ale môj starý že sa tak rozkolísal!

KATRUŠA: Prosím ťa, jeden s druhým; však už druhý takýto oldomáš piť nebudeme, a preto si ešte aj my zavdáme! (Nalieva.)

ZUZANKA (bráni jej): Ale, čo myslíš, stvora Božia; veď sa opijeme!

KATRUŠA: Oj, joj, ešteže čo, veď je nie také tuhé!

ZUZANKA: Pri najlepšej vláde — dobré je!

KATRUŠA: No, však som dala pol kila cukru, za šesták škorice, za päť krajciarov hrebíčkov, aby len dobré bolo!

ZUZANKA: No, aj je, veru je! (Vezme pohár, pripije.) Bodaj zdraví!

KATRUŠA: Pán Boh uslyš! (Pije.)

Mariška. Paľko. Predošlé

MARIŠKA (kričí za kulisňou zľava): Mamka! Mamička!

KATRUŠA, ZUZANKA (odstavia poháriky, utrú ústa a zadiveno hľadia): Čo je?

MARIŠKA (vbehne so smiechom, držiac vo výške Paľkov podperený širák): Mamička, mamička, schovajte ma! (Schová sa za Zuzanku.)

ZUZANKA (zadivene): Čo sa robí?

MARIŠKA (ťahá Katrušu ku Zuzanke): Tetka, prosím vás, nedajte ma!

PAĽKO (beží za Mariškou): Aha, tu si?! (Chce ju chytiť, behá okolo stola za ňou.)

ZUZANKA (bráni Marišku): No, čože je?

KATRUŠA (zachytí Paľka): Čo máte zase medzi sebou?

MARIŠKA (žaluje): Mala som také pekné jabĺčko, on mi ho vychytil a nechce mi ho dať.

PAĽKO: Ach, ach, moja drahá, tak to nebolo. (Rozpráva Katruši a Zuzanke.) To jabĺčko som jej ja dal na závdavok, že ma bozká. Ona ale, keď jablko mala v hrsti, miesto bozku ukázala mi dlhý nos a hybaj v nohy.

ZUZANKA (Mariške kárave): Samopašnica!

KATRUŠA: Dobre urobila!

PAĽKO: No, však som si ja poradil; jabĺčko je tu. (Ukazuje jablko.)

MARIŠKA: No, veru, veľké strachy! Aj ja som si poradila: ty si mi vzal jabĺčko, ja tebe širák, a kým mi nedáš jabĺčko, ja ti nedám širák, a sme vyrovnaní.

KATRUŠA, ZUZANKA (prisviedčajú si so smiechom).

PAĽKO: Ozaj nedáš?

KATRUŠA (Mariške): Dobre máš, len sa drž!

PAĽKO: Vieš čo, Mariška, pokonajme sa: ty ma udri pyštekom po ústach, ja ti dám jabĺčko, a bude po paráde.

MARIŠKA (strúha mu mrkvičku): Šťastná kočka, ktorá to dočká, môj milý pane! (Rozhodne.) Ty nedáš jablko, ja nedám širák!

PAĽKO (so smiechom): Že nedáš?

MARIŠKA: Nedám!

PAĽKO: Ba veru dáš! (Chce ju chytiť.)

MARIŠKA (beží okolo stola): Mamička, tetka!

KATRUŠA, ZUZANKA (zachytia Paľka): Dáš jej pokoj!

MARIŠKA (vytrhne kytku a širák vyhodí do výšky): Tu máš — na! (Odbehne.)

PAĽKO (zdvihne širák, obzre ho a hrozí): No, počkaj, ty veverica! (Odbehne za ňou.)

ZUZANKA (hľadí za nimi): To sú deti — ako by len včera boli zo školy vyšli.

KATRUŠA: Prosím ťa, mladosť — radosť, popraj im toho. Neboli sme ani my v tom veku odchodnejší.

ZUZANKA: To je pravda; človek za mladi nejednu šialenosť vykoná, na ktorú sa v starobe milo rozpamätúva.

Hana. Predošlé.

HANA (vystúpi zľava; súc hluchá, rozpráva nápadne hlasno): Pán Boh vám daj dobrý večer!

ZUZANKA, KATRUŠA: Pán Boh uslyš!

HANA (obzerá sa na stôl).

KATRUŠA (Zuzanke): Ale čo sa ten starý šváb k nám vlečie! Akiste zavoňala hriato.

ZUZANKA: A čož’, tá má tenký nos na to.

KATRUŠA: No, má sa zase nadrkotať; lebo čo jej chýba na ušiach, to jej nadstáva na jazyku.

HANA: Nuž, akože sa máte, ako? Pochváľte sa! Zdraví-li ste, dobre-li beháte, pani rychtárka, dobre aj vy, kmotríčka Kremenákovie?

KATRUŠA (kričí): Však nám — chvála Pánu Bohu — nič nechýba; (stranou) len teba nám tu ešte bolo treba!

ZUZANKA (veľmi hlasne): A motáme sa hore koncom, ako vidíte.

HANA: To je dobre, to je dobre! Zdravie nadovšetko! A pán rychtár doma-li sú?

KATRUŠA: Ba ver’ nie, išiel tu so súsedom do dediny. Čože by ste radi? (Stranou.) Akiste má zase dáke súdy.

HANA: Ja len tak som vás prišla pozreť. (Díva sa s úsmevom raz na Katru, raz na Zuzanku.)

ZUZANKA (kričí): To nás teší! (Stranou.) Priam sme ťa vyzerali.

KATRUŠA: Ako capa do záhrady.

HANA: Ešte som radšej, že niet gazdov doma, lebo sa najprv len vás chcem tak potajmo dačo opýtať. Až potom budeme s gazdami vyjednávať, (smeje sa) hehehe, až potom veru.

ZUZANKA: Len čo má za lubom?

KATRUŠA: Tam ju Parom vie, čo za kašu dúcha. (Kričí Hane do ucha.) A čo stenám dobrého doniesli?!

HANA (s tajnou radosťou): Novinu, pani rychtárka, novinu. (Zuzanke.) Dobrý chýr, pani kmotrička, dobrý chýr, hehehe!

ZUZANKA: No, to bude akiste dačo vzácneho!

KATRUŠA (Zuzanke): A múdreho, ako je aj ona sama. (Kričí jej do ucha.) A čo takého, veďže vravte?!

HANA (obzerá sa, s tajuplnou dychtivosťou Zuzanke): Jožko skleničkár by sa rád ženiť a (Katruši) mlynárovie Evuši by už tiež pristal čepiec. (Víťazne sa smeje.) Hehehe!

ZUZANKA (so smiechom): No, to slanina do komína.

KATRUŠA (sa smeje): Aký človek, taká reč! Hihihi! (Kričí.) Nuž, nechže sa soberú vo meno Božie.

ZUZANKA (kričí): Bude mať Jožko ženu a Evuša čepiec, a tak sa obom vôľa splní.

HANA (kýva záporne): Nie, nie! Z tej múky nebudú koláče; ale (tajomne Zuzanke) Jožkovatý chce k vám kuknúť, pani kmotrička, k vám a (Katruši) mlynárovie by sa vraj nehnevali, keby ste Paľka ta k nim napravili, pani rychtárka, ta k nim. (Víťazne.) Hehehe, no však je to za novinu!

ZUZANKA (smeje sa): No, veru je!

KATRUŠA (posmešne): Vzácna veru, vzácna.

HANA (radostne, chytro): No, ja som hneď vedela, že sa vám to pozdá! Veď Jožkovatý je vám za šuhaja, ani ten tulipán: driečny, poriadny čeľadník; zašatený ani pán a sveta zkúsený! Veru sa ti nezahanbí ani len s pánom rechtorom poshovárať; hlava múdra a v mešteku tiež len čosi máta. (Katruši.) A vy mlynárovie Evušu tiež poznáte; dievča ani jahoda, dobré, tiché, sporiadané, pracovité, shovorčivé, súce medzi svet a tou ihlou vie vám narábať, že sa jej nestačíš dívať, a vyvárať vie vám jedlá, akých som akživ nejedla. (Udre Katrušu po ramene.) No, ja vám len toľko poviem, milá pani rychtárka, že vy lepšej nevesty, a’ ma čert vzal, akživ nedostanete. Tá jediná hodí sa do vášho rychtárskeho domu. Na moj’ hriešnu, tá jediná. (Prejde okolo stola a privoniava.)

ZUZANKA (zadivene): Bože ma netresci, ale tá osoba sa blázni.

KATRUŠA: Tára, ako šialená; alebo je ožratá, alebo naozaj rozum potratila.

HANA (Zuzanke): Jožko má aj bohatého sváka tam kdesi na Záhorí, je už vraj starý a nemá detí. Po smrti všetko poručí jemu!

KATRUŠA (so smiechom): Hm! Ak ten stavia na tom kostol, čo mu ten bohatý sváko poručí, tak sa akživ v ňom modliť nebude!

ZUZANKA: Ľahko požneš, čo po smrti naseješ!

HANA (nezbadá omyl; Katruši): A Šulíčka, však viete, má veru tiež pekný majetok, a to všetko dá Evuši, všetko.

KATRUŠA (so smiechom): Hahaha, po smrti?!

HANA (obzerá sa a privoniava): Ach, nesmrdí, ba vonia, vonia, ako by ste kávu z cigórie alebo hriato boli pili. (Obzerá poháriky a vonia.)

ZUZANKA: Vidíš ju, nezavonia? Tá má dobrý nos!

KATRUŠA: Musím jej dať. (Kričí Hane do ucha.) Pili sme oldomáš na naše deti. Už ste prišli neskoro s vašou novinou, Paľko má už nájdenú sebe roveň.

ZUZANKA (Hane do ucha): A my tiež nikoho nevyzeráme, Mariška je už prisľúbená. Jožko u nás akživ nebol, ani sa už nemusí ustávať.

HANA (dychtive): Ale príde, príde veru, lebo mi mlynárovie povedali, že im súseda spomínala, že hovoril pred ich synom, že nazre k vám.

ZUZANKA: Nemusí, netreba ho tu!

KATRUŠA (Hane): Povedzte parádnej Šulíčke, že musí ísť so svojou cifrovanou Evušou inde na jarmok.

HANA: Dobre, dobre, veď do jarmoku nenie dlho, to oni dočkajú.

KATRUŠA (naleje do pohárika a dá Hane): Tu máte z nášho oldomášu.

HANA (vezme pohár, blažene sa smeje): Hehehe! No, z dobrej ruky nezaškodí! Bodaj zdraví! (Vypije a chutná si.)

KATRUŠA (Hane): No, ešte jeden na cestu. (Nalieva jej.)

HANA: Ale, ale, ani sa len neozrite, veď to nemusí byť.

ZUZANKA: A najviac preto prišla!

HANA (naddvihne pohár): No, Bože nám pomáhaj!

ZUZANKA: Ba ako sa jej len zbavíme?

KATRUŠA: No, veru, vzácna pani! Pôjdeme preč a necháme ju tu, nech si drkoce, s kým chce!

ZUZANKA: Múdre máš. (Hane.) Zdravá buď, Hanka! Už mi treba domov! (Kýva Katruši, aby išla za ňou.)

KATRUŠA (Hane): Aj ja musím gazdu kuknúť, kde je, čo je.

HANA: S Bohom a nemajte mi za zle!

ZUZANKA: Pán Boh chráň, veď my vás radi, ako koza nôž. (Ukloniac sa Hane, odíde.)

KATRUŠA (s poklonou Hane): Milá nám je tvoja tvár, ale milšie päty. (Odíde.)

HANA (radostne sa usmieva): Ďakujem, ďakujem, pani rychtárka, aj vy, pani kmotrička; nemajte strachu, veď ja to všetko usporiadam, ako sa patrí, všetko. Hehehe! (Tajne.) Vedela som, že sa mi bude dobre dariť, lebo pred samým domom stretla som cigánku. (Smeje sa.) Hehehe! (Odíde.)

Anička.

ANIČKA (spievajúc, vstúpi):

(Obzerá sa.) Nikde nikoho, Petrík akiste kone pasie. Keby vedel, že som len sama doma, už by iste tu bol býval. (Díva sa v ľavo.) Aha, furták, počul ma spievať, už ide. Počkaj, milý pánik, aby si si nenamyslel, že na teba vyčkávam, schovám sa ti. — Ale kam? (Rozmýšľa.) Aha, tu za uhol a pôjde-li za mnou, obehnem okolo. Bude ma hľadať a keď ma nenajde, nazlostí sa a ja sa mu vysmejem. (Skryje sa za kulisňu v úzadí pravo.)

Peter. Anička.

PETER (s ľava): Tak sa mi zazdalo, že Anička spieva a tu nikde nikoho. (Obzerá sa, zrazu zazre ploštek na stole, položí prst na nos a po prstoch prikráda sa ku stolu; privoniava.) Ach to vonia, ani kvapky od bolenia. (Štrká ploštekom, radostne.) Ešte je kvapka, možno i desať. Petrík, ty si múdra hlava, teba neoklamú a nos máš neúrekom lepší od kopova, zavoniaš i na pol míle. (Obzerá ploštek.)

ANIČKA (vystrčí hlavu zpoza uhla): Ledakto, našiel krčah, o mňa už nestojí. (Kýchne.)

PETER (položí chytro ploštek na stôl, obzerá sa): Zdalo sa mi, že čosi šuchlo?! Nikde nič. (Díva sa hore.) To iste vrana. (Vezme ploštek.) Čo len na pol zuba. (Nasadí ploštek k ústam a pije.)

ANIČKA (ide po prstoch k nemu, búši ho po chrbte): Bodaj zdraví!

PETER (ľakne sa a pustí ploštek na zem): Pre Boha!

ANIČKA (smeje sa): Ale sa naľakal. Hihihi! Dobré svedomie!

PETER (spamätá sa): No počkaj, ty ledačina!

ANIČKA (hrozí mu prstom): Vidíš, to si pamätaj: „Siedme — nepokradneš!“

PETER (škrabe sa za uchom): Hm, to ja dávno viem, ale (ukazuje na zem) „Piate — nezabiješ!“

ANIČKA (díva sa na zem, zalomí rukami): Pre Boha, ploštek je na sto kusov! (K Petrovi.) No budeš mať dobrú večeru, nezávidím ti!

PETER: I tebe z nej udelím, však to ty máš na svedomí!

ANIČKA: Že vraj ja, ešteže čo! Ani som ho len v ruke nemala.

PETER: Ale vyrazila si mi ho z ruky.

ANIČKA: To ťa Pán Boh potrestal, že ti ploštek milší, ako ja. Však si ma ty nešiel hľadať, ale ploštek našiel si hneď. (Nahnevane.) Tak ti načím.

PETER: Anička, odprac to dakde, kým gazdiná nepríde, lebo bude zle!

ANIČKA: Ešteže čo, budem hádam tvoje hriechy na seba brať. Odprac si sám!

PETER: Anička, neodpraceš?

ANIČKA: Nie veru, ba ešte sama poviem, že si to vykonal.

PETER (pošľahuje ju po nohách): Povieš, povieš?

ANIČKA (ustupuje): Poviem, poviem! Počuj, majže rozum! (Za kulisňou očuť Katrušu.) Gazdiná! (Odbehne v pravo.)

PETER: Gazdiná! (Odbehne v ľavo.)

Katruša.

KATRUŠA (za kulisňou): Ďakujem ti, Zuzanka, musím zase domov nazreť. (Vystúpi s ľava.) Už som sa i tak dlho zabavila. (Idúc domov, zazre črepy, zalomí rukama.) Bože môj, nešťastie! Ploštek, z ktorého sa oldomáš pil, zabitý. No, to už nič dobrého neznamená! Úbohé deti, stihne ich nešťastie! Ako sa to len mohlo zabiť, iste sliepka alebo kohút to zvalil. Že som to neodpratala! Ale kto sa nazdal? (Sbiera črepy.) Ani to nikomu nepoviem; ale je (krúti povážlive hlavou) to mrcha znamenie, oj mrcha. (Odíde do domu.)

Šulíčka. Evuša.

ŠULÍČKA (tisne z úzadia Evušu, nápadne cifrovano oblečenú): No len smelo, nič sa neboj, lebo: kto sa bojí, zle obstojí.

EVUŠA (smutne): To je všetko márne, on si ma nevezme; darmo čo na posmech výndem. (Utiera si oči.)

ŠULÍČKA: Ale, ale, čo sa ti robí? Že starí už oldomáš vypili na nich, preto oni ešte nemusia byť svoji. (Veselo.) Koľko ráz sa oldomáš vypije a kúpa preto sbehne! Len sa maj cifrovane okolo neho, pozeraj mu ukradomky do očú; keď sa na teba pozre, usmej sa, buď veselá, tebe pristane lepšie veselá tvár, ako zamračená. Žartuj, spievaj, urob si tu i tu nejakú parádu — však ty to vieš, keď chceš — to sa mládencom ľúbi.

EVUŠA (smutne): To všetko nepomôže!

ŠULÍČKA: No len no, už len zase nôtiš svoju. (Hladká ju.) Poslúchni ty len svoju tetku. (Významne.) Tá vie dobre, od čoho muchy kapú. Keď nepomôže na prvom raze, pomôže na druhom, na treťom, už len musíš probovať. (Dôrazne.) Kto probuje, neobanuje.

EVUŠA: Ba mohli ste Jožkovi nebrániť, keď začal k nám chodiť; i to je poriadny, driečny čeľadník.

ŠULÍČKA: Ani mi nehovor také pletky, čo ma po peknej truhlici, keď niet ničoho v nej. Čože má ten Jožkovatý? Ani len ten kôš, čo na hlave so sklom nosí, nenie jeho. Evuška, Evuška, kam letíš, čo myslíš? Keď som ťa čo nevoľnú sirotu po svojej nebohej sestre k sebe pritúlila, tak som sa ti zaradovala ako vlastnému decku a hneď vtedy som ti obecala, keď vyrastieš, že ťa keď nie za fiškála, aspoň za rechtora vydám. Opatrovala som ťa ani oko v hlave, naučila všetkému, čo dievčaťu vedieť treba, a teraz, keď ani fiškál, ani rechtor neprišiel, nuž (dôverne) ani richtárovie Paľko nie je od veci.

EVUŠA: Ach, čož ten!

ŠULÍČKA: No, čo ten? Šuhaj driečni, ani jedľa, jediný syn z toľkého gazdovstva, a keď starý dnes-zajtrá oči zavre, kto bude na jeho mieste hlavou obce? Nikto iný, ako jeho syn!

EVUŠA: To verím, ale čož’ keď —

ŠULÍČKA (vpadne jej do reči): Vidíš, keď si ťa vezme, budeš pani rychtárkou, ach (hladká ju) a tebe by to tak pekne pristalo! A dobre by ti bolo! Keď by kto čo potreboval u rychtára prekonať, najprv by si pani rychtárku nadišiel, zavďačil by sa ti tu vajíčkom, tu masielkom, hrudou syra, kuriatkom, a čo ja viem (hladká ju) — však keď bys’ nestačila minúť, nuž aj na tetku by si nezabudla! Vidíš, vidíš, aká by si bola vzácna.

EVUŠA (mrzute): Ale, tetka, čož’ mi z toho všetkého, keď ma nechce.

ŠULÍČKA: Nechce, nechce, to ti ešte nepovedal!

EVUŠA: Viem, že mi to nepovedal, ale ma ani len neobzre.

ŠULÍČKA (podráždene): Akože ťa má obzreť, keď sa mu ani na oči neukážeš? Máš sa mu pekne-rúče pred oči stavať! Už to teraz nenie, ako za starodávna bývalo, a porekadlo: Sedávaj, panenka, za pecu — však ťa mládenci vyvlečú — už dávno vyšlo z koľaje. Teraz je ťažko o živobytie a každý sa musí sám pričiniť, aby si ho ako najlepšie zaopatril.

EVUŠA: To sa vám ľahko povie.

ŠULÍČKA: Čo ľahko! Nazdávaš sa, že by mňa chudobnú služobnú dievku bol nebohý môj muž, mlynársky majster, za ženu pojal, keby som sa sama k tomu nebola mala? Ja veru by som bola podnes starou dievkou! Ale ja bola múdrejšou, ako ty, a keby som bola o čosi mladšia, ešte teraz by som desať vrabcov skorej chytila na lep, ako ty jedného. (Nahnevane chodí hore-dolu.)

EVUŠA: Hm, chytaj, keď sa ti nedá.

ŠULÍČKA: Horkýže nedá, len poslúchni a rob, čo ti kážem. Choď pekne medzi chasu, on je tam, a to si pamätaj, že: kto je bližšie ohňa, skôr sa ohreje.

EVUŠA (zbadá za kulisňou Jožka, radostne): Ach, tetka, tam ide Jožko; mieri sem, za nami.

ŠULÍČKA (obzerá sa, nahnevane): Čo ťa po ňom, ty choď, kam ti kážem! (Posiela ju na ľavo.)

EVUŠA: Ale, tetuška, možno, že sa chce s nami rozprávať.

ŠULÍČKA: Čože ten má mať s tebou za rozprávky, to je nie muž pre teba! Choď len, choď!

EVUŠA: Ale, tetka! (Zdráha sa.)

ŠULÍČKA (tisne ju za kulisňu vľavo): Ani slova, dievka moja; poslušnosť je prvá ctnosť!

Jožko. Šulíčka.

JOŽKO (výnde so spevom):

(Zbadá Šulíčku.) Pán Boh vám daj dobrý deň, strynká mlynárovie.

ŠULÍČKA: Pán Boh uslyš! Ale si len neúrekom veselý; darmo ten svet neotvára ústa.

JOŽKO: A čož’ ten svet má do mňa? Nikomu som nič neurobil, s každým mám pokoj, i mňa môže každý nechať na pokoji.

ŠULÍČKA: Ty blázon, však nič zlého nepočuť o tebe, neboj sa; len to sa povráva, že sa ideš ženiť.

JOŽKO (smeje sa): Hahaha, ženiť?! No, ja o tom ničoho neviem.

ŠULÍČKA: No, no, len sa nepretvaruj; čo pes breše, to vietor nesie.

JOŽKO: Ba veru sa nepretváram, lebo keby som sa chcel ženiť, nešiel by som do sveta.

ŠULÍČKA: Netáraj že o svete! A kedyže ideš?

JOŽKO: Zajtra alebo pozajtre. Práve idem k rychtárovi, aby mi knižku podpísali. Petrík mi ale povedal, že nie sú doma, nuž musím čakať.

ŠULÍČKA: Nuž vidíš, a ja som myslela, že by nebolo od veci, čo by si sa aj oženil. Čože máš z toho túlania sa svetom? Za mladi sa sderieš, na starosť budeš na nohy žobrák, a keby si sa priženil, robil a gazdoval, len by si predsa k čomusi prišiel.

JOŽKO: To je pravda, strynká, ale kam sa priženiť? Ktorú vziať za ženu? Tu v Dúbravkách sú také pyšné dievky, že ani jedna chudobného šuhaja neobzre.

ŠULÍČKA: Horkýže neobzre! Čože je chudoba hriechom? Len ty oprobuj, a neobanuješ!

JOŽKO: Hm — a kde, u koho? Povedzme, že by som u vás zaklopal — máte tiež na vydaj dievča v dome — ale by ste ma pratali!

ŠULÍČKA: No, čože je u nás všetko? Choď len ta, kde ťa čakajú. Taká ženba sa ti tak ľahko netrafí.

JOŽKO: Ale kamže mám ísť? Kdeže ma čakajú?

ŠULÍČKA: Nerobže sa takým svätým, celá dedina hovorí o tom, že ako by ťa Kremenákovci (ukazuje na dom Kremenákov) radi za prístupníka, a ty by si o tom nevedel?

JOŽKO (zadivene): Mňa — u Kremenákov za prístupníka? Strynká, alebo si robíte zo mňa blázna, a to by som vám neradil, alebo vás ktosi o svätom Michale spravil aprílom.

ŠULÍČKA: Ani jedno, ani druhé, ja to viem z čerstvého prameňa, a len toľko ti poviem: keď dávajú, ber!

JOŽKO (dopovie): A keď bijú, utekaj! (Sotí širák do tyla a rozmýšľa.) Strynká, vy ste mi pomútili celú hlavu. Bol som vybratý do sveta, a vy teraz hovoríte veci, o ktorých sa mi ani len neprisnilo.

ŠULÍČKA: Dosť zle, že ťa musia iní na tvoje šťastie upomínať!

JOŽKO (rozmýšľa): To ale nijako nemôžem veriť, že by najbohatší gazda v Dúbravkách prijal za prístupníka ku svojej jedinej driečnej dievke chudobného skleničkára.

ŠULÍČKA: No, a čo je pri tom takého nezvyčajného? Práve preto, že sú Kremenákovci najbohatší v celej dedine, peniaze sú im ničím! Starý mal vraj povedať, keď bola o tebe reč, že nič nemáš: hm, čo tam po tom, všetko do času, statočnosť na večnosť!

JOŽKO (radostne chytí Šulíčke ruky): Strynká, ak je tomu naozaj tak, ako hovoríte, ja vám vašu dobrotu akživ nezabudnem!

ŠULÍČKA: Pravdaže je tak, len sa neokúňaj dlho. Čo sa ti aj z počiatku budú chladnými ukazovať, toho sa neboj, lebo oni sa už aj trochu hnevajú, že si nenazrel k nim sám od seba, ale necháš sa cudzími ľuďmí posmeľovať; teda len sa ta, smelo!

JOŽKO: Keby som len dakoho zazrel, že by som sa mohol prihovoriť! (Zajde do pozadia vľavo k domu Kremenákovcov.)

ŠULÍČKA (ide do popredia; škodoradostne): Toto sa podarilo znamenite, a viem, že sa aj ostatné zdarí. (Smeje sa.) Hehehe, teraz len musím vymysleť spôsob, akým by povstal hnev medzi rychtárovci a bohatými Kremenákovci. To sú ľudia pyšní a v hneve ľahko na vzdory vydajú Marišu za tohoto bláznivého skleničkara, aby si rychtár nemyslel, že bažia za jeho majetkom alebo titulom. No, a Paľko už potom nemá ktorú inú vziať, iba moju Evušku. (S úsmevom.) Teda len trochu jedu medzi nich — trochu jedu, a bude kaša uvarená! Hehehe! (Odíde na pravo.)

Jožko. Pozdejšie Mariška a Anička.

JOŽKO (vstúpi radostne): Aha, Mariška! Aká je driečna, ani ľalia! Ach, bolože by to za žieňa — ťuh! (Výskne, zavrtí širák v tylo a luskne prstami.) Kam beží? Okolo záhradky, naháňa akúsi sliepku. Ach, a sem beží (natešený), rovno sem za tou kurkou. No, počkaj, pomôžem ti; zavďačím sa jej. (Obzerá sa po zemi.) Keby som len mal dáky papek! (Zdvihne kus palice.) Aha, tu je!

(Javišťom prebehne so škrekom čierna, strapatá sliepka; za ňou beží Mariška a Anička.)

MARIŠKA: Tu je, tu je!

ANIČKA: Kde? kde?

JOŽKO (hodí palicou po sliepke a tlieska rukami): Kš, kš!

MARIŠKA (odmeria ho opovržlivým pohľadom): Čože sa blázniš, pobehaj šialený?!

ANIČKA: Zázrak naničhodný, potratil rozum, ak dáky kedy mal!

JOŽKO: Ale — veď ja —

MARIŠKA: Čo by mi ju pristavil, on ju ešte väčšmi naplaší!

ANIČKA (nahnevano zdvihne kus palice): Mordár, a to takýmto týňom!

JOŽKO: No, však som jej neublížil!

MARIŠKA (vpadne mu do reči): Hanbi sa, taký starý mládenec, a nemá rozumu! (Odíde za sliepkou.)

ANIČKA: No, budeš ty dobrý muž! Keď nemáš citu k nemému zvieraťu, akože by si ho mal k žene? (Odíde.)

Jožko (sám).

JOŽKO (hľadí za nimi): No, to bolo korenia od zubov bolenia! Dosť na prvý raz! Človek chce neraz dobre urobiť, a urobí zle. Dobrý začiatok; ale strynká Šulíkovie mi dobre povedali, aby som sa vraj nebál, ak by boli ku mne z počiatku i trochu chladní alebo nahnevaní! (Rozmýšľa.) A hoci sa hnevala, predsa bola pekná a aj v tom hneve na mňa milo zazerala. Tá strynká musia mať predsa pravdu!

Mariška. Anička. Šulíčka. Mišo. Ľud. Predošlý.

(Za javišťom chytajú sliepku, volajúc: Tu je, tu! Drž ju! Nepusť!)

MIŠO (vystúpi zľava s bubnom, za ním tiahne zástup zvedavého ľudu a detí. Mišo vstúpi v stred javišťa a bubnuje): Dáva sa vám všetkým na známosť (malá prestávka), že aby —

(Na javište vhehne sliepka, za ňou Mariška, Anička, Šulíčka; všetci ju chytajú.)

JOŽKO (hodí sa na zem, sliepku chytí, ale v tom podrazí Miša s bubnom): Tu je, tu je, už mi neujde! (Drží sliepku vo výške.)

MARIŠKA (Jožkovi): Neublíž jej, daj ju sem!

JOŽKO (oddá sliepku Mariške): Tu si ju máš!

MARIŠKA (vezme sliepku): Ďakujem ti!

JOŽKO (prosebne): A nehneváš sa? (Podáva jej ruku.)

MARIŠKA (podá mu ruku): Nie! (Odíde.)

JOŽKO (pozerá za ňou).

MIŠO (dvíha sa so zeme): Pán Boh s nami a zlé preč! Či je vari súdny deň a či sa čo robí? (Obzerá sa zdesene vôkol seba.)

VŠETCI (smejú sa, ukazujúc na Miša).

ANIČKA: Hádam vás, sváčko, ten bubon prevážil!

MIŠO (skočí): Pre Boha, bubon! (Prezerá ho, či nie je porúchaný.)

ŠULÍČKA: Bubon je celý, ale bubeník hádam nachrapený.^[3]

JOŽKO (Mišovi): Ozaj, sváčko, nechrapíte? (Búcha ho po chrbte.)

ANIČKA (klope ho): Oj, celý sú ešte, celý!

MIŠO (oháňa sa): Čit! Ruik! Nezbedná chasa! Vám sa je dobre smiať.

ŠULÍČKA: Nuž, la, to je tak na tom svete: Keď máš škodu — máš i posmech!

MIŠO (smeje sa): Hehehe, svätá pravda, pani gazdinká, veru je tak!

ŠULÍČKA: No, keď ste si len neublížili.

MIŠO: Ďakovať Pánu Bohu i za to. V chrbte to trochu seklo, ani čo by žilu pustil, ale to ešte nenie najhoršie, však to moja stará namastí! Len keď je bubon celý.

(Zástup je nepokojný a jednotlivci volajú netrpelive: Veďže bubnujte, čo máte! Čože nového?! Budeme tu do rána čakať?)

MIŠO (kommanduje): Čit, ruik, nezbedná chasa! (Urobí komicko-vážnu postavu, pri čom sa trochu tacká, bubnuje, po chvíľke prestane a kričí.) Dáva sa všetkým cteným občanom na známosť, že (rozmýšľa, položí prst na čelo, sebe) — Pane Bože večný, čo som len mal bubnovať? Hm, hm. (Škrabe sa za uchom.)

VŠETCI (smejú sa).

ŠULÍČKA: To tak, teraz ani sami neviete, čo ste nám mali zvestovať; hádam veru o porcie, o exekúciu, však u nás i tak nič iného nepočuješ.

MIŠO (kýva záporne hlavou): Nie, nie, pani gazdinká.

JOŽKO: Teda, že krčmy pozatvárajú —

MIŠO: Pán Boh chráň! (Kýva záporne hlavou.)

ANIČKA (smeje sa): Teda, že budú zadarmo trúnok predávať!

MIŠO (nahnevano): Čit, ruik, nezbedná chasa! Pre vaše kurča naničhodné som vyšiel z gliedy a neviem raz na svete, čo som mal rozkázané bubnovať, čo by priam umreť prišlo, neviem a neviem. Regimentský patailon! (Škrabe sa za uchom.) Teraz aby som sa šiel nanovo pána rychtára spýtať, a keby už aspoň doma boli, ale pre hanbu svetskú musím ísť až k Icíkovi. Nezbedná chasa!

VŠETCI (smejú sa).

ŠULÍČKA: Aspoň vás tam počastujú!

MIŠO (blažene sa usmieva): Hehehe — keby, ale keď (škrabe sa za uchom) —

JOŽKO: Nič sa nebojte, sváko, ja idem s vami, dvaja viac unesú, a zavdáme si na lepší guráž.

MIŠO (veselo): To máš pravdu, tak sa hneď rozum osvieti!

ŠULÍČKA: No, to je ale pekný poriadok!

ANIČKA: Takto ľudí za blázna držať! (Odíde.)

MIŠO: Čit, ruik, nezbedná chasa! (Spievajúc, odchádza s Jožkom.)

(Zástup ľudu sa rozchádza, starší namrzení, mlaď spievajúc s Mišom.)

Šulíčka (sama). Potom Katruša.

ŠULÍČKA (pozerá zvedavo do Kremenákov): Toto tu nejde s kostolným riadom! To čierne, strapaté kurča sa mi nepozdáva! To nie je kurča, ako kurča, ale to je — Bože, netresci ma — sám ten — —

KATRUŠA: Pekne vítam, pani kmotra! (Obzerá sa.) Ale, povedzteže mi, čo to tu bol za krik a lomoz? Ja som bola, šianam vašu hlavičku, v maštali. Má sa nám krava oteliť, nemohla som hneď vybehnúť, ale vám to bol lomoz, ani čo by sto ľudí pustil na ruvačku.

ŠULÍČKA: A veru bol vám to shon, ani čo by horelo, a keby priam tá Božia nedeľa nebola, sám Boh vie, ako by sa to bolo skončilo. (Stranou.) Musím ju nadbať!

KATRUŠA: Nuž ale prečo? Čože bolo?

ŠULÍČKA: Ach, nuž, pre nič iného, len pre toho — Bože, netresci ma — škriatka!

KATRUŠA (zadivene): Pre akého škriatka?

ŠULÍČKA (smeje sa): Haha, vy hádam ani neviete, akého vzácneho súseda máte; celá dedina sa proti tomu búri a vy, najbližšia súseda, neviete, že u Kremenákov majú škriatka.

KATRUŠA: Ale netárajte!

ŠULÍČKA: A veru, nech som dobrá, aj teraz tu bežalo čierne, strapaté zavláčené kura; však ho videli všetci! A odkiaľže by tí Kremenákovci boli aj tak razom zbohatli? Teraz už Pán Boh prestal zázraky robiť! Keď sa spolu soberali, čože mali? Biedu a dlhov vyše práva, a teraz za pár rokov stali sa prvými boháčmi na doline. Ale, pani rychárka, ja len toľko hovorím (dôverne): ako prišlo, tak aj pôjde.

KATRUŠA (preľaknutá): Ach, pre Pána Boha, to je nemožno!

ŠULÍČKA: Ľa, zase: že vraj nemožno! Nuž, keď to celá dedina, ba čo hovorím — celé okolie za možné a isté drží, nuž aj vy len snáď uveríte?

KATRUŠA: Ale veď sú to pobožní ľudia! Kdeže by sa pri tých škriatok vzal?

ŠULÍČKA: Hm, pobožní-bezbožní — ako kto chce. — To vie ale každý, že starý Kremenák je žgrloš v najvyššej miere, ten by za groš myš do pekla hnal, tomu sú peniaze bohom a preto mu nebolo ťažko od čiernej sliepky vajce pod pazuchou za deväť týždňov nosiť, neumývať, nečesať sa a na Pána Boha nepomysleť, až sa mu vykotrbálil „škriatok“.

KATRUŠA: Ale, ale, veď by sme to len boli zbadali.

ŠULÍČKA (tajne): A rozpamätáte sa, pani rychtárka, že bol raz za deväť týždňov Kremenák chorý, že vraj na lámku, a za celý ten čas ho nikto nevidel, ani nikoho k nemu nepripustili. Hja, moja milá pani rychtárka, všetci ľudia všetko vedia!

KATRUŠA: No, to mi raz nejde do hlavy!

ŠULÍČKA: To je čud! Však ste sa už mali kedy a ako presvedčiť. Málo nehôd stihlo vás po tieto roky? Či je to ničím, keď už od dvoch rokov nemôžete teliatko prichovať? Krava vám po troch týždňoch prisušila a tam (ukazuje na Kremenákov) zahodia štranok na podnožie a nadoja z neho mlieka, že im dojelnice nestačia! A to všetko robí škriatok.

KATRUŠA (zadiveno): Ale — ale?

ŠULÍČKA: A veru tak, moja milá pani rychtárka! (Stranou.) Trafila som na žilu. Bude čosi! (Katruši.) Nedávno mi Hana hovorila, že vy keď mútite, neraz aj dva dni sa trápite, kým sa vam zmúti; — tam (ukazuje do Kremenákov) vylejú mlieko do vykädenej dbanky a príde starý, podrgá dbanku kolenami a bez toho, že by kto topárkou pohnul, majú v dbanke samé maslo. A to je všetko od škriatka.

KATRUŠA (čuduje sa): Ach, ach, Pane Bože večný!

ŠULÍČKA: A veru tak je to s tým zázračným zbohatnutím! Koľkože vy predáte vajíček do roka a máte sliepok plný dvor, a tam koľkože ich majú a nesú každý piatok za kôš vajec do mesta. Ale dobre im je predávať, keď predávajú i vaše i ostatných susedov, lebo škriatok, tak sa hovorí, na deväťdesiatdeväť krokov dookola odnáša a k sebe vláči.

KATRUŠA (zalomí rukami): No, toto by som si akživ nebola myslela ! Ach, ach!

ŠULÍČKA (stranou, škodoradostne): Už je moja! (Katruši.) Ja veru tak, moja milá pani rychtárka. A ak chcete, nuž vám ešte čosi krajšieho poviem.

KATRUŠA (preľaknuto): Ale čo ešte, pre Boha?

ŠULÍČKA (s líčenou dôverou, obzerá sa vôkol): Viete, že svet hovorí, že ten starý hriešnik, ten škriatnik, nepodpísal svoju biednu dušu tomu prepadníkovi, ale (s hrôzou) pomyslite, nevinnú dušu svojej úbohej dievky Mariše!

KATRUŠA (zdesene): Beda-prebeda, a to má byť moja nevesta?! Nech ma Boh chráni a varuje!

ŠULÍČKA (stranou, víťazne): Hehehe, nepovedala som? Trochu jedu medzi nich a kaša je uvarená. (Katruši.) A veru tak, moja milá pani rychtárka, nemajte mi za zle, že som vás zarmútila, ale celá dedina sa čuduje, že ste sa tak ulakomili na to náhle bohatstvo. Ľudia vás ľutujú, a predsa nenašla sa ani jedna duša kresťanská, ktorá by vám tú lásku bola preukázala, že by vám oči otvorila —

KATRUŠA (zúfale): Tak, tak —

ŠULÍČKA (s pretvárkou): Až ja som si spomenula, koľko dobrého mne pán rychtár preukázal, koľko ráz sa ma, opustenej vdovy, zastal (utiera zásterkou oči), a tu mi div srdce nepuklo, aj som si hneď umienila, že vám to všetko poviem, nech sa robí, čo chce. Preto mi nemajte za zle! A s tými tam (ukazuje na Kremenákovcov), pani rychtárka, majte svätý pokoj, lebo dobre viete, že kto: Čerta volal, s čertom hral, čertu veril, čert ho vzal! Dobre sa majte! (Odíde.)

Katruša sama. Potom Zuzanka.

KATRUŠA (chytí sa za hlavu): Už mám toho dosť! (Zalomí rukami.) Ach. Bože! do čoho by sme sa boli zamotali! Kam by sme boli uviazli! (Utiera si oči.) Syn môj dobrý, veru by sme ťa boli oženili! Ako ťažko som si ťa od Boha vymodlila, a teraz by som ťa bezmála bola škriatkovi (s opovržením pozerá na dom Kremenákov) obetovala!

ZUZANKA (vystúpi z domu, ide rovno ku Katruši): Čože sa ti stalo, súsedka moja?

KATRUŠA (obráti sa a odkašliava).

ZUZANKA: Ale, čo je, pre Boha? Čo sa prihodilo?

KATRUŠA (nevrlo): Eh, nič. Nechaj ma!

ZUZANKA: No, to nie je po dobrom! Obávam sa, že sa čosi hrozného stalo.

KATRUŠA (pichľavo): Ak máš dobré svedomie a nie si v tom zamočená, nuž čo sa máš báť?! Jestli ale aj ty s ním do jedného vreca dúchaš, tak (opovržlive) môžeš sa Boha báť a ľudí hanbiť.

ZUZANKA (zadiveno): Čo, kde, s kým?!

KATRUŠA (nahnevano): S kýmže iným — s tvojím mužom!

ZUZANKA (preľaknuto): S mojím mužom?

Lieskovan. Kremenák. Predošlé.

KREMENÁK, LIESKOVAN (spievajúc):

KATRUŠA (nahnevano): No, aj si poriadny! Nemáš hádam inej starosti, ako po dedine hulákať! — Dosť si starý, a ešte nemáš rozumu! (Zlostne ho odtiahne od Kremenáka.) Ta sa ber domov, a keď si chceš vypiť, vypi si doma — tebe netreba žiadnych kamarátství.

KREMENÁK (Lieskovanovi): Aha, ty už máš svoje! Čo si dostal, to si drž! Teraz príde na mňa rad. (Zuzanke.) Alebo sa ty nehneváš?

ZUZANKA: Ešte aj ja by som sa mala hnevať? Dosť, že sa tam (ukazuje na Katrušu) súseda na nás hnevá!

KREMENÁK (zadiveno): Súseda na nás? A to prečo?

ZUZANKA: A čo ja viem? Ako by z čista-jasna hrom udrel, tak to do nej vbehlo razom a už sa ani shovárať nechce so mnou; len to mi povedala, že ak aj ja s tebou do jedného vreca dúcham, že sa môžem Boha báť a ľudí hanbiť. Čo tým myslí, neviem, ani čo by mi umreť prišlo.

(Medzi rečou Zuzankinou rozpráva Katruša čosi šeptom Lieskovanovi, dívajúc sa pritom ustrašená na Kremenákovcov; Lieskovan zadivený.)

KREMENÁK (zadiveno): Ach, ach, hm. — (Katruši.) Teda sa ty, súsedka, na nás hneváš?

KATRUŠA (chytro): A veru hnevám! Taká hanba — taký hriech — v najbližšom súsedstve! (Odvráti sa; chytí sa za hlavu.)

ZUZANKA: Nuž ale čo? Veď hovor!

KREMENÁK (Lieskovanovi): Čože máte zrazu proti nám?

LIESKOVAN (rozpačite): Ach, nuž my, však Pán Boh chráň, ale —

KATRUŠA (skočí mu do slova): Čože sa máš okúňať, povedz rovno, čo máš povedať. (Kremenákovcom.) Ako sa rozniesol po dedine chýr, že sme naše deti oldomášom zaviazali, prišli sem ľudia a dohovárali nám, že čo sa nám robí a hovorili o vás strašné veci.

KREMENÁK, ZUZANKA (zvedavo): Ale čo pre Boha?

LIESKOVAN (Katruši): No, keď si nahryzla, už aj prežuj!

KATRUŠA: A veru poviem vám pravdu! Spomínali, že vraj máte — Pán Boh s nami a zlé preč — v dome škriatka, ktorý všetkým susedom odvláča a snáša k vám, a preto že ste tak náhle zbohatli.

KREMENÁK (zdeseno): My — škriatka?

ZUZANKA (zalomí rukami): Ach, či toto už svet kedy slýchal! Nie je to pekelná závisť?

KATRUŠA: Že máte akési nevídané kurča v dome, ktoré sa vždy za Marišou vláči, lebo že ste mu jej dušu zapredali.

KREMENÁK (smeje sa): Hahaha, a to má byť ten škriatok?

ZUZANKA: To hádam ktosi videl to čierne kurča, čo Mariška od svojej krstnej mamky z Lipovian dostala, a z toho narobil túto naničhodnú klebetu.

KREMENÁK: Zdalo sa mu kurča čudným preto, že mu perie rastie hore koreňom.

LIESKOVAN: No keď je tak, zabi ledačo a zapchaj svetu ústa, nedaj sa ovrávať.

KREMENÁK: Ale prečo dievčaťu radosť kaziť? Každý si robí, ako vie! Pre mňa nech si povie kto chce, čo chce, keď ja mám len čisté svedomie.

ZUZANKA: Priam veru, nech si svet tára, koľko chce, však vy to len neuveríte, a po ostatných nás je málo.

KATRUŠA: Uveríš — neuveríš! Ťažko neuveriť, čo celý svet dosviedča. Dievčaťu to bude na večné veky škodiť, lebo si ju so škriatkom žiaden bohabojný mládenec nevezme a (dôrazne) do žiadneho poriadneho domu ju takto neprijmú.

LIESKOVAN: A to už veru nie, lebo kto na Boha verí, tomu sa škriatok hnusí, horšie od čerta.

KREMENÁK (podráždeno, ostro): Ale čo za škriatok?! Kde, čo? Počujte, už mám toho dosť! Ja som síce tichý človek, ale do statočnosti (bije sa v prsia) si — večnému Bohu Otcu prisahám — vstupovať nedám! (Chodí namrzený hore-dolu.)

ZUZANKA (rozhnevaná): A o naše dievča sa nemusí nikto vystarávať. My sme ju nikomu nenúkali, ani núkať nebudeme; keď Pán Boh má starosť o najmenšieho červíčka, zaiste sa aj o ňu postará.

KATRUŠA (pichľavo): Ale meno škriatok jej akživ neskape!

KREMENÁK (namrzene): Škriatok, škriatok! (Ukáže dlane.) Hľa, tieto mozole a mozole mojej dobrej ženy a pritom požehnanie Božie, to je ten škriatok, ktorý mi pomohol k tomu, čo mám.

ZUZANKA: Neviem, čo si práve nás ľudia vybrali pod jazyk. Akživ sme nikomu ničím neublížili.

KREMENÁK: A o tých, čo majetky nasdierali z iných, z chudobných vdov a sirôt, z mozoľov úbohej čeľade, sa ani pes neobzre, to je potom spravedlivosť?

KATRUŠA: To, hádam, išlo na nás?

LIESKOVAN (Kremenákovi): A čo ty máš so mnou? (Ostro.) Z koho som ja čo sdieral? Nemám ja svoj majetok po nebohom otcovi (sníme širák), Boh mu daj ľahko duši?

KATRUŠA (hneď za ním): Mýlite sa, pán súsed! U nás od akživa zasedala statočnosť zavrch stolom — bázeň Božia bola a je s nami dosiaľ — a preto nech nás Pán Boh chráni, aby sme pre naše dieťa mali odkladať to, čo by sme z iných nasdierali! Veď máme len jediného syna, a toho len oženíme i bez škriatka.

KREMENÁK (ide smerom ku svojmu domu): A my dievča vydáme aj bez rychtárovho syna!

KATRUŠA (zlostne): No, len si vydajte, ale do nášho domu nie, ja mám s čarami pokoj, lebo (dôrazne) kde mnoho čarov, tam málo Božích darov!

ZUZANKA (Katruši): Oh, nemaj strachu, že by sme sa bohvie ako hnali za tým, vydať dieťa naše do rychtárskeho domu! Nie titul a hodnosť, ale čisté srdce a statočná práca otvára na zemi nebe.

KREMENÁK (zlostne): Že vraj čary! Kde my máme aké čary?!

LIESKOVAN, KATRUŠA (zlostne): Máte — šriatka. (Odchádzajú.)

KREMENÁK (dupne nohou a kričí): Čože?!

ZUZANKA (tíši ho).

LIESKOVAN, KATRUŠA (odchádzajúc, kričia): Škriatka! Škriatka!

(Opona spadne.)