ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skulík. Lucia.

SKULÍK (ide na prstoch k domu, bojazlive sa obzerá; búcha na dvere): Lucia, hej!

LUCIA (pozre oknom shora): Kto je to zas?

SKULÍK: Ktože by bol, ja som to, Skulík.

LUCIA: To si ty, Martin? A čo sa robí?

SKULÍK: A čo by sa malo robiť? Otvor, alebo daj kľúč. Zima je. (Bojazlive sa obzerá.)

LUCIA: Aký kľúč?

SKULÍK: Nuž či ešte drichmeš? Kľúč od domu chcem.

LUCIA: Ale veď som ti ho už pred chvíľou dala.

SKULÍK: Snívaš? Či sa blaznieš, alebo mňa chceš spraviť bláznom? Počuj, nehnevaj ma! (Spurno.) Otvor, alebo daj kľúč!

LUCIA: No, už vidím, že ti víno hlavu pomútilo, ani nevieš, čo si pred chvíľou robil. Choď spať a daj pokoj! (Zavre okno.)

SKULÍK: Jó-ój! Bodaj ti cigáni zuby trhali! Ty staré rešeto naničhodné, dáš kľúč, alebo nedáš? (Bojazlive sa obzerá a znovu búcha na dvere.)

LUCIA: Ja nemám kľúča. Dobre vieš, že máme len jeden od domu, a ten som ti už hodila, keď si tu bol pred chvíľou.

SKULÍK: Ale ja že som tu bol? Ja?

LUCIA: Pravdaže si tu bol. Poznala som ťa po šube a po klobúku. Klopal si na dvere, a ja som ti kľúč hodila, aj si ho zodvihol a vrátil si sa nazpäť do krčmy.

SKULÍK: Ale takéto cigánstvo by človeka rozhodilo! Ja som tu vraj bol! Veď som sa z krčmy ani nehnul. Čo, si opitá?

LUCIA: Aha, kto v peci sadá, druhého tam hľadá. Korheľ! (Zaplesne okno.)

SKULÍK (búcha): Počuj, ty osoba naničhodná, ak neotvoríš, vyvalím dvere a teba na paprikáš zdrvím.

LUCIA (otvorí okno): Čo hovoríš, osoba? Aká osoba? Čo som ti ja za osoba? Dívaj sa ho, ešte sa mne, statočnej stvore, do akejsi osoby opováži nadávať. (Plače.) To som si za moju usilovnosť a vernosť zaslúžila!

SKULÍK: Bodaj ťa Pán Boh prividel! Dáš mi kľúč, alebo nedáš? Otvoríš, alebo neotvoríš? (Tajomne a dôverne.) Ha, už je polnoc, Lucička moja! Div od strachu nezahyniem. (Obzerá sa.) Čosi tu okolo mňa šuchorí; aby to nebol jej duch — strašidlo so salaša. Lucia, ty vieš, že sa bojím. Netráp ma, otvor, kým od strachu nezahyniem.

LUCIA: Veď máš kľúč, otvor si! (Zavre okno.)

SKULÍK: Lucia, ty stará harmonika! Jó-ój, bodaj ti psi na salaši hrali! Otvor! (Búcha s celou silou.)

Helenka. Predošlý.

HELENKA (otvorí druhé okno hore; má rozpustené vlasy): Otecko, čo je? Čo sa robí?

SKULÍK: Čo sa robí? Domov by som rád ísť, do svojho vlastného domu, a nemôžem.

HELENKA: Zlomil sa vám kľúč a či ste zámok pohubili?

SKULÍK: Nemám nijakého kľúča, to naničhodné babsko nechce mi ho dať. Rozpráva ako bez rozumu, že mi ho vraj už pred chvíľou oknom hodila, a ja som sa z krčmy ani nehnul.

HELENKA: Tetka má pravdu, i ja som vás videla tiež pod oknom a viem iste, že vám tetka hodila kľúč z okna.

SKULÍK: No, toto je nie s kostolným riadom. Tu ozaj máta. Hrúza sa na mňa vali! Helenka, dievka moja pekná, pusť ma tvojím oknom do domu!

HELENKA: Vďačne. Ale niet rebríka!

SKULÍK: Rebrík je pri úkole, donesiem ho. (Odbehne.)

Mišo. Petrík. Paľko. Predošlí.

MIŠO, PETRÍK, PAĽKO (prebehnú na prstoch popredím javišťa zprava na ľavo a skryjú sa za kulisne).

SKULÍK (nesie rebrík, pristaví ho k oknu).

HELENKA: Ale keby vás tak niekto zazrel alebo rebrík pri okne videl, nuž vezmú ma ľudia v reč, že k nám vohľači chodia.

SKULÍK: To máš pravdu. Ľudia sú zlí a ľahko spravia z komára vola. Nuž ale ako sa do domu dostať? (Pre seba.) Jaj, trasiem sa od strachu!

HELENKA: Lepšie by bolo komorovým oknom. Otvorím vám ho.

SKULÍK: Máš pravdu. (Ide za dom.)

MIŠKO, PAĽKO (vbehnú na javište, vezmú rebrík a bežia s ním vľavo).

PETRÍK (hodí kytku kvetov otvoreným oknom do komory Helenke).

Skulík. Helenka. Ku koncu Lucia a Miško.

SKULÍK (vráti sa s hnevom): Dlhé vlasy, krátky rozum; veď sú tam mreže! (Hľadá rebrík.) Helenka! Helena!

HELENKA (cez okno): Čo je, otecko?

SKULÍK: Kde je rebrík?

HELENKA: Neviem. Či ho tu niet?

SKULÍK: Ako by sa bol prepadol!

HELENKA: To je už nie s dobrým. Azda i tu už straší. (Žehná sa.)

SKULÍK: Netáraj! Jó-ój! (Chytí sa za hlavu.) Nestraš ma, ty zmok, keď i tak neviem od strachu čo robiť. Jaj — jaj, keď človek takto do vlastného domu nemôže… (Búcha na dvere.)

MIŠKO (objaví sa v úzadí, plachtou vozovou zahalený).

SKULÍK (hľadí do úzadia, cúfa, kladie dlaň k očiam, skríkne z celej sily a opre sa o dvere; dvere povolia, on padne cez prah).

HELENKA, LUCIA (vyzrú oknami, skríknu a zatvoria okná).

(Opona spadne.)